{"guid": "d627bc12-296f-4101-80f5-fd388463d499:aa710206-5ce5-4731-80ee-af5136c286d9", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3", "spisova_znacka": "11S/210/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11S/210/2019 z 17. 8. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trenčín z 17. augusta 2020, sp. zn. 11S/210/2019, ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3", "identifikacne_cislo": "2019200344", "sud": {"guid": "sud_116", "nazov": "Krajský súd Trenčín", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trencin"}, "sudca": "JUDr. Peter Philadelphy", "sudca_id": 367, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-peter-philadelphy-367", "datum_vydania": "2020-08-17", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/aa710206-5ce5-4731-80ee-af5136c286d9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/210/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200344
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 08. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Radičová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:2019200344.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu
JUDr. Milana Straku a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu: W4, s. r. o., so sídlom
Blagoevova 9, 851 04 Bratislava - Petržalka,
IČO: 44 015 232, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček s.r.o., so sídlom Miletičova
5B, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 731 544, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102189702/2019 zo dňa 18. septembra 2019

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu    z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania     n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trnave dňa 26.11.2019 sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté
rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“)
č. 100826141/2019 zo dňa 09.04.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68
ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 4.693,79 eur
na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie september 2017, pričom nebol
žalobcovi priznaný nadmerný odpočet na DPH v sume 2.928,59 eur za zdaňovacie obdobie september
2017 a žalobcovi bola vyrubená daňová povinnosť na DPH v sume 1.765,20 eur.

2. Uznesením sp. zn. 14S/121/2019-26 zo dňa 28.11.2019 Krajský súd v Trnave podľa
§ 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“) postúpil vec Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj ako „správny súd“) ako súdu vecne a miestne
príslušnému na prejednanie správnej žaloby.

3. Žalobca v podanej žalobe tvrdí, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore
so zákonom a bol ním ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, nakoľko žalovaný
neúplne zistil skutkový stav veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým
zisteniam, rozhodnutie žalovaného vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia, napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní
pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Žalobca
je toho názoru, že riadne v predmetnej daňovej kontrole preukázal, že došlo k skutočnej realizácii



zdaniteľných obchodov tak, ako boli deklarované, preto akékoľvek názory správcu dane a žalovaného,
že sa jednalo
o neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, resp. nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie sú
podložené, sú len vo forme domnienok (aj to nepravdivých), čo však
v žiadnom prípade nemôže byť na ujmu daňovému subjektu. Žalobca trvá na to, že preukázal odovzdanie
tovaru spoločnosti G. XXX XX B. X, J., IČO: 278 88 029 (ďalej aj ako„ TIZIA CSC“), čo správca dane
bezdôvodne spochybňuje. Žalobca predložil správcovi dane faktúry, dodacie listy, potvrdzujúce prijatie
tovaru, ďalej predložil CMR dokumenty deklarujúce prepravu tovaru z tuzemska do Českej republiky
(ďalej len „ČR“). Dôkaz predložený daňovým subjektom je jediný obvyklý, disponibilný a rozumný dôkaz
splnenia podmienok podľa § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), čím sa jednoznačne končí jeho dôkazná povinnosť.
Žalobca je toho názoru, že z jeho strany došlo k dôkladnému vysvetleniu obchodov medzi ním a
spoločnosťou TIZIA CSC. Spoločnosť TIZIA CSC fakturovaný tovar nakupovala za účelom vlastnej
spotreby a za účelom ďalšieho predaja. Vo vzťahu
k dodávkam medzi žalobcom a spoločnosťou TIZIA CSC sa tiež v inom zdaňovacom období vyjadrili
predvolaní svedkovia, ktorí jednoznačne a nespochybniteľne potvrdili všetky skutočnosti deklarované
žalobcom, pričom najdôležitejšou svedeckou výpoveďou bola výpoveď G. Z., ktorý potvrdil, že ako vodič
vykonával rozvozy
do Bratislavy, Nitry a Prahy a uviedol ďalšie podrobnosti o preprave tovaru do ČR
do skladu spoločnosti TIZIA CSC. Podľa žalobcu výpoveď svedka a všetky ostatné dôkazy do seba
logicky zapadajú a neboli zo strany žalovaného žiadnym spôsobom a ani len čiastočne spochybnené.
Napriek tomu sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí s vyššie uvedenými tvrdeniami žiadnym spôsobom
nevysporiadal, nevyjadril a uvedené argumenty úplne odignoroval, na základe čoho sa javí napadnuté
rozhodnutie
za nepreskúmateľné a arbitrárne. Žalobca opakovane žiadal správcu dane o objasnenie, aké ďalšie
podklady správca dane potrebuje za účelom preukázania, že dodanie uvedených tovarov sa fakticky
uskutočnilo a teda, že nárok na priznanie nadmerného odpočtu je oprávnený. Správca dane na
argumenty uvedené vo vyjadreniach žalobcu vôbec nereagoval, resp. neposkytol žiadnu jasnú odpoveď.
Naopak z postupu správcu dane vyplýva, že o závere je už dopredu rozhodnuté a žiadny argument
ani dôkaz správca dane neprijme ako dostatočný. Takýmto postupom správcu dane ako aj žalovaného
sa ich rozhodnutia stávajú arbitrárnymi. Žalobca má za to, že zamestnanci správcu dane využili svoje
zistenia tak, že ich uviedli ako všeobecné konštatovania, ktoré nepodložili žiadnym dôkazom, ktoré by
spochybnili, prípadne vyvrátili tvrdenia žalobcu. Zamestnanci správcu dane v odôvodnení rozhodnutia
sa len všeobecne, nesystematicky, miestami až chaoticky, vyjadrujú k zdaniteľným plneniam žalobcu za
kontrolované zdaňovacie obdobie, pričom v celom odôvodnení vyjadrujú len svoj vlastný, subjektívny
názor. Zamestnanci správcu dane však ďalej uvádzajú len všeobecne, že žalobca „nedokázal uniesť
dôkazné bremeno.“ Neuvádzajú však prečo, na základe akých zistení dospeli k takémuto záveru, vôbec
nekonfrontovali pre nich rozporujúce skutočnosti medzi tvrdeniami žalobcu, tvrdeniami prípadných
svedkov, zisteniami z dožiadania, tvrdeniami správcu dane
na základe zákonne získaných dôkazov. Žalobca poskytol správcovi dane všetky relevantné údaje, a to
aj nad rozsah vykonávanej daňovej kontroly. Žalobca sa
na podporu svojej argumentácie odvolával na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej aj ako „NS SR“). Podľa žalovaného napadnuté rozhodnutie obsahuje veľmi malé
množstvo zistení, evidentne chýba jednoznačný záver žalovaného,
z ktorého je možné vyvodiť a urobiť si úsudok, že deklarovaný obchod sa medzi jednotlivými
spoločnosťami neuskutočnil z presne zisteného a popísaného dôvodu. Pokiaľ mal žalovaný alebo
správca dane tieto skutočnosti dostatočne zistené, je potrebné tieto skutočnosti presne a zrozumiteľne
uviesť v napadnutom rozhodnutí s odvolaním sa na zdroj tohto zistenia a poukázanie na porušenie
jednotlivých ustanovení zákona o DPH. V napadnutom rozhodnutí chýba akékoľvek chronologické
zhodnotenie zistených skutočností od prvého až po posledného obchodného partnera v reťazci (napr.
rozdielne odpovede osôb zúčastnených na deklarovanom zdaniteľnom obchode) a pod. Správca dane
bol povinný zaujať stanovisko ku všetkým relevantným skutočnostiam, oboznámiť
s nimi žalobcu a uviesť všetky skutočnosti, ktoré boli preukázané a sú podkladom na jeho vydanie,
včítane jeho zákonného a zrozumiteľného odôvodnenia. Na základe týchto skutočností, žalobca žiadal
napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušiť v celom rozsahu a zároveň žalobca žiadal
náhradu trov v rozsahu 100 %.



4. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril stanoviskom doručeným súdu dňa 31.01.2020 v tom
zmysle, že daňovou kontrolou bolo zistené, že žalobca za zdaňovacie obdobie september 2017 vystavil
pre zahraničnú osobu v inom členskom štáte faktúry,
pri ktorých uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH. Predložené faktúry neboli podložené
príslušnou dokumentáciou - boli bez dodacích listov a prepravných dokladov. Cestou medzinárodnej
výmeny daňových informácií požiadal správca dane
o preverenie intrakomunitárnych dodaní tovaru z tuzemska do iného štátu s oslobodením od dane.
Česká finančná správa na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií odpovedala listom doručeným
dňa 22.10.2018, v ktorom bolo uvedené, že spoločnosť TIZIA CSC so správcom dane nespolupracuje,
na adrese sídla podľa obchodného registra ČR sa nenachádza ani nevykonáva žiadnu podnikateľskú
činnosť. Menovaná spoločnosť správcovi dane nenahlásila žiadnu prevádzku, nebolo zistené žiadne
miesto v ČR, kde by vykonávali ekonomickú alebo inú činnosť. Takisto nebolo zistené žiadne miesto
na území ČR, kde by sa zdržiaval, príp. odkiaľ by vykonával ekonomickú alebo inú činnosť jediný
spoločník a konateľ spoločnosti TIZIA CSC, ktorým bol v tom čase
R.. F. M.. S týmito výsledkami bol žalobca oboznámený, avšak
na oboznámenie nereagoval žiadnym vyjadrením, ani predložením preukazných dôkazov o uskutočnení
zdaniteľných obchodov s oslobodením od dane v prospech deklarovaného odberateľa v inom členskom
štáte. Žalovaný v odvolacom konaní zistil, že tvrdenie žalobcu v odvolaní o doložení dodacích listov
a CMR o preprave tovaru nebolo pravdivé. V skutočnosti žalobca ako daňový subjekt okrem faktúr
nepredložil žiadne iné doklady sprevádzajúce dodanie tovaru do iného členského štátu, ani doklady
preukazujúce fyzickú prepravu z tuzemska do iného členského štátu. Preto žalobca pri fakturácii
intrakomunitárneho dodania tovaru nesplnil podmienky pre oslobodenie od dane upravené v ustanovení
§ 43 zákona o DPH. Žalovaný už v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správca dane mal zo svojej
kontrolnej činnosti u žalobcu za iné zdaňovacie obdobia vedomosť o výsluchu svedka G. Z., avšak
tieto jeho vyjadrenia sa týkali iného zdaňovacieho obdobia - jún 2017, preto uvádzané vyjadrenie
nemohlo objasňovať skutkový stav v septembri 2017. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol
výsledky preskúmania rozhodnutia prvostupňového orgánu v odvolacom konaní. Uvedené tvrdenia
žalobcu v podanej žalobe nie sú pravdivé, a sú mimo rámec predmetu posudzovaného prípadu, keď
vo veci fakturácie intrakomunitárnych dodaní tovaru žalobca ako platiteľ nepreukázal dodanie tovaru do
iného členského štátu nadobúdateľovi uvedenému na faktúrach - TIZIA CSC, pričom žalobca uplatnil
oslobodenie od dane
v rozpore s ustanovením § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH. Výsledkom daňovej kontroly za zdaňovacie
obdobie september 2017 nebolo žalobcovi odopreté právo na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a 2
zákona o DPH, pretože neboli vytknuté nedostatky
pri prijatých zdaniteľných plneniach. Správca dane preveril zdaniteľné obchody žalobcu fakturované
odberateľovi v inom členskom štáte, ktoré žalobca nedokázal preukázať dôkazmi a podložiť dokladmi,
osvedčujúcimi intrakomunitárne dodanie tovaru a splnenie podmienok pre uplatnenie oslobodenia od
dane podľa § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH. Žalovaný sa vo svojom stanovisku vyjadril tak, že sa
pridržiava zistených skutočností rozhodujúcich pre vydanie napadnutého rozhodnutia a trvá na svojom
právnom názore uvedenom v napadnutom rozhodnutí, pričom navrhol, aby správny súd po preštudovaní
priloženého spisového materiálu súvisiaceho s predmetnou vecou žalobu ako bezdôvodnú zamietol,
pretože žalovaný ako aj správca dane postupovali v spornej veci v súlade s platnými právnymi predpismi.

5. K vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe sa žalobca už písomne nevyjadril.

6. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnymi žalobami
napadnuté rozhodnutia a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe,
vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutých rozhodnutí a viazaný rozsahom
a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou,
v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci
správneho súdnictva, vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 SSP) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania
a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné
priznať úspech.

7. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. 102189702/2019 zo dňa 18.09.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č.
100826141/2019 zo dňa 09.04.2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku žalobcovi



určený rozdiel dane v sume 4.693,79 eur na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017, pričom nebol
žalobcovi priznaný nadmerný odpočet na DPH v sume 2.928,59 eur za zdaňovacie obdobie september
2017 a žalobcovi bola vyrubená daňová povinnosť na DPH v sume 1.765,20 eur.

8. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie
2017 a o výsledku ktorej vyhotovil Protokol
č. 100223564/2019 zo dňa 18.01.2019 (ďalej aj ako „protokol o daňovej kontrole“). V súvislosti s
vykonaním uvedenej kontroly sa poverení zamestnanci správcu dane dostavili dňa 30.01.2018 do
prenajatých priestorov žalobcu a na mieste im boli predložené požadované daňové a účtovné doklady
a zároveň tam boli aj prekontrolované, pričom o výkone preverenia dokladov bola spísaná Zápisnica o
miestnom zisťovaní
č. 100248297/2018 zo dňa 30.01.2018.

9. Dňa 02.07.2018 bola zaslaná do ČR žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií č.
130000015283/18 (ďalej len „MVI“) za účelom preverenia dodávok tovaru žalobcu pre zahraničnú
spoločnosť TIZIA CSC, pričom preverené mali byť faktúry
č. 17090003 až 17090011 a faktúra č. 17090014 za obdobie september 2017. Odpoveď na žiadosť
o MVI správca dane obdržal dňa 22.10.2018. Miestne príslušný správca dane v odpovedi na MVI
konštatoval, že daňový subjekt TIZIA CSC za zdaňovacie obdobie september 2017 vykázal v daňovom
priznaní k DPH nadobudnutie tovaru z iných členských štátov v základnej sadzbe základ dane vo výške
440.493,00 CZK a v zníženej sadzbe základ dane vo výške 294.052,00 CZK a prijatie služby od osoby
registrovanej k dani v inom členskom štáte v základnej sadzbe základ dane vo výške 41.855,00 CZK.
Správnosť týchto vykázaných údajov však nebolo možné preveriť kvôli nekontaktnosti spoločnosti TIZIA
CSC ako daňového subjektu. Miestne príslušný správca dane z toho dôvodu tiež nezistil, komu bol
tovar ďalej predaný, či bol v deklarovanom rozsahu skutočne fakturovaný, v akej výške bol zaplatený,
či išlo o bezhotovostný prevod alebo o platbu v hotovosti, prípadne kto platbu vykonal a komu a
kde boli peniaze odovzdané. TIZIA CSC so svojím správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla
podľa obchodného registra sa nenachádza ani nevykonáva žiadnu činnosť. Spoločnosti TIZIA CSC
bola doručená do dátovej schránky výzva k preukázaniu skutočností a predloženie dokladov, pričom v
stanovenom termíne sa žiadny zástupca uvedenej spoločnosti nedostavil, ani nedojednal iný termín a ani
nepredložil požadované doklady. Spoločnosť TIZIA CSC správcovi dane nenahlásil žiadnu prevádzku
a nebolo zistené iné miesto na území ČR, kde by vykonávala ekonomickú alebo inú činnosť. Jediný
konateľ a spoločník
R.. F. M. je štátnym príslušníkom Slovenskej republiky. Miestne príslušným správcom dane nebolo
zistené miesto na území ČR, kde by sa konateľ zdržiaval, prípadne odkiaľ by vykonával ekonomickú
alebo inú činnosť. Spoločnosť TIZIA CSC od mája 2018 nepodáva daňové priznanie k DPH ani kontrolné
hlásenia a v sídle spoločnosti sa nezdržiava. Vzhľadom k uvedenému nemohol miestne príslušný
správca dane zistiť žiadne ďalšie informácie ani vykonať ďalšie úkony.

10. Dňa 25.10.2018 bolo žalobcovi zo strany správcu dane zaslané oboznámenie
so skutočnosťami zistenými v daňovej kontrole a bol oboznámený s výsledkami daňového preverovania
u deklarovaného odberateľa TIZIA CSC, pričom oboznámenie si žalobca prevzal dňa 29.10.2018 a
v stanovenej lehote 15 dní sa k nemu nevyjadril. Dňa 26.11.2018 bola žalobcovi zaslaná výzva na
predloženie dôkazov č. 102327975/2018
zo dňa 23.11.2018, ktorá mu bola doručená dňa 29.11.2018, pričom ani na túto výzvu žalobca
nereagoval.

11. Správca dane v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že k fakturovanému tovaru nebolo jednoznačne
preukázané dodanie do iného členského štátu, nebol preukázaný pohyb tovaru zo Slovenskej republiky
do ČR, účel dodania, úhrada za tovar. S poukazom na neexistenciu dokladov alebo dôkazov o
preprave tovaru a jeho ďalšom použití, ako aj nekontaktnosť českej obchodnej spoločnosti správca
dane spochybnil reálnosť kontrolovaných zdaniteľných obchodov. Okrem faktúr žalobca nepredložil
dôkazy, ktorými by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tovaru. Navyše ku kontrolným zisteniam
spochybňujúcim oprávnenosť oslobodenia deklarovaných zdaniteľných obchodov sa žalobca nevyjadril.
Vzhľadom ku skutočnosti, že nebol preukázané dodanie tovaru do iného členského štátu podľa § 43
zákona o DPH, nie je možné deklarovaným zdaniteľným obchodom priznať oslobodenie od dane podľa



zákona o DPH. Správca dane predmetné faktúry vyhodnotil ako dodanie tovaru v tuzemsku, teda ako
dodanie podliehajúce dani.

12. Protokol z daňovej kontroly správca dane zaslal žalobcovi v prílohe Výzvy
č. 100223973/2019 zo dňa 18.01.2019, v zmysle ktorej sa mal žalobca možnosť vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a ktorú prevzal dňa 21.01.2019. Dňa 04.02.2019, v zákonom stanovenej lehote,
sa žalobca vyjadril k protokolu z daňovej kontroly DPH
za zdaňovacie obdobie september 2017. Žalobca vo vyjadrení uviedol, že dôrazne trvá
na tom, že zdaniteľné obchody boli v deklarovanom rozsahu uskutočnené a všetok deklarovaný tovar
bol riadne dodaný. Podľa žalobcovho názoru správca dane stroho až ignorantsky skonštatoval, že
kontrolovaný daňový subjekt nepredložil také dôkazné prostriedky, ktoré by boli v prospech jeho
tvrdení deklarovaných na odberateľských faktúrach pre spoločnosť TIZIA CSC. Žalobca trvá na tom, že
preukázal odovzdanie tovaru spoločnosti TIZIA CSC, čo však správca dane bezdôvodne spochybňuje.
Žalobca podľa svojho vyjadrenia predložil správcovi dane faktúry, dodacie listy potvrdzujúce prijatie
tovaru, ale aj CMR dokumenty deklarujúce prepravu tovaru z tuzemska do ČR. Spoločnosť TIZIA CSC
fakturovaný tovar nakupovala za účelom vlastnej spotreby
a za účelom jeho ďalšieho predaja. Dôkladné vysvetlenie obchodov medzi žalobcom a spoločnosťou
TIZIA CSC zo strany žalobcu nestačilo a správca dane žiadal o MVI. Podľa názoru žalobcu, odpoveď
na žiadosť o MVI nevyvrátila, že by sa obchod nemal zrealizovať, ale práve naopak. Žalobca
opakovane žiadal správcu dane objasnenie, aké konkrétne podklady správca dane potrebuje za účelom
preukázania, že dodanie tovaru sa fakticky uskutočnilo. Správca dane na argumenty uvedené vo
vyjadreniach žalobcu vôbec nereagoval, resp. neposkytol žiadnu jasnú odpoveď. Z postupu správcu
dane vyplýva, že už dopredu bolo rozhodnuté a žiadny argument ani dôkaz nebude zo strany správca
dane prijatý ako dostatočný. Žalobca uvádza, že nemá povinnosť nadštandardne zabezpečovať dôkazy,
ak u dodávateľov nebola riadne vedená evidencia. To, že si správca dane nedokázal zabezpečiť
skutočnosti potrebné ohľadne plnenia subdodávateľov, jeho dodávateľov, ešte neznamená neunesenie
dôkazného bremena na strane daňového subjektu. Pokiaľ chce správca dane preukázať opak, dôkazné
bremeno a dôkaznú núdzu musí znášať správca dane. Žalobca vo vyjadrení poukazuje na rozhodnutie
NS SR 7Sžf/4/2013. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že ak správca dane nedokázal zabezpečiť
vyjadrenie niektorého subjektu, neznamená to, že žalobca alebo jeho odberateľ zdaniteľný obchod
nepreukázal, ale že ho správca dane nedokázal poprieť.
Na záver vyjadrenie žalobca uviedol, že správca dane nemá právny dôvod neuznať nadmerný odpočet,
a teda protokol o daňovej kontrole nie je zákonným dôkazom
pre rozhodnutie o rozdiele nadmerného odpočtu, ale práve naopak, na základe uvedených skutočností
a predložených účtovných, daňových dokladov a podkladov, má žalobca nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu za kontrolované zdaňovacie obdobie.

13. Správca dane dňa 06.02.2019 zaslal žalobcovi „Dohodnutie termínu prerokovania pripomienok a
dôkazov č. 100381846/2019“, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 11.02.2019, pričom na tomto termíne
chcel správca dane zaujať stanovisko k vyjadreniu žalobcu k protokolu o daňovej kontrole, avšak žalobca
nereagoval. Následne správca dane zaslal žalobcovi „Určenie termínu prerokovania pripomienok a
dôkazov
č. 100476542/2019“ zo dňa 20.02.2019, ktoré mu bolo doručené dňa 22.02.2019 a ktorým stanovil
deň prerokovania na 02.04.2019, avšak v určenom termíne sa žalobca k prerokovaniu pripomienok a
dôkazov k správcovi dane nedostavil, ani si na tento účel nezvolil splnomocneného zástupcu. O uvedenej
skutočnosti správca dane vyhotovil dňa 03.04.2019 úradný záznam č. 100775635/2019.

14. Následne správca dane vyhotovil prvostupňové rozhodnutie, v ktorom zrekapituloval celý skutkový
priebeh daňovej kontroly (skutočnosti uvedené v bode 8. až 13. tohto rozsudku) a zároveň sa v ňom
vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 04.02.2019, ktorým
sa vyjadroval k protokolu o daňovej kontrole. Správca dane k uvedenému vyjadreniu uviedol, že trvá na
svojich kontrolných zisteniach a na ich odôvodnení, pričom v protokole o daňovej kontrole nekonštatoval,
že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, ale práve naopak, svojou vlastnou činnosťou zadovážil
dôkazy, ktoré nepreukázali intrakomunitárne dodanie tovaru do iného členského štátu. Záver daňovej
kontroly vyslovený v protokole o daňovej kontrole nevyplynul z toho, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno, ale zo skutočnosti, že česká finančná správa nezískala nijaký relevantný dôkaz o tom,
že spoločnosť TIZIA CSC je, resp. bola funkčným podnikateľským subjektom a že vykonáva alebo
vykonávala ekonomickú činnosť



na území ČR, pričom takisto nebol získaný dôkaz o tom, že nadobudla tovar od žalobcu. K daňovej
kontroly žalobca predložil iba faktúry o dodaní tovaru spoločnosti TIZIA CSC, pričom žiadne dodacie listy
ani CMR dokumenty sa medzi predloženými dokladmi nenachádzali. Správca dane informoval žalobcu
o výsledkoch preverovania oboznámením zo dňa 25.10.2018 a následne dňa 23.11.2018 zaslal výzvu
na predloženie dôkazov. Žalobca mohol a mal reagovať na jasne pomenované kontrolné zistenia, ak mal
dôkazy o uskutočnení dodania tovaru do iného členského štátu, avšak žalobca sa k obom písomnostiam
nijako nevyjadril, pričom ich prevzal. Správca dane nemá vedomosť o tom, že žalobca dôkladne vysvetlil
obchody medzi ním a spoločnosťou TIZIA CSC, ani o tom, že by žalobca žiadal, dokonca opakovane,
aké konkrétne podklady správca dane požaduje na preukázanie oprávnenosti nadmerného odpočtu.
Správca dane žiadal o predloženie dôkazov, ktoré by preukázali, že dodanie tovaru do ČR sa uskutočnilo.
Konkrétnu podobu dôkazov ponechal na úvahe žalobcu práve z toho dôvodu, že iba zainteresovaná
osoba vie ako dodania prebiehali, čo všetko tomu predchádzalo alebo nasledovalo a jedine táto osoba
dokáže predložiť tomu adekvátne dôkazy. Preto správca dane odmieta a ohradzuje sa voči tvrdeniu
žalobcu, že už vopred bolo rozhodnuté o nepriznaní nadmerného odpočtu a žiadny argument nebude
prijatý ako dostatočný. Správca dane považoval za bezpredmetné vyjadrenie žalobcu o dodávateľoch a
subdodávateľoch. V predmetnej daňovej kontrole neboli spochybnené nadobudnutia tovaru žalobcom.
Z toho dôvodu sa správca dane nezaoberal ani rozhodnutím NS SR
sp. zn. 7 Sžf/4/2013, na ktoré žalobca poukazoval. Keďže žalobca nenavrhol vykonať ďalšie dôkazy,
správca dane v dokazovaní ďalej nepokračoval a vyrubovacie konanie ukončil s tým, že žalobca nesplnil
podmienky ustanovené v § 43 ods. 1 zákona o DPH, pretože nebolo preukázané, že žalobca reálne dodal
tovar odberateľovi do ČR. Skutočnosť, že žalobca mal v účtovnej evidencii faktúry, ešte neznamená,
že k dodaniu tovaru, ktorý je uvedený na faktúrach, v skutočnosti došlo. Na uplatnenie odpočtu DPH je
potrebné preukázať, že fakturovaný tovar bol fyzicky dodaný a to práve tým dodávateľom, ktorý faktúru
aj vystavil. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenia, bez ohľadu na
to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo. Splnenie formálnej stránky je síce jednou z podmienok,
avšak tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje
daňový subjekt. Ak žalobca mal takéto dôkazy, mohol ich správcovi dane predložiť. Ustanovenie § 43
zákona o DPH upravuje oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu. V
zmysle § 43 ods. 5 zákona o DPH je platiteľ povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa § 43 ods. 1 až ods. 4. V prípade, ak nie sú splnené všetky podmienky, napr. tovar nie
je fyzicky prepravený z tuzemska do iného členského štátu, potom musí byť predaj tovaru zdanený tak,
ako kedy sa tovar predal zákazníkovi v tuzemsku.

15. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom
uvádza, že boli porušené základné procesné postupy, čím bol zmarený účel konania a boli porušené
i práva žalobcu. V odvolaní uvádza, že správca dane spochybnil správnosť, pravdivosť a úplnosť
dokladov predložených daňovým subjektom, že daňový subjekt jednoznačne nepreukázal dodanie
tovaru do iného členského štátu EÚ, pre spoločnosť TIZIA CSC. S uvedeným tvrdením správcu
dane sa žalobca nemôže v žiadnom prípade stotožniť. V odvolaní žalobca má za to, že správca
dane nemal v odôvodnení rozhodnutia len doslova odkopírovať časti protokolu o daňovej kontrole,
ale mal dodržať zásadu voľného hodnotenia dôkazov, preto vidí pochybenie, ktoré má za následok
nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia. V odvolaní ďalej uvádza, že odovzdanie tovaru spoločnosti
TIZIA CSC preukazoval faktúrami, dodacími listami a CMR dokumentmi dokumentujúcimi prepravu
tovaru z tuzemska do ČR. Žalobca trvá na tom, že zamestnanci správcu dane mali žalobcovi výslovne
uviesť, že predložené dôkazy neboli postačujúce, resp. že nimi nebolo dostatočne preukázané, že
dodávky tovarov boli dodávané tak, ako boli deklarované. V odvolaní žalobca neguje zistený skutkový
stav českej finančnej správy, ktorá v odpovedi na MVI uviedla, že zahraničný odberateľ nepredložil také
dôkazné prostriedky, ktoré by potvrdzovali deklarované intrakomunitárne dodanie tovaru do ČR. Žalobca
zdôrazňuje význam výpovede svedka G. Z., vodiča rozvozu tovaru do ČR do skladu spoločnosti TIZIA
CSC, ktorý potvrdil vykládku tovaru v ČR a uviedol všetky podrobnosti o predaji tovaru. V odvolaní ďalej
žalobca uvádza, že správca dane nepostupoval v súlade
so zákonom, keď tvrdil, že daňová povinnosť u dodávateľov tovarov a služieb v tuzemsku nevznikla a
platiteľ nemá právo na odpočítanie dane, pretože nepreukázal, že zo strany dodávateľov v tuzemsku
boli dodania tovarov a služieb reálne uskutočnené, pričom poukazuje na to, že takéto zistenia správcu
dane musia byť založené na riadnom a zákonne vykonanom dokazovaní. V závere odvolania žalobca
navrhuje, aby bolo prvostupňové rozhodnutie žalovaným zmenené tak, že nebol zistený žiadny rozdiel
na DPH za zdaňovacie obdobie september 2017 alebo ho žiada zrušiť v celom rozsahu.



16. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že tvrdenie žalobcu v odvolaní o doložení dodacích
listov a CMR o preprave tovaru nebolo pravdivé. V skutočnosti žalobca okrem faktúr nepredložil žiadne
iné doklady sprevádzajúce dodanie tovaru
do iného členského štátu, ani doklady preukazujúce fyzickú prepravu z tuzemska
do iného členského štátu. Vychádzajúc z uvedeného zistenia skutkového stavu žalobca konal v rozpore
so zákonom, pretože pre účely intrakomunitárneho dodania tovaru nedokázal preukázať splnenie
podmienok upravených v § 43 zákona o DPH. Oslobodenie dane nepreukázal ani inými dokladmi ako
napr. zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar atď., ktoré upravuje
§ 43 ods. 5 psím. d) zákona o DPH. V prípade prepravy tovaru žalobca taktiež nepreukázal žiadnymi
dôkazmi obchodnoprávny vzťah napr. s prepravcom - napr. zmluvou o preprave tovaru, že s prepravcom
dohodol miesto určenia (vykládky) tovaru v inom členskom štáte, že prepravcovi označil odberateľa
či ním oprávnenú osobu, ktorej mal byť tovar dodaný. Preverením českého nadobúdateľa tovaru v
inom členskom štáte - TIZIA CSC, neboli v priebehu daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní či
počas odvolania predložené žiadne dôkazy preukazujúce nadobudnutie tovaru od žalobcu. Nesplnenie
podmienok
pre oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 ods.
1 a 5 zákona o DPH za daného zistenia skutkového stavu oprávnilo správcu dane uplatniť v zmysle
§ 22 ods. 1 zákona o DPH na dodanie tovaru v zmysle odberateľských faktúr pre českého odberateľa
TIZIA CSC tuzemskú DPH vo výške 4.693,79 eur. Žalovaný ďalej v napadnutom rozhodnutí uviedol, že
uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou žalobcu ako daňového
subjektu. Vzhľadom na to, že žalobca ako platiteľ má možnosť obstarať si dostatočný počet dôkazov,
ktorými zabezpečí preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci
daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane. Samotným predložením faktúry nie je vyčerpaná dôkazná povinnosť žalobcu, pretože
nemožno prijať iný záver ako ten, že samotná faktúra bez ďalších podporných dôkazov nemôže
relevantne preukázať splnenie podmienok pre priznanie práva uplatniť oslobodenie od dane pri dodaní
tovaru do iného členského štátu. Z prvostupňového rozhodnutia správcu dane pritom vyplynulo, ktoré
všetky dôkazy boli v konaní získané, ako ich správny orgán vzájomne vyhodnotil a k akým skutkovým a
právnym záverom dospel. V odvolaní žalobca poukazuje na výpoveď svedka G. Z., ktorý mal ako vodič
potvrdiť rozvoz do Bratislavy, Nitry a Prahy. Žalovaný uviedol, že v odvolacom konaní z predloženého
spisového materiálu k odvolaniu neboli zistené žiadne návrhy žalobcu k vykonaniu výsluchu svedkov
v súvislosti s daňovou kontrolou za zdaňovacie obdobie september 2017. Správca dane mal zo svojej
kontrolnej činnosti u žalobcu za iné zdaňovacie obdobie vedomosť o výsluch svedka G. Z., avšak
jeho vyjadrenia sa týkali inej daňovej kontroly za iné zdaňovacie obdobie - jún 2017 a preto žalovaný
vyhodnotil túto námietku ako neopodstatnenú. Vzhľadom na to, že žalobca je ako daňový subjekt plne
zodpovedný za svoje konanie, je zodpovedný
za výber svojich obchodných partnerov, a teda aj za prípadné následky, ktoré z týchto obchodných
vzťahov vyplývajú. Žalovaný má zo ta, že počas výkonu daňovej kontroly správca dane postupoval
v úzkej súčinnosti so žalobcom a inými osobami, žalobca bol riadne oboznámený a vyrozumený so
zistenými skutočnosťami správcu dane pri daňovej kontrole a bolo mu umožnené vyjadrovať sa k nim.
Žalobca v priebehu daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní nepredložil žiadne vierohodné doklady
a dôkazy, ktoré by vyvrátili pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných obchodných transakcií
v súlade s podmienkami zákona o DPH. Žalovaný vyhodnotil námietky žalobcu v podanom odvolaní za
nedôvodné, pretože v danej veci nebolo preukázané splnenie podmienok pre uplatnenie oslobodenia
od dane v zmysle § 43 zákon o DPH, žalobca nepreukázal relevantnými dôkazmi dodanie tovaru do
iného členského štátu v režime s oslobodením od dane. Záverom žalovaný v napadnutom rozhodnutí
zhodnotil, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí svoje zistenia podrobne a dostatočne odôvodnil,
vychádzal z ustanovení daňového poriadku a z právnych názorov obsiahnutých v zákone o DPH, pričom
v odôvodnení uviedol nielen všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, ale vyhodnotil
vykonané dôkazy a uviedol úvahy, ktoré viedli k aplikácii konkrétneho právneho predpisu.

17. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,
c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie,
d) dovoz tovaru do tuzemska.



18. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru
alebo dňom dodania služby.

19. Podľa § 22 ods. 1 prvá veta zákona o DPH základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko,
čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za
dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň.

20. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo
prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom alebo treťou
osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby
v inom členskom štáte, alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a
b) nadobúdateľ podľa písmena a) je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte
a oznámil svoje identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi.

21. Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia
od dane podľa odsekov 1 až 4
a) kópiou faktúry,
b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým
podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou
ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo
odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá,
prevzatie tovaru
v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,
c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná
dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať
1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania,
prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava,
2. množstvo a druh tovaru,
3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ,
alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná odberateľ,
4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla uvedené paličkovým písmom a jeho podpis,
5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým sa uskutočnila preprava tovaru, a
d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar,
dokladom o platbe za prepravu tovaru.

22. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

23. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

24. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

25. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrenia žalovaného k nej a administratívneho spisu dospel senát
správneho súdu  k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je



v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného
vedúci k vydaniu napadnutého rozhodnutia ako aj procesný postup správcu dane vedúci k vydaniu
prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle,
efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí
obsah administratívneho spisu.
Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu
skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil.
Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu v odvolaní proti
prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane.

26. Správny súd konštatuje, že daňové orgány vychádzali pri svojom rozhodovaní z rozsiahleho
dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a to v rozsahu postačujúcom na učinenie
tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Na základe  vykonaného dokazovania s poukazom na
ustanovenia § 43 ods. 1, ods. 5 zákona o DPH potom vec posúdili tak, že žalobca konal v rozpore so
zákonom, pretože nedokázal preukázať splnenie podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane, resp.
nepreukázal relevantnými dôkazmi dodanie tovaru do iného členského zákona v režime s oslobodením
od dane.

27. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho
úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a
schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým
s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu
konania k dispozícii. K námietkam týkajúcim sa toho, kto a v akom rozsahu znáša v daňovom konaní
dôkazné bremeno, správny súd poukazuje na skutočnosť, že podmienky uvedené v § 43 ods. 1 a 5
zákona o DPH sú stanovené kumulatívne a objektívne, t.j. nárok na oslobodenie od DPH sa viaže
na ich bezpodmienečné splnenie. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť ani pri vzniku zodpovednosti
inej osoby za vady dokladu a za dobromyseľnosti daňového subjektu (žalobcu). Naopak, zákonodarca
požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby daňový subjekt, ktorý nárok na oslobodenie uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na oslobodenie od dane stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok
na oslobodenie od dane dodaním tovaru do iného členského štátu, musí byť schopný preukázať, že
dodanie tovaru bolo reálne uskutočnené, a to práve dokladmi uvedenými
v § 43 ods. 5 zákona o DPH.

28. Správny súd je toho názoru, že žalobca nesplnil zákonom dané podmienky na uplatnenie si nároku
na oslobodenie od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH. Žalobca v posudzovanom zdaňovacom období
dodal tovar z tuzemska do iného členského štátu, a to konkrétne odberateľovi do ČR. Na to aby, žalobca
mohol požiadať o oslobodenie
od dane, tak je potrebné preukázať reálne dodanie fakturovaného tovaru, pričom
na preukázanie tejto skutočnosti je žalobca povinný dodať správcovi dane doklady uvedené v § 43 ods.
5 zákona o DPH. Avšak žalobca dodanie tovaru preukazoval len vystavenými faktúrami, pričom nebol
schopný zabezpečiť iné dôkazy na podporu svojho nárok na oslobodenie od dane.

29. Žalobca v žalobe tvrdí, že už počas daňovej kontroly predložil žalovanému faktúry, dodacie
listy a CMR dokumenty, ktoré mali preukazovať dodanie tovaru odberateľovi TIZIO CSC. Predmetné
dokumenty mali byť doručené žalovanému aj v priebehu odvolacie konania ako príloha listiny s názvom
„Dôkazy“, ktorá mala byť adresovaná správcovi dane dňa 24.05.2019. Táto listina bola aj prílohou žaloby,
avšak žaloba už neobsahovala predmetné dodacie listy alebo CMR dokumenty, ktoré mali byť doručené
aj správcovi dane, resp. žalovanému (podľa tvrdenia žalobcu mali byť predkladané „opakovane“), pričom
táto listina neobsahovala ani dátum, kedy mala byť spísaná a žalobca neuviedol ani žiadny dôkaz o
doručení tejto listiny správcovi dane, resp. žalovanému. Správny súd konštatuje, že žiadna uvedená
listina a ani uvedené dokumenty preukazujúce dodanie tovaru do Českej republiky neboli obsahom
administratívneho spisu žalovaného, z čoho vyplýva, že tvrdenie žalobcu o doložení uvedených dokladov
je účelové a nie je podporené žiadnymi dôkazmi o doručení takýchto listín, resp. dokladov správcovi
dane alebo žalovanému.

30. Samotné faktúry sú len formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na oslobodenie
od dane, nie však postačujúcou, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia. Rovnako tak zaúčtovanie
predmetných faktúr ešte nezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva



na oslobodenie od dane dodaním tovaru do iného členského štátu. Ak daňové a účtovné doklady
(faktúry, zmluvy, doklady o úhrade a pod.) neodrážajú materiálne plnenie a boli vystavené bez skutkovej
podstaty, nemôže byť žalobcovi na základe takýchto podkladov priznaný nárok na oslobodenie od
dane. Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie
práva na oslobodenie od dane má právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i
povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre
správne určenie dane alebo nároku na oslobodenie od dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním
preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť
odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok
na oslobodenie od dane.

31. Vyššie uvedené závery správny súd vyvodil z početnej judikatúry NS SR týkajúcej sa podmienok
pre uplatnenie práva na oslobodenie od dane, rozsahu dokazovania v daňovom konaní, otázok
dôkazného bremena a jeho prípadného rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt. Aj NS
SR v jednom zo svojich nedávnych rozsudkov sp. zn. 10Sžfk/43/2018 zo dňa 19.06.2019 sám
skonštatoval, že „judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom
konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla
istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že
nepostačuje predložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných
dôkazov dôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt
na predloženie ďalších dôkazov. Kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach sp.
zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti
sťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na
formálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej
dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať
ďalej.“

32. Správny súd zastáva názor, že pochybnosti správcu dane v danej veci o reálnom dodaní tovaru
zo strany žalobcu českému odberateľovi TIZIO CSC boli oprávnené, nakoľko žalobcu túto skutočnosť
nijakým spôsobom reálne nevedel preukázať, resp. nezabezpečil žiadne dôkazy o dodaní tovaru
uvedeným spôsobom. Potom ako bola spochybnená základná podmienka na oslobodenie od dane, tak
bolo zo strany správcu dane správne, že začal vyhľadávať dôkazy o reálnosti dodania tovaru do ČR,
a to dožiadaním príslušného českého správcu dane. Avšak odberateľ TIZIO CSC nespolupracoval s
príslušným českým správcom dane a bol nekontaktný, z čoho vyplýva, že nebolo ním podporené reálne
dodanie tovaru zo strany žalobcu. Navyše správny súd dodáva, že žalobca a spoločnosť TIZIO CSC
boli v čase dodania tovaru personálne prepojení v podobe konateľa R.. F. M., čo ešte viac spochybňuje
reálnosť dodania tovaru
do ČR. Zároveň správny súd dodáva, že je úplne nelogické, že žalobca sa odvoláva
na skutočnosť, že nie je zodpovedný za nekontaktnosť českého odberateľa TIZIO CSC, pričom konateľ
žalobcu ako aj uvedeného odberateľa bol v tom čase tá istá osoba. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť
o personálnom prepojení, správny súd konštatuje, že žalobca mal mať k dispozícií všetky dokumenty
o doručení, resp. o preprave tovaru
do ČR, nakoľko žalobca a český odberateľ spoločnosť TIZIO CSC mali toho istého konateľa. Postupy
správcu dane a žalovaného, ktorým spochybnili dôkazy predložené žalobcom v daňovom konaní, resp.
ich vyhodnotili ako formálne alebo ako nepostačujúce na preukázanie žalobcom uvádzaných tvrdení,
vrátane odôvodnenia týchto pochybností, je potrebné považovať za preukázané zisteným skutkovým
stavom a za právne korektné.

33. Správny súd ďalej uvádza, že žalobca v žalobe poukazuje na početnú judikatúru ohľadne odpočtu
dane podľa § 49 zákona o DPH, pričom vo viacerých bodoch rozoberá uvedené ustanovenie. Tieto
námietky vyhodnotil správny súd ako nedôvodné, nakoľko sporné je dodanie tovaru do iného členského
štátu a oslobodenie od dane podľa § 43 zákona
o DPH, resp. nepreukázané reálne dodanie tovaru nepredložením zákonom stanovených dokladov a
teda nie je možné aplikovať judikatúru ohľadne odpočtu dane vzťahujúcu sa
k § 49 zákona o DPH, resp. samotné uvedené ustanovenie, keďže nebol splnený základný zákonný
atribút uvedený v § 43 zákona o DPH, ktorým je preukázanie reálneho dodania tovaru do iného
členského štátu, pričom ide o odlišnú situáciu ako je uvedená v § 49 zákona o DPH.



34. Bez toho, aby sa správny súd venoval všetkým námietkam, na ktoré žalobca poukázal v početných
bodoch správnej žaloby, čím mali byť porušené jeho práva vyplývajúce z daňového poriadku, zo
zákona o DPH, prípadne z Ústavy Slovenskej republiky, je potrebné zdôrazniť, že daňová kontrola a
po nej nasledujúce vyrubovacie konanie, zavŕšené prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a naň
nadväzujúce odvolacie konanie, neprebiehali bez vedomosti a už vôbec nie bez aktívnej ingerencie
žalobcu ako účastníka administratívneho konania. Žalobca mal po celú dobu daňového konania
možnosť aktívne sa zúčastňovať úkonov správcu dane prostredníctvom práv prináležiacich mu daňovým
poriadkom, mal možnosť vyjadrovať sa k jednotlivým zisteniam správcu dane, ku ktorým následne
správca dane v zmysle daňového poriadku zaujímal stanoviská, s ktorými následne oboznamoval
žalobcu. To, že sa žalobca k jednotlivým zisteniam správcu dane nevyjadril je len na jeho príťaž,
avšak správca dane mu dal dostatočne množstvo príležitostí vyjadriť sa k zistených skutočnostiam
v priebehu daňovej kontroly. Správny súd poukazuje na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej
podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v
prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie
svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Žalobca sa v
priebehu daňovej kontroly k zistením skutočnostiam zo strany správcu dane takmer vôbec nevyjadroval,
pričom mu bola daná početná možnosť vyjadriť sa, resp. viackrát bol vyzvaný na doloženie dokladov
preukazujúcich dodanie tovaru do ČR, avšak na tieto výzvy žalobca vôbec nereagoval, pričom boli riadne
doručené a žalobcom prevzaté, čiže žalobca musel mať o nich vedomosť.

35. Pokiaľ žalobca namieta nelogickosť a protichodnosť pochybností  správcu dane a žalovaného,
nezrozumiteľnosť a nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí, správny súd uvedené námietky
vyhodnotil ako nedôvodné, keďže žalovaný ako aj správca dane svoje pochybnosti riadne odôvodnili
zisteným skutkovým stavom, v napadnutom ako aj v prvostupňovom rozhodnutí bolo uvedené, z akých
dôvodov dospeli k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že tovar
na predmetných faktúrach bol reálne doručený odberateľovi TIZIO CSC do ČR.

36. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane
a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány vykonali
riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom
konaní najavo. Z uvedených dôvodov námietky žalobcu správny súd vyhodnotil ako nedôvodné, ktoré
neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu
dane.

37. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje
k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa
§ 190 SSP žalobu zamietol.

39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého  žalovanému prizná správny
súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov
konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho
zastúpenia možno priznať len výnimočne.

40. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd
náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania
si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta
posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov).

Poučenie:



Proti tomuto rozsudku možno podať na Krajský súd v Trenčíne kasačnú sťažnosť v lehote jedného
mesiaca odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP
sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený
advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak
má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom
súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konanie o
správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:f7cef055-482b-46ac-962b-39f2bd4deabf", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 705/2017", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017 z 15. 11. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-11-15", "citacie_n": 876, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:2.US.705.2017.1"}], "citovane_v": []}