Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/298/2010 z 27. 3. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. marca 2012, sp. zn. 10Co/298/2010, ECLI:SK:KSTT:2012:2010899824.3 Krajský súd Trnava | 10Co/298/2010 | ECLI:SK:KSTT:2012:2010899824.3 | 2012-03-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 470 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd886e2f-2f46-4827-942f-8768de2daa34 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2010899824.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/298/2010
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2010899824
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2010899824.3

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcov: 1/ I. U., nar. XX. R. XXXX, bytom B., N. X, 2/ D. R., nar. XX.
J. XXXX, bytom P., Q. X, 3/ I. R., nar. XX. J. XXXX, bytom tamtiež, všetkých zastúpených advokátom:
JUDr. Marián Haršány, Trnava, Hlavná 44 a 4/ L. E., nar. XX. D. XXXX, bytom B., J. T. XXXX/XX, proti
žalovaným: 1/ J. T., nar. XX. R. XXXX, bytom Z. XX, 2/ S. I., nar. XX. J. XXXX, bytom Z. XXX, 3/ R.
I., nar. X. T. XXXX, bytom ako žalovaný 2/, 4/ R. H., nar. XX. N. XXXX, bytom B., J. P. XX a 5/ L. Y.,
nar. X. J. XXXX, bytom P., C. X, všetkým zastúpených advokátkou: JUDr. Daniela Hudeková, Bratislava,
Plynárenská 2/A, o 13.058,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných proti rozsudku Okresného
súdu Trnava zo 6. mája 2010 č. k. 16C/125/1997-372 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom (v poradí už štvrtým) súd prvého stupňa uložil žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatiť
žalobcom 1/, 2/ a 4/ spoločne každý (?) sumu 1.450,72 eur so 17,6% úrokom z omeškania od 1.
decembra 1997 do zaplatenia a žalovaným 4/ a 5/ takisto len žalobcom 1/, 2/ a 4/ spoločne každý
(?) sumu 4.352,17 eur so 17,6% úrokom z omeškania od 1. decembra 1997 do zaplatenia, trovy
(správne „náhradu trov“) konania 522,33 eur a zástupcovi žalobcov trovy (i tu správne „náhradu trov“)
právneho zastúpenia 1.300,28 eur (keď inak aj v prípade tejto sumy šlo o súčasť náhrady trov konania
majúcej byť podľa § 149 ods. 1 O. s. p., teda Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení
neskorších zmien a doplnení ako celok zaplatenej k rukám advokáta - pozn. odvolacieho súdu), všetko
do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (keď už tak „rozsudku“) a všetkým žalovaným uložil povinnosť
spoločne zaplatiť na účet súdu prvého stupňa (bližšie inak neoznačený) trovy (opäť správne „náhradu
trov konania“) štátu 86,30 eur, do troch dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne aj tentoraz
ust. § 667 ods. 1 a § 574 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a
doplnení) a vecne podržaním si už skoršieho názoru o dôvodnosti žaloby, nakoľko medzi účastníkmi
došlo 15. augusta 1992 k uzavretiu zmluvy o prenájme nebytových priestorov (s vystupovaním žalujúcej
strany na strane nájomcu a žalovanej na strane prenajímateľa), úpravami vykonanými nájomcami so
súhlasom prenajímateľov došlo i podľa záverov znaleckého posudku k zhodnoteniu nehnuteľnosti a
vzdanie sa práv na úhradu nákladov majúcich vzniknúť až v budúcnosti bolo neplatným. Žalobcovia
pritom podľa názoru súdu prvého stupňa uniesli dôkazné bremeno na preukázanie ich tvrdení a nároku,
ktorého odôvodnenosť vyplýva z citovaných ustanovení zákona a záverov znaleckého dokazovania.
Obranu žalovaných súd prvého stupňa považoval za účelovú a nedôvodnú, keď najmä neopodstatnenou
bola námietka žalovaných nedostatkom aktívnej legitimácie žalobcov (ktorí uzavreli zmluvu o združení
a k právnemu nástupníctvu došlo smrťou poručiteľa). Rozhodnutia o trovách konania právne odôvodnil
ust. § 142 ods. 1 a § 148 O. s. p. a vecne trovami žalobcov na súdnom poplatku a právnej službe
(zo sumy priznanej žalobcom) v sumách a za úkony uvedené v odôvodnení (vrátane dane z pridanej
hodnoty z bližšie neurčenej sumy) a trovami konania štátu na znalečnom nekrytom preddavkom, ktoré
uložil zaplatiť žalovaným, keďže výsledok konania závisel od výsledkov znaleckého dokazovania a súd
prvého stupňa mal za to, že žalobcovia boli v konaní úspešní.



Aj proti tomuto rozsudku podali v celom jeho rozsahu včas odvolanie všetci žalovaní a z dôvodu
nekvalifikovanosti rozhodovania na súde prvého stupňa navrhli, aby priamo odvolací súd doplnil
dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov ním navrhnutých, pretože ich napriek návrhu súd prvého
stupňa nevykonal. Navrhovanú možnosť doplnenia dokazovania odvolacím súdom podľa § 213 ods. 4
O. s. p. a rozhodnutia ním videli ako jedinú rozumnú možnosť objektívneho a právne odôvodniteľného
ukončenia 13 rokov sa ťahajúceho sporu, pre prípad nerozhodnutia sa odvolacím súdom pre takéto
riešenie navrhli napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodili,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§
205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.). Mali za to, že súd prvého stupňa opätovne vydal
nesprávny rozsudok, hoci predchádzajúci (v poradí tretí) rozsudok odvolací súd zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa s podrobnou a precíznou právnou úpravou, ktorá však napriek jej záväznosti nebola
rešpektovaná. Namietali, že v záhlaví i výroku napadnutého rozsudku sa opätovne uvádza žalobca
4/ L. E. (hoci ohľadom neho konanie právoplatne skončilo), v napadnutom rozsudku sa ako predmet
konania nesprávne uvádza suma 26 641,93 eur, jeho výrok je jednoznačne neurčitý (..spoločne každý...)
a štruktúra odôvodnenia je v rozpore s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., takže rozsudok je i nepreskúmateľný pre
nedostatok dôvodov a pre ich nezrozumiteľnosť. Súd prvého stupňa napriek pokynu odvolacieho súdu
nedoplnil dokazovanie, aj napriek podaniu žalovaných z 1. februára 2010, v ktorom o toto žiadali, pričom
žalobcovia počas celých 13 rokov vedenia sporu nepreukázali zhodnotenie nehnuteľnosti a jednoznačne
neuniesli dôkazné bremeno.

Žalobcovia 1/ až 3/ (odvolací súd má za to, že JUDr. X. nie je právnym zástupcom žalobcu 4/,
ktorého zastupoval v predmetnej veci len v minulosti, u ktorého plnomocenstvo zaniklo právoplatným
skončením konania ohľadom takéhoto žalobcu, keď po jeho následnom vstupe do konania už žalobca
4/ JUDr. X. na svoje zastupovanie nesplnomocnil) navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť. K námietkam
žalovaných uviedli, že vstup žalobcu 4/ do konania bol opätovný, súd ho na návrh žalobcu 1/ pripustil
a rozsudok považujú za odôvodnený v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež formuláciu vo výroku
„spoločne každý“ považovali za správnu, výrok za zrozumiteľný a jednoznačný, keďže je zrejmé, že na
strane žalobcov existuje hmotnoprávne spoločenstvo, kým povinnosť žalovaných zaplatiť sumu 1450,72
eur je daná každému z nich. K otázke doplnenia dokazovania navrhnutého žalovanými (predložením
živnostenských listov a daňových priznaní) uviedli, že tieto dôkazy považujú za irelevantné, keďže k
preukázaniu právneho postavenia žalobcov ako nájomcov a žalovaných ako prenajímateľov postačuje
nájomná zmluva v znení jej dodatkov, ktorými bolo preukázané aj, kto boli nájomcovia predmetných
nebytových priestorov v čase, kedy došlo k zhodnoteniu nehnuteľností, v ďalšom potom zotrvali na svojej
argumentácii pred súdom prvého stupňa.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania
žalovaných celú vec, a to bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p., keďže i vady v postupe
súdu prvého stupňa v čase medzi jeho rozhodnutím tentoraz napadnutým rozsudkom a rozsudkom
jemu predchádzajúcim vylučovali možnosť rozhodnutia odvolacieho súdu s konečnou platnosťou (so
zreteľom k dvojinštančnosti konania) a odvolanie žalovaných tak bolo čiastočne dôvodné (inak nielen pre
neriadenie sa súdu prvého stupňa názorom vysloveným v skoršom zrušujúcom uznesení odvolacieho
súdu, ale i pre dopustenie sa okresným súdom v ďalšom konaní aj nových procesných pochybení).

Pokiaľ šlo o pochybenia procesnej povahy, tie sa opäť (rovnako ako v prípade skoršieho rozsudku) týkali
ako postupu súdu prvého stupňa v konaní predchádzajúcom vyhláseniu napadnutého rozsudku, tak i
rozsudku samotného.

Zmätočnosť konania aj v čase rozhodovania tentoraz napadnutým, teda v poradí štvrtým rozsudkom
okresného súdu bola spôsobená tým, že hoci súd prvého stupňa uznesením z 28. októbra 2009 č. k.
16C/125/1997-336 pripustil vstup do konania žalobcov 2/ a 4/, následne na základe návrhu iba žalobcov
1/ až 3/ (z 3. mája 2010) na pojednávaní 4. mája 2010 (deň na to) pripustil zmenu žaloby v znení,
v akom bol vydaný napadnutý rozsudok a to aj napriek tomu, že v konaní takto vystupovali na strane
žalobcov až 4 fyzické osoby a pripustená zmena žaloby sa týkala iba nárokov uplatňovaných 3 žalobcami
(nebolo teda zrejmé, čoho sa domáha ten štvrtý). Ak o takto zmenenej žalobe rozhodol aj napadnutým
rozsudkom, i konanie nasledujúce po vydaní uznesenia Krajského súdu v Trnave z 27. februára 2009 č.
k. 10Co/206/2008-307 zaťažil vadou podľa § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. (neexistencia žaloby všetkých



žalobcov v konaní ovládanom dispozičným princípom). Túto vadu bolo treba odstraňovať postupom
podľa § 104 ods. 2 O. s. p. (týkala sa podmienky sporového konania, v ktorého pokročilom štádiu už
naopak postup podľa § 43 O. s. p. možným nebol) a bez jej odstránenia bolo vylúčené rozhodnutie o
veci, toto však okresný súd ponechal celkom bez povšimnutia.

Predmetom konania pritom bola suma 13.058,49 eur s príslušenstvom a pokiaľ súd prvého stupňa
tentoraz napadnutým rozsudkom prisúdil žalobcom (len trom z celkového počtu štyroch) iba sumu
13.056,50 eur s príslušenstvom, bolo namieste žalobu vo zvyšku (čo do 1,99 eur s príslušenstvom)
zamietnuť, resp. o nej iným relevantným spôsobom rozhodnúť (napr. v prípade možnosti vyhodnotenia
zmeny žaloby za čiastočné späťvzatie žaloby, konanie v tejto časti zastaviť). Toto (tzv. zvyškové
zamietnutie žaloby) bolo by za riadneho chodu vecí podľa všetkého opodstatneným aj u toho žalobcu,
ktorému napadnutým rozsudkom nič priznané nebolo (žalobcovi 3/), to by však prislúchalo do úvahy len
pri žiadnej žalobe aj tohto žalobcu (čo ale dosiaľ nemohol byť prípad v prejednávanej veci, kde jeden
žalobca nič nepožadoval a druhý nič nedostal bez toho, aby aj toto okresný súd procesne prípadne
vyjadril vo výroku rozsudku alebo iného svojho rozhodnutia). Obraznú korunu procesným pochybeniam
napokon súd prvého stupňa nasadil tým, že taktiež znenia vyhláseného a písomne vyhotoveného výroku
napadnutého rozsudku neboli absolútne zhodné (skloňovanie 1 slova a spojka a/).

Už uvedené dôvody by postačovali pre zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, prisvedčiť však bolo treba aj časti argumentácie z odvolania žalovaných,
podľa ktorej sa súd prvého stupňa vôbec neriadil názorom odvolacieho súdu z jeho predchádzajúceho
zrušujúceho uznesenia (hoci takým názorom bol viazaný, tu por. § 226 O. s. p.). Hoci odvolací súd sa
nestotožňuje s tým, že sa súd prvého stupňa neriadil jeho právnym názorom vôbec, tento sa ním riadil
len čiastočne a z pohľadu odstránenia nedostatkov vytknutých mu už v minulosti stále nedostatočne.

Nedostatky opísané už vyššie aj v skoršom uznesení odvolacieho súdu a tiež neúplnosť právneho
posúdenia veci súdom prvého stupňa sa tak opäť preniesli i do odôvodnenia napadnutého rozsudku.
V tom sa súd prvého stupňa znovu vôbec nevyporiadal s právnym postavením pôvodných účastníkov
konania v čase uzavierania zmluvy z 15. augusta 1992 a dodatkov k nej (vyjmúc tvrdenie o združení
ešte pôvodného okruhu žalobcov, na ktoré však v odôvodnení rozsudku nie je uvedený žiaden konkrétny
dôkaz, keď do spisu bola predložená Zmluva o združení podnikateľov až z 1. januára 1993 - č. l. 320
spisu). To isté platilo u právneho postavenia jednotlivých osôb z nového okruhu žalobcov po úmrtí
pôvodného žalobcu 2/ (tu vyjmúc len paušálnu argumentáciu o právnom nástupníctve v dôsledku smrti
poručiteľa) a tiež žalovaných po úmrtí pôvodného žalovaného 1/ R. I. v priebehu konania (v tomto
prípade s výnimkou všeobecného konštatovania, kto sú dedičia po takejto osobe). Ani z odôvodnenia
tentoraz napadnutého rozsudku preto nevyplývalo, u ktorých účastníkov (pôvodných či nových) okresný
súd usudzoval na ich status nájomcov alebo prenajímateľov, na koho z nových žalobcov, resp. nových
žalovaných a v akom rozsahu prešli práva alebo povinnosti pôvodných (a v priebehu konania zomrelých)
účastníkov konania (za predpokladu, že by tu malo ísť o takýto prípad, čo rovnako z odôvodnenia
rozsudku okresného súdu nie je zrejmé) a prečo teda (s výnimkou odvolania sa na znalecký posudok)
povinnosť bolo treba uložiť práve v zvolenom rozsahu, trojici žalovaných 1/ - 3/ a dvojici ďalších 4/ - 5/
spoločne a to v prospech len troch z celkom štyroch niekdajších žalobcov, v okruhu ktorých sa navyše
vynára i otázka, aký by malo mať zmysel pokračovanie v konaní i dnešného žalobcu 3/ (ako dediča
pôvodného žalobcu 2/ N. R., ktorý ale nemal z dedičstva nič nadobudnúť).

Napadnutý rozsudok tak bol znovu tiež pre nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia i
nepreskúmateľným a bol tak naplnený aj zákonný dôvod jeho zrušenia podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.
s. p. (absencia riadneho a presvedčivého zdôvodnenia zvoleného spôsobu rozhodnutia je totiž jednou
z podôb odňatia možnosti konať pred súdom, v tejto súv. por. napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z
27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo 171/2005).

Pretrvala však i vada v právnom posúdení veci spočívajúca v nedostatočnom objasnení charakteru
právneho vzťahu účastníkov zmluvy z 15. augusta 1992 a prechodu prípadných práv a povinností na
strane žalovaných.

Podľa § 3 ods. 2 vety druhej zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov (zákona č. 116/1990
Zb. v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy) a podľa § 1 ods. 1 zákona SNR č. 500/1991 Zb.
miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať iba po predchádzajúcom



súhlase obce a podľa odseku 4 rovnakého ustanovenia pokiaľ sa zmluva uzavrie bez súhlasu obce
podľa odseku 2 alebo neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva (hoci na č. l. 323 spisu sa nachádza Súhlas
primátora mesta Trnava z 12. augusta 1992 hosp. č. 1745/92), či zmluva pôvodných žalovaných
a pôvodných žalobcov 1/ a 2/ z 15. augusta 1992 bola uzavretá s predchádzajúcim súhlasom
obce, pričom táto okolnosť mala pre posúdenie nárokov žalobcov zásadný význam. Práva ustálené
odôvodnením napádaného rozsudku totiž prislúchajú len nájomcovi a ak by k uzavretiu platnej nájomnej
zmluvy z akéhokoľvek dôvodu nedošlo, domnelým nájomcom by mohlo vzniknúť nanajvýš právo na
vydanie bezdôvodného obohatenia (v rozsahu nákladov vynaložených na zhodnotenie veci užívanej
dobromyseľne bez právneho dôvodu, v tejto súv. por. i § 130 ods. 3 O. z.). V prejednávanej veci však i v
čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní proti štvrtému rozsudku súdu prvého stupňa (rovnako
ako v prípade rozsudku tretieho) ostávalo sporným, kto z pôvodných žalobcov, či vôbec a v akom rozsahu
náklady na zhodnotenie nehnuteľností prenajímaných pôvodnými žalovanými vynaložil.

Podľa § 470 ods. 1 Obč. zák. dedič zodpovedá do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané
náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na neho prešli poručiteľovou smrťou
a podľa odseku 2 tohto ustanovenia ak je viac dedičov, zodpovedajú za náklady poručiteľovho pohrebu
a za dlhy podľa pomeru toho, čo z dedičstva nadobudli, k celému dedičstvu.

Opätovne sa tak javí potrebné pripomenúť, že pri posudzovaní veci i podľa ustanovení o dedení treba
vidieť zásadný rozdiel medzi dnešnými žalovanými 4/ a 5/ (ktorým prislúchalo už postavenie pôvodných
účastníkov konania a tiež zmluvy z 15. augusta 1992) a žalovanými 1/ - 3/, ktorí len vstúpili do práv
a povinností svojho predchodcu (v osobe pôvodného žalovaného 1/ R. I.) ako jeho dedičia. Kým u
žalovaných 4/ a 5/ bola daná tzv. plná zodpovednosť za prípadné dlhy (a teda ani súd pri prípadnom
ukladaní povinnosti na zaplatenie týmto žalovaným nebol zásadne limitovaný ničím iným, než zistenou
výškou pohľadávky žalobcov či niektorých alebo len niektorého z nich), v prípade ostatných žalovaných
malo zásadný význam zistenie, čo konkrétne z dedičstva po svojom predchodcovi nadobudli a pretože v
prejednávanej veci prichádzalo do úvahy viac dedičov i to, aký bol pomer častí dedičstva nadobudnutých
jednotlivými dedičmi k celému dedičstvu. Tu síce z výroku rozsudku možno vybadať takýto odchylný
prístup (k žalovaným 1/ - 3/ na jednej a žalovaným 4/ a 5/ na druhej strane), žiadne konkrétne skutkové
zistenia ani nimi podložené závery v tomto smere však odôvodnenie napadnutého rozsudku rovnako
neobsahuje.

I z tohto dôvodu preto odvolací súd aj o odvolaní proti v poradí štvrtému rozsudku súdu prvého stupňa
v tejto veci rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude tentoraz sa skutočne riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, vykonať šetrenie na otázku pochybností o záujme na zastúpení
žalobcu 4/ (po jeho opakovanom zapojení do konania potom, čo s ním konanie už raz skončilo) odstrániť
nedostatok jeho žaloby (resp. i žaloby žalobcu 3/ nepožadujúceho nič pre seba), zistiť, či žalobcovia
trvajú na zaplatení sumy 1,99 eur s príslušenstvom (o ktorej napadnutým rozsudkom sa opomenulo
rozhodnúť) a po prípadných ďalších procesných aktivitách účastníkov konania zvoliť ďalší postup, v
prípade možnosti pokračovania v konaní doplniť v naznačenom smere dokazovanie, výsledky celého
konania následne podľa § 132 O. s. p. zhodnotiť a až potom prípadne opätovne rozhodnúť o veci a tiež
o trovách konania vrátane trov odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Pritom bude potrebné mať na
zreteli, že napadnutý rozsudok ani tentoraz nebol správnym i v časti trov konania, pretože odhliadajúc
od už zmienených nesprávnych formulácií v príslušných výrokoch sa pri zastúpení viacerých účastníkov
advokátom prisudzovala v čase rozhodovania náhrada všetkých trov konania (teda nielen trov na právnej
službe) k rukám advokáta (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) a ani v poradí štvrtým rozsudkom
súdu prvého stupňa nebolo rozhodnuté o trovách konania medzi žalobcom 4/ a všetkými žalovanými,
v budúcnosti bude však potrebné o trovách prvostupňového aj všetkých doterajších odvolacích konaní
rozhodovať už aj podľa nového odseku 8 ustanovenia § 151 O. s. p. (v znení zákona č. 388/2011 Z.
z.). Samozrejmosťou bude potom povinnosťou súdu prvého stupňa vypraviť jeho nové rozhodnutie i
náležitým, podrobným a dostatočne presvedčivým odôvodnením (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).



Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.