Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/57/2015 z 14. 12. 2015 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 14. decembra 2015, sp. zn. 26Co/57/2015, ECLI:SK:KSTT:2015:2113204677.2 Krajský súd Trnava | 26Co/57/2015 | ECLI:SK:KSTT:2015:2113204677.2 | 2015-12-14 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Zodpovednosť za škodu pri výkone verejnej moci Citované ustanovenia: § 44 ods. 2 EP, § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/033e071d-dd65-42c3-afd1-9e9644cc64bd Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2113204677.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/57/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204677
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 12. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204677.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudkýň JUDr. Kataríny
Slováčekovej a JUDr. Evy Behranovej v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zast. splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti žalovanej:
Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Župné námestie 13, o 617,56 eur, o odvolaniach žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Trnava z 19. novembra 2014 č. k. 8C/150/2013-100 a uzneseniu Okresného súdu Trnava z 15. januára
2015 č. k. 8C/150/2013-114 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia náhrady majetkovej škody v sume 175 eur a nemajetkovej ujmy v sume 442,56
eur a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na
tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom ním
pod sp. zn. 5Er/333/2003 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a 2 a § 17 ods. 1 a 3 a § 19
ods.1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“) a § 44 ods. 7 a 8 a § 240
ods.1 a 2 E. p. (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného
poriadku/ v znení neskorších zmien a doplnení, účinného do 30. novembra 2006 naďalej); vecne
potom tým, že vo vyššie označenom exekučnom konaní Okresného súdu Senica nešlo konštatovať
nesprávny úradný postup súdu. Vychádzal z okolností, že návrh na vydanie poverenia bol doručený
Okresnému súdu Senica dňa 31. októbra 2003 a dňa 22. novembra 2010 bol súdu doručený návrh
na zmenu exekútora, o ktorom Okresný súd Senica rozhodol dňa 18. júla 2011. S ohľadom na znenie
intertemporálneho ustanovenia § 240 ods. 1,2 Exekučného poriadku sa na takéto konanie vzťahovala
právna úprava platná do 30. novembra 2006. Žalobkyňa tvrdila, že exekučný súd bol bezdôvodne
nečinný viac ako 242 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol senickému súdu doručený dňa 22.
novembra 2010, ktorý neobsahoval podpis oprávnenej. Konajúci exekútor bol vyzvaný na vyčíslenie
trov a vyzvaný bol aj exekútor navrhnutý oprávnenou na vyjadrenie sa k návrhu (5. januára 2011).
Po tom, ako sa obaja exekútori vyjadrili, Okresný súd Senica uznesením č. k. 5Er/333/2010 - 18
zo dňa 18. júla 2011 žiadosti oprávneného na zmenu exekútora vyhovel. Rozhodol síce až dňa 18.
júla 2011 o návrhu na zmenu exekútora, konal však priebežne. Údaje žalobkyne sú zavádzajúce a



vyplýva z nich, že žalobkyňa ako oprávnená nemala o veci prehľad, na základe čoho vyznievajú jej
vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne.
Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobkyne vyvracia. V exekučnom konaní v čase, keď je podaný
návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona
oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Pre úspešné uplatnenie nároku na
náhradu škody podľa § 514/2003 Z. z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Žalobkyňa
nepreukázala existenciu škody, ani jej výšku a nároky, ktoré si uplatňuje sú hypotetické. Žalobkyňa
vyčíslila uplatnenú škodu na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov, ktoré spočívajú v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca bez ohľadu na dĺžku trvania prieťahov. Ako podstatné zložky vyčíslenej sumy uvádza
správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou IS, udržiavanie a
správu IS a administratívne spracovanie textov urgencií, publikačné výdaje, poštovné. Žalobkyňa mala
v konaní na preukázanie vzniknutej škody predložiť dôkazy preukazujúce škodu pri tejto individuálnej
pohľadávke. Okrem toho žalobkyňa ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi, k svojej
činnosti nepochybne potrebuje a využíva informačný systém v období pred spornými exekúciami i po
nich. Požadované paušálne sumy za spomínané veľmi všeobecne uvedené činnosti nie sú skutočnou
škodou. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Skutočnú škodu je potrebné
preukázať listinami, skutočnosťami, ktoré preukážu požadovaný nárok, v opačnom prípade by mohlo
prísť k ľubovoľnému a subjektívnemu vyčíslovaniu škody a súd potom nemôže preskúmať predmetný
nárok. Súd má za to, že žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku skutočnej škody. Taktiež nebola
preukázaná zákonná podmienka príčinnej súvislosti medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného
súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenej zapríčinil povinný tým, že neplnil svoj dlh
a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu formou exekúcie. Majetková škoda nebola preukázaná a
nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej či primeranej lehoty,
ale aj od okolnosti, ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel
dôvod pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa nepreukázala, že by povinný
subjekt zanikol, že by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom zákon i v takom
prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v dedičskom, konkurznom a inom konaní. Samotné vedenie
exekučného konania bez ohľadu na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávnenej, resp. exekútora s povinným a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného, pretože
spravidla dôvodom neplnenia dlhu povinného je jeho insolventnosť ešte v čase pred rozhodnutím
v základnom konaní a aj dôvodom na samotné uzavretie zmluvy o úvere. Tieto všeobecne známe
riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a
fyzických osôb je odlišný, pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe frustrácie, úzkosti,
neistoty a nedôvery sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť, ako právnická osoba, pričom navrhovateľ poukazuje aj na zánik podnikateľských
aktivít a plánov, ale tieto bližšie nekonkretizoval a taktiež navrhovateľ nespresnil, v čom a ako situácia
ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa. Poskytovanie finančného zadosťučinenia nie je
automatické a podlieha podrobnému skúmaniu zo strany súdu. Okolnosti každého prípadu sú osobitné
a vychádzať z paušálnej sumy 663,88 eur za každý rok prieťahov je nesprávna úvaha. Ústavný súd
vychádza aj z významu sporu pre žalobcu aj z toho, či sťažnosť predsedovi súdu viedla k náprave.
Pokiaľ žalobca tento prostriedok nevyužil, je neprijateľné, aby sa priznávala náhrada nemajetkovej
ujmy podľa vybraných nálezov, keď predseda súdu nemal možnosť zjednať nápravu. Skutočnosť, že
vo veci išlo o prieťah, nie je všeobecný súd v tomto konaní oprávnený konštatovať. Pri uplatňovaní
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie
je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedenej žaloby nevyplýva, preto žalobkyňa nepreukázala vznik
nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie
je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k nesprávnemu úradnému postupu
dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobkyne a povedomí, ktoré je okolo nej s
touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej
činnosti žalobkyne, považoval súd prvého stupňa za konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si
žalobkyňa uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mala nej vzniknúť práve
pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite žalobkyne a súčasne v takejto situácii platí, že
aj v prípade porušenia práva žalobkyne už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť považované
za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej
ujmy voči štátu. Žalobkyňa teda nepreukázala podmienky vzniku zodpovednosti štátu za nemajetkovú
ujmu, súlad postupu žalobkyne s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva.
Podľa súdu sa žalobkyňa snaží predmetným podaním eliminovať po finančnej stránke svoje nesprávne



obchodnoprávne rozhodnutia vo svojej podnikateľskej aktivite, ktorá i podľa súdnej praxe nie je v súlade
s dobrými mravmi. Na námietku premlčania uvedenú žalovanou prvostupňový súd uviedol, že žalobkyni
mala vzniknúť škoda nesprávnym úradným postupom spočívajúcim v tom, že súd nerozhodol o návrhu
na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní. Návrh na zmenu súdneho exekútora
bol súdu doručený dňa 22. novembra 2010, pričom dňa 22.decembra 2010 žalobkyni začala plynúť 3
ročná lehota na uplatnenie tohto nároku. Žaloba bola podaná dňa 27.septembra 2012 pred uplynutím
zákonnej lehoty a teda nárok nie je premlčaný. Keďže žalobkyňa nepreukázala, že by činnosťou súdu v
namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázala vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa žalobkyne v tom, že súd nerozhodol o návrhu na zmenu súdneho exekútora
v zákonom stanovenom čase a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou, preto žalobu
zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. (Občianskeho
súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne úspechom žalovanej,
ktorej ale trovy konania nevznikli. Napadnutým uznesením potom uložil žalobkyni povinnosť zaplatiť
v lehote 10 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za odvolanie v sume 20 eur s poukazom na
položku č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov, tvoriaceho prílohu takéhoto zákona (ďalej len „Z. s. p.“
a „sadzobník“).

Proti rozsudku i uzneseniu podala v celom rozsahu včas odvolania žalobkyňa.

Rozsudok navrhla zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej
skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom
na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol
návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu neprislúcha polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie,
pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru
Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe,
teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase).
Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania
ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý
musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Uznesenie navrhla zrušiť, vytýkajúc mu jednak absenciu odôvodnenia, ako aj nesprávnosť právneho
posúdenia veci, keďže tu zákon účinný v čase začatia konania uznesením ukladanú poplatkovú
povinnosť nepoznal, analogické rozširovanie úkonov podliehajúcich poplatkom i so zreteľom k príkazu
z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy neprichádza do úvahy a aj podľa jedného z prechodných ustanovení v
Z. s. p. (§ 18ca) možno podľa predpisov účinných od 1. októbra 2012 vyberať poplatky len v konaniach
začatých po takomto čase a o ten prípad tu nešlo, pre podanie žaloby pred takýmto dátumom.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O. s. p. v medziach odvolaní obe veci ako
celok (pretože v prípade rozsudku od rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách
konania a u uznesenia povaha odvolacích námietok vylučovala len čiastočný prieskum správnosti
rozhodnutia, nakoľko sa tu dôvody pre uloženie alebo naopak neuloženie poplatkovej povinnosti museli
vzťahovať na celý poplatok) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o



prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na
pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania,
nešlo tu o konanie vo veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si
nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok
treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny (keď súd prvého stupňa v miere
postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec i principiálne správne posúdil po právnej stránke)
a to aj v prípade odvolaním napadnutého uznesenia.

V exekučnom konaní Okresného súdu Senica jeho sp. zn. 5Er/333/2003 exekučný súd prvého stupňa
na žiadosť súdneho exekútora o poverenie na vykonanie exekúcie vo veci oprávnenej: žalobkyne,
proti povinnému, pre vymoženie pohľadávky 15.470 Sk s príslušenstvom, došlú mu 31. októbra 2003,
poveril dňa 11. novembra 2003 vykonaním exekúcie súdneho exekútora Bc. Máriu Krasňanovú, so
sídlom exekútorského úradu Považská Bystrica, Nám. A. Hlinku č. 36/9 (poverenie číslo 5205 011495*).
Žalobkyňa ako oprávnená podaním zo dňa 18. novembra 2010 doručeným súdu dňa 22. novembra
2010 navrhla zmenu súdneho exekútora a žiadala poveriť vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava. Exekučný súd dňa 5.
januára 2011 vyzval Bc. Máriu Kasňanovú, aby v lehote 15 dní doložila do spisu vyčíslenie trov exekúcie
z dôvodu, že oprávnená požiadala o zmenu exekútora a tiež vyzval JUDr. Rudolfa Krutého, či súhlasí
s návrhom na zmenu exekútora, ktorý JUDr. Rudolf Krutý oznámil, že nemá výhrady svojim podaním
doručeným súdu dňa 17. januára 2011. JUDr. Mária Krasňanová podala na súd vyjadrenie k návrhu
na zmenu exekútora a návrh na zastavenie konania dňa 3. marca 2011. Následne súd uznesením č.
k. 5Er/333/2003-18 zo dňa 18. júla 2011 vyhovel žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora
a vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, ktorému sa exekučná vec
postúpila na ďalšie konanie.

Nebol dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného
spôsobu rozhodnutia, preto odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený
skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobkyňou uplatneného
nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel
k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou
uplatnených nárokov a keďže odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového
súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou
vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. odkazuje na správne a presvedčivé
a vyčerpávajúce písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie
argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvostupňového súdu odchýliť a
nemôže preto dať za pravdu odvolateľke, keďže podmienka existencie nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v danej veci, s poukazom na argumentáciu súdu prvého stupňa splnená nebola,
nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok, ani nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej
súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na
uvedené nie je potrebné a bolo by aj nadbytočné a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho
súdneho konania skúmať existenciu škody a nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo
nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (i nesúladnou
s argumentáciou prvostupňového súdu), ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené irelevantná a nespôsobilá
zvrátiť výsledok konania.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov
prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

Čo sa týkalo napadnutého uznesenia, aj tu dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie
je možné priznať úspech, keďže napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vo výroku vecne správne
(§ 219 O. s. p.).



Úprava súdnych poplatkov je obsiahnutá v Z. s. p.. Výpočet poplatkových úkonov a bližšie podmienky
ich platenia sú obsiahnuté v sadzobníku súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu citovaného zákona. Keďže
odvolacie konanie na základe odvolania žalobkyne bolo začaté podaním jej odvolania dňom 12. januára
2015, na vyrubenie súdneho poplatku za odvolanie je potrebné aplikovať Z. s. p. v znení účinnom v čase
začatia odvolacieho konania, teda v znení zákona č. 64/2013 Z.z. účinného od 1. mája 2013.

V zmysle § 2 ods. 4 Z. s. p. v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie. Podľa § 5
ods. 1 písm. a) Z. s. p. poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, ak je poplatníkom odvolateľ
a poplatok je splatný vznikom poplatkovej povinnosti (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Sadzba poplatku je pritom
uvedená v sadzobníku buď percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Ak
je sadzba poplatku ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa
rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 Z. s. p.).

Podľa položky 7a sadzobníka súdnych poplatkov v znení účinnom od 1. mája 2013 zo žaloby na náhrady
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným
postupom sa platí súdny poplatok vo výške 20 eur.

V preskúmavanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa postupoval správne, ak
žalobkyni za podané odvolanie vyrubil súdny poplatok vo výške 20 eur a to v zmysle položky 7a
sadzobníka súdnych poplatkov Z. s. p. účinného od 1. mája 2013. Odvolací súd zastáva názor, že
poplatková povinnosť žalobkyne za podané odvolanie sa neviaže na znenie Z. s. p. účinného ku
dňu podania žaloby na súd, ale na znenie zákona účinného, kedy vznikla poplatková povinnosť t.j.
kedy žalobkyňa podala odvolanie, čím začalo odvolacie konanie a to s poukazom na znenie ust.
§ 5 ods. 1 písm. a) Z. s. p.. V danom prípade sa tak stalo za účinnosti zákona č. 64/2013 Zb.,
ktorým bola založená poplatková povinnosť zo žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom vo výške 20 eur, a preto
je potrebné aplikovať toto zákonné ustanovenie. Neobstojí preto námietka žalobkyne, že súd prvého
stupňa vyrubením tohto súdneho poplatku určil tento súdny poplatok nad rámec zákona.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, podľa ktorej žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku a nie žalobu,
len ktorá je podľa znenia položky 7a sadzobníka poplatkov predmetom spoplatnenia a súd nie je
oprávnený svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku, preto odvolateľ nemôže
byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie, odvolací súd uzatvára nasledovné:

Podľa § 1 ZoSP sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony alebo konania súdov, ak sa tieto
vykonávajú na návrh účastníkov konania a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry
uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto
zákona. Pritom treba dôrazne rozlišovať úkony, ktoré sa spoplatňujú, od konaní súdov.

Konaním na návrh (resp. na základe žaloby) sa rozumie predovšetkým konanie podľa Občianskeho
súdneho poriadku. Za konanie sa pre účely platenia súdnych poplatkov považuje nielen konanie pred
súdom prvého stupňa, ale rovnako i odvolacie konanie a dovolacie konanie (§ 6 ods. 1 Z. s. p.). Cit.
ust. § 6 ods. 2 Z. s. p. pritom výslovne zakotvuje, že poplatok podľa rovnakej sadzby ako za návrh sa
vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Úkony a konania, ktoré majú byť spoplatnené, predpokladajú ich výslovné zaradenie do sadzobníka
súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona. Sadzobník súdnych poplatkov sa s touto problematikou
vysporiadal tak, že vytvoril štyri časti, z ktorých I. časť upravuje poplatky vyberané v občianskom súdnom
konaní, II. časť poplatky za úkony súdov, III. časť sa zaoberá poplatkami orgánov štátnej správy súdov,
no a posledná IV. časť je venovaná poplatkom za úkony prokuratúry.

Poplatok za podanie návrhu je splatný jeho podaním (§ 8 ods. 1 Z. s. p.). Pod pojem návrh treba
subsumovať aj odvolanie, ako návrh na odvolacie konanie. Je to spôsobené tým, že zákon síce pri
vymedzení pojmov nie je dôsledný, avšak z celkovej konštrukcie úpravy súdnych poplatkov v sadzobníku
tvoriacom prílohu Z. s. p. nemožno spochybniť to, že poplatková povinnosť stanovená položkou
7a sadzobníka sa vzťahuje na celé konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pričom odvolacie
konanie je konanie o riadnom opravnom prostriedku. Podľa názoru odvolacieho súdu aj poznámku 3



uvedenú len k položke 1 v znení „Poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej“, je preto potrebné vykladať v kontexte s konštrukciou celého zákona včítane sadzobníka súdnych
poplatkov (oddelené štyri časti) tak, že sa vzťahuje na celú prvú časť upravujúcu poplatky vyberané v
občianskom súdnom konaní, teda aj k položke 7a, ktorou je určený súdny poplatok za občianske súdne
konanie o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom.

Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že ak žalobkyňa napadla predmetný rozsudok vo veci samej v zákonnej
lehote odvolaním, súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením správne podľa položky 7a sadzobníka
súdnych poplatkov (v spojení s vyššie cit. ust. Z. s. p.) žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok
za podané odvolanie a to v správnej výške 20 eur.

S poukazom na vyššie uvedené potom odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, ako v
celom rozsahu vecne správne, s použitím § 219 O. s. p. potvrdil.

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.
1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.