{"guid": "97bf3b2c-e182-45be-98c5-1c2ce7d3de5a:ac545e3f-4b68-442e-bbb6-7fc0a84b26dd", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1", "spisova_znacka": "10Co/152/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/152/2011 z 8. 10. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 8. októbra 2012, sp. zn. 10Co/152/2011, ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1", "identifikacne_cislo": "2610208136", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľudmila Králiková", "sudca_id": 508, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ludmila-kralikova-508", "datum_vydania": "2012-10-08", "forma": "Rozsudok", "povaha": [], "oblast": [], "podoblast": [], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac545e3f-4b68-442e-bbb6-7fc0a84b26dd", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/152/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610208136
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2012:2610208136.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Jána Mihala v právnej veci žalobcov: 1/ T. W., nar. X. J. XXXX a 2/ O. W., nar. XX.
Y. XXXX, oboch bytom T. U. Y., Z. XXX a zast. advokátom: JUDr. Ľubomír Polák, Senica, Hurbanova
18, proti žalovanému: P. W., nar. XX. J. XXXX, bytom W., B. XXXX, zast. splnomocnenkyňou: Q. P., W.,
B. XXXX, o 3.200 eur, o odvolaniach všetkých účastníkov proti rozsudku Okresného súdu Senica z 1.
júna 2011 č. k. 3C 128/2010-56 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti vo veci samej   m e n í   tak, že žalobu
v tejto časti zamieta.

Žalovanému nepriznáva náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť obom žalobcom
spoločne a nerozdielne sumu 2.920 eur a náhradu trov konania vo výške 784,25 eur s tým, že na
zaplatenie takýchto súm povolil žalovanému splátky po 82 eur mesačne vždy do 20. dňa v mesiaci
vopred počnúc mesiacom po právoplatnosti rozsudku, pod následkom straty výhody splátok a vo zvyšku
konanie zastavil (ktorým zvyškom inak i podľa odôvodnenia rozsudku bolo treba rozumieť sumu 150
eur dotknutú v poradí druhým čiastočným späťvzatím žaloby, o ktorom k času rozhodovania rozsudkom
na rozdiel od prvšieho čiastočného späťvzatia žaloby a aj zastavenia konania o 130 eur na základe
uznesenia z 3. marca 2011 ešte rozhodnuté nebolo - pozn. odvolacieho súdu). Rozhodnutie vo veci
samej odôvodnil (súd prvého stupňa) právne ust. § 40 ods. 1, § 44 ods. 3 a § 657 O. z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potom záverom o dôvodnosti
žaloby pre platné uzavretie účastníkmi zmluvy o pôžičke zo 14. februára 2009. Obaja žalobcovia (teda
i žalobkyňa 2/ pristúpivšia do konania až v jeho priebehu) boli aktívne legitimovanými na podanie
žaloby, lebo tu šlo o finančné prostriedky patriace do BSM (bezpodielového spoluvlastníctva) žalobcov
(manželov), obaja žalobcovia urobili prejav vôle smerujúci k vzniku zmluvy o pôžičke so žalovaným
a na tomto nič nemenila absencia podpisu aj žalobkyne 2/ na doklade o pôžičke, ak pre príslušný
zmluvný typ zákon nevyžaduje povinne písomnú formu a nebola preukázaná ani dohoda účastníkov
o forme právneho úkonu. Ak požičanie si sumy 3.500 eur potvrdil aj sám žalovaný a preukázaným
bolo len predĺženie lehoty splatnosti pôžičky (vyplývajúcej z dokladu o pôžičke) o 2 týždne, nie teda
i žalovaným tvrdená iná dohoda (o splatnosti pôžičky, resp. o splátkach), kde žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno a na pôžičku preukázateľne došlo iba k zaplateniu čiastkových súm krytých oboma
čiastočnými späťvzatiami žaloby, žalobe v príslušnej časti bolo treba vyhovieť a podľa § 160 ods. 1
O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) povoliť
splátky, odôvodnenú nepriaznivou finančnou situáciou žalovaného; dôvodil potom okresný súd, ktorý
napokon rozhodnutie o čiastočnom zastavení konania odôvodnil právne ust. § 96 O. s. p. a vecne v



poradí druhým čiastočným späťvzatím žaloby a rozhodnutie o trovách konania právne kombináciou ust.
§ 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 O. s. p. (druhého bez uvedenia aj príslušnej vety) a vecne plným úspechom
žalobcov, čiastočným zastavením konania pre správanie žalovaného (plniaceho až po podaní žaloby)
a trovami žalobcov na súdnom poplatku a trovách právneho zastúpenia za 5 úkonov právnej služby
vrátane paušálnych náhrad (čiastkovými sumami uvedenými taktiež v odôvodnení).

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania obaja žalobcovia i žalovaný.

Žalobcovia napadli rozsudok len v časti povolenia žalovanému výhody splátok a to so zrejmým návrhom
na zmenu rozsudku v takejto časti uložením povinnosti v zákonnej lehote; takéto svoje odvolanie však
podaním z 28. februára 2012 došlým odvolaciemu súdu 2. apríla rovnakého roka vzali späť.

Žalovaný naopak napadol celé rozhodnutie (rozsudkom) vo veci samej (s výslovným vyjadrením
nezáujmu spochybniť takto aj správnosť čiastočného zastavenia konania) a tu ho navrhol zrejme zmeniť
a žalobu v príslušnej časti zamietnuť (okrem požiadavky, aby povinnosť na náhradu jemu vzniknutých
trov konania bola uložená žalobcom). Návrh na jednoduché „zrušenie“ rozsudku súdu prvého stupňa
tam, kde tento žalobe vyhovel, bolo treba posúdiť takto (a to navzdory zjavnej nespôsobilosti osoby
použitej žalovaným na zastupovanie v odvolacom konaní sformulovať riadny odvolací návrh), pretože v
prípade doslovného riadenia sa odvolacím návrhom by tzv. sporové konanie malo neprípustne skončiť
bez rozhodnutia o vecnej podstate sporu (v čase, v ktorom - ako bude uvedené i ďalej - žalobcovia ešte
na takomto vecnom rozhodnutí mali záujem); pričom toto odvolanie (žalovaného) bolo prakticky založené
na podržaní si skoršej argumentácie účastníka, podľa ktorej ho v dôsledku dohody so žalobcami neťažila
povinnosť zaplatiť celú žalobou požadovanú sumu naraz a to v lehote splatnosti, ako túto ustálil okresný
súd a tiež na tom, že tu boli viaceré pokusy o čiastočné plnenie, ktoré mali ale žalobcovia odmietať pre
vlastný záujem na vyrovnaní celej podlžnosti naraz.

Nato žalovaný podaním zo 7. júna 2012 osobne podaným odvolaciemu súdu hneď nasledujúci deň
oznámil zaplatenie celej sumy majúcej sa zaplatiť podľa ním napadnutého výroku rozsudku súdu prvého
stupňa i s doložením takýchto platieb fotokópiami ústrižkov poštových poukážok, žalobcovia nato (na
výzvu odvolacieho súdu v súvislosti s určením pojednávania na prejednanie veci) podaním z 25.
septembra 2012 došlým Krajskému súdu v Trnave 1. októbra 2012 vzali žalobu (v časti, v ktorej tak
neurobili už skôr a v ktorej tak ich požiadavka zo žaloby ešte bola predmetom konania) späť a žalovaný
k ďalšej výzve odvolacieho súdu na vyjadrenie k takémuto späťvzatiu žaloby oznámil (ako písomným
podaním datovaným 8. októbra 2012, doručeným pred začatím prejednávania veci odvolacím súdom na
pojednávaní, tak aj osobne po vstupe do pojednávacej miestnosti), že so späťvzatím žaloby nesúhlasí.

Podľa § 208 O. s. p. ak je návrh na začatie konania (v tzv. sporovom konaní, o aké šlo aj v tejto konkrétnej
veci žaloba - tu por. i § 79 ods. 1 O. s. p.) vzatý späť, keď už rozhodol súd prvého stupňa, ale jeho
rozhodnutie nie je dosiaľ právoplatné, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie
nepripustí, ak druhý účastník s tým nesúhlasí. Ak späťvzatie pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvého stupňa a konanie zastaví.

Pretože podoba druhej vety zhora citovaného ustanovenia už od 1. septembra 2005 (inak od účinnosti
zákona č. 341/2005 Z. z.) ustanovuje prekážku postupu podľa jeho tretej vety (teda 1. pripustenia
späťvzatia žaloby odvolacím súdom, 2. naň nadväzujúceho zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa
brániaceho zastaveniu konania a 3. zastavenia konania) v podobe akokoľvek odôvodneného či
dokonca i celkom neodôvodneného nesúhlasu žalovaného s prejavom nezáujmu žalobcu ďalej v
konaní pokračovať (na rozdiel od skoršej úpravy, ktorá nepripustenie späťvzatia žaloby podmieňovala
existenciou vážnych dôvodov nesúhlasu so späťvzatím - v tejto súv. por. i ust. § 208 vety druhej O. s.
p. v znení účinnom do 31. augusta 2005 vrátane a tiež čl. I bod 72 a čl. VIII zákona č. 341/2005 Z. z.);
odvolaciemu súdu neprislúchalo vyhodnocovať dôvody vedúce zákonodarcu k takejto pomere absurdnej
zmene ustanovenia (po ktorej je žalobca nútený v konaní pokračovať i vtedy, ak na tomto nemôže mať
najmenší záujem), ale len vyjsť z nesúhlasného prejavu žalovaného a späťvzatie žaloby nepripustiť.



Po vydaní príslušného uznesenia, jeho okamžitej právoplatnosti (ako proti žiadnemu inému uzneseniu
odvolacieho súdu proti nemu nie je prípustné odvolanie, účastníkom sa ním neuložila žiadna povinnosť
a jeho doručovanie nebolo potrebné ani pre vedenie konania, keďže žalobcovia nemali žiaden právom
priznaný prostriedok, ktorým by nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby mohli zvrátiť - v tejto súv.
por. aj § 211 ods. 2 a § 168 ods. 2 O. s. p.) a tým logicky vynútenom zotrvaní oboch strán sporu
v ňom preto odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. vec už len v
medziach odvolania žalovaného (teda s preskúmaním z oboch čiastkových výrokov rozsudku, týkajúcich
sa žalobou uplatnenej požiadavky len ten, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej a tiež aj na takto len
čiastočne napadnutom rozsudku závislé rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 1 O. s. p.
na pojednávaní v neprítomnosti riadne predvolaných žalobcov a ich advokáta (ktorí síce neprítomnosť
ospravedlnili zjavným poukazom na späťvzatie žaloby, na druhej strane si však museli byť vedomí
možnosti nesúhlasu žalovaného s takýmto ich krokom, pre ktorý prípad ale nepožiadali o odročenie
pojednávania a tým skôr nie z dôležitého dôvodu), doplnil dokazovanie žalovaným predloženými
ústrižkami poštových poukážok o zaplatení okresným súdom prisúdenej sumy tzv. istiny (majúcimi inak
povahu dôkazu žalovaným bez vlastnej viny nepredložiteľného už v prvostupňovom konaní - keďže
zavinenie sa aj tu skúma výlučne z procesného hľadiska a nemôže mať preto základ v hmotnoprávnom
úkone dlžníka zo záväzkovoprávneho pôžičkového vzťahu), pričom na ich základe i v spojení s obsahom
späťvzatia žaloby (potvrdzujúceho splnenie žalobou požadovanej povinnosti) musel nutne dospieť k
záveru, že žaloba považovaná okresným súdom za dôvodnú takouto v čase rozhodovania odvolacieho
súdu už byť v žiadnom prípade nemohla.

Podľa § 559 ods. 1 O. z. splnením dlh zanikne.

Bez ohľadu na pretrvanie medzi účastníkmi sporu o tom, kedy a akým spôsobom mal žalovaný
dlh reprezentovaný jeho pôžičkou od žalobcov splniť a tiež bez zreteľa na nedostatok dôvodov
spochybňovať závery súdu prvého stupňa o tom, že žalovaný ním tvrdené odlišné podmienky (za ktorých
by mal svoj peňažný dlh plniť) nepreukázal (čo muselo logicky viesť k jeho podľahnutiu v spore na
súde prvého stupňa) totiž v odvolacom konaní nebolo medzi účastníkmi sporu, že aj suma prisúdená
napádaným rozsudkom (2.920 eur) bola už zo strany žalovaného žalobcom zaplatená.

Takýto záver totiž nepochybne vyplýval nielen z fotokópií ústrižkov poštových poukážok (adresovaných
žalovaným prvému zo žalobcov) z 20. júna,  19. júla, 22. augusta, 22. septembra, 19. októbra, 21.
novembra a 19. decembra 2011 a z 20. januára a 20. februára 2012, všetkých znejúcich na sumy 30 eur,
ako aj poštovej poukážky zo 17. marca 2012 znejúcej na sumu 2.650 eur; ale ho potvrdili i žalobcovia
(obsahom podania berúceho žalobu späť).

Šlo tu tak o do istej miery ukážkový prípad zániku dlhu splnením (nech aj s pretrvávajúcou spornosťou
o tom, či tu k splneniu došlo aj včas), v ktorom žalobou uplatňované právo v čase rozhodovania
odvolacieho súdu už neexistovalo a ak žalobcovia boli počínaním žalovaného prinútení v spore zotrvať
aj potom, čo nemohlo byť pochybnosti, že ich žaloba už nemôže mať najmenšiu nádej na úspech;
odvolaciemu súdu neostávalo iné, než rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ako rozhodnutie v
čase rozhodovania odvolacieho súdu už nesprávne, tu por. i § 211 ods. 2 a § 154 ods. 1 O. s. p.) podľa
§ 220 O. s. p. zmeniť a žalobu v časti dotknutej nepripusteným späťvzatím zamietnuť.

Takýto výsledok konania síce zakladal prevažný procesný neúspech žalobcov (pre číselnú prevahu časti
požiadavky, u ktorej takto došlo k zamietnutiu žaloby - v porovnaní s tou časťou pôvodného predmetu
konania, kde žalobcovia ešte v prvom stupni vzali žalobu čiastočne úspešne späť rovnako pre plnenie
žalovaného až v priebehu konania), pre ktorý by právo na náhradu trov celého konania patrilo podľa §
224 ods. 1, § 142 ods. 2 a § 146 ods. 2 vety druhej O. s. p. žalovanému (zamietnutých 2.920 eur je
totiž až 91,25 % z pôvodne požadovaných 3.200 eur, kým 280 eur /130 + 150/ procesne idúcich na vrub
žalovaného len zvyšných 8,75 %).

Odvolací súd (ktorý pri zmene rozsudku podľa § 224 ods. 2 O. s. p. stíhala povinnosť rozhodnutia o
trovách celého konania - rozumej prvostupňového i odvolacieho) potom práve v počínaní žalovaného



videl dôvody hodného osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O. s. p., pre ktoré bolo treba považovať
za vylúčené, aby sa takémuto účastníkovi mohlo dostať čo i len časti ním požadovanej náhrady trov
konania. Obdobne ako v inej skôr tunajším súdom prejednávanej veci sp. zn. 10Co/53/2010 (inak vo veci
Okresného súdu Galanta sp. zn. 8C/146/2002), totožnej s tou prejednávanou v tom, že i tam žalovaný
vlastným (žalujúcou stranou sporu neovplyvneným) správaním najskôr vytvoril stav bezzákladnosti
žaloby a následne využil možnosť nesúhlasiť so späťvzatím žaloby v odvolacom konaní, totiž nie je
dôvod ustupovať od názoru, že ak pochybná úprava procesného práva umožňuje zabrániť pripusteniu
späťvzatia žaloby v odvolacom konaní a zastaveniu konania nesúhlasom žalovaného so späťvzatím z
akéhokoľvek dôvodu či dokonca aj celkom bez dôvodu a takto tiež zamedziť vytvoreniu podkladu pre
priznanie náhrady trov konania účastníkovi, ktorý ešte pred skončením konania docielil to, čo žalobou
požadoval, evidentnú absurditu takejto situácie neslobodno ešte umocňovať tak, aby ten, kto takýto
stav zavinil, mohol z neho ťažiť ešte i požadovaním náhrady jemu vzniknutých trov konania, opretým
o spôsobom zhora zadefinovaný prevažný (či za určitých okolností, v prejednávanej veci nenastalých,
môžbyť aj úplný)  procesný úspech v spore.

To bol dôvod, pre ktorý odvolací súd žalovanému navzdory jeho požiadavke žiadnu náhradu trov konania
(prvostupňového ani odvolacieho) nepriznal.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3C/128/2010", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}