Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/762/2014 z 25. 1. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. januára 2016, sp. zn. 23Co/762/2014, ECLI:SK:KSTT:2016:2111200031.1 Krajský súd Trnava | 23Co/762/2014 | ECLI:SK:KSTT:2016:2111200031.1 | 2016-01-25 | Rozsudok Oblasť práva: Rodinné právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 1 ods. 1 ZP, § 1 ods. 4 ZP, § 195 ods. 1 ZP, § 198 ods. 1 ZP, § 11 OZ, § 13 ods. 1 OZ, § 13 ods. 2 OZ, § 13 ods. 3 OZ, § 420 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/573cf5f3-0873-4bcc-be63-5799f52fcacc Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2111200031.1 Súd: Krajský súd Trnava Spisová značka: 23Co/762/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111200031 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2016 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2111200031.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Jankovičovej a členov senátu JUDr. Daše Kontríkovej a JUDr. Daniela Ilavského, v právnej veci žalobkyne: D. K., nar. XX. V. XXXX, bytom R. XX, zastúpená advokátom: Mgr. Matej Csenky, Dolné Bašty 2, Trnava, proti žalovanej v 1. rade: Q. V., nar. XX. F. XXXX, bytom T. XXX a žalovanej v 2. rade: PCA Slovakia s.r.o., Automobilová ulica č. 1, Trnava, IČO: 36 256 013, o 17.080,65 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. októbra 2014 č. k. 17C 1/2011-143, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa I. žalobu zamietol a II. žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade právo na náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil poukazom na ust. § 1 ods. 1, § 2 písm. a) a c), § 4 ods. 3, § 16, § 17 ods. 1, § 83, § 85, § 88 ods. 1, § 90 písm. a), § 99, § 100, § 177 ZoSP (zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov), článok 8 § 195 ods. 1, § 198 ods. 1 ZP (zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších zmien a doplnení), § 11, § 13 ods. 1, 2 a 3, § 420 ods. 2 OZ (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov); vecne potom nedôvodnosťou žaloby v časti o náhradu ušlého zisku a náhradu nákladov spojených s liečením, voči žalovanej v 1. rade pre nedostatok jej pasívnej legitimácie z dôvodu, že škoda na zdraví žalobkyne bola spôsobená pri činnosti zamestnávateľa (žalovanej v 2. rade) jeho zamestnancom (žalovanou v 1. rade), teda osobou, ktorú zamestnávateľ pri tejto činnosti použil, kedy sa škoda považuje za škodu spôsobenú právnickou osobou (§ 195 ods. 1 ZP ako aj § 420 ods. 2 OZ) a voči žalovanej v 2. rade v časti uplatneného ušlého zisku z dôvodu, že počas trvania jej práceneschopnosti jej bol kompenzovaný ušlý zisk vyplácaním úrazového príplatku (§ 85 ZoSP) a po skončení práceneschopnosti, resp. po skončení pracovného pomeru u žalovanej v 2. rade jej bol ušlý zisk kompenzovaný v rámci úrazových dávok a to jednorazovým vyrovnaním (§ 90 ZoSP), nakoľko pokles jej pracovnej schopnosti bol 33% a v časti náhrady nákladov spojených s liečením z dôvodu, že aj tento nárok si mohla uplatniť iba v zmysle ZoSP ako úrazovú dávku (§ 100 ZoSP) ako aj z dôvodu, že v konaní nepreukázala vynaloženie uplatnených nákladov, keďže súdu nepredložila (napriek jej poučeniu súdom podľa § 120 ods. 4 O.s.p.) žiaden relevantný dôkaz o tom, že jej takéto náklady v uplatnenej výške skutočne vznikli. Súd prvého stupňa mal z vykonaného dokazovania ďalej za preukázané, že osobitným postupom t.j. uplatnením nárokov žalobkyne u sociálnej poisťovne v zmysle ZoSP a rozhodnutím o týchto nárokoch došlo k odškodneniu žalobkyne z pracovného úrazu ktorý utrpela u svojho zamestnávateľa (žalovanej v 2. rade) a opätovným uplatnením týchto nárokov žalobkyňou aj podľa Občianskeho zákonníka voči žalovanej v 2. rade by bol popretý zmysel špeciálnej úpravy ZoSP odškodňovania ujmy na zdraví zamestnancov, ktorú utrpeli pri pracovnom úraze a došlo by tým k porušeniu všeobecne platnej zásady lex specialis derogat legi generali, dôvodil ďalej súd prvého stupňa. Nedôvodnosť žaloby žalobkyne v časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch voči žalovanej v 1. rade ako aj voči žalovanej v 2. rade súd prvého stupňa odôvodnil taktiež nepreukázaním jej skutkových tvrdení o vzniku takéhoto nároku (u dôvodov ako boli bolesť, obmedzená fyzická aktivita a krívanie mal z dokazovania za preukázané, že tieto škody na zdraví jej boli kompenzované náhradou za bolesť a náhradou za sťaženie spoločenského uplatnenia vyplatenými jej sociálnou poisťovňou v rámci úrazových dávok a u dôvodu, že krívaním došlo k zníženiu jej dôstojnosti v spoločnosti neunesením dôkazného bremena o skutočnom znížení dôstojnosti alebo vážnosti v spoločnosti v značnej miere, čo je zákonným predpokladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). Nenahradenie procesnej aktivity žalobkyne v spore tým, že by si v tomto prípade sám zabezpečil dôkazy o takýchto jej skutkových tvrdeniach (§ 120 ods. 1 veta posledná O.s.p.) odôvodnil (súd prvého stupňa) poukazom na zásadu rovnosti účastníkov konania v civilnom súdnom konaní, ktorej by sa takýto postup súdu zvýhodňujúci len jednu z procesných strán súdneho konania priečil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne neuplatnením si náhrady trov konania v konaní úspešnými účastníkmi konania ( žalovanou v 1. rade a žalovanou v 2. rade). Proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku I. (zamietajúcej časti nárokov žalobkyne) podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa s návrhom na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa a vrátenie mu veci na ďalšie konanie. Ako odvolacie dôvody uplatnila § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) a § 221 ods. 1 písm. f) a písm. h) O.s.p. namietajúc nesprávnosť rozhodnutia vo veci z dôvodu, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec i nesprávne právne posúdil (na vec aplikoval Zákonník práce a s ním súvisiace predpisy sociálneho poistenia a nie Občiansky zákonník a to § 442, podľa ktorého si žalobkyňa uplatnila svoje nároky), nepreskúmateľnosť a nepresvedčivosť rozsudku súdu prvého stupňa v časti zdôvodnenia jeho záveru o stotožnení nárokov žalobkyne uplatnených v tomto konaní s nárokmi, ktoré jej boli poskytnuté v zmysle predpisov sociálneho poistenia a to aj z dôvodu, že žalobkyňa jednoznačne v žalobe vymedzila, že predmetom žaloby je len nárok na náhradu ušlého zisku podľa § 442 Občianskeho zákonníka a nie nárok na náhradu straty na zárobku, prípadne nárok na jednorazové vyrovnanie. Súdu prvého stupňa vytkla, že svojim postupom v konaní odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom, nakoľko ak nepovažoval nároky žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, prípadne na náhradu nákladov spojených s liečením za preukázané, mal sám doplniť dokazovanie v požadovanom smere tak, aby náležite zistil skutkový stav dôvodiac, že žalobkyňa na preukázanie svojich tvrdení označila a predložila súdu dostatok dôkazov, ktoré odôvodňovali oprávnenosť takýchto jej nárokov. Pripustila, že súdu nepredložila doklady o zaplatení liekov, avšak na svoju obranu uviedla, že sa tak stalo len z dôvodu, že pre odstup času nie je možné od nej reálne požadovať, aby všetky takéto doklady evidovala. V tejto súvislosti ďalej dôvodila, že súd prvého stupňa ani žalovaný oprávnenosť týchto jej nárokov v priebehu konania nerozporovali. Žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade odvolací návrh nepodali a rozsudok súdu prvého stupňa navrhli potvrdiť ako vecne správny. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.) bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b) O.s.p. v medziach odvolania celú vec pretože od výslovne napadnutého rozhodnutia vo veci samej (napadnutého ako celok) bol závislým i výrok rozsudku o trovách konania a to podľa § 214 ods. 1 a contrario ods. 2 O.s.p. (v znení zákona č. 384/2008 Z.z.) bez pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné pretože rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a je dôvodné ho v celom rozsahu potvrdiť (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení)a bol verejne v zmysle § 156 ods. 1 a 3 O.s.p. Podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia. U dôvodov predostretých súdom prvého stupňa dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O.s.p.), odvolací súd však vzhľadom na potrebu vyporiadať sa s námietkami žalobkyne dopĺňa (§ 219 ods. 2 O.s.p. in fine) nasledovné: Predmetom konania vedeného pred súdom prvého stupňa pod spis. zn. 17C 1/2011 je žaloba žalobkyne o zaplatenie sumy 6.551,80 eur ako náhrady ušlého zisku, sumy 528,85 eur ako náhrady nákladov spojených s liečením a sumy 10.000 eur ako nemajetkovej ujmy, ktoré mali žalobkyni ako zamestnankyni žalovanej v 2/ rade vzniknúť v súvislosti s pracovným úrazom ku ktorému došlo dňa 4. januára 2008, počas výkonu práce žalobkyne v areály žalovanej v 2/ rade konaním žalovanej v 1/ rade. Predmetom odvolacieho konania je posúdiť, či žalobkyni vzniklo v súvislosti s pracovným úrazom právo na náhradu ušlého zisku podľa ust. § 420 ods. 2 a § 442 Občianskeho zákonníka a či tu bol dôvod pre zamietnutie žaloby žalobkyne na náhradu nákladov spojených s liečením a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pre neunesenie dôkazného bremena žalobkyne o existencii takýchto nárokov. Žalobkyňa v žalobe ako aj v ďalších svojich vyjadreniach zakladala právo na náhradu ušlého zisku z pracovného úrazu na tom skutkovom základe, že počas trvania dočasnej pracovnej neschopnosti, ani po jej skončení, jej nebola uhradená strata na zárobku v zmysle § 445, § 446 a § 447 Občianskeho zákonníka, pričom ušlý zisk vo výške 6.551,80 eur mal pozostávať z ušlej mzdy o ktorú žalobkyňa prišla v dôsledku predmetného pracovného úrazu. Ušlý zisk uplatnený v tomto konaní žalobkyňa v žalobe vypočítala nasledovne: 1. ako rozdiel medzi vyplateným nemocenským a mzdou o ktorú prišla v dôsledku pracovného úrazu v období dočasnej pracovnej neschopnosti vo výške 1.284,24 eur (výška mzdy v čase úrazu 5065,44 eur - nemocenské 2.260,84 eur), 2. ako náhradu ušlej mzdy vo výške 1.486,14 eur za obdobie od marca 2009 do augusta 2009, teda za obdobie, kedy s ňou bol ukončený pracovný pomer zo strany žalovanej v 2. rade z dôvodu nedostatku pracovného miesta vzhľadom na jej zdravotný stav, pričom v tomto období bola hlásená na úrade práce ako uchádzačka o zamestnanie, 3. ako náhradu mzdy v sume 3.781,42 eur za obdobie od septembra 2009 do augusta 2010, ktorá suma predstavuje rozdiel vyplatenej mzdy za toto časové obdobie u jej nového zamestnávateľa (suma 3.402,86 eur) a mzdy, ktorú by inak zarobila za podmienok ktoré mala v čase kedy bola nútená ukončiť pracovný pomer u žalovaného v 2. rade (jej mesačná mzda v tomto období predstavovala sumu 598,69 eur čo za 12 mesiacov predstavuje sumu 7.184,28 eur). V tejto súvislosti je v prvom rade potrebné uviesť, že už samotný záver žalobkyne o tom, že v súvislosti so škodou ktorá jej vznikla v dôsledku pracovného úrazu jej vznikol nárok na náhradu straty na zárobku v zmysle ust. § 445, 446 a § 447 Občianskeho zákonníka (a nakoľko tieto nároky jej neboli vyplatené, vznikol jej nárok na náhradu ušlého zisku) je nesprávny nakoľko (ako to správne konštatoval aj súd prvého stupňa) práve z dôvodu, že sa jednalo o nároky plynúce jej z pracovného úrazu bolo potrebné tieto posúdiť podľa príslušných ustanovení zákonníka práce a nie podľa práve citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka. Podľa ust. § 1 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 4. januára 2008 tento zákon upravuje individuálne pracovné vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy a podľa ods. 4 práce citovaného ustanovenia, ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník. Už zo samotného znenia práve citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva (a potvrdzuje to aj rozhodovacia prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. rozsudok vo veci spis. zn. 1Cdo 5/2010), že výhradne len vzťah všeobecnej časti Zákonníka práce k Občianskemu zákonníku je založený na princípe subsidiarity, kedy v prípadoch kde konkrétna úprava všeobecnej časti Zákonníka práce (§ 1 až § 40) chýba, bude treba použiť v plnej miere Občiansky zákonníka (ustanovenia jeho všeobecnej časti a to § 1 až § 122) a v prípadoch v ktorých Zákonník práce v rámci všeobecnej časti upravuje len osobitosti konkrétneho problému (napr. pracovnoprávna subjektivita a pozbavenie resp. obmedzenie spôsobilosti na právne úkony, neplatnosť právneho úkonu, zabezpečenie práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov ), jeho právna úprava sa bude riadiť Zákonníkom práce. Toto však potom logicky neplatí pre právne vzťahy plynúce zo zodpovednosti zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom, ktoré sú upravené v 8 časti Zákonníka práce (§ 177 až § 222), z ktorého dôvodu potom zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom sa riadi výlučne príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce (ako to správne namietala aj žalovaná v 2/ rade vo svojom vyjadrení sa k žalobe). Zákonník práce pri škodovej udalosti akou je pracovný úraz (čo je aj prípad práve prejednávanej veci) nezakladá právo poškodeného na náhradu ušlého zisku ako jedného z druhu škôd vymedzených v Občianskom zákonníku. Nároky (na náhradu škody) zamestnanca ktorý utrpel pracovný úraz sú upravené v ust. § 198 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce v zmysle ktorého zamestnanec ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za vecnú škodu s tým, že ust. § 192 ods. 3 platí rovnako. Vecnou škodou je pritom taká majetková ujma, ktorá spočíva v zmenšení majetkového stavu poškodeného (tu pozri i R 17/1978) na rozdiel od ušlého zisku, ktorý je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré bolo možné - nebyť škodovej udalosti - odôvodnene očakávať, vzhľadom na pravidelný beh vecí. Náhrada ušlého zisku a vecnej škody sú samostatnými od seba nezávislými nárokmi, pričom nárok na náhradu ušlého zisku v prípade škodovej udalosti zakladá len Občiansky zákonník, pri vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za škodu (čo nebol prípad prejednávanej veci). Pokiaľ teda Zákonník práce nezakladá poškodenému nárok na náhradu ušlého zisku pri odškodnení pracovného úrazu (a Občiansky zákonník nie je možné použiť ani priamo, ani subsidiárne) a súd prvého stupňa žalobu požadujúcu takýto nárok priznať zamietol, rozhodol vo veci vecne správne. Pokiaľ ide o ostatné nároky žalobkyne uplatnené v žalobe (náhrada nákladov spojených s liečením a náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch) je ďalej potrebné uviesť, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú je treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou účastníkov konania. Účastník má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha toho účastníka, v koho záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní budú preukázané jeho tvrdenia. Dôsledkom jeho neunesenia je účastníkov procesný neúspech. Účelom tohto procesného nástroja je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola preukázaná, t. j. kedy výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú prijať záver, ani o existencii tejto skutočnosti, ani o tom, že táto skutočnosť nenastala. Žalované ( žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade ) vo svojich vyjadreniach k žalobe navrhli žalobu zamietnuť ako nedôvodnú a to či už pre nedostatok pasívnej legitimácie (v prípade žalovanej v 1. rade) tak aj pre nepreukázanie nárokov žalobkyne na takto uplatnené náhrady. Pokiaľ teda žalobkyňa na preukázanie skutkových tvrdení o nárokovaných nákladoch spojených s liečením (napriek opakovanému poučeniu zo strany súdu podľa ust. § 120 ods. 4 O.s.p.) predložila len technický preukaz motorového vozidla a jej výpočet cestovného a nákladov na lieky a na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (napriek popretiu takýchto nárokov zo strany žalovaných ako aj poučeniu zo strany súdu podľa ust. § 120 ods. 4 a § 118 ods. 2 O.s.p. - tu pozri č. l. 141 spisu o tom, že takéto jej nároky sú považované za sporné) súdu poskytla len svoje tvrdenia, pričom ďalšie neoznačila a ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemala, súd prvého stupňa správne žalobu zamietol aj v tejto časti pre neunesenie dôkazného bremena preukázania skutkových tvrdení zakladajúcich takto uplatnené nároky. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd bol povinný vykonať dokazovanie na preukázanie ňou tvrdených skutkových okolností aj z úradnej povinnosti je potrebné uviesť, že podľa ustanovenia § 120 ods. 1 O.s.p. pri dokazovaní v sporovom konaní ( o aké v tomto konaní šlo) súd síce nie je odkázaný len na formálny návrh účastníka na vykonanie dôkazu, keďže zákon pripúšťa, aby aj v sporovom konaní súd vykonal aj iné než účastníkmi navrhnuté dôkazy, ak v priebehu konania vyšla najavo potreba vykonania takýchto dôkazov a to v prípade „ak je jej vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci“ (§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.) avšak takýto postup môže uplatniť len úplne výnimočne a to v prípade, že takéto dôkazy vyplývajú zo spisu a sú spôsobilé preukázať konkrétnu spornú právne významnú skutočnosť. V sporovom konaní, ktoré sa vyznačuje predovšetkým súkromnoprávnou povahou uplatňovaných nárokov, nesmie totiž uvedené právo súdu zasahovať do rovného postavenia účastníkov konania. Súd z vlastnej iniciatívy nemôže do sporu vnášať skutočnosti, pre ktoré nie je podklad v obsahu spisu a vo výsledkoch doterajšieho konania. Oprávnenie súdu vykonať účastníkmi nenavrhnuté dôkazy sa uplatní najmä v súvislosti s právnym posúdením veci tam, kde súd bude na skutkový základ aplikovať právny predpis kogentnej (donucujúcej) povahy. Ak má rozhodnutie súdu zodpovedať hmotnému právu, tak súd musí mať možnosť zistiť tiež skutočnosti rozhodné podľa hmotného opráva a to aj vtedy, ak účastníci k ich preukázaniu nenavrhli všetky potrebné dôkazy, ktoré sú pre súd dosažiteľné, a vyplývajú z obsahu spisu. Zásadne však súd nemá povinnosť po takýchto dôkazoch pátrať, ako to naznačila žalobkyňa v odvolacích námietkach. Vzhľadom na vyššie uvedené, potom odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako v časti rozhodnutia súdu vo veci samej, tak aj v časti rozhodnutia o trovách konania, nakoľko tento správne v súlade s ust. § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 151 ods. 1 O.s.p. v konaní úspešným žalovaným právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si toto právo na náhradu trov konania neuplatnili. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade majúcim vo veci plný úspech náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.