Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/714/2015 z 20. 11. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. novembra 2016, sp. zn. 23Co/714/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2214214620.1 Krajský súd Trnava | 23Co/714/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2214214620.1 | 2016-11-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 52 OZ, § 54 OZ, § 387 ods. 1 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/190e1331-0fdc-4d4c-839a-492ce093ddf1 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2214214620.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/714/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2214214620
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2214214620.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: X. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX/X,
T. J., o zaplatenie 2.739,60 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Dunajská Streda č. k. 11C/469/2014-52 zo dňa 09. marca 2015, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej, zamietajúcej časti a v časti náhrady trov konania p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 1.735,08 eura, úrok z omeškania zo splátok za obdobie od 21.07.2011 do
06.08.2012 vo výške 56,48 eura, ročný úrok z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 1.735,08 eura od
07.08.2012 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi iné trovy konania vo výške 38,50 eura, trovy právneho
zastúpenia vo výške 62,96 eura, spolu 101,46 eura a to formou pravidelných mesačných splátok vo
výške 50 eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc od 25.03.2015 do úplného zaplatenia, pod
stratou výhody splátok. Druhým odsekom výroku vo zvyšku žalobu zamietol.

2. Rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 52 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1 a 2,
§ 101, § 112, § 565 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 497 Obchodného zákonníka, § 2, §
3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 5b zákona č.
250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že v prejednávanej veci bolo listinnými
dôkazmi preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným existoval zmluvný vzťah,
na základe ktorého bol žalovanému poskytnutý úver. V dôsledku porušenia povinností z jeho strany
žalobca po tom, čo sa stal dňa 27.06.2012 vlastníkom pohľadávky na základe zmluvného postúpenia,
uplatnil dňom 17.07.2014 svoj nárok na súde. Je preukázané, že žalobca do sumy žalovanej istiny
pojal sumu 2.739,60 eura. Súd sa prednostne z úradnej moci musel zaoberať premlčaním uplatneného
práva, ktoré síce žalovaný nenamietol, ale keďže sa prejednávajú nároky zo spotrebiteľského vzťahu,
je nutné rešpektovať ustanovenie § 5b zák. č. 250/2007 Z.z., v zmysle ktorého pojednávajúci orgán
prihliada pri rozhodovaní o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy na nemožnosť uplatnenia práva, na
oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania. Všeobecná premlčacia
doba pre obchodno-právne vzťahy je podľa ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka štvorročná,
zatiaľ čo v občianskoprávnych vzťahoch sa v zmysle ustanovenia § 101 OZ a právo premlčí za tri



roky odo dňa, keď sa mohlo vykonať prvý raz. Postavenie dlžníka v obchodno-právnych vzťahoch je
teda podstatne nevýhodnejšie, pretože dlžník musí čeliť dlhšiemu obdobiu neistoty, v ktorom môže
veriteľ súdne uplatniť svoj nárok bez rizika úspešného vznesenia námietky premlčania. Po zakotvení
právnej úpravy korigujúcej tvrdosti obchodno-právnych noriem na prospech spotrebiteľov bolo teda len
otázkou času, kedy dlžníci - spotrebitelia - v rámci súdnych konaní o nároky z absolútnych obchodno-
právnych vzťahov poukážu na rozdielnu dĺžku premlčacej doby a budú žiadať, aby sa v ich prípade
v zmysle § 52 ods. 2 OZ aplikovala kratšia, trojročná premlčacia doba. Slovenská súdna prax sa k
otázke aplikácie občianskoprávnej premlčacej doby v obchodnoprávnych vzťahoch medzi podnikateľom
a spotrebiteľom postavila kladne (i keď nie bez výnimky). Trojročná premlčacia doba bola napríklad
aplikovaná v spore zo zmluvy o úvere, ktorá bola posúdená ako spotrebiteľská, pretože bola uzatvorená
medzi veriteľom ako právnickou osobou, ktorá má v predmete svojej podnikateľskej činnosti okrem
iného poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov, a na druhej strane
spotrebiteľom ako fyzickou osobou, ktorej bol úver poskytnutý na iný účel ako výkon zamestnania,
povolania alebo podnikania. Úverová zmluva spĺňala i charakteristiku štandardných spotrebiteľských
zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na
dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred jej uzavretím. Použitie občianskoprávnej premlčacej
doby v absolútnych obchodno-právnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný
súd SR. Všeobecná premlčacia doba pre daný záväzkový vzťah je teda v dĺžke tri roky a objektívny
začiatok jej plynutia nastáva dňom, keď sa právo môže vykonať prvý raz, a teda keď je právo žalovateľné
a môže sa uplatniť na súde. V tejto konkrétnej veci žalobca žaluje neuhradené splátky aj za obdobie od
21.08.2010 do 21.06.2011, teda za obdobie predchádzajúce trojročnej premlčacej dobe. V deň podania
návrhu na začatie konania, teda 17.07.2014, už premlčacia lehota u týchto splátok uplynula. Súd s
poukazom na vyššie uvedené vrátane novelizovaného znenia § 52 ods. 2 (doplnenie tretej vety o tom, že
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia OZ,
aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva) neprihliadol na obranu žalobcu, ktorý dôvodil,
že vec je v otázke premlčania potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka, pretože
záväzkový vzťah medzi zmluvnými stranami zmluvy o úvere je tzv. absolútnym obchodom, článok II
návrhu. Nepriznaná suma istiny, teda premlčané právo, je tvorená 11 splátkami po 91,32 eura, ktoré boli
splatné v období od 20.08.2010 do 20.06.2011, a predstavuje sumu 1.004,52 eura. Nepriznaná suma
kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 91,32 eura, teda premlčané právo,
je tvorená sumou 135,75 eura, teda nemožno priznať úrok z omeškania z práva, ktoré je premlčané, čo je
uvedených 11 splátok splatných od 20.08.2010 do 20.06.2011. (1.004,52+135,75=1.140,27). Uplatnená
suma spolu 2.931,83 eura mínus premlčaná suma spolu 1.140,27 eura = 1.791,56 eur. Súd časti návrhu
na zaplatenie istiny vo výške 1.735,08 eura a kapitalizovaného úroku z omeškania vo výške 8,75 % ročne
zo sumy 91,32 eura za obdobie od 21.07.2010 do 06.08.2012 vo výške 56,48 eura vyhovel a žalovaného
zaviazal k zaplateniu tejto sumy v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pretože v tejto časti bola
žaloba žalobcu dôvodná. V konaní listinnými dôkazmi bolo dostatočne preukázané, že na strane žalobcu
ako právneho nástupcu SLSP, a.s. vznikla pohľadávka po tom, čo žalovaný porušil platobné podmienky
dohodnuté v rámci poskytnutého úveru, keďže prestal pravidelne uhrádzať mesačné platby svojmu
veriteľovi. Pokiaľ ide o príslušenstvo uplatnenej istiny, súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške
8,75 % ročne z priznanej sumy istiny 1.735,08 eura od 07.08.2012 (nasledujúci deň po vyhlásení
mimoriadnej splatnosti úveru) do zaplatenia. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. V prejednávanej veci mal žalobca úspech
len čiastočný, pretože súd jeho návrhu vyhovel len v časti o zaplatenie 1.791,56 ( 61 % ), čo je súčasne
neúspechom žalovaného. Žalobca bol vo veci úspešnejší a patrí mu náhrada trov konania po odpočítaní
úspechu žalovaného 39 % od jeho úspechu, a to v rozsahu 22 % z celkových trov konania, ktoré by
mu patrili pri plnom úspechu. Tie predstavuje zaplatený súdny poplatok vo výške 175,50 eura a trovy
právneho zastúpenia v sume 62,96 eura (dva úkony právnej služby 2 x 133,45 eura, režijný paušál 2
x 9,65 eur s DPH. Súd preto priznal žalobcovi sumu 38,50 eura ako pomernú časť trov za zaplatený
poplatok a sumu 62,96 eura ako pomernú časť trov právneho zastúpenia, čo je spolu 101,46 eura.

3. Proti tomuto rozsudku, v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie a uplatnil si náhradu trov
konania. Podľa žalobcu súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav. Žalobca
namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúce sa
premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o



zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných
strán je spotrebiteľ. V danom prípade ide o zmluvu označenú ako zmluva o poskytnutí pôžičky, ale ide o
úverovú zmluvu uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. V tomto smere žalobca poukazuje
na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013,
sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7 MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, sp.
zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa 27.03.2013, rozhodnutie Krajského súdu
v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 132/2013 zo dňa 21.11.2013, ako ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z
ktorých vyplýva, že na danú vec je potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka.

4. Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len CSP), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého
obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam a vec správne právne posúdil.

8. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň
sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, odvolací súd sa s
odôvodnením súdu stotožňuje, k veci považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

9. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie sumy 2.739,60 eura spolu s ročným
úrokom z omeškania 8,75 % zo sumy 2.739,60 eura od 07.08.2012 do zaplatenia, ako i úrok z omeškania
vo výške 192,23 eura titulom plnenia zo zmluvy č. 192972954 zo dňa 24.01.2008. Aktívna legitimácia
žalobcu bola v konaní preukázaná zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2012, ktorou SLSP
a.s. postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému na žalobcu. Postúpenie bolo oznámené žalovanému
dňa 18.07.2012 postupcom. V prílohe zmluvy o postúpení pohľadávok je pohľadávka označená ako
zostatok v sume 6.337,21 eura, dátum prvej neuhradenej splátky je neuvedený, dátum poslednej úhrady
je 20.10.2008, výška splátky je 91,32 eura. Súd prvej inštancie zamietol časť žaloby žalobcu z dôvodu,
že žalobca si pohľadávku voči žalovanému v časti o zaplatenie splátok za obdobie od 20.8.2010 do
20.6.2011, t.j. 11 splátok po 91,32 eura v celkovej sume 1.004,52 eura uplatnil po trojročnej premlčacej
lehote. Žalobca žalobu podal na súde 17.7.2014.

10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

11. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v § 387 a
nasledujúcich Obchodného zákonníka a v § 100 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Právna úprava
premlčania obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej
úpravy sa spotrebiteľ ani nemôže vzdať. Hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho
obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú
širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti prednosť Občiansky zákonník, keďže aplikácia Obchodného
zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského práva. V prípade spotrebiteľských
zmlúv Obchodný zákonník celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského



práva v širšom slova zmysle, t. j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú v
prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci
prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na
jeho vykonanie.

12. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3ročnej premlčacej dobe v zmysle §
101 OZ. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované
ustanovenie preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia,
ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní
otázky premlčania správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je
priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný
vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým
vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán.
Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa
vyskytuje tak v občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

13. Nemožno opomenúť ani § 54 ods. 1 OZ, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto ani
uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou,
sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech spotrebiteľa
na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje
zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy.
Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo.

14. Je preto potrebné uzavrieť, že na otázku premlčania je potrebné vzhľadom na spotrebiteľský
charakter zmluvy aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie.
Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009, rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011
sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012,
rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj
Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013,
v ktorom skonštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa
na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv
veriteľa.

15. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila
(doplnením § 52 ods. 2 OZ), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa
vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy
obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že Občiansky zákonník bude použitý,
pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku
a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Hoci
účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné ustanovenie poníma výkladový
status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia
režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti s uznesením Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší súd SR v posudzovanej kauze
nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije
úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v zmysle § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 OZ.

16. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp.
zn. 3 MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety OZ, podľa ktorého na všetky
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho



zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy
založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvostupňového súdu aj odvolacieho súdu, ktoré oba
zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 OZ. Rovnaký právny názor
vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp.zn. 4 MCdo 17/2014.

17. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, v súlade
s ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

18. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný. Vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd
rozhodol, že žalovanému sa náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

19. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).



Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).