Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/92/2011 z 16. 7. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 16. júla 2012, sp. zn. 10Co/92/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2308214636.3 Krajský súd Trnava | 10Co/92/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2308214636.3 | 2012-07-16 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 80 OSP, § 140 OZ, § 141 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/87ee6a1c-7bad-4e8c-a383-9ebbd7fe4418 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2308214636.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/92/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308214636
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2308214636.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Ivety
Jankovičovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcov: 1/ P. E., nar. XX. P. XXXX, bytom I., O.
XXXX/XX a 2/ S. E., nar. XX. S. XXXX, bytom tamtiež, proti žalovaným: 1/ M. A., nar. XX. S. XXXX,
bytom Y., N. XXX/XX, 2/ X. N., nar. X. Q. XXXX, bytom K., N. XXXX/X, 3/ I. H., nar. XX. M. XXXX, bytom
I. XXXX, všetkým trom zast. advokátom: JUDr. Peter Belovič, Šaľa, P. Pázmáňa 3, 4/ S. V., nar. XX.
M. XXXX, bytom I., H. XXXX, 5/ S. Y., nar. XX. M. XXXX, bytom I., O. XXXX, žalovaným 4/ a 5/ zast.
splnomocnencom: Ing. S. A., I., J. XXXX/X, 6/ P. I., nar. XX. Z. XXXX, bytom I., J. XXXX, 7/ X. I., nar.
3. N. XXXX, bytom I., O. XXXX, 8/ M. Q., nar. XX. O. XXXX, bytom N., Z. XXX, 9/ A. U., nar. XX. S.
XXXX, bytom I., O. XXXX a 10/ S. U., nar. XX. J. XXXX, bytom ako žalovaný 9/, žalovaným 9/ a 10/ zast.
advokátom: JUDr. Ľudovít Štanglovič, Šaľa, Mostová 6, o neplatnosť dohody o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 1. februára
2011 č. k. 20C/201/2008 - 267 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Obaja žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/ - 3/ k rukám ich advokáta
náhradu trov odvolacieho konania v sume 111,49 eur a to do 3 dní.

Žalovaným 4/ - 10/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia na žalovaných
domáhali určenia neplatnosti dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva z 22. februára
1990 (ďalej tiež len „napádaná dohoda“) a uloženia povinnosti účastníkom takejto dohody vydať si
navzájom plnenia na základe dohody poskytnuté, resp. prijaté. Obom žalobcom potom uložil povinnosť
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovaným 1/ - 3/ k rukám ich advokáta náhradu trov konania v sume
874,40 eur a žalovaným 9/ a 10/ k rukám advokáta takýchto účastníkov náhradu trov konania v sume
369,02 eur, všetko do 3 dní; žalovaným 4/ - 8/ potom náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie vo
veci samej odôvodnil právne ust. §§ 37 a 49a, § 126 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 486 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 132a ods. 1 a § 135a ods. 1 a 4 O. z. v
znení zákona č. 131/1982 Zb. (a inak pred účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb. - pozn. odvolacieho súdu)
a § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 134 ods. 1 - 3, § 865 ods. 3 a § 868 O. z. v aktuálnom znení (v tomto prípade
rozumej najmä po účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. - opäť pozn. odvolacieho súdu), ako aj § 80 písm.
c/ O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení). Vecne
mal i s odkazom na závery z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 60/98 z 30. novembra 2008
(publikovaného pod č. Rc 8/2000) predovšetkým za to, že žalobe v prejednávanej veci chýbal naliehavý



právny záujem žalobcov na nimi požadovanom určení, keďže títo účastníci neboli schopní preukázať, v
čom by sa pri úspechu ich požiadavky zlepšilo ich právne postavenie alebo odstránila ich právna neistota,
ak sami boli v minulosti vlastníkmi len časti nehnuteľností dotknutých napádanou dohodou a pri aktuálnej
právnej neexistencii pozemkov pôvodných parcelných čísel by aj tak nešlo priamo docieliť zápis stavu
predchádzajúceho napádanej dohode. Efektívnym prostriedkom ochrany práva žalobcov by tak mohla
byť len žaloba smerujúca k určeniu vlastníckeho práva, tá by si však vyžadovala presnú špecifikáciu
nehnuteľností za pomoci geometrického plánu. Väčšine žalovaných potom chýbala vecná (tzv. pasívna)
legitimácia za situácie, v ktorej sa časť dohody týkajúca sa žalovaných 4/ - 8/ žiadnym spôsobom
netýkala prevodu spoluvlastníckeho podielu žalobcov, resp. nehnuteľností prevedených len na dnes už
nežijúcu I. N. (priamu právnu predchodkyňu žalovaných 1/ - 3/) a vlastníkmi predmetu záujmu žalobcov,
zapísanými v katastri nehnuteľností sú dnes len žalovaní 9/ a 10/ (na základe zmlúv z 25. októbra 2006
a zo 7. mája 2007) . I v prípade pristúpenia na argumentáciu žalobcov o neplatnosti dohody by najskôr
žalovaní 1/ - 3/ a neskôr i žalovaní 9/ a 10/ nadobudli vlastnícke právo vydržaním a na žalovaných
9/ a 10/ sa navyše musela vzťahovať i ochrana prináležiaca nadobúdateľom predmetu dedičstva od
nepravého dediča. Ak tu navyše nebol ani žiaden dôvod neplatnosti dohody uvádzaný žalobcami,
nakoľko ich časová tieseň, uvedenie do omylu či nedostatok slobody a vážnosti vôle neboli preukázané,
tvrdené nevyplatenie kúpnej ceny by zakladalo len možnosť domáhať sa takéhoto plnenia a aj faktické
chyby geometrického plánu konštatované Ing. N. by mohli byť len podkladom pre katastrálne konanie
o oprave, žaloba bola nedôvodnou a nešlo jej vyhovieť; dôvodil napokon okresný súd. Rozhodnutie
o trovách konania odôvodnil potom právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 11 ods. 1, § 13 ods. 2 a 3,
14 ods. 1, § 16 ods. 4 a § 17 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (vyhlášky č. 655/2004 Z.
z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „advokátska tarifa“) a vecne plným úspechom
všetkých žalovaných, z ktorých trovy s právom na náhradu preukázateľne vznikli iba skupinám tvoreným
žalovanými 1/ - 3/ a žalovanými 9/ a 10/ a to na odmene a súvisiacich náhradách oboch advokátov za
jednotlivé položky z ich vyúčtovaní uvedené v odôvodnení rozsudku a naopak žalovaní 4 - 8/ náhradu
trov konania nepožadovali a ani zo spisu sa vznik trov konania aj im nepodával.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie len žalobcovia a navrhli ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie len so všeobecnou námietkou nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom
prvého stupňa, so zotrvaním na svojej argumentácii zo skoršieho konania a tiež s pomerne obšírnou
rekapituláciou tých výsledkov konania v prejednávanej veci aj skorších konaní vedených za ich účasti
(žalobcov, resp. odvolateľov), ktoré podľa nich (opäť rozumej odvolateľov) mali za následok nesprávnosť
rozhodnutia (napadnutým rozsudkom).

Žalovaní 1 - 3/ navrhli odvolanie odmietnuť pre oneskorenosť (vychádzajúc pritom z dátumu uvedeného
na poslednej strane podania doručeného im na vyjadrenie), resp. napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny.

Ostatní žalovaní odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania žalobcov
celú vec, keď pominúc napadnutie rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i
rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario a ods. 2 O. s. p. (v znení zákonov
č. 384/2008 Z. z. a č. 388/2011 Z. z. ) bez pojednávania (pretože tu nevznikla potreba dopĺňania
ani opakovania dokazovania, nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania
a nebol tu ani žiaden dôležitý verejný záujem vyžadujúci si prejednanie aj tejto konkrétnej veci na
pojednávaní odvolacieho súdu), pretože dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba považovať za
vecne správny a odvolaniu žalobcov tak nemožno priznať ani čiastočný vecný úspech.

Predovšetkým sa však žiada uviesť, že až na jednu menšiu výhradu odvolací súd nemal dôvod
nestotožniť sa s argumentáciou súdu prvého stupňa (pojatou ním do odôvodnenia napadnutého
rozsudku a podporujúcou zvolený spôsob rozhodnutia, teda najmä závery o tom, prečo sa žalobou
v prejednávanej veci nebol vôbec dôvod zaoberať vecne a prečo by ani prípadné odlišné nazeranie
na problém ne/existencie naliehavého právneho záujmu nemohlo na výsledku konania v tejto veci
absolútne nič zmeniť). Práve správnosť a výstižnosť takýchto dôvodov a navyše aj ich podanie objektívne



zrozumiteľným a presvedčivým spôsobom by tak (opäť až na vyššie spomenutú jednu výnimku)
odvolaciemu súdu umožňovala i len konštatovanie ich správnosti a odvolanie sa na ne (prvá časť
ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Hoci súd prvého stupňa sa dostatočne precíznym odôvodnením svojho
rozsudku vyporiadal prakticky so všetkými právne významnými aspektami ním posudzovaného prípadu
a odvolaciemu súdu ponechal len veľmi malý priestor na uvedenie toho, čo by v tej či onej podobe už
neodznelo (z ktorého uhla pohľadu treba výhrady odvolávajúcich sa žalobcov považovať len za prejavy
tvrdošijného odmietania sa zmieriť s pomerne jednoznačnou právnou situáciou), pre celkovú úplnosť a aj
v záujme spresnenia argumentácie tam, kde zo strany súdu prvého stupňa predsa len došlo k určitému
zjednodušeniu, sa javí vhodné doplniť, resp. čiastočne iba zopakovať (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Naliehavý právny záujem na požadovanom určení (podľa § 80 písm. c/ O. s. p.) je základným procesným
predpokladom každej určovacej žaloby (s výnimkou určení s prezumovaným, teda predpokladaným
naliehavým právnym záujmom, o aký prípad však v prejednávanej veci nešlo) a bez existencie takéhoto
predpokladu je vylúčené zaoberanie sa konkrétnou žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní
o určenie existencie či neexistencie práva alebo právneho vzťahu je vyriešenie si otázky existencie
naliehavého právneho záujmu žalobcu (alebo aj viacerých účastníkov v takomto procesnom postavení -
o aký prípad uplatňovania práva až dvoma žalobcami inak šlo aj v prejednávanej veci) na požadovanom
určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku (rozumej záver o
existencii naliehavého právneho záujmu) poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä
dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (tu rozumej záver
o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby (nielen
z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv
účastníkov procesne prípustným spôsobom - ktorým je spravidla buď iné než požadované určenie alebo
naopak plnenie, pokiaľ takáto cesta pravda vôbec existuje).

Určovacie žaloby všeobecne majú potom podľa teórie procesného práva aj relevantných záverov
rozhodovacej praxe súdov v tejto oblasti opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a
nie už jeho porušenia (nakoľko určovacia žaloba podľa § 80 písm. c/ O. s. p. má charakter prostriedku
preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva je už zásadne
spôsobilá odstrániť len žaloba na plnenie, teda žaloba podľa § 80 písm. b/ O. s. p.). Okrem toho
tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu (-ov), ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom
naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení tkvie v tom, že práve takéto určenie (nie teda
žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi účastníkmi a vytvorí tak aj pevný právny podklad
pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa
možnosti predíde aj sporom o plnenia). Prisvedčiť preto treba súdu prvého stupňa najmä v tom, že
za prvý a základný dôvod zamietnutia žaloby i s odvolaním sa na jedno z rozhodnutí najvyššieho
súdu reprezentujúcich závery ustálenej judikatúry vzal práve nedostatok naliehavého právneho záujmu
žalobcov na nimi požadovanom určení (neplatnosti dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a
jeho vyporiadaní). Takýto nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti dohody tu
musel byť nad rámec už uvedeného okresným súdom tiež preto, že závery zhora žiadúce je doplniť i v
tom smere, že naliehavý právny záujem na určení zásadne nemôže byť daný tam, kde právna otázka
majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej alebo čiastkovej vo vzťahu
k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby. Z takejto filozofie inak
evidentne vychádza aj rozhodná úprava procesného práva (použitá i súdom prvého stupňa a naopak
odvolaním žalobcov spochybňovaná, i keď bez uvedenia čohokoľvek aspoň naznačujúceho nesprávnosť
doterajších úvah), pokiaľ priamo ani nepredpokladá žaloby o neplatnosť právnych úkonov (pri zjavnom
uvedomovaní si len predbežného významu otázok platnosti či neplatnosti právnych úkonov pre otázky
existencie či neexistencie práv alebo právnych vzťahov majúcich byť takýmito úkonmi zakladaných,
menených, či dokonca rušených).

Z obsahu spisu vyplýva, že práve týmto sa žalobcovia neriadili.

Dôsledkom neplatnosti každého právneho úkonu smerujúceho k prevodu vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti z jednej osoby alebo skupiny osôb na druhú má byť totiž podržanie si vlastníckeho práva



na strane prevodcu a na tom nič nemení uvedenému záveru odporujúci zápis v katastri nehnuteľností
(formálne nasvedčujúci vlastníctvu nadobúdateľa či opäť aj viacerých nadobúdateľov, hoci taký zápis
môže byť právne pochybný). O taký prípad (možnej nezhody právneho a v katastri zapísaného
stavu) ide aj u dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam,
ak jej dôsledkom má byť likvidácia spoluvlastníckeho vzťahu a následné vyporiadanie zrušeného
spoluvlastníctva niektorým zo zákonom predpokladaných spôsobov - ktorým všetkým je spoločné, že
tu dochádza k zmene v osobe vlastníka (1. preto, že zaniká pôvodný predmet spoluvlastníctva jeho
rozdelením a bývalí spoluvlastníci sa stávajú výlučnými vlastníkmi nových vecí vzniknutých rozdelením,
2. preto, že stále existujúci predmet niekdajšieho spoluvlastníctva preberá za náhradu jeden alebo
viacerí spoluvlastníci s vylúčením tých ostatných alebo napokon 3. preto, že stále existujúci predmet
spoluvlastníctva sa predá osobe stojacej mimo okruh spoluvlastníkov a medzi spoluvlastníkov sa
rozdelí len výťažok). Musí byť preto vylúčené, aby mohol byť daný naliehavý právny záujem na určení
neplatnosti dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a o jeho vyporiadaní, ak nič nebráni podaniu
žaloby o určenie, že spoluvlastník cítiaci sa dohodou dotknutý, je spoluvlastníkom i naďalej (práve preto,
že dohoda je neplatná a súčasne neexistuje možnosť, žeby medzitým vlastníctvo nadobudol niekto iný
inak). Zmysel oboch spomenutých požiadaviek je síce rovnaký (obnovenie zápisu vlastníckeho práva
prevodcu v katastri), otázka platnosti (či presnejšie neplatnosti) dohody je však len otázkou predbežnou
vo vzťahu k ďalšej otázke, ktorou je to, či vlastnícke právo ostalo pôvodným spoluvlastníkom alebo
naopak bolo platne (a účinne) prevedené na iné osoby. Len tzv. vlastnícka žaloba (odporúčaná žalobcom
už súdom prvého stupňa, samozrejme za podmienky riadnej identifikácie sporných nehnuteľností údajmi
dnešnej evidencie) je spôsobilá vyriešiť aj prípadný spor o tom, či sa osoby, ktorým svedčí zápis v
katastri, nemohli stať vlastníkmi (spoluvlastníkmi) aj mimo režimu napadnutého právneho úkonu (tu
dohody) - napr. vydržaním. Toto naopak žaloba o neplatnosť dohody neumožňuje, keď v konaní o
nej môže byť predmetom posudzovania výlučne otázka platnosti konkrétneho právneho úkonu, takáto
platnosť či neplatnosť však môže byť pre prípadné nadobudnutie vlastníckeho práva inými osobami
celkom bez významu.

Toto bol okrem nemožnosti akéhokoľvek vylepšenia právneho postavenia žalobcov požadovaným
určením neplatnosti dohody o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva základný dôvod, pre
ktorý žaloba bola bez nádeje na úspech.

Stotožniť sa potom treba i s tým záverom súdu prvého stupňa, podľa ktorého úspechu žaloby v
prejednávanej veci by aj pri existencii naliehavého právneho záujmu na nej bránilo to, že na strane
žalovaných 1/ - 3/ i žalovaných 9/ a 10/ sa z výsledkov súdom prvého stupňa dostatočne vykonaného
dokazovania podávalo nadobudnutie práva majúceho byť nadobudnutého napádanou dohodou aj
pre prípad jej neplatnosti (dohody) dostatočne dlhý čas trvajúcim nerušeným (pokojným) výkonom
práva majúcim pôvod v dobromyseľnosti už právnej predchodkyne takýchto osôb (priamej právnej
predchodkyne žalovaných 1/ - 3/ Veroniky Széplakiovej) o tom, že jej právo nadobudnuté dohodou patrí.
Dôsledkom toho muselo byť nadobudnutie vlastníctva vydržaním (už žalovanými 1/ - 3/, ktorí následne
bez akejkoľvek právnej prekážky mohli už nimi nadobudnuté právo previesť na ďalšie osoby), pre ktoré
v prejednávanej veci neakceptovateľná žaloba o neplatnosť dohody rovnako ako prípadná žaloba o
určenie vlastníctva boli bez najmenšej nádeje na úspech.

Takto bolo pritom treba na vec nazerať bez ohľadu na to, že odvolací súd nemohol celkom bez
výhrad akceptovať aj názor súdu prvého stupňa o nedostatku vecnej (tzv. pasívnej) legitimácie väčšiny
žalovaných, ktorý tu mal poslúžiť ako ďalší (tzv. záložný dôvod) zamietnutia žaloby.

I keď zásadne účastníkmi konania o neplatnosť právneho úkonu (vystupujúcimi v spore buď na strane
žalobcov alebo žalovaných) majú byť všetci jeho účastníci (spochybňovaného právneho úkonu) a v
prípade právnej neexistencie ktoréhokoľvek z nich (pre úmrtie fyzickej osoby alebo zánik právnickej
osoby účastnej na právnom úkone) jeho právny nástupca či viacerí právni nástupcovia a takéto pravidlo
ako väčšina pravidiel môže mať svoje výnimky, v prejednávanej veci o prípad výnimky z tohto pravidla
v podobe uvádzanej súdom prvého stupňa nešlo.



Uplatnenie tvrdenia, podľa ktorého by účastníkmi konania o neplatnosť dohody o zrušení podielového
spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní (samozrejme pri vyjdení z tu nesplneného predpokladu existencie
naliehavého právneho záujmu na príslušnom určení) nemuseli byť všetci účastníci takejto dohody, je
totiž príliš zjednodušeným videním problému nerozlišujúcim medzi možnosťami poskytovanými platným
právom spoluvlastníkovi pri realizácii jeho úmyslu sa svojho spoluvlastníckeho podielu zbaviť.

Spoluvlastník má totiž okrem dohody o zrušení spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní (podľa § 141 O. z.)
možnosť i previesť svoj spoluvlastnícky podiel na iného spoluvlastníka alebo dokonca i na osobu stojacu
mimo okruh spoluvlastníkov (postupom podľa § 140 O. z.). Rozlišovanie medzi týmito možnosťami
podobne ako debata o okruhu osôb majúcich byť zapojených do prípadného súdneho konania majú
význam len pri väčšom počte spoluvlastníkov než tom, pri ktorom ešte o spoluvlastníctve možno
hovoriť (viac než pri dvoch). Je to tak preto, že len pri troch a viacerých spoluvlastníkoch nemá prevod
spoluvlastníckeho podielu jedného zo spoluvlastníkov za následok zánik spoluvlastníckeho vzťahu (kým
naopak pri dvoch spoluvlastníkoch prevod podielu jedného z nich na druhého vedúci k sústredeniu oboch
podielov u jednej osoby sa účinkami rovná zrušeniu spoluvlastníctva) a len v prípade minimálne troch
spoluvlastníkov môže prísť do úvahy aj otázka výberu, či ten, kto má záujem spochybniť právny úkon
týkajúci sa spoluvlastníctva (nerozhodno pritom, či úkon podľa § 140 alebo § 141 O. z.), bude žalovať
len niektorého spoluvlastníka alebo všetkých ostatných - mimo seba (ktorá možnosť voľby v prípade
spoluvlastníckeho vzťahu za účasti len dvoch osôb rovnako odpadá, keďže je tu okrem potenciálneho
žalobcu jediný potenciálny žalovaný a takto i minimálny okruh účastníkov, s ktorými môže konanie
prebiehať).

V prípadoch väčšieho počtu spoluvlastníkov a to aj len bývalých (o aký šlo aj v tejto konkrétnej
veci) je potom z pohľadu rozlíšenia medzi oboma právnymi inštrumentmi zhora (medzi 1. zmluvou
o prevode spoluvlastníckeho podielu a 2. dohodou o zrušení spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní)
rozhodujúca práve absencia či prítomnosť úmyslu zrušiť spoluvlastnícky vzťah. Od toho, či tu takýto
úmysel je, alebo naopak nie je, potom logicky musí závisieť aj odpoveď na otázku, koho práva a
povinnosti majú byť na zmluvnej báze (dohodou) vyriešené. V prípade prevodu spoluvlastníckeho
podielu sú takto dotknutými osobami zásadne len účastníci prípadnej zmluvy o prevode podielu a
samozrejme i spoluvlastník zmluvou obídený (uplatňujúci právo žalobou podľa § 40a O. z.), kým u
dohody o zrušení spoluvlastníctva a jeho vyporiadaní je z povahy veci vylúčené, aby sa mohla týkať
iba časti spoluvlastníkov. Tu opäť k nepochybne uplatniteľnej námietke možnosťou i vykúpenia podielu
spoluvlastníka ostatnými spoluvlastníkmi podľa výšky ich podielov (§ 140 veta druhá O. z.) je žiadúce
doplniť, že aj pri nástupe takejto možnosti ide o prípad v tu diskutovanej súvislosti netypický a účinkami
obdobný zrušeniu spoluvlastníctva - s transformáciou pôvodného spoluvlastníckeho vzťahu na iný
spoluvlastnícky vzťah s počtom spoluvlastníkov nižším o toho spoluvlastníka, ktorý realizáciou svojho
podielu zo vzťahu vystúpil.

Pri nazeraní na vec aj z tohto uhla pohľadu potom odvolací súd je na rozdiel od súdu prvého stupňa
toho názoru, že len v konaní o neplatnosť prevodu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníka nie
je nevyhnutným zúčastnenie všetkých spoluvlastníkov (čo ale neplatí o účasti všetkých účastníkov
napadnutej zmluvy), v konaní o neplatnosť dohody o zrušení podielového spoluvlastníctva a jeho
vyporiadaní však naopak účastníkmi konania musia byť všetci účastníci dohody a teda i všetci
spoluvlastníci (môžbyť i len bývalí) Tento záver je nevyhnutným preto, že kým prevod spoluvlastníckeho
podielu sa týka len prevádzaného podielu a osôb vystupujúcich vo vzťahu k nemu bez dopadu na podiely
ostatných spoluvlastníkov a to s následkom obnovenia spoluvlastníckeho vzťahu v podobe existujúcej
pred účinne spochybneným prevodom (čiže buď s vylúčením z okruhu spoluvlastníkov nadobúdateľa
podielu skôr stojaceho mimo takéhoto okruhu alebo s odstránením účinku prirastenia k podielu
niektorého spoluvlastníka aj podielu získaného spochybneným prevodom), u zrušenia spoluvlastníctva
takéto len obmedzené dotknutie iba niektorých spoluvlastníkov dohodou a rovnako jej neplatnosťou
neprichádza do úvahy. Tu dohoda totiž jednak zrušuje spoluvlastnícky vzťah a práve takýto následok
sa v prípade neplatnosti dohody musí odstrániť voči všetkým bývalým spoluvlastníkom (nakoľko nie je
možné, aby sa spoluvlastnícky vzťah obnovil v inej podobe, než v akej existoval pred uzavretím účinne
spochybnenej dohody), okrem toho však jej úlohou (dohody) je komplexne vyriešiť vzťahy všetkých
účastníkov zrušovaného spoluvlastníckeho vzťahu a takáto komplexnosť i dohodou predpokladaná



miera rovnováhy úpravy pomerov by sa dosiahnutím určenia neplatnosti len medzi časťou účastníkov
dohody vytratila.

Ostatná uvedená čiastková odchylnosť v právnom posúdení veci súdom prvého stupňa a tunajším
odvolacím súdom sa však pre výskyt dôvodov podaných už skôr nemohla žiadnym spôsobom prejaviť
na nesprávnosti napadnutého rozsudku. Práve preto by tu mala charakter len akademickej debaty
i prípadná diskusia na tému, či ustanovenie napádanej dohody z 22. februára 1990 o vykúpení
podielu žalobcov len priamou právnou predchodkyňou žalovaných 1/ - 3/ a neskoršou predchodkyňou
žalovaných 9/ a 10/ malo by byť považované aj vo vzťahu k žalobcom za zrušenie spoluvlastníctva, alebo
za prevod spoluvlastníckeho podielu žalobcami na jednu z bývalých spoluvlastníčok s uzrozumením
ostatných bývalých spoluvlastníkov s takýmto postupom a tiež so zanesením zmluvy o prevode
spoluvlastníckeho podielu do dohody o zrušení spoluvlastníctva. Prakticky to isté platilo u žalobcami až
do skončenia konania bližšie nekonkretizovanej požiadavky na vzájomné vrátenie si plnení účastníkmi
napádanej dohody, pretože i úspech takejto požiadavky závisel na aspoň predbežnom závere o
neplatnosti dohody a ten tu, ako už bolo viackrát zdôraznené nebol a byť nemohol.

Tieto všetky dôvody i v spojitosti s tými predostretými už súdom prvého stupňa preto viedli k tomu, že
napadnutý rozsudok ako celok (vrátane tiež podrobne odôvodneného rozhodnutia o trovách konania)
bolo treba považovať za správny a odvolací súd ho ako taký podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Pri takomto výsledku konania to boli žalovaní (všetci), ktorí zaznamenali aj v odvolacom konaní plný
úspech a boli to tak oni, komu vzniklo i právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p.). Z takýchto účastníkov však návrh na priznanie náhrady (§ 151 ods. 1 O. s.
p.) podali len žalovaní 1/ - 3/ a náhradu požadovali na odmene advokáta za jeden úkon právnej služby
(vyjadrenie k odvolaniu) pri zastupovaní ním 3 klientov v sume 85,50 eur, na paušálnej náhrade v sume
7,41 eur a na DPH z oboch takýchto čiastkových súm v sume 18,58 eur (podľa § 10, § 13 ods. 2, §
14 ods. 1 písm. c/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 advokátskej tarify), spolu teda 111,49 eur. Prináležiaca
náhrada bola takto zaiste vyššia než tá účtovaná (keďže paušálna náhrada patrí advokátovi od každého
klienta) a odvolací súd preto neúspešným žalobcom uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
len žalovaným 1/ - 3/ k rukám ich advokáta (platobné miesto podľa § 149 ods. 1 O. s. p.) náhradu iba
v požadovanej výške v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z
pravidla) a ostatným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude splnená
dobrovoľne v lehote ním určenej, možno sa jej splnenia domáhať exekučne.