Rozsudok Krajského súdu Trenčín sp. zn. 11S/11/2020 z 29. 11. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trenčín z 29. novembra 2020, sp. zn. 11S/11/2020, ECLI:SK:KSTN:2020:3020200022.3 Krajský súd Trenčín | 11S/11/2020 | ECLI:SK:KSTN:2020:3020200022.3 | 2020-11-29 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok) Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5557aab5-c33e-4412-8d15-9e4ebb314159 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2020:3020200022.3 Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 11S/11/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3020200022
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2020:3020200022.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov
JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: V. M., R. XXX, XXX XX H., IČO:
XX XXX XXX, právne zastúpeného: Mgr. Henrich Schindler, advokát so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01
Banská Bystrica, IČO: 40 887 481, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“)
dňa 29.01.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Finančného riaditeľstva Slovenskej
republiky č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.07.2019
(ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe
daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil
žalobcovi rozdiel dane v sume 18.241,02 Eur na dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie
roka 2015, v podstate z dôvodu neuznania daňových výdavkov vo výške celkom 77.500,- Eur pre ich
nepreukázanie.

2. Petitom správnej žaloby, nežiadajúc nariadenie pojednávania, sa žalobca domáhal zrušenia
napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie
konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. e) a písm. g) Správneho súdneho
poriadku (ďalej aj „SSP“). Žalobca postupu žalovaného vytkol, že ako odvolací orgán neprihliadol
na námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu veci, spočívajúceho
v tom, že správca dane neprihliadal na všetko, čo vykonaným dokazovaním vyšlo najavo. Pre vadu
nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo následne aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci daňovými orgánmi.

3. Žalobca poukázal na to, že už vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly uviedol, že
správcom dane vykázaný rozdiel v príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol, že zaúčtovanie
uvedenej sumy na strane príjmov je neoprávnené, spôsobené pravdepodobne nedopatrením. Zároveň
konštatoval, že nakoľko predmetný „príjmový výdavok“ bol zaúčtovaný duplicitne, nemá možnosť
správcom dane vykázaný rozdiel v sume 77.500,- Eur vydokladovať. Tým, že správca dane vyhodnotil
žalobcovu argumentáciu ako zmätočnú a dôkazy objektívne neposudzoval vo vzťahu k správnemu



určeniu dane, bolo žalobcovi odňaté právo na spravodlivý proces, keďže dôkazy svedčiace v prospech
žalobcu žalovaný neakceptoval. Žalobca tiež pripomenul, že v roku 2015 už nebol účtovnou jednotkou a
počas celého zdaňovacieho obdobia roka 2015 viedol daňovú evidenciu podľa zákona č. 595/2003 Z.z.
o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z.z.“), na základe čoho nebol
povinný dodržiavať ustanovenia zákona o účtovníctve. Nielen výdavky, ale aj všetky príjmy žalobcu ako
daňového subjektu bolo potrebné v rámci daňovej kontroly preveriť a v napadnutom rozhodnutí sa so
zisteniami vysporiadať, k čomu podľa žalobcu nedošlo.

4. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Žalobu ako nedôvodnú
navrhol zamietnuť, nariadenie pojednávania na jej prejednanie nežiadal. Pripomenul, že žalobné
námietky uvádzané žalobcom sú totožné s vyjadreniami, ktoré žalobca predkladal počas daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania a aké uviedol v odvolacom konaní. Správca dane ako aj žalovaný
sa s námietkami žalobcu už vysporiadali vo svojich rozhodnutiach a žalovaný na ne odkázal citáciou
vybraných častí ich odôvodnení (viď podrobnejšie body 16. až 23. tohto rozsudku). Správca dane v
prvostupňovom rozhodnutí skonštatoval porušenie § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z., keď neuznal
žalobcovi v daňovom priznaní uplatnené výdavky v sume 77.500,- Eur, ktorých vynaloženie nie je na
daňové účely dostatočne preukázané. Výdavok musí byť preukázateľne vynaložený na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie príjmov. S uvedeným názorom sa žalovaný stotožnil. Správca dane postupoval
podľa žalovaného počas daňovej kontroly v súlade s jednotlivými zásadami uplatňovanými pri správe
daní. Chránil záujmy štátu a pritom dbal na dodržanie práv a právom chránených záujmov žalobcu.
Vyzýval žalobcu na predloženie dôkazov a oboznamoval ho so získanými skutočnosťami a dôkazmi.

5. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, môže sa za podmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

6. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

7. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

8. Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy
alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu,
b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,
c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia,
je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať
za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

9. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou
napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe,
vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom
správnej žaloby a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že správna žaloba bola podaná riadne zastúpenou
oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho
prieskumu v rámci správneho súdnictva, rozhodol o správnej žalobe bez nariadenia pojednávania
verejne vyhláseným rozsudkom, nakoľko pojednávanie nepožadoval ani jeden z účastníkov konania,
nevyžadoval to verejný záujem a vzhľadom na obsah žalobných námietok to správny súd nepovažoval
za potrebné.



10. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že žalobca v priznaní
k dani z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2015 vykázal príjmy vo výške 135.013,68 Eur,
výdavky vo výške 130.934,99 Eur, základ dane v sume 4.078,69 Eur.

11. Daňový úrad Trenčín vykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie
obdobie 2015, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 21.06.2019, v ktorom
skonštatoval, že ku kontrole predložil žalobca výdavkové doklady na sumu 53.434,99 Eur, čím vznikol
rozdiel vo výške 77.500,- Eur. Daňová kontrola bola podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku
ukončená dňom doručenia protokolu s výzvou, t.j. dňa 25.06.2019.

12. Výzvou zo dňa 21.06.2019 podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku bol žalobca vyzvaný, aby predložil
písomné vyjadrenie k zisteniam uvedeným v protokole a označil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,
ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Žalobca v stanovenej lehote doručil elektronicky
svoje vyjadrenie zo dňa 08.07.2019 k protokolu o daňovej kontrole, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s
výsledkom daňovej kontroly, pričom uviedol: „Daňový subjekt zotrváva na tom, že daňové priznanie,
ktoré podal dňa 10.03.2016 typu B k dani z príjmov fyzickej osoby je úplné a správne, zohľadňujúce
všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období. Správcom dane v protokole vykázaný rozdiel v
príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol, žiadne také príjmy nemal a preto ani nemal dôvod
o tieto príjmy základ dane znižovať. Daňový subjekt sa vzhľadom na odstup času a opakovanú zmenu
účtovníčky nedokáže vyjadriť ku dôvodom zaúčtovania tejto sumy na strane príjmov, avšak určite išlo o
neoprávnené a nedôvodné zaúčtovanie, pravdepodobne spôsobené nedopatrením. Aj z tohto dôvodu
daňový subjekt nedokázal predložiť žiadne ďalšie doklady preukazujúce jeho výdavky v predmetnom
zdaňovacom období, pretože by sa pravdepodobne jednalo o duplicitné zaúčtovanie výdavkov a rovnako
aj príjmov. Správca dane by mal tieto skutočnosti nevyhodnocovať iba izolovane, bez porovnania s
východiskovým stavom vyplývajúcim z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia, ale práve v kontexte
s týmto stavom a bolo by možné skutočnosti vyslovené daňovým subjektom verifikovať. Správca dane
nevytkol daňovému subjektu porušenie žiadneho predpisu týkajúceho sa vedenia účtovníctva, čiže aj
bez verifikácie považoval účtovné záznamy za správne a úplné. Správca dane by takto postupovať
nemal zvlášť v situácii, kedy považuje účtovné doklady za nekompletné, resp. kedy nemal zo strany
daňového subjektu doložené všetky doklady, ktoré požadoval, resp. ktoré by mali objektívne existovať.
Považujeme to za nedostatok. Prípadná nezrovnalosť v účtovných zápisoch nemôže byť dôvodom na
vykázanie rozdielu dane a vyrubenie daňovej povinnosti, ale na prípadne iný postih, resp. sankciu zo
strany správcu dane. Na základe uvedeného považujeme závery daňovej kontroly za nedôvodné.“

13. K svojim tvrdeniam vo vyjadrení k protokolu žalobca nepredložil žiadne dôkazy. Preto správca
dane skonštatoval, že nie je potrebné ďalšie dokazovanie a spísal dňa 19.07.2019 so splnomocneným
zástupcom žalobcu zápisnicu z prerokovania pripomienok podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku. Na
otázku správcu dane, či má nejaké dôkazy, ktoré by chcel predložiť v rámci vyrubovacieho konania,
splnomocnený zástupca žalobcu na ústnom pojednávaní dňa 19.07.2019 uviedol, že dôkazy žalobca
nemá a objektívne nemá možnosť výdavky v sume 77.500,- Eur zdokladovať predložením akýchkoľvek
ďalších dôkazov.

14. Nakoľko žalobca počas daňovej kontroly ani na výzvu správcu dane nezdokladoval rozdiel vo výške
77.500,- Eur, správca dane uvedenú sumu neuznal ako daňový výdavok. Ide o výdavok podľa § 21 ods.
1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorého vynaloženie nie je na
daňové účely dostatočne preukázané.

15. Správca dane daňovou kontrolou vyčíslil základ dane pred jeho znížením o nezdaniteľné sumy vo
výške 81.578,69 Eur, čo je viac ako 100-násobok platného životného minima, na základe čoho bola
u žalobcu nezdaniteľná časť základu dane vyčíslená podľa § 11 ods. 2 písm. b) zákona č. 585/2003
Z.z. vo výške 0,00 Eur. Zo základu dane vyčísleného na sumu 81.578,69 Eur bola daňová povinnosť
vypočítaná podľa § 15 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. vo výške 18.293,33 Eur a rozdiel dane vo výške
18.241,02 Eur.

16. Následne Daňový úrad Trenčín, pobočka Nové Mesto nad Váhom, rozhodnutím č. XXXXXXXXX/
XXXX zo dňa 29.07.2019 podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi - daňovému



subjektu V. M., R. XXX, XXX XX H., IČO: XX XXX XXX - rozdiel dane v sume 18.241,02 Eur na dani z
príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2015.

17. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Správcovi dane vytkol, že v odôvodnení
rozhodnutia neuviedol všetky skutočnosti, ktoré boli výsledkom dokazovania a vyplynuli z daňovej
kontroly a nevyhodnotil argumentáciu žalobcu. Žalobca poukázal na svoje vyjadrenie, v ktorom s
najväčšou pravdepodobnosťou došlo k duplicitnému zaúčtovaniu sumy 77.500,- Eur do príjmov, pričom
určite ide o nedôvodné a neoprávnené zaúčtovanie spôsobené pravdepodobne nedopatrením. Uvedené
odôvodnil žalobca tým, že podstatná časť príjmov za rok 2015 má pri úhradách uvedený variabilný
symbol faktúry vystavenej v roku 2014, ktorá bola v roku 2014 v celej výške zdanená. Z dôvodu
opakovanej zmeny osoby účtovníčky práve v období, ktorého sa kontrolované obdobie týka, sa žalobca
nedokáže vyjadriť k dôvodom, prečo sa tak udialo. Žalobca v kontrolovanom období už nebol účtovnou
jednotkou a počas celého zdaňovacieho obdobia 2015 viedol daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11
zákona č. 595/2003 Z.z., na základe čoho nebol povinný dodržiavať ustanovenia zákona č. 431/2002
Z.z. o účtovníctve. Nielen výdavky, ale aj všetky príjmy žalobcu je potrebné v rámci daňovej kontroly
žalobcovi riadne preukázať a s vykonaným dokazovaním sa v rozhodnutí vysporiadať. Žalobca v
odvolaní zdôraznil, že pri daňovej kontrole predložil všetky dôkazy, ktoré je možné od neho spravodlivo
požadovať. Nie je podľa neho možné, aby po daňovej kontrole správca dane upravil žalobcovi základ
dane iba tým spôsobom, že sa základ dane zvýši o neuznané výdavky bez toho, aby sa verifikoval
aj príjem žalobcu. Žalobca v odvolaní tiež namietol, že výrok rozhodnutia správcu dane neobsahuje
informáciu, ktoré konkrétne ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z., boli základom, podľa ktorých správca
dane postupoval a rozhodol a na základe ktorého konkrétneho ustanovenia potom správca dane určil
rozdiel na dani v sume 18.251,02 Eur. Správca dane neuviedol, akým spôsobom a v akej výške vykázal
príjmy daňového subjektu v roku 2015, akými výpočtami sa potom dopracoval k základu dane v sume
81.578,69 Eur a ktoré zákonné ustanovenia a akým spôsobom boli zo strany žalobcu porušené, jednak
pri vedení účtovníctva a jednak pri vykázaní základu dane v zmysle podaného daňového priznania.

18. Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2019
prvostupňové rozhodnutie potvrdilo, stotožniac sa s rozsahom dokazovania vykonanému správcom
dane, ním ustáleného skutkového stavu ako aj právnym posúdením veci.

19. Odcitujúc príslušné ustanovenia zákona č. 595/2003 Z.z. žalovaný uviedol, že daňovými výdavkami
sú len tie, ktoré sú preukázateľne vynaložené na účely vymedzené v citovanom zákone. Pokiaľ daňový
subjekt, na ktorom spočíva dôkazné bremeno, výdavky dostatočne nepreukáže, nie sú takéto výdavky
podľa zákona výdavkami daňovými, z čoho vyplýva, že nie každý výdavok je zároveň aj výdavkom
daňovým.

20. Počas uplatňovania preukázateľných daňových výdavkov v rozsahu daňovej evidencie daňovník nie
je účtovnou jednotkou (napr. nemá povinnosť zostaviť účtovnú závierku, vyhotoviť účtovné výkazy). Ak
sa daňovník rozhodne viesť daňovú evidenciu, vedie ju počas celého zdaňovacieho obdobia. Nemôže
dôjsť k situácii, že by časť zdaňovacieho obdobia viedol účtovníctvo a časť zdaňovacieho obdobia viedol
daňovú evidenciu. Súčasťou príjmov uvádzaných v daňovej evidencii sú všetky peňažné aj nepeňažné
príjmy dosiahnuté z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, pričom však základ dane
z týchto druhov príjmov ovplyvnia len zdaniteľné príjmy (príjmy, ktoré sú predmetom dane a nie sú od
dane oslobodené ani podľa zákona č. 595/2003 Z.z. a ani podľa medzinárodnej zmluvy). V prípade
uplatnenia výdavkov sa však v daňovej evidencii uplatňujú len daňové výdavky spĺňajúce podmienky
daňovej uznateľnosti vymedzené v ustanoveniach § 2 písm. i) a § 19 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.
Žalovaný poukázal na to, že žalobca viedol daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003
Z.z. K vyrubovaciemu konaniu, ktoré nadväzovalo na výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty
vykonávanej za 4. štvrťrok 2014, predložil správcovi dane aj peňažný denník za rok 2015, kde na
riadku 122 dňa 31.12.2015 ako posledný zápis uviedol položku (výdavok v hotovosti) označenú „???
záloha za tovar“ vo výške 77.500,- Eur. K tomuto zápisu v peňažnom denníku nedoložil žiadne doklady,
preto správca dane nemohol uvedenú sumu uznať ako daňový výdavok. Príjmy, ktoré žalobca uviedol v
daňovom priznaní, správca dane daňovou kontrolou neupravoval, nakoľko nezistil žiadne rozdiely, ktoré
by mali vplyv na ich výšku.

21. K odvolacej námietke, že správca dane nehodnotil žalobcovu argumentáciu v rámci daňového
konania, žalovaný uviedol, že vyjadrenia žalobcu k protokolu z daňovej kontroly správca dane so



žalobcom prerokoval a vyhodnotil na ústnom pojednávaní dňa 19.07.2019. Zo zápisnice z uvedeného
pojednávania vyplýva, že žalobca trval na svojej argumentácii, prezentovanej aj vo vyjadrení k protokolu,
o duplicitnom zaúčtovaní sumy 77.500,- Eur do príjmov, spôsobenom pravdepodobne nedopatrením.
Žalovaný upriamil v tejto súvislosti pozornosť na to, že argumenty žalobcu boli zmätočné, keď na jednej
strane vo vyjadrení k protokolu tvrdí, že daňové priznanie, ktoré podal dňa 10.03.2016, je úplné a
správne, zohľadňujúce všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období a na druhej strane tvrdí,
že správcom dane vykázaný rozdiel v príjmoch vo výške 77.500,- Eur mu určite nevznikol. Zároveň v
zápisnici uvádza, že objektívne nemá možnosť výdavky v sume 77.500,- Eur zdokladovať predložením
akýchkoľvek ďalších dôkazov. Z vykonanej kontroly je pritom podľa žalovaného zrejmé, že správca dane
žalobcovi zdaniteľné príjmy, ponechal ich v takej výške, aké si žalobca sám vykázal vo svojom daňovom
priznaní, ktoré podpísal. Z dôvodu, že vo vyjadrení k protokolu ani na ústnom pojednávaní žalobca
nepredložil žiadne dôkazy a zmätočné tvrdenia žalobcu nemali žiadny vplyv na zmenu výsledkov, ktoré
boli zistené v priebehu daňovej kontroly, nebolo potrebné žiadne ďalšie dokazovanie.

22. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej poukázal na ďalšie skutočnosti vyplývajúce z
administratívneho spisu, z ktorých vyplýva, že v kontrolovanom roku 2015 žalobca nevykonával
žiadnu podnikateľskú činnosť. Príjmy uvedené v daňovom priznaní dosiahol predovšetkým z predaja
obchodného majetku. Žalobca predal v roku 2014 na základe kúpnej zmluvy zo dňa 18.08.2014 a faktúry
č. XXXXXX zo dňa 25.08.2014 budovu P. v N. v sume 1.300.000,- Eur spoločnosti P. V. M., s.r.o., IČO:
XX XXX XXX. V daňovom priznaní za rok 2014 žalobca uviedol príjmy vo výške 268.200,06 Eur, z
čoho príjem za predaj budovy autoservisu predstavuje sumu 267.798,- Eur. Žalobca v roku 2014 viedol
účtovnú evidenciu a neuhradenú časť hodnoty nehnuteľnosti vo výške 1.032.202,- Eur vykázal v účtovnej
závierke v jednoduchom účtovníctve k 31.12.2014 ako pohľadávku. Táto skutočnosť bola overená aj pri
daňovej kontrole vykonávanej u žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2014, ktorá prebiehala v období od
06.06.2016 do 18.08.2016. Rovnaký stav pohľadávok a začiatku zdaňovacieho obdobia 2015 žalobca
uviedol aj v daňovom priznaní za rok 2015 v tabuľke č. 1 a na riadku 4 stĺpec 1., takže nezodpovedá
realite tvrdenie žalobcu, že faktúra č. XXXXXX bola v roku 2014 v celej výške zdanená. Úhrady za
predaj nehnuteľnosti na základe faktúry č. XXXXXX nabiehali aj počas celého roka 2015 na bankový
účet žalobcu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný skonštatoval, že všetky úhrady, ktoré
prijal žalobca na bankový účet od spoločnosti P. V. M., s.r.o. v roku 2015, tak ako ich podrobne opísal
vo svojom odvolaní, sú úhradami pohľadávky z roku 2014 a sú zdaniteľným príjmom žalobcu v tom
roku, v ktorom boli skutočne uhradené, teda v roku 2015. Takto to podľa žalovaného uviedol žalobca
do podaného daňového priznania za rok 2015 a správca dane pri daňovej kontrole nezistil žiadne
nezrovnalosti vo výške priznaných príjmov. Na základe týchto skutočností správca dane nemal dôvod
upravovať zdaniteľné príjmy žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015.

23. K námietkam smerujúcim proti obsahu výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že
tento zodpovedá ustanoveniu § 63 ods. 3 písm. c) daňového poriadku, obsahuje všetky povinné
náležitosti - meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, identifikačné číslo daňového
subjektu, rozhodnutie vo veci (vyrubuje daňovému subjektu rozdiel dane na dani z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2015), konkrétne ustanovenie právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo
(§ 68 ods. 5 daňového poriadku), lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť (15 dní), sumu (18.241,02 Eur)
a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená. K námietke neuvedenia konkrétneho ustanovenia zákona
porušeného pri vedení účtovníctva žalovaný uviedol, že žalobca v zdaňovacom období 2015 neviedol
účtovníctvo, ale daňovú evidenciu podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z. a preto nebol povinný
dodržiavať ustanovenia zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov. Žalobcovi
ani nebolo vytknuté, že by žalobca porušil predpisy týkajúce sa vedenia účtovníctva.

24. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri
správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a
obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných
osôb.

25. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku 
správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.



26. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa
berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie,
vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti
uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú
realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

27. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku
daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

28. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku
správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

29. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku
správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné
pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správcovi dane z jeho činnosti.

30. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku
ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

31. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

32. Podľa § 45 ods. 1 písm. c) daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo
predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné
správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia.

33. Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane tieto povinnosti [písm. e)]: predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia.

34. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom
výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne
vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka
podľa § 6 ods. 11, pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním
súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm.
t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon
neustanovuje inak.

35. Podľa § 6 ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z. ak daňovník uplatňuje pri príjmoch uvedených v odsekoch
1 až 4 preukázateľne vynaložené daňové výdavky, môže viesť počas celého zdaňovacieho obdobia
daňovú evidenciu o
a) príjmoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane)
vrátane prijatých dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov,



b) daňových výdavkoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového
základu dane) vrátane vydaných dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov,
c) hmotnom majetku a nehmotnom majetku zaradenom do obchodného majetku [§ 2 písm. m)],
d) zásobách a pohľadávkach,
e) záväzkoch.

36. Podľa § 17 ods. 1 písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z. pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa
vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave jednoduchého účtovníctva alebo u daňovníka, ktorý vedie
evidenciu podľa § 6 ods. 10 alebo ods. 11, z rozdielu medzi príjmami a výdavkami.

37. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré
nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady),
ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

38. Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu zastáva správny súd názor,
že preskúmavané rozhodnutia žalovaného a správcu dane, vrátane postupu, ktorý predchádzal ich
vydaniu, sú v súlade so zákonom, nakoľko majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v náležite zistenom
skutkovom stave, ktorý bol správne právne posúdený. Správny súd konštatuje, že daňové orgány
vychádzali pri svojom rozhodovaní z dokazovania orientovaného na predmet daňového konania, a
to v rozsahu postačujúcom na učinenie tých záverov, ktoré vyplývajú z ich rozhodnutí. Skutkové
a právne závery daňových orgánov nadväzujúce na vykonané dokazovanie možno považovať za
vecne odôvodnené a právne korektné. Správny súd poukazuje na to, že je na správcovi dane
vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,
akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania
z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré
už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.

39. Správny súd pripomína, že daňové priznanie je právne relevantný dokument, ktorý sa stáva jedným
zo základných podkladov prípadnej daňovej kontroly. Potom, ako mu bol oznámený termín začatia
daňovej kontroly, následne bol správcom dane vyzvaný na predloženie dokladov, v nadväznosti na
to požiadal o predĺženie lehoty na ich predloženie, čomu správca dane nevyhovel, a po vypracovaní
protokolu z daňovej kontroly žalobca prostredníctvom kvalifikovaného právneho zástupcu vo vyjadrení
k protokolu z daňovej kontroly uviedol nasledovné: „Daňový subjekt zotrváva na tom, že daňové
priznanie, ktoré podal dňa 10.03.2016 typu B k dani z príjmov fyzickej osoby je úplné a správne,
zohľadňujúce všetky jeho príjmy v predmetnom zdaňovacom období.“ Z uvedeného vyplýva, že žalobca
nielen v čase podania daňového priznania za rok 2015, ale aj s časovým odstupom niekoľkých rokov
po oboznámení sa s výsledkami protokolu z daňovej kontroly mal za to, že jeho daňové priznanie
zohľadňuje všetky jeho príjmy v kontrolovanom roku. Tieto deklaroval vo výške 135.013,68 Eur. Z obsahu
administratívneho spisu nevyplýva, že by sa žalobca k daňovému priznaniu za rok 2015 vyjadroval
ako človek neoboznámený s jeho obsahom. Napriek tomu správca dane, ako vyplýva z odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia (viď bod 22. tohto rozsudku), preveroval aj príjmovú časť daňového priznania,
nezistiac pri daňovej kontrole žiadne nezrovnalosti vo výške priznaných príjmov, zohľadniac aj neurčitý
a bližšie nepodložený argument žalobcu o pravdepodobnom nedopatrení pri vedení daňovej evidencie,
spôsobenom opakovanou zmenou účtovníčky. Na základe týchto skutočností žalovaný skonštatoval,
že správca dane nemal dôvod upravovať zdaniteľné príjmy žalobcu za zdaňovacie obdobie roka 2015.
Uvedenú konštatáciu považuje správny súd za zodpovedajúcu stavu veci zistenému v dostatočnom
rozsahu na učinenie takéhoto záveru.

40. Pokiaľ ide o výdavky deklarované v daňovom priznaní vo výške 130.934,99 Eur, žalobca ku
kontrole predložil výdavkové doklady na sumu 53.434,99 Eur, z čoho vyplynulo, že vznikol rozdiel
vo výške 77.500,- Eur, t.j. v tejto výške zostali výdavky žalobcu aj po skončení daňovej kontroly
nepreukázané. Následný právny záver správcu dane, spočívajúci v neuznaní výdavkov uplatnených vo
výške (sume 77.500,- Eur) z dôvodu, že ich vynaloženie nie je na daňové účely dostatočne preukázané,
považuje správny súd za právne korektnú aplikáciu ustanovenia § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.
a za zodpovedajúce výsledkom dokazovania, keďže výdavok musí byť preukázateľne vynaložený na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov.



41. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, resp. sa s ním stotožnil, zodpovedá zásadám
logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona č.
595/2003 Z.z.

42. Po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane a
žalovaného neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány prihliadli na
všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v celom daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov
správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie
napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako
nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).

43. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci
voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo
požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168
SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne
vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.

44. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa
doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v
Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému
správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová
značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo
zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)
a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri
rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.



Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na
dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.