{"guid": "4c76289d-11c5-41d6-969d-74e27709800c:c24113e6-b020-4eff-93e4-e12a893b9f41", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1", "spisova_znacka": "3CoE/175/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 3CoE/175/2013 z 16. 12. 2013", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 16. decembra 2013, sp. zn. 3CoE/175/2013, ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1", "identifikacne_cislo": "4106219086", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Janka Klčová", "sudca_id": 1705, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-janka-klcova-1705", "datum_vydania": "2013-12-16", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Exekúcia a výkon rozhodnutí"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 zákona č. 223/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/223-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 zákona č. 223/1995 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/223/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/223-1995/paragraf-58"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1", "nazov": "§ 45 ods. 1 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "nazov": "§ 45 ods. 2 ZRK", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/244/#paragraf-45.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/244-2002/paragraf-45"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "nazov": "§ 53 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-53.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-53"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/223#paragraf-57", "/SK/ZZ/1995/223#paragraf-58", "/SK/ZZ/2002/244#paragraf-45", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-53", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c24113e6-b020-4eff-93e4-e12a893b9f41", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava\nSpisová značka: 3CoE/175/2013\nIdentifikačné číslo súdneho spisu: 4106219086\nDátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2013\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová\nECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:4106219086.1\n\nUznesenie\nKrajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,\nPribinova 25, v konaní zastúpený spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4,\nBratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom : Z. Z. XXX/X, Z.,\nexekúcii vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave,\nZáhradnícka č. 60, o vymoženie 348,54 Eur s príslušenstvom a trovy exekúcie, o odvolaní oprávneného\nproti uzneseniu Okresného súdu Galanta pod č.k. 16Er/95/2007-90 zo dňa 12.11.2012, takto\n\nr o z h o d o l :\n\nOdvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa  p o t v r d z u j e.\n\nNávrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podľa § 109\nods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku  z a m i e t a .\n\nPovinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.\n\no d ô v o d n e n i e :\n\nNapadnutým uznesením súd prvého stupňa pod bodom I./ exekúciu zastavil a pod bodom II./  súdnemu\nexekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.\n\nRozhodnutie odôvodnil právne s poukazom na ustanovenia § 57 ods. 2, § 58 ods.1 Exekučného\nporiadku, § 45 ods.1, ods.2 zákona o rozhodcovskom konaní, zákon o spotrebiteľských úveroch,\n§§ 52, 53 a 54  Občianskeho zákonníka, Smernicu rady 93/13/EHS a citovanú judikatúru Súdneho\ndvora ES. Súd prvého stupňa mal preukázané, že sa jedná o spotrebiteľský vzťah ( založený\nzmluvou o úvere č. 4191807 uzatvorenou medzi účastníkmi exekučného konania dňa 06.12.2005),\nna ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Posudzoval rozhodcovskú doložku, ktorá je uvedená vo\nvšeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.), pričom zistil, že táto ( rozhodcovská doložka)\nje neprijateľná a ustanovenie o nej je absolútne neplatné, keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v\nprávach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neplatná rozhodcovská doložka\nnemôže podľa názoru prvostupňového súdu založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a\nrozhodnúť, preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z dôvodu neplatnosti\nrozhodcovskej doložky existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, teda jeho nespôsobilosť a\nnepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, preto súd prvého stupňa exekúciu zastavil.\n\nO trovách exekučného konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 200 ods.2 a § 203 ods. 1 Exekučného\nporiadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si tento žiadne trovy\nneuplatnil.\n\nProti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal\nzrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.\n\nV podrobných dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec zverenej\nprávomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods.2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,\nďalej len „ OSP“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust. §\n205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd svojim postupom odňal\núčastníkovi možnosť konať pred súdom( ust. § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. d)\nOSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a tiež z toho\ndôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci( ust.\n§ 205 ods.2 písm. f) OSP). Taktiež podal odvolanie aj podľa § 205 ods.2 písm. a) OSP v spojení s\nust. §221 ods.1 písm. f) OSP, teda pre odňatie možnosti konať pred súdom, nakoľko exekučný súd\npodľa názoru odvolateľa neumožnil účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie v\nktorom by mohli uplatniť svoje stanoviská k skutkovým a právnym otázkam, nastoleným samotným\nsúdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. V tejto súvislosti poukázal podrobne i na\njudikatúru Súdneho dvora EÚ, nálezy Ústavného súdu ČR ako i rozhodnutia tunajších súdov. Ďalej\nuviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je v oblasti prieskumu rozhodnutia\nrozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ust. § 43 zákona č. 244/2002 Z.z.\no rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ ZoRK“), nakoľko zákonodarca priznal všeobecným súdom\nprávomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdom iba v rámci konania o zrušení\nrozhodcovských rozsudkov. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods.2 Exekučného poriadku tak, ako\nju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je podľa názoru odvolateľa v priamom rozpore s ústavným\nprávom žalobcu ( oprávneného) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj\nv rozpore so zásadou legality a princípom právnej istoty. Ďalej namietal, že exekučný súd môže\npristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania\nrealizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, nie ex officio. V\nrámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú\nsprávnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou\nrušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v\nkonaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky\nexekučného titulu. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal,\naby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému\nsúdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1\nods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty  a princípom ochrany dôvery všetkých\nsubjektov práva v právny poriadok. Odvolateľ  tiež uviedol, že okresný súd  porušil aj čl. 46 ods.1\nÚstavy SR, ktorá zaručuje každej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, právo na súdnu\nochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej\nprávnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez\nvykonania dokazovania. Navyše, exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach\nSúdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné, nakoľko nemajú\nvšeobecnú záväznosť. Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní, nakoľko bol\noprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako\npostavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietal,\nže nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre\nrozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi\nalebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučný súd napadnutým\nrozhodnutím tiež vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci\núplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania  tak porušil zásadu\ndvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie, dôsledne teda  nezisťoval\nskutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie\nmá inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci.  Ďalej namietal, že exekučný súd je v\nzmysle § 45 ods.1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom\nje v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky,  ktorá je\nvšak aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom\nneboli ustanovenia ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.\nOprávnený tiež vyjadril nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere,\nv zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného, nepatrí podľa jeho názoru\n\ndo pôsobnosti tohto zákona, čo aj podrobne dôvodil výkladom príslušných ustanovení ( § 497 a nasl.\nObZ, § 2 a §4 zákona o spotrebiteľských úveroch). V závere odvolania oprávnený poukázal na nesprávne\nposúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania pričom poukázal na to, že úrok z omeškania (s ktorým\nmimochodom povinný súhlasil podpísaním zmluvy ako i všeobecných zmluvných podmienok)  ma iba\nsankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška\núrokov 0,25 % denne nie je podľa jeho  názoru neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého\nobchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje\nzabezpečenie pri poskytnutí úveru a tiež vzhľadom na ďalšie obchodné riziká, ktoré sú späté s týmto\ndruhom podnikateľskej činnosti. Poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za zasielanie upomienok boli\ndojednané podľa názoru odvolateľa taktiež v súlade so zákonom a odzrkadľujú len administratívne úkony\na náklady, ktoré boli  s nevyhnutnými úkonmi objektívne spojené.\n\nV ďalších bodoch odvolania uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym\nporiadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz\nposudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.\no súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd je povinný preskúmať žiadosť\no udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom\npoveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o\nudelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného\ntitulu so zákone. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením\nzamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,\nnávrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. §44 ods. 2\nExekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch tvorených\nústavne konformnou interpretáciou ust. §45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. §40 a nasl. ZoRK len v\nspojení s revíziou práve podaného návrhu na a vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný\nsúd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a\nprincípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné\npráva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny\nproces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku). V ďalšej fáze odvolania oprávnený\npodrobne poukazoval na viaceré nejasnosti právneho základu Smernice 93/13/EHS a jeho interpretácie\nSúdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom rozhodujúcim exekučnom konaní.\n\nS poukazom na uvedenú argumentáciu  žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v naznačenom\nrozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby konanie  prerušil\npodľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie  na základe čl. 267 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:\n\n1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach\nv spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci\nspotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?\n\n2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy\nsmernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách\nvykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky\nspory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred\nstálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu\nmožno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá\nžalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca\nzmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na\nvšeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo\nvšak neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej\nje rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc\nrozhodcovského súdu?\n\n3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré\naplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS\nzabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“\n\nKrajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané\noprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie\nspĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi\nodvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto\nuznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa §  219 OSP potvrdil. Toto uznesenie bolo prijaté\npomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení\nneskorších zmien a doplnení).\n\nV zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so\nzákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd\nzistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na\nvykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.\n\nV zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia\nalebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený\nvýkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak\nrozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne\nnemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia\nsúd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v\nrozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia\nproti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.\n\nV zmysle § 57 ods.2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z\nustanovení tohto alebo osobitného zákona.\n\nPodľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.\n\nPodľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého\nrozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého\nrozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.\n\nOdvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd\nprvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z tohto dôvodu sa odvolací\nsúd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.\n\nNa zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že\nexekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade,\nže exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa\nkritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť,\nči exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b)\nzákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom\nnedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský\nrozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,\nmusí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný\nsúd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle\n§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné\npoverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť\nlen tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania\nexekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.\n\nĎalej je treba uviesť, že súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z\npredmetnej zmluvy ako spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej\nčinnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť\npreskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných\nzmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné\npodmienky posúdené súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné,\n\npretože tieto zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných\nzmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú\nznačnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože\nneprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne\nrozhodol o zastavení exekúcie. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou podmienkou\nje jednoznačne rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie\nsporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú\npodmienku a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v\nneprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je\nto dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného\ntitulu. S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo nadbytočným zaoberať\nsa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.\n\nV závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané\nrozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie\nexekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu\nk tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu\npritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej\npodmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne\nvyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto\npráva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne\nrozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal\nvo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd v tomto\nuznesení vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené\nzadosť. Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých\nlistinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené výlučne oprávneným,\nteda o ktorých mal nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.\n\nOdvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných\nsťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,\nv ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že \"pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a\nuznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných\nprípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva\nmusí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu\nv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné\nprocesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že\npostupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho\nkonania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty\ndodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.\"\n\nZ vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne\nsprávne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, keď o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §\n224 ods. 1, § 142  ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal\nnapriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania\nneuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.\n\nV podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b)\nObčianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh\nna konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta\nprvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2\nExekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej\nistoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.\n\nOdvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho\nsúdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,\nktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad\nustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je\nv tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,\nže všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo\nmedzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému\nsúdu na zaujatie stanoviska.\n\nPodľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie\nexekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na\npodklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení\nneskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie\npoverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so\nzákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota\nneplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu\nalebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením\nzamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.\n\nUvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.\nV tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia\nexekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie\nexekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom\njeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu\nrozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom  exekučný\nsúd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre\nktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.\nTakáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na\nprerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení  č. k.      II. ÚS\n545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného\ntitulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia\nna vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už\nzačaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,\nako aj bez návrhu.\n\nOdvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel\nnávrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho\na sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.\n\nPodľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych\nspoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.\n\nVychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné\nprávne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267\nZmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)\notázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má\npovahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má\nprávomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,\norgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady\nES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie\na zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva\nrozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné\npre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.\n\nPovinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej\notázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,\n\nt. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia\no predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že\nvšeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na\nrozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom\ntakéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje\nustanovenie zákona  Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo\nak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu\ndvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to\npovažuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania\nvo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný\nprostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale\ns výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú\nskutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob\nvýkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam\nktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade\npráva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora\nmu poskytuje dostatok informácií.\n\nAk však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku\nSúdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).\n\nV zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá\nprávomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci\npredchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu\nzáväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska\nby bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.\n\nPredpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva\nje v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho\npráva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.\nZmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii\nsúdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke\nhraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať\nbezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom  v tom zmysle, že ho determinuje\npo stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne\nneopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí\nmať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že\ntáto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.\n\nPrvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či\nsa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v\nspotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci\nspotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.\nUvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom\nspore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor\no zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo\nskúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom\ndospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a\nnúti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou\npodmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že\nnespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne\nso spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v\nrozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i\nNajvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených\ndôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu\nzáklad v prejednávanom spore.\n\nDruhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy\nsmernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu\nneodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú\nvyužíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska\nsprávnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor\npo stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná\npodmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery\nspôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku\nškode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu\npovažovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť\nk záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré\npodmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady\npre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý\nbol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka (ďalej\nlen „OZ“) zákonom č. 150/2004 Z.z.  a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ.  Z\nuvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá\nv spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú\nnerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,\nbude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných\nzmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto\n\nSmernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v §\n53 ods. 4  OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo\nvšeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.\n1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,\nktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv\nspotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací\nsúd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom\nnie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej\nnepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo\nvýlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, k čomu\ndruhá otázka odvolateľa nesmeruje.\n\nTreťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v\nsúlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc\nvnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni\nvymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?\n\nSúdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci\nOcéano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že  systém ochrany zavedený\nSmernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom\nnachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti\na táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom\nbez toho, aby mohol vplývať\nna ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť\nkompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť\nsúdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na\ndosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ\nnebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože\ntakéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých\npodmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej\nuviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje\nspotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu\nzmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom\nalebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v\nsúvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny\nsúd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky\nobsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého\n\nvnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov\n3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,\nktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie\nje viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená\njudikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia  posudzovať nekalosť podmienok\nv spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti\ntakejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z\ntoho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je\nzamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie\nexekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči\nspotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.\n\nNa základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny\nsúd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím\nzabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v\nrozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s\nčlánkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý\nuskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby\npredložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie\npotreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte\nclairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.\n\nS poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom\nprípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,\nnávrh oprávneného  na prerušenie konania  zamietol.\n\nPoučenie:\n\nProti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "16Er/95/2007", "guid": "daa60bc8-2fb0-404d-9b5f-bc2c822ae000:631e80b2-07a8-42e2-a223-d7980404bf48", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 533/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 533/2013 z 11. 9. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-09-11", "citacie_n": 454, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c849904d-d005-4511-97ab-7bde5ed2caee"}, {"guid": "ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 379/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 379/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 457, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ba43f441-22c3-49af-ad04-3017098ae393"}, {"guid": "ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 378/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 378/2013 z 28. 8. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-08-28", "citacie_n": 456, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:050bd929-24b6-4abe-94e6-317fd3bb4857"}, {"guid": "ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 545/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 545/2010 z 9. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-09", "citacie_n": 2649, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a1fec582-d8e9-4d63-b90a-bfd777cc9682"}], "citovane_v": []}