{"guid": "15a30fe2-656b-45d3-9f61-d171b5b5377e:af26c078-9ed2-4ba0-9a93-d04626bf06ce", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2", "spisova_znacka": "10Co/9/2016", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/9/2016 z 20. 12. 2016", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. decembra 2016, sp. zn. 10Co/9/2016, ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2", "identifikacne_cislo": "2314204320", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Juričko", "sudca_id": 169, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-miroslav-juricko-169", "datum_vydania": "2016-12-20", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Spotrebiteľské zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-103", "nazov": "§ 103 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-103", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-103"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1964/40#paragraf-103"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af26c078-9ed2-4ba0-9a93-d04626bf06ce", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/9/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314204320
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2314204320.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr.
Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: O. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S. XXX/
X, N. W., o zaplatenie 460,93 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Galanta č.k. 35C/35/2014-61 zo dňa 05.11.2014, v spojení s opravným uznesením Okresného
súdu Galanta č.k. 35C/35/2014-100 zo dňa 29.10.2015, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti náhrady trov
konania v spojení s opravným uznesením  p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej  sa náhrada trov odvolacieho konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie v prvom odseku výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 354,33 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.03.2011 do
20.11.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Druhým odsekom
výroku súd vo zvyšnej časti návrh zamietol. Tretím odsekom výroku uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov konania v sume 14,85 Eur a k rukám právneho zástupcu žalobcu náhradu trov
právneho zastúpenia vo výške 76,95 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Opravným
uznesením súd prvej inštancie opravil prvý odsek výroku tak, že uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 354,33 Eur spolu s úrokom z omeškania zo splátok za obdobie od 21.03.2011 do
20.11.2011 vo výške 10,63 Eur a úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 354,33 Eur od
21.11.2011 do zaplatenia, to všetko  do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 115a ods. 2, § 200ea, § 156 ods.
3 O.s.p., § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2, § 504 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 3, § 53
ods. 1, § 54 ods. 1 a 2, § 524 ods. 1 a 2, § 100 ods. 1, § 101 ods. 1, § 103, § 517 ods. 1 a 2
Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), b) a § 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch,
§ 23a ods. 1 a 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o
ochrane spotrebiteľa. Vecne argumentoval tým, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou
došlo k uzavretiu zmluvy o splátkovom úvere, na základe ktorej bol žalovanej poskytnutý úver vo výške
50.000,- Sk (1.659,70 Eur), ktorý sa zaviazala splácať v 59 mesačných splátkach vo výške 1.186,-
Sk (39,37 Eur). Pohľadávka zo zmluvy vo výške 572,20 Eur bola na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok postúpená na žalobcu. Súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovanou bola uzavretá
zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Aj keď predmetná zmluva je zmluvou, ktorá vykazuje známky absolútneho



obchodu a je potrebné ju posúdiť podľa Obchodného zákonníka, je zároveň zmluvou spotrebiteľskou,
a potom normy obchodného práva sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských
vzťahov podľa Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov, ktoré ustanovenia majú prednosť
pred aplikáciou Obchodného zákonníka. V súvislosti so zmluvou o úvere si žalobca uplatnil nárok
na zaplatenie istiny vo výške 460,93 Eur pozostávajúcej z 12 neuhradených splátok úveru splatných
od 20.12.2010 do 20.11.2011 spolu s úrokom z omeškania počnúc dňom splatnosti každej splátky
úveru samostatne. V prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi dohodnuté plnenie v splátkach, pričom
nedošlo k predčasnému zosplatneniu celého dlhu. Vzhľadom k tomu v zmysle § 103 Občianskeho
zákonníka pre každú splátku plynula premlčacia doba samostatne. V dôsledku toho dospel súd k
záveru, že premlčané sú splátky splatné 20.12.2010 (vo výške 27,86 Eur), 20.01.2011 (vo výške 39,37
Eur) a 20.02.2011 (vo výške 39,37 Eur), nakoľko trojročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 101
Občianskeho zákonníka, ktorý je potrebné na daný právny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy aplikovať,
pri týchto splátkach uplynula 21.12.2013, 21.01.2014 a 21.02.2014 a žaloba bola na súd podaná až
26.02.2014. V dôsledku toho je nárok žalobcu v uvedenej časti premlčaný a nemožno mu priznať právo
na jeho plnenie v súdnom konaní. Zvyšné neuhradené splátky splatné od marca 2011 do novembra
2011  v počte v celkovej sume 354,33 Eur (9 x 39,37 Eur) nie sú premlčané, a preto súd návrhu v časti
istiny 354,33 Eur spolu s úrokmi z omeškania z nepremlčaných splátok vo výške 9% ročne vyhovel. Pri
aplikácii všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka a nie štvorročnej podľa
Obchodného zákonníka na daný vzťah súd vychádzal z toho, že pri spotrebiteľských zmluvách majú
prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti
spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Napriek existencii
dualistického systému záväzkového práva v našom právnom poriadku, súd nevidí dôvod posudzovať
premlčanie v spotrebiteľskej, a teda typickej občianskoprávnej veci podľa právnej úpravy, ktorá reguluje
vzťahy v zásade medzi podnikateľmi. Najmä s prihliadnutím na to, že Občiansky zákonník takúto úpravu
má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.,
podľa ktorého priznal náhradu trov konania podľa pomeru úspechu a neúspechu účastníkov konania.
Žalobca bol úspešný v 77% a žalovaná v 23%, úspech žalobcu tak predstavoval 54% (77 - 23). Vzhľadom
k tomu súd uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi pomernú časť súdneho poplatku vo výške 14,85 Eur a trov
právneho zastúpenia k rukám právneho zástupcu žalobcu vo výške 76,95 Eur.

3. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
zamietajúcej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie,
uplatniac si trovy konania. Podľa odvolateľa súd vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil
skutkový stav. Odvolateľ namietal, že súd na daný prípad nesprávne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného
zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere, a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu,
že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. Žalobca má za to, že úverová zmluva bola uzavretá dňa
21.12.2006,a teda nevzťahovali sa na ňu ust. § 52 a nasl. Obč. zákonníka o spotrebiteľských zmluvách.
V tomto smere žalobca poukazuje na viaceré rozhodnutia súdov, a to rozhodnutie Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2013, sp. zn. 15Co/28/2013, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
7 MCdo 9/2014 zo dňa 24.03.2015, sp. zn. 2MCdo 3/2011 zo dňa 28.04.2011, 6MCdo 4/2012 zo dňa
27.03.2013, rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 132/2013 zo dňa 21.11.2013,
ako ďalšie rozhodnutia krajských súdov, z ktorých vyplýva, že na danú vec je potrebné aplikovať
ustanovenia Obchodného zákonníka. Odvolateľ nesúhlasil, aby v danom prípade súd postupoval v
zmysle ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Bol názoru,
že aplikáciou ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa (prikázanie orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo
spotrebiteľskej zmluvy /vrátane súdov/ ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania) dochádza k značnému narušeniu
princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 a čl. 1 ods. 2 Ústavy SR, k porušeniu zákazu diskriminácie
podľa č. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred
svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy SR, k narušeniu práva na majetok
a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a
slobôd a čl. 1. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, k porušeniu práva
na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy SR, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
a práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 37 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Podľa žalobcu aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa



na prebiehajúce súdne konanie bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu
pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k
zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do jeho majetkových práv. Súd
aplikovaním porušil zásadu stanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorej výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade
s Ústavou SR. Odvolateľ podporne poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR, a to sp. zn.
PL. ÚS 16/95, PL. ÚS 36/95, III. ÚS 348/06, ako aj rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sp. zn.
9Co/64/2013.

4. Žalovaná odvolací návrh nepodala, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadrila.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „C.s.p.“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, v dôsledku čoho je
namieste rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny  s použitím
§ 387 ods. 1 C.s.p. potvrdiť.

7. Vzhľadom na to, že odvolanie bolo podané výlučne zo strany žalobcu proti zamietajúcej časti rozsudku
súdu prvej inštancie,  vo vyhovujúcej časti, proti ktorej žalovaná odvolanie nepodala, tento rozsudok
nadobudol právoplatnosť a nestal sa predmetom prieskumu odvolacím súdom (§ 367 ods. 2 C.s.p.).

8. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v napadnutej zamietajúcej časti, konania jemu
predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie
zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov
dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

9. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom  na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne
vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje
na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza
dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu
odvolateľovi.

10. Keďže súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom
zároveň sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie a
odvolací súd s týmto odôvodnením súd v plnej miere stotožňuje,  k veci považuje za potrebné dodať
iba nasledovné:

11. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzavrel dňa 21.12.2006 so žalovanou Zmluvu
o splátkovom úvere č. 0202417816, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 50.000,- Sk
pri premenlivej úrokovej sadzbe 12% ročne v deň uzavretia zmluvy, poplatku za poskytnutie úveru vo
výške 1.000,- Sk pri uzavretí zmluvy, poplatku za správu úveru vo výške 60,- Sk mesačne. Výška splátky
bola dohodnutá na sumu 1.186,- Sk, pričom prvá splátka bola splatná 20.01.2007, každá ďalšia k 20.
dňu v kalendárnom mesiaci a celkový počet splátok bol stanovený na 59. V zmluve bola uvedená
konečná splatnosť úveru na 20.11.2011 a ročná percentuálna miera nákladov 16,39%. Dňa 27.06.2013



bola uzavretá zmluva o postúpení pohľadávok medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako postupcom a
žalobcom ako postupníkom, predmetom ktorej bolo aj postúpenie žalovanej pohľadávky. Z Prílohy č. 1
k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že zostatok pohľadávky žalovanej ku dňu postúpenia bol na
istine 460,93 Eur a na úrokoch 111,27 Eur.

12. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie v danom prípade nepostupoval správne, keď aplikoval
ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01.05.2014. Odvolací súd sa ani
s touto odvolacou námietkou nestotožňuje.

13. V danom prípade síce žalovaná nenamietala premlčanie uplatneného nároku žalobcom, v zmysle
súdom prvej inštancie správne aplikovaného ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa
v znení účinnom od 01.05.2014 bolo potrebné aj bez návrhu, t.j. ex offo prihliadnuť na premlčanie
uplatneného nároku, ktoré má za následok už bez ďalšieho nevyhnutnosť zamietnutia návrhu veriteľa.
Premlčanie nároku sa stalo skutočnosťou, ktorá bráni tomu, aby súd veriteľovi jeho právo priznal.

14. Na základe zákona č. 102/2014 Z.z. (článku VIII.) došlo k novele zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene ďalších zákonov, na základe ktorej bolo prijaté nové ustanovenie § 5b, podľa
ktorého, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť
uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania
alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie
predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keby inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností
dovolával. Podľa článku XIV. zákona č. 102/2014 Z.z., predmetné ustanovenie vstúpilo do účinnosti od
1. mája 2014. V      § 29b zákona č. 102/2014 boli prijaté prechodné ustanovenia k úpravám účinným
od 01.05.2014, nie však k novoprijatému ustanoveniu § 5b citovaného zákona. Právny názor, podľa
ktorého by sa v danom prípade mohlo jednať o neprípustnú retroaktivitu účinkov novelizovaného zákona
č. 250/2007 Z.z. a tým súvisiaceho zásahu do právnej istoty účastníkov tohto vzťahu, nie je správny.

15. Právna teória i prax činí rozdiel medzi pravou a nepravou retroaktivitou. Pre pravú retroaktivitu
platí, že lex posterior ruší (neuznáva) právne účinky v dobe účinnosti legis prioris, prípadne vyvoláva
alebo spojuje práva a povinnosti subjektov s takými skutočnosťami, ktoré v dobe účinnosti legis prioris
nemali povahu právnej skutočnosti. V prípade nepravej retroaktivity „nový zákon síce nezakladá právne
následky pre minulosť, avšak buď povyšuje minulé skutočnosti za podmienku budúceho právneho
následku (jednoduchú výlučnosť) alebo modifikuje pre budúcnosť právne následky podľa skorších
zákonov založené ... nepravé spätné pôsobenie zákona znamená len, že nový zákon zachycuje (právne
kvalifikuje) minulé skutočnosti, alebo že sa dotýka (modifikuje, ruší) existujúce právne následky.

16. Všeobecne v prípadoch časového stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,
t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy, vzniknuté podľa zrušenej právnej normy,
riadia novou právnou normou. Vznik právnych vzťahov, existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej
právnej normy, právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli, ako i vykonané právne úkony, sa riadia
zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá
retroaktivita).
Aplikuje sa tu princíp ochrany minulých právnych skutočností, najmä právnych konaní. Pokiaľ u pravej
retroaktivity platí zásada všeobecnej neprípustnosti, za ktorej existujú striktne obmedzené výnimky
prípustnosti, u nepravej retroaktivity platí naopak zásada všeobecnej prípustnosti, u ktorej existujú
výnimky jej neprípustnosti.

17. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, teda pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na
zaplatenie žalovanej sumy ako práva zo spotrebiteľskej zmluvy v čase, keď už vstúpilo do účinnosti
ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z.
účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený (a zároveň povinný) prihliadať aj bez návrhu na premlčanie
nároku, keďže v danom prípade platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa
riadia i právne vzťahy, ktoré vznikli aj podľa predchádzajúcej právnej normy. Vznik právnych vzťahov,
existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, právne nároky (vyplývajúce zo zmluvy
o preprave osôb) sa posudzujú podľa doterajších predpisov. Z uvedeného je potom zrejmé, že súd
prvej inštancie správne na premlčanie nároku žalobcu v tomto konaní prihliadal; na základe princípu
nepravej retroaktivity právnych noriem (starej aj novej právnej úpravy) nebol preto povinný prihliadať na



podmienky uvedené v § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t.j. prihliadať na premlčanie dlhu iba na
námietku dlžníka.

18. Ďalšou spornou otázkou zostalo, či súd prvej inštancie postupoval správne, keď otázku premlčania
posúdil podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.

19. Zákon č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy úpravu premlčania vôbec
neobsahoval, pričom takáto úprava je obsiahnutá v dvoch právnych predpisoch, a to v ust. § 387 a
nasl. Obchodného zákonníka a ust. § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka. Právna úprava premlčania
obsiahnutá v Občianskom zákonníku je pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa
spotrebiteľ ani nemôže vzdať. S poukazom na to, aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný
typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, s prihliadnutím na to, že ide o zmluvu
spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, bolo dôvodné predmetnú zmluvu posudzovať
podľa citovaného zákona, ako aj ustanovení Občianskeho zákonníka, a to i v otázke premlčania
práva navrhovateľa. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom
úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských
zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu prednosť Občiansky
zákonník, keďže aplikácia Obchodného zákonníka prichádza do úvahy až po uplatnení spotrebiteľského
práva. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv Obchodný zákonník celkom
alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle,
t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských
zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave
spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

20. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy (konkrétne
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v ktorej jedným zo zmluvných strán je spotrebiteľ), premlčuje sa
nárok na peňažné plnenie (z uvedeného zmluvného vzťahu) v 3-ročnej premlčacej dobe v zmysle
ust. § 101 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 52 ods. 2
Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je
to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie preto ukladá orgánu
aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa
ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd prvej inštancie pri skúmaní otázky premlčania
správne aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre
odporcu ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený
medzi pôvodným veriteľom a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý
sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská
zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v
občianskoprávnych ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch.

21. Nemožno opomenúť ani ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky
upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.
Preto ani uzavretie absolútneho obchodno-záväzkového vzťahu, ktorý je nepochybne spotrebiteľskou
zmluvou, sa nemôže odchýliť od občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania, ktorá je na prospech
spotrebiteľa na rozdiel od právnej úpravy premlčania v Obchodnom zákonníku. Spotrebiteľ si nemôže
zhoršiť svoje zmluvné postavenie, preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej
právnej úpravy.

22. Ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka aj v znení účinnom do 31.12.2014 treba vykladať tak,
že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne
vzťahy nepoužije obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky
by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je
dôsledkom transpozície čl. 8 smernice. Smernica síce nevyžaduje transpozíciu v prípade dualistickej
úpravy inštitútov súkromného práva, no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje
ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti
tomuto zákonu (rozumej Občianskemu zákonníku, § 54 ods. 1 OZ). Odvolací súd poznamenáva, že aj
právna úprava v Občianskom zákonníku dopadá na obidve strany v súlade s princípom rovnosti, no je
citlivejšia, zohľadňuje aspekt informovanosti spotrebiteľa, explicitne priznáva rovnaké práva aj ručiteľovi,



garantuje efektívnejšie uplatnenie práva pri plynutí času pri zlom úmysle veriteľa a pod. Nemožno
prehliadnuť pritom fakt, že sú to predovšetkým dodávatelia, ktorí uplatňujú veci na súde. Spory vyvolané
spotrebiteľmi sú len veľmi zriedkavé, a preto argument o obchodnom práve a rovnosti ,,pre všetkých“
je objektívne značne relativizovaný.

23. Je preto potrebné uzavrieť, síce nepopierajúc povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, na
otázku premlčania je však potrebné vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Takéto pravidlo je ustálené aj v aplikačnej
praxi súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 25.01.2011 sp. zn. 5MCdo/20/2009,
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 23.11.2011 sp. zn. 17Co/167/2011, rozsudok Krajského
súdu v Prešove zo dňa 11.06.2013 sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 6Co/26/2012 a 6Co/81/2012), ktoré riešenie odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky v
uznesení pod sp. zn. I. ÚS 402/2013-10 zo dňa 19. júna 2013, v ktorom skonštatoval, že prednostným
uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený
v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.

24. Novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne
vyriešila (doplnením ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď
by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu vyplýva, že
Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia,
zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava
Obchodného zákonníka. Hoci účinnosť tohto ustanovenia bola posunutá až na 1. apríl 2015, predmetné
ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom je iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné
pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. V súvislosti
s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.03.2013, sp. zn. 6 MCdo/4/2012 súd uvádza, že Najvyšší
súd SR v posudzovanej kauze nevyslovil právny názor, že na premlčanie nárokov vyplývajúcich zo
spotrebiteľských zmlúv sa nepoužije úprava priaznivejšia pre spotrebiteľa napr. občianskoprávna v
zmysle ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

25. Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3
MCdo 14/2014, podľa ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého
na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia
Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na
právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou. Najvyšší súd SR v tomto rozhodnutí zamietol mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora, ktorý namietal postup prvoinštančného súdu aj odvolacieho súdu,
ktoré oba zhodne v spore zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere aplikovali ust. § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.
o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 01.05.2014 a na premlčanie aplikovali § 101 Občianskeho
zákonníka. Rovnaký právny názor vyslovil Najvyšší súd SR aj v rozhodnutí z 26.11.2015 sp. zn. 4 MCdo
17/2014.

26. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobkyne, poukazujúcimi na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch. z. aj v prípade spotrebiteľskej
zmluvy, a s tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku
Slovenskej republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu
rovnakého stupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov
ústavnoprávnej judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako
aj interpretačný postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie
predstavovať významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je
daná tiež povinnosť  eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku
jednotlivých smerníc (pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym
právom). Aplikáciu občianskoprávnej úpravy v otázke premlčania v spotrebiteľských zmluvách potvrdila
vyššie uvedená rozhodovacia prax súdov, pričom rozhodnutia vyšších súdov označených žalobkyňou
v odvolaní (v citovaných častiach) nezohľadňujú nadradenosť komunitárneho práva, primárne ako
aj sekundárne pramene práva Európskej únie, vrátane rozsudkov Súdneho dvora Európskej únie,
smerujúce k náležitému vyvažovaniu postavenia spotrebiteľa ako slabšej strany v hmotnoprávnych
a procesnoprávnych vzťahoch (v dôsledku len iluzórnej slobody spotrebiteľa pri uzatváraní zmluvy s



dodávateľom a s tým spojenej nerovnováhy zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobkyňou uvádzanými
rozhodnutiami na podporu jej tvrdení (v danom prípade) stotožniť. Uvedené sa vzťahuje aj na žalobkyňou
citovanú odbornú literatúru.

27. K námietke odvolateľa, že súdy svojím postupom poskytujú spotrebiteľovi neprimeranú ochranu,
odvolací súd uvádza, že ochranu spotrebiteľa možno podriadiť pod ústavný princíp rovnosti, ktorú
možno ponímať ako rovnosť formálnu, ktorú má zabezpečiť zákonodarca pri tvorbe právneho poriadku
alebo rovnosť faktickú, ktorá môže byť  zabezpečená priamo zákonodarcom pri použití tzv. pozitívnej
diskriminácie pri existencii faktickej nerovnosti alebo hendikepu. Ale i tam, kde sa zákonodarca
nevydal cestou vedomého zvýhodnenia slabšieho, aby dal prednosť rovnosti faktickej pred formálnou,
ponecháva súdom, ktoré pozitívne právo aplikujú, priestor pre riešenie napätia medzi neúplnosťou
písaného práva a povahou konkrétneho prípadu cestou aplikácie ústavných princípov v materiálnom
poňatí právneho štátu. Východiskom ochrany spotrebiteľa je potom postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ
ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom a to s ohľadom na okolnosti, za
ktorých dochádza k záväzkovému vzťahu, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho,
lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť
stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv.

28. Ústavný princíp rovnosti sa premieta i do súkromného práva a prejavuje sa v súkromnoprávnych
vzťahoch. Doktrína rovnosti v súkromnoprávnych vzťahoch vyžaduje, že súkromné právo garantuje
každému čo najširšiu mieru možnosti slobodného konania, avšak práve preto, že ju garantuje každému,
musí ju zároveň u niektorých obmedziť, aby bola zaručená všetkým. Zo stretu autonómie vôle a z idey
rovnosti potom vyplýva ochrana slabšej zmluvnej strany a to s cieľom dosiahnutia vyváženej pozície,
teda spravodlivosti, ekvity, či rovnováhy zúčastnených záujmov. Vo vzťahoch, v ktorých vystupujú
strany, ktorých pozície sú značne nerovnovážne sa nemožno uspokojiť s tým, že obom stranám budú
poskytnuté rovnaké právne prostriedky, teda formálna rovnosť, lebo v skutočnosti nerovnosť východzích
prostriedkov spôsobuje i nerovnosť vo výsledku samotnom. Riešenie tejto situácie je v tom, že slabšej
zmluvnej strane (typicky spotrebiteľovi) je priznaných viac práv a silnejšej zmluvnej strane (dodávateľovi)
je uložených viac povinností. Účelom danej právnej úpravy je teda snaha o dosiahnutie skutočnej
rovnováhy tým, že budú právne vyrovnané východiskové ekonomické informačné a iné rozdiely, ktoré
medzi stranami panujú. Aby bola dosiahnutá rovnosť, je nutné nerovnosť východzích pozícií korigovať
rovnako nerovnou úpravou práv a povinností.

29. V pozitívnom práve sa potom ochrana spotrebiteľa premieta do podoby vyššej informačnej povinnosti
dodávateľa, do práv spotrebiteľa odstúpiť od  zmluvy, do podoby zákazu niektorých dojednaní v
spotrebiteľských zmluvách, či do podoby príkazu v pochybnostiach o význame spotrebiteľských zmlúv
vykladať ich pre spotrebiteľa najpriaznivejšie. Princíp autonómie vôle a princíp rovnosti je doplňovaný
a korigovaný princípom ekvity či spravodlivosti. Keďže v spotrebiteľskom práve je dodávateľ vo
fakticky výhodnejšom postavení, lebo má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, tak okrem obmedzenia
vyplývajúceho z vyššie uvedeného princípu rovnosti prostriedkov, možno od dodávateľa očakávať i
vyžadovať, že sa vo vzťahu k spotrebiteľovi bude správať vo všeobecnej polohe poctivo. Ak nepostupuje
týmto spôsobom, spreneverí sa dôvere druhého účastníka zmluvného vzťahu v poctivosť svojho konania
a takémuto nepoctivému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu. V praxi sa zásada poctivosti
prejavuje okrem iného i tým, že text spotrebiteľskej zmluvy má byť pre priemerného spotrebiteľa
dostatočne čitateľný, prehľadný, logicky usporiadaný.

30. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej zamietajúcej časti, vrátane závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s ust. § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

31. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a § 396 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu
trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaná bola v odvolacom konaní v celom
rozsahu úspešná a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali
výnimočne jej náhradu trov konania nepriznať (§ 257 C.s.p.). Vzhľadom však na to, že žalovanej
žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd rozhodol, že jej náhradu trov
odvolacieho konania nepriznáva.



32. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "35C/35/2014", "guid": null, "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7168a564-758f-4e45-b2f5-98b99489396c", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 650/2013", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 650/2013 z 18. 3. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-03-18", "citacie_n": 172, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.650.2013.1"}, {"guid": "ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 402/2013", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. 6. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-06-19", "citacie_n": 1211, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b2b4ba89-b46e-44aa-8596-a23f49bcba90"}, {"guid": "ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 348/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 348/06 z 17. 1. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-01-17", "citacie_n": 292, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:80d40347-4a0a-4d03-bc3d-82eb16807213"}, {"guid": "ussr:78c3c2c8-5b23-4e3b-8b09-7770961882ff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 36/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. 4. 1996", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1996-04-03", "citacie_n": 849, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.36.1995.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "122d9178-c7a7-438b-b3df-4e768ecaa242:38a74e36-3aaf-44cc-89d1-9e45bf0daf13", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1", "spisova_znacka": "4MCdo/17/2014", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/17/2014 z 25. 11. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 367, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:3711214381.1"}, {"guid": "61c59a82-9b7f-42c6-8be3-ed5b0471cd9a:356b7546-57c2-4af7-946b-a55209632062", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1", "spisova_znacka": "3MCdo/14/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2014 z 20. 4. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-04-20", "citacie_n": 1437, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812213260.1"}, {"guid": "dd80b03b-30ca-43b3-a8a3-1838e274061a:ffc2b4fb-2f10-4e4e-ae79-a1d2e7f4b49e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1", "spisova_znacka": "7MCdo/9/2014", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7MCdo/9/2014 z 23. 3. 2015", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2015-03-23", "citacie_n": 244, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2015:8812206681.1"}, {"guid": "4149f857-ea6d-4d16-9826-3ea492bf5987:0997158a-8bbc-43bc-99ce-0ebe394ae19e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1", "spisova_znacka": "6MCdo/4/2012", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo/4/2012 z 26. 3. 2013", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2013-03-26", "citacie_n": 766, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2013:8109223908.1"}, {"guid": "fd0203e0-0c36-4d09-9491-a6317067c60b:f34c894e-8b1b-49cc-891e-84a797c3403b", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2014:8112217453.2", "spisova_znacka": "9Co/64/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Prešov sp. zn. 9Co/64/2013 z 29. 9. 2014", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2014-09-29", "citacie_n": 144, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2014:8112217453.2"}, {"guid": "bd9b9744-167d-42fd-8122-41c3f08c8ee1:d6c2fad3-f23d-4e31-b88b-2a1b4c16f43b", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6112217884.1", "spisova_znacka": "15Co/132/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/132/2013 z 20. 11. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-11-20", "citacie_n": 245, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6112217884.1"}, {"guid": "37306958-826e-420d-8b56-f696389f7811:4caf950e-69e3-4173-bfcf-ae222b1c5ec2", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2013:6311206799.1", "spisova_znacka": "15Co/28/2013", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 15Co/28/2013 z 29. 10. 2013", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2013-10-29", "citacie_n": 296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2013:6311206799.1"}, {"guid": "a92b8a80-bee9-4c05-a32b-6ceb1a7dc32f:64bd1f3c-8fbd-4058-9681-a03c6096fb74", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2013:5311211005.1", "spisova_znacka": "6Co/218/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 6Co/218/2012 z 19. 3. 2013", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2013-03-19", "citacie_n": 326, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2013:5311211005.1"}, {"guid": "8dead477-da0c-441f-89d7-c893fe071dcd:e3fdee32-9283-479f-8b77-ceb0334ee82d", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2012:7611208380.1", "spisova_znacka": "6Co/26/2012", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 6Co/26/2012 z 16. 4. 2012", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2012-04-16", "citacie_n": 219, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2012:7611208380.1"}, {"guid": "ba1a5c42-a22b-488f-8cb5-bf33b2fe858b:395daf4e-5051-46f6-9656-1d1d2a1c9f2d", "ecli": "ECLI:SK:KSTN:2011:3510200658.1", "spisova_znacka": "17Co/167/2011", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/167/2011 z 22. 11. 2011", "sud": "Krajský súd Trenčín", "datum_vydania": "2011-11-22", "citacie_n": 233, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTN:2011:3510200658.1"}], "citovane_v": []}