Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoE/282/2012 z 27. 11. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 27. novembra 2013, sp. zn. 9CoE/282/2012, ECLI:SK:KSTT:2013:2011899520.2 Krajský súd Trnava | 9CoE/282/2012 | ECLI:SK:KSTT:2013:2011899520.2 | 2013-11-27 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/35446b16-4a26-4402-b050-92354ef1b531 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2011899520.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/282/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2011899520
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Moravčíková, PhDr.
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2011899520.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, vo veci výkonu exekúcie v prospech oprávneného: TOSIMES, spol. s r. o., so
sídlom Šaľa, Jesenského 68, IČO: 31 410 812, proti povinnému: INWEST KG, s. r. o., so sídlom Dunajská
Streda, Obchodná 743/5, IČO: 34 101 870, pre vymoženie 4.406,14 eura s príslušenstvom a trov
exekúcie, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho, so sídlom Komárno, Župná 6, pod
sp. zn. EX 61/99, o zastavení exekúcie, na odvolanie súdneho exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho proti
uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 12Er/1665/1999-23 zo dňa 11.januára 2011, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti trov exekúcie potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a o trovách exekúcie rozhodol tak, že
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že súdny exekútor navrhoval zastavenie exekúcie vzhľadom na nemajetnosť povinného.
Prvostupňový súd však zistil, že oprávnený bol dňa 19.4.2005 vymazaný z obchodného registra, čím
stratil vecnú legitimáciu, preto exekúcia nie je prípustná. Vzhľadom na to prvostupňový súd exekúciu
zastavil. O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa tak, že súdnemu exekútorovi náhradu týchto
trov nepriznal, pretože nie je osoba, ktorá by ich zaplatila, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného
súdu SR č. k. I. ÚS 377/08 - 13 zo dňa 5.11.2008.

Proti tomuto uzneseniu v časti výroku týkajúceho sa trov exekúcie podal odvolanie súdny exekútor a
žiadal o zmenu uznesenia v napadnutej časti tak, že súdnemu exekútorovi bude priznaná náhrada trov
exekúcie vo výške 59,25 eura a to voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti
SR. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
jeho rozhodnutím bola exekútorovi spôsobená škoda a porušené jeho práva v zmysle čl. 20 a čl. 46 ods.
1 Ústavy SR v nadväznosti na čl. 1 a 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Prvostupňový súd mal exekúciu zastaviť podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že
majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a nie na základe zániku povinného a mal zaviazať
oprávneného na úhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdny exekútor ako
štátom určená osoba na vykonanie exekúcie má vždy nárok na náhradu účelne vynaložených trov
exekúcie podľa § 196 Exekučného poriadku. V tomto prípade, keď povinný zanikol, táto povinnosť
prechádza na oprávneného v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. V prípade, že nie je ani
oprávnený, ktorý by hradil trovy exekúcie, táto povinnosť prechádza na štát, ako v prípade povinnej
obhajoby obhajcom, alebo činnosti notára, i keď tento postup Exekučný poriadok osobitne neupravuje,
ale platí analógia k notárskemu a advokátskemu poriadku. Exekútor poukázal na nálezy Ústavného súdu
sp. zn. II. ÚS 31/2004, sp. zn. II. ÚS 173/06 - 28 a sp. zn. PL ÚS 17/1996. Namietal, že trovy nie sú
len odmena za vykonanú prácu ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré exekútor vynakladá zo svojho
majetku na základe objednanej služby oprávneným. Exekútor si nevyberá, či exekúciu vykoná, alebo
nie, zo zákona ju musí vykonať, keď mu oprávnený podá návrh na vykonanie exekúcie. Pretože štát
splnomocnil súdneho exekútora na nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí a nedáva mu možnosť



odmietnuť návrh na vykonanie exekúcie, potom v prípade, ak trovy exekútora nemôže uhradiť žiaden
z účastníkov konania, má povinnosť uhradiť tieto trovy štát, inak by došlo k porušeniu základných práv
a slobôd súdneho exekútora, jeho vyvlastneniu a uloženiu povinnosti vykonať prácu bez náhrady, t. j.
nútenú prácu, ako aj k jeho diskriminácii vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci (notár, advokát)
s obdobným postavením.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP, § 37 Exekučného poriadku) proti
rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 58 ods. 6 Exekučného poriadku v
znení účinnom do 31.10.2013), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Súdny exekútor napadol uznesenie súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa trov exekúcie, preto odvolací
súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, preskúmaval predmetné uznesenie len v napadnutej časti.

Exekučný poriadok zakotvuje v ustanovení § 197 ods. 1 základnú zásadu, podľa ktorej trovy exekúcie
uhrádza zásadne povinný. Oprávnený iba výnimočne znáša trovy exekúcie, a to podľa princípu zavinenia
(§ 203 ods. 1 EP) a tiež v prípade, ak k zastaveniu došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačil ani na
úhradu trov exekúcie (§ 203 ods. 2 EP). Pri posudzovaní správnosti rozhodnutia o náhrade trov exekúcie
súdnemu exekútorovi preto bolo nutné posúdiť aj to, či bola exekúcia zastavená zo správneho dôvodu,
resp. z akého dôvodu mala byť exekúcia správne zastavená.

Podľa § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi
odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej
hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.

Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa § 203 ods. 2 veta prvá Exekučného poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok
povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

V predmetnej veci súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 57 ods.
1 písm. g) Exekučného poriadku (ďalej tiež „EP“), pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno
vykonať, a to že oprávnený zanikol výmazom z obchodného registra. Prvostupňový súd exekútorovi
náhradu trov exekúcie nepriznal, pretože nezistil osobu, ktorú by bolo možné zaviazať na ich zaplatenie.

Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že oprávnený podal dňa 5.10.1999 súdnemu
exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Dňa 14.10.1999 bol súdny exekútor poverený vykonaním
exekúcie. Z výpisov z obchodného registra vyplýva, že uznesením Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 4K/34/99 zo dňa 12.10.1999, bol vyhlásený konkurz na majetok povinného, čím došlo podľa §
14 ods. 1 písm. d) z. č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní, zo zákona k prerušeniu predmetného
exekučného konania. V zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 písm. e) z. č. 328/1991 Zb. sa trovy prerušeného
exekučného konania stali pohľadávkou proti podstate. Podľa oznámenia Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 14.9.2012, konkurzné konanie pod sp. zn. 4K34/1999 bolo právoplatne skončené v roku 2002,
uznesenie o zrušení konkurzu nadobudlo právoplatnosť dňa 13.6.2002. Podľa informatívneho výpisu z
obchodného registra povinný po zrušení konkurzu nebol vymazaný z obchodného registra.



Podľa oznámenia súdneho exekútora zo dňa 24.11.2010, tento vykonanou previerkou zistil, že povinný
nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, nemá pracovníkov, nemá žiadne podnikateľské aktivity a je
nemajetný.

Z obchodného registra odvolací súd ďalej zistil, že dňa 19.4.2005 bol oprávnený ex offo vymazaný z
obchodného registra. Zanikol bez právneho nástupcu.

V danom prípade hoci povinný po zrušení konkurzu nebol vymazaný z obchodného registra, podľa
oznámenia súdneho exekútora už nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a je nemajetný. Exekútor
preto navrhoval zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP. Súd prvého stupňa exekúciu zastavil
podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (hoci výroku o zastavení exekúcie nepredchádza
povinný výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktorá skutočnosť však vzhľadom na viazanosť
odvolacieho súdu rozsahom podaného dovolania nie je predmetom osobitného prieskumu odvolacieho
súdu), a to z dôvodu, že ďalšie vedenie exekúcie je neprípustné pre zánik oprávneného.

Odvolací súd má za to, že v danom prípade boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie z
oboch dôvodov, tak podľa § 57 ods. 1 písm. g) EP, teda z dôvodu neprípustnosti ďalšieho vedenia
exekúcie, pretože je tu iný dôvod pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (zánik oprávneného bez právneho
nástupcu), ako aj zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného podľa § 57 ods. 1 písm. h) EP.

Pretože povinný je podľa oznámenia súdneho exekútora nemajetný v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2
veta prvá EP by mal trovy exekúcie znášať oprávnený. Oprávnený však zanikol výmazom z Obchodného
registra, preto prvostupňový súd správne uzavrel, že žiadneho z účastníkov nemožno zaviazať na
náhradu trov exekúcie. Zo žiadneho ustanovenia Exekučného poriadku pritom nevyplýva, že by v týchto
prípadoch mal trovy exekúcie znášať štát.

Trovy exekúcie zásadne znášajú účastníci konania a to spravidla ten, proti komu sa exekúcia vedie
(povinný), výnimočne súd môže (v prípade, že k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného)
a za určitých okolností musí (ak k zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie) zaviazať na náhradu trov exekúcie oprávneného. Iba v jedinom prípade,
a to ak ide o vykonanie exekúcie pre vymoženie pohľadávky na výživnom, znáša trovy exekúcie súd
(§ 203 ods. 2 druhá veta EP).

Exekučný poriadok obsahuje vlastnú, špeciálnu úpravu trov exekúcie a ich náhrady a akákoľvek analógia
s náhradou trov povinnej obhajoby u advokátov, či s činnosťou notára neprichádza do úvahy. Preto ak
žiadneho z účastníkov nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie, nezostáva nič iné, ako súdnemu
exekútorovi v tom prípade odmenu nepriznať. Nároky exekútora tak zostanú neuspokojené. Je to však
riziko, ktoré exekútor nesie a ktoré súvisí s výkonom jeho profesie.

K tejto otázke sa Ústavný súd vyjadril vo viacerých svojich rozhodnutiach. V zmysle uznesenia
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 236/08, nepriznaním odmeny exekútorovi, nedošlo k porušeniu
ústavných práv exekútora zaručených v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na zákaz
vyžadovania nútenej práce podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
nakoľko za majetok (v zmysle Dohovoru) je možné považovať len existujúci majetok, prípadne legitímnu
nádej na jeho získanie, pričom nárok na odmenu exekútora v prípade zastavenia exekúcie vzniká až
vtedy, ak mu je priznaná všeobecným súdom, ktorý je jediný povolaný o výške odmeny exekútora
rozhodnúť. (Rovnako aj II. ÚS 202/08, IV. ÚS 65/08). Za nútenú prácu je možné považovať iba prácu
vykonávanú osobou proti jej vôli. Exekútorská činnosť je pritom vykonávaná so súhlasom exekútora.

V uznesení sp. zn. I. ÚS 377/08 zo dňa 5.11.2008 Ústavný súd uviedol, že z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že o nútenú alebo povinnú prácu ide vtedy, ak sa
vykonáva bez súhlasu dotknutej osoby, má nespravodlivý či vynútený charakter a výkon takejto práce



je neodvratný. Navyše ústavný súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku
môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí
viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery
kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto
súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (Van der Mussele
proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06), v ktorom
bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i
riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s
výkonom tejto profesie.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvého stupňa rozhodol správne, keď súdnemu exekútorovi v danom
prípade náhradu trov exekúcie nepriznal. Samotná skutočnosť, že oprávnený, ktorý mal byť zaviazaný
na náhradu trov exekúcie, stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania a nemožno mu
preto uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, nemôže mať za následok uloženie tejto povinnosti
štátu, pretože túto možnosť Exekučný poriadok neupravuje. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.