{"guid": "3aa9ac6d-a0d6-4d4e-bbfb-b94722322e3a:7f0dc04b-80e7-4955-8e03-ee697577f8f9", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1", "spisova_znacka": "24Co/271/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/271/2011 z 12. 6. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 12. júna 2012, sp. zn. 24Co/271/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1", "identifikacne_cislo": "2106215893", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Juraj Sopoliga", "sudca_id": 1287, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-juraj-sopoliga-1287", "datum_vydania": "2012-06-12", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7f0dc04b-80e7-4955-8e03-ee697577f8f9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/271/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106215893
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106215893.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľky: N. L.,
nar. XX.X.XXXX, bytom Z. XXXX/XX, O., zastúpenej advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Vajanského
5270/1A, Piešťany, proti odporcovi: Pavol Maráček - EMPIRIA, IČO: 17 672 520, so sídlom Priemyselná
12, Piešťany, zastúpenému spoločnosťou: Valko Marián & partners, s.r.o., so sídlom Porubského 2,
Bratislava, o určenie trvania pracovného pomeru, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany zo dňa 3.8.2011, č.k. 5C/213/2008-242, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania  bude rozhodnuté samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd v celom rozsahu zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa
domáhala určenia, že pracovný pomer uzavretý ňou a odporcom dňa 20.7.2000 trvá a je uzavretý
na dobu neurčitú. Rozhodnutie prvostupňový súd s poukazom na § 59 ods. 1 a § 77 Zákonníka
práce i § 80 písm. c) O.s.p. odôvodnil tým, že  na rozdiel od návrhov podľa § 77 Zákonníka práce,
kde nie je procesný predpoklad spočívajúci v povinnosti preukázať naliehavý právny záujem, keďže
túto možnosť zákon pripúšťa v uvedenom ustanovení,  je v prípade návrhu na určenie, že pracovný
pomer trvá, v každom prípade potrebné, aby v zmysle 80 písm. c) O.s.p.  navrhovateľ naliehavý
právny záujem preukázal, pričom naliehavý právny záujem musí trvať i v čase rozhodovania vo veci.
Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia
(neexistencia) práva či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah
medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi
účastníkmi); existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; je daná potreba odstránenia tejto
neistoty, resp. ohrozenie práva alebo právneho vzťahu. Navrhovateľku zaťažovalo dôkazné bremeno
spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva  v čase rozhodovania
súdu má naliehavý právny záujem, čo však navrhovateľka v konaní nepreukázala.  V prejednávanej veci
súd na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi účastníkmi stav objektívnej právnej neistoty nie
je. K tvrdeniam navrhovateľky o neistom postavení súd zistil, že z výsledkov lustrácie Sociálnej poisťovne
vyplýva, že navrhovateľka je ako zamestnanec u odporcu evidovaná od 20.07.2000 a evidencia trvá,
ďalej jej konanie a to označenie odporcu ako zamestnávateľa na vystavených dokladoch o dočasnej
pracovnej neschopnosti, ako i doručenie odporcovi potvrdení o dočasnej pracovnej neschopnosti, jej
vedomosť o stanovisku odporcu, ktoré obsahuje oznámenie zo dňa 22.08.2006, na ktoré poukázala vo
svojom písomnom vyjadrení,  samotná navrhovateľka preukazuje to, že medzi účastníkmi konania nie
je rozpor, resp. odporca nepopiera trvanie pracovného pomeru navrhovateľky, pričom o tejto skutočnosti



navrhovateľka mala vedomosť minimálne v čase doručenia stanoviska Inšpektorátu práce Trnava zo
dňa 07.09.2006, ktorého prílohou podľa tvrdenia navrhovateľky i jej právneho zástupcu bolo uvedené
oznámenie odporcu. Nemožno prihliadnuť na tvrdenia o právnej neistote z dôvodu, že navrhovateľke do
vlastných rúk nebolo doručené stanovisko odporcu o nepopieraní trvania jej pracovného pomeru, táto
povinnosť zo zákona nevyplýva, pričom minimálne vo vyjadreniach odporcu, ktoré boli prostredníctvom
súdu navrhovateľke doručené, odporca jasne nerozporoval trvanie pracovného pomeru, rovnako i na
pojednávaniach nariadených súdom, na ktorých bola osobne prítomná i navrhovateľka. Na základe
uvedeného mal súd  v konaní preukázané, že navrhovateľkin naliehavý právny záujem na požadovanom
určení  počas konania pominul, v súčasnosti netrvá. Navrhovateľka v konaní neosvedčila svoj naliehavý
právny záujem na ňou požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie návrhu.
Súd dospel k  záveru, že podaný určovací návrh nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho
záujmu na požadovanom určení spôsobilým prostriedkom ochrany práva, preto návrh  zamietol bez toho,
aby sa zaoberal meritom veci (otázkou trvania pracovného pomeru, preskúmaním, či v danej veci nastali
právne účinky zákonnej domnienky, že pracovný pomer  bol dojednaný na domu neurčitú, resp. či boli
splnené podmienky platného dojednania zmeny pracovného pomeru z doby neurčitej na dobu určitú).

Súd k rozhodnutiu NS SR sp.zn. 3Cdo 147/2008, na ktoré poukázal v konaní právny zástupca odporcu
uviedol, že v danom konaní nebolo možné prihliadnuť na toto rozhodnutie, nakoľko v  konaní o žalobe
na určenie, že pracovný pomer trvá, obmedzí sa súd na zistenie, či v zmysle § 59 ods. 1 Zákonníka
práce existuje právny titul rozviazania pracovného pomeru, pričom by už nemohol skúmať jeho platnosť
či neplatnosť. Ustanovenie § 77 Zákonníka práce sa vzťahuje len na tie prípady, ak ku skončeniu
pracovného pomeru došlo niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 59 ods. 1 Zákonníka
práce, čo v danom konaní splnené nebolo. Ak niečo neexistuje, nemôže byť platné ani neplatné,
je to neexistenčné. Z toho dôvodu plynutie prekluzívnej lehoty na podanie návrhu zamestnanca na
neplatnosť skončenia pracovného pomeru pri neexistencii tohto právneho úkonu, zamestnancovi vôbec
neplynie. (NS SR sp.zn. 1Cdo 193/2005, NS SR sp.zn. 5Cdo 90/2010). Súd poukázal na zhodné tvrdenia
účastníkov ohľadom pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20.07.2000 s dojednaným pracovným pomerom na
neurčitý čas, ktorej obsah bol  v zmysle § 36 ods. 1 zák. č. 65/1965 Zb.  zmenený v časti dojednaného
času z neurčitého času na dobu v pracovnej zmluve vyslovene určenú do 31.12.2000, v danom prípade, i
keby navrhovateľka preukázala v konaní naliehavý právny záujem na určení trvania pracovného pomeru
zo dňa 20.07.2000, súd by návrhu vyhovieť nemohol, keďže tento pracovný pomer zanikol uplynutím
dojednanej doby.

Úspešnému odporcovi, súd v zmysle 142 ods. 1 O.s.p. priznal náhradu trov konania vo výške trov
právneho zastúpenia v sume 458,28 Eur, v súlade s ust. § 11 ods.  písm. a), § 15 písm. b) v spojení s
§ 17 ods. 1, § 18 ods. 3    vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z.

Proti tomuto rozsudku podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie navrhovateľka,
ktorým sa domáhala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvého stupňa nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, čím neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu. Podľa odvolateľa súd neskúmal, resp. prehliadol
predložené dôkazy ani nepredvolal navrhnutých svedkov. Odporca pri skončení pracovného pomeru
dňom 30.4.2006 nevydal navrhovateľke potvrdenia v zmysle § 75 ods. 2 Zákonníka práce, tieto vydal
až dodatočne, uvádza sa v nich skončenie pracovného pomeru k 30.4.2006. O tom, že pracovný pomer
trvá, navrhovateľku informoval Inšpektorát práce Trnava listom zo dňa 7.9.2006 s priloženým vyjadrením
odporcu zo dňa 22.8.2006. Odvolateľ navrhol vypočuť ako svedkov zamestnankyňu Inšpektorátu
práce Trnava a zástupcov zamestnávateľa zo stretnutia dňa 24.5.2006, ako aj svedkov objasňujúcich
protiprávne uzatváranie pracovných zmlúv. Dôvodom na podanie návrhu bolo, že právny zástupca
odporcu svojím konaním zvyšoval právnu neistotu navrhovateľky, nereagoval na jej žiadosť o vydanie
potvrdenia (pracovnej zmluvy)  o pracovnom pomere, iba tento stav tvrdil. Odporca sám potvrdzuje, že
pracovný pomer uzatvorený dňa 20.7.2000 trvá, doklady o tom však navrhovateľke nevydal, preto je tu
stav objektívnej právnej neistoty a naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

Odporca odvolací návrh nepodal. K odvolaniu navrhovateľa doručil prostredníctvom svojho právneho
zástupcu písomné vyjadrenie, ktorým navrhol rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny
potvrdiť a priznať mu náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Pokiaľ sa navrhovateľka
domáha určenia, že pracovný pomer uzatvorený dňa 26.7.2000 skončil neplatne a pracovný pomer



trvá, tento pracovný pomer pôvodne uzatvorený na dobu neurčitú sa po vzájomnej dohode zmenil na
pracovný pomer uzatvorený na dobu určitú do 31.12.2000, neplatnosť skončenia takéhoto pracovného
pomeru nemožno uplatniť na súde podľa § 77 Zákonníka práce, ale len určovacou žalobou podľa § 80
písm. c) O.s.p. Odporca sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi nie je stav
objektívnej neistoty a naliehavý právny záujem navrhovateľky na požadovanom určení počas konania
pominul a v čase vyhlásenia rozsudku netrval.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody
(§ 205 ods. 2 písm. c) a d) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa je v celom rozsahu vecne správny.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, pokiaľ ide skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie navrhovateľkou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. odkazuje na správne,
podrobné a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací
súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a preto nemôže
dať za pravdu odvolateľke.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.
dopĺňa iba nasledovné:

Z obsahu spisu bolo zistené, že navrhovateľka sa domáhala určenia, že pracovný pomer uzavretý
navrhovateľkou a odporcom dňa 20.7.2000 trvá a je uzavretý na dobu neurčitú. Prvostupňový súd
správne uzavrel, že sa nejedná o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 77
Zákonníka práce, ale ide o určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c) O.s.p.

Podľa § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Podľa citovaného § 80 písm. c) O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo
najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. Súd
sa preto v prvom rade musí zaoberať otázkou prípustnosti určovacej žaloby a v tej súvislosti aj otázkou
danosti naliehavého právneho záujmu, ktoré podmienky tvoria conditio sine qua non určovacej žaloby. Ak
totiž súd dospeje k záveru, že nie sú splnené zákonné podmienky pre prípustnosť určovacej žaloby, resp.
že nie je preukázaná danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je potrebné takúto
žalobu zamietnuť bez vykonávania ďalšieho dokazovania. Právny záujem navrhovateľa musí byť podľa
požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou
právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a
dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení,
čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť
právneho záujmu je daná vtedy, ak je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania
je sporný, jestvuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia
navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom, a jestvuje potreba odstránenia tejto
neistoty resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Naliehavý právny záujem je zásadne daný vtedy,
ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo, ak by sa bez tohto určenia jeho právne
postavenie stalo neistým.

Súd v každom štádiu konania musí mať za doloženú existenciu takéhoto záujmu, inak (a to bez skúmania
vecnej stránky návrhu), musí žalobný návrh ako neprípustný zamietnuť. Či tento záujem jestvuje, skúma
súd ex offo, t.j. z úradnej povinnosti. Platí to aj pre súd prvého stupňa, aj pre súd odvolací. Pre skúmanie



súdu teda netreba, aby takúto obranu (nastolenie tejto otázky) v konaní odporca vôbec urobil, napríklad v
podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho
záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. Je teda nutné, aby tento
naliehavý právny záujem jestvoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase
rozhodovania odvolacieho súdu (§ 154 ods. 1 v spojení s § 211 ods. 3 O.s.p.).
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. novembra 1998, sp.zn.  5 Cdo 60/98,
publikovaného v Zbierke súdnych rozhodnutí pod č. Rc 8/2000, určovacou žalobou sa žalobca domáha
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna určovacia
žaloba), alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Takéhoto určenia sa môže žalobca domáhať
vtedy, ak je na tom naliehavý právny záujem, ktorý spočíva v tom, že právne postavenie žalobcu je bez
tohto určenia ohrozené alebo je neisté. Autoritatívne určenie súdom potom ohrozenie, neistotu alebo
neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, aby ukladalo splnenie nejakej povinnosti.
Preto sa pri určovacích žalobách, na rozdiel od žalôb na plnenie, zdôrazňuje ich preventívny charakter a
význam. Z uvedeného možno teda uzavrieť, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu
aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť, nezáleží na tom, ako táto
neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných
skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho
porušenia právnych povinností iným subjektom.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn.3 Cdo 112/2004 (81/2006 ZSP) naliehavý právny záujem
v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku sa viaže na konkrétny určovací petit (to,
čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím
petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu.
Určovacia žaloba nie je spravidla opodstatnená najmä vtedy, ak vyriešenie určitej otázky neznamená
úplné vyriešenie obsahu spornosti daného právneho vzťahu alebo práva, alebo ak požadované určenie
má povahu (len) predbežnej otázky vo vzťahu k posúdeniu, či tu je (nie je) právny vzťah alebo právo.

Určovacia žaloba [§ 80 písm. c) OSP] má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť
ochranu práva žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva
(určovacia žaloba preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo
boli porušené a kde je namieste žaloba o splnenie povinnosti [§ 80 písm. b) OSP]. V prípade možnosti
žalovať priamo splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá
neslúži potrebám praktického života, spornosť nerieši (neodstraňuje) a len vedie k nárastu počtu súdnych
sporov. Uvedená zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu
alebo práva tam, kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b) OSP, však neplatí vtedy,
ak žalobca (napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny
záujem na určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu
považovať za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí
byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa
určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom
sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho
(akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem
sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho
práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné konanie. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním
požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd
dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu
bez toho, aby sa zaoberal meritom veci.

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne a spoľahlivo preukázané, že podľa
odporcu pracovný pomer s navrhovateľkou trvá a je uzavretý na dobu neurčitú, tak ako to preukazujú
opakované vyjadrenia odporcu i samotnej navrhovateľky, ako aj stanovisko Inšpektorátu práce Trnava
zo dňa 7.9.2006, potvrdenie Sociálnej poisťovne, doklady o PN navrhovateľky. Preto v ich právnom



vzťahu nie je žiaden stav objektívnej právnej neistoty, ktorý by vyžadoval navrhovateľkou požadované
deklarovanie trvania pracovného pomeru. Pokiaľ podľa navrhovateľky odporca porušuje svoje povinnosti
vyplývajúce z pracovného pomeru, je potrebné, aby sa svojich prípadných nárokov domáhala žalobou na
plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p., pri ktorej bude súd ako predbežnú otázku riešiť platnosť a existenciu
pracovného pomeru. Pokiaľ navrhovateľka vidí stav právnej neistoty v tom, že odporca jej odmieta vydať
doklady, resp. potvrdenie o trvaní pracovného pomeru, má možnosť domáhať sa priamo ich vydania
žalobou na plnenie podľa § 80 písm. b) O.s.p.

Súd prvého stupňa tiež správne skonštatoval, že ohľadom pracovnej zmluvy uzavretej dňa 20.07.2000 s
dojednaným pracovným pomerom na  neurčitý čas, ktorej obsah bol  v zmysle § 36 ods. 1 zák. č. 65/1965
Zb.  zmenený v časti dojednaného času neurčitého na dobu v pracovnej zmluve vyslovene určenú do
31.12.2000, v danom prípade, i keby navrhovateľka preukázala v konaní naliehavý právny záujem na
určení trvania pracovného pomeru zo dňa 20.07.2000, súd by návrhu vyhovieť nemohol, keďže tento
pracovný pomer zanikol uplynutím dojednanej doby.

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nemusí vykonať všetky navrhované
dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci
dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.) a nie účastníkov konania. Vzhľadom
na nepreukázanie danosti naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, bolo by nadbytočným
a nehospodárnym vykonávať akékoľvek ďalšie dokazovanie výsluchom svedkov, ktoré požadovala
odvolateľka, preto odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. nebol daný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu prvostupňový súd správne uzavrel, že u navrhovateľky
nebol daný naliehavý právny záujem na určení, že pracovný pomer uzavretý dňa 20.7.2000 trvá a je
uzavretý na dobu neurčitú, čo je základnou podmienkou pre úspešnosť určovacej žaloby v zmysle § 80
písm. c) O.s.p., a preto bolo nevyhnutným jej návrh v celom rozsahu zamietnuť.

Vzhľadom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh navrhovateľky zamietol, rozhodol vecne
správne, a preto odvolací súd v súlade s ustanovením § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil, keď tento správne rozhodol i o náhrade trov konania.
I v odvolacom konaní bol plne úspešný odporca a preto mu v zmysle § 142 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
vzniklo právo na náhradu trov konania voči neúspešnej navrhovateľke. Právny zástupca odporcu si v
písomnom vyjadrení k odvolaniu uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, ktorú
ale nevyčíslil. Ust. § 151 ods. 1 O.s.p. ukladá účastníkovi povinnosť trovy konania vyčísliť najneskôr do
troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. V danom prípade táto lehota
uplynie až po vyhlásení a zároveň písomnom vyhotovení tohto rozsudku, a preto bude možné o  trovách
odvolacieho konania rozhodnúť až dodatočne, v závislosti od toho, či účastník v zákonnej lehote trovy
odvolacieho konania vyčísli. V zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 151 O.s.p. s použitím § 214 ods. 5
O.s.p. o trovách odvolacieho konania preto odvolací súd rozhodne samostatným uznesením.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5C/213/2008", "guid": "76f73531-f7b5-49ca-8647-646d3003d71c:c1d65fef-c1d7-4627-bb17-36bd8f4e78b6", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}