Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/774/2015 z 9. 2. 2016 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. februára 2016, sp. zn. 10Co/774/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2508898517.3 Krajský súd Trnava | 10Co/774/2015 | ECLI:SK:KSTT:2016:2508898517.3 | 2016-02-09 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 688 OZ, § 871 ods. 1 OZ, § 219 ods. 1 OSP, § 219 ods. 2 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/61d5916c-8acc-454c-995d-42ca131cd522 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2508898517.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/774/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2508898517
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2508898517.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z jeho predsedníčky JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov JUDr.
Martina Holiča a JUDr. Gabriely Briškovej v právnej veci žalobcu: V. A., nar. X. L. XXXX, bytom X., K. X,
zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Vajanského 5270/1A, Piešťany, proti žalovanému: Ing. B.
L., nar. XX. F. XXXX, bytom X., Q. XX, zastúpenému advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, E. Belluša
6752/8, Piešťany, o 7.966,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Piešťany z 21. júla 2015 č. k. 5C/17/2008-225 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v sume 354,42 eur k rukám
advokáta žalovaného do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
žalovanému 100% náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 154
ods. 1, § 155 ods. 1 a 2, § 158, § 167, § 188 ods. 1 a 2 O. z. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964
Zb.) v znení účinnom do 31.12.1991; § 420 ods. 1 a § 688 O. z.; § 871 O. z. v znení účinnom od
1.1.1992; ust. § 29, § 30 ods. 1, § 33, § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi
(ďalej len „Zákon o hospodárení s bytmi“); § 43i ods. 1 a § 100 písm. a/ zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len stavebný zákon),
vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 7.966,54 eur (pôvodne 240.000 Sk)
s 8 % úrokom z omeškania ročne od 17.12.2004 do zaplatenia z titulu zodpovednosti žalovaného
za škodu na ušlom nájomnom za obdobie 12 mesiacov, nakoľko žalovaný nevypratal priestor povaly
bytového domu (s. č. XXXX v X., vo vlastníctve žalobcu), kde je nájomcom, napriek tomu, že ho
žalobca vyzval na vypratanie týchto priestorov do 10.10.2003, pričom z tohto dôvodu nemohol žalobca
realizovať prestavbu podkrovia, na ktorú mal stavebné povolenie. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť,
nakoľko žalobca nepreukázal akú právnu povinnosť, ktorá by zakladala jeho zodpovednosť za škodu,
žalovaný porušil. V poradí prvým rozsudkom (rozsudok Okresného súdu Piešťany č. k. 5C/17/2008-126
z 10.6.2014) vo veci samej súd prvého stupňa žalobu zamietol pre nepreukázanie žalobcom akú právnu
povinnosť porušil žalovaný nevyprataním povaly bytového domu, žalobca takýto prvý rozsudok napadol
odvolaním dôvodiac, že žalovaný užíval povalu bez platenia a jej nevyprataním spôsobil žalobcovi
škodu a zasiahol do jeho vlastníckeho práva. Odvolací súd (uznesením Krajského súdu v Trnave č.
k. 10Co/361/2014-173 z 11.3.2015) rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie s tým, aby vec opätovne prejednal v potrebnom rozsahu a úmerne procesnej aktivite účastníkov
doplnil dokazovanie, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že súd prvého stupňa nevenoval
celkom náležitú pozornosť rozkrytiu právnych vzťahov medzi účastníkmi vedúcich k vzniku ich sporu,
v dôsledku čoho vznikajú pochybnosti o náležitom zistení skutkového stavu alebo ešte presnejšie o



riadnom vyhodnotení doterajších podkladov v spise a z nich plynúcich skutkových zistení, nedostatočne
rozkryl odkedy a na základe čoho bol žalovaný nájomcom bytu, či s nájmom bytu bolo spojené aj užívanie
povaly, ak áno odkedy dokedy, či mohol alebo nemohol žalobca vypovedať užívanie resp. nájom povaly
bez vypovedania nájmu bytu, kedy a ako skončil nájom bytu, či zároveň s tým skončilo aj užívanie
povaly, alebo skončilo už predtým inak, s tým, že žalobcovi stačí preukázať, že je vlastníkom priestoru
a žiada jeho vypratanie a druhá strana musí pretrhnúť príčinnú súvislosť, t. j. preukázať že nemusí
priestory vypratať a prečo. Tiež vytkol súdu prvého stupňa, že bližšie nešpecifikoval o aký nájom išlo,
podľa akého zákonného predpisu, kedy a ako nájom vznikol a kedy a ako zanikol, z čoho vyplývalo u
žalobcu postavenie prenajímateľa a u žalovaného postavenie nájomcu, že neuviedol či bol žalovaný
oprávnený užívať okrem bytu i iné priestory v dome a ktoré, najmä či bol oprávnený užívať povalu a
ak áno od kedy do kedy, že nebolo zrejmé z čoho vychádzal pri svojej úvahe, že povala je spoločným
priestorom domu, keď sám uvádzal, že O. z. spoločné priestory domu nedefinuje, z čoho vyplýva, že
vlastník bytového domu má právo rozhodovať o zmene určenia určitých priestorov v bytovom dome a
právo vykonať rekonštrukciu podkrovia - povaly tak, aby tieto slúžili ako bytové jednotky ani či je k tomu
potrebný súhlas ďalších osôb, prečo prišiel k záveru, že na daný bytový dom sa nevzťahujú ustanovenia
Bytového zákona. Pokiaľ žalobca tvrdí, že žalovaný užívaním povaly bez právneho titulu a nevyprataním
povaly porušil právnu povinnosť tým, že znemožnil právo žalobcu na výkon jeho vlastníckeho práva, čím
porušil konkrétnu právnu povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona, bolo potrebné sa s týmto jeho tvrdením
argumentačne vysporiadať. Súd prvého stupňa následne vo veci vykonal a doplnil dokazovanie a prišiel
k záveru, že žalobca je od r. 1999 vlastníkom bytového domu súp. č. XXXX, postaveného na parc. č.
XXXX na K. ul. č. X v X., ktorý je zapísaný na liste vlastníctva č. XXXX pre k. ú. X. (ďalej len „bytový
dom“), ktorý nadobudol od svojej matky darovacou zmluvou, v bytovom dome sa nachádzajú 4 byty,
medzi účastníkmi nebola sporná existencia nájomného vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom
a žalovaným ako nájomcom. Žalovaný sa stal užívateľom predmetného bytu (3-izbového bytu na X.
poschodí, číslo bytu X, na ulici G. armády XXXX/X, v súčasnosti premenovanej na K. ulicu v X.) na
základe Rozhodnutia o schválení Dohody o výmene bytov, vydaného Mestským národným výborom v
Piešťanoch pod Č.j. Byt/317/1986-Zá dňa 19.11.1986, právo užívať byt mu vzniklo dohodou o odovzdaní
a prevzatí bytu. Žalovaný síce nepredložil zápisnicu, ktorá sa v zmysle § 155 ods. 2 O. z. účinného do
31.12.1991 spisovala o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu, avšak medzi účastníkmi nebolo sporné,
že žalovanému vzniklo právo užívať predmetný byt. Bolo však medzi nimi sporné, či právo užívať
predmetný byt zahŕňalo aj právo užívať povalu bytového domu. Rozhodnutie o schválení Dohody o
výmene bytov neobsahuje podrobnejšiu špecifikáciu predmetu a rozsahu práva užívať byt, z rozhodnutia
o určení úhrady za užívanie predmetného bytu vydaného Mestským národným výborom v Piešťanoch
19.12.1986 pod Č.j. Byt/348/1986- Zá vyplýva, že žalovanému bola určená podľa Vyhlášky č. 60/1964
Zb. o úhrade za užívanie bytu a za služby spojené s jeho užívaním úhrada vo výške 163 Kčs mesačne,
v ktorej bola zahrnutá tiež úhrada za osvetlenie spoločných priestorov v dome, čistenie komínov, odvoz
popola a smetí, úhrada bola vypočítaná z obytnej plochy 67x18 a plochy vedľajších miestností 37x10, z
evidenčného listu pre výpočet úhrady za užívanie predmetného bytu z 19.12.1986 vyplýva, že pri výpočte
bola zohľadnená výmera bytu (obytná plocha - 3 izby, plocha vedľajších miestností - kuchyňa, predsieň,
neobytná hala, komora, špajza) a ostatné zariadenie a vybavenie bytu (2 balkóny). Ani z rozhodnutia o
určení úhrady za užívanie bytu ani z evidenčného listu pre výpočet tejto úhrady nevyplýva, aké spoločné
priestory boli zahrnuté do výpočtu, pričom je zrejmé, že minimálne spoločné schodisko a chodby musel
žalovaný užívať, pričom za tieto priestory sa osobitne neplatilo. Tieto rozhodnutia neobsahujú ani údaj
o zahrnutí do určenia úhrady za užívanie bytu priestoru pivnice, napriek tomu žalovaný s bytom užíval
aj pivnicu. Iný doklad preukazujúci predmet a rozsah práva užívať predmetný byt nebol účastníkmi
predložený. Žalovaný uviedol, že pri odovzdaní bytu mu pracovníčky národného výboru odovzdali kľúče
nielen od bytového domu, bytu a pivnice, ale aj od povaly s tým, že v tomto rozsahu mu aj ukázali
priestory, ktoré môže užívať. Keďže aj ostatní nájomníci užívali povalové priestory a žalovanému od
povaly boli odovzdané kľúče, užíval aj on časť povaly vľavo od schodiska. Už v čase, keď sa do bytového
domu nasťahoval, bola povala zaprataná rôznymi vecami aj po predchádzajúcich nájomníkoch a napriek
tomu, že z povaly odstránili časť vecí, v priestore, ktorý užíval, zostali rôzne krabice, naukladané
fľaše, riady a hrnce, ktoré mu nepatrili. Žalovaný mal na povale uskladnené lyže, umelý vianočný
stromček a vianočné ozdoby. Žalobca tvrdil, že žalovaný aj ostatní nájomníci užívali povalové priestory
bez jeho súhlasu, teda neoprávnene užívali jeho súkromné vlastníctvo, pričom za užívanie povaly
neplatili. Pri posudzovaní otázky, či povala predstavovala spoločné priestory predmetného bytového
domu, a ako také ich bol žalovaný v zmysle § 158 O. z. účinného do 31.12.1991 oprávnený užívať,
súd prvého stupňa vychádzal z príslušných ustanovení O. z. a Zákona o hospodárení s bytmi, ako
aj z výmeru Miestneho národného výboru v Piešťanoch zo 6.1.1953 o prikázaní ako nájomníka Dr.



T. P. do jedného z bytov v predmetnom bytovom dome, z ktorého vyplýva, že do uvoľneného bytu
majiteľa domu P. V. sa prikazuje ako nájomník Dr. T. P. a byt pozostáva z 2 izieb, kuchyne, špajze,
kúpeľne, predsiene, haly, pivnice a povaly. Jednoznačne tak jeden z bytov v predmetnom bytovom dome
bol nájomcovi výslovne na základe citovaného výmeru odovzdaný do užívania aj s povalou. Bolo by
potom nelogické, aby ostatní nájomcovia pri odovzdaní bytu do užívania povalu nemohli užívať, hoci
sa písomné rozhodnutie resp. zápisnica k tomuto oprávneniu nezachovala. Aj bez takéhoto výslovného
dokladu o práve užívať povalu predmetného bytového domu, žalovanému vzniklo právo užívať povalu
ako spoločný priestor z ustanovenia § 158 O. z. v znení účinnom do 31.12.1991 z ktorého vyplýva,
že okrem práva užívať byt má užívateľ právo užívať spoločné priestory. Tvrdenie žalobcu, že povala
nebola spoločným priestorom, vzhľadom na vtedajšie ustanovenia O. z. a Zákona o hospodárení s bytmi,
neobstojí. Občiansky zákonník ani v znení účinnom do 31.12.1991 (a aj v čase rozhodnutia o schválení
výmeny bytov) nedefinoval spoločné priestory, avšak obsahom práva užívania bytu bolo v zmysle § 158
O. z. aj právo užívať spoločné priestory, keď pod spoločným priestorom v bytovom dome treba chápať
také priestory domu, ktoré sú prístupné všetkých obyvateľom domu ako napr. spoločné schody, chodby,
pivničné a povalové priestory, kočikárne a podobne. Žalovanému boli pri výmene bytu odovzdané
kľúče od povaly ako spoločných priestorov, ktoré už predtým užívali nájomcovia bytov v predmetnom
bytovom dome, ani žalobca netvrdil, že by žalovaný do povalových priestorov vnikol neoprávnene.
Argument žalobcu, že panelové domy povaly nemajú, preto to nie sú spoločné priestory bytového domu,
neobstojí. Pokiaľ panelový dom nejaký priestor nemá, neznamená to, že ak iný bytový dom takýto
spoločný priestor má, bol by z tohto dôvodu zo spoločných priestorov vyňatý. V § 59 ods. 2 Zákona
o hospodárení s bytmi (platného a účinného v čase rozhodnutia o schválení dohody o výmene bytov)
sa demonštratívne vymenovávajú okrem iného aj priestory obytného domu, ktoré sú prístupné všetkým
obyvateľom domu, teda spoločné priestory, ktorými sú napr. schodište a chodby, spoločné práčovne a
sušiarne, povalové a pivničné priestory. Žalovanému tak právo užívať povalu predmetného bytového
domu vzniklo spolu s právom užívať predmetný byt v zmysle § 158 O. z. účinného do 31.12.1991
s poukazom na ustanovenie § 59 ods. 2 Zákona hospodárení s bytmi, čo potvrdzuje aj výmer na
byt v užívaní Dr. P., kde užívanie povaly bolo výslovne vymedzené, tiež to potvrdzuje skutočnosť, že
žalovanému boli od povaly pri výmene bytu odovzdané kľúče a tento ju užíval od roku 1986, pričom
žalobca namietal najskôr len skutočnosť, že žalovaný užíva povalu bezplatne a následne namietal, že sa
so žalovaným na užívaní povaly nedohodol. Takáto dohoda však nebola potrebná, nakoľko právo užívať
povalu ako spoločný priestor vyplývala žalovanému priamo zo zákona. Samotná zmena spoločenského
režimu po roku 1989 neznamenala, že by sa obsah práva užívania bytu, neskôr nájmu bytu zúžil, či
zmenil. Novelou O. z. účinnou od 1.1.1992 sa v zmysle prechodných ustanovení a to § 871 O. z., zmenilo
právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností a miestností neslúžiacich na
bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Právo užívať spoločné priestory domu nebolo nikdy spojené s
osobitnými platbami. Žalobca až v súvislosti s pripravovanou prestavbou povaly na bytové jednotky začal
riešiť užívanie povalových priestorov nájomníkmi. Na základe uvedeného súd prvého stupňa uzavrel,
že žalovanému svedčilo zákonné právo užívať povalu ako spoločné priestory predmetného bytového
domu a žalobca v konaní nepreukázal, že by žalovaný povalu užíval bez právneho dôvodu. Nájom
predmetného bytu žalovanému skončil uplynutím výpovednej doby k 31.8.2007, a to po výpovedi z
nájmu danej žalovaným žalobcovi listom zo 17.5.2007, dňa 31.8.2007 bol predmetný byt odovzdaný
žalobcovi. Vo vzťahu k užívaniu povaly žalovaným, medzi účastníkmi nebolo sporné, že žalovaný
časť povaly vľavo od schodiska užíval a mal tam uložené veci, ani to, že žalobcovi bolo vydané
stavebné povolenie dňa 14.3.2003 na prestavbu podkrovia predmetného bytového domu, ani to že
žalobca oznanom z 20.8.2003 oznámil žalovanému a ostatným nájomníkom prestavbu podkrovia, na
vypratanie ktorého ich vyzval listom z 20.9.2003, kde im poskytol lehotu na vypratanie do 10.10.2003 s
upozornením, že po termíne 10.10.2003 budú všetky neodstránené hnuteľné veci odstránené, nakoľko
sa budú považovať za veci nájomníkom vlastnícky nepatriace, avšak medzi účastníkmi zostalo sporné,
kedy presne k vyprataniu priestorov podkrovia žalovaným prišlo. Zatiaľ čo žalobca tvrdil, že žalovaný
užívanie povaly ukončil až s nájmom bytu k 31.8.2007, žalovaný uviedol, že si svoje veci z povaly
odniesol v dňoch 22.8.2003 až 23.8.2003 a zvyšné veci, ktoré na povale zostali mu nepatrili, pričom
žalobca v zmysle oznamu z 20.9.2003 uviedol, že tieto veci budú odstránené. Keďže súd prvého stupňa
vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalovanému vyplývalo právo užívať povalu predmetného
bytového domu ako spoločných priestorov domu priamo z O. z. a Zákona o hospodárení s bytmi
spolu s právom užívať predmetný byt na základe rozhodnutia o schválení dohody o výmene bytov zo
16.11.1986 (správne 19.11.1986) a žalobca v konaní netvrdil ani nepreukázal, že by medzi účastníkmi
prišlo k dohode o zmene rozsahu užívania spoločných priestorov, bol žalobca bez ohľadu na vydané



stavebné povolenie, ktoré nemôže zasahovať do vzájomných vzťahov vlastníka a nájomcu, povinný
rešpektovať žalovaného právo nájmu aj k spoločným priestorom. Žalobca ako vlastník predmetného
bytového domu má právo predmet vlastníctva držať, užívať ho a požívať jeho plody a úžitky a s
vecou disponovať, avšak pokiaľ sú jeho vlastnícke práva obmedzené právom iného, napr. vo forme
nájmu, je povinný ho rešpektovať. Problematickou je v danom prípade okolnosť, že nájomný vzťah
nevznikol zmluvou medzi vlastníkom ako prenajímateľom a nájomcom, ale na základe rozhodnutí
miestneho národného výboru pred rokom 1989, pričom následne došlo k pretransformovaniu práva
užívať byt na nájomný vzťah. Vzhľadom k tomu, že je nájom bytu osobitne chránený, mohol vlastník
bytového domu vypovedať nájom bytu a s tým spojené právo užívať spoločné priestory len v zákonom
vymedzených prípadoch, čo sa v danom prípade nestalo. Pokiaľ medzi žalobcom ako vlastníkom
bytového domu a žalovaným ako nájomcom neprišlo k zmene obsahu predmetu, či rozsahu nájmu
predmetného bytu, vo vzťahu k spoločným priestorom, bol žalovaný až do skončenia nájmu oprávnený
užívať aj povalu ako spoločné priestory bytového domu. Okolnosť kedy a v akom rozsahu žalovaný
dobrovoľne vypratal časť povalových priestorov, ktoré užíval ako spoločné priestory predmetného
bytového domu, nie je rozhodujúca, nakoľko povinnosť vypratať tieto priestory žalovanému zo žiadneho
ustanovenia zákona, či zmluvy nevyplývala a nevznikla mu ani vydaním stavebného povolenia na
prestavbu podkrovia, nakoľko toto rozhodnutie nemohlo zasiahnuť do vzájomných vzťahov vlastníka
bytového domu s nájomcami. K argumentu žalobcu, že vydaním stavebného povolania na prestavbu
povalových priestorov bytového domu tieto priestory stratili charakter spoločných priestorov a stali sa
v zmysle § 43i stavebného zákona staveniskom, súd prvého stupňa uviedol, že tento argument nemá
oporu v stavebnom zákone. Stavebný zákon v ustanovení § 43i definuje pojem stavenisko okrem
iného ako priestor, ktorý je počas uskutočňovania stavby určený na vykonávanie stavebných prác na
stavbe. Dátum vydania stavebného povolenia, či jeho právoplatnosti nemožno stotožňovať so začatím
uskutočňovania stavby. V danom prípade bola žalobcovi už v stavebnom povolení zo 14.3.2003 uložená
povinnosť oznámiť stavebnému úradu začatie stavby, pričom stavba nesmela byť začatá, kým stavebné
povolenie nenadobudlo právoplatnosť. Súčasne stavebné povolenie strácalo platnosť, ak do dvoch
rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti nebola stavba začatá. Samotným vydaním stavebného
povolenia, či nadobudnutím jeho právoplatnosti, nestratila povala bytového domu charakter spoločných
priestorov. Žalobca v konaní netvrdil ani nepreukazoval, že začiatok stavby oznámil stavebnému úradu
uvedením konkrétneho dátumu. Staveniskom sa povala bytového domu mohla v zmysle stavebného
zákona stať až počas uskutočňovania stavby, teda najskôr od momentu začatia stavby, pričom tento
moment žalobca nijako nepreukázal. Vzhľadom k tomu, že stavba, resp. rekonštrukcia podkrovia nebola
ani začatá, nevyplývala pre žalovaného ani ostatných nájomcov povinnosť nevstupovať, či neužívať
povalu bytového domu. Okrem toho stavebný zákon v ustanovení § 100 neukladá nájomcom povinnosť
nevstupovať na stavenisko, ale vymedzuje len povinnosti konkrétne určeným subjektom umožniť vstup
na stavenisko orgánom štátneho stavebného dohľadu. Súd prvého stupňa uzavrel, že žalobca v
konaní nepreukázal akú právnu povinnosť porušil žalovaný nevyprataním povaly bytového domu, teda
z akého ustanovenia zákona, zmluvného vzťahu, či rozhodnutia príslušného orgánu mu vyplývala
povinnosť vypratať povalu, porušením ktorej povinnosti by vznikla žalovanému zodpovednosť za škodu
v zmysle ustanovenia § 420 ods. 1 O. z.. Vzhľadom k tomu, že nebol preukázaný základný predpoklad
zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie konkrétnej právnej povinnosti žalovaným, súd
prvého stupňa nepovažoval za hospodárne a účelné preukazovať ďalšie predpoklady zodpovednosti za
škodu a žalobu žalobcu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania právne odôvodnil ust. § 142 ods. 1 a §
151 ods. 7 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení)
a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov potrebných na účelné bránenie práva
proti žalobcovi, pričom namiesto určenia výšky trov priznal žalovanému náhradu trov konania vyjadrenú
percentom s tým, že po právoplatnosti rozsudku rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným
uznesením.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal včas odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie
a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že súd prvého stupňa nesprávne vec
právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav. Podstatou žaloby bolo porušenie práva žalobcu na pokojné užívanie majetku, zaručeného článkom
1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, poukázal na článok 7 ods. 5
Ústavy Slovenskej republiky (z. č. 460/1992 Z. v znení neskorších predpisov), súd podľa neho nezisťoval
tento skutkový stav, hoci pokojné užívanie majetku má podľa Ústavy SR prednosť pred zákonmi, naopak
obšírne rozoberal napr. Vyhlášku č. 60/1964, ktorá bola zrušená od 1.1.2000, a to Vyhláškou č. 87/1996
Z. z. MF SR z 12. marca 1996, ktorou vykonáva zákon Národnej rady SR č. 18/96 Z. z. o cenách.



Štát zrušením Vyhlášky č. 60/64 odstránil krivdu na súkromnom vlastníkovi, ktorému bolo dovtedy
odopreté a odobraté právo disponovať so svojím majetkom. Súd opäť nesprávne tvrdí, že žalovaný
mal právo na súkromný majetok - povalu - bez súhlasu majiteľa a bez platenia za ňu, len na základe
rozhodnutia Miestneho národného výboru v Piešťanoch z 19.12.1986. Zo žiadneho listinného dôkazu
nevyplýva právo žalovaného užívať povalu, odovzdanie kľúčov od povaly žalovanému pracovníčkou
národného výboru nie je právnym titulom a nezakladá ani vznik práva užívať povalu vľavo od schodiska,
ako sa mylne domnieva súd prvého stupňa, neobstojí ani jeho tvrdenie, že ak nájomník Dr. P. mal
vo výmere národného výboru zo 6.1.1953 právo užívať povalu, je logické, aby aj ostatní nájomcovia
pri odovzdaní bytu do užívania mohli povalu užívať. Súd neprípustným spôsobom deleguje vzniknutý
záväzkový vzťah (právo užívať povalu) Dr. P. zo 6.1.1953 v zmysle prikázaného nájmu podľa zákona
č. 138/1948 o hospodárení s bytmi aj na záväzkový vzťah žalobcu so žalovanými k bytu (ktorému
však právo užívať povalu nevzniklo - nie je obsahom Rozhodnutia dohody o výmene bytov MsNV
Piešťany sp. zn. Byt/317/1986-Zá z 19.11.1986 ani obsahom Evidenčného listu pre výpočet úhrady za
užívanie bytu z 19.12.1986. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia, že mal právo užívať povalu nepredložil
žiadnu listinu, obmedzil sa na všeobecné tvrdenie, disponoval kľúčom od povaly. Žalobca preukázal,
že je majiteľom priestoru a že žiada jeho vypratanie, žalovaný mal pretrhnúť príčinnú súvislosť, t. j.
preukázať, že priestory vypratať nemusí. Žalovaný povalu užíval protiprávne a jeho povinnosťou bolo ju
vypratať, čo nesplnil. Zmluvný vzťah k povale medzi účastníkmi nikdy nevznikol, čo preukázal žalobca
citovanými listinami - rozhodnutím o schválení dohody o výmene bytov, respektíve evidenčným listom pre
výpočet úhrady za užívanie bytu. Akékoľvek konštrukcie súdu prvého stupňa v odôvodnení napadnutého
rozsudku v prospech žalovaného považuje žalobca za nadbytočné a spochybnené. Od roku 2000 už
neplatila vyhláška č. 60/1964, preto sa súd nemôže riadiť predpisom, ktorý bol v čase podania žaloby
zrušený a neplatný. Po roku 2000 platil zákon o cenách č. 18/96 a jeho vyhlášky o regulovanej cene
nájomného, v čase podania žaloby platil Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č.
V - 1/2003, kde nefiguruje žiadna povala patriaca k bytu, lebo v súkromnom dome by to porušovalo
vlastnícke práva majiteľa a tak by to bolo v rozpore aj s Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, na pojednávaní odvolacieho súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť.

Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v medziach daných rozsahom a dôvodmi
odvolania (vo veci samej a aj na takomto rozhodnutí závislom výroku o trovách konania) a to podľa
§ 214 ods. 1 O. s. p. na pojednávaní v prítomnosti riadne predvolaných účastníkov i ich zástupcov a
dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere dostatočnej pre jeho
rozhodnutie, vec i správne posúdil po právnej stránke a na tomto nič nemenili ani výhrady uplatnené
odvolaním žalobcu.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že
súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným
v uznesení Krajského súdu v Trnave z 11.3.2015 č. k. 10Co/361/2014-173, vykonal dokazovanie v
dostatočnom rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením napadnutého
rozsudku, ktoré je náležité, podrobné a logické, neexistuje dôvod, pre ktorý by nemala byť prijatá
argumentácia pojatá súdom prvého stupňa do odôvodnenia jeho rozsudku a slúžiaca na podporu
takéhoto rozhodnutia. Dôvody, pre ktoré nešlo žalobe vyhovieť, totiž súd prvého stupňa predostrel
spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne
a objektívne presvedčivo. Zásadne by tak postačovalo i len konštatovanie správnosti okresným súdom
použitých dôvodov (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), z dôvodu potreby vyporiadania sa aj s odvolacími
námietkami je však žiaduce doplniť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :



V prvom rade je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa svojim rozhodnutím nespochybňoval, že
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých
vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti
fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným
zákonom, majú prednosť pred zákonmi (čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb.) ani
to, že každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok (čl. 1 veta prvá
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Vlastník má právo
na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať
vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126 O. z.), z obsahu spisu sa však nepodáva že
by žalobca podal žalobu na vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti, povaly resp. jej časti), žalobca sa
domáhal iba náhrady škody z dôvodu, že mu nájomcovia bytov na 2. poschodí spôsobili nevyprataním a
neoprávneným užívaním povalových priestorov škodu titulom ušlého zisku, ktorú sú mu povinní nahradiť
a podľa § 511 ods. 1 O. z. sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody iba od žalovaného ako jedného
zo škodcov.

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo vykonaným dokazovaním jednoznačne preukázané, že
žalovaný bol oprávneným užívateľom a neskôr nájomcom bytu, nachádzajúceho sa v bytovom dome,
ktorého vlastníkom je (aj bol v rozhodnom období r. 2003-2004) žalobca. Rovnako bolo preukázané, že
žalovaný od vzniku užívacieho práva k bytu užíval aj časť povaly, že na prestavbu podkrovia bolo vydané
stavebné povolenie, že žalobca oznamom z 20.8.2003 oznámil nájomníkom prestavbu podkrovia, na
vypratanie ktorého ich vyzval listom z 20.9.2003, kde im poskytol lehotu na vypratanie do 10.10.2003.
Medzi účastníkmi bolo sporné kedy došlo k vyprataniu povaly zo strany žalovaného. Žalobca tvrdil, že
žalovaný nevypratal povalu v dome žalobcu, čím mal porušiť (spolu s ďalšími nájomcami) svoju právnu
povinnosť a spôsobiť žalobcovi škodu vo forme ušlého zisku, keďže pre nevypratanie povaly žalobca
nemohol začať s jej prestavbou, ktorou mali byť v povalových priestoroch zriadené 2 bytové jednotky,
začatie aj ukončenie prestavby sa posunulo o 12 mesiacov, počas ktorých mu ušiel príjem z nájomného
takýchto bytových jednotiek vo výške minimálne 312.000 Sk, žalobou však požadoval iba od žalovaného
náhradu škody vo výške 240.000 Sk. Žalovaný tvrdil, že povalu vypratal do konca augusta 2003, hoci
mu právna povinnosť ju vypratať nevznikla.

Podľa § 420 ods. 1 O. z. každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti; podľa
ods. 3 rovnakého ustanovenia zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.

V ostatne citovanom ustanovení je vyjadrená zásada, že každý, t.j. tak fyzická, ako aj právnická
osoba, zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Predpokladom vzniku tejto
zodpovednosti je, že niekto porušil určitú povinnosť (pričom nezáleží na tom, či ide o povinnosť
vyplývajúcu z určitého záväzkovoprávneho vzťahu alebo o povinnosť uloženú priamo zákonom) a
porušením tejto povinnosti spôsobil inej osobe škodu. Spôsobenie škody inej osobe a príčinná súvislosť
medzi protiprávnym konaním (porušením povinnosti) a vzniknutou škodou sú ďalšími podmienkami
vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa tohto ustanovenia. V súvislosti s odsekom 3 tohto
ustanovenia však treba konštatovať, že ďalšou podmienkou vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu
je aj zavinené konanie škodcu, aj keď zavinenie škodcu sa podľa odseku 3 predpokladá.

Prvým predpokladom zodpovednosti za škodu je porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho
úkonu). Protiprávnosť sa nepredpokladá, ale musí byť poškodeným preukázaná. Porušením právnej
povinnosti je objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula
konať) a tým ako konať mala aby splnili povinnosť jej uloženú právnym predpisom alebo inou právnou
skutočnosťou.

Zamietavé rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza zo záveru, že žalovaný neporušil žiadnu svoju
právnu povinnosť, nakoľko povalový priestor nebol povinný vypratať a preto nebol splnený jeden zo
základných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu v zmysle ust. § 420 O. z..

Podľa § 158 O. z. v znení účinnom do 31.12.1991, okrem práva užívať byt má užívateľ právo užívať
spoločné priestory a zariadenia domu, ako aj používať služby, poskytovanie ktorých je s užívaním bytu
spojené.



V zmysle ostatne citovaného zákonného ustanovenia mal užívateľ právo užívať: 1. byt, 2. spoločné
priestory a spoločné zariadenia domu a 3. služby, ktorých poskytovanie je s užívaním bytu spojené. O
spoločných priestoroch sa bližšie zmieňovalo ust. § 59 ods. 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s
bytmi, podľa ktorého sa spoločným priestorom domu rozumejú priestory prístupné všetkým obyvateľom
domu i iným osobám (napr. schodište, schody), ako aj iné miestnosti a priestory prístupné už len
užívateľom bytu v dome (napr. povalové a pivničné priestory).

Podľa § 59 ods. 2 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, pri zisťovaní tohto pomeru
podlahových plôch sa neprizerá na priestory prístupné všetkým obyvateľom domu aj iným osobám, na
iné spoločné vedľajšie miestnosti a vedľajšie priestory (napr. schodište a chodby, spoločné práčovne
a sušiarne, povalové a pivničné priestory), na miestnosti určené pre poľnohospodársku výrobu, ani na
vedľajšie stavby zriadené na stavebnom pozemku (napríklad garáže, poľnohospodárske budovy, malé
prevádzkárne, drevárne, kôlne a pod.).

Podľa § 871 ods. 1 O. z. právo osobného užívania bytu a právo užívania iných obytných miestností
a miestností neslúžiacich na bývanie vzniknuté podľa doterajších predpisov, ktoré trvá ku dňu
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa mení dňom účinnosti tohto zákona na nájom. Spoločné užívanie
bytu a spoločné užívanie bytu manželmi sa mení na spoločný nájom.

K odvolacím námietkam žalobcu, týkajúcim sa použitia zrušeného právneho predpisu odvolací uvádza,
že novela O. z. z roku 1991 ustanovuje nepravú spätnú pôsobnosť zákona. Jestvujúce právne vzťahy
sa do 1. januára 1992 posudzujú podľa doterajších predpisov, najmä ich vznik a splatné nároky. Od
účinnosti zákona č. 509/1991 Zb. sa tieto právne vzťahy spravujú novou právnou úpravou. Vzťahuje sa
to na nároky, ktoré vznikli až po 1. januári 1992, na zmeny, zánik práv a povinnosti, ako aj na ďalšie
modifikácie obsahu právnych pomerov. Aj tieto modifikácie však musia rešpektovať zásadu ochrany
už nadobudnutých práv (iura quasita). Osobné užívanie (bytov, obytných miestností, časti bytu) sa so
zreteľom na nové chápanie vlastníckeho práva a nájomných práv muselo ex lege zmeniť na inštitúty
zodpovedajúce zmene koncepcie Občianskeho zákonníka. K tejto zmene došlo priamo zo zákona a
nedala sa ovplyvniť žiadnym právnym úkonom.

Aj podľa § 121 ods. 2 O. z. (citovaného žalobcom v žalobe) príslušenstvom bytu sú vedľajšie miestnosti
a priestory určené na to, aby sa s bytom užívali.

Príslušenstvom bytu sú vedľajšie miestnosti a priestory určené na to, aby sa s bytom užívali. Konkrétne
určenie tohto druhu príslušenstva vyplýva zo stavebnotechnického usporiadania obytného domu, v
ktorom sa byty nachádzajú. Vedľajšie miestnosti súvisia s bytom a spravidla sa nachádzajú priamo
v byte (predsiene, balkóny, komory a podobne). Iné priestory sú mimo bytu a predstavujú priestory
majúce význam pre riadne užívanie bytu a poskytujúce doplnkové úžitkové plochy (napr. pivnice, povaly,
kočikárne a pod.).

Podľa § 688 O. z. nájomca bytu a osoby, ktoré žijú s nájomcom v spoločnej domácnosti, majú popri
práve užívať byt aj právo užívať spoločné priestory a zariadenie domu, ako aj požívať plnenia, ktorých
poskytovanie je spojené s užívaním bytu.

Ustanovenie § 688 O. z. vychádza zo skutočnosti, že v každom dome, kde sú byty, sú aj určité spoločné
priestory, ktoré majú slúžiť všetkým nájomcom. Takýmito priestormi sú napríklad vstupné haly, schodiská,
pivnice, povala a pod. Okrem toho sa v súvislosti s užívaním bytov poskytujú nájomcom aj určité plnenia
(napr. výťahy, práčovne, elektrické osvetlenie spoločných priestorov, upratovanie spoločných priestorov,
dodávka studenej a teplej vody, vykurovanie a pod.). Preto je len prirodzené, že Občiansky zákonník
priznáva nájomcovi právo používať tieto spoločné priestory spolu s ostatnými nájomcami v dome a právo
požívať plnenia, ktorých poskytovanie je spojené s užívaním bytu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu zistený skutkový stav odôvodňuje záver, že žalovaný bol ako nájomca
bytu oprávnený užívať až do skončenia nájmu bytu okrem bytu aj spoločný priestor - povalu v bytovom
dome žalobcu, ktorý nebol povinný vypratať (pre nepreukázanie zo strany žalobcu, že by došlo k zmene
pôvodného obsahu predmetu či rozsahu nájmu bytu vo vzťahu k spoločným priestorom) a preto i v
prípade ak by ho nevypratal, by neporušil žiadnu svoju právnu povinnosť, žalobca nepreukázal existenciu



právnej povinnosti (vyplývajúcej zo zákona, rozhodnutia príslušného orgánu či zmluvy) žalovaného
vypratať povalu.

Súd prvého stupňa vec správne posúdil ak uzavrel, že nebol preukázaný základný predpoklad
zodpovednosti žalovaného za škodu, a to porušenie konkrétnej povinnosti žalovaným. Ak už prvý
z atribútov zodpovednosti za škodu, ktorým je existencia protiprávneho úkonu žalovaného, chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci dostatočne rozobral dôvody nevyhovenia žalobe, a to
spôsobom nevykazujúcim žiadne zjavné skutkové, právne ani logické medzery a takto i zrozumiteľne
a objektívne presvedčivo.

Nešlo tak inak, než dospieť k záveru, že súd prvého stupňa zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom
pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec i správne právne posúdil, ako sa aj vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami účastníkov.
Vzhľadom k tomu, že odvolateľ ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne podstatné skutočnosti, na
ktoré by bolo potrebné prihliadnuť, mal odvolací súd za to, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť. V celom rozsahu je namieste stotožniť sa so
skutkovými zisteniami a právnymi závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého
rozsudku a odvolací súd v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s.
p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov konania, a
preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa aj v časti trov konania podľa
§ 219 ods. 1 a 2 O. s. p..

V odvolacom konaní tak rovnako ako v konaní prvostupňovom bol plne úspešným žalovaný a bol to tak
on, komu vzniklo tiež právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania (podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods.
1 O. s. p.). Žalovaný podal návrh na priznanie mu náhrady trov odvolacieho konania a to len na trovách
právneho zastúpenia, ktoré odvolací súd považoval za účelné trovy s nárokovateľnou náhradou odmeny
za 1 úkon právnej služby (účasť na pojednávaní odvolacieho súdu 10.2.2016 podľa § 13a ods. 1 písm.
d/ Vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
aktuálnom znení, ďalej len „advokátska tarifa“) v sume 237,34 eur, 1 paušálnej náhrady k nemu za úkon z
roku 2016 v sume 8,58 eur, náhrady za stratu času na trase X. - K. a späť za 2 začaté polhodiny (2 x 14,30
eur) v sume 28,60 eur a cestovného 20,83 eur (cesta na pojednávanie 10.2.2016 osobným motorovým
vozidlom AUDI, zákl. spotreba 0,183 eur/km, priemerná spotreba PHM podľa technického preukazu 10
l/100 km, cena PHM: 1,184 eur/l, 2 x 34,60 km = 69,20 x (0,183 + 0,118) = 20,83 eur), spolu 295,35
eur (245,92 eur + 20,83 eur + 28,60 eur), po pripočítaní 20% DPH v sume 59,07 eur, nárokovateľná
náhrada spolu 354,42 eur (odmena podľa § 10 ods. 1 advokátskej tarify, paušálne náhrady podľa § 1
ods. 3 a § 16 ods. 3 rovnakej tarify a DPH podľa § 18 ods. 3 tej istej tarify), takúto sumu odvolací súd
uložil neúspešnému žalobcovi zaplatiť úspešnému žalovaného a to jeho advokátovi (§ 149 ods. 1 O. s.
p.) v zákonnej lehote 3 dní (§ 160 ods. 1 O. s. p. a nezistenie dôvodu pre výnimku z pravidla), pričom
napokon v tomto prípade pre vznik len trov právneho zastúpenia nebol dôvod prisudzovanú náhradu
členiť (§ 151 ods. 8 O. s. p. a contrario).

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním. Ak povinnosť uložená týmto rozsudkom nebude splnená
dobrovoľne v určenej lehote, možno sa jej splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.