Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/257/2013 z 18. 12. 2013 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 18. decembra 2013, sp. zn. 9Co/257/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:2108224313.1 Krajský súd Trnava | 9Co/257/2013 | ECLI:SK:KSTT:2013:2108224313.1 | 2013-12-18 | Uznesenie Citované ustanovenia: zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 9 ods. 1 zákona č. 180/2013 Z. z., ZP, § 67 ZP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/472da543-2f61-4822-8cf9-716842bf1b9a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:2108224313.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/257/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2108224313
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2108224313.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobcu: RNDr. M. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M., F. XXXX/
X, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, Trnava, Kollárova 8, o skončenie pracovného pomeru, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 18C/185/2008-81 zo dňa 18. januára 2010

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti skončenia pracovného
pomeru žalobcu u žalovaného z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom napadnutým odvolaním žalobu žalobcu zamietol a vyslovil, že
žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva. Mal preukázané, že žaloba žalobcu na náhradu
mzdy za obdobie od 17.10.2008 do 30.11.2009 v sume 26.482,60 eura spolu s odstupným za štyri
kalendárne mesiace v roku 2009 v sume 6.561,32 eura a náhrada mzdy v sume priemerného mesačného
zárobku od 01.12.2009 do právoplatného skončenia pracovného pomeru spolu s úrokom z omeškania
nie je dôvodná. Žalobu zamietol tiež v časti skončenia pracovného pomeru v zmysle § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Na základe vykonaného dokazovania žalobu žalobcu
nepovažoval za dôvodnú pre nedostatok pasívnej legitimácie na strane žalovaného. Žalobca počas
celého konania pred súdom trval podľa pôvodnej zmluvy na mieste výkonu práce v Dunajskej Strede.
Rozsudkom okresného súdu č.k. 28C/24/2005-123 zo dňa 02.10.2007 bola vyslovená neplatnosť
výpovede žalovaného a žalobca bol preto zamestnancom Krajského úradu v Trnave, ktorý v zmysle §
8 ods. 3 z.č. 515/2003 Z.z. o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, zamestnávateľov a zamestnancov, ktorí k 31.12.2003 vykonávali verejnú službu v okresnom
úrade na úsekoch všeobecnej vnútornej správy živnostenského podnikania, civilnej obrany, krízového
riadenia, obrany a bezpečnosti štátu, hospodárskej mobilizácie, správy majetku štátu a mimoriadnych
rehabilitácií a prešli na krajský úrad, v ktorom územnom obvode mal okresný úrad sídlo. Súd v konaní
aplikoval ustanovenie § 3 ods. 4 z.č. 254/2007 Z.z., v zmysle ktorého boli krajské úrady zrušené. Podľa
tohto ustanovenia práva a povinnosti z pracovných vzťahov zamestnancov krajského úradu pri výkone
práce vo verejnom záujme, ktorí k 30.09.2007 vykonávali verejnú službu v obvodnom úrade, prechádzajú
na obvodný úrad. Právnym nástupcom krajského úradu sa stal Obvodný úrad v Dunajskej Strede a
konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických
osôb, začatých do 30.09.2007, dokončí tento obvodný úrad. Jedná sa v každom prípade o Obvodný
úrad Dunajská Streda, ktorý mal v skutočnosti zabezpečiť aj výkon práce v prospech žalobcu. Preto
žalovaný nie je tým subjektom, ktorý je povinný uspokojiť akékoľvek nároky žalobcu a preto je žaloba
nedôvodná a neopodstatnená i v časti skončenia pracovného pomeru. O práve na náhradu trov konania
súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešne brániacemu sa žalovanému právo
na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Nesúhlasil s rozsudkom súdu prvého
stupňa a žiadal, aby bol zrušený a vec bola súdu prvého stupňa vrátená na ďalšie konanie. Nároky
uplatnené v žalobe vznikli z neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru pre porušenie



pracovnej disciplíny po nadobudnutí právoplatnosti čiastočného rozsudku Okresného súdu Trnava č.k.
28C/24/2005-123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/80/2008-159 a uznesenia
Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo 20/2009 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru pre porušenie pracovnej disciplíny. Žalobu podával na pôvodného zamestnávateľa, t.j. Krajský
úrad v Trnave a ako nástupnícka organizácia bol Okresným súdom Trnava, v petite rozsudku uvedený
Obvodný úrad v Trnave, k čomu dospel súd po podrobnom dokazovaní o priebehu jeho pracovného
pomeru od roku 1999 a v rozsudku to náležite odôvodnil, čo bolo opätovne potvrdené i Krajským
súdom v Trnave, nakoľko žalovaný vtedy nenamietal svoje právne nástupníctvo. Vo vzťahu k súdu
nevykonal žiadny procesný úkon, ktorým by akýmkoľvek spôsobom z jeho strany bol daný návrh na
zmenu účastníka na strane žalovaného. Potom to nebol on, ktorý navrhol, aby na strane žalovaného
došlo v dôsledku zákona č. 254/2007 Z.z. k zmene účastníka na strane žalovaného z Krajského úradu
v Trnave, ktorého označil za žalovaného v žalobe na Obvodný úrad v Trnave. Takto rozhodol Okresný
súd Trnava a toto bolo potvrdené Krajským súdom v Trnave. Poukázal na to, že dňa 17.10.2008
nadobudol právoplatnosť čiastočný rozsudok Okresného súdu Trnava č.k. 28C/24/2005-123 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/70/2008-159 o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, v zmysle ktorého rozsudku ho zamestnávateľ svojim listom zo dňa 28.10.2008
vyzval na nástup do zamestnania s ponukou voľných štátno-zamestnaneckých miest na Obvodnom
úrade v Trnave. Z toho jednoznačne vyplýva, že žalovaný sám uznal, že pracovný pomer u neho
naďalej trvá. Obvodný úrad Trnava s ním neskončil pracovný pomer ani dohodou, ani výpoveďou, ani
okamžitým skončením pracovného pomeru. To, že po nástupe do zamestnania mu žalovaný nevedel
ponúknuť vhodné pracovné miesto znamená, že vec mal riešiť výpoveďou v zmysle § 63 ods. 1
písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti. Poukázal na z.č. 254/2007 Z.z. o zrušení krajských
úradov. Podstatné pochybenie súdu prvého stupňa vidí v tom, že neskúmal, či vôbec bol niekedy v
pracovno-právnom vzťahu s Obvodným úradom v Dunajskej Strede. Keďže v takomto vzťahu nikdy
nebol, je chybou, pokiaľ sa stotožnil s právnym nástupníctvom Obvodného úradu v Trnave, pretože
bol v pracovno-právnom vzťahu s Okresným úradom v Dunajskej Strede, čo sú dva úplne odlišné
subjekty, pričom okresné úrady boli zrušené s účinnosťou od 01.01.2004. Poukázal na ustanovenie §
3 ods. 9 z.č. 254/2007 Z.z., keď pohľadávky a záväzky krajského úradu prechádzajú na obvodný úrad,
z ktorého činnosti vznikli. Vzhľadom na skutočnosť, že pohľadávky žalobcu nikdy nevznikli z činnosti
Obvodného úradu v Dunajskej Strede, ale sú to pohľadávky, ktoré prešli z Okresného úradu v Dunajskej
Strede na Krajský úrad v Trnave, vzťahuje sa na nástupníctvo § 3 ods. 10 zákona, v zmysle ktorého
pohľadávky krajského úradu, ktoré neprešli na obvodný úrad podľa ods. 9, prechádzajú na obvodný úrad
v sídle kraja. Súd použil ustanovenie § 8 ods. 3 zákona o krajských úradoch a obvodných úradoch bez
vykonania dokazovania. Nebral do úvahy dokazovanie, ktoré už bolo vykonané v konaní o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru. Krajský úrad v Trnave mal pri zrušení okresných úradov v
roku 2004 postupovať v zmysle § 8 ods. 6 z.č. 515/2003 Z.z., z ktorého vyplýva, že nároky zamestnancov
vyplývajúce zo štátno-zamestnaneckých pomerov a z pracovno-právnych vzťahov uvedených v ods.
5 uspokojí krajský úrad. Súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie ohľadom jeho pracovného
zaradenia, nebral do úvahy ani dôkazy už vykonané, preto je jeho odvolanie dôvodné.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadril, rozsudok súdu prvého stupňa navrhol ako vecne
správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP), po
zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
(§ 212 ods. 1 OSP) postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k
záveru, že je potrebné rozhodnúť spôsobom uvedeným vo výrokovej časti. Senát odvolacieho súdu toto
rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9, posledná veta zákona č. 757/2004
Z.z.).

Predmetom tohto konania podľa pôvodnej žaloby žalobcu bol jeho nárok na náhradu mzdy a určenie,
že pracovný pomer medzi účastníkmi končí podľa § 63 ods. 1 písmeno 2 Zákonníka práce z dôvodu
nadbytočnosti žalobcu nasledujúci kalendárny deň po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu, ktorý
toto skončenie pracovného pomeru vysloví.

Rozsudkom Krajského súdu v Trnave číslo konania 9Co/157/2010 - 150 zo dňa
26. júla 2011 odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti skončenia



pracovného pomeru žalobcu u žalovaného z dôvodu nadbytočnosti potvrdil, v časti uplatnenej náhrady
mzdy pripustil späťvzatie žaloby žalobcom, rozsudok súdu prvého stupňa v tejto časti zrušil a konanie
zastavil. Žalovanému nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania.

V dôsledku podaného dovolania žalobcu proti tomuto rozsudku Najvyšší súd Slovenskej republiky
uznesením č.k. 4 Cdo 240/2011-206 rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcom výroku
zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí poukázal
na to že v preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej
legitimácie žalovaného. Odvolací súd jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a stotožnil sa s
odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa zamietol
žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Odvolací súd jeho rozhodnutie ako
vecne správne potvrdil, pretože sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa však súd prvého stupňa nevysporiadal s
viacerými otázkami a uvedený nedostatok neodstránil ani odvolací súd, keď sa stotožnil v celom
rozsahu s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a v podrobnostiach naň poukázal. Súd prvého
stupňa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia len uviedol, že právoplatným rozhodnutím
súdu bola určená neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu a žalobca bol stále zamestnancom
Krajského úradu v Trnave, ktorý bol podľa § 8 ods. 3 zákona č. 515/2003 Z.z. zamestnávateľom
zamestnancov, ktorí k 31. decembru 2003 vykonávali verejnú službu v okresnom úrade na príslušných
úsekoch a prešli na krajský úrad, v ktorom územnom obvode mal okresný úrad sídlo. Následne zákonom
č. 254/2007 Z.z. došlo k zmene zákona č. 515/2003 Z.z. a podľa § 3 ods. 4 tohto zákona
boli krajské úrady zrušené a práva a povinnosti z pracovno-právnych vzťahov zamestnancov krajských
úradov pri výkone práce vo verejnom záujme, ktorí k 30. septembru 2007 vykonávali verejnú službu
v krajskom úrade, prešli na obvodný úrad. Právnym nástupcom Krajského úradu v Trnave sa tak stal
Obvodný úrad v Dunajskej Strede, kde mal žalobca podľa zmluvy dohodnuté miesto výkonu práce.

Súdy sa podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správne zaoberali otázkou pasívnej vecnej
legitimácie, otázkou prechodu práv a povinností po zrušení okresných úradov i otázkou prechodu práv
a povinností po zrušení krajských úradov.

Pritom z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé, kedy a akým spôsobom vznikol
pracovný pomer žalobcu (resp. iný pomer), aký druh práce mal žalobca dohodnutý, ako sa tento
pomer vyvíjal, kde bolo miesto výkonu práce žalobcu, ktoré otázky sú podstatné pre vyriešenie otázky
pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa tak nevyplýva, na základe
čoho, akých dôkazov dospel súd k záveru, že žalobca vykonával verejnú službu uvedenú v § 8 ods. 3
zákona č. 515/2003 Z.z. a § 3 ods. 4 zákona č. 254/2007 Z.z., keď aplikoval ustanovenia týkajúce sa
verejnej služby, hoci právne predpisy obsahujú i iné ustanovenia, týkajúce sa štátnozamestnaneckých
vzťahov štátnych zamestnancov vykonávajúcich štátnu službu v obvodnom úrade alebo v krajskom
úrade (§ 3 ods. 1, 2, 3 a 5 zákona č. 254/2007 Z.z.) a týkajúce sa štátnozamestnaneckých pomerov
zamestnancov, vykonávajúcich štátnu službu v okresnom úrade, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov
krajských úradov a okresných úradov, vykonávajúcich verejnú službu pri správe nehnuteľného majetku
štátu (§ 8 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona č. 515/2003 Z.z.).

Z listinných dôkazov založených v spise, napr. z „výzvy na nástup do zamestnania“, adresovanej
žalovaným žalobcovi vyplýva, že žalobcovi boli ponúkané štátnozamestnanecké miesta. Posúdenie,
či ide o pracovnoprávny vzťah alebo o štátnozamestnanecký pomer je významné tiež
z hľadiska aplikácie príslušného právneho predpisu. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej nie je
zrejmé ako súd vyhodnotil vo vzťahu k prejednávanej veci právoplatné rozhodnutie Okresného súdu
Trnava č.k. 28 C 24/2005, ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie
pracovnej disciplíny dané žalobcovi 16. februára 2005 je neplatné, ktoré rozhodnutie bolo vydané v
konaní proti žalovanému Obvodnému úradu v Trnave, ktorý úrad súdy považovali za právneho nástupcu
Krajského úradu v Trnave. V odôvodnení svojho rozhodnutia len uviedol, že právny úkon je neplatný a
jeho následky nenastali, tak žalobca zostal zamestnancom Krajského úradu v Trnave. Uvedené však z
rozhodnutia nevyplýva. Práve naopak, z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia vyplýva, že súdy mali
za to, že žalobca už nie je zamestnancom Krajského úradu v Trnave, ale Obvodného úradu v Trnave,
ktorý ako právneho nástupcu Krajského úradu v Trnave zo zákona považovali v danej veci za účastníka



konania a konali s ním. Zároveň je rozhodnutie nepreskúmateľné i z hľadiska vysporiadania sa s otázkou
pokračujúceho súdneho konania (po právoplatnosti rozhodnutia) v otázke ďalšieho zamestnávania
žalobcu a náhrady mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ktoré skôr začaté konanie v čase rozhodovania
súdov prebiehalo. Z ďalších dôkazov založených v spise vyplýva, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia
vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnávateľ konal Obvodný úrad v Trnave, napr. z „výzvy na nástup
do zamestnania“ a z „dohody o skončení pracovného pomeru“. Ani ohľadom týchto dôkazov nie je v
odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa uvedené ako sa súd s nimi skutkovo a právne vysporiadal.
Rozhodnutie je nepreskúmateľné i v časti, v ktorej súd prvého stupňa uvádza, že „konanie, v ktorom sa
rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb, začaté do 30.
septembra 2007, dokončí tento obvodný úrad. Jedná sa v každom prípade o Obvodný úrad Dunajská
Streda, ktorý mal v skutočnosti zabezpečiť aj výkon práce v prospech navrhovateľa.“ Súd prvého stupňa
pravdepodobne uviedol ustanovenie § 3 ods. 12 zákona č. 254/2007 Z.z. Avšak toto ustanovenie sa
týka konaní začatých krajským úradom (v ktorých krajský úrad vystupuje ako správny orgán), pričom
o také konanie v preskúmavanej veci nejde. Preto nie je zrejmé, z akého dôvodu na také konania súd
prvého stupňa poukázal.

Na základe vyššie uvedeného tak rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahuje náležitosti rozsudku
v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, akými úvahami sa pri
hodnotení dôkazov riadil.

Z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je nepreskúmateľné a tento nedostatok neodstránil ani
odvolací súd, ktorý v celom rozsahu sa stotožniac s jeho odôvodnením naň v podrobnostiach s použitím
§ 219 ods. 2 OSP len poukázal, Najvyšší súd Slovenskej republiky považoval rozhodnutie odvolacieho
súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa za nepreskúmateľné. Keď sa v preskúmavanej
veci odvolací súd stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktoré nemá náležitosti
odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP, zaťažil konanie vadou podľa § 237 písm. f/ OSP.

Krajský súd v Trnave po zrušení jeho rozsudku dovolacím súdom preskúmal napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa (§ 212 ods. 1 OSP), prejednal postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že súd prvého stupňa svojím postupom odňal účastníkom možnosť
konať pred súdom, preto je potrebné tento rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie(§ 221 ods. 1 písm. f) OSP). Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov
3:0, t.j. jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

V ďalšom konaní potom predmetom sporu zostal nárok žalobcu o určenie, že pracovný pomer medzi
účastníkmi končí podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu nadbytočnosti nasledujúci
kalendárny deň po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu, ktorý toto skončenie pracovného pomeru
vysloví.

Odvolací súd s prihliadnutím na právny názor dovolacieho súdu a v ňom uvedené argumenty a plne si
osvojil záver, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nie je náležite odôvodnené tak, ako to požaduje zákon.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal,
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby
transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované
zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46
ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie
spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.1.1999) tak,
že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené,
rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci.



Posúdiac odôvodnenie preskúmavaného rozsudku podľa vyššie cit. ust. § 157 ods. 2 OSP po zohľadnení
jeho vyššie uvedeného výkladu je zrejmé, že prvostupňový súd sa ním dôsledne neriadil. Z odôvodnenia
prvostupňového súdu s poukazom na vyššie uvedené nie je možné zistiť na základe akých skutočností,
úvah a myšlienkových postupov dospel súd k záveru, že žalobu je dôvodné zamietnuť. V hodnotení
skutkových zistení prvostupňového súdu tak absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyplývajú zo spisu
a vyšli v konaní najavo, avšak súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností
nezhodnotil.

V prejednávanom prípade odvolací súd v zhode s názorom dovolacieho súdu mal za to, že nebolo
náležite ozrejmené, kedy a akým spôsobom vznikol pracovný pomer žalobcu (resp. iný pomer), aký
druh práce mal žalobca dohodnutý, ako sa tento pomer vyvíjal, kde bolo miesto výkonu práce žalobcu,
ktoré otázky sú podstatné pre vyriešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Z rozhodnutia
súdu prvého stupňa tak nevyplýva, na základe čoho, akých dôkazov dospel súd k záveru, že žalobca
vykonával verejnú službu uvedenú v § 8 ods. 3 zákona č. 515/2003 Z.z. a § 3 ods. 4 zákona č.
254/2007 Z.z., keď aplikoval ustanovenia týkajúce sa verejnej služby, hoci právne predpisy obsahujú i
iné ustanovenia, týkajúce sa štátnozamestnaneckých vzťahov štátnych zamestnancov vykonávajúcich
štátnu službu v obvodnom úrade alebo v krajskom úrade (§ 3 ods. 1, 2, 3 a 5 zákona č. 254/2007 Z.z.) a
týkajúce sa štátnozamestnaneckých pomerov zamestnancov, vykonávajúcich štátnu službu v okresnom
úrade, pracovnoprávne vzťahy zamestnancov krajských úradov a okresných úradov, vykonávajúcich
verejnú službu pri správe nehnuteľného majetku štátu (§ 8 ods. 2, 4, 5 a 6 zákona č. 515/2003 Z.z.).

Posúdenie, či ide o pracovnoprávny vzťah alebo o štátnozamestnanecký pomer je významné tiež z
hľadiska aplikácie príslušného právneho predpisu. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej nie je zrejmé,
ako súd vyhodnotil vo vzťahu k prejednávanej veci právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Trnava č.k.
28C 24/2005, ktorým bolo určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru pre porušenie pracovnej
disciplíny dané žalobcovi 16. februára 2005 je neplatné, ktoré rozhodnutie bolo vydané v konaní proti
žalovanému Obvodnému úradu v Trnave, ktorý úrad súdy považovali za právneho nástupcu Krajského
úradu v Trnave. V odôvodnení svojho rozhodnutia len uviedol, že právny úkon je neplatný a jeho následky
nenastali, tak žalobca zostal zamestnancom Krajského úradu v Trnave, čo ale z rozhodnutia nevyplýva,
naopak, z odôvodnenia právoplatného rozhodnutia vyplýva, že súdy mali za to, že žalobca už nie je
zamestnancom Krajského úradu v Trnave, ale Obvodného úradu v Trnave, ktorý ako právneho
nástupcu Krajského úradu v Trnave zo zákona považovali v danej veci za účastníka konania a konali s
ním. Zároveň je rozhodnutie nepreskúmateľné i z hľadiska vysporiadania sa s otázkou pokračujúceho
súdneho konania (po právoplatnosti rozhodnutia) v otázke ďalšieho zamestnávania žalobcu a náhrady
mzdy podľa § 79 Zákonníka práce, ktoré skôr začaté konanie v čase rozhodovania súdov
prebiehalo. Rozhodnutie je nepreskúmateľné i v časti, v ktorej súd prvého stupňa uvádza, že „konanie,
v ktorom sa rozhoduje o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb,
začaté do 30. septembra 2007, dokončí tento obvodný úrad. Jedná sa v každom prípade o Obvodný
úrad Dunajská Streda, ktorý mal v skutočnosti zabezpečiť aj výkon práce v prospech
navrhovateľa.“ Súd prvého stupňa pravdepodobne uviedol ustanovenie § 3 ods. 12 zákona č. 254/2007
Z.z. Avšak toto ustanovenie sa týka konaní začatých krajským úradom (v ktorých krajský úrad vystupuje
ako správny orgán), pričom o také konanie v preskúmavanej veci nejde. Preto nie je zrejmé, z akého
dôvodu na také konania súd prvého stupňa poukázal.

Po vyriešení pasívnej legitimácie žalovaného súd prvého stupňa posúdi nárok žalobcu vecne. Žalobca sa
domáha určenia, že pracovný pomer medzi účastníkmi končí podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce
z dôvodu nadbytočnosti nasledujúci kalendárny deň po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku súdu, ktorý
toto skončenie pracovného pomeru vysloví.

Podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď iba z
dôvodov, ak sa zamestnanec stane nadbytočný vzhľadom na písomné rozhodnutie zamestnávateľa
alebo príslušného orgánu o zmene jeho úloh, technického vybavenia alebo o znížení stavu
zamestnancov s cieľom zabezpečiť efektívnosť práce alebo o iných organizačných zmenách.

Z dispozície právnej normy, aplikácie ktorej sa žalobca domáha, vyplýva, že dáva zamestnávateľovi
možnosť dať zamestnancovi výpoveď z dôvodu nadbytočnosti. Podmienkou použitia tohto výpovedného
dôvodu je organizačná zmena, nadbytočnosť zamestnanca a príčinná súvislosť medzi organizačnou



zmenou a nadbytočnosťou zamestnanca. Posúdenie toho, či existuje výpovedný dôvod ako aj to, či
zamestnávateľ uskutoční tento úkon a pristúpili k výpovedi zo zákonom predpokladaných dôvodov,
je len na rozhodnutí zamestnávateľa. Ustanovenie § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce
vytvára zamestnávateľovi možnosť, nie povinnosť vynútiteľnú rozhodnutím súdu, skončiť pracovný
pomer výpoveďou. Ak zamestnávateľ k výpovedí nepristúpi, ustanovenie § 63 ods. 1 písmeno b)
Zákonníka práce neposkytuje zamestnancovi súdne uplatniteľný nárok (právo) na takúto výpoveď.
V ustanovení § 67 Zákonníka práce sa dáva zamestnancovi možnosť ukončiť pracovný pomer
výpoveďou z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. Rovnako ako zamestnanec nemôže
nútiť zamestnávateľa, aby ukončil pracovný pomer so zamestnancom výpoveďou (ide o jeho autonómne
rozhodnutie, o jeho prejav vôle), ani zamestnávateľ nemôže nútiť zamestnanca, aby skončil pracovný
pomer výpoveďou. Zákonné ustanovenia, na ktoré sa tu poukazuje, sú vo vzájomnej rovnováhe a ako
zamestnancovi, tak i zamestnávateľovi z nich vyplývajú len tie práva a povinnosti, ktoré zákon výslovne
zakotvil. Ani zamestnávateľa, ani zamestnanca nemožno nútiť a to ani autoritatívnym rozhodnutím súdu,
aby k výpovedi pristúpili. Tieto skutočnosti súd prvého stupňa pri svojom rozhodnutí neopomenie a
vyvodí z nich zodpovedajúce právne závery.

Preto odvolací súd s prihliadnutím na uvedené dôvody rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

Po zrušení veci dovolacím súdom žalovaný oznámil, že v nadväznosti na zákon číslo č. 345/2012
Z.z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
došlo k zániku Obvodného úradu v Trnave ako právnickej osoby k 1.1.2013. Právnym nástupcom
žalovaného v predmetnom spore je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova ulica
číslo 2, 812 72 Bratislava, IČO 00151866.

V sporovom konaní určuje toho, kto vystupuje na strane žalovaného žalobca, žalovanému zostáva
zachované právo na námietku pasívnej vecnej legitimácie. V predmetnom spore žalobca v žalobe
podanej dňa 14. 11. 2008 určil ako žalovaného Obvodný úrad v Trnave(od 1.11. 2013 okresný úrad).
Zákonom č. 345/2012 Z.z., ktorým bol novelizovaný aj zákon č. 515/2003 Z.z., neboli obvodné úrady od
1. januára 2013 zrušené, tieto naďalej existovali ako miestne orgány štátnej správy (§ 2 až 4 v zákona
č. 515/2003 Z.z.), pričom § 8a zákona č. 345/2012 Z.z. obsahuje prechodné ustanovenia k právnej
úprave účinnej od 1. januára 2013 o prechode práv a povinností zo štátnozamestnaneckých vzťahov
a pracovnoprávnych vzťahov z špecifikovaných krajských úradov, ktoré nároky zamestnancov uspokojí
ministerstvo podľa osobitných predpisov. Žalovaným v konaní však nie je krajský úrad. Medzičasom
sa zákonom č. 180/2013 Z.z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých
zákonov stali okresné úrady nástupcami obvodných úradov - § 9 ods. 1 - „obvodné úrady zriadené podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2013 sú okresné úrady podľa tohto zákona“, avšak i tu práva
a povinností zo štátnozamestnaneckých vzťahov a pracovnoprávnych vzťahov od 1.11. 2013 prevzalo
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

Určenie, kto je pasívne legitimovaný v spore je vlastne jeho ťažiskom, posúdenie, o aký právny vzťah
medzi účastníkmi ide, u ktorého zamestnávateľa a v akej funkcii žalobca pracoval, aký druh práce
mal žalobca dohodnutý, ako sa tento pomer vyvíjal, kde bolo miesto výkonu práce žalobcu, kto bol
jeho zamestnávateľom sa musí v konaní ozrejmiť, preto boli rozhodnutia súdov zrušené a tak zostáva
túto otázku vyriešiť a s námietkami pasívnej vecnej legitimácie vzhľadom aj na túto právnu úpravu sa
vysporiadať a následne posúdiť nárok žalobcu vecne a opätovne rozhodnúť.

V danom prípade existujú okresné úrady ako miestne orgány štátnej správy naďalej, avšak s
oklieštenými kompetenciami, ich značný rozsah prevzalo ministerstvo, preto zostáva žalobcovi za
účinnej súčinnosti súdu (najmä pri univerzálnej sukcesii) zvážiť, kto vzhľadom na uvedené zmeny je v
konaní pasívne legitimovaný, či žalovaným zostane okresný úrad, či ministerstvo, alebo iný subjekt.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách tohto odvolacieho a dovolacieho
konania(§ 224 ods. 3, § 243d ods. 1 OSP).

Poučenie:



Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.