Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/158/2011 z 3. 9. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 3. septembra 2012, sp. zn. 10Co/158/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2207215758.2 Krajský súd Trnava | 10Co/158/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2207215758.2 | 2012-09-03 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 119 OSP, § 123 OSP, § 126 ods. 1 OSP, § 135c OSP, § 43 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4cd1dc1e-044a-4d02-b9a6-d3be863011cf Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2207215758.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/158/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2207215758
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 09. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2207215758.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: X. P., nar. XX. Q. XXXX, bytom P. W., W. V. XXXX/XX,
zast. advokátom: JUDr. Marián Zányi, Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 2, proti žalovaným: 1/
Správa a údržba ciest Trnavského samosprávneho kraja, Trnava, Bulharská 39, zast. advokátkou: JUDr.
Katarína Cibulková, Piešťany, Winterova 38, a 2/ Trnavský samosprávny kraj, Trnava, Starohájska 10,
o vypratanie nehnuteľností a odstránenie stavby, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda z 9. júna 2011 č. k. 6C 391/2007-177 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a uložil žalobcovi na trovách konania
zaplatiť žalovanej 1/ 597,60 eur na účet právnej zástupkyne JUDr. Kataríny Cibulkovej, advokátky,
vedený v T. O. W., a.s. pobočka V. č.ú.: XXXXXXXXXX/XXXX, ako aj na trovách „štátu titulom trov
znaleckého dokazovania“ 196 eur na bližšie neuvedený účet Okresného súdu Dunajská Streda, v oboch
prípadoch do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil
ust. § 135c Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení,
ďalej len „O. z.“) i s poukazom na judikát Rč 2/1981, ďalej ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1 až 3 a § 4 ods.
1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. (o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov
pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení
niektorých zákonov), a ustanovením § 221 ods. 1 a 2 O. z. v znení platnom do 1. januára 1992 (správne
len do 31. decembra 1991 - pozn. odvolacieho súdu). Vecne potom dôvodil, že treba mať za to, že
žalovaní (1/ ani 2/) nezriadili stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemali právo. Stavba na konkrétnom
pozemku bola zriadená ešte v roku 1988 tzv. socialistickou organizáciou a bola vo vlastníctve štátu,
síce postavená bez stavebného povolenia, ale na nehnuteľnosti, ktorá taktiež tvorila vlastníctvo štátu.
Žalovaný 2/ uvedenú nehnuteľnosť nadobudol do vlastníctva na základe dohody o prechode majetku
a s ním súvisiacich práv a povinností z vlastníctva štátu v správe Slovenskej správy ciest. Dňa 29.
decembra 2003 a následne v roku 2004 (?) žalovaný 2/ zriadil Správu a údržbu ciest Trnavského
samosprávneho kraja (žalovanú 1/) a výkon vlastníckeho práva k príslušnému majetku preniesol na
tento subjekt. Treba mať za to, že nehnuteľnosti vždy slúžili aj v súčasnosti slúžia verejnému záujmu,
keď v uvedených halách je aj naďalej uskladnený posypový materiál ciest v okrese Dunajská Streda.
Preto je súd prvého stupňa toho názoru, že sa nejedná o neoprávnenú stavbu, ale o stavbu nepovolenú,
pretože je vystavaná bez príslušného stavebného povolenia a k tomuto stavu došlo ešte predtým, než
nehnuteľnosti prešli do vlastníctva ako aj do správy žalovaných. Jednoznačne sa nejedná o stavby, ktoré
by boli zriadené protiprávne, pričom aj keby sa jednalo o neoprávnenú stavbu na cudzom pozemku podľa
§ 135c ods. 1 O. z., aj v tom prípade odstránenie stavby je len jednou z možných alternatív na vyriešenie
vzniknutej situácie. Nariadenie odstránenia aj za tohto predpokladu tak, ako je vyššie uvedené, treba
posúdiť zo všetkých hľadísk, ktoré prichádzajú do úvahy. Žalobca uviedol, že pozemok pod týmito
halami potrebuje na rozšírenie svojho podnikania, naproti tomu posypový materiál, ktorý je umiestnený



v týchto stavbách, slúži verejnému záujmu. O neoprávnenú stavbu v predmetnej veci nemôže ísť, ak
bola táto stavba zriadená pred 1. januárom 1992 tzv. socialistickou organizáciou. Občiansky zákonník
v znení do 1. januára 1992 v § 221 ods. 1 upravoval len neoprávnenú stavbu, ktorú zriadil občan.
Podľa § 221 ods. 2 O. z. v takomto znení ak dôvody hodné osobitného zreteľa bránia rozhodnutiu podľa
ods. 1, súd na návrh vlastníka stavby upraví vzťahy vo veci pozemku, na ktorom sa stavba zriadila,
najmä zruší právo osobného užívania k tomuto pozemku, alebo zriadi bezplatne alebo za náhradu
vecné bremeno, ktoré je hospodársky nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe. V časti o
trovách konania potom rozhodnutie právne bolo odôvodnené ustanovením § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej len „O. s. p.“)
a § 11 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 17 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o
odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „advokátska tarifa“);
vecne priznaním iba žalovanej 1/ trov právneho zastúpenia ako trov účelne vynaložených na bránenie jej
práva, pretože bola zastúpená advokátkou JUDr. Katarínou Cibulkovou a cena za poskytnutie právnych
služieb bola stanovená v súlade s ustanoveniami advokátskej tarify, kým naopak žalovanému 2/ trovy
konania nevznikli (nakoľko bol zastúpený svojou zamestnankyňou). Rozhodnutie o trovách konania štátu
nebolo odôvodnené právne ani vecne.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie iba žalobca s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne na jeho zmenu tak, že žalobe (v znení zmeny žalobného
návrhu, pripustenej uznesením zo 6. júna 2011 č. k. 6C/391/2007-175) bude vyhovené. Mal za to, že súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav. Vykonaným dokazovaním bolo podľa odvolateľa jednoznačne
preukázané, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX
k. ú. P. W. ako parc. č. XXXX/X - ostatná plocha o výmere 2785 m2 a ako parc. č. XXXX/XX -
ostatná plocha o výmere 3074 m2, a že žalovaný 2/ je výlučným vlastníkom dvoch kusov plechových
hangárov, nachádzajúcich sa na predmetných nehnuteľnostiach a že posypový materiál a iný materiál
nachádzajúci sa v hangároch na uvedených parcelách je vo vlastníctve žalovanej 1/. Žalobca predmetné
nehnuteľnosti kúpil v domnení, že hangáre sú stavby dočasné a dôjde k ich postupnému odstráneniu.
Predmetný pozemok bol vo vlastníctve štátu v dôsledku toho, že došlo k vyvlastneniu pozemkov -
zoštátneniu po roku 1948. Potom fiktívne mal byť pozemok zverený do správy socialistickej organizácie,
nie je však bezpečne preukázané, že by tá istá socialistická organizácia s fiktívnym vlastníctvom bola
mala vo vlastníctve pozemok, nakoľko ako rozsudok konštatuje, ten mal byť vo vlastníctve štátu a
nie vo vlastníctve socialistickej organizácie, v dôsledku ktorej skutočnosti prvostupňový súd právne
pochybil, keď usúdil, že predmetná stavba bola nepovolená bez príslušného stavebného povolenia
a nie neoprávnená. Žalobca zdôraznil, že žiadny orgán nevydal rozhodnutie, že by išlo o oprávnenú
stavbu, v dôsledku čoho sú splnené obe podmienky neoprávnenosti stavby a nepovolenej stavby
podľa stavebného zákona. Mal za to, že zákon č. 66/2009 Z. z. nie je možné aplikovať na predmetný
prípad, nakoľko podľa § 4 ods. 1 takéhoto zákona vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod
stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo
zodpovedajúce vecnému bremenu len ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov,
ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Keďže nie je naplnený atribút
povolenej stavby, nemožno v budúcnosti tento právny predpis aplikovať. Žalobca má za to, že aj
v tejto časti prvostupňový súd právne pochybil. Nakoniec žalobca namietal, že súd nevykonal celé
dokazovanie, ktoré bolo navrhnuté žalobcom dňa 22. januára 2010, nebol vyžiadaný stavebný denník o
výstavbe predmetných hangárov, nebol vyžiadaný certifikát na hangáre o ich nezávadnosti pre životné
prostredie resp. certifikát dokazujúci ich legalizáciu zo strany životného prostredia a taktiež nebolo
preukázané z akého materiálu sú predmetné hangáre postavené, ktoré všetky dôkazy súd opomenul
vykonať.

Žalovaná 1/ navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Podržala si svoju argumentáciu
z konania pred súdom prvého stupňa, keď mala za to, že by sa malo postupovať v zmysle ustanovení
zákona č. 66/2009 Z.z. a usporiadať vzájomné vzťahy medzi žalobcom a žalovaným 2/ podľa tohto
zákona. Stavby sú postavené nielen na pozemkoch parc. č. XXXX/X a XXXX/XX, ako to uvádza žalobca,
ale ako to vidieť na kópii katastrálnej mapy (priloženej k odvolaniu), jedna stavba stojí na pozemku
parc. č. XXXX/X a druhá stavba nielen na pozemku parc. č. XXXX/XX, ale jej časť aj na pozemku
parc. č. XXXX/XX (pričom predmetné rozčlenenie pozemkov uskutočnil samotný žalobca ako vlastník
pozemkov).



Aj žalovaný 2/ navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.
Mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadne neoprávnenosti stavby a v zmysle § 221
O. z. v znení platnom do 1. januára 1992 nemohlo ísť o neoprávnenú stavbu, nakoľko zákon v tom
čase o nej uvažoval výlučne ako o stavbe zriadenej občanom. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné
stavby - hangáre boli postavené v roku 1988 socialistickou organizáciou na základe návrhu ONV, nejde
v tomto zmysle o neoprávnenú stavbu. V tom čase bol pozemok, na ktorom boli stavby postavené vo
vlastníctve štátu a v správe štátnych lesov. V zmysle § 6 zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku
boli veci, s ktorými podnik hospodári v socialistickom celospoločenskom vlastníctve, z čoho vyplýva,
že pozemok rovnako ako stavby na ňom postavené, boli vo vlastníctve štátu a nemohlo teda ísť
o neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 O. z. V súlade s vtedajšou právnou úpravou (§ 9a
zákona č. 109/1964 Zb. - Hospodárskeho zákonníka) podnik hospodári s majetkom v socialistickom
celospoločenskom vlastníctve, ktorý mu bol pri jeho založení zverený a taktiež s vecami a majetkovými
právami, ktoré nadobudol v priebehu svojho podnikania. Keďže sporné stavby nenapĺňajú pojem
„neoprávnená stavba“ podľa § 135c ods. 1 O. z., nie je možné rozhodnúť o ich odstránení ako to vo
svojom žalobnom návrhu žiada žalobca. Argument žalobcu, že tento stavby na pozemku považoval za
dočasné považuje (žalovaný 2/) za nedostatočný a nepodložený a poukazuje na ust. článku V. kúpnej
zmluvy 10. augusta 2006, ktorá bola právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva žalobcu k parc.
č. XXXX/X od predošlého vlastníka I. T., kde prehlasuje, že „dobre pozná stav kupovaných nehnuteľností
a kupuje ich v takom stave“. Taktiež poukázal na dobu, po ktorú sú stavby na pozemku postavené a
to bez námietok predchádzajúcich vlastníkov, rešpektujúc faktický stav zriadenia a umiestnenia stavieb
slúžiacich verejnému záujmu.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcu
celú vec, pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia (rozsudkom) vo veci samej boli závislými
i obe rozhodnutia o trovách konania (účastníkov aj štátu), a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez
pojednávania (pretože tu nešlo o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania veci na
pojednávaní odvolacieho súdu podľa odseku 1 rovnakého ustanovenia), pričom dospel k záveru, že
odvolaním napadnutý rozsudok nemožno považovať za správny a to predovšetkým pre dôvodnosť
odvolacej námietky nesprávnym (presnejšie nie celkom úplným) právnym posúdením veci súdom prvého
stupňa a nedostatočne zisteným skutkovým stavom, ale tiež pre viaceré procesné pochybenia súdu
prvého stupňa.

Z odôvodnenia predmetného rozsudku v prvom rade nie je celkom jednoznačne zrejmé, či súd rozhodol
o žalobnom návrhu obsiahnutom v uznesení súdu prvého stupňa zo 4. januára 2010 (dnes č. k.
6C/391/2007-102), alebo o žalobnom návrhu obsiahnutom v uznesení zo 6. júna 2011 (dnes č. k.
6C/391/2007-175), ktorým po vyhlásení dokazovania v predmetnej veci za skončené súd prvého stupňa
mimo pojednávania pripustil zmenu návrhu (?), a to situácie, keď okrem iného nie je zrejmé v čom
okresný súd považoval (s výnimkou rozdelenia skoršej parcely na dve novšie) podanie pripustené
druhým uznesením za zmenu žaloby (vyžadujúcu si takýto postup). Procesnú vadu spočívajúcu v
reálnom odňatí (účastníkom) možnosti konať pred súdom potom spôsobil súd prvého stupňa tým, že až
po vyhlásení dokazovania za skončené pripustil zmenu žalobného návrhu, o ktorej sa žalovaní dozvedeli
až pri doručení im aj písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku.

Procesný postup súdu na pojednávaní je rámcovo upravený v § 118 O. s. p. Z dôvodovej správy k § 118
ods. 2 O. s. p. vyplýva, že zaradenie tohto ustanovenia do O. s. p. malo za cieľ zvýšiť predvídateľnosť
postupu súdu a posilniť právo na spravodlivý súdny proces. V záujme dosiahnutia predvídateľnosti
postupu a rozhodovania ukladá toto ustanovenie súdu povinnosť oboznámiť účastníka konania na
pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež s predbežným
náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov (ne)treba vykonať. Účastníkovi má tým byť vytvorená
možnosť predvídať rozhodnutie súdu a tomu prispôsobiť uplatňovanie (realizáciu) jeho procesných
oprávnení. Predvídateľnosť rozhodnutia a jeho účinkov je rovnako významná ako iné procesné postuláty;
princípy legitímneho (oprávneného) očakávania a predvídateľnosti rozhodnutia sú totiž súčasťou právnej
istoty - pojmového znaku právneho štátu.

V prejednávanej veci zo spisu vyplýva, že tu súd prvého stupňa nedodržal vyššie opísaný zákonom
stanovený postup, keďže ani jedna zo zápisníc o pojednávaniach uskutočnených súdom prvého stupňa
nedáva podklad pre záver, že súd prvého stupňa splnil svoju procesnú povinnosť v zmysle § 118 ods.
2 O. s. p. Odvolací súd takúto procesnú vadu pri svojom rozhodovaní nemohol nezohľadniť, nakoľko v



nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O. s. p. treba vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na
individuálne okolnosti preskúmavanej veci (II. ÚS 261/06) viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto
zákonným ustanovením (tu porovnaj i rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.
zn. 3 M Cdo 18/2010).

Už tieto procesné vady boli postačujúcimi pre zrušenie napadnutého rozsudku, odňatie možnosti
účastníkov konať pred súdom však zakladal i nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. súd (odvolací) rozhodnutie (súdu prvého stupňa) zruší, ak účastníkovi
konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Vada konania vymedzená v ustanovení citovanom zhora je vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky
(ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). I podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku
1993, sťažnosť č. 18390/91), Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I
ÚS 226/03) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005) treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu
vo vnútroštátnych podmienkach Slovenskej republiky vymedzuje ustanovenie § 157 ods. 2 O. s. p., podľa
ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo
veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil; dbá pritom aj na to,
aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Korektným a i ústavne konformným výkladom takéhoto
ustanovenia pritom treba dospieť k záveru, že s už uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný
či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu
medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. tiež prípad, keď právne závery
zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné
zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Pretože
povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné a presvedčivé
odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu (ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami účastníka);
porušením uvedeného práva účastníka konania na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa účastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o konkrétnych príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma aj možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu
súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením
práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá sama osebe nielen dôvod odvolania podľa §
221 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale zároveň i nevyhnutnosť rozhodnutia spôsobom predpokladaným takýmto
ustanovením.

V prejednávanej veci odvolaciemu súdu bránil v prijatí alebo naopak odmietnutí záverov súdu prvého
stupňa predovšetkým nedostatok argumentov spôsobených presvedčiť o tom, že stavby majúce sa
podľa žalobcu odstrániť sú stavbami v zmysle § 135c a § 119 ods. 2 O. z.

Podľa § 123 O. z. vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať,
požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.

Podľa § 126 ods. 1 O. z. vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

Podľa § 135c ods. 1 O. z. ak niekto zriadi stavbu na cudzom pozemku, hoci na to nemá právo, môže
súd na návrh vlastníka pozemku rozhodnúť, že stavbu treba odstrániť na náklady toho, kto stavbu zriadil
(ďalej len „vlastník stavby“). Pokiaľ by odstránenie stavby nebolo účelné, prikáže ju súd za náhradu
do vlastníctva vlastníkovi pozemku, pokiaľ s tým vlastník pozemku súhlasí (odsek 2 ustanovenia) a



napokon súd môže usporiadať pomery medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby aj inak, najmä
tiež zriadiť za náhradu vecné bremeno, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe (odsek
3 citovaného ustanovenia).

Podľa § 43 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších
zmien a doplnení, čiže stavebného zákona (ďalej len „S. z.“), stavba je stavebná konštrukcia postavená
stavebnými prácami zo stavebných výrobkov, ktorá je pevne spojená so zemou alebo ktorej osadenie
vyžaduje úpravu podkladu. Pevným spojením so zemou sa rozumie
a/ spojenie pevným základom,
b/ upevnenie strojnými súčiastkami alebo zvarom o pevný základ v zemi alebo o inú stavbu,
c/ ukotvenie pilótami alebo lanami s kotvou v zemi alebo na inej stavbe,
d/ pripojenie na siete a zariadenia technického vybavenia územia,
e/ umiestnenie pod zemou.

Podľa § 119 ods. 1 O. z. veci sú hnuteľné alebo nehnuteľné.

Podľa § 119 ods. 2 O. z. nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so zemou pevným základom.

Ustanovenie § 126 ods. 1 O. z. upravuje nárok vlastníka na súdnu ochranu, ktorú možno realizovať najmä
prostredníctvom dvoch typov žalôb, a to a/ žaloby na vydanie veci (actio reivindicatio) a b/ zapieracou
žalobou (actio negatoria). Obe tieto žaloby sú žalobami na plnenie a chránia obsah vlastníckeho práva,
t.j. právo vlastníka vec držať, užívať a požívať jej plody a úžitky vrátane oprávnenia nakladať s ňou.
Každá z týchto žalôb poskytuje ochranu proti inému spôsobu porušovania oprávnení vlastníka. Žaloba
na vydanie veci predpokladá, že iná osoba neoprávnene, t.j. bez právneho dôvodu, zadržiava vec
patriacu vlastníkovi a súčasne mu ju odmieta vydať. Aktívna legitimácia patrí vlastníkovi a vlastnícke
právo musí trvať až do poskytnutia súdnej ochrany (§ 154 ods. 1 O. s. p.). Pasívna legitimácia prislúcha
osobe, ktorá má vec fakticky u seba (túto drží), avšak nemá na to žiadny právom aprobovaný dôvod.
Žaloba musí znieť na vydanie veci (hnuteľnej) alebo vypratanie nehnuteľnosti tak, aby rozhodnutie
súdu bolo možné vykonať podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).

Z ustanovenia § 135c O. z. potom vyplýva možnosť vyriešiť i spor osôb, z ktorých jednej prislúcha
vlastnícke právo k stavbe a druhej vlastnícke právo k pozemku zastavanému stavbou (v dôsledku čoho
vlastnícke právo vlastníka pozemku je prinajmenšom do vyriešenia sporu zredukované na úroveň tzv.
holého vlastníctva - rozumej bez možnosti vlastníka pozemku predmet svojho vlastníctva reálne držať
i užívať), zákonom ustanovenou zásadou tu však je, že sa tak môže stať výlučne na návrh vlastníka
pozemku. Tým zákonodarca súčasne vyjadril pravidlo, podľa ktorého sa nápravy závadného stavu
nezhody vlastníckeho práva k stavbe a k pozemku zastavanému stavbou má právo domôcť len ten, kto
bol takýmto stavom poškodený (čiže vlastník pozemku, do ktorého práva sa neoprávneným zriadením
stavby zasiahlo) a naopak ho nemá ten, kto takto do práva iného zasiahol (vlastník stavby, čo obdobne
platí i vtedy, ak on sám nie je tzv. neoprávneným stavebníkom z pohľadu občianskeho práva, pretože
ním bol v minulosti niektorý jeho právny predchodca).

Konanie o usporiadanie pomerov k stavbe na cudzom pozemku je konaním, v ktorom z právneho
predpisu (z ustanovenia § 135c O. z.) vyplýva určitý spôsob vyporiadania vzťahov medzi účastníkmi a
v ktorom súd preto nie je viazaný návrhmi účastníkov (§ 153 ods. 2 O. s. p.). Neoprávnenou stavbou sa
potom rozumie stavba, ktorá bola zriadená na cudzom pozemku bez príslušného oprávnenia. Z tohto
plynie praktický zákaz zamietnutia žaloby, ak sa vykonaným dokazovaním preukáže, že ide o prípad
spadajúci pod toto ustanovenie.

Napokon je tu členenie vecí (v O. z.) na veci hnuteľné a nehnuteľné. Toto delenie je právne
významné najmä z hľadiska zákonom požadovaných náležitostí potrebných pre platnosť právnych
úkonov, predmetom ktorých sú hnuteľné a nehnuteľné veci. O. z. však nedefinuje pojem "stavba" ako
občianskoprávny inštitút. V zmysle jeho ustanovení nehnuteľnosťami sú pozemky a stavby spojené so
zemou pevným základom. Zároveň však zakotvuje, že stavba nie je súčasťou pozemku, čo znamená,
že stavba môže byť samostatným predmetom občianskoprávnych vzťahov. Nie všetky stavby v zmysle
ustanovení O. z. sú nehnuteľnosťami podľa O. z. Za nehnuteľnosť totiž O. z. považuje iba stavbu spojenú
so zemou pevným základom, t.j. zo všetkých stavieb pevne spojených so zemou (oproti spojeniu pevným



základom zjavne širší pojem) len tie, u ktorých je naplnené ustanovenie § 43 písm. a/ S. z. Na pevný
základ či aspoň jeho obdobu možno ešte usúdiť pri upevnení zvarom o pevný základ (jedna z možností
podľa § 43 písm. b/ S. z.), resp. z povahy veci i u umiestnenia stavby pod zemou (písm. e/), všetky
stavby využívajúce ostatné formy pevného spojenia so zemou však sú nepochybne stavbami, ktoré z
občianskoprávneho hľadiska budú hnuteľnosťami. V dnešnom znení ustanovenia § 43 S. z. je zakotvená
definícia pojmu "stavba", ktorá bola prevzatá zo smernice č. 89/106/EHS s tým, že sa upresňuje výraz
"pevné spojenie so zemou" vymenovaním všetkých možných technických spôsobov takéhoto spojenia.

Zo záveru odborného vyjadrenia znalkyne Ing. H. I. z 21. apríla 2010 v predmetnej veci (z rozsudku ani z
obsahu iných súčastí spisu nie je zrejmé prečo namiesto trvania aj na dokazovaní znaleckým posudkom
došlo k uspokojeniu sa s odborným vyjadrením znalkyne) vyplynulo, že plechové hangáre sú halovými
stavbami, založenými na základových pásoch, do ktorých sú kotvené oblúkovité väzníky tvoriace kostru
predmetných hál, na ktoré sú pripevnené obalové konštrukcie z vlnitého plechu resp. zo sklolaminátu -
platí § 43 bod a/ resp. b/(?). Žalobca najprv navrhoval výsluch znalkyne na pojednávaní, neskôr na jej
výsluchu netrval a tento výsluch znalkyne nebol vykonaný, hoci podľa názoru odvolacieho súdu má vo
veci zásadný význam, nakoľko neurčitá poznámka v odbornom vyjadrení vzhľadom na vyššie uvedené
znemožnila vyriešenie otázky, či tu ide o stavby spojené so zemou pevným základom (t. j. spôsobom
upevnenia podľa § 43 písm. a/ S. z.) a teda i nehnuteľnosti, alebo naopak o iné stavby (majúce podľa
občianskeho práva charakter len vecí hnuteľných).

Súd prvého stupňa tak síce správne ako prejudiciálnu otázku v predmetnej veci riešil otázku aktívnej
legitimácie žalobcu na domáhanie sa ochrany vlastníctva, (t.j. či je vlastníkom pozemku, na ktorom stoja
predmetné 2 plechové stavby), nepodarilo sa mu však celkom jednoznačne objasniť, či sa v prípade 2
ks plechových hangárov má jednať o stavby spojené so zemou pevným základom v zmysle § 119 ods. 2
O. z., osadené na cudzom pozemku, alebo či sa jedná o hnuteľné veci. Táto otázka pritom bola v tomto
konaní zásadnou, nakoľko až po jej zodpovedaní bolo možné vyriešiť si dilemu, či tu má byť použitá
tzv. všeobecná ochrana vlastníckeho práva podľa § 126 ods. 1 O. z. (vyprataním pozemkov tak, že z
nich budú odstránené hnuteľné veci tam sa nachádzajúce) alebo naopak ustanovenie § 135c rovnakého
zákona (upravujúce možnosti úpravy pomerov k stavbe na cudzom pozemku, ktorou v zmysle takéhoto
ustanovenia treba rozumieť len nehnuteľnú stavbu).

Pokiaľ si súd prvého stupňa neurobil jasno v tejto zásadnej otázke, nemohol jednoznačne rozhodnúť
ani o tom, že žalobu zamieta a jeho rozhodnutie (napadnutým rozsudkom) bolo preto predčasné (v
neposlednom rade i preto, že obmedzenia postupu podľa § 221 O. z. v znení do 31. decembra 1991
vrátane len na občanov nešlo by vztiahnuť aj na prípady hnuteľných stavieb podľa kritérií zhora a snaha
o uplatňovanie takéhoto ustanovenia aj v období po novembri 1989 musela by nutne naraziť na ústavný
princíp rovnosti všetkých vlastníkov).

Odvolaciemu súdu tak za opísanej situácie neostalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ a ods. 2 O.
s. p. rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výroku tohto svojho uznesenia. Takéto rozhodnutie bolo nutným
aj u čiastkových výrokov rozsudku o trovách konania, keďže pre nutnosť zrušenia rozhodnutia vo veci
samej konanie musí ďalej pokračovať a rozhodnutie o trovách konania (účastníkov aj štátu) v takomto
prípade môže prísť najskôr s konečným rozhodnutím súdu prvého stupňa. Naviac nešlo prehliadnuť, že
rozhodnutie o trovách konania bolo i zmätočným, keďže súd prvého stupňa uložil žalobcovi platiť všetko
žalovanej 1/ (aj trovy konania štátu ?!), len platobné miesto určil v prvom prípade k rukám advokátky
a v druhom na účet súdu prvého stupňa; čiastočne potom i neúplným, keď vôbec nebolo rozhodnuté o
trovách konania medzi žalobcom a žalovaným 2/.

Povinnosťou súdu prvého stupňa takto bude v ďalšom konaní sa riadiť názorom odvolacieho súdu,
ktorým je podľa § 226 O. s. p. viazaný, bez ďalšieho meškania vykonať potrebné doplnenie dokazovania,
výsledky celého konania podľa § 132 O. s. p. náležite zhodnotiť a až potom rozhodnúť o veci, o trovách
konania a podľa § 224 ods. 3 O. s. p. tiež o trovách tohto odvolacieho konania, majúc pritom na pamäti,
že akékoľvek nové rozhodnutie bude tiež potrebné vypraviť v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).



Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.