Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 21CoE/239/2013 z 26. 6. 2014 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. júna 2014, sp. zn. 21CoE/239/2013, ECLI:SK:KSTT:2014:2610205263.1 Krajský súd Trnava | 21CoE/239/2013 | ECLI:SK:KSTT:2014:2610205263.1 | 2014-06-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 45 ZRK, § 44 EP, § 57 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6a6d4b4-da25-41e6-a33f-af1d7063feeb Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2014:2610205263.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/239/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2610205263
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Božena Husárová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2610205263.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci exekúcie oprávneného: Consumer Finance Holding a.s. , IČO: 35 923
130, so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5,
Bratislava, proti povinnému: K. L., nar.XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX, B. F., zastúpený opatrovníčkou
P. A., pracovníčkou Okresného súdu Senica, o vymoženie 565,43 eur s prísl., vedenej súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Senica
č. k. 6Er/395/2010 -42 zo dňa 7.9.2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa s poukazom na § 57 ods. 2 zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný poriadok") v spojení s § 45 ods.1, 2 zák.č.
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní exekúciu zastavil, o trovách exekučného konania rozhodol tak,
že podľa § 200 ods. 2 a § 203 ods.1 Exekučného poriadku ich exekútorovi z dôvodu ich neuplatnenia
nepriznal .

Rozhodol tak s poukazom na príslušné ustanoveniami Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995
Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení), zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní,
Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov, zák. č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch ako aj smernicou Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, k čomu označil i rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-76/10.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmaním priložených listín zistil,
že oprávnený s povinným uzavreli dňa 31.10.2006 zmluvu o pôžičke, na základe ktorej veriteľ poskytol
povinnému finančné prostriedky a povinný sa zaviazal poskytnuté finančné prostriedky splatiť.

Súd prvého stupňa posúdil predmetnú zmluvu ako zmluvu spotrebiteľskú, pričom zistil, že súčasťou
zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky, podľa ktorých sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory,
ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené Rozhodcovským súdom zriadeným pri
Slovenskej hospodárskej komore s.r.o.

Súd podrobil súdnej kontrole rozhodcovskú doložku a zisťoval, či nie je neprijateľnou zmluvnou
podmienkou spotrebiteľskej zmluvy, teda či rozhodcovská doložka začlenená medzi podmienky



štandardnej (formulárovej) zmluvy nespôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Súd prvého stupňa predmetnú rozhodcovskú doložku vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá je v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu
zo spotrebiteľskej zmluvy a takáto podmienka sa prieči dobrým mravom. Rozhodcovská doložka, ktorá
mala v danom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto
skutočnosť súd považoval za neprijateľnú podmienku v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku
si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým zmluvným podmienkam
a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že takto dojednaná
rozhodcovská doložka je neprijateľná a výkon práv a povinností z nej odporuje dobrým mravom, nie je
spôsobilá založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodovať, preto na rozhodcovský
rozsudok neprihliadal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na
ďalšie konanie.

Odvolateľ vyslovil názor, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti,
ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský
rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu z čoho vyplýva, že
je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je
vykonateľný, spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Exekučný súd nie je vecne príslušný konať
vo veci ako súd vyššej inštancie a teda skúmať súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok.
Exekučný súd v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní môže
skúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia
dôvodu pre zastavenie exekučného konania je pritom priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského
rozsudku. Poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-40/08 a zdôraznil, že vnútroštátny súd nemôže
kompenzovať opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a taktiež
nahrádzať pasivitu spotrebiteľa v spore. Podľa odvolateľa z európskeho práva nemožno vyvodiť záver,
podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa,
komunitárne právo ani neukladá exekučnému súdu povinnosť skúmať vecnú správnosť rozhodcovského
rozsudku okrem prípadu, že bola narušená zásada rovnosti. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že v období
do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 a § 54 Obč. zák. len na vymenované zmluvy a medzi ktoré zmluva
o úvere nepatrila. Odvolateľ tiež poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.
podľa ktorej by bolo neprijateľným ustanovením rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc
výlučne rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, čo ale nemá za následok zrušenie platnosti celej
doložky. V závere poukázal i na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3M Cdo/11/2010 zo dňa 26.9.2011, podľa
ktorého preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku je možné exekučným súdom len vtedy, ak
ide o dôvod uvedený v ust. § 45 ods.1 písm.c) zák.č. 244/2002 Z.z.

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
bez nariadenia ústneho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.



Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predložených listín dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je vecne
správne.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa § 45 ods. 1 a 2 zákona 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie
zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok
uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b) alebo c).

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku posudzuje, či je exekučný titul v súlade so zákonom, teda je oprávnený preskúmať exekučný
titul z formálnej stránky. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie NS SR zo dňa 18. januára
2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol
vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský
súd.

Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.
Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 z 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom,
ktorého výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok
tohto rozhodovania. Zákon o rozhodcovskom konaní nevylučuje, aby otázka (nedostatku) právomoci
rozhodcu bola skúmaná i v exekučnom konaní.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §



40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o
rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Postup, kedy by exekučný súd najprv udelil poverenie na vykonanie exekúcie, aj keď by vedel
o nedostatkoch exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, a následne
pre tieto nedostatky exekúciu zastavil, by bol v rozpore so zásadou hospodárnosti exekučného konania.

Oprávnený v odvolaní namietal, že zmluvu o úvere uzavretú pred 01.01.2008, z ktorej dlžník je
spotrebiteľom, nie je možné posudzovať podľa ustanovení § 52 až 54 OZ (účinných od 01.01.2008),
a to z dôvodu, že zmluva o úvere nespĺňa definíciu uvedenú v ustanovení § 52 ods. 1 OZ, ktoré bolo
účinné do 31.12.2007 (teda účinné v čase uzatvorenia zmluvy). Zmluva o úvere bola upravená len v
Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch 258/2001 Z. z..

V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 21.6.2007 uzatvorená zmluva o pôžičke, v
rámci ktorej oprávnený poskytol povinnému peňažnú sumu bližšie špecifikovanú v zmluve.

Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Ust. § 23a účinné v
období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať
a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby
na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj
výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho
spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s
dobrými mravmi.

S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy
ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy,
ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.
z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred
neprijateľnými podmienkami spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom
je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do
novelizácie zák. č. 397/2008 s účinnosťou od 01.11.2008.

Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné od 01.04.2004 do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že
spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8.
časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

Predmetná zmluva bola uzatvorená dňa 31.10.2006. Hoci podľa gramatického výkladu ust. § 52 ods.
1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv
a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené
v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej



úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych
spoločenstiev. Zák.č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica
Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný
vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu
je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich
režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony,
iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách
uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda
spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a
takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007.

Predmetná zmluva je taktiež zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z., čo vyplýva aj z obchodných podmienok. Úprava v OZ je chápaná ako
všeobecná úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o
spotrebiteľskom úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovené v iných
právnych predpisoch. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských
zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať
ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava
aplikovať nebude.

Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ. Exekučný súd mal
povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie, ktoré je
právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany
spotrebiteľa v OZ.

Aj z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní.

Rozhodcovská doložka sa nachádza vo Všeobecných obchodných podmienkach tvoriacich
neoddeliteľnú súčasť uzavretej zmluvy (Bod IX. písm. o)). Z tejto zmluvnej podmienky vyplýva,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené rozhodcovským
súdom Slovenskej hospodárskej komory jediným rozhodcom, v súlade so Štatútom a Rokovacím
poriadkom tohto súdu. Možno teda uzavrieť, že predmetná rozhodcovská doložka znemožňuje povinnej
dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje
hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu dodávateľom bol obsahom
všeobecných podmienok tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená,
a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako
celok len prijať alebo odmietnuť. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko
slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý určuje,
ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský
súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom
vybraného rozhodcovského súdu objektívne.

Podľa § 53 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").



Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa.

Oprávnený poukazoval v odvolaní aj na tú skutočnosť, že dôvodová správa k ustanoveniu § 53 ods.
4 písm. r) OZ ustanovenie, ktoré by zakladalo právomoc rozhodovať spory výlučne v rozhodcovskom
konaní, považuje za neprijateľné, avšak to nemá za následok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej
doložky. Na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ, nakoľko toto ustanovenie
nadobudlo účinnosť až 01.01.2008, pričom predmetná zmluva o úvere bola uzatvorená už 21.6.2007.
Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa § 53 ods.
1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie § 53 ods. 3
účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny výpočet
neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil zo znenia ust. § 53 ods. 1 OZ z dôvodu, že
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 4 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 neprijateľné podmienky upravené v
spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný
právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekučné konanie zastavil a správne rozhodol o trovách exekúcie.

Odvolací súd preto napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a ods. 2 O.s.p.
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne
trovy nevznikli.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.