Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoE/424/2015 z 22. 11. 2016 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 22. novembra 2016, sp. zn. 24CoE/424/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2105223992.1 Krajský súd Trnava | 24CoE/424/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2105223992.1 | 2016-11-22 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí Citované ustanovenia: § 58 EP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1998082c-7c13-420a-b81d-43164d5ef1b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2105223992.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/424/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105223992
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2105223992.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a
sudcov: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Martin Holič, v exekučnej veci v prospech
oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, zastúpeného
splnomocnencom: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti
povinnému: G. C., nar. XX.X.XXXX, naposledy bytom U., XXXX/XX, t. č. na neznámom mieste, v konaní
zastúpený opatrovníkom: Z. K., zamestnankyňa Okresného súdu Piešťany, pre vymoženie 306,71 Eur
s príslušenstvom a trov exekúcie, o vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ľubomír Pekár, so sídlom P.
Pázmaňa 49/3, Šaľa, pod sp. zn. EX 3161/05, o zastavení exekúcie, na odvolanie oprávneného proti
uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 6.2.2014 č.k. 7Er/6231/2008-26 a o návrhoch oprávneného
na prerušenie konania takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vo výroku I. vyhlásil exekúciu vedenú na Okresnom
súde Piešťany pod sp. zn. 7Er/6231/2008, u súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára pod sp. zn.
EX 3161/05 za neprípustnú a následne ju zastavil. Vo výroku II. uložil oprávnenému povinnosť nahradiť
súdnemu exekútorovi JUDr. Ľubomírovi Pekárovi trovy exekúcie vo výške 77,35 Eur, a to do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Vo výroku rozhodol súd prvej inštancie, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vo výroku IV. súd prvej inštancie návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora JUDr. Ľubomíra Pekára na súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého,
PhD., nevyhovel.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 22, 39, 40a, Občianskeho zákonníka,
§ 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 1, § 196, § 199, § 200 ods. 1, 2, § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, §
14 ods. 1, 2, 3, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, 2, § 23 ods. 1, 2, § 25 ods. 1 Vyhlášky MS SR o odmenách a
náhradách súdnych exekútorov, § 27a zákona č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, § 135, § 146
ods. 1 písm. c), § 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku a nálezom Ústavného súdu SR sp. zn.
III. ÚS 322/2010 a judikátom R 58/1997.

3. Vecne potom súd prvej inštancie argumentoval tým, že exekučným titulom je v tomto konaní
notárska zápisnica č. N 2801/2005, NZ 27836/2005, NCRLs 27486/2005 spísaná dňa 18.06.2005 JUDr.
Ondrejom Ďuriačom, notárom so sídlom v Partizánskom. V predmetnej veci sa exekúcia vykonáva
na základe notárskej zápisnice o uznaní záväzku povinného, ktorý za povinného uznal Mgr. Tomáš
Kušnír, osoba vopred určená v štandardnej formulárovej zmluve (zmluva o úvere č. 4240247 uzavretá
medzi účastníkmi konania dňa 23.11.2004). Súd prvej inštancie uviedol, že v uvedenom prípade za
povinnú osobu uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v zjavnom rozpore so záujmami zastupovaného



(povinného). Zjavný rozpor so záujmami zastupovaného vyplýva bez ďalšieho z toho, že oprávnený
priamo vo formulárovej zmluve určil ako zástupcu povinného Mgr. Tomáša Kušníra. Súd má za to,
že určenie splnomocnenca oprávneným vo formulárovej zmluve (ktorú nemožno meniť, iba odmietnuť
ako celok), a následné vyhlásenie o uznaní právneho záväzku za povinného, ako i vyjadrenie súhlasu
s vykonateľnosťou týmto splnomocnencom je právnym úkonom absolútne neplatným, lebo odporuje
zákonu. Absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona, pôsobí voči všetkým od počiatku. Nakoľko
právny úkon, ktorým splnomocnená osoba za povinného uznala dlh, ako i súhlasila s vykonateľnosťou
notárskej zápisnice, je absolútne neplatný, notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľná, a preto
nie je ani spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku a exekúciu je potrebné
z toho dôvodu zastaviť. Nakoľko uvedená exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. g)
Exekučného poriadku, z dôvodu, ktorý zavinil oprávnený, bola podľa názoru súdu splnená podmienka
pre aplikáciu ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, a preto súd prvej inštancie na náhradu trov exekúcie
súdneho exekútora vo výške 77,35 Eur zaviazal oprávneného. Výpočet náhrady trov exekúcie súd prvej
inštancie podrobne uviedol v napadnutom uznesení. Záverom súd prvej inštancie dodal, že exekúciu
zastavuje z dôvodu jej neprípustnosti, nie je pripustenie zmeny súdneho exekútora účelné a zároveň v
zmysle Nálezu ÚS SR sp. zn. III.ÚS 322/2010-37 zo dňa 13.04.2011 tu sú pochybnosti o nestrannosti
a nezaujatosti súdneho exekútora, ktorého oprávnený navrhuje poveriť vykonaním exekúcie. Súd prvej
inštancie preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia a zmenu súdneho
exekútora nepripustil.

4. Proti tomuto rozhodnutiu vo výroku, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podal
prostredníctvom svojho splnomocnenca odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo aby
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:
Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?
Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady č. 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

5. Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým a právnym
otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa k argumentácii
povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Pokiaľ exekučný
súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá
neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ
vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada
kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval
nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu
kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy.
Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/EHS svoju povinnosť
upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa
k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. V danom
prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju aplikovať, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti.
Ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak



spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak
spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?

6. Oprávnený ďalej v odvolaní namietal predovšetkým tú skutočnosť, že súd prvého stupňa v oblasti
prieskumu exekučného titulu prekročil rámec svojej preskúmavacej právomoci v zmysle Exekučného
poriadku a § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti. Kontrolu súladu úkonu so
zákonom a dobrými mravmi môže vykonať iba notár. Náprava nedostatkov notárskej činnosti je prípustná
len postupom podľa § 38 a § 40 Notárskeho poriadku. Postup exekučného súdu, ktorý bez časového
obmedzenia zasahuje do platných notárskych zápisníc, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva
alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v rozpore s princípom právnej istoty. Povinnému
nič nebránilo domáhať sa nápravy cestou zrušenia notárskej zápisnice de iure, alebo sa domáhať
náhrady škody. Ak takto nepostupoval, nie je možné zvrátiť účinky notárskej zápisnice v konaní pred
všeobecným súdom. Platná notárska zápisnica, má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu.
V rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať
vecnú správnosť exekučného titulu (skutkové a právne závery). Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom. V prípade, ak sa odvolací súd
nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal, aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.
Exekučný súd pri revízii notárskej zápisnice porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh
účastníkov, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho
konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na strane jednej a s oprávneným na strane
druhej. Kým povinný mal zaručený výkon všetkých práv, oprávnený mal pred exekučným súdom
nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, čo nemožno ospravedlniť jeho postavením
ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov, pretože by išlo
o zakázané odlišné zaobchádzanie. Odlišnosti v zaobchádzaní a rozdiely vo výkone práva na súdnu
ochranu oprávnený videl v jeho nevypočutí a neoboznámení so stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi,
ktoré vyplývajú z napadnutého rozhodnutia ako i zo spisu. Exekučný súd neaplikoval na zistený
skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36, § 38 a § 40 Notárskeho poriadku a
aplikované právne normy ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu. Oprávnený
nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal
možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného
súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich
argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že dojednanie zastúpenia povinného v zmluve o úvere je pre povinného ako spotrebiteľa značne
nevýhodné, alebo že záujmy zástupcu povinného boli v rozpore so záujmami samotného povinného.
Udelením predmetného plnomocenstva, oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či výhody, povinný
iba preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného
nepomernú výhodu oproti stavu, keby plnomocenstvo nebolo dojednané vôbec. Navyše povinný mohol
plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, v čom mu nebránila žiadna
prekážka. Udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie spotrebiteľa preto nemožno považovať
za neprijateľnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v
jeho neprospech. Navyše plnomocenstvo je jednostranný právny úkon adresovaný tretím osobám, nie
je zmluvným ustanovením, preto naň nemožno aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných
podmienok podľa § 53 OZ. Plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je pritom dostatočne určité a
zrozumiteľné. Poukázal na to, že inštitút uznania dlhu nie je možné viazať na splatnosť záväzku a dospieť
k záveru, že uznať možno len splatný záväzok. Právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať
dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok
vzniká. Nejde o právo, ktoré by povinnému malo vzniknúť až v budúcnosti a ktorého by sa povinný
nemohol platne vzdať. Povinný mohol aj po udelení plnomocenstva sám dlh uznať. K námietke súdu
voči skutočnosti, že zástupca určil v zápisnici splatnosť dlhu oprávnený uviedol, že ide o podstatnú
náležitosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu a je predpokladom, aby uznanie dlhu bolo vykonané
zákonným spôsobom. Preto nie je možné dospieť k záveru, že zástupca nebol oprávnený v notárskej



zápisnici uviesť, dokedy povinný dlh zaplatí. Rovnako je nesprávny záver súdu, že zástupca nehájil
záujmy povinného, keď spísal notársku zápisnicu, ktorá nie je v jeho prospech. Zástupca povinného
bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon, a to je uznať dlh vo
forme notárskej zápisnice, ktorú úlohu si riadne splnil. Záver súdu, že záujmy zástupcu sú v rozpore
so záujmami zastúpeného, založil súd na dohadoch a domnienkach, pričom vôbec neuviedol, s ktorým
konkrétnym záujmom povinného. Povinný udelil plnomocestvo na zastupovanie advokátovi, ktorý pri
plnení udeleného splnomocnenia postupoval nestranne a nezávisle. Poukázal na to, že podmienkou
materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku nie je účasť
veriteľa. O skutočnosti, či je exekučný titul v súlade so zákonom už raz exekučný súd právoplatne
rozhodol, a to v rámci rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia. Keďže súd poverenie
exekútorovi vydal, zistil súlad exekučného titulu so zákonom. Revíziu exekučného titulu môže exekučný
súd vykonať len v limitoch daných ustanovením § 41 ods. 2 EP, ak však uskutočňuje revíziu
exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a porušuje základné práva
účastníkov exekučného konania.

7. K návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
a podanie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, oprávnený poukázal na najnovší vývoj rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR. Následne z
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 120/2012 zdôraznil, že v prípade notárskej zápisnice
formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je uvedená
v notárskom poriadku. Materiálna stránka je priamo predpísaná Exekučným poriadkom v § 41 ods. 2,
vykonateľnosť notárskej zápisnice je daná uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti. Žiadne
ďalšie podmienky formálnej, ani materiálnej vykonateľnosti notárskej zápisnice z Exekučného poriadku
nemožno vyvodiť. Z tohto dôvodu exekučný súd nepreskúmava právny vzťah účastníkov z hľadiska
hmotného práva, pretože je to nad rámec skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného
titulu. Súd by bol povinný vykonať takéto preskúmavanie len vtedy, ak by to bolo v zákone výslovne
uvedené. Podľa odvolateľa prvostupňový súd svoj záver o tom, že predmetné dojednanie o zastúpení
povinného je neprijateľnou zmluvnou podmienkou nijako neodôvodnil. Uvedeným dojednaním povinný
neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky a oprávnenému nevznikli žiadne nové práva, či
výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj
dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba pritom nie je oprávnený a
povinný mohol plnomocenstvo v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek
odvolať. Vzhľadom na uvedené okolnosti udelenie plnomocenstva tretej osobe na zastupovanie
spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá by z pohľadu spotrebiteľa
spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v jeho neprospech. Podľa odvolateľa
prvostupňový súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/
EHS. Najmä nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere splnomocnenie.
Ani v indikatívnom a nevyčerpávajúcom zozname podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé
v citovanej smernici sa nenachádza splnomocnenie, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocňuje fyzickú
osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Následne oprávnený tvrdí, že v danom
prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“, v kontexte tohto sporu Súdny
dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o
fungovaní EÚ platí pre vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, teda
súd, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiadny opravný prostriedok. Opravným prostriedkom sa
pritom myslí spravidla riadny opravný prostriedok, čo vylučuje niektoré mimoriadne opravné prostriedky,
ktoré nie sú bežne dostupné. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ v každom prípade ale platí, že
prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu, v ktoromkoľvek štádiu
konania. Podľa názoru oprávneného by ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä § 36, § 38, § 40
Notárskeho poriadku, § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a § 31, §
37, § 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS
v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na to navrhol, aby súd podľa §
109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ konanie prerušil
a Súdnemu dvoru EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

8. Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§



355 CSP a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie
(§ 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 5 Exekučného poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného
nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vo výroku vecne správne
potvrdiť.

10. Z obsahu spisu bolo zistené, že medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom bola
dňa 23.11.2003 uzavretá zmluva o úvere na základe ktorej oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému
ako dlžníkovi úver, ktorý sa povinný zaviazal zaplatiť zvýšený o poplatok v dohodnutých mesačných
splátkach. Súčasťou zmluvy o úvere je i splnomocnenie na základe ktorého dlžník splnomocnil advokáta
Mgr. Tomáša Kušníra so sídlom v Bratislave na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu,
t.j. aby v mene dlžníka uznal záväzok z úveru vyššie uvedeného tak, aby sa notárska zápisnica stala
vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e) O.s.p. resp. pre exekúciu
podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. na celý majetok dlžníka do výšky vzniknutej pohľadávky a jej
príslušenstva. Splnomocnenie ako súčasť textu zmluvy o úvere je podpísané dlžníčkou.

11. Z notárskej zápisnice napísanej v Bratislave, na Föglovej ulici číslo 8, JUDr. Ondrejom Ďuriačom,
notárom so sídlom v Partizánskom, ulica generála Svobodu 1069/4, dňa 18.6.2005 pod č. N 2801/2005,
NZ 27836/2005, NCRLs27486/2005 vyplýva, že Mgr. Tomáš Kušnír konajúci na základe plnej moci, ktorá
je prílohou notárskej zápisnice v mene povinnej osoby vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenej osobe
v celkovej výške 422,66 Eur (12.733,- Sk) a zaviazal sa dlh zaplatiť do 18.7.2005 k rukám oprávnenej
osoby a zároveň vyhlásil, že v prípade neuhradenia dlhu v danej lehote súhlasí s exekúciou spôsobom
ustanoveným v § 63 Exekučného poriadku alebo súdnym výkonom rozhodnutia podľa § 258 O.s.p. s
tým, aby notárska zápisnica bola použitá ako exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného
poriadku, alebo podľa § 274 písmeno e) O.s.p.

12. Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992
Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.6.2007. Jeho ust. § 23a účinné
v období od 1.1.2000 do 24.11.2004 teda v čase uzavretia danej zmluvy, zakotvilo tzv. typovú zmluvu,
ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch
ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto
ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa
zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky,
ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej
služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou,
aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo
podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

13. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

14. Z formy a obsahu predmetnej zmluvy je nesporné, že išlo o zmluvu, ktorá sa mala uzavrieť vo
viacerých prípadoch vo forme predtlače, do ktorej sa dopisovali iba jednotlivé údaje špecifikujúce dlžníka
a predmet úveru a z ktorej nesporne vyplýva, že spotrebiteľ obsah tejto zmluvy podstatným spôsobom
nemohol ovplyvniť, ani neovplyvnil. Predmetná zmluva o úvere, ktorá je s poukazom na vyššie uvedené
tzv. typovou zmluvou, teda nesmela v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. obsahovať neprimerané
podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán a ani podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi pod následkom ich absolútnej
neplatnosti v zmysle cit. § 39 Občianskeho zákonníka.

15. Odvolací súd sa stotožnil so záverom prvostupňového súdu, že v danom prípade uznal záväzok a
vyslovil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu zástupca, ktorého záujmy
boli v rozpore so záujmami zastupovaného povinného, v dôsledku čoho sú predmetné splnomocnenie
i nadväzný právny úkon obsiahnutý v danej notárskej zápisnici neplatné a notárska zápisnica ako
exekučný titul potom neúčinná a materiálne nevykonateľná.



16. V zmysle § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý
na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

17. Podľa § 23 Občianskeho zákonníka zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia
štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve.

18. Podľa § 24 Občianskeho zákonníka zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si môže
ustanoviť, len ak je to právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté. Aj z právnych
úkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.

19. V zmysle § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou
alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v
ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia ak je
potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne.

20. Z vyššie citovaného ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že zastupovať iného nemôže
ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Ak by sa tak stalo, právne úkony urobené
zástupcom v rozpore s citovaným ustanovením sú potom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
neplatné.

21. V danom prípade z listinných dôkazov obsiahnutých v spise vyplýva, že dlžník ako spotrebiteľ
mal priamo v zmluve o úvere splnomocniť na svoje zastupovanie pri spísaní predmetnej notárskej
zápisnice advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, ktorého splnomocnenie je ale naformulované priamo v
predtlači zmluvy o úvere veriteľom - oprávneným. Povinný svojho splnomocnenca zrejme vôbec
nepoznal a možnosť výberu iného zástupcu mu vzhľadom na predmetnú predtlač daná nebola. Z
úradnej činnosti súdu pritom naviac nesporne vyplýva vzťah medzi oprávneným a Mgr. Tomášom
Kušnírom, ktorý oprávneného zastupoval vo viacerých exekučných konaniach. Vzhľadom na to, keďže
záujmy veriteľa resp. oprávneného a nadväzne i jeho právneho zástupcu - advokáta sú nesporne v
rozpore so záujmami dlžníka -povinného, z čoho vyplýva jednoznačný rozpor záujmov povinného a
Mgr. Tomáša Kušníra, predmetné zastúpenie resp. splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere, je pre
rozpor so zákonom, konkrétne s cit. ust. § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka s poukazom na cit. ust. §
39 Občianskeho zákonníka, absolútne neplatným právnym úkonom. Keďže potom Mgr. Tomáš Kušnír
nemal oprávnenie povinného pri predmetnom uznaní záväzku a vyslovení súhlasu s vykonateľnosťou
danej notárskej zápisnice zastupovať, jeho právny úkon zachytený v predmetnej notárskej zápisnici
je absolútne neplatný a notárska zápisnica ako exekučný titul neúčinná a materiálne nevykonateľná
s poukazom na § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku, keďže v nej fakticky chýba podstatná
náležitosť - súhlas povinnej osoby s exekúciou. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu pritom musí
súd prihliadať ex offo - z úradnej povinnosti.

22. Už len vyššie uvedené postačovalo pre záver súdu, že predmetná notárska zápisnica je materiálne
nevykonateľná, čo zakladá dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať a preto boli splnené podmienky
súdom prvého stupňa aplikovaného ust. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre vyhlásenie
exekúcie za neprípustnú a zároveň pre zastavenie exekúcie a to s poukazom na ust. § 58 ods. 1
Exekučného poriadku i bez návrhu.

23. Zatiaľ čo dôvody na základe ktorých súd obligatórne alebo fakultatívne zastaví exekúciu (§ 57 ods.
1 a 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, okamih kedy tak má alebo môže
súd urobiť nie je v ňom explicitne stanovený. Z toho potom možno vyvodiť, že súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného
vymáhania pohľadávky. Z toho vyplýva, že súd je povinný v priebehu celého exekučného konania
skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie exekúcie. Jedným z obligatórnych dôvodov
zastavenia exekúcie je pritom podľa cit. § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásenie exekúcie
súdom za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Uznesenie o
udelení poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi pritom netvorí prekážku právoplatne
rozsúdenej veci v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. Exekučný súd nie je ani viazaný právnym názorom notára
pri spisovaní notárskej zápisnice.



24. S poukazom na vyššie uvedené, neobstojí námietka odvolateľa, že súd vec už raz posudzoval a
právoplatne rozhodol pri vydaní poverenia súdnemu exekútorovi a preto sa už nemohol danými otázkami
zaoberať znova.

25. Napokon odvolací súd považoval predmetné splnomocnenie obsiahnuté v danej zmluve o úvere
za absolútne neplatný právny úkon pre rozpor so zákonom i s dobrými mravmi (cit. ust. § 23a zák.
č. 634/1992 v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka) i z toho dôvodu, že danú zmluvnú podmienku
v predmetnej typovej (spotrebiteľskej) zmluve v podobe predmetného splnomocnenia považoval za
neprimeranú podmienku, ktorá na škodu spotrebiteľa zakladá nápadný nepomer medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán a ktorá je zároveň v rozpore s dobrými mravmi. Neprimeranosť tejto
podmienky a jej rozpor s dobrými mravmi odvolací súd videl v tom, že daný dvojstranný právny úkon
vznikol zároveň v deň uzatvorenia zmluvy o úvere, teda v čase, keď žiaden dlh dlžníka - povinného ešte
neexistoval a do budúcna nebolo možné predpokladať či vôbec vznikne a ak áno, kedy a v akej výške.
Uznať záväzok alebo dlh je v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka výlučným právom dlžníka, ktoré
v budúcnosti môže realizovať alebo aj nemusí. Pokiaľ povinný ako dlžník predmetným splnomocnením
fakticky postúpil toto svoje právo uznať dlh už v čase uzavretia zmluvy o úvere, kedy ešte žiaden dlh
existovať nemohol a nebolo ani zrejmé, či bude existovať, kedy a v akej výške, pričom zároveň na
uznanie dlhu splnomocnila jej úplne neznámu tretiu osobu, ktorá jej bola vnútená v predtlači zmluvy
vopred vyhotovenej veriteľom, čím sa zároveň vopred vzdala možnosti namietať dlh i jeho výšku, založilo
to nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami veriteľa a dlžníka a zároveň je to v rozpore s dobrými
mravmi. I z tohto dôvodu je predmetné splnomocnenie absolútne neplatné a napokon ani právny úkon
obsiahnutý v notárskej zápisnici, ktorým je vyhlásenie povinného o uznaní právneho záväzku a o súhlase
s vykonateľnosťou.

26. S poukazom na uvedené je pritom úplne irelevantné, že povinný ako dlžník mal možnosť s poukazom
na ust. § 33b Občianskeho zákonníka predmetné plnomocenstvo kedykoľvek po uzavretí zmluvy o
úvere odvolať, na čo poukazoval odvolateľ. Naviac odvolať je možné iba účinne a platne vzniknuté
plnomocenstvo. Z podstaty veci totiž logicky vyplýva, že nemožno účinne odstúpiť od právneho úkonu,
ktorý je od počiatku absolútne neplatný.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, keďže ako exekučný titul bola oprávneným
predložená notárska zápisnica, ktorá v sebe obsahuje absolútne neplatný právny úkon o uznaní dlhu
a súhlase s jej vykonateľnosťou, v dôsledku čoho nemôže byť účinným a materiálne vykonateľným
exekučným titulom, bolo plne dôvodným, aby prvostupňový súd preskúmavaným uznesením, s
použitím § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku i
bez návrhu, predmetnú exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, keďže je tu iný dôvod, pre
ktorý exekúciu nemožno vykonať, ktorým je skutočnosť, že absentuje vykonateľný exekučný titul.
Odvolací súd pritom poukazuje i na závery Ústavného súdu SR vo veci IV.ÚS 183/2011, kde v
sťažnosťami napadnutých rozhodnutiach súdy argumentovali obdobne, pričom Ústavný súd SR uzavrel,
že predmetnými rozhodnutiami súdov nemohlo dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky (tu oprávneného)
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a ani jej práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 Dodatkového protokolu.

28. Pokiaľ oprávnený namieta , že postupom súdu prvého stupňa mu bola odňatá možnosť konať pred
súdom, keďže súd mu odoprel možnosť argumentovať v danom smere a na podporu svojich tvrdení
použiť dôkazy, je pravdou, že súd konal bez pojednávania a bez poskytnutia možnosti účastníkom
argumentačne namietať zastavenie exekúcie z použitých dôvodov, pričom kontradiktórnosť procesu to
vyžaduje. Je ale tiež pravdou, že v dôsledku podaného odvolania navrhovateľ mal možnosť uplatniť
všetky svoje tvrdenia dôkazy a námietky voči rozhodnutiu, s ktorými bol odvolací súd povinný sa
vysporiadať. Tento nedostatok tým bol odstránený. Naviac s poukazom na ust. § 212 ods. 3 O.s.p. táto
vada nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

29. Vzhľadom na uvedené odôvodnenie, s poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho
konania, bolo potom nadbytočným zaoberať sa ďalšou početnou, ale vzhľadom na vyšieuvedené už
nerelevantnou, argumentáciou odvolateľa.

30. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa ako vo výroku vecne správne, s použitím ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.



31. Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

32. Do 30.6.2016, teda za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, tento zákon upravoval možnosť
prerušenia konania nasledovne:

33. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú
nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k
záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

34. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.) súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor
Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

35. Od 1.7.2016, teda za účinnosti Civilného sporového poriadku, už bola možnosť prerušenia konania
upravená nasledovne:

36. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na začatie konania.

37. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho
konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská
republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí
ministerstvu spravodlivosti.

38. Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s
rozhodnutím vo veci samej.

39. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v
neprospech strany.

40. Vychádzajúc z vyššie citovaného § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. bol súd ako autoritatívny orgán
rozhodujúci spory a iné právne veci do 30.6.2016 povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak
rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o
vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku
267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho
konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich
zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o
výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu
a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

41. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo ak



sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje za potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií. Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí
položiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne
konanie o predbežnej otázke).

42. V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1.5.2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska
je daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

43. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho
práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu
relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej
kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o
otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

44. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa povinného Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či je
možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý
má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky
vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej
z tejto zmluvy?

45. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú nemajúcu základ v prejednávanom
spore a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili názor, že
neprijateľnou zmluvnou podmienkou je vždy a za každých okolností jednostranný právny úkon
spotrebiteľa i keď ho mal možnosť odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu všeobecne a en bloc. Súdy podrobne vyargumentovali a s
poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie rozobrali prečo predmetné splnomocnenie ako jednostranný
úkon spotrebiteľa považovali za neprijateľnú podmienku a to s poukazom na konkrétne okolnosti daného
prípadu, ktoré v danej otázke obsiahnuté nie sú. Súdy pritom nepopreli, že spotrebiteľ v zásade môže
jednostranným právnym úkonom dobrovoľne splnomocniť fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice
ako exekučného titulu, avšak iba vtedy, ak je tento právny úkon v súlade so všetkými dotknutými
normami. Ak by aj teda Súdny dvor EÚ na prvú otázku odpovedal záporne, vzhľadom na jej všeobecnú
formuláciu nezohľadňujúce konkrétne okolnosti daného prípadu, nemohlo by to mať a nemalo by to
žiaden vplyv na rozhodnutie súdov v danej konkrétnej veci s poukazom na vyššie použitú argumentáciu.
Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú oprávneným potrebné posúdiť ako akademickú
nemajúcu reálny základ v prejednávanom spore a preto nedôvodnú.

46. Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré



aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

47. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak exekučný súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

48. Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

49. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávneného na prerušenie konania zamietol.

50. Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu
otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti
aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu
dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný
súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom



vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej
sa oprávneného, čiže oprávnený musí mať o tomto závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor
EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica
Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú
povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel
môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho
práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v
zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu
nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázky, pre ktoré žiada
oprávnený konanie prerušiť a predložiť ich Súdnemu dvoru EÚ sú formulované všeobecne, bez vzťahu
k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu
Súdneho dvora EÚ.

51. Rovnako odvolací súd zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade §
44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

52. V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh
Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

53. V zmysle § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

54. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.

55. Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie
poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania jednak
exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to z hľadiska
ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na exekúcii
zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci súdu
odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku
s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu odvolateľ
namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods. 1
Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v
zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

56. V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal



vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.
Navyše prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných
dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s
obsahom ktorých sa bezpochyby mohol oboznámiť.

57. K odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom nedošlo údajným porušením zásady
kontradiktórnosti ktorá znamená, že obom stranám konania musí byť daná možnosť zoznámiť sa so
stanoviskami a dôkazmi predloženými súdu s cieľom ovplyvniť jeho rozhodnutie - či už protistranou alebo
na konaní nezúčastneným subjektom, od ktorého si prípadne súd takéto vyjadrenie alebo dôkaz mohol
vyžiadať - a vyjadriť sa k nim (porovnaj Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M. Evropská úmluva
o lidských právech. Komentář. 1. Vydání. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 740). Podľa Slovníka súčasného
slovenského jazyka vydaného Vedou, vydavateľstvom Slovenskej akadémie vied, Bratislava 2011 (2.
zv), kontradiktórnosť je prenos dôkazného bremena zo súdu na účastníkov sporu, resp. rokovací spôsob
súdneho procesu. Právo na kontradiktórny proces nemá absolútny charakter a jeho rozsah sa môže
líšiť najmä v závislosti na zvláštnostiach daného konania. Nebráni súdu, aby od tohto pravidla v záujme
procesnej ekonómie upustil, ak je zrejmé, že nezoznámenie účastníka konania napr. so stanoviskom
iných účastníkov nemôže mať akýkoľvek vplyv na výsledok konania pred nimi.

58. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach
ústavných sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS
533/2013, v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého
postupu a uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v
posudzovaných prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom
stupni súdnictva musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu
odvolaciemu súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti
konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný
súd dospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp
kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 47 charty dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo.

59. V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie vec a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal vo veci rozsiahle
odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie vysporiadal, bolo
napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť. Navyše prvostupňový
súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú
obsiahnuté v exekučnom spise, o ktorých mal oprávnený nesporne vedomosť a s obsahom ktorých sa
bezpochyby mohol oboznámiť.

60. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,



c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).