Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/338/2010 z 27. 2. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. februára 2012, sp. zn. 10Co/338/2010, ECLI:SK:KSTT:2012:2010899769.3 Krajský súd Trnava | 10Co/338/2010 | ECLI:SK:KSTT:2012:2010899769.3 | 2012-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 444 OZ, § 7 ods. 3 zákona č. 32/1965 Zb. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/63ea31dc-92f3-4928-a3ec-8903c54c5446 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2010899769.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/338/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899769
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899769.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov Mgr. Fedora Benku
a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: S. V., nar. XX. I. XXXX, bytom K., E. XXXX/XX, zast.
splnomocnenkyňou: Advokátska kancelária JUDr. Ján Majling, s.r.o., Bratislava, Palárikova 14, proti
žalovanému: MUDr. X. X., nar. XX. J. XXXX, bytom K., Z. XXX/XX, za účasti vedľajšej účastníčky na
strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa a.s. Vienna Insurance Group, Bratislava, Štefanovičova
4, o 101.991,64 eur , o odvolaní vedľajšej účastníčky proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 3. júna
2010 č. k. 17C/142/2003-424 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d
z u j e .

V časti trov konania rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni
a to jej splnomocnenkyni náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.158,16 eur do 3 dní.

V časti poplatkovej povinnosti rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
Okresnému súdu Trnava súdny poplatok v sume 918 eur do 3 dní.

V časti náhrady trov konania štátu rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť Okresnému súdu Trnava náhradu trov konania štátu v sume 1.257,15 eur do 3 dní.

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v sume 844,59 eur a to
splnomocnenkyni žalobkyne do 3 dní.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa I. zastavil konanie v časti sumy 5.377,41 eur; žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť II. žalobkyni (inak pri nesprávnom označovaní účastníkov aj podania
začínajúceho konanie za navrhovateľku, odporcu a návrh, hoci tu ide o sporové konanie so žalobkyňou,
žalovaným a žalobou, v tejto súv. por.. najmä § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení - pozn. odvolacieho súdu) 14.797,85 eur
„a náhradu trov, titulom trov právneho zastúpenia v sume 1.158,16 eur, ktorú sumu je odporca povinný
poukázať na účet právneho zástupcu navrhovateľky č. XXXXXXXXXX/XXXX, vedený vo O., a.s.“, všetko
do 3 dní; III. „na účet tunajšieho súdu“ (v tomto prípade inak účet bližšie neoznačený - opäť pozn.
odvolacieho súdu) súdny poplatok „z návrhu“ (?) v sume 918 eur v rovnakej lehote a IV. v prospech
tak isto určeného platobného miesta „trovy“ konania štátu „titulom znalečného“ v sume 1.257,15 eur
a napokon až V. čiastkovým výrokom rozsudku „návrh navrhovateľky“ (i tu podľa už uvedeného zhora



správne „žalobu“) vo zvyšku zamietol. Pre úplnosť inak už na tomto mieste je vhodné pripomenúť,
že tak rozhodol potom, čo už skôr (rozsudkom z 9. marca 2006, ďalej tiež „prvý rozsudok“) uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 107.400 Sk (dnes 3.565,03 eur) do 3 dní (spolu s rozhodnutím
o ďalších tzv. náhradových povinnostiach - medzi účastníkmi, ako i vo vzťahu k štátu) a neskorším
dopĺňacím rozsudkom z 27. apríla 2007 žalobu vo zvyšku zamietol a potom, čo sa tunajší odvolací súd
s odvolaním žalobkyne proti takémuto súboru rozhodnutí vyporiadal tak, že odvolanie tam, kde bolo
žalobe vyhovené, odmietol a vo zvyšku prvý rozsudok (v znení dopĺňacieho rozsudku) súdu prvého
stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (tu por. najmä uznesenie Krajského súdu v Trnave z 28.
augusta 2009 sp. zn. 10Co/296/2009). Rozhodnutie vo veci samej (tentoraz napádaným rozsudkom)
odôvodnil súd prvého stupňa právne ust. § 7 vyhlášky č. 32/1965 Zb. (nesprávne č. 39/1965 Zb., keď
pod takýmto číslom bola v príslušnom ročníku Zbierky zákonov publikovaná zjavne sa na túto vec
nevzťahujúca vyhláška ministra zahraničných vecí o Dohode medzi vládou niekdajšej Československej
socialistickej republiky a vládou taktiež dnes už len niekdajšej Nemeckej demokratickej republiky o
kultúrnej spolupráci) v znení noviel; vecne potom názorom o opodstatnenosti priznania žalobkyni
i ďalšieho zvýšenia náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej tiež len „SSÚ“)
nad rámec ustálený prvým rozsudkom) a to vo výške 4-násobku základného bodového ohodnotenia
bolestného a 8-násobku základného bodového ohodnotenia SSÚ (prvým rozsudkom bol pritom priznaný
1-násobok u bolestného a 2-násobok u SSÚ), kvantifikovaných inak odôvodnením rozsudku tiež ako
násobky bodových hodnôt 657,50 a 600 bodov. Išlo tu podľa neho o prípad hodný osobitného zreteľa
najmä preto, že poškodenie zdravia žalobkyne utrpené pri dopravnej nehode zavinenej žalovaným sa
prejavilo v rovine pretrvávajúcich a v čase po vydaní prvého rozsudku dokonca zhoršených zdravotných
problémov, pre ktoré bola žalobkyni (už v skoršom čase invalidnej dôchodkyni) posudkom Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Piešťany z 11. novembra 2008 určená miera funkčnej poruchy na 50% a táto
sa považuje za občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Dopravná nehoda totiž výrazne zasiahla
do bežného života i ďalších mimopracovných (najmä športových a spoločenských) aktivít žalobkyne,
nakoľko napriek absolvovanej liečbe pre prekonaný úraz chrbtice táto môže byť zamestnaná len na
skrátený pracovný úväzok s možnosťou vykonávania iba fyzicky nenáročných prác so striedaním
sedenia a státia a aj v každodennom živote pri domácich prácach si musí dávať zvýšený pozor
na nepreťažovanie chrbtice, čím je obmedzovaná aj pri možnostiach relaxácie. Na druhej strane vo
zvyšku (nad rámec mimoriadneho zvýšenia náhrad spôsobom práve opísaným) považoval (okresný
súd) nároky žalobkyne (na 40-násobok základných bodových ohodnotení oboch náhrad, vychádzajúc
pritom z hodnoty bodu 60 niekdajších Sk, resp. na 80-násobok pri vyjdení zo skoršej hodnoty 30 Sk)
v zhode so žalovaným i vedľajšou účastníčkou na jeho strane za premrštené, čo bol i zjavný (nech
aj odôvodnením rozsudku výslovne takto nesformulovaný) dôvod, prečo tu žalobu (s výnimkou ďalšej
časti dotknutej čiastočným späťvzatím žaloby, kde konanie zastavil) zamietol. Rozhodnutie o trovách
konania (účastníkov) odôvodnil právne ust. § 142 ods. 3 O. s. p. a vecne závislosťou rozhodnutia
o výške plnenia od znaleckého posudku, pre ktorú žalobkyni patrila náhrada trov na právnej službe
a súvisiacich náhradách jej splnomocnenkyne (advokátskej obchodnej spoločnosti) v sumách bližšie
uvedených v odôvodnení (pri vypočítaní náhrady z priznanej, nesprávne „prihnanej“ sumy). Rozhodnutie
o poplatkovej povinnosti odôvodnené bolo potom len vecne oslobodením žalobkyne od poplatkov a
vymeraním poplatku zo sumy majúcej sa zaplatiť žalovaným a napokon rozhodnutie o trovách konania
štátu právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne opäť oslobodením žalobkyne a trovami štátu na znalečnom
v sumách uvedených v odôvodnení.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie len vedľajšia účastníčka na strane žalovaného a to iba vo
vyhovujúcej časti vo veci samej a v častiach ďalších povinností uložených žalovanému (náhrada trov
konania účastníkov aj štátu a poplatková povinnosť) a navrhla ho zmeniť zamietnutím žaloby i v takejto
časti (okrem požiadavky na náhradu trov konania). Namietala ako nesprávnym právnym posúdením veci
súdom prvého stupňa, opierajúc sa pritom predovšetkým o dve rozhodnutia vyšších súdov v obdobných
veciach (z toho jedno Najvyššieho súdu /NS/ SR sp. zn. 4Cdo 46/2006 a druhé Krajského súdu v
Trnave sp. zn. 23Co/3/2006), tak i nepodložením záveru o tom, že tu ide o prípad hodný osobitného
zreteľa. Podľa názoru NS SR totiž mimoriadne zvýšenie náhrady za SSÚ nad limit ustanovený príslušnou
vyhláškou je možným len v prípade výrazného obmedzenia či úplnej straty možnosti poškodeného s
vysokou a mimoriadnou úrovňou jeho skorších aktivít, podľa názoru tunajšieho krajského súdu (v skoršej
ním prejednávanej veci) potom mimoriadne zvýšenie náhrady za bolesti je odôvodneným len v prípade
zvlášť mučivých útrap (poukaz na skorší prípad baletky na vrchole kariéry nútenej po dopravnej nehode
zanechať kariéru s podstatne vyšším bodovým ohodnotením zranení). O žiaden z takýchto prípadov



potom podľa odvolateľky nešlo, keď žalobkyňa vôbec nepreukázala mimoriadnu úroveň svojich skorších
aktivít a naopak produkovanými dôkazmi vrátane znaleckého posudku treba mať tvrdenia snažiace sa
presvedčiť o opaku za vyvrátené, dôvodilo sa tiež odvolaním.

Žalobkyňa navrhla rozsudok v napadnutých častiach potvrdiť a to okrem stotožnenia sa s argumentáciou
súdu prvého stupňa pre doložené pretrvávanie jej bolestí a zdravotných ťažkostí, pre ktoré bola nútená
opakovane (a to aj po rozhodnutí napádaným rozsudkom) vyhľadať lekársku pomoc. Spravodlivým
uplatnením úpravy z príslušnej vyhlášky treba dospieť k záveru o tom, že aj v jej prípade je mimoriadne
zvýšenie základných náhrad namieste, keď tu ide o dávky jednorazové, jej zdravotný stav i prognózy sú
dlhodobo nepriaznivými a opodstatnenosť takéhoto výkladu podporuje i novšia úprava odškodňovania
(zákon č. 437/2004 Z. z., nesprávne s uvedením ročníka 2007).

Žalovaný zrejmý odvolací návrh nepodal, len navzdory svojmu procesnému statusu a obmedzeniam
plynúcim z povahy jeho vzťahu s vedľajšou účastníčkou vyslovil názor, že principiálne je závažné
poškodenie zdravia vždy vážnou vecou, ktorá si zasluhuje citlivejší prístup.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 O. s. p. vec v medziach odvolania vedľajšej účastníčky
(oprávnenej na odvolanie pre obsah úpravy z ustanovenia § 201 vety druhej O. s. p.), teda s
preskúmaním správnosti rozhodnutia napádaným rozsudkom len vo výslovne napadnutých čiastkových
výrokoch, ktorými bolo žalobe čiastočne vyhovené a žalovanému uložené povinnosti na náhradu trov
konania žalobkyne i štátu a tiež na zaplatenie súdneho poplatku (keď inak tzv. náhradové aj poplatkový
výrok mali povahu rozhodnutí závislých na čo i len čiastočne napadnutom rozhodnutí vo veci samej,
pokiaľ týmto opäť čo i len čiastočne došlo k vyhoveniu žalobe ako aj v prejednávanej veci) a to
na pojednávaní podľa § 214 ods. 1 O. s. p., doplnil dokazovanie výsluchom žalobkyne a obsahom
lekárskych správ pripojených k podaniu takejto účastníčky z 21. februára 2012 (došlému odvolaciemu
súdu hneď nasledujúci deň) a dospel k záveru, že rozsudok v napadnutej časti vo veci samej celkom
(pokiaľ šlo o výrok) a aj v závislých rozhodnutiach v ich podstate (spôsob a výška uložených povinností)
treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere vyžadujúcej si len
menej časovo náročné doplnenie podkladov (skutkových zistení), tentoraz mu nešlo vytknúť dopustenie
sa žiadneho zo závažných procesných pochybení a vec i správne (nech aj v tomto prípade možno
úspornejšie, než by sa žiadalo) posúdil po právnej stránke, čo logicky muselo mať za následok tiež to,
že odvolanie vedľajšej účastníčky nebolo možno považovať za dôvodné.

Podľa § 444 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) pri škode
na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia
v znení neskorších zmien a doplnení (vydanej inak práve na vykonanie ust. § 444 O. z., ďalej len
„vyhláška“) výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 60
Sk za jeden bod; podľa odseku 2 tohto ustanovenia celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie
spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho
odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk a napokon podľa odseku 3 tu citovaného
ustanovenia vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie za bolesť a za
sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť, a to i nad sumu ustanovenú v odsekoch 1 a 2.

Vychádzajúc z obsahu takejto úpravy predovšetkým prisvedčiť treba súdu prvého stupňa v tom, že v
prípade čiastkových zložiek práva na náhradu škody na zdraví predstavovaných odškodnením bolestí
a SSÚ ide (najmä z pohľadu posudzovania podmienok vzniku práva) o samo-statné dielčie nároky s
relatívne samostatným (a do istej miery i odlišným) skutkovým základom, pričom najmä posudzovanie
otázky existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre záver o možnosti zvýšenia každej z takýchto
náhrad je závislé na iných skutkových okolnostiach.



Kým totiž u práva na zvýšenie náhrady za SSÚ (spôsobom predpokladaným v ust. § 7 ods. 3
vyhlášky) prípadmi hodnými osobitného zreteľa pre zvýšenie tejto náhrady je spravidla obmedzenie
či úplné vylúčenie poškodeného (práve v dôsledku poškodenia zdravia) z takých aktivít, ktoré boli v
čase pred poškodením zdravia bežným spôsobom uspokojovania rôznych záujmov, koníčkov a záľub
poškodeného, u ktorých šlo často (nie však nevyhnutne) o výkon činností na vyššej než bežnej úrovni
a u ktorých obmedzenie či dokonca i strata možnosti sa venovať skorším aktivitám práve v dôsledku
poškodenia zdravia musí obvykle viesť i k podstatnej zmene spôsobu života poškodeného; tieto kritériá
nemožno automaticky vzťahovať i na prípadné zvýšenie náhrady za bolesti. Pri náhrade za bolesti sa
totiž na rozdiel od náhrady za SSÚ jednorazovo odškodňujú iné následky poškodenia zdravia a to rôzne
bolesti, útrapy, strádania a i obmedzenia poškodeného nielen pri samotnom poškodení zdravia, ale aj
v priebehu procesu odstraňovania či aspoň zmierňovania následkov takéhoto poškodenia a v prípade
trvalých či aspoň dlhšie trvajúcich následkov aj po prípadnom liečení či uskutočnení lekárskych výkonov
(spôsobilých v miere zodpovedajúcej stavu dostupných poznatkov lekárskej praxe a medicínskym
postupom reparovať dôsledky poškodenia zdravia) i v neskoršom čase.

Pritom treba opäť vziať do úvahy, že náhrada za bolesti a náhrada za SSÚ sú dvoma rôznymi druhmi
náhrad, ktoré majú odlišný charakter i účel a že existencia dôvodov mimoriadneho zvýšenia náhrady
za bolesti nemusí mať automaticky za následok aj zvýšenie náhrady za SSÚ, resp. nemusí prichádzať
do úvahy zvýšenie v rovnakom rozsahu (a naopak). Existujú totiž zjavne poškodenia zdravia, ktoré
samy osebe alebo priebeh ich liečby nie sú obzvlášť bolestivými a nie sú tak spojenými s mimoriadnymi
útrapami poškodeného, avšak ich následky sa môžu prejaviť v radikálnej zmene pôvodného spôsobu
života poškodeného (napr. oslepnutie alebo ochrnutie); na druhej strane však iné poškodenia zdravia
nemusia mať nutne za následok sťaženie skoršieho spoločenského uplatnenia poškodeného alebo
sa takýto dôsledok prejaví len v obmedzenej miere, avšak samotné poškodenie zdravia, dostupný
spôsob jeho liečby a i život poškodeného po ukončení dostupnej liečby je sprevádzaný značnými
(objektívne často nemerateľnými) bolesťami alebo i stavmi pred poškodením zdravia neznámymi (napr.
únava, zmeny nálad, skôr až tak nepociťované reakcie organizmu na zmeny počasia a pod.). Napokon
nemožno vylúčiť, že niektoré dôsledky poškodenia zdravia sa môžu prejaviť ako v rovine bolestí, tak i
v rovine sťaženia spoločenského uplatnenia poškodeného (o aký prípad podľa výsledkov doterajšieho
dokazovania nespochybneného ani odvolávajúcou sa vedľajšou účastníčkou malo ísť i u žalobkyne z
prejednávanej veci, kde predmetom sporu neboli ani tak samotné bolesti a SSÚ, ako uzavretie, či povaha
týchto odôvodňovala alebo naopak neodôvodňovala mimoriadne zvýšenie vyhláškou ustanovených
náhrad - za pomoci vloženia sa do problému súdom na základe príslušnej žaloby podľa § 7 ods. 3
vyhlášky).

Ani názor odvolateľky o nemožnosti kvalifikácie prípadu v prejednávanej veci ako prípadu hodného
osobitného zreteľa potom podľa názoru tunajšieho odvolacieho súdu nemožno prijať.

Odhliadnuc od toho, že vedľajšia účastníčka samotný základ svojej argumentácie výrazne spochybnila
nenapadnutím aj prvého rozsudku (ktorý taktiež pracoval s úvahou o existencii dôvodov pre mimoriadne
zvýšenie náhrad podľa § 7 ods. 1 a 2 vyhlášky a práve na takejto úvahe založil aj žalobe vyhovujúce
rozhodnutie - z ktorého pohľadu nemalo zásadný význam, že takýto úspech žalobkyne sa na jej celkovej
požiadavke zo žaloby podieľal len necelými 3,5 percentami a v porovnaní s celkovou požiadavkou tak
bol i pomerne nepatrný).

Práve takéto skoršie rozhodnutie (a to práve pre jeho vydanie v prejednávanej veci) bolo pritom
rozhodnutím, po ktorého právoplatnosti bolo namieste z neho vychádzať (§ 135 ods. 2 O. s. p.) a to okrem
ustálenia samotných dôvodov pre mimoriadne zvýšenie oboch náhrad aj v smere ustálenia pomeru
ich zvýšenia (ktorý už prvým rozsudkom bol nastavený ako dvojnásobok zvýšenia náhrady za SSÚ vo
vzťahu k zvýšeniu náhrady za bolesti, s rovnakým pomerom narábal súd prvého stupňa aj pri rozhodnutí
tentoraz napádaným rozsudkom /8 je totiž dvojnásobok čísla 4/ a odvolací súd s takouto úvahou nemal
dôvod nesúhlasiť).

Toto muselo platiť bez ohľadu na to, že odvolací súd rozhodne nemieni bagatelizovať názory vyslovené či
už Najvyšším súdom SR alebo i tunajším krajským súdom v ich skorších rozhodnutiach. Právny poriadok



Slovenskej republiky je však vystavaný na zásade len obmedzenej viazanosti nižších súdov právnymi
názormi súdov vyšších a dokonca z ničoho nemožno vyvodiť viazanosť názorom súdu toho istého
stupňa (nadto vysloveným v inej veci), pričom absolutizácia takejto viazanosti by bola i svedectvom
rezignácie súdu zaoberajúceho sa druhovo totožným či príbuzným problémom neskôr (rozumej po
existencii judikátu) na priznanie náležitej miery relevancie konkrétnym okolnostiam prípadu v neskôr
súdenej veci. Pri nazeraní na tu diskutovaný problém aj z takéhoto uhla pohľadu musí byť pritom
zrejmé, že odvolanie ani iné tunajšiemu súdu známe poznatky o veci predstavujúcej v minulosti
predmet dovolacieho konania na NS SR neposkytujú dostatok podkladov pre (takto len paušálne)
uplatnenie záverov NS SR aj na vec rozhodnutú v odvolacom konaní týmto (práve odôvodňovaným)
rozsudkom a u iného rozhodnutia tunajšieho súdu (takto majúceho poslúžiť na obhajobu argumentácie
z odvolania) si dosť dobre nešlo nevšimnúť dosť podstatný rozdiel medzi vecou sp. zn. 23Co/3/2006 a
prejednávanou vecou (z ktorých len v prvej malo dôjsť k ohodnoteniu zranenia ešte pred mimoriadnym
zvýšením náhrady za bolesti rádovo tisíckami bodov, kým naopak v prejednávanej veci ako základná
náhrada, tak i tá zvýšená znaleckým posudkom boli „len“ v rádoch stoviek bodov - čo muselo mať
mimo akúkoľvek pochybnosť význam aj pri konečnom vyjadrovaní miery mimoriadneho zvýšenia - v
tzv. absolútnych číslach, ktoré pri akejkoľvek matematickej operácii v prejednávanej veci s výnimkou
už súdom prvého stupňa odmietnutého priznávania dvojciferných násobkov museli byť vyššími práve v
prvej z tu porovnávaných vecí).

Odvolaciemu súdu nad rámec už uvedeného potom nedá nepodotknúť, že vo veciach náhrad za bolesti a
SSÚ odvodzovaných od škodných udalostí pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 437/2004 Z. z. (o akú
ide aj v tejto konkrétnej veci) je v záujme spravodlivého usporiadania vecí nielen obhájiteľným, ale priam
žiadúcim, ak sa aj za použitia ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky pristúpi k reparovaniu istej tvrdosti právnej
úpravy, ktorá nie celkom náležitým spôsobom a najmä nie dosť pružne reagovala na neprimeranosť
vyhláškou ustanovených stropov základných odškodnení často rôznorodým poškodeniam zdravia,
ale i podstatne zmeneným ekonomickým a tiež iným pomerom v spoločnosti. Opačný výklad, čiže
bezvýhradné trvanie najmä na možnosti uplatňovania príslušného postupu len v prípadoch zásahov
do skoršieho spoločenského uplatnenia poškodeného, realizovaného pred škodnou udalosťou na
vrcholovej úrovni (čo obdobne platí aj u kompenzácie bolestí skôr nezažívaných), by spôsobil praktickú
neodškodniteľnosť (tu rozumej spôsobom adekvátnym poškodeniu so zohľadnením i satisfakčnej
funkcie odškodnenia, čiže toho, že toto má slúžiť aj ako paušálna kompenzácia ujmy reprezentovanej
stratou istej skoršej radosti tým, že táto perspektívne mohla by byť nahradená inou) všetkých poškodení
zdravia s výnimkou tých majúcich absolútne zničujúce dopady na skorší spôsob upokojovania potrieb
poškodeného (pri ktorých skoršia úroveň plnohodnotného života vyznačujúceho sa bez nadsadzovania
až hyperaktivitou v ktorejkoľvek uvažovanej oblasti aktivít degenerovala na úroveň prežívania alebo
poškodeného obmedzila v možnosti príslušným spôsobom sa spoločensky naďalej uplatňovať až tak,
že tu o aktivite buď v pôvodnom slova zmysle alebo všeobecne by už nemala vôbec byť reč) - v ktorej
súvislosti sa inak zároveň natíska i logická otázka, aký by i z nemalého odškodnenia práve v takýchto
prípadoch mal mať osoh jeho bezprostredný adresát (poškodený spôsobilý sa naďalej zhosťovať aktivít,
ak vôbec, tak len v elementárnej podobe).

To boli dôvody, pre ktoré síce pôvodnú požiadavku žalobkyne treba považovať i úmerne jej poškodeniu
zdravia (v porovnaní s inými do úvahy prichádzajúcimi alebo aj v minulosti súdmi prejednávanými inými
prípadmi) za nereálne nadsadenú (pretože zodpovedala zhruba tomu, čo sa priznáva v rámci nárokov s
tak závažným poškodením zdravia, že ľudia sú z vykonávania dovtedajších aktivít úplne vylúčení), toto
isté ale už podľa názoru odvolacieho súdu nemožno povedať o tej sume, ktorá bola priznaná tentoraz
napádaným rozsudkom (5.238 eur alebo 157.800 niekdajších Sk na bolestnom a 9.559,85 eur alebo
288.000 niekdajších Sk na SSÚ).

I spočítaním týchto súm so sumami priznanými prvým rozsudkom (zo 107.400 Sk bolo po zohľadnení
už vyplatených súm na základných ohodnoteniach určených 44.400 Sk alebo dnes 1.473,81 eur na
bolestné a 63.000 Sk alebo dnes 2.091,22 eur na SSÚ) muselo by sa dospieť k záveru o priznaní
žalobkyni celkom súm 6.711,81 eur na bolestnom a 11.651,07 eur na SSÚ (spolu 18.362,88 eur). Takúto
sumu ako výraz celkového jednorazového odškodnenia bolestí (vytrpených žalobkyňou dosiaľ aj s
predpokladanými útrapami v budúcnosti) i sťaženia spoločenského uplatnenia (vyskytujúceho sa celkom
nepochybne aj v tejto veci bez ohľadu na nemožnosť kvalifikácie skoršej úrovne uplatnenia v tom zmysle,



v akom sa to podsúvalo odvolaním - teda jeho prevádzkovania na vrcholovej úrovni) rozhodne nemožno
považovať za neprimerane vysokú. Podľa názoru odvolacieho súdu totiž požiadavkám zadefinovaným
v skoršej judikatúre k ustanoveniu § 7 ods. 3 vyhlášky len veľmi zaťažko vyhovieť a pokiaľ i takýto do
istej miery striedmejší prístup (súdov) mal svoje opodstatnenie v období, v ktorom i strop základných
náhrad (v súhrne vyjadrených sumou blížiacou sa štvrť miliónu niekdajších Kčs a nie až po nich
nastúpivších slovenských korún) platil za relatívne vysoký peniaz (napr. v porovnaní s bežnými príjmami
dosahovanými v zamestnaní, čo tým skôr muselo platiť o mimoriadnom zvyšovaní náhrad nad takto
ustanovený strop), takéto opodstatnenie sa práve muselo vytratiť v čase, v ktorom sa nie až tak
zriedkavými stali prípady „odškodňovania“ podstatne vyššími či prinajmenšom porovnateľnými sumami
ďaleko menej závažných zásahov do integrity jedinca, než za aké treba považovať trvalé poškodenia
zdravia (akými menej závažnými zásahmi treba rozumieť bez snahy o ich zľahčovanie najmä zásahy
do tých zložiek práva na ochranu osobnosti, ktoré reprezentujú česť a dôstojnosť).

Ak potom aj u samotnej miery mimoriadneho zvýšenia oboch náhrad význam mali takto skôr absolútne
čísla než násobky základných bodových ohodnotení (i keď tieto najmä z pohľadu preskúmateľnosti úvah
vedúcich súd v konkrétnej veci k celkom konkrétnemu zvýšeniu nie sú tiež bez významu), na objektívnej
akceptovateľnosti rozhodnutia napádaným rozsudkom nemohla nič zmeniť ani vo všeobecnosti dôvodne
uplatnená námietka násobenia (súdom prvého stupňa) už znalcom zvýšených (nie teda základných)
náhrad - kde pominúc uplatnenie takejto námietky odvolateľkou až po uplynutí jej lehoty na odvolanie (tu
por. i § 205 ods. 3 O. s. p.) je opäť z hľadiska uvažovania v tzv. absolútnych číslach celkom nerozhodné, či
má ísť o 4-násobok znalcom zvýšenej alebo 8-násobok základnej sadzby (resp. u SSÚ z prejednávanej
veci 8-násobok alebo až 16-násobok). I tu sa javí náležitým zopakovanie, že náhrady sú jednorazovými
(nech aj v tejto konkrétnej veci došlo k ich rozdeleniu do viacerých rozsudkov, čo však obvykle nie je
pravidlo, ale len výnimka z neho) a zvlášť v prípadoch nižšieho fyzického veku poškodeného (ako aj
v prípade žalobkyne z prejednávanej veci vo veku 27 rokov v čase škodnej udalosti a vo veku len o
niečo vyše než 9 rokov vyššom v čase konečného rozhodovania odvolacieho súdu) nemožno prehliadať
ani očakávanie ďaleko dlhšieho trvania dôb strádania (či už pre bolesti alebo sťažené spoločenské
uplatnenie), než je tomu u tých poškodených, ktorí na obraznej ceste životom ušli už väčší kus.

Pretože napokon výsluchom žalobkyne pred odvolacím súdom sa potvrdil aj odraz ňou utrpeného
poškodenia zdravia (s pretrvávajúcimi následkami) i na osobnom živote účastníčky v podobách touto
dostatočne vierohodne a pre účely rozhodovania v takejto veci i podrobne opísaných (vrátane vyloženia
rozdielov oproti stavu pred poškodením zdravia, ktoré v konaní nikto nespochybnil), mimoriadne
zvýšenie náhrad za bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia z príčin analyzovaných v skoršej časti
nemôže ostať vyhradené len vrcholovým športovcom a ľuďom uspokojujúcim iné svoje potreby a koníčky
na obdobnej úrovni a práve z tohto dôvodu nemôže obstáť ani prípadné podceňovanie bežnejších
spôsobov trávenia času a oddychu (akými sú aj v tejto veci zmieňované „iba“ rekreačné, úrazom však
znemožnené korčuľovanie a bicyklovanie, návštevy kina, bežné domáce práce a v neposlednom rade i
obvyklý rodinný život so všetkými jeho atribútmi); toto všetko viedlo i odvolací súd k záveru, že vyhovenie
žalobe tentoraz napádaným rozsudkom v tej časti, v ktorej ho primárnym predmetom odvolacieho
prieskumu urobila vedľajšia účastníčka, bolo správnym.

Preto odvolací súd v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Pokiaľ išlo však o čiastkové výroky rozsudku majúce povahu rozhodnutí závislých na rozhodnutí zhora
(proti ktorým ale vedľajšia účastníčka taktiež odvolaním brojila), tie boli všetky správnymi len vo svojej
podstate a inak nesprávnymi pre rôzne chyby vo formuláciách výroku rozsudku (súdom prvého stupňa).

Tak najmä do výroku rozsudku nepatrilo až do 1. januára 2012 členenie na trovy právneho zastúpenia
účastníka a iné jeho trovy (až jednou z početných novelizácií O. s. p., vykonanou zákonom č. 388/2011
Z. z. bolo pôvodné znenie § 151 zákona doplnené novým odsekom 8 ustanovujúcim takúto požiadavku)
a v prípadoch vzniku len trov právneho zastúpenia (majúcich sa nahradiť) tam nepatrí naďalej (keďže
vtedy odpadá zmysel rozlišovania medzi takýmito a inými trovami - ktoré tu nie sú). Povinnosť sa potom
neukladá zaplatiť v prospech účtu (bez ohľadu na to, či tento súd hodlá označiť alebo toto naopak



opomenie), ale len s vymedzením osoby z rozhodnutia oprávnenej (ktorou je podľa okolností prípadu buď
účastník, ktorému sa priznáva náhrada alebo samotný súd), pretože je zásadou práva, že voľba spôsobu
splnenia povinnosti je na dlžníkovi (ktorý môže plniť aj v hotovosti, za pomoci posla či iným právom
pripúšťaným spôsobom, tu por. najmä § 561 ods. 1 O. z.). U poplatkovej povinnosti prechádzajúcej na
neúspešného žalovaného v dôsledku osobného oslobodenia žalobcu neprichádza do úvahy definovanie
poplatku ako poplatku za žalobu (ten sa totiž z povahy veci neplatí). Napokon v prípade náhrady trov
konania štátu sa rovnako ako u trov účastníkov priznáva náhrada trov a nie trovy, ktoré si platí či už
účastník alebo štát sám (tu por. i § 140 ods. 1 a 2 a § 141 ods. 2 O. s. p.) a ani tu právny dôvod
vzniku trov (napr. znalečné ako v prejednávanej veci) nepatrí do výroku rozhodnutia, ale nanajvýš do
jeho odôvodnenia.

To boli dôvody, pre ktoré odvolací súd podľa § 220 O. s. p. právne zmenil všetky čiastkové výroky
napádaného rozsudku súdu prvého stupňa týkajúce sa náhradových povinností a poplatkovej povinnosti
žalovaného, ako to vyplýva z druhej, tretej a štvrtej vety výroku tohto jeho rozsudku (odvolacieho súdu).

Pri takomto výsledku odvolacieho konania to bola žalobkyňa, kto v ňom zaznamenal plný úspech
(predmetom tu bola, pokiaľ šlo o vec samu, už len časť, kde žalobkyňa uspela a s ktorou vedľajšia
účastníčka v konaní podporujúca žalovaného nesúhlasila). Práve takáto forma podpory v spojitosti
s určitým spôsobom vyrovnania vzťahu medzi žalovaným a vedľajšou účastníčkou vyplývajúcim z
právneho predpisu bola potom dôvodom, pre ktorý aj náhradu žalobkyni podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O. s. p. má zaplatiť hlavný účastník stojaci v pozícii procesného súpera toho, komu právo na
náhradu vzniká a aj vyrovnanie za spôsobenie trov vedľajším účastníkom je vecou vzájomného vzťahu
žalovaného a vedľajšej účastníčky.

Žalobkyňa aj v odvolacom konaní podala návrh len na priznanie jej náhrady trov konania na právnej
službe advokátskej obchodnej spoločnosti (opäť teda neexistencia dôvodu použiť úpravu vyžadujúcu aj
výrokom rozsudku členiť priznávanú náhradu). Takéto trovy považovateľné i za účelné vznikli na odmene
za 2 úkony právnej služby (1. prvé vyjadrenie k odvolaniu vedľajšej účastníčky z 13. augusta 2010 a 2.
účasť zástupcu splnomocnenkyne na pojednávaní odvolacieho súdu, podľa § 14 ods. 1 písm. c/ a d/
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „tarifa“, nie teda aj za druhé
vyjadrenie z 21. februára 2012 obsahovo iba opakujúce už v konaní odznelé a sprevádzajúce lekárske
správy predkladané pred pojednávaním odvolacieho súdu) po 303,74 eur za jeden (§ 10 ods. 1 tarify),
na prislúchajúcich paušálnych náhradách v sume 7,21 eur k prvému úkonu a 7,63 eur k tomu druhému
(§ 16 ods. 3 a § 1 ods. 3 tarify) a na DPH (sadzbou 19% k prvému a 20% k druhému úkonu, § 18
ods. 3 tarify), na riadne vyčíslenom cestovnom zástupcu splnomocnenkyne žalobkyne na pojednávanie
odvolacieho súdu na trase Bratislava - Trnava a späť v sume 39,91 eur (amortizácia 0,183 eur, spotreba
8,80l/100 km, cena benzínu 1,295 eur/l bez DPH, i tu s 20% DPH sumou 6,65 eur zo sumy cestovnej
náhrady 33,26 eur, všetko i podľa § 16 ods. 4 tarify a zákona o cestovných náhradách) a napokon i na
náhrade za stratu času za 4 začaté polhodiny strávené cestou z Bratislavy do Trnavy a späť v sume
50,84 eur (4x 12,71) bez DPH a 61,01 eur s DPH (§ 17 ods. 1 tarify). To všetko spolu činilo 844,59 eur
(/303,74 + 7,21 + 19%/ + /303,74 + 7,63 + 20%/ + 39,91 + 61,01) a preto povinnosť na zaplatenie takejto
sumy uložil odvolací súd žalovanému i s použitím ustanovení § 149 ods. 1 a § 160 ods. 1 O. s. p. tak,
aby náhrada bola zaplatená v prospech platobného miesta, ktorým je splnomocnenkyňa žalobkyne a
to v zákonnej lehote 3 dní, počítanej od právoplatnosti rozsudku odvolacieho súdu (nezistenie dôvodu
pre výnimku z pravidla).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.



Ak povinnosti ním uložené nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať
návrhom na vykonanie exekúcie.