Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/212/2011 z 14. 2. 2012 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 14. februára 2012, sp. zn. 23Co/212/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2610203487.1 Krajský súd Trnava | 23Co/212/2011 | ECLI:SK:KSTT:2012:2610203487.1 | 2012-02-14 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: /SK/ZZ/0/0/#paragraf-157.odsek-2 Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/01792d27-be6a-4fc0-af5b-427c880c06ff Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2610203487.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/212/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610203487
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610203487.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: PAPO, s.r.o., so sídlom Bohdanovce nad Trnavou 400,
IČO: 36 245 798, zastúpený advokátom: JUDr. Timotej Minarovič, so sídlom A. Žarnova 1, Trnava, proti
odporcovi: S. G., nar. XX.X.XXXX, bytom G. č. XXX/X, zastúpený advokátom: JUDr. Agata Džačovská,
so sídlom Hviezdoslavova 315, Senica, o zaplatenie pohľadávky 3 490,94 eur s príslušenstvom, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Senica č.k. 4C/71/2010-81 zo dňa 28. apríla
2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa sa r u š í a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
zaviazať odporcu zaplatiť mu pohľadávku v sume 3.490,94 eur spolu s 9% ročným úrokom z omeškania
od 15.04.2010 titulom zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktorú mal spôsobiť zamestnávateľovi. Súd
prvého stupňa vec právne posúdil podľa § 179 ods. 1, 2, § 186 ods. 1 Zákonníka práce, keď na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovateľ v konaní nepreukázal zodpovednosť odporcu
za škodu, ktorú mu mal spôsobiť zavineným porušením povinnosti pri plnení pracovných úloh. Ďalej
konštatoval, že všetky ním popísané všeobecné zodpovednostné predpoklady a ich danosť nestačia na
založenie pracovnoprávnej zodpovednosti. K tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť musia byť
dané ešte dva osobitné zodpovednostné predpoklady, a to existencia pracovného pomeru a ku škode
musí dôjsť pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením. O náhrade trov konania
bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi bola priznaná náhrada trov konania
za zaplatený súdny poplatok za podaný odpor a trovy právneho zastúpenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol
rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., teda z dôvodu, že súd prvého
stupňa nesprávne vec právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav a vec vrátiť súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil s odkazom na § 205 ods. 1 písm. c), d), e) a f) O.s.p., nakoľko sa
domnieva, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, do teraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádzalo z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa považuje
za vecne i právne nesprávne, plné rozporuplných vecí, ktoré nie sú v súlade s pravdou. Súd prvého
stupňa sa riadne nevysporiadal s protichodnými tvrdeniami odporcu, ktoré tvrdenia tento počas celého
konania modifikoval a neustále si protirečil. Ďalším dôvodom nesprávnosti napadnutého rozhodnutia je
neúplne zistený skutkový stav veci, pretože neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, a to predovšetkým výsluch navrhnutého svedka C. I., ktorý sám osobne
vypracovával tabuľky porovnania normovanej a skutočnej spotreby pohonných hmôt. V konaní nebol
ani dopočutý svedok I. G., technický riaditeľ, ktorého výpoveď zostala nedokončená a ktorý sa mal ešte



vo veci dopočuť. Rovnako sa navrhovali vypočuť v konaní aj vodiči, ktorí jazdili na odporcovom vozidle
po skončení jeho pracovného pomeru a ktorí na tomto vozidle vykazovali dokonca výraznú úsporu
nafty. Skutočnosť, že boli zamietnuté jeho návrhy na dokazovanie považuje za neprípustné, nakoľko tým
došlo k neúplnému zisteniu skutkového stavu, z ktorého súdu prvého stupňa pri svojom rozhodovaní
vychádzal. V konaní došlo aj k ďalšej vade spočívajúce v tom, že súd prvého stupňa vypočul C. V.,
konateľa navrhovateľa ako svedka a nie ako účastníka konania. V súvislosti s týmto tak bolo dané aj
nesprávne poučenie účastníka konania, keď konateľ navrhovateľa bol pred svojou výpoveďou poučený
podľa § 126 O.s.p. a nie podľa § 131 O.s.p. ako účastník konania. Na pojednávaní dňa 16.11.2010
bol požiadaný, aby opustil pojednávaciu miestnosť, pretože bude vypočutý ako svedok v konaní a aby
počkal na vyzvanie súdu, kedy ho zavolá za účelom jeho vypočutia v postavení svedka. Uvádzané
pokladá za závažné pochybenie súdu. Podľa § 123 O.s.p. účastníci konania majú právo sa vyjadriť k
návrhom na dôkazy a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali. Súd v prejednávanej veci nemôže poslať
účastníka konania von z pojednávacej miestnosti a následne ho vypočuť ako svedka. Týmto porušuje
právo účastníka konania vyplývajúce mu z § 123 O.s.p. Odvolaním bolo napadnuté rozhodnutie aj v
časti trov konania, a to z dôvodu neúčelnosti popísaných odmenených úkonov právnej pomoci.

K odvolaniu sa odporca písomne vyjadril, poukázal na správnosť napadnutého rozhodnutia súdu
prvého stupňa v celom rozsahu, ktoré rozhodnutie navrhuje odvolaciemu súdu potvrdiť. Potvrdil, že
bol upozorňovaný na nadspotrebu a aby sa snažil jazdiť maximálne ekonomicky, nikdy však nebol
navrhovateľom upozornený na to, že ak nedodrží určitú spotrebu na danej trase, bude nadspotrebu
platiť. Sám navrhol náhradu za tankovanie 131 litrov nafty naviac v Rusku, aby sa pre neho spor skončil, i
keď si je vedomý, že nebol poučený o správaní sa v Rusku, nie je jazykovo vybavený na cestu do Ruska,
nebol pripravený na spôsoby v ozbrojených konvojoch, kde bolo potrebné rýchlo tankovať a pokračovať
s ozbrojeným konvojom ďalej, pričom si mal skontrolovať či mu vydaný blok patrí, preto súhlasil s jeho
uhradením, t.j. preplatením rozdielu. Pokiaľ ide o nevykonané navrhnuté dôkazy uvádza, že navrhovaný
svedok C. I. bol na pojednávaniach prezentovaný len ako osoba, ktorá tabuľku vypisuje a preto bol
predvolaný ako svedok I. G., ktorý tvoril celú metodiku, avšak na pojednávaní nevedel vôbec reagovať.
Volať vodičov, ktorí viedli vozidlo po ňom by bolo zbytočné, keďže nie je možné preukázať či bol alebo
nebol robený zásah do konkrétneho vozidla. Pokiaľ ide o uplatnené trovy konania poukazuje na to, že
úkonom je i písomné podanie na súd, teda aj vyjadrenie právnej zástupkyne v konaní, v ktorom bolo
poukázané na vady, ktoré navrhovateľ vo svojom návrhu má a má tak za to, že aj týmto vyjadrením sa
dospelo k tomu, že súd nevykonal nadbytočné dokazovanie, o ktoré mal navrhovateľ záujem a predražil
by sa tým spor. Rokovanie v deň pojednávania bolo z dôvodu možnosti mimosúdnej dohody, o ktorú
navrhovateľ žiadal.

Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - navrhovateľ (§ 201 a § 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania a dospel k
záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné, pre vady konania, ktoré mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, čím sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod spis. zn. 4C/71/2010 bolo zaplatenie
pohľadávky v sume 3 490,94 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého
stupňa návrh navrhovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť odporcovi náhradu trov konania. Predmetom
odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvého stupňa.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru,
že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, nakoľko z jeho obsahu nemožno jednoznačne vyvodiť,
akými úvahami sa súd prvého stupňa pri hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie a to všetko v rámci zákonných predpokladov vzniku
pracovno-právnej zodpovednosti za škodu.

Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia môže nastať z dôvodu
nedostatku jeho dôvodov. To znamená, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal dostatočne s uplatnenými



žalobnými dôvodmi, ako aj obranou protistrany, z rozhodnutia neboli rozpoznateľné jeho nosné dôvody,
resp. tieto dôvody nemali oporu vo výsledkoch vykonaného konania. Dôkazy nestačí len vykonať, ale
treba ich náležite aj vyhodnotiť, pričom súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať tiež ne jeho celkovú presvedčivosť, tzn. že závery, ku ktorým súd dospel musia
byť pre adresáta prijateľné, racionálne, a v konečnom dôsledku aj spravodlivé a presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať kritériá uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p..
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu.
Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie
spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz vz. Španielsko z
21.01.1999, tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a obsahovať dostatočné dôvody, na
ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť
vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Geo Riadis vz. Grécko z
23.05.1997, Higgins vz. Francúzsko z 19.02.1998). Aj Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a čl. 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na takéto odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne, skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatňovaním nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu, a že
takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok odvolacieho súdu (porovnaj uznesenie z 03.07.2003,
sp. zn. IV.ÚS 115/2003). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 209/2004
vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. VI. ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tzn. s uplatnením nárokov a
obranou, proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky nastolené
otázky účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný vec, príp. dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v danom prípade v odôvodnení napadnutého rozhodnutia iba uvádza, ktoré dôkazy
vykonal a ďalej rekapituluje skutkové prednesy účastníkov konania a svedkov. Pokiaľ ide o strohé
závery súdu, nie je z odôvodnenia jeho rozhodnutia vôbec zrejmé na základe čoho k nim dospel, z
akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení jednotlivých dôkazov riadil. Konštatovanie,
že nestačí len danosť všetkých ním popísaných všeobecných zodpovednostných predpokladov k
tomu, aby išlo o pracovnoprávnu zodpovednosť, pričom musia byť dané ešte dva zodpovednostné
predpoklady a to existencia pracovného pomeru a ku škode musí dôjsť pri plnení pracovných úloh,
pri následnom uzavretí, že navrhovateľ nepreukázal zodpovednosť odporcu za škodu, ktorú mu mal
spôsobiť zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh, preto bol jeho návrh zamietnutý,
je skutočne nepostačujúce. Odôvodnenie preskúmaného rozhodnutia je tak v celom svojom rozsahu
všeobecné, teoretické, nekonkretizované pre danú vec. Napokon je potrebné konštatovať aj to, že
súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s tým, prečo iné navrhované dôkazy
navrhovateľom vykonané neboli (žiadaný výsluch svedka C. I. a dovypočutie svedka I. G. č.l.79). Ak súd
ponechá aj takúto okolnosť bez povšimnutia, rozhodnutie sa rovnako stane nepreskúmateľným.

Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z §
157 ods. 2 O.s.p., pre nedostatok dôvodov je konanie pred súdom prvého stupňa postihnuté vadou
majúcou za následok zrušenie jeho rozhodnutia (pre nedostatok dôvodov).

Uvedená skutočnosť, že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 157 ods. 2 O.s.p. (167 ods. 2 O.s.p.)
je okolnosťou, pre ktorú musí odvolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie



vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované správnym.
Navyše odvolací súd nemôže svojou činnosťou nahrádzať činnosť zverenú do výlučnej kompetencie
súdu prvého stupňa.

Vzhľadom na uvedené nedostatky v odôvodnení odvolaním napadnutého rozhodnutia, pre ktoré je toto
rozhodnutie nepreskúmateľné, musel odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.

Po vrátení veci súd prvého stupňa bez meškania vykoná prípadné ďalšie potrebné dokazovanie (pokiaľ
ide o postavenie konateľa navrhovateľa tento je osoba, prostredníctvom ktorej právnická osoba ako
účastník konania vykonáva svoje procesné práva a povinnosti), výsledky celého konania podľa § 132
O.s.p. náležite zhodnotí po starostlivom prihliadnutí na všetky skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo
a po komplexnom vyhodnotení všetkých dôkazov a to tak jednotlivo ako i vo vzájomných súvislostiach,
opätovne vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní
a to vynaložením ďaleko väčšej námahy, než tomu bolo pri tentoraz preskúmavanom rozsudku. V novom
rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je možné podať odvolanie.