Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/372/2015 z 8. 5. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 8. mája 2016, sp. zn. 23Co/372/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2106218949.1 Krajský súd Trnava | 23Co/372/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2106218949.1 | 2016-05-08 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 53 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/27961e15-eed5-4412-b055-b8eef8e8a619 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2106218949.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/372/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2106218949
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2106218949.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členiek
senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Daši Kontríkovej vo veci žalobkyne: SERRAGHIS LOAN
MANAGEMENT LTD., so sídlom Afentrika Court, Office 2, 6018, Larnaca, Cyprus, zastúpenej
splnomocnenkyňou: JÁNSKÝ & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, Nitra, Štúrova 13, IČO: 47
249 650, proti žalovanému: R. E., nar. XX. A. XXXX, bytom F., K. XXX/X, o 821,62 eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 16. októbra 2014 č. k. 7Cb/27/2009-115
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti trov
konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napádaným rozsudkom súd prvého stupňa čiastočne zastavil konanie o zaplatenie sumy 79 eur s
úrokom z omeškania vo výške 18,25% ročne zo sumy 39,50 eur od 9. mája 2002 do zaplatenia, zo sumy
39,50 eur od 9. júna 2002 do zaplatenia, zmluvnej pokuty vo výške 6,32 eur, s úrokom z omeškania vo
výške 18,25% ročne zo sumy 3,16 eur od 8. júna 2002 do zaplatenia, zo sumy 3,16 eur od 9. júla 2002
do zaplatenia, úrok vo výške 13,33% ročne zo sumy 79 eur od 9. februára 2003 do zaplatenia. Súčasne
žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi sumu 276,51 eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 10.
marca 2012 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Žalovanému nepriznal náhradu trov
konania. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1, 2, § 115a, § 156 ods. 3, § 200ea ods. 1 O.
s. p. (Občiansky súdny poriadok č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 1 ods. 1, § 2
písm. b/, § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, 5 ZoSÚ (zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších
predpisov), § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, 4, § 517 ods. 2, § 879f ods. 3, 4 O. z. (Občiansky zákonník č.
40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia O. z.. Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o úvere z 8. apríla
2002 medzi právnou predchodkyňou žalobkyne Home Credit Slovakia a.s., konajúcej v rámci predmetu
obchodnej činnosti, so žalovaným ako fyzickou osobou - nepodnikateľom, kvalifikujúc ju ako formulárovú
zmluvu, ktorej predtlač vrátane úverových podmienok (ako súčasť formulára, vyhotovenej miniatúrnymi
písmenami) bola vopred pripravená, s dopisovaním konkrétnych údajov týkajúcich sa žalovaného, ktorý
obsah tejto zmluvy, ako i úverových podmienok nemohol ovplyvniť. Predmetný úver posudzoval ako
spotrebiteľský úver, s prednostnou aplikáciou ZoSÚ a O. z.. Poukázal na prechodné ustanovenia O. z.
(§ 879f ods. 3), podľa ktorých bolo povinnosťou veriteľa zosúladiť obsah úverovej zmluvy a úverových
podmienok s ustanoveniami § 53 a § 54 O. z. (zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla
2004 bola implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach



v spotrebiteľských zmluvách do O. z.). Súd prvého stupňa následne skúmal obsah úverovej zmluvy,
konštatujúc, že žiaden z uplatnených nárokov nebol individuálne dojednaný. Súd prvého stupňa mal tiež
za preukázané čerpanie úveru žalovaným vo výške 355,51 eur, ktorý sa zaviazal splácať mesačnými
splátkami vo výške 39,50 eur, vždy k 8. dňu v mesiaci v počte splátok 10 (1.190 Sk x 10, spolu
11.900 Sk, t. j. 395,01 eur). Vzhľadom na čiastočné plnenie žalovaného vo výške 79 eur, súd prvého
stupňa mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 276,51 eur (odpočítajúc uvedenú úhradu od výšky
poskytnutého úveru) a v prevyšujúcej časti žalovanej istiny (39,50 eur) žalobu zamietol a o sumu 79 eur
konanie čiastočne zastavil (v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby žalobkyňou). Zmluvné dojednania
o zmluvnej pokute (ako i o dohodnutých úrokoch z omeškania 0,5% denne podľa Hlavy 9 § 3 Úverových
podmienok) podriadil obligatórnemu súdnemu prieskumu, posudzujúc medze aplikácie zásady zmluvnej
voľnosti strán (§ 2 ods. 3 O. z.), vo svetle princípu proporcionality (čl. 1 Ústavy SR), ako i zákazu zneužitia
práva (§ 2 O. s. p.), o to viac, keď zmluvná voľnosť žalovaného ako spotrebiteľa bola obmedzená
(nemohol ovplyvňovať obsah zmluvných dojednaní). Súd prvého stupňa skonštatoval, že ani legitímne
očakávania žalobkyne nemôžu byť prekážkou v deklarovaní niektorého zo zmluvných dojednaní ako
neplatného, keď tieto ustanovenia formuloval sám veriteľ. Z dôvodu, že zmluvná povinnosť žalovaného,
zaplatiť dlh z predmetnej úverovej zmluvy riadne a včas, bola zabezpečená viacerými spôsobmi a to
úrokmi z omeškania ako i zmluvnou pokutou, ktoré sú z kauzálneho hľadiska obdobnými sankčnými
inštitútmi, výšku zabezpečenia súd prvého stupňa označil ako zjavne neprimeranú a rozpornú s dobrými
mravmi (§ 39 O. z.). Za ďalší dôvod absolútnej neplatnosti súd prvého stupňa označil neprijateľnosť
zmluvných dojednaní o zmluvnej pokute (§ 53 ods. 4 písm. k/ O. z.), keďže tieto ustanovenia neboli
individuálne dojednané, boli súčasťou predtlačeného formulára, čím došlo k značnej nerovnováhe
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, teda ide o
neprijateľné zmluvné podmienky (ktoré neboli dané do súladu s ustanoveniami § 53, § 54 a § 57 O.
z. podľa § 879f ods. 4 O. z. do 1. júla 2004). Nebolo tak možné priznať z nich akékoľvek nároky.
Uvedený záver súdu prvého stupňa sa týkal aj dohodnutých úrokov z omeškania (vo výške 0,05%
denne z dlžnej sumy). Súd prvého stupňa nepovažoval za preukázanú tiež skutočnosť, že žalovaný
sa dostal do omeškania s plnením istiny úveru 9. júla 2002, keď žalobkyňa v žalobe nekonkretizovala
dátum omeškania žalovaného s platením istiny úveru. Z oznámenia právnej predchodkyne žalobkyne o
postúpení pohľadávky a výzvy na zaplatenie dlžnej sumy z 19. decembra 2005, vyplývala pre žalovaného
lehota na zaplatenie do 31. januára 2006. Oznámenie však doručovala až v mesiaci júl 2006, preto súd
prvého stupňa nemal za preukázaný počiatok omeškania od uplatňovaného dátumu a priznal žalobkyni
úrok z omeškania od doručenia žaloby žalovanému (až v tomto čase sa žalovaný preukázateľne
dozvedel o omeškaní). Nepriznanie zmluvného úroku vo výške 13,33% ročne (zo sumy 276,51 eur) súd
prvého stupňa odôvodnil nepreukázaním dohody zmluvných strán o výške úroku (celkové navýšenie
úveru o 1.190 Sk nepredstavuje zmluvnými stranami dohodnutý úrok, ktorý mal byť dohodnutý v
presnej výške). Neprijateľné zmluvné podmienky súd prvého stupňa len konštatoval v odôvodnení
rozsudku, keďže ich vyslovenie vo výroku súdneho rozhodnutia by malo význam len v prípade, ak by ich
koncipovala v predmetnej zmluve žalobkyňa (zmyslom vyslovenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky
je zamedzenie jej aplikácie v ďalších zmluvách uzatváraných spotrebiteľmi). Žalobkyňa však vstúpila
do vzťahu so žalovaným ako spotrebiteľom až po uzavretí predmetnej zmluvy, na základe postúpenia
predmetnej pohľadávky. Rozhodnutie o náhrade trov konania súd prvého stupňa odôvodnil poukazom
na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p., keďže podľa pomeru úspechu a neúspechu procesných strán, bol
v konaní úspešnejší žalovaný, ktorému však trov konania v konaní nevznikli, ani si ich neuplatnil. Preto
žalovanému náhrada trov konania nebola priznaná.

Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v časti zamietavého výroku napádaného
rozhodnutia, navrhujúc jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Odvolanie obsahovo odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci, ako aj nesprávnymi skutkovými
zisteniami, ku ktorým dospel súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov. Namietala nedostatok
odôvodnenia napádaného rozhodnutia v časti konštatovania značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako i absenciu odôvodnenia neprimeranosti
sankcie spojenej s nesplnením záväzku. Samotný fakt, že zmluvnú podmienku spotrebiteľ individuálne
nedojednal, nespôsobuje automaticky značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Dohodu o zmluvnej pokute a jej výške, ktorá je zásadne vecou vzájomného konsenzu
zmluvných strán, označila za primeranú, pretože jej vznik závisí od neplnenia primárnej povinnosti
dlžníka. Žalobkyňa poukázala na sankčnú, ako aj preventívnu funkciu zmluvnej pokuty, účelom ktorej
je donútiť dlžníka pod hrozbou majetkovej sankcie k riadnemu splneniu záväzku. Výšku dohodnutých
zmluvných úrokov 18,25% ročne (0,05% denne) označila žalobkyňa za primeranú, súvisiacu s



porušením primárnej povinnosti dlžníka. Žalobkyňa poukázala na záväzok žalovaného, prevzatý
zmluvou o úvere, splácať úver mesačnými splátkami vo výške 39,50 eur v počte splátok 10 (splatných
k 8. dňu v mesiaci), v dôsledku čoho sa žalovaný dostal do omeškania v deň nasledujúci po dni, kedy
mal uhradiť dlžnú splátku. Žalobkyňa sa nestotožnila ani s názorom súdu prvého stupňa o absencii
zmluvného dojednania o výške zmluvného úroku. Ustanovenie § 4 ZoSÚ neupravuje spôsob, akým má
byť vyčíslená výška úroku (číslom alebo percentom). Podľa § 4 ods. 5 ZoSÚ (v znení účinnom k 8. aprílu
2002) od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, ktorý nie je uvedený v zmluve o spotrebiteľskom
úvere. V predmetnej zmluve o úvere bol však zmluvný úrok dostatočne špecifikovaný, jeho výška je
presne určená ako celkové navýšenie úveru 1.190 Sk, čo predstavuje 13,33%. Na záver žalobkyňa
uviedla, že odôvodnenie napádaného rozsudku je nejasné a nedostatočné, nie je z neho zrejmé, akými
úvahami sa súd spravoval pri rozhodovaní.

Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

Žalobkyňa na výzvu odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 213 ods. 2 O. s. p. vyjadrila nesúhlas s
právnym posúdením veci podľa ustanovenia § 5b ZoOS (zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa
a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov), keďže takýto
postup nemá oporu v zákone. Bol by v rozpore s platnou právnou úpravou, keďže žalovaná pohľadávka,
resp. jej časť nie je premlčaná. Slovenská republika je právny štát, k základným princípom ktorého patrí
aj princíp právnej istoty. Ide najmä o princíp jasnosti, zrozumiteľnosti a predvídateľnosti právnych noriem,
princíp legitímnych očakávaní, t. j. predvídateľnosti postupu orgánu verejnej moci, princíp ochrany
dôvery občanov v právo a princíp zákazu retroaktivity. Na podporu svojej argumentácie poukázal na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995 z 3. apríla 1996. Vznik právneho
vzťahu ako aj nárok na zaplatenie dlžnej sumy nie je možné bez ďalšieho posudzovať v zmysle
ustanovení, ktoré nadobudli platnosť a účinnosť po vzniku právneho vzťahu. Premlčanie práva je
hmotnoprávny inštitút upravený v Ob. z. (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších zmien
a doplnení). V zmysle princípu zákazu retroaktivity dotknuté ustanovenie nie je možné aplikovať na daný
prípad.

Odvolací súd po zistení, že odvolanie podala včas účastníčka konania proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné odvolanie (§ 201 a § 204 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach odvolania
žalobkyne a to zamietavej časti výroku napádaného rozhodnutia (§ 212 ods. 1 O. s. p.) v spojení so
závislým výrokom o trovách konania (§ 212 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§
214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 5b ZoOS orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu
na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho
premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať
plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto
skutočností dovolával.

Súd prvého stupňa predovšetkým správne kvalifikoval právny vzťah založený zmluvou o úvere medzi
právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným ako spotrebiteľskú zmluvu (spotrebiteľský úver), keďže
táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (fyzickú osobu, ktorej bol poskytnutý
spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania) a veriteľa
(ktorý je osobou, poskytujúcou spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania), podľa § 3 ods. 1, 2
ZoSÚ (v znení do 30. júna 2006). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie pribudla súdom
povinnosť eurokonformného výkladu národného práva, so zachovaním nepriameho účinku jednotlivých
smerníc, pri napĺňaní cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa, garantovaných komunitárnym právom. Na
úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení týkajúcich sa problematiky
ochrany spotrebiteľa, v dôsledku čoho boli vo vnútroštátnom práve prijaté viaceré osobitné právne
normy a viackrát sa novelizoval O. z., ako aj ZoOS. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr.
v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92
Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep
SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného
práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom
vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle
textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc).



S poukazom na uvedené súd prvého stupňa správne poukázal na prechodné ustanovenie § 879f ods.
3, 4 O. z., vyžadujúce zosúladenie ustanovení spotrebiteľských zmlúv (uzavretých predo dňom 1. apríla
2004) s ustanoveniami § 53 a § 54 O. z., pod sankciou neplatnosti po uplynutí troch mesiacov odo dňa
nadobudnutia účinnosti novelizovaného znenia O. z..

Dôvera spotrebiteľa v poctivé konanie dodávateľa predpokladá, aby v prípade jej narušenia súd nahradil
zdanlivú (formálnu) rovnováhu faktickou. Zahŕňa tiež povinnosť súdu ex offo (z tzv. úradnej povinnosti)
preskúmať a prihliadať na neprijateľné podmienky v zmluve. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred dodávateľom bez toho, aby
mohol vplývať na ich obsah, vrátane výberu zmluvného typu (rozsudky SD EÚ C-240/98 až C 244/98
Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C-168/05 Mostaza Claro). V kontexte uvedeného súd prvého
stupňa dôvodne podriadil obligatórnemu prieskumu zmluvné podmienky v predmetnej úverovej zmluve,
reflektujúc tak obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach, ako
aj definičné znaky spotrebiteľskej zmluvy, keďže žalobkyňa sa domáha svojho nároku voči žalovanému,
ktorý je spotrebiteľom.

Ustanovenie § 53 O. z. sa týka podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné. Ide o podmienky
poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich používanie zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods.
5 O. z.). Vyjadruje snahu, aby veriteľ v spotrebiteľských zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v
súlade s dobrými mravmi. Spotrebiteľ z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov
bežnej spotreby, ako aj zmluvných podmienok má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných
podmienok, ktoré sú mu zo strany dodávateľa predložené, pritom často vzhľadom na ich rozsiahlosť
a použitú právnu terminológiu nemá možnosť, či už ich vôbec prečítať alebo pochopiť ich obsah.
Je potrebné zdôrazniť, že ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré veriteľ vopred
pripravil a používa vo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Predmetná zmluva o úvere (uzavretá právnou predchodkyňou žalobkyne a žalovaným) je typickou
štandardnou formulárovou listinou, na ktorú zásadne dopadá súdna kontrola. Zmluvná pokuta
(obsiahnutá na druhej nepodpísanej strane predmetnej zmluvy) bola vopred zo strany veriteľa
naformulovaná bez možnosti jej zmeny zo strany žalovaného ako spotrebiteľa. Zmluvná podmienka
sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred dodávateľom a spotrebiteľ
nebol schopný ovplyvniť jej podstatu. Ochrana spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v
spotrebiteľských zmluvách vychádza z predpokladu, že spotrebiteľ je z hľadiska informovanosti a
z hľadiska vyjednávacej pozície v slabšom postavení a má spravidla na výber buď zmluvu vopred
naformulovanú veriteľom akceptovať so všetkými formulárovými klauzulami alebo ju odmietnuť. Možnosť
zmeny štandardných zmluvných podmienok zo strany spotrebiteľa je len iluzórna a je zrejmé, že ide
o zmluvnú rovnováhu len formálnu. Faktickú rovnováhu možno tak dosiahnuť len vonkajším zásahom
(rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial a Salvat
Editores). Bolo preto potrebné v danom prípade konštatovať, že zmluvná pokuta nebola výsledkom
dohody účastníkov, ale jednostranne prejavenej vôle veriteľa.

Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľné zmluvné podmienky). Preto
správne súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku dojednanie o zmluvnej
pokute v Hlave 9 § 2 a § 4 predmetných úverových zmluvných podmienok (vyhotovené miniatúrnymi
písmenami). Bola navrhnutá vopred a žalovaný ako spotrebiteľ nebol schopný ovplyvniť podstatu
podmienky, najmä v súvislosti s formulárovou predtlačou predmetnej zmluvy o úvere (na druhej strane
ktorej boli obsiahnuté aj zmluvné dojednania o zmluvnej pokute). Keďže žalobkyňa nepreukázala opak
(§ 53 ods. 3 O. z.), zmluvné ustanovenie dohodnuté medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nepovažuje za
individuálne dojednané (žalobkyňa neuniesla bremeno tvrdenia, ako ani dôkazné bremeno preukázania
opaku, že zmluvná podmienka nebola navrhnutá vopred a spotrebiteľ bol schopný ovplyvniť podstatu
zmluvnej podmienky).

Ako správne súd prvého stupňa uviedol, potrebné bolo vyhodnotiť medze aplikácie zásady zmluvnej
voľnosti vo svetle princípu proporcionality (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) a dbať na zákaz zneužitia práv podľa
§ 2 O. s. p. (o to viac ak žalovaný ako spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť obsah zmluvných dojednaní).



Úverové zmluvné podmienky (ktoré priamo žalovaný ani nepodpísal, keďže sa nachádzali na druhej
strane úverovej zmluvy), vzhľadom na ich umiestnenie a minimalistické písmo, mali slúžiť predovšetkým
k tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho
charakteru. Nemôžu však slúžiť tomu, aby do nich v neprehľadnej, zložito formulovanej a malým písmom
písanej forme ukryl zmluvný partner spotrebiteľa dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné a
o ktorých predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa uniknú. Keďže v danom prípade tak veriteľ učinil,
spreneveril sa vyššie uvedenému princípu dôvery spotrebiteľa v poctivé konanie veriteľa a takémuto
jeho konaniu nemožno priznať právnu ochranu pre rozpor s dobrými mravmi (§ 39 O. z.). Takýto rozpor
konštatoval aj súd prvého stupňa, z dôvodu, že obdobnými sankčnými inštitútmi (úrok z omeškania a
zmluvná pokuta) bola zabezpečovaná rovnaká zmluvná povinnosť žalovaného ako dlžníka (platiť riadne
a včas dlh veriteľa), pričom dojednanie o zmluvnej pokute vo výške 8% z dlžnej sumy nezaplatenej
splátky (Hlava 9 § 2) a vo výške 100% výšky poskytnutého úveru (Hlava 9 § 4), správne súd prvého
stupňa kvalifikoval ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
k/ O. z., ako neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením záväzku. Predstavovala stopercentné
(v prvom prípade takmer stopercentné) navýšenie dlhu, z dôvodu omeškania s plnením dlhu, popri
úrokoch z omeškania, ktoré prislúchajú veriteľovi zo zákona. Zamietnutie žaloby o zaplatenie zmluvnej
pokuty v celom rozsahu bolo tak dôvodné a poukaz žalobkyne na funkcie a účel zmluvnej pokuty bol
bez právneho významu pre rozhodnutie súdu (súd prvého stupňa správne zamietol žalobu o zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 395,01 eur, s úrokom z omeškania 18,25% ročne od 1.8.2006 do zaplatenia,
keďže nárok na zaplatenie príslušenstva nemohol obstáť pre neplatnosť zmluvného dojednania hlavnej
pohľadávky zmluvnej pokuty, ako aj o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 25,28 eur, počítanej vo výške
8% z jednotlivých splátok, ako i príslušenstva zmluvnej pokuty predstavujúcej úroky z omeškania vo
výške 18,25% ročne z jednotlivých súm vo výške 3,16 eur do zaplatenia).

Zamietnutie žaloby sa vzťahovalo aj na zostávajúcu časť istiny vo výške 39,50 eur (súd prvého
stupňa odpočítal čiastočné plnenie žalovaného vo výške 79 eur len od výšky poskytnutého úveru,
žalobcovi priznal sumu 276,51 eur a neodôvodnil zamietnutie zostatku istiny vo výške 39,50 eur, ktorá
predstavovala sumu 395,01 eur). V tejto časti odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa
z iných dôvodov, a to z dôvodu premlčania (v súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p.), aplikujúc
ustanovenie § 5b ZoOS.

Zákonodarca novelou ZoOS (zákonom č. 102/2014 Z. z.) podstatným spôsobom modifikoval nazeranie
na postavenie slabšej strany v právnych vzťahoch, tak vo sfére hmotnoprávnej, ako i procesnoprávnej.
Celkový trend v legislatíve nasleduje modifikované vnímanie tradičného ústavného princípu rovnosti
subjektov v právnych vzťahoch. Nepochybne ide o legislatívne vyjadrenie princípu ochrany slabšej
strany, konkrétne spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Komplexné nastavenie spoločenských procesov v
oblasti ochrany spotrebiteľa po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie smeruje k maximalizácií
ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany v právnych vzťahoch. Ustanovenie § 5b ZoOS normuje
predovšetkým procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy a preto má
charakter procesnoprávny. Hoci samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha
ustanovenia § 5b ZoOS vyplýva z jeho samotného znenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v
prípade absencie prechodného ustanovenia (ktoré by účinky dotknutého ustanovenia posúvalo na veci
napadnuté po účinnosti predmetnej právnej úpravy) platí, že súd postupuje podľa právneho stavu
účinného v čase rozhodovania súdu. Preto ak v čase rozhodovania súdu v danej veci bolo účinné
ustanovenie § 5b ZoOS, súd bol povinný ho aplikovať, i keď sa súdne konanie začalo skôr (t. j. pred
účinnosťou novely ZoOS). Ide o tzv. režim okamžitej aplikovateľnosti, ktorý sa uplatňuje pri procesných
predpisoch (procesná norma bez ohľadu na mieru legislatívneho vyjadrenia tohto pravidla, pôsobí odo
dňa nadobudnutia svojej účinnosti na všetky živé spory prebiehajúce na súdoch).

Ak teda platí, že právna norma § 5b ZoOS má procesný charakter a zákonodarca nestanovil osobitný
právny režim intertemporality (prechodného obdobia), má súd prihliadať na premlčanie práva ex offo
vo všetkých, aj pred nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia začatých konaniach podliehajúcich
hypotéze tejto právnej normy. Pri absencii konkrétneho intertemporálneho pravidla sa musí vychádzať
zo zásad ústavnokonformného výkladu. Kto márne nechá uplynúť premlčaciu lehotu, ktorej dĺžka ani
režim sa nijako novou úpravou nemenili, jeho právo sa už o zložku právneho nároku oslabilo, hoci
podmienene (úplne až účinným dokonaním premlčania v súdnom konaní). Podstatné ale je, že žiadne
právo týmto za účinnosti starej právnej úpravy veriteľ nenadobudol a nebola tak porušená jeho dôvera v
právo, pretože musel počítať s tým, že svoje právo stratí a to výlučne v dôsledku svojej nedbanlivosti. Za



legitímne očakávania nemožno považovať „spoľahnutie sa“ na „právnu slabosť“ protistrany (konkrétne
spotrebiteľa), v dôsledku ktorej by sa námietka premlčania neuplatnila (uvedené odznelo už v odbornom
článku Doc. JUDr. Z. N., PhD.). Ak veriteľ nechá márne lehotu uplynúť, nemôže legitímne očakávať
prakticky nič, pretože jeho právo na súdnu ochranu stratilo vlastnosť žalovateľnosti.

S poukazom na uvedené odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne poukazujúcou na
porušenie ústavných princípov a zásad, tým, že došlo k ich legálnemu obmedzeniu, vyrovnávaním
postavenia slabšej strany v právnych vzťahoch, tak vo sfére hmotnoprávnej, ako i procesnoprávnej.
Princíp „vigilantibus iura scripta sunt“ (právo patrí bdelým) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych
súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovane
skonštatoval aj Najvyšší súd SR (uznesenie zo 16. januára 2013 sp. zn. 6 M Cdo/9/2012, uznesenie z
21. marca 2012 sp. zn. 6 Cdo/1/2012, uznesenie sp. zn. 5 Cdo/61/2012). Zásada, podľa ktorej právo
patrí bdelým, musela tak ustúpiť princípom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany.

Novelizácia ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z., už normatívne vyriešila prednostnú aplikáciu O. z.
pred ustanoveniami Ob. z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015 novelizované
znenie ustanovenia § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne
vzťahy založené pred týmto dňom. Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca
nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného
práva v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby
prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/716/2014). Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ
štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym
vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011).

Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na
daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby,
je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou podľa
Ob. z.). Nič na tom nemení skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom
a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Ob. z. bez
ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale
ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych
vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O. z. podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia
pre neho priaznivejšej právnej úpravy (uvedené už odznelo v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn.
5Co/716/2014-63, zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O. z., ktoré sú
pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v uznesení
sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O. z. na prospech
spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Ob. z. nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

Žalobkyňa síce správne v odvolaní poukazovala na dohodnutú splatnosť dlhu žalovaného, zaplatiť úver
v celkovej výške 395,01 eur, mesačnými splátkami 39,50 eur, v počte desať, splatné do 8. dňa v mesiaci.
Aplikujúc však hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, uplatňovaný dlh
bol splatný uplynutím lehoty splatnosti poslednej splátky 8. februára 2003, premlčacia doba začala plynúť
nasledujúcim dňom (9. februára 2003) a uplynula 9. februára 2006. Z dôvodu, že žalobkyňa podala
žalobu na súde dňa 4. augusta 2006, bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty
a preto bol daný dôvod na zamietnutie žaloby v zostávajúcej časti istiny (39,50 eur).

Vyššie uvedený záver o premlčaní sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na uplatňovaný úrok z omeškania
vo výške 18,25% ročne, keďže došlo k premlčaniu hlavného záväzku (jednotlivých dlžných splátok
úveru), došlo k premlčaniu aj akcesorického záväzku, predstavujúceho úroky z omeškania (ktoré boli
uplatňované od doby, na ktorú sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá uplynula pred podaním
žaloby).



Dôsledná aplikácia ustanovení ZoSÚ znamená taký výklad právnej úpravy, ktorý je pre spotrebiteľa
dostatočne zrozumiteľný a poskytuje mu ochranu pred nevyváženými zmluvnými dojednaniami v
spotrebiteľskej zmluve. Z ustanovenia § 4 ods. 5 ZoSÚ vyplýva, že od spotrebiteľa nemôže veriteľ
požadovať úrok, ktorý nie je uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa preto stotožnil
s právnym názorom súdu prvého stupňa o absencii dohodnutej výšky úroku, ktorý v predmetnej zmluve o
úvere nie je uvedený, keďže z hľadiska normatívnej spotrebiteľskej ochrany je neprijateľné aj neuvedenie
presnej výšky úveru, ktorá situácia vyvoláva na strane spotrebiteľa neistotu, keď nevie zo zmluvy určiť
presnú výšku úrokovej sadzby, čo prehlbuje jeho nerovné postavenie v právnom vzťahu s veriteľom a
môže byť zdrojom svojvôle veriteľa. Preto tento údaj v zmluve uvedený byť musí a nie je prípustné, aby
účastník zmluvy sa k tomuto údaju dopracovával výkladom a výpočtom.

Ďalším dôvodom nepriznania uplatňovaného zmluvného úroku (vo výške 13,33% ročne zo sumy 276,51
eur), po uplynutí lehoty splatnosti poslednej splátky (9. februára 2003), bola skutočnosť, že zmluvné
úroky sú vždy splatné spolu so záväzkom vrátiť použité peňažné prostriedky, t. j. spolu s istinou.
Doba splatnosti úrokov za poskytnutie peňazí sa tak zhoduje s dobou splatnosti úveru. Celková suma
úrokov musí byť vždy zaplatená najneskôr do splatnosti dlžného zostatku úveru. Po splatnosti celého
úveru sa istina ďalej zmluvne neúročí. Z podstaty zmluvného úroku vyplýva, že predstavuje odplatu za
užívanie finančných prostriedkov, ktoré sa poskytujú veriteľovi do doby splatnosti. Veriteľ neposkytuje
finančné prostriedky po lehote splatnosti. Po splatnosti úveru sa dlžník, pokiaľ v určenej lehote neuhradí
dlh, dostáva do omeškania a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Podľa publikovaného
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 59/1998 veriteľovi patria dohodnuté zmluvné
úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a
je povinný platiť už iba úroky z omeškania.

Nedôvodný bol aj poukaz žalobkyne v odvolaní, na potrebu riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia
a s tým spojené právo na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým
preukázať jeho správnosť a súčasne má byť aj prostriedkom kontroly správnosti postupu pri vydávaní
rozhodnutia (teda musí byť preskúmateľné). Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré
rešpektuje procesné zásady a princípy, tvoriace súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd.
Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 26/94, obsah práva na súdnu ochranu,
uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva
na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Jeho obsahom je i zákonom upravené
relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom je potom porušením
ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu.

Povinnosťou všeobecných súdov je preto uviesť v rozhodnutí dostatočné relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založili a ktoré sa musia týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia
(sp. zn. III. ÚS 328/05, sp. zn. III. ÚS 116/06). Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia
prvostupňového súdu s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že súd prvého stupňa preskúmateľným
spôsobom vyjadril skutkové zistenia a právne závery, na základe ktorých vec posúdil a rozhodol. Svoje
rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. (upravujúcim náležitosti odôvodnenia
rozsudku).

Odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne
potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania úspešného žalovaného, ktorému vznikol nárok na
náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (podľa pomeru úspechu a neúspechu v konaní), avšak
návrh na priznanie náhrady trov prvostupňového konania si nepodal a zo spisu vznik trov tohto účastníka
nevyplýval, preto žalovanému dôvodne nebola priznaná náhrada trov prvostupňového konania.

Z dôvodu, že žalovaný bol aj v odvolacom konaní úspešný, podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. mu
vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný ale nepodal ani návrh na priznanie náhrady
trov odvolacieho konania a zo spisu vznik trov konania tohto účastníka nevyplýval, preto žalovanému
náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.