Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/27/2011 z 11. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 11. júna 2012, sp. zn. 10Co/27/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2106228312.1 Krajský súd Trnava | 10Co/27/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2106228312.1 | 2012-06-11 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Neplatnosť právnych úkonov Citované ustanovenia: Ústava, § 48 ods. 2 OZ, § 124 OZ, § 80 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/5fd7c9ce-2b6b-4d20-a0c7-ef2437bc7219 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2106228312.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/27/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106228312
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2106228312.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: F. V., nar. X. Z. XXXX, bytom X., L.
XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Pavol Kvak, Piešťany, Teplická 42, proti žalovaným: 1. Credit
Clearing Center a.s., Nitra, Farská 1338/42, zastúpenej advokátom: JUDr. Ing. Ľubomír Navračič,
PhD., Bratislava, Miletičova 21, 2. F. B., nar. XX. P. XXXX, bytom X., E. XX/XX, 3. F. B., nar. X.
P. XXXX, bytom X., M. B. XXXX/XX a 4. Slovenská sporiteľňa, a.s., Bratislava, Tomášikova 48, o
určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a určenie neexistencie
záložného práva zapísaného v katastri nehnuteľností, o odvolaní žalobkyne voči rozsudku Okresného
súdu Piešťany z 28. septembra 2010 č. k. 7C/161/2008 - 199 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie v časti, kde súd prvého stupňa žalobe čiastočne vyhovel z a s t a v u j e.

Rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej zamietajúcej žalobu a v časti trov konania p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že zmluva č. 1 o zriadení záložného práva k
nehnuteľnostiam a zriadenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu obmedzenia nakladania s
nehnuteľnosťou, ktorú uzavreli dňa 20. decembra 1996 žalovaní 2. a 3. na strane záložcov a povinných
z vecného bremena a žalovaná 4. ako právny predchodca žalovanej 1. na strane záložného veriteľa, z
ktorej vklad záložného práva bol v katastri nehnuteľností povolený dňa 2. januára 1997 pod číslom V
3/97 je neplatná vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu 1/2-ice vo vlastníctve žalobkyne nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXX, k. ú. X., parc. č. 2656 vo výmere 545 m2 zastavané plochy a nádvoria, na
ktorej sa nachádza dom súp. č. XXX (ďalej tiež i „predmetná nehnuteľnosť“). Vo zvyšku návrhy žalobkyne
(správne len „žalobu“, keď inak v tomto sporovom konaní neboli správne označovaní účastníci ani
podanie začínajúce konanie, kde v súlade s ust. § 79 ods. 1 a § 90 O. s. p., čiže Občianskeho súdneho
poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení šlo o žalobkyňu, žalovaných a žalobu, nie
teda o navrhovateľku, odporcov a návrh - pozn. odvolacieho súdu) zamietol s tým, že o trovách konania
rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Právne svoje rozhodnutie (pokiaľ šlo o vec samu)
odôvodnil ustanoveniami § 80 písm. c/ O. s. p. a § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 41, § 100 ods. 1, § 151a,
§ 151b ods. 1 prvej vety, § 151d ods. 1 a ods. 3 a § 151e ods. 2 Občianskeho zákonníka (z. č. 40/1964
Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. z.“). Vecne dôvodil, že žalobkyňa mala naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti záložnej zmluvy, predmetom ktorej bolo zriadenie záložného práva
na predmetnej nehnuteľnosti v celku na zabezpečenie pohľadávky patriacej pôvodne žalovanej 4. vo
vzťahu k úveru žalovaných 2. a 3. v sume 876.000 niekdajších Sk. Žalobkyňa bola pôvodnou podielovou
spoluvlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/2-ice a i toho času v zmysle zákona treba na ňu
pozerať ako na takúto spoluvlastníčku a to od začiatku (v dôsledku platného odstúpenia ňou od kúpnej
zmluvy z 18. decembra 1996, uzavretej so žalovanými 2. a 3., vedúceho k zrušeniu takejto zmluvy v



časti týkajúcej sa podielu žalobkyne a tiež následného určenia jej práva spoluvlastníctva - v konaní súdu
prvého stupňa sp. zn. 4C 156/99). Preto nemožno považovať záložnú zmluvu z 20. decembra 1996
za platnú v časti vymedzenia predmetu záložného práva, teda zálohu týkajúceho sa spoluvlastníckeho
podielu žalobkyne na predmetnej nehnuteľnosti, pričom táto čiastočná neplatnosť záložnej zmluvy v
časti vymedzenia zálohu, týkajúceho sa spoluvlastníckeho podielu žalobkyne, má povahu absolútnej
neplatnosti. Mal za to, že žalovaní 2. a 3. ako bezpodieloví spoluvlastníci predmetnej nehnuteľnosti len
v 1/2-ici (pri platnom držaní nimi len spoluvlastníckeho podielu nadobudnutého od matky žalovaného 2.
a zároveň sestry žalobkyne) nemohli dať platne do zálohu celú nehnuteľnosť. V časti zálohu týkajúceho
sa podielu žalobkyne žalobkyňa nebola účastníčkou záložnej zmluvy, teda ani nemohla urobiť slobodne,
vážne, určito a zrozumiteľne právny úkon týkajúci sa jej podielu na predmete záložného práva (na jej
spoluvlastníckom podiele k predmetnej nehnuteľnosti), čím je vo vzťahu k takémuto podielu záložná
zmluva absolútne neplatná a na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí prihliadať aj bez
námietky. K námietke žalovanej 1., týkajúcej sa premlčania nároku žalobkyne súd prvého stupňa uviedol,
že absolútna neplatnosť právneho úkonu nemusí byť deklarovaná súdnym rozhodnutím, lebo nastáva
priamo zo zákona, preto sa nemôže ani premlčať právo na dovolanie sa určenia absolútnej neplatnosti
právneho úkonu. Keďže súd čiastočnú neplatnosť záložnej zmluvy vyhodnotil ako absolútnu, určenia
takejto neplatnosti sa môže dovolávať každý, kto má na tom naliehavý právny záujem, pričom ten
žalobkyňa v konaní preukázala. Mal za to, že dôvod neplatnosti záložnej zmluvy sa vzťahuje len na
vymedzenie predmetu záložného práva, ktorým mohol byť iba polovičný podiel nadobudnutý žalovanými
2. a 3. od druhej prevodkyne (sestry žalobkyne). Túto časť možno s ohľadom na všetky okolnosti,
obsah zmluvy a jej povahu oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Vychádzal z toho, že spoluvlastnícky
podiel na nehnuteľnosti ako veci je prevoditeľný, z čoho vyplýva, že zálohom môže byť aj podiel na
nehnuteľnosti ako veci. Pokiaľ žalobkyňa namietala absolútnu neplatnosť právneho úkonu, bola aktívne
vecne legitimovaná na podanie žaloby v prvej časti, nakoľko neplatnosti sa môže dovolávať každý. K
postaveniu účastníkov v spore súd uviedol, že z procesného hľadiska je na žalobkyni, koho v konaní
označí za žalovaného, podmienkou však je, že tento účastník musí mať právnu subjektivitu, pričom
pri domáhaní sa určenia neplatnosti právneho úkonu, musia byť účastníkmi konania všetci účastníci
daného právneho úkonu, ktorí ak nie sú na strane žalobkyne, musia byť na strane žalovaných. Vo
vzťahu k žalovanej 4. žaloba bola zamietnutá v celom rozsahu, nakoľko tu okresný súd mal za to, že
zmluvou o postúpení pohľadávok zo 7. decembra 2005 v znení dodatku č. 1 z 19. decembra 2005
prešla pohľadávka žalovanej 4. voči žalovaným 2. a 3. na žalovanú 1. spolu s príslušenstvom a všetkými
právami, ktoré sú s postúpenou pohľadávkou spojené, teda i záložným právom. Súčasným účastníkom
záložnej zmluvy je tak na strane záložného veriteľa žalovaná 1. a keďže tak žalovaná 4. v súčasnosti nie
je (už) účastníkom hmotnoprávneho vzťahu, chýbala jej vecná (tzv. pasívna) legitimácia. Nepovažoval
pritom za dôvodnú ani námietku žalovanej 4., že aj v prípade neplatnosti záložnej zmluvy vzniklo záložné
právo odovzdaním predmetnej nehnuteľnosti, pod čím treba rozumieť vklad záložného práva do katastra
nehnuteľností, nakoľko odovzdaná môže byť len hnuteľná vec a len k nej môže vzniknúť záložné
právo odovzdaním veci. K čiastočnému vyhoveniu žalobe o určenie neplatnosti záložnej zmluvy, kde
sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti zmluvy ako celku, uviedol, že súd síce je viazaný návrhom,
avšak pokiaľ mu môže vyhovieť len sčasti, nebráni to súdu, aby tak urobil a v tomto smere náležite v
príslušnej časti upravil petit (žalobný návrh). Vo vzťahu k určeniu, že zápis záložného práva a vecného
bremena v prospech žalovanej 1/ v katastri nehnuteľností neexistuje a sú zapísané na liste vlastníctva
neopodstatnene a neplatne, potom žalobu zamietol (súd prvého stupňa) z dôvodu, že žalobkyňa na
takomto určení nepreukázala naliehavý právny záujem, nakoľko žalobou o určenie neplatnosti záložnej
zmluvy dosiahne žalobkyňa zamýšľaný efekt, teda pri vyhovení žalobe príde k zmene zápisu záložného
práva v katastri nehnuteľností a preto na ďalšom výroku o tom, že príslušný zápis neexistuje, nemôže
byť naliehavý právny záujem. V časti o trovách konania potom rozsudok bol odôvodnený právne len
odkazom na ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne väčším počtom účastníkov a tým, že žalobkyňa si
uplatňovala dva nároky.

Proti tomuto rozsudku podala včas v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla napadnutý
rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mala za to, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, keď neplatnosť určil iba vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu v
jej vlastníctve. Podľa názoru žalobkyne mala byť vyslovená neplatnosť celej tzv. záložnej zmluvy,
nakoľko z obsahu uvedenej zmluvy nemožno oddeliť časť týkajúcu sa iba jej spoluvlastníckeho podielu
(žalobkyne). Taktiež nesúhlasila so zamietnutím žaloby vo veci určenia, že záložné právo a vecné
bremeno neexistujú a sú zapísané na liste vlastníctva neopodstatnene a neplatne (v ktorom smere



spresnila žalobný návrh), keď tohto určenia sa dovolávala z dôvodu, že takto je záložné právo zapísané
na príslušnom liste vlastníctva, hoci v samotnej zmluve je vecné bremeno dojednané inak a preto z
dôvodu právnej istoty aj tento zápis (nekorešpondujúci s dojednaním vecného bremena v zmluve) je
treba zmeniť (zrušiť). Naliehavý právny záujem na takomto určení má žalobkyňa z rovnakého dôvodu
ako pri prvom výroku a ako sa žalobkyňa vyjadrila už v konaní pred súdom prvého stupňa, na zmenu
zápisu v katastri nehnuteľností je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti tohto zápisu. Pre prípad, že
by sa odvolací súd stotožnil s názorom, že zmluva je neplatná iba vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu
žalobkyne, navrhla, aby súd i druhý požadovaný výrok rozsudku (rozumej ten o určení neexistencie
záložného práva a vecného bremena a neplatnosti tzv. katastrálneho zápisu) náležite upravil iba vo
vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu.

Žalovaná 1. primárne navrhla odvolanie odmietnuť s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. d/
O. s. p. Namietala, že predložené odvolanie neobsahuje právne odôvodnenie, v čom vidí žalobkyňa
pochybenie súdu, pričom odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi taxatívne vymedzenými v ust. § 205
ods. 2 O. s. p. Z toho vyplýva logický záver, že v odvolaní musí byť jasne a zrozumiteľne uvedené, v
čom sa vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu súdu (t. j. dôvody odvolania), a to
tak, aby z jeho obsahu bolo okrem iného zrejmé, z ktorého taxatívne uvedeného zákonného dôvodu
odvolateľ odvolanie uplatňuje. Vecne (pre prípad neprijatia odvolacieho návrhu zhora) mala za to, že
ak má spoluvlastník právo previesť svoj spoluvlastnícky podiel, je aj nehnuteľná vec v ideálnom podiele
deliteľná a teda môže byť aj len na jej časť zriadené záložné právo. Právnym dôvodom na rozhodnutie
súdu o zmene práv a právom chránených záujmov potom nie je a nemôže byť potreba žalobkyne.
Dôvodom uplatnenia nároku môže byť okolnosť, že buď prišlo k porušeniu ustanovení právneho predpisu
a realizovaný právny úkon sa prieči zákonu, tento zákon obchádza, alebo je v rozpore s dobrými
mravmi. Potreba jednotlivca nie je právnym dôvodom na podanie žaloby a už vôbec nie na konanie
súdu, resp. relevantným právnym dôvodom na podanie odvolania. Mala za to, že druhá časť žalobného
návrhu, tak ako bola naformulovaná žalobkyňou, je nevykonateľná a nadbytočná a súhlasila s okresným
súdom v tom, že na takomto určení nemôže mať žalobkyňa naliehavý právny záujem. Právoplatnosťou
rozhodnutia o prvej požiadavke a súčasným pozitívnym rozhodnutím súdu o tej druhej by sa na právnom
postavení žalobkyne už nič nezmenilo a preto navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako
celok potvrdiť.

Následne podaním zo 17. januára 2011 vzala žalobkyňa svoje odvolanie čiastočne späť, a to v časti
napádajúcej ten čiastkový výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola určená neplatnosť tzv. záložnej
zmluvy vo vzťahu k jej spoluvlastníckemu podielu a vo vzťahu ku zvyšku (kde na žalobe zotrvala) navrhla
zmenu rozsudku vyhovením žalobe.

Žalovaní 2. a 3. navrhli rozsudok v častiach, v ktorých žalobkyňa na žalobe zotrvala zmeniť v zhode
s odvolacím návrhom žalobkyne, obaja prakticky pre nesúhlas s argumentáciou súdu prvého stupňa a
naopak pre osvojenie si argumentov žalobkyne.

Žalovaná 4. navrhla rozsudok (i ona v časti, v ktorej pretrval záujem na vykonaní odvolacieho konania o
podstate problému) potvrdiť, keďže podľa nej sa súd prvého stupňa najmä správne vyporiadal s otázkou
jej vecnej legitimácie v konaní.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec
a to podľa § 214 ods. 1 písm. a/ O. s. p. na pojednávaní v osobnej neprítomnosti riadne predvolanej
žalobkyne (pretože jej prítomnosť nebola nevyhnutnou) a po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa,
konania mu predchádzajúceho a doplnení dokazovania výsluchom žalovaného 2. dospel k záveru, že
rozsudok vo veci samej zamietajúci žalobu a aj v časti trov konania treba považovať za vecne správny,
aj keď vo vzťahu k väčšine argumentov súdu prvého stupňa týkajúcich sa veci samej z iných dôvodov,
než ktoré použil súd prvého stupňa a odvolacie konanie v časti, kde súd prvého stupňa žalobe čiastočne
vyhovel, je namieste zastaviť.



Podľa § 207 ods. 2 vety prvej O. s. p. dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť; podľa
odseku 3 tohto ustanovenia potom ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací
súd odvolacie konanie zastaví.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne a
podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Vychádzajúc z takýchto ustanovení si predovšetkým odvolací súd musel procesne vyriešiť otázku či
je vôbec možné za situácie opísanej zhora vziať čiastočne odvolanie späť. Tu sa totiž ukazovala
argumentácia žalobkyne do istej miery kontraproduktívnou, pretože jednotlivé jej časti neboli v súlade,
keď za predpokladu pripustenia možnosti čiastočného späťvzatia odvolania (ku ktorej interpretácii sa
odvolací súd inak priklonil) týmto bolo prakticky drukované v prospech možnosti oddelenia dopadov tzv.
záložnej zmluvy na oba spoluvlastnícke podiely pôvodne prevedené na žalovaných 2. a 3. (ten patriaci
dnes žalobkyni i ten, ktorý na uvedených žalovaných previedla matka žalovaného 1.), resp. aj požiadavky
na určenie neexistencie práva vo vzťahu k spoluvlastníckym podielom jednotlivých prevodkýň. Odvolací
súd si túto čiastkovú otázku vyriešil tým spôsobom, že podľa jeho názoru tu o oddeliteľnosť ide,
pretože opačná interpretácia by i znemožňovala prejednanie tejto veci v odvolacom konaní, nakoľko
pri nepripustení čiastočného späťvzatia odvolania by výsledkom konania o takomto odvolaní v časti
vyhovujúcej žalobe mohlo byť len jeho odmietnutie (práve preto, že v príslušnej časti žalobkyni bolo
vyhovené, aj keď len čiastočne, čo spochybňovala) a následná povinnosť súdu i tak sa zoberať už
len zostávajúcou časťou žalobou uplatnených nárokov, teda opäť už len so zreteľom na deliteľnosť
požiadaviek (tzv. začarovaný kruh) .

Riadiac sa touto úvahou, preto odvolací súd odvolacie konanie čiastočne zastavil (pokiaľ šlo o časť
výroku rozsudku súdu prvého stupňa napadnutú inak subjektívne neprípustným a následne práve v časti
trpiacej takouto vadou späť vzatým odvolaním).

Podľa § 80 O. s. p. návrhom na začatie konania (žalobou) možno uplatniť, aby sa rozhodlo najmä a/ o
osobnom stave (o rozvode, o neplatnosti manželstva, o určení, či tu manželstvo je alebo nie je, o určení
rodičovstva, o osvojení, o spôsobilosti na právne úkony, o vyhlásení za mŕtveho); b/ o splnení povinnosti,
ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva; resp. c/ o určení, či tu právny
vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. použitého už
súdom prvého stupňa) je základným procesným predpokladom každej určovacej žaloby (samozrejme
s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným naliehavým právnym záujmom, o aký
prípad však v prejednávanej veci nešlo - vo vzťahu k neplatnosti právnych úkonov je totiž daný len
u tzv. relatívnej neplatnosti, nie však aj u neplatnosti absolútnej tvrdenej i žalobou v tejto konkrétnej
veci, v takejto súv. inak por. aj § 40a O. z.). Bez existencie takéhoto predpokladu je vždy vylúčené
zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne, čo v praxi znamená, že v konaní o určenie existencie či
neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho
záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu. Len kladná odpoveď na otázku
naliehavého právneho záujmu (teda záver o jeho dostatku) poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci
samej (teda dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná má
viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale
spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je
spravidla buď iné než požadované určenie alebo naopak plnenie.

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov
rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie
už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a



naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je zásadne spôsobilá odstrániť už len žaloba na
plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty
žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom
určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši buď všetky sporné právne otázky
medzi účastníkmi konania (a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy, čiže
i prekážku pre prípadné ďalšie spory o určenia a podľa možnosti aj o plnenia) alebo prinajmenšom
tie sporné otázky, ktoré sú z hľadiska záujmov účastníka obracajúceho sa na súd významné. Práve z
uvedeného však plynie a vyplýva to i zo záverov použiteľnej judikatúry súdov v tzv. vlastníckych sporoch,
že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní
o určenie má len povahu otázky predbežnej či čiastkovej vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa
môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak evidentne vychádza aj rozhodná
úprava procesného práva i súdna prax, ktorá priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych
úkonov - pri zjavnom uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych
úkonov pre otázky existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov majúcich byť takýmito úkonmi
založených alebo akokoľvek inak dotknutých.

Už pokiaľ šlo o otázku existencie naliehavého právneho záujmu na oboch požadovaných určeniach v
prejednávanej veci, túto si súd prvého stupňa nevyriešil správne, paradoxne však zjavná bezúspešnosť
oboch takýchto čiastkových požiadaviek (v záujme zjednodušenia 1/ požiadavky na určenie neplatnosti
tzv. záložnej zmluvy aj 2/ požiadavky na určenie neexistencie práv majúcich byť zmluvou založených)
nemohla mať za následok úplný neúspech žalobkyne v spore (ale len takýto výsledok odvolacieho
konania). Tu totiž sa žalobkyni podarilo (tým, že urobila procesný úkon v podobe čiastočného späťvzatia
odvolania potom, čo súd prvého stupňa z jej požiadaviek vyňal, hoc aj z dôvodov uvedených neskôr
tú nesprávnu, ktorej však podľa jeho názoru šlo vyhovieť) eliminovať vznik pre ňu evidentne neželanej
situácie, v ktorej žaloba by mala byť zamietnutá celkom.

So zreteľom k vyššie uvedenému teoretickému rozboru tu totiž samozrejme nemohol byť naliehavý
právny záujem na určení neplatnosti tzv. záložnej zmluvy a naopak tu bol naliehavý právny záujem
na druhom určení (neexistencie záložného práva, resp. i vecného bremena zapísaných v katastri
nehnuteľností), pretože práve prvé z požadovaných určení malo vo vzťahu k tomu druhému povahu iba
predbežnej otázky. Nemôže byť totiž predmetom zmysluplnej diskusie nielen to, že je vylúčené úspešné
spojenie viacerých požiadaviek na určenie spôsobom, akým to v tejto veci urobila žalobkyňa, ale najmä
to, že je to v skutočnosti požiadavka na určenie neexistencie v katastri zapísaných práv, ktorej úspech
povedie k odstráneniu tomu odporujúceho zápisu v katastri a zároveň k právnej bezvýznamnosti určenia,
či je neplatným právny úkon tvoriaci podklad príslušného zápisu v katastri (keďže v konaní o určení
neexistencie práva si súd samozrejme musí najskôr vyriešiť otázku platnosti úkonu majúceho právo
založiť a tiež otázku, či tu k vzniku sporného práva prípadne nemohlo dôjsť aj inak - ktorú druhú otázku
práve konanie o žalobe o určenie neplatnosti zmluvy nie je povolané riešiť a ako také je preto pre
uspokojivé odstránenie stavu právnej neistoty nedostatočné).

Takto mala byť zamietnutá a to celkom pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žaloba v
časti prvej z oboch ňou uplatnených požiadaviek, kým v prípade druhej sa tak malo stať pre
vecnú neopodstatnenosť požiadavky na určenie neexistencie tzv. záložnou zmluvou zakladaných práv
(záložného práva a práva zodpovedajúceho vecnému bremenu).

I keď je zásadou teórie občianskeho hmotného práva premietnuvšou sa i do jedného z ustanovení
základného právneho predpisu upravujúceho takéto odvetvie práva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva
od začiatku zrušuje, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak (tu por.
§ 48 ods. 2 O. z.), z obnovenia vlastníckych vzťahov odstúpením od kúpnej zmluvy tak, akoby tu kúpnej
zmluvy ani nikdy nebolo, nemožno automaticky vyvodzovať neplatnosť právnych úkonov na akt kúpy
nadväzujúcich a to osobitne nie z dôvodov použitých súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
postupu. Hoci na vlastníka, ktorý ním bol pred uzavretím zmluvy, od ktorej sa neskôr odstúpilo, sa po
platnom odstúpení od zmluvy nazerá, akoby vlastníkom nikdy byť neprestal (čo samozrejme platí aj
u toho, na koho strane sa takýmto spôsobom spätne konštituuje spoluvlastnícky vzťah) a prekračuje
rámec potrebných úvah v prejednávanej veci, či otázka platnosti odstúpenia od zmluvy bola v skoršom



konaní vyriešená správne; podstatným je, že vyvodzovanie neplatnosti zmluvy o zriadení vecného práva,
uzavretej v čase pred odstúpením od kúpnej zmluvy jej vtedajším aj do verejnej evidencie zapísaným
vlastníkom (nadobúdateľom, ktorý o takýto status prišiel až neskôr) len z okolnosti neúčasti prevodcu
vlastníckeho práva na záložnej zmluve je v rozpore s princípom ochrany dobromyseľne nadobudnutých
práv tretích osôb spoliehajúcich sa na hodnovernosť zápisov v takejto verejnej evidencii (ktorou je na
poli nehnuteľností kataster nehnuteľností) a inak tiež doslova absurdným poňatím inštitútu odstúpenia
od zmluvy (pri ktorom by nadobúdateľ veci s touto prakticky vôbec nemohol disponovať pred vylúčením
možnosti, že tu dôjde k odstúpeniu od zmluvy a takto by jeho vlastnícke právo prinajmenšom po takýto
bližšie neurčiteľný čas bolo zbavené jedného z atribútov definujúcich obsah práva a to v rozpore s
príkazom na rovnosť všetkých vlastníkov a priznávanie im rovnakej právnej ochrany, vyplývajúcim ako z
čl. 20 ods. 1 vety druhej Ústavy Slovenskej republiky - ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskorších ústavných zákonov. tak i z ust. § 124 O. z.).

V tomto bolo treba prisvedčiť žalovaným 1. a 4. bez ohľadu na existenciu zjavného príbuzenského
pomeru žalobkyne k ďalším žalovaným (či pri záujme na absolútnej presnosti dnes už len k žalovanému
2.), pri ktorom nešlo vylúčiť ani konanie takýchto účastníkov (rozumej žalobkyne a žalovaných 2. a
3.) v zhode (ktorého praktickým svedectvom inak bolo pripojenie sa žalovaného 2. i žalovanej 3. k
odvolaciemu návrhu žalobkyne, hoci za riadneho chodu vecí by sa žalovaným patrilo požiadavkám zo
žaloby brániť). Potom, čo proti žalovaným 2. a 3. boli vedené exekúcie aj na predmetnú nehnuteľnosť a
teda hrozilo, žeby o vlastníctvo mohli prísť, bolo možné sa domôcť a žalobkyňa sa aj úspešne domohla
v skoršom konaní určenia existencie svojho práva podielovej spoluvlastníčky, čo v spojitosti s určením
neplatnosti záložnej zmluvy nech aj len vo vzťahu k jej prináležiacemu podielu spôsobilo, že aspoň jej
prinavrátený spoluvlastnícky podiel ochránila pred exekúciou.

Ak potom síce nebolo možné prisvedčiť žalobkyni, žeby súdom prvého stupňa (nesprávne) konštatovanú
neplatnosť tzv. záložnej zmluvy šlo rozšíriť aj na druhý spoluvlastnícky podiel a že by z toho šlo vyvodiť
aj požiadavku na neexistenciu záložného práva, na druhej strane však tu bola špecifická procesná
situácia spočívajúca v nemožnosti odstránenia (odvolacím súdom) nesprávneho rozhodnutia súdu
prvého stupňa o čiastočnom určení neplatnosti tzv. záložnej zmluvy; odvolaciemu súdu neostávalo iné,
než v časti ostávajúcej predmetom odvolacieho konania i po čiastočnom späťvzatí odvolania rozsudok
súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdiť (nakoľko v sporovom konaní platí zásada
zákazu „reformationis in peius“, čiže zmeny k horšiemu v neprospech odvolateľa - čo znamená, že
ak len jedna strana sporu podá odvolanie, nemôže dopadnúť na odvolacom súde zásadne horšie než
keby odvolanie vôbec nepodala, pokiaľ pravda nejde o tu do úvahy neprichádzajúci prípad nedostatku
viazanosti odvolacieho súdu odvolacími návrhmi).

Za správne bolo treba považovať aj rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) o trovách konania, teda
tu konkrétne jeho vyhradenie samostatnému uzneseniu, majúcemu sa vydať až po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej. V tomto prípade totiž prakticky po prvý raz odvolací súd pri prieskume
správnosti rozhodnutia (ktoré súdy prvého stupňa používajú s obľubou) mohol konštatovať, že súd
prvého stupňa aj správne aplikoval právnu úpravu podmieňujúcu takýto postup najmä mnohosťou
účastníkov či uplatnených nárokov a práve preto v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa mohol byť
potvrdený nielen podľa § 219 ods. 1 O. s. p., ale i podľa odseku 2 takéhoto ustanovenia.

Sám potom (odvolací súd) nerozhodoval o trovách odvolacieho konania, pretože v prípade vyhradenia
rozhodnutia o trovách konania súdom prvého stupňa na samostatné uznesenie (postupom podľa § 151
ods. 3 O. s. p.) je to súd prvého stupňa, ktorý stíha povinnosť rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania
(podľa § 224 ods. 4 O. s. p.). V tejto súvislosti sa však na usmernenie v ďalšom konaní odvolaciemu
súdu žiada podotknúť, že pre prípad požiadavky na náhradu zo strany nepochybne prevažne úspešných
žalovaných bude treba osobitnú pozornosť venovať žalovaným 2. a 3. a ich procesným postojom v
konaní.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).



Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.