Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9Co/408/2014 z 21. 9. 2015 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 21. septembra 2015, sp. zn. 9Co/408/2014, ECLI:SK:KSTT:2015:2213203167.1 Krajský súd Trnava | 9Co/408/2014 | ECLI:SK:KSTT:2015:2213203167.1 | 2015-09-21 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spoluvlastníctvo Citované ustanovenia: § 142 ods. 2 OZ, § 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/414de4c0-d39d-4ff5-b73a-535b23685f28 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2015:2213203167.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/408/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213203167
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2213203167.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci žalobkyne: J. Z., narodená XX.XX.XXXX, bytom H., Z. O.
XXX/X, zastúpená JUDr. Tiborom Szakálom, advokátom, Dunajská Streda, Korzo B. Bartóka 789/3,
proti žalovaným: 1. P. I., narodený XX.XX.XXXX, bytom H. - H. Q., U. ul. XX/X, zastúpený JUDr.
Ing. Štefanom Neszmérym, LL.M., advokátom, Dunajská Streda, Nám. priateľstva 2172/31, 2. T. V.,
narodená XX.XX.XXXX, bytom H. - H. Q., L. ul. XX/X, zastúpená JUDr. Marianom Zányim, advokátom,
Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 2, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam, na odvolanie žalovaného v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda
č. k. 12C/54/2013-187 zo dňa 23. júla 2014 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zrušil podielové spoluvlastníctvo účastníkov k
nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva (LV) č. XX pre katastrálne územie H. Q. a to parc. č. 537 -
zastavané plochy a nádvoria vo výmere 775 m2, parc. č. 538 - záhrady vo výmere 555 m2 a rodinný dom
stojaci na parc. č. 537 súpisné číslo XX (výrok I., ďalej len sporné nehnuteľnosti), uvedené nehnuteľnosti
prikázal do výlučného vlastníctva žalovaného 1. (výrok II.), a žalovanému 1. uložil povinnosť zaplatiť
na vyporiadacích podieloch žalobkyne sumu 17.080,56 eura a žalovanej 2. sumu 17.080,56 eura do
30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.) s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok IV.). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 142
ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala
svojou žalobou zrušenia spoluvlastníctva účastníkov k sporným nehnuteľnostiam, pričom účastníci
konania, ktorí sú súrodencami, sú podielovými spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností každý v 1/3-ine.
V konaní sa účastníci zhodli na tom, že majú záujem o zrušenie podielového spoluvlastníctva sporných
nehnuteľností, avšak nevedia sa dohodnúť na výške ich ceny a náhrady za ne. O prevzatie nehnuteľností
javí záujem žalovaný 1., ktorý ako jediný nemá vo vlastníctve inú nehnuteľnosť. Žalovaný na výšku
ceny nehnuteľností predložil znalecký posudok vyhotovený znalkyňou Ing. Arch. Evou Takácsovou,
kde sporné nehnuteľnosti mali v novembri 2011 všeobecnú hodnotu 23.300,- eur. Súd vo veci vykonal
znalecké dokazovanie zadovážením znaleckého posudku Ing. Juraja Köbla zo dňa 05.03.2014, z
ktorého vyplýva, že reálna deľba sporných nehnuteľností nie je možná. Znalec metódou polohovej
diferenciácie určil všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti sumou 62.800,- eur. Žalobkyňa a žalovaná v 2.
rade rešpektovali investície žalovaného v 1. rade do nehnuteľností v sume 11.558,31 eura. Na základe
tohto znaleckého posudku potom žalobkyňa a žalovaná v 2. rade požadovali od žalovaného v 1. rade
výplatu zo svojho podielu v sume 17.080,56 eura. Súhlasili s tým, že žalovaným vystavaná garáž
nepatrí do podielového spoluvlastníctva, preto obe súhlasili s odpočítaním jej hodnoty od hodnoty
nehnuteľností. Znalec pri svojej výpovedi pred súdom uviedol, že znalecký posudok Ing. Arch. Evy
Takácsovej je z roku 2011 a nebola v ňom hodnotená druhá vedľajšia stavba, ktorou je garáž, zadná
prístavba a dva ploty a v jeho posudku boli tieto položky ohodnotené a aj preto vznikol rozdiel v



cene. Súd prvého stupňa sa predovšetkým v konaní zaoberal možnosťou reálneho rozdelenia sporných
nehnuteľností, keď znaleckým posudkom mal preukázané, že reálna deľba nie je možná. Spornou preto
ostala otázka vyplatenia výšky primeranej náhrady žalobkyne a žalovanej 2.. Súd vychádzal z hodnoty
určenej znalcom ustanoveným v konaní, zníženej o hodnotu trojgaráže v sume 11.558,31 eura, ktorú
postavil žalovaný 1. z vlastných prostriedkov a ktorá skutočnosť v konaní nebola sporná. Iné investície
do stavebných úprav žalovaný nepreukázal, tieto nešpecifikoval, jednotlivé stavebné úpravy nepopísal,
nezdôvodnil, ich hodnotu nevyčíslil, preto súd pri určovaní náhrady vyporiadavacích podielov na tieto ani
neprihliadol. Čo sa týka znaleckého posudku Ing. Arch. Evy Takácsovej z roku 2011, nehodnotila všetky
objekty, ktoré sa na nehnuteľnostiach nachádzali, teda ani tie, do ktorých žalovaný investoval na rozdiel
od znalca Ing. Juraja Köbla, ktorý ohodnotil celú spornú nehnuteľnosť spolu s vykonanými stavebnými
úpravami. S poukazom na tieto zistenia súd prvého stupňa po prikázaní nehnuteľností žalovanému v 1.
rade uložil mu povinnosť vyplatiť žalobkyni a žalovanej v 2. rade po 17.080,56 eura s tým, že o trovách
konania rozhodne v zmysle § 151 ods. 3 OSP.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 1. rade. Poukázal na to, že v
zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR z 21.07.2010 sp. zn. 5 Cdo 122/2010 Občiansky súdny poriadok
zabezpečuje účastníkovi právo byť prítomný na pojednávaní a je potom na účastníkovi, či toto svoje
právo využije alebo nie. Zúčastniť sa pojednávania pred súdom je neodňateľným právom každého
účastníka a to v každom štádiu postupného procesu konania. Súčasťou koncepcie spravodlivého
súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného vyžaduje, aby každý účastník mal
primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú podstatne nevýhodnejšie než
podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (rozsudku ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko,
1996 - V, s.1567, Helle v. Fínsko, 1997 - VIII, s. 2928). Potvrdil, že na súdne pojednávanie konané
dňa 23.07.2014 sa nedostavil, ani sa náležite neospravedlnil. Podľa Ústavného súdu SR je zásada
kontradiktórnosti porušená tam, kde jedna zo sporových strán nemá možnosť vyjadriť sa k obsahu a
autenticite tvrdenia vzťahujúceho sa na jednu z podstatných skutkových okolností sporu. Zo zásady
kontradiktórnosti vyplýva právo účastníka konania byť prítomný na pojednávaní súdu, čomu zodpovedá
aj znenie článku 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na to, aby sa vec prerokovala
v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Možnosť zúčastniť sa
pojednávania pred súdom je právom každého účastníka konania, keď zákon v ustanovení § 101 ods. 2
druhá veta OSP určuje len jednu výnimku z tohto pravidla, kedy vec možno prejednať i v neprítomnosti
účastníka a to v prípade, ak sa riadne predvolaný účastník na pojednávanie nedostavil a nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. To môže zakladať oprávnenie súdu aj bez návrhu
rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP za predpokladu, že sú kumulatívne
splnené podmienky podľa § 153b ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Podľa jeho názoru súd prvého
stupňa na pojednávaní dňa 23.07.2014 nemal rozhodnúť v jeho neprítomnosti, ale pojednávanie buď
odročiť alebo rozhodnúť postupom podľa § 153b OSP, avšak súd takto nepostupoval. Súd prvého stupňa
mu teda neumožnil byť prítomný na pojednávaní pri prerokovaní veci, čím ho postavil do podstatne
nevýhodnejšej pozície. I keď v zmysle § 18 OSP v článku 47 ods. 3 Ústavy SR všetci účastníci sú si v
konaní rovní. Porušenie jeho práv v zmysle článku 47 ods. 3 Ústavy vidí v nedodržaní princípu rovnosti
braní postupom okresného súdu, ktorý rozhodol bez toho, aby mu poskytol možnosť zaujať stanovisko
k vyjadreniam žalobkyne a žalovanej 2. Aplikácia princípu rovnosti zbraní v postupe konajúceho súdu
mala zaručiť rozumný stav rovnováhy, v ktorom protistrana môže reagovať na relevantné argumenty
druhého účastníka. Tiež namietal, že bolo porušené jeho právo konať pred súdom vo svojej materčine,
keď konajúci súd mu neumožnil na pojednávaní, na ktorom bol prítomný, vyjadriť sa k prejednávaným
skutočnostiam v jeho materinskom jazyku. Poukázal na to, že má záujem o prevzatie nehnuteľností,
nakoľko už 18 rokov tieto zveľaďuje, vložil do nich nemalé finančné prostriedky. Myslí si však, že
súd ho ako žalovaného riadne nevypočul, nevypočul jeho argumentáciu, ani mu neumožnil vyjadriť
sa k argumentácii žalobkyne. Je nemysliteľné, že po osemnástich rokoch práce a úsilia má vyplatiť
žalobkyni a žalovanej 2. sumu cca 34.000,- eur. Za takúto sumu je možné už v danej lokalite kúpiť
nehnuteľnosť mladšiu, v lepšom technickom stave. Súd pri určení výšky náhrady za spoluvlastnícke
podiely nepostupoval v zmysle ustálenej judikatúry a rozhodovacej praxe súdov. Primeraná náhrada
je pritom chápaná ako hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch, umožňujúci podľa miestnych
podmienok obstaranie podobnej veci a podľa takéhoto kritéria sú niektoré nehnuteľnosti vzhľadom na
svoju polohu, využiteľnosť, celkovú atraktivitu nepredajné za cenu zistenú podľa cenového predpisu,
zatiaľ čo iné možno predať aj za vyššiu cenu. Týmto smerom sa uberá aj súdna prax (R 43/97), najmä
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3 Cdo 95/1995, M Cdo 6/2003 a 2 Cdo 18/2000). Prihliada
sa teda nielen na výmeru, kultúru, bonitu, umiestnenie, ale i záujem o ňu, t.j. dopyt a ponuku v danom



mieste a čase. Výška spoluvlastníckych podielov žalobkyne a žalovanej v 2. rade v sume 34.161,02
eura je nereálna a nekorešponduje s trhovou cenou v danej lokalite. Musí ísť teda o objektívnu cenu,
za ktorú by vec bolo možné predať. Primeranú náhradu ako všeobecnú cenu určuje súd a nemôže túto
povinnosť preniesť napríklad na znalca, keďže tu nie sú potrebné odborné znalosti, aj keď odborná
znalecká mienka spravidla bude jedným z podkladov pri určení všeobecnej ceny. Ďalším podkladom
môžu byť informácie príslušného orgánu miestnej správy, informácie spoločnosti sprostredkujúcej kúpu
a predaj nehnuteľností, tiež sú to poznatky a informácie samotných účastníkov o kúpe a predaji iných
porovnateľných nehnuteľností v časovo približne rovnakom období(stanovisko kolégia Najvyššieho súdu
SR na zjednotenie výkladu § 142 ods. 1 OZ). Poukázal na znalecký posudok Ing. Arch. Takácsovej
zo dňa 09.12.2011, keď hodnota nehnuteľností bola ku dňu 09.12.2011 stanovená na sumu 23.300,-
eur. Hodnota tých istých nehnuteľností bola určená znalcom Ing. Köblom ku dňu 04.03.2014 sumou
62.800,- eur, rozdiel predstavuje 39.500,- eur, ktorá suma je zhodnotením nehnuteľností výlučne jeho
pričinením. Tieto všetky investície vykonal z vlastných finančných prostriedkov a v prípade potreby je
možné ich preveriť vyžiadaním si výpisu z pohybu z účtov, kto mal dispozičné právo k prostriedkom
nebohej matky, kto a kedy s nimi (s jej súhlasom) disponoval. Argumentoval, že znalkyňa Takácsová
nepojala do hodnoty dedičstva stavby, ktoré realizoval on osobne. Znalecký posudok neb. Ing. Arch.
Takácsovej teda zohľadnil iba tie stavby a stavebné úpravy, ktoré boli zrealizované za života nebohej
matky a práve kvôli dedičskému konaniu boli hodnotené iba tieto stavby. Preto navrhol súdu určiť výšku
zhodnotenia nehnuteľností, ktoré vykonal on, ako aj zistením, či sa mohli nehnuteľnosti oproti roku 2011
samé zhodnotiť, ale súd prvého stupňa takýto dôkaz opomenul. Na základe toho navrhol rozsudok súdu
prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade sa k odvolaniu žalobcu písomne vyjadrili, rozsudok súdu prvého stupňa
navrhli ako vecne správny potvrdiť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 zákona č.99/1963 Zb. v znení
neskorších predpisov - Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“), po zistení, že odvolanie bolo
podané oprávnenou osobou, podal ho účastník konania (§ 201 OSP), v zákonom stanovenej lehote
(§ 204 OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný, (§ 202 OSP),
preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa ako i konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo (§ 212 ods.
1 OSP) po skonštatovaní, že odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1
OSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f),h) OSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, keďže z právneho predpisu vyplýva určitý spôsob
vyrovnania vzťahu medzi účastníkmi (§ 212 ods. 2 písm. d) OSP), prejednal bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa bol vydaný na
základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a preto bolo
potrebné tento v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0, t.j.
jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z.z.).

Predmetom tohto konania vedeného na Okresnom súde Dunajská Streda pod spisovou značkou
12C/54/2013 je žaloba žalobkyne o zrušenie podielového spoluvlastníctva účastníkov k sporným
nehnuteľnostiam.

Súd prvého stupňa žalobe vyhovel a podielové spoluvlastníctvo účastníkov k predmetným
nehnuteľnostiam zrušil, prikázal ich do vlastníctva žalovaného v 1. rade s jeho povinnosťou výplaty
žalobkyni a žalovanej v 2. rade.

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je rozhodnutie o včas podanom odvolaní žalovaného v 1. rade
a to celý výrok rozsudku (§ 212 ods. 2 písm. d) OSP), t.j. ako v časti zrušenia a vyporiadania podielového
spoluvlastníctva účastníkov, tak i v časti prikázania týchto do výlučného vlastníctva žalovaného v 1. rade
s povinnosťou výplaty protihodnoty pre žalobkyňu a žalovanú v 2. rade.

Odvolací súd po preskúmaní odvolacích dôvodov žalovaného dospel k záveru, že najmä námietky
procesného charakteru, ktoré žalovaný uplatnil v odvolaní, nie sú dôvodné.

Námietkou procesného charakteru, ktorú žalovaný voči napadnutému rozsudku predniesol v odvolaní,
je tvrdenie o odňatí možnosti konať pred súdom. Tohto pochybenia sa mal súd prvého stupňa



dopustiť tým, že dňa 23.07.2014 uskutočnil pojednávanie bez prítomnosti jeho a jeho právneho zástupcu,
pričom žalovaný nepopiera, že na pojednávanie bol on i jeho právny zástupca riadne predvolaný (boli
prítomní na pojednávaní dňa 09.06.2014, toto pojednávanie bolo odročené na deň 23.07.2014, ktorý
termín všetci prítomní vzali na vedomie). V odvolaní naopak priznáva, že pojednávania, na ktoré bol
riadne predvolaný, sa ani on ani jeho právny zástupca bez akéhokoľvek ospravedlnenia nedostavili.
Napriek tomu, že neboli ospravedlnení zastáva názor, že súd mal pre ich neprítomnosť pojednávanie
odročiť, opätovne nariadiť pojednávanie a umožniť mu vyjadriť sa pred rozhodnutím k veci samej, ako
i k stanoviskám žalobkyne a žalovanej v 2. rade.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania
realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje
práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, namietať v opravnom prostriedku správnosť
skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia,
právo na riadne a spravodlivé súdne konanie a pod.). K odňatiu možnosti konať pred súdom by v
prejednávanom prípade došlo i odopretím účasti žalovanému na pojednávaní, ak by sa toho súd prvého
stupňa dopustil, ako to namieta žalovaný v odvolaní.

Podľa § 101 ods. 2 OSP súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný
účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie,
môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka; prihliadne pritom na obsah spisu a dosiaľ
vykonané dôkazy.

Ustanovenie § 101 ods. 2 OSP umožňuje súdu pokračovať v konaní i vtedy, keď sa účastník na
pojednávanie nedostaví, teda pokračovať v konaní v jeho neprítomnosti, ak bol riadne vypočutý a nebolo
jeho vypočutie ako účastníka konania nevyhnutné ako dôkazný prostriedok. Za tohto stavu môže súd
konať a aj rozhodnúť aj vo veci samej.

Žalovaný v konaní netvrdí, že požiadal o odročenie pojednávania a že na odročenie pojednávania
existovali dôležité dôvody, tvrdí iba to, že za každých okolností bol súd povinný zohľadniť jeho
neprítomnosť a pojednávanie odročiť (čo by vo všeobecnosti vytvorilo súdu priestor konať a
rozhodnúť len vtedy, ak budú na pojednávaní prítomní všetci účastníci).

Takúto povinnosť súdu zákon neukladá. Naopak, pojednávanie možno uskutočniť i v neprítomnosti
riadne predvolaného účastníka a jeho zástupcu. Výklad ustanovenia § 101 ods. 2 OSP, ktorý vo svojom
odvolaní ponúka žalovaný, je v rozpore s § 101 ods. 2, v rozpore s jeho dikciou, zmyslom a
výkladom, ako aj v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou súdov (porovnaj napríklad rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 223/2005, 5 Cdo 18/2007, 5 Cdo 77/02 a iné). Rozhodnutia
súdov sa aktuálne zaoberajú relevantným vyriešením toho, ktorý dôvod uplatnený účastníkom konania
(resp. jeho právnym zástupcom) je relevantným dôvodom na odročenie pojednávania a nie tým, že by
bolo odňaté právo konať pred súdom takému účastníkovi, ktorý sa z vlastného rozhodnutia pojednávania
bez ospravedlnenia a žiadosti o odročenie pojednávania nezúčastnil. Takýto účastník sa nemôže účinnej
brániť tým, že mu bolo odňaté právo konať pred súdom. Tieto zásady rešpektuje ustálená rozhodovacia
činnosť súdov, Najvyššieho súdu SR, i rozhodovacia prax Ústavného súdu SR.
Právo účastníka občianskeho súdneho konania byť prítomný na pojednávaní nemožno chápať
absolútne. Inak by sa súdne konanie prostredníctvom sústavného využívania opakovaných žiadostí
o odročenie pojednávania ľahko stalo voľne disponibilným nástrojom v rukách účastníka konania a
súčasne by prestalo byť nástrojom v rukách štátneho orgánu (súdu), ktorý má slúžiť nastoľovaniu
spravodlivého usporiadania v právom regulovaných spoločenských vzťahoch. Je preto
ústavne súladné, ak posúdenie dôvodov žiadaného odročenia nariadeného pojednávania je vecou
nezávislého súdu vrátane možnosti dostatočne zdôvodneného neakceptovania žiadosti účastníka
konania o odročenie nariadeného pojednávania a uskutočnenia pojednávania aj bez prítomnosti
účastníka konania (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 449/2011-20 zo
dňa 18. októbra 2011).

Preto odvolací súd odvolanie žalovaného v tejto časti nemôže považovať za dôvodné, keďže bol to
sám žalovaný a jeho právny zástupca, ktorí sa rozhodli nezúčastniť na riadne nariadenom pojednávaní,



ktorí termín pojednávania vzali na vedomie a nepožiadali o odročenie tohto pojednávania z dôležitých
dôvodov, ktorý jediný postup by mohol (nemusel) viesť k odročeniu tohto pojednávania.

Žalovaný sa v konaní ďalej bránil tým, že mu nebolo umožnené v konaní vyjadrovať sa vo svojej
materčine, v maďarskom jazyku. Z obsahu spisu pritom nemožno zistiť, že by žalovaný súdu takéto
skutočnosti oznámil a že by požadoval, aby sa pred súdom mohol vyjadriť v inom ako slovenskom
jazyku, neoznámil súdu, že jeho materinským jazykom je maďarčina, keďže niet pochybností o tom, že
je jeho právom vyjadrovať sa v konaní pred súdom v jazyku, ktorému rozumie (§ 18 OSP). Používanie
materinského jazyka je naplnením princípu rovnosti účastníkov súdneho konania, ktorého garanciu
ukladá súdu okrem iných i článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Preto súd prvého stupňa v
ďalšom konaní túto argumentáciu žalovaného zohľadní.

V prejednávanej veci je obsahom spisu preukázané, že účastníci tohto konania, ktorí sú súrodenci, sú
podieloví spoluvlastníci sporných nehnuteľností a to každý v 1/3 (nehnuteľnosti zapísané v LV tak, ako
je to vo výroku rozsudku v LV č. XX pre kat. úz. H. Q. a to parc. č. 537 - zastavané plochy a nádvoria vo
výmere 775 m2, parc. č. 538 - záhrady vo výmere 555 m2 a rodinný dom stojaci na parc. č. 537 súpisné
číslo XX). Žalobkyňa a žalovaná v 2. rade neprejavili skutočný záujem o predmetné nehnuteľnosti, v
týchto nehnuteľnostiach dlhodobo (18 rokov) žije žalovaný, ktorý tu žil a býval ešte za života právnej
predchodkyne účastníkov, o nehnuteľnosti sa stará, tieto udržiava v užívaniaschopnom stave a súčasne
do nich i investoval.

Vec, ku ktorej existuje vlastnícke právo, môže byť vo vlastníctve jedného subjektu, alebo môže vlastnícky
patriť viacerým subjektom bez toho, aby bola medzi nimi reálne rozdelená. Občiansky zákonník
nevymedzuje minimálny ani maximálny počet spoluvlastníkov, postačí, ak subjektmi spoluvlastníckych
vzťahov sú najmenej dve osoby. Z povahy podielového spoluvlastníctva ako spoločenstva vlastníckych
práv založeného na zásade dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník
môže kedykoľvek požiadať súd o zrušenie spoluvlastníctva a jeho vyporiadanie.
Zmyslom zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva je vyporiadanie doterajších vzťahov a
nové konštituovanie hmotnoprávnych vzťahov odvíjajúcich sa od spoločnej veci. Rozhodnutím súdu
podľa § 142 Občianskeho zákonníka sa zakladajú nové hmotnoprávne vzťahy, preto ide o
rozhodnutie majúce konštitutívnu povahu.

Pri úprave zániku podielového spoluvlastníctva vychádza Občiansky zákonník zo zásady, že nikoho
nemožno nútiť, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu. Jedným zo spôsobov zániku je dohoda
spoluvlastníkov o jeho zrušení a vyporiadaní (§ 141 OZ). Ak k tejto dohode spoluvlastníkov nedôjde,
zruší spoluvlastníctvo a vykoná vyporiadanie na návrh niektorého z nich súd svojim autoritatívnym
rozhodnutím. Spôsoby tohto vyporiadania, ich poradie a zásady, ktorými sa súd pri vyporiadaní musí
riadiť sú uvedené v § 142 ods.1 OZ.
Pri vyporiadaní súd prihliada na veľkosť podielov a na účelné využitie veci. Ak nie je rozdelenie veci
dobre možné (prvý spôsob autoritatívneho vyporiadania), súd pristúpi k druhému spôsobu
vyporiadania a prikáže vec za primeranú náhradu jednému alebo viacerým spoluvlastníkom, prihliadne
pritom na to, aby sa vec mohla účelne využiť. Ak vec žiadny zo spoluvlastníkov nechce, nariadi
jej predaj a výťažok rozdelí podľa podielov (tretí spôsob vyporiadania podielového spoluvlastníctva).
Okrem zistenia okruhu spoluvlastníkov a výšky ich podielov podstatnými otázkami, ktorými sa súd
musí zaoberať, je otázka spôsobu vyporiadania spoluvlastníctva pri dodržaní zákonom stanovenej
postupnosti spôsobov vyporiadania a v prípade prikázania veci niektorému zo spoluvlastníkov tiež
otázka primeranej náhrady priznávanej tomu zo spoluvlastníkov, ktorý je zo spoluvlastníckeho vzťahu
vylučovaný.
Pojem „primeraná náhrada“ je v súlade s konštantnou judikatúrou potrebné vykladať tak, že je to
hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch - umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie
podobnej veci - predstavovaný podielom spoluvlastníka, ktorý bol prisúdený ostatným spoluvlastníkom.
Primeranou náhradou je teda príslušný podiel zodpovedajúci všeobecnej cene veci (Stanovisko
občianskoprávneho kolégia NS SR č. Cpj 30/1997 z 20.10.1997). pozri NS SR č.).

Je to teda cena, ktorá je obvyklá na danom mieste a čase rozhodovania súdu s tým, že túto náhradu
určí súd zodpovedajúcim podielom z ceny celej veci.



K tomu, aby náhrada bola primeraná, musí byť závislá nielen od konštrukcie a vybavenia, veľkosti a
veku stavby, ale i od záujmu o ňu, t. j. od dopytu a ponuky v danom mieste a čase. Musí ísť o náhradu,
ktorá predstavuje objektívnu cenu, za ktorú by bolo možné vec predať.
V prejednávanom prípade súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že reálne rozdelenie veci medzi
spoluvlastníkov podľa výšky ich spoluvlastníckych podielov, resp. inak účelne, neprichádza do úvahy.
Preto možno považovať za správny záver súdu prvého stupňa o tom, že nehnuteľnosti účastníkov reálne
deliteľné nie sú a tieto je možné len prikázať niektorému zo spoluvlastníkov do výlučného vlastníctva.
Predpokladom tohto spôsobu vyporiadania je záujem spoluvlastníka mať vec vo svojom výlučnom
vlastníctve.

V konaní nebolo sporné zistenie, že žalovaný v 1. rade nehnuteľnosti 18 rokov užíva a zveľaďuje, do
nehnuteľností vlžil investície. Práve i s prihliadnutím k uvedeným investíciám a záujmu žalovaného v 1.
rade o uvedené nehnuteľnosti bude potrebné vykonať jeho výsluch, rsp. výsluch všetkých účastníkov
konania, k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva a najmä k cene nehnuteľností. Žalovaný
v odvolaní namieta, že súd prvého stupňa pri stanovení primeranej náhrady, ktorú má na mysli
ustanovenie § 142 ods. 1 OZ ako odplaty ustupujúcim spoluvlastníkom za nehnuteľnosť, nepostupoval
v súlade so zákonom a ustálenou súdnou praxou. S týmto názorom sa stotožňuje i odvolací súd.

Súd prvého stupňa v prejednávanom prípade cenu nehnuteľností stanovil v súlade so znaleckým
posudkom pribraného znalca. Nezaoberal sa tým, či ide o hodnotový ekvivalent vyjadrený v peniazoch,
umožňujúci podľa miestnych podmienok obstaranie podobnej veci. Nezaoberal sa teda tým, za akú cenu
by bolo možné túto nehnuteľnosť predať na trhu nehnuteľností, keďže táto primeraná náhrada musí byť
závislá nielen od konštrukcie a vybavenia, veľkosti a veku stavby, ale i od záujmu o ňu, t.j. od dopytu a
ponuky v danom mieste a čase, pretože musí ísť o náhradu, ktorá predstavuje objektívnu cenu, za ktorú
by bolo možné vec predať (porovnaj napríklad rozhodnutie NS SR 2 Cdo 53/2004).

Preto bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 221 ods.1 písm. h) OSP).

V ďalšom konaní súd prvého stupňa podrobne vypočuje účastníkov konania k zrušeniu a vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva, k investíciám do predmetných nehnuteľností, k prikázaniu predmetu
spoluvlastníctva žalovanému v 1. rade do jeho výlučného vlastníctva a najmä sa zameria na zistenie
primeranej náhrady, ktorú má žalovaný 1. vyplatiť ustupujúcim spoluvlastníkom. Pritom neopomenie, že
okrem konštrukcie a vybavenia, veľkosti a veku predmetných nehnuteľností je dôležitý i záujem o ne,
dopyt a ponuka v danom mieste a čase. Primeranú náhradu je povinný určiť súd a nemôže túto povinnosť
preniesť na znalca (nejde o postup podľa § 127 OSP). Súd prvého stupňa si vyžiada aj informácie od
príslušného orgánu miestnej správy, od spoločností sprostredkujúcich kúpu a predaj nehnuteľností, tiež k
zisteniu objektívnej ceny prispejú poznatky samotných účastníkov o kúpe a predaji iných porovnateľných
nehnuteľností v časovo približne rovnakom období. Až po takto doplnenom dokazovaní súd prvého
stupňa vo veci opätovne rozhodne.

V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa i o trovách tohto odvolacieho konania(§ 224 ods. 3
OSP).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.