Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/75/2012 z 25. 6. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. júna 2012, sp. zn. 9Co/75/2012, ECLI:SK:KSTT:2012:2192899963.8 Krajský súd Trnava | 9Co/75/2012 | ECLI:SK:KSTT:2012:2192899963.8 | 2012-06-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Iné, Ostatné Citované ustanovenia: zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách, § 8 ods. 4 zákona č. 87/1991 Zb., OZ, § 3 ods. 1 OZ, § 119 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/e2047e74-fe79-48c9-9ae4-88b52ebc7067 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2192899963.8 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/75/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2192899963
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2192899963.8

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu
JUDr. Márie Klepancovej a JUDr. Andrey Moravčíkovej, PhD., v právnej veci žalobkyne: B. B., narodená
XX.XX.XXXX, bytom K., M. XXX/XX, zastúpená advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Bratislava,
Čapkova 2, proti žalovanému: 1/ Slovenská republika - Obvodný úrad Trnava, Trnava, Kollárova 8,
2/ Mesto Trnava, Trnava, Hlavná 1, o vydanie nehnuteľnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava č.k. 17C/92/1992-581 zo dňa 9. novembra 2011 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
vydania parcely č. 2139/4 o výmere 377 m2 nachádzajúcej sa v katastrálnom území E.. V konaní
mal za preukázané, že právny predchodca žalobkyne Q. K. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných v pozemkovej knihe v LV č. XXXX k.ú. E. a to parc. č. 840/1 - záhrada s hospodárskymi
staveniskami, parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom a parc. č. 837/6 - dielňa s dvorom, ktoré boli znárodnené
Výmerom bývalého Povereníctva obchodu č. 1300-1003/P-1953 zo dňa 19.12.1953 a Výmerom
bývalého Povereníctva ľahkého priemyslu č. 001/A-13/53 zo dňa 06.04.1954. Po prijatí zákona o
mimosúdnych rehabilitáciách výzvou zo dňa 03.09.1991 právna predchodkyňa žalobkyne M. O. (matka
žalobkyne a dcéra Q. K.) písomne vyzvala Okresný úrad, oddelenie finančné a správy majetku Trnava
o vydanie nehnuteľností parc. č. 837/5 - dielňa s dvorom vo výmere 584 m2, parc. č. 837/6 - dielňa s
dvorom vo výmere 175 m2 a zbytok parc. č. 840/1 vo výmere 350 m2. Okresný úrad Trnava právnej
predchodkyni žalobkyne oznámil, že žiadosť o vydanie nehnuteľnosti musí podať tej povinnej osobe,
ktorá nehnuteľnosť ku dňu účinnosti zákona (k 01.04.1991) drží. V zmysle § 4 ods. 1 zákona č.
87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách povinnými osobami sú štát alebo právnické osoby, ktoré ku
dňa účinnosti tohto zákona (01.04.1991) vec držia. Súd prvého stupňa vzhľadom na toto ustanovenie
dospel k záveru, že za povinnú osobu je možné označiť štát, zastúpený Okresným úradom v Trnave,
právna predchodkyňa žalobkyne teda zaslala výzvu na vydanie veci povinnej osobe a v zákonnej
lehote. Nestotožnil sa s názorom žalobkyne, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore s vtedy platnými
zákonnými predpismi, pretože rozhodnúť o znárodnení mal právomoc minister vnútorného obchodu, a
nie povereníctva, ktoré výmery o znárodnení vydali. Nakoľko povereníctvo bol vládny, ústredný orgán
štátnej moci v ľudovodemokratickom Československu na čele s povereníkom, ktorý zastupoval do roku
1960 to ktoré ministerstvo, tak mal súd prvého stupňa za to, že znárodnenie majetku majúceho sa vydať
a určenie jeho rozsahu nebolo vykonané v rozpore s vtedy platnými predpismi, preto nie je daný dôvod
vydať znárodnenú nehnuteľnosť v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona 87/1991 Zb. Tvrdenie žalobkyne,
že jej právnemu predchodcovi Q. K. nebola vyplatená žiadna náhrada za znárodnené nehnuteľnosti,



nevyvrátili žalovaní, ktorých dôkazné bremeno preukázania zaplatenia náhrady zaťažovalo. Vzhľadom
na túto skutočnosť by žalobkyňa mala právo na vydanie predmetnej nehnuteľnosti vzhľadom na
ustanovenie § 6 ods. 1 písm. j) zákona 87/1991 Zb. Súd sa však musel vyporiadať aj so znením § 8 ods.
3 citovaného zákona, podľa ktorého pozemok, na ktorom je umiestnená stavba zriadená až po prevzatí
pozemku štátom, sa nevydáva. Dospel k záveru, že vydaniu pozemku bráni stavba - chodník. Predmetný
chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený na parcele tak, že ju pozdĺžne
pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až 1,5 m, chodník má zásadný význam na
pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie
slúži starším obyvateľom na ich regeneráciu a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník
vedie z centra mesta a smeruje až do oddychovej okrajovej časti Trnavy - Kamenný Mlyn. Zhodnotil,
že chodník je stavbou zásadného významu, ktorý značne determinuje možnosti využitia pozemku a
bráni vo vydaní parcely, na ktorej sa nachádza. Uzavrel, že právna predchodkyňa žalobkyne M. O. si
uplatnila ako oprávnená osoba v zmysle reštitučného zákona včas a riadne svoje právo na vydanie veci
- pozemku parc. č. 2139/4 u povinnej osoby. Nakoľko majetok, ktorého vydania sa domáha prešiel na
štát bez vyplatenia náhrady, má právo na vydanie tejto nehnuteľnosti. Vydaniu však bráni stavba, ktorá
je na nehnuteľnosti umiestnená, preto žalobu žalobkyne zamietol, pričom v zmysle § 8 ods. 5 v spojení
s § 13 ods. 1 zákona 87/1991 Zb. jej patrí finančná náhrada, o spôsobe uplatnenia ktorej žalobkyňu
poučil. O trovách konania rozhodol tak, že úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania
nepriznal, nakoľko sa tohto nároku vzdali. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil najmä aplikáciou zákona
č. 87/1991 Zb..

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa a žiadala zrušenie napadnutého
rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa, príp. zmenu napadnutého rozsudku tak, že jej žalobe
bude v celom rozsahu vyhovené. V dôvodoch svojho odvolania uviedla, že posúdenie súdu, že na
danom pozemku sa nachádzajúci chodník je stavbou, je nesprávne. Tiež uviedla, že definíciu pojmu
stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho
použiť v oblasti občianskoprávnej. V súlade s ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona
87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej činnosti, ktorý je samostatne vecou a môže byť samostatným
predmetom občianskoprávnych vzťahov. Z LV. č. XXXX k.ú. E. vyplýva, že na predmetnej parcele
sa nenachádza žiadna stavba, ku ktorej by bolo možné evidovať vlastnícke právo. Túto argumentáciu
podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č.k. 2 Cdon/1414/97, podľa ktorého ak reštitučný zákon
rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi, potom pojem
stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej stavebnej činnosti,
pritom musí ísť o stavbu ako spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, nie o súčasť inej veci.
Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu určitého pozemku nie je stavbou vo vyššie
uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná skutočnosť spracovania povrchu pozemku nebráni
vydaniu tohto pozemku. Žalobkyňa ďalej uviedla, že argument súdu, že predmetný pozemok nemožno
vydať z dôvodu, že je zohľadňovaný ako súčasť areálu, že chodník na ňom sa nachádzajúci je
potrebný z hľadiska urbanistického riešenia priestoru a jeho využitia, nemôže obstáť, pretože jediným
dôvodom na nevydanie pozemku je prípad, že na pozemku sa nachádza stavba. Pre úplnosť uviedla,
že nepovažuje za správne ani posúdenie súdu, že právo na vydanie nehnuteľnosti jej nevzniklo podľa §
6 ods. 1 písm. k) reštitučného zákona. Je presvedčená, že právomoc k znárodňovaniu mal len minister
vnútorného obchodu a nie povereníctvo príp. jeho funkcionári, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR č.k. 2Cdon/306/96.

K odvolaniu žalobkyne sa žalovaní v 1. a 2. rade nevyjadrili.

Krajský súd v Trnave ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP)
po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§
201 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému bol tento opravný prostriedok prípustný, preskúmal vec podľa
ust. § 212 ods. 1 a 2 OSP, posúdil v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, na odvolacom
pojednávaní (§ 214 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa je vecne správny. Senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3
ods. 9 veta tretia z. č. 757/2004 Z. z.).



Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách miestne komunikácie sú vo
vlastníctve obcí.

Podľa § 4b ods. 1 zákona č. 135/1961 zb. o pozemných komunikáciách miestnymi komunikáciami sú
všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia
miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych komunikácií.

Podľa § 7 ods. 1 písm. d) vyhlášky č. 35/1984 Zb. Federálneho ministerstva dopravy, ktorou sa vykonáva
zákon o pozemných komunikáciách miestne komunikácie sa rozdeľujú na miestne komunikácie IV. triedy,
ktoré nie sú ani obmedzene prístupné premávke motorovými vozidlami (napríklad cestičky, chodníky,
samostatné cyklistické cestičky, samostatné chodníky, schody a podobne).

Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (OZ) výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

Predmetom tohto konania je žaloba žalobkyne neb. M. O., resp. toho času už jej právnej nástupkyne, o
vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.

V danej veci už bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. 17C/92/1992-377 zo dňa
24.04.2009 tak, že žaloba žalobkyne bola zamietnutá. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že výzva
na vydanie nehnuteľností sa minula účinku, pretože žalobkyňa nevyzvala na vydanie povinnú osobu -
mesto Trnava, ktoré bolo v rozhodnom čase ich vlastníkom.

Odvolací súd rozsudkom č.k. 9Co/285/2009-502 zo dňa 27.07.2010 rozsudok súdu prvého stupňa v
napadnutej zamietajúcej časti voči žalovaným v 2. a 3. rade potvrdil a v napadnutej zamietajúcej časti
voči žalovaným v 1. a 5. rade zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zrušenie a vrátenie
veci voči žalovaným v 1. a 5. rade odôvodnil tým, že výzva na vydanie parcely č. 2139/4 bola adresovaná
povinnej osobe - teda štátu, ktorý bol zastúpený Okresným úradom v Trnave, nakoľko v rozhodnom čase
predmetnú vec držal, a uložil súdu prvého stupňa zaoberať sa tým, či je daný dôvod na vydanie veci v
zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, vykonať dokazovanie, či pôvodnému vlastníkovi mala
byť a bola vyplatená náhrada a posúdiť, či ide o vec spôsobilú na vydanie a čo by vydanie nehnuteľnosti
žalobkyni spôsobilo na usporiadaní vlastníckych a užívacích práv v danom teritóriu.

Napadnutým rozhodnutím súd prvého stupňa žalobu zamietol, pričom mal za to, že žalobkyňa má nárok
na vydanie pozemku v zmysle § 6 ods. 1 písm. j) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko
k vyvlastneniu došlo bez vyplatenia náhrady, avšak vydaniu nehnuteľnosti bráni skutočnosť, že na
predmetnom pozemku sa nachádza stavba - chodník a teda v zmysle § 8 ods. 3 cit. zákona sa takýto
pozemok nevydáva, ale žalobkyni patrí finančná náhrada, ktorú je potrebné si uplatniť na príslušnom
ústrednom orgáne štátnej správy.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a spisového materiálu dospel k záveru, že súd
prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k
správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý rozsudok
ako vecne správny potvrdil. Stotožnil sa tiež s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto v



podrobnostiach poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a tiež vzhľadom na
potrebu vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd uvádza nasledovné:

Súd prvého stupňa správne posúdil, že žalobkyňa má právo na vydanie veci v zmysle § 6 ods. 1
písm. j) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko žalovaní nijako nepreukázali, že by právnemu
predchodcovi žalobkyne bola vyplatená náhrada. Treba však dať za pravdu žalobkyni v tom ohľade,
že dôvod na vydanie predmetnej nehnuteľnosti tu je aj v zmysle § 6 ods. 1 písm. k) zákona o
mimosúdnych rehabilitáciách, nakoľko znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými právnymi
predpismi. Najvyšší súd ČR v rozhodnutí č.k. 2Cdon/306/96 judikoval, že v prípade, že zákon č.
118/1948 Sb. zveril právomoc určiť rozsah znárodnenia do rúk ministra vnútorného obchodu, potom aj
okolnosť, že znárodňovací proces bol zavŕšený výmerom o rozsahu znárodnenia, ktorý podpísala iná
osoba, spôsobuje, že znárodnenie bolo vykonané v rozpore z vtedy platnými predpismi. Odôvodnenie
súdu prvého stupňa, že povereníctvo bol vládny, ústredný orgán štátnej moci v ľudovodemokratickom
Československu, na čele s povereníkom, ktorý zastupoval do roku 1960, to ktoré ministerstvo, z tohto
pohľadu nie je dostatočné.

V danom prípade je tu dôvod na vydanie predmetného pozemku podľa § 6 ods. 1 písm. j) aj písm.
k) zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ustanovenie § 8 ods. 3 cit. zákona sa však pri naplnení
podmienok v ňom uvedených vzťahuje na oba tieto dôvody. Vzhľadom na túto skutočnosť v danej veci
je kľúčové, či na predmetnom pozemku je stavba, ktorá bola zriadená až po prevzatí pozemku štátom.

Ustanovenie § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. umožňuje povinnej osobe nevydať pozemok oprávnenej
osobe, ak na ňom bola po jeho prevzatí štátom zriadená stavba, zmyslom ktorého bolo zabrániť vzniku
zložitých vzťahov vyplývajúcich z toho, že niekto namiesto plnenia in natura môže požiadať o finančnú
náhradu za taký pozemok, a to v jeho všeobecnej cene.

Súd prvého stupňa zhodnotil danú otázku tak, že vydaniu pozemku bráni stavba - chodník. Predmetný
chodník (inžinierska stavba v zmysle stavebného zákona) je umiestnený na parcele tak, že ju pozdĺžne
pretína, pričom ju rozdeľuje na dve menšie časti o šírke 1 až 1,5 m, chodník má zásadný význam na
pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez kontaktu s verejnou komunikáciou, toto územie slúži
starším obyvateľom na ich regeneráciu a je súčasťou teritória domova, v ktorom žijú. Chodník vedie z
centra mesta a smeruje až do oddychovej okrajovej časti Trnavy - Kamenný Mlyn. Zhodnotil, že chodník
je stavbou zásadného významu, ktorý značne determinuje možnosti využitia pozemku a bráni vo vydaní
parcely, na ktorej sa nachádza.

Žalobkyňa v odvolaní namietala, že definíciu pojmu stavba určenú verejnoprávnymi predpismi, z ktorej
súd prvého stupňa vychádzal, nemožno bez ďalšieho použiť v oblasti občianskoprávnej. V súlade s
ustálenou judikatúrou stavba v zmysle § 8 ods. 3 zákona č. 87/1991 Zb. je taký výsledok stavebnej
činnosti, ktorý je samostatnou vecou a môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov.
Túto argumentáciu podporila rozhodnutím Najvyššieho súdu ČR č.k. 2 Cdon/1414/97, podľa ktorého
ak reštitučný zákon rieši majetkovoprávne vzťahy, ktoré sú svojou povahou vzťahmi občianskoprávnymi,
potom pojem stavba v ňom uvedený je potrebné vykladať staticky ako jedinečný výsledok určitej
stavebnej činnosti, pritom musí ísť o stavbu ako spôsobilý predmet občianskoprávnych vzťahov, nie o
súčasť inej veci. Parkovisko chápané ako konštrukcia vystavaná na povrchu určitého pozemku nie je
stavbou vo vyššie uvedenom občianskoprávnom význame. Samotná skutočnosť spracovania povrchu
pozemku nebráni vydaniu tohto pozemku.

Odvolací súd má za to, že právny názor uvedený v citovanom rozhodnutí NS ČR sa vzťahuje na
kvalitatívne inú situáciu. Ako uviedol Najvyšší správny súd ČR vo svojom rozhodnutí č.k.
5 As 62/2008-59, v doterajšej judikatúre boli väčšinou posudzované povrchy pozemkov (spravidla
nešlo o komunikácie), ktoré boli upravené vrstvením rôznych materiálov (napr. štrkové parkovisko,
tenisový kurt). V predmetnom rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu bolo posudzované, či účelová
komunikácia môže byť stavbou spojenou so zemou pevným základom, teda samostatnou nehnuteľnou
vecou, alebo len súčasťou pozemku, na ktorom sa nachádza. Vyjadril právny názor, že v prípade,



že stavebné prevedenie účelovej komunikácie je také, že je možné jednoznačne vymedziť, kde končí
pozemok a kde začína stavba, a pokiaľ zároveň nie je možné stavebné prevedenie účelovej komunikácie
odstrániť bez jej zničenia či zásadného zhoršenia jej zjazdnosti či schodnosti, pôjde o samostatnú
nehnuteľnú vec v zmysle § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že treba prihliadať aj na
účel stavby, rozdielne sa bude posudzovať komunikácia a rozdielne odkladacia plocha, pričom obe sú
obdobného stavebno-technického charakteru.

Z ustanovenia § 3d ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách vyplýva, že miestne
komunikácie sú vo vlastníctve obcí. Z tohto ustanovenia možno jednoznačne dovodiť, že miestne
komunikácie môžu byť vo vlastníctve inej osoby ako pozemok, na ktorom sa nachádzajú a teda môžu byť
samostatne spôsobilým predmetom občianskoprávnych vzťahov, a z toho dôvodu je potrebné považovať
ich za stavby nielen v zmysle správnych predpisov, ale aj v zmysle občianskoprávnom. V danom prípade
predmetný chodník, ktorý vedie nielen cez pozemok, o vydanie ktorého ide, ale pozdĺž celej ulice Terézie
Vansovej, je tvorený asfaltom, ohraničený obrubníkmi, možno teda povedať, že predmetná miestna
komunikácia je spojená so zemou pevným základom, je tu možné vymedziť, kde končí pozemok a
kde začína stavba a nie je možné stavebné prevedenie tejto komunikácie odstrániť bez jej zničenia či
zásadného zhoršenia jej schodnosti. Možno teda uzavrieť, že predmetný chodník je stavbou aj v zmysle
občianskoprávnych predpisov a bol vybudovaný až po prevzatí pozemku štátom, čím sú naplnené
podmienky uvedené v § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, ktorý ustanovuje výnimku, kedy
sa pozemok, ktorý by sa mal inak vydať, nevydá.

Odvolací súd však ďalej považuje za potrebné poukázať tiež na ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, ktorého
aplikácia by bez ohľadu na ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách v danom
prípade tiež mohla odôvodniť nevydanie pozemku.

Najvyšší súd ČR v rozhodnutí sp. zn. 25 Cdo 1884/2007 aj vo veciach týkajúcich sa vydania veci
oprávnenej osobe v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách pripustil aplikáciu ustanovenia §
3 ods. 1 OZ, ktoré je všeobecnou prevenčnou klauzulou, ktorá obmedzuje výkon práv a povinností z
občianskoprávnych vzťahov tak, že nesmie zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných subjektov
a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že vzhľadom na absenciu ustanovenia všeobecnej
povahy v reštitučnom zákone je možné použiť aj na výkon práv a povinností z občianskoprávnych
vzťahov podľa reštitučného zákona ustanovenie § 3 ods. 1 OZ, pričom aplikáciu tohto ustanovenia
automaticky nevylučuje ani ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o mimosúdnych rehabilitáciách a to
pri existencii takých výnimočných skutkových okolností, ktoré zákon o mimosúdnych rehabilitáciách
nereflektuje a ktoré s ohľadom na ich jedinečnosť nemohol predvídať. Aj v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 26 Cdo 205/2001 a 23 Cdo 2060/98 bolo rozhodnutie nevydať nehnuteľnosť, ktorej sa
žalobcovia domáhali v zmysle zákona o mimosúdnych rehabilitáciách, odôvodnené práve poukazom na
ustanovenie § 3 ods. 1 OZ.

V danej veci je potrebné vziať do úvahy, že na rozhodujúcej časti predmetného pozemku, o vydanie
ktorého ide, sa nachádza miestna komunikácia - chodník, ktorý parcelu delí pozdĺžne na dva súbežné
priestory o šírke cca 1,5 m, ktoré sú hospodársky nevyužiteľné. Na tejto ulici je chodník vybudovaný
opakovane, pričom jeden chodník vedie cez parcelu a druhý chodník súbežne s ním, avšak tento
sa nachádza tesne pri ceste určenej na prevádzku motorových vozidiel. Priestor medzi chodníkmi je
zatrávnený a je tu vysadená verejná zeleň. Celkovo možno zhodnotiť, že pozdĺž celej ulice, (teda
aj na spornej parcele) sa nachádza verejná zeleň s výsadbou rastlín a okrasných drevín, ktorá je
udržiavaná a užívaná obyvateľmi tohto teritória, pričom celé urbanistické usporiadanie tohto územia
pôsobí usporiadane, premyslene, logicky, územie na seba nadväzuje a je týmto spôsobom riešené
plánovane. Tento chodník má zásadný význam pre pokojný a nerušený prechod po predmetnej ulici bez
kontaktu s cestou, po ktorej je zvýšená premávka motorových vozidiel. Tiež je potrebné prihliadnuť na
skutočnosť, že v predmetnom priestore sa v bezprostrednej blízkosti spornej parcely nachádza Domov
dôchodcov a tiež materská škola, preto je existujúce usporiadanie chodníkov a zelene žiadúce a to
vzhľadom na bezpečnosť detí a starších ľudí, ako aj možnosť oddychu a regenerácie obyvateľov tohto
územia. Vzhľadom na takéto usporiadanie daného priestoru je predmetný pozemok, vydania ktorého sa
žalobkyňa domáha, hospodársky nevyužiteľný.



Z týchto dôvodov má odvolací súd za to, že vydanie spornej parcely by bolo v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 OZ. Do práv žalobkyne týmto rozhodnutím nebude podstatne zasiahnuté,
pretože pozemok nie je hospodársky využiteľný a žalobkyňa v prípade nevydania veci má nárok na
finančnú náhradu.

Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust.
§ 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom
konaní úspešným žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili
a ani im žiadne nevznikli.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.