{"guid": "156f087a-b3a7-464d-9022-e1fc6b67f0a9:3e9bc660-2726-4d42-9898-be27c2f0c6e0", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2", "spisova_znacka": "25Co/329/2015", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/329/2015 z 14. 3. 2016", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 14. marca 2016, sp. zn. 25Co/329/2015, ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2", "identifikacne_cislo": "2607200224", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Katarína Červenková", "sudca_id": 382, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-katarina-cervenkova-382", "datum_vydania": "2016-03-14", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zodpovednosť za škodu"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-3", "nazov": "§ 212 ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-212.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-212"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 221 ods. 1 písm. f) OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-95", "nazov": "§ 95 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-95", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-95"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-212", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-95"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3e9bc660-2726-4d42-9898-be27c2f0c6e0", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/329/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607200224
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2016:2607200224.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: V. O., nar. XX.X.XXXX, bytom K., M. XX, zastúpeného
advokátom: JUDr. Peter Bilkovič, Bratislava, Strojnícka 8, proti odporcovi: Ing. B. W. - L., nar.
X.XX.XXXX, bytom M., I.. T. XX/X, zastúpeného advokátom: JUDr. Dušan Krivský, Skalica, Sasinkova
24/882, P.O.Box 63, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody, na
odvolanie odporcu a vedľajšieho účastníka proti rozsudku Okresného súdu Senica zo dňa 19.3.2015,
č.k. 10C/123/2007-378 vo vyhovujúcej časti, výroku o trovách konania a o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd  rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti včítane výroku o trovách
konania a o povinnosti zaplatiť súdny poplatok   r u š í    a   vec mu v zrušenom rozsahu    v r a c i
a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi titulom
náhrady škody na motorovom vozidle sumu 715,81 Eur a úrok z omeškania vo výške 6% ročne zo sumy
715,81 Eur od 9.9.2005 do zaplatenia, titulom bolestného sumu 505,36 Eur a úrok z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 505,36 Eur odo dňa 3.6.2006 do zaplatenia a titulom sťaženia spoločenského
uplatnenia sumu 2479,85 Eur
a úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 2479,85 Eur odo dňa 17.1.2013 do zaplatenia
a to všetko od 3 dní právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Odporcu ďalej zaviazal
zaplatiť náhradu trov konania v sume 2065,79 Eur na účet advokáta JUDr. Petra Bilkoviča, č. účtu
XXXXXXXXXX/XXXX vedený vo O., a. s., Z. - L.  (komu? - poznámka odvolacieho súdu) do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a zaplatiť trovy štátu v sume 871, 09  Eur do troch dní právoplatnosti
rozsudku na účet Okresného súdu Senica. Odporcovi bola tiež uložená povinnosť zaplatiť súdny
poplatok z predmetu konania v sume 222,- Eur (komu? - poznámka odvolacieho súdu) do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie prvostupňový súd, v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, včítane výroku o trovách konania
a povinnosti zaplatiť súdny poplatok za návrh, odôvodnil právne použitím ust. § 420, § 444 Občianskeho
zákonníka,  § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., § 4 ods. 2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb
a § 142 O.s.p. Vecne argumentoval tým, že navrhovateľ sa návrhom doručený súdu dňa 5.1.2007
domáhal náhrady škody v sume 1 200 000 Sk s 13 % úrokom s omeškania od 8.1.2005 do zaplatenia,
čo odôvodňoval tým, že odporca spôsobil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej mu vznikla škoda. V
priebehu konania špecifikoval návrh tak, že z dôvodu vecnej škody na aute žiada sumu 46 000,- Sk,
na osobných veciach sumu 3 600,- Sk, na nákladoch na liečenie sumu 1 430,- Sk, na ušlej mzde
sumu 168 000,- Sk, na bolestnom sumu 350 000,- Sk a na sťažení spoločenského uplatnenia sumu
630 970,- Sk. Špecifikácia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia nebola ničím podložená.
Po podaní znaleckých posudkov a po plnení vedľajšieho účastníka vzal navrhovateľ v časti sumy 37



549,07  Eur návrh späť. Súd uznesením zo dňa 17.7.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3.9.2014,
konanie v tejto časti zastavil. Uznesením zo dňa 19.3.2015 súd pripustil zmenu návrhu podľa posledného
podania navrhovateľa, ktorý vo veci žiadal priznať celkovo sumu vyššiu ako bol zostatok žalovanej sumy
po vydaní uznesenia zo dňa 17.7.2014 o čiastočnom zastavení konania, konkrétne žiadal sumu na
bolestnom 534,55 Eur, na sťažení spoločenského uplatnenia sumu 2 749,85 Eur a na motorovom vozidle
sumu 716,23 Eur.

Ďalej z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že predmetom konania po zastavení konania je
zaplatenie titulom náhrady škody na motorovom vozidle suma 716,23 Eur a úrok z omeškania vo výške
13 % ročne zo sumy 716,23 Eur od 9.9.2005 do zaplatenia, titulom bolestného suma 534,55 Eur a úrok
z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 534,55 Eur odo dňa 3.6.2006 do zaplatenia, titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia suma             1 032,85 Eur a úrok z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy
1 032,85 Eur odo dňa 14.7.2006 do zaplatenia.

K námietke premlčania vedľajšieho účastníka proti nároku navrhovateľa na náhradu škody na
motorovom vozidle súd uvádza, že škodová udalosť nastala dňa 7.1.2005, právo na náhradu škody
s výnimkou škody na zdraví, pre ktorú neplatí objektívna premlčacia lehota,  sa premlčí najneskôr v
objektívnej lehote, ktorá je tri roky odo dňa, kedy došlo ku škodovej udalosti, a táto tak uplynula dňa
7.1.2008. Navrhovateľ návrh podal dňa 5.1.2007 a žiadal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy
39 832,70 Eur z toho sumu 1 526,92 Eur žiadal titulom nároku na náhradu škody na motorovom vozidle,
špecifikovanú podaním zo dňa 20.8.2008. Z trestného spisu sp. zn. 1T/217/05 vyplýva, že navrhovateľ
si uplatnil nárok na náhradu škody na motorovom vozidle riadne a včas a o čom svedči aj fakt, že súd v
trestnom konaní trestným rozkazom č.k. 1T/217/05-134 zo dňa 30.3.2006 rozhodoval v rámci adhézneho
konania o náhrade škody, pričom odporcu odkázal s jeho nárokom na občiansko - súdne konanie. V
tejto časti trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 28.4.2006. Podľa R 22/1979 (s. 208 ods. 3): V
prípade námietky premlčania je v konaní o náhradu škody, ktorému predchádzalo adhézne konania ,
potrebné posúdiť, či bol nárok na náhradu škody v trestnom konaní uplatnený, či bol uplatnený riadne a
či poškodený v adhéznom riadne pokračoval. Podľa R 29/1985: Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní
nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval,
premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v
ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení
stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje. Z uvedeného je potom zrejmé, že dňom 3.5.2005, kedy
si navrhovateľ ako poškodený uplatnil nárok na náhradu škody na motorovom vozidle prestala plynúť
premlčacia lehota a táto pokračovala až dňom 29.4.2006. To znamená, že do dňa 3.5.2005 uplynulo
z premlčacej lehoty 116 dní. Je preto zrejmé, že objektívna premlčacia lehota na uplatnenie práva
navrhovateľa na náhradu škody na motorovom vozidle uplynula až dňa 3.2.2009. Teda navrhovateľ
nielenže podal včas návrh, ale tento včas aj špecifikoval. Teda námietka premlčania vo vzťahu k nároku
navrhovateľa na náhradu škody na motorovom vozidle nie je dôvodná.

K námietke premlčania vedľajšieho účastníka proti nároku navrhovateľa na náhradu škody titulom
bolestného a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia súd uvádza, že nároky navrhovateľa na
náhradu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia sú dva z celého  komplexu práv, ktoré tvoria
právo na náhradu škody na zdraví. Pri práve na náhradu škody na zdraví, na rozdiel od náhrady vecnej
škody, zákonodarca vylučuje objektívnu premlčaciu dobu a teda uplatňuje sa iba dvojročná subjektívna
premlčacia doba. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby je potrebné, aby boli splnené dve
podmienky, a to čas, kedy sa poškodený dozvie o škode, avšak kvalifikovane tak, aby  mohol škodu
určitého druhu a rozsahu uplatniť na súde s tým, že bude mať možnosť túto škodu i vyčísliť. Druhou
podmienkou, ktorá musí byť splnená pre začatie behu subjektívnej dvojročnej lehoty je skutočnosť, že
poškodený má vedomosť, ktorý subjekt za túto škodu zodpovedá, teda zákonodarca má na mysli fakt, že
nie je možné mechanicky s dátumom vzniku škodovej udalosti spájať aj začiatok behu subjektívnej doby.

Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej lehoty na uplatnenie nároku navrhovateľa
na bolestnom bola splnená najskôr 4.4.2005, keď bol vydaný posudok o bolestnom. Druhá kumulatívna
podmienka, t.j. kedy sa navrhovateľ dozvedel, kto za škodu zodpovedá, bola splnená  bez pochýb dňa
22.4.2006, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozkaz. To znamená, že dvojročná subjektívna lehota
uplynula dňa 22.4.2008, a návrh v tejto časti bol tak podaný pred uplynutím premlčacej lehoty.  Zároveň
treba poznamenať, že pokiaľ ide o bolestné, toto si navrhovateľ uplatnil v trestnom konaní dňa 3.5.2005,
ako vyplýva zo zápisnice z jeho výsluchu dňa 3.5.2005. Teda ak by sa aj prijali záver, že toto je deň, kedy



mal navrhovateľ vedomosť o tom, kto za škodu titulom bolestného zodpovedá, tak je potrebné zdôrazniť,
že premlčacia lehota by plynula až po skončení trestného konania, čiže opätovne by bol návrh v tejto
časti podaný včas. Prvá kumulatívna podmienka pre začatie plynutia subjektívnej doby na uplatnenie
nároku navrhovateľa titulom sťaženia spoločenského uplatnenia bola splnená najskôr 10.2.2005 (čl. 75
v spise). Druhá kumulatívna podmienka, t. j. kedy sa navrhovateľ dozvedel, kto za škodu zodpovedá,
bola splnená bez pochýb dňa 22.4.2006 (viď trestný rozkaz). To znamená, že dvojročná subjektívna
lehota uplynula dňa 22.4.2008, teda návrh v tejto časti bol podaný pred uplynutím premlčacej lehoty.

Aj v tomto smere, je potrebné pre komplexnosť uviesť, že ak by aj navrhovateľ vedel už v deň dopravnej
nehody, kto za škodu zodpovedá, t.j. dňa 7.1.2005, aj tak by jeho nárok na náhradu bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia bol podaný včas, nakoľko v prípade bolestného sa o výške škody dozvedel
dňa 4.4.2005, čiže subjektívna lehota by uplynula až dňa 4.4.2007, nárok si však uplatnil dňa 3.5.2005
v adhéznom konaní, kedy táto lehota prestala plynúť a pokračovala až skončením trestného stíhania.
Rovnako tak, čo sa týka nároku na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, o výške škody sa
navrhovateľ dozvedel dňa 10.2.2005, čiže premlčacia lehota by uplynula až dňa 10.2.2007.

Skutočnosť, že návrh bol podaný riadne vyplýva z uznesenia Krajského súdu Trnava sp. zn.
24Co/340/2009 zo dňa 7.7.2010 (z č.l. 113 spisu), v ktorom odvolací súd skonštatoval, že návrh vo veci
samej mal všetky náležitosti, účastníci aj predmet sporu bol zrejmý, žalobný petit riadne formulovaný a
preto mal prvostupňový súd pokračovať vykonávaním dokazovania na výšku škody a straty na zárobku.

Čo sa týka výšky úrokov z omeškania od 9.9.2005 sa jednalo o úrok vo výške 6 % (výška diskontnej
sadzby 3 %) 3.6.2006 výška úroku z omeškania 6 % (výška diskontnej sadzby 4 % ) od 17.1.20013
výška úroku z omeškania 8,75 %. (?)

Takže výška úroku z omeškania pri jednotlivých druhoch nárokov bola určená podľa výšky úrokov
platných v čase vzniku škody, avšak pri priznaní ďalšieho sťaženia spoločenského uplatnenia od jeho
vzniku, od doby kedy bolo zrejmé o akú sumu sa jedná, teda od 17.1.2013 ( R 53/97). (?)

Čo sa týka náhrady trov právneho zástupcu navrhovateľa priznaná suma pozostáva z 8 hlavných úkonov
á 141,09 Eur, 4x režijný paušál á 7,81 Eur, 3x režijný paušál á 8,04 Eur, 1x režijný paušál á 8,39 Eur
zo straty času 3x 6,1/2 hodín = 18 x 13, 01 Eur = 234, 18 Eur, 1x 6,1/2 hodín = 6 x 13,40 Eur = 80,40
Eur. Náhrada za použite motorového vozidla 808 km x 0,183 Eur (4x BA - SE á 101 km, spotreba 51,71
l x 1,3 Eur). A z celkovej sumy 20 % DPH (1721,49 € / 100 x 20). Pričom súd trovy posudzoval podľa
ust. § 142 ods. 3 O.s.p. (?)

V súvislosti so znaleckým dokazovaním v prejedávanej veci vznikli štátu trovy na znalečnom v sume
871,09 Eur. Súd pri rozhodovaní o týchto trovách vychádzal z ust. § 148 ods. 1 O.s.p. Štát má právo na
náhradu trov konania, ktoré platil, avšak len voči tým účastníkom, ktorí nie sú oslobodení od súdnych
poplatkov. Odporca bol v konaní neúspešný (?) a predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov
u neho nie sú splnené a preto podľa § 148 ods. 1 O.s.p. je povinný zaplatiť štátu trovy, ktoré v konaní
štát vynaložil. (?)

Pokiaľ ide o súdny poplatok, navrhovateľ je od platenia súdneho poplatku oslobodený podľa § 4 ods.
2 písm. i) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v platnom
znení a preto odporcovi, ktorý bol v konaní neúspešný (?) vznikla povinnosť zaplatiť súdny poplatok z
návrhu na začatie konania v sume 222,- Eur. Súd pri výpočte súdneho poplatku zobral za základ sumu
priznanú rozhodnutím súdu t.j. 3 701,44 Eur, keďže v danom prípade ide o konanie v ktorom rozhodnutie
záviselo od úvahy súdu. (?)

Proti tomuto rozsudku, v jeho vyhovujúcej časti včítane závislého výroku o trovách konania a o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok, podal odvolanie vedľajší účastník na strane odporcu, ktorý odvolaciemu súdu
navrhol rozsudok v napadnutej časti zmeniť tak, že návrh navrhovateľa zamietne, prípadne ho v časti
náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 1 032,84 Eur zruší a vráti súdu prvého stupňa
na ďalšie konanie a vo zvyšku zamietne. Argumentoval tým, že odvolanie podáva v zmysle § 205 ods.
2 písm. f), g), písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. f), písm. b), c) O.s.p. Súd na základe vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že navrhovateľovi vznikol nárok na doplatenie náhrady škody na
motorovom vozidle, bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Na základe uvedenej skutočnosti



priznal navrhovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia. Odporca bol zaviazaný i na úhradu trov
konania navrhovateľa a štátu ako i súdneho poplatku z návrhu. Má za to, že v konaní súd nepostupoval
správne, nakoľko nevykonal navrhované dôkazy a nevydal ani uznesenie, že sa navrhovaný dôkaz
nevykonal. V zmysle § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V podaní zo dňa 26.11.2014 žiadali konajúci
súd, aby vyzval znalca MUDr. Mariána Pamulu na doplnenie odborného vyjadrenia za účelom stanovenia
dátumu ustálenia zdravotného stavu navrhovateľa ku všetkým položkám sťaženia spoločenského
uplatnenia, ktoré boli u neho obodované, a to za účelom následného posúdenia premlčania nároku
navrhovateľa. Súd napriek uvedenému návrhu tento dôkaz nevykonal, avšak ani uznesením uvedený
návrh na vykonanie dôkazu nezamietol a preto má za to, že súd porušil právo odporcu, resp. i jeho ako
vedľajšieho účastníka na riadny súdny spor. Zároveň poukazuje i na skutočnosť, že súd ho nevyzval
na pojednávaní dňa 24.2.2015, aby sa vyjadril, či má nejaké návrhy na doplnenie dokazovania. Súd
taktiež procesne pochybil, keď rozhodoval o návrhu navrhovateľa, pričom uznesenie zo dňa 19.3.2015
o pripustení zmeny petitu doručoval účastníkom konania spoločne s rozhodnutím vo veci samej bez
toho, aby rozšírenie návrhu pripustil pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie vyhlasuje
za skončené. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že voči uplatnenému návrhu bola v celom rozsahu
uplatnená námietka premlčania, pričom má za to, že v danom prípade suma 1.447,- Eur, o ktorú
bol návrh rozšírený navrhovateľom musí byť bez všetkých pochýb premlčaná, avšak napriek tejto
skutočnosti súd nárok navrhovateľovi priznal i v tejto časti. Odvolateľ poukázal i na znenie    § 158
ods. 2 O.s.p. a v súvislosti s tým na to, že napadnutý rozsudok mu bol doručený dňa 23.3.2015, avšak
bez druhej strany rozsudku, kde sa začína odôvodnenie doručovaného rozhodnutia. Dňa 30.3.2015
mu bol riadne doručený rozsudok i s druhou stranou. Na základe uvedeného má za to, že až odo dňa
30.3.2015 mu začala plynúť lehota na podanie odvolania. Zároveň poukazuje i na nezrozumiteľnosť a
nejasnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd na str. 4 uvádza, že predmetom konania
je zaplatenie: ...titulom sťaženia spoločenského uplatnenia suma 1.032,85 Eur, avšak priznal titulom
náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.479,85 Eur, čo je o 1.447,- Eur viac, ako uvádza
súd v odôvodnení rozhodnutia. Ak rozhodnutie neobsahuje náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. v
spojení s § 167 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľné. Takéto (arbitrárne) rozhodnutie súdu porušuje právo
účastníka na spravodlivý súdny proces a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom,
pretože mu  upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
opravných prostriedkov. So samotným rozhodnutím súdu prvého stupňa a jeho odôvodnení v celom
rozsahu nesúhlasí, pričom poukazuje na to, že navrhovateľ až podaním zo dňa 20.8.2008 ozrejmil,
akú škodu si v konaní uplatňuje a bolo vecou dokazovania v priebehu konania, či nároky na náhradu
škody môže navrhovateľ relevantne preukázať alebo nie a podľa toho malo byť rozhodnuté v merite
veci. K riadnemu uplatneniu nároku navrhovateľom teda došlo až doručením podania zo dňa 20.8.2008.
Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania voči nároku navrhovateľa v celom jeho rozsahu, tak voči
náhrade škody za motorové vozidlo ako i náhrade škody titulom bolestného, sťaženia spoločenského
uplatnenia, súd túto vznesenú námietku premlčania neakceptoval. Má za to, že súd nesprávne
vyhodnotil skutočnosť, že námietka premlčania vo vzťahu k náhrade škody za poškodené motorové
vozidlo nie je dôvodná a to z dôvodu, že navrhovateľ si riadne uplatnil nárok až dňa 20.8.2008. Pre
určenie uplynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty je rozhodujúce, kedy sa poškodený dozvedel
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. O výške škody sa navrhovateľ dozvedel už dňom 8.2.2005, kedy
bola vykonaná ohliadka poškodeného motorového vozidla. Uvedené podpísal i navrhovateľ. Najneskôr
sa však o výške škody dozvedel dňa 13.9.2005, keď mu bolo vyplatené poistné plnenie a zároveň
oznámená výška plnenia. Ďalej má za to, že o tom, kto za škodu zodpovedá sa navrhovateľ dozvedel už v
deň dopravnej nehody dňa 7.1.2005, nakoľko pre jej posúdenie nie je rozhodujúce odsúdenie v trestnom
konaní, najneskôr sa dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá dňom 3.5.2005, kedy sa voči odporcovi
mal uplatniť nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Pokiaľ ide o zastavenie plynutia premlčacej
lehoty, lehota sa zastaví a neplynie len u riadne  uplatneného nároku na náhradu škody. Z odôvodnenia
súdu však nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel k záveru, že nárok navrhovateľa nie je
premlčaný, a preto je uvedené odôvodnenie nepreskúmateľné. Okresný súd sa v odôvodnení zameral
len na plynutie objektívnej premlčacej lehoty pri náhrade za poškodené motorové vozidlo, avšak v
danom prípade plynula aj subjektívna premlčacia lehota, ktorá podľa jeho názoru uplynula najneskôr
dňa 29.4.2008 (počítané dva roky odo dňa, kedy sa navrhovateľ dozvedel o tom, že bol odkázaný
na občianskoprávne konanie trestným rozkazom Okresného súdu Senica sp. zn. 1T/217/05). V danej
súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 13. novembra 2008 sp.  zn.
21Cdo 2958/2007. Ďalej odvolateľ poukázal na to, že má za to, že náhrada škody titulom bolestného
nebola v trestnom konaní uplatnená v rozsahu sumy nad rámec bodového ohodnotenia 217 bodov a



preto subjektívna premlčacia lehota uplynula najneskôr dňa 3.5.2007, teda ešte pred riadnym uplatnením
nároku navrhovateľa zo dňa 20.8.2008. Navrhovateľ tak zmeškal uplatnenie nároku v subjektívnej
premlčacej lehote, nakoľko táto uplynula najneskôr dňa 10.2.2008, teda ešte pred riadnym uplatnením
nároku navrhovateľa zo dňa 20.8.2008. Tu odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 3.10.2011 sp. zn. 6Cdo/146/2011, z ktorého vyplýva, že či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali,
je možné zistiť, ak je možné  považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy
je možné vykonať jeho posúdenie. Sťaženie spoločenského uplatnenia teda vzniká až v tejto dobe. Z
uvedeného má preto za to, že pre posúdenie premlčania nároku navrhovateľa na náhradu sťaženia
spoločenského uplatnenia je rozhodujúce ustálenie zdravotného stavu navrhovateľa. Domnieva sa, že
súd sa nevysporiadal riadne s otázkou ustálenia zdravotného stavu navrhovateľa vo vzťahu k sťaženiu
spoločenského uplatnenia a z uvedeného dôvodu, nemohol ani riadne posúdiť vznesenú námietku
premlčania. Navrhovateľ si pri uplatnení svojich oprávnených nárokov tak nepostupoval riadne a s
obozretnosťou tak, aby nedošlo k premlčaniu jeho nárokov. Nedal si v priebehu konania vypracovať nové
lekárske posudky, ktorými by preukázal svoj prípadný nárok. Je zrejmé, že žalobný návrh z roku 2007
nemohol obsahovať nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré by mu vzniklo až v roku
2012 (ako nesprávne uvádza znalec). Aj keď si čiastočne uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom
konaní, pri jeho uplatnení v občianskoprávnom konaní nepostupoval s náležitou obozretnosťou a svoj
nárok podaným návrhom až do podania zo dňa 20.8.2008 riadne neuplatnil. Podľa jeho názoru nie je
postačujúce uplatnenie určitej sumy v konaní, pričom druhý účastník ani súd nemá žiadnu vedomosť o
tom, z čoho táto suma pozostáva a aké nároky sú v konaní uplatňované. Na základe tejto skutočnosti má
teda za to, že nárok na náhradu škody na motorovom vozidle navrhovateľa a nárok na náhradu za bolesť
je premlčaný, súd mal na základe vznesenej námietky premlčania návrh v uvedenej časti zamietnuť.
Taktiež mal zamietnuť návrh na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 1.447,- Eur, nakoľko
navrhovateľ si uvedenú sumu uplatnil až dňa 15.12.2014, podaním, ktoré adresoval súd a opätovne v
ňom upravil žalobný petit, nakoľko uvedená suma bola dňa 15.12.2014 bez všetkých pochybnosti už
premlčaná. Vo zvyšku nároku na náhradu škody titulom sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške
1.032,84 Eur má za to, že súd nemal dostatočné podklady pre rozhodnutie o danom nároku, a to
z dôvodu, že nedoplnil dokazovanie o otázku ustálenia zdravotného stavu vo vzťahu k obodovaným
položkám. Nestotožňuje sa ani s rozhodnutím o priznaní úrokov z omeškania, nakoľko v prípade nároku
na náhradu škody je poškodený povinný tento nárok preukázať subjektu zodpovednému za vznik škody.
V prípade, že nie je nárok riadne uplatnený a preukázaný, nie je možné priznať úroky z omeškania.
Odvolanie podáva i voči časti náhrady trov právneho zastúpenia, nakoľko ide o závislý výrok a ich
priznanie závisí od rozhodnutia o samotnom nároku navrhovateľa. Má však za to, že v danom prípade
mal byť aplikovaný § 142 ods. 2 O.s.p., nakoľko navrhovateľ mal úspech len čiastočný a v nepatrnej
časti. Zároveň poukazuje na skutočnosť, že v prípade náhrady trov konania štátu a povinnosti uhradiť
súdny poplatok z návrhu súd nepostupoval v súlade s právnymi predpismi. V zmysle § 148 ods. 1 O.s.p.
má štát podľa výsledku konania proti účastníkovi právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ nie
sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé,
že nárok na náhradu trov konania štátu je vždy podmienený výsledkom konania. Odporca mal úspech
vo veci v časti 37.549,07 Eur (z uplatnenej sumy 39.832,70 Eur). V zmysle § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, ak je poplatník od poplatku oslobodený
a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca,
ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Taktiež z uvedeného zákonného ustanovenia je zrejmé, že súdny
poplatok má odporca platiť podľa výsledku konania.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie i odporca, ktorým napáda výrok o trovách konania, ako i výrok
o povinnosti zaplatiť súdny poplatok a pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka čo do merita veci,
s týmto plne súhlasí a žiada odvolací súd, aby v jeho zmysle návrh navrhovateľa zamietol a priznal
mu náhradu trov konania za právne zastúpenie v sume 6 137,36 Eur a za súdny poplatok za podaný
odpor v sume 2 389,96 Eur. Argumentoval tým, že napadnutý rozsudok vec nesprávne právne posúdil,
čo je odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f) O.s.p. Treba si uvedomiť, že navrhovateľ žiadal
náhradu škody vo výške 39.832,70 Eur. Konanie sa takmer osem rokov viedlo o tejto sume. Až na
záver navrhovateľ zmenil petit a súd mu potom priznal náhradu škody v celkovej sume 3.700,39 Eur.
Suma 3.739, Eur predstavuje 9,29% z pôvodne požadovanej sumy 39.832,70 Eur, pre ktorú sa viedlo
celé konanie. On sám bol úspešný v 90,71% a navrhovateľ len v 9,29%. Je nemysliteľné a protiprávne,
aby za takejto situácie niesol všetky trovy konania a to aj svoje a navrhovateľove. Súd mal rozhodnúť
podľa čistého úspechu vo veci. Jeho úspech tak predstavoval 81,42%. Súd mu mal preto priznať
81,42% z uplatnenej náhrady trov konania, čo predstavuje sumu 6.942,95 Eur. Týmto odvolaním sa teda



domáha toho, aby odvolací súd v prípade potvrdenia napadnutého rozsudku v merite veci zmenil výrok
napadnutého rozsudku o náhrade trov konania tak, že zaviaže navrhovateľa nahradením trov konania vo
výške 6.942,95 Eur na účet jeho právneho zástupcu. V každom prípade požaduje zaviazať navrhovateľa
zaplatiť mu i náhradu trov odvolacieho konania spolu vo výške 262,32 Eur.

K doručenému odvolaniu odporcu sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril navrhovateľ, v ktorom
písomnom vyjadrení uviedol, že z apelačného prejavu odporcu je zrejmé (podal odvolanie len v časti
nároku na náhradu trov konania), že v merite veci podal odvolanie aj vedľajší intervent KOOPERATÍVA
poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, čím žiada, o doručenie práve odvolania vedľajšieho účastníka.

Po doručení odvolania vedľajšieho účastníka navrhovateľovi, tento prostredníctvom právneho zástupcu
podal písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa o trovách
konania, tento postupoval správne podľa § 142 ods. 3 O.s.p., nakoľko výška nároku jednoznačne a plne
bola závislá od znaleckých dokazovaní, ktoré v konaní boli vykonané. Zároveň poukázal na možnosť
aplikácie § 150 O.s.p., nakoľko v danej veci sú splnené obe podmienky spočívajúce v okolnosti veci
a aj v okolnostiach na jeho strane. Dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti vidí v
tom, že bol poškodený konaním odporcu. Posúdenie veci výlučne záviselo od znaleckých dokazovaní
a predovšetkým od právneho posúdenia zo strany súdu, či sú tu naplnené podmienky pre priznanie
nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré si môže účastník v súlade so zákonom
uplatňovať. Za situácie, kedy odporca žiada náhradu trov konania by bolo nespravodlivé, aby im ich
musel zaplatiť on, nakoľko zaplatením týchto trov by vlastne prišiel o satisfakciu, ktorú od vedľajšieho
účastníka doposiaľ dostal titulom poškodenia zdravia, ktoré mu odporca svojím protiprávnym konaním
spôsobil. Navrhovaný postup podľa § 142 ods. 2 O.s.p. je nesprávnym a v danej veci vzhľadom na
uplatnené nároky, o ktoré v konaní išlo je namieste použiť ust. § 142 ods. 3 O.s.p., čo aj konajúci
súd prvého stupňa správne použil. Pokiaľ ide o odvolanie vedľajšieho účastníka, ktorý vyčíta súdu
prvého stupňa rôzne procesné pochybenia, ku ktorým bude musieť zaujať stanovisko odvolací súd,
potom udáva už len to, že podľa jeho právneho názoru súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu
a smere vykonal dokazovanie na preukázanie jeho oprávnených nárokov na náhradu škody a svoje
rozhodnutie dostatočne odôvodnil. Pokiaľ sa tvrdí, že jeho nárok bol riadne uplatnený až dátumom
20.8.2008, pričom vznáša námietku premlčania podľa § 106 Občianskeho zákonníka poukazuje na to,
že nie je sporné, že k dopravnej nehode došlo dňa 7.1.2005. Žalobný návrh bol podaný dňa 5.1.2007,
tzn. v dvojročnej subjektívnej lehote. Pri škode na zdraví pritom platí podľa Občianskeho zákonníka,
že objektívna lehota sa nepoužije, platí len subjektívna dvojročná lehota, ktorá z jeho strany dodržaná
bola. To znamená, že odo dňa 5.1.2007 lehota spočívala, neplynula. Takisto neplynula počas konania
v trestnej veci voči odporcovi, ktorý je zodpovedný za spôsobenú škodu. V ďalšom chce poukázať na
to, že jeho nároky v prevažnej väčšine nemajú reparačnú povahu, ale satisfakčnú, kde platia len dve
hľadiská a to spravodlivosť a primeranosť. Má za to, že znaleckými posudkami bolo preukázané to,
čo mu patrí a toto je podľa jeho názoru aj v súlade s rozsudkom súdu prvého stupňa a nestotožňuje
sa s námietkami a odvolacími dôvodmi vedľajšieho účastníka. Odvolací súd preto žiada, aby podľa §
219 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil a zároveň mu priznal náhradu trov
odvolacieho konania v celkovej výške 179,38 Eur.

K doručenému odvolaniu odporcu sa vyjadril i vedľajší účastník, v ktorom písomnom vyjadrení odkázal
na to, že v súlade s právnym zástupcom odporcu považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti trov
konania za nesprávne.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolania boli podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p. v spojení i s ust. § 93 ods. 4
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolania majú zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozhodnutie v
napadnutej vyhovujúcej časti včítane závislého výroku o trovách konania a o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2) a po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k
záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nevyhnutné v napadnutej časti zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie.



Navrhovateľ sa pôvodným návrhom vo veci samej domáhal uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu
do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu sumu 1 200 000,- Sk (39 832,70 Eur) spolu s 13%
ročným úrokom z omeškania za čas od 8.1.2005 do zaplatenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že v priebehu prvostupňového konania navrhovateľ podaním zo dňa 31.3.2014,
súdu doručenom dňa 1.4.2014, zobral podaný návrh čiastočne späť a ďalej žiadal priznať už len istinu
2 283,63 Eur predstavujúcu titulom náhrady škody na motorovom vozidle sumu 716,23 Eur, z ktorej
navrhovateľ žiadal priznať i úrok z omeškania vo výške 13% ročne od 9.9.2005 do zaplatenia, titulom
bolestného sumu 534,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 3.6.2006 do zaplatenia
a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 1 032,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13
% ročne od 14.7.2006 do zaplatenia. Súd prvého stupňa uznesením č.k. 10C/23/2007-317 zo dňa
17.7.2014, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 3.9.2014, konanie v časti istiny 37 549,07 Eur s úrokom z
omeškania vo výške 13 % ročne od 8.1.2005 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo
sumy 716,23 Eur od 8.1.2005 do 8.9.2005, úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 534,55 Eur
od 8.1.2005 do 2.6.2006, úroku z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 1 032,85 Eur od 8.1.2005
do 13.7.2006, na základe čiastočného späťvzatia návrhu (inak bez zadováženia si vyjadrenia odporcu
v tom zmysle, či so späťvzatím návrhu z vážnych dôvodov nesúhlasí, § 96 ods. 2 O.s.p.), zastavil.
Navrhovateľ následne podaním zo dňa 12.12.2014, doručenom súdu dňa 15.12.2014, vychádzajúc z
jeho obsahu (§ 41 ods. 2 O.s.p.) svoj návrh rozšíril a žiadal od odporcu priznať mu titulom náhrady škody
na motorovom vozidle sumu 716,23 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 9.9.2005 do
zaplatenia, titulom bolestného sumu 534,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od
3.6.2006 do zaplatenia a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu         2 479,85 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 9 % ročne od 17.1.2013 do zaplatenia.   Zmenený návrh súd prvého stupňa
doručil ostatným účastníkom, resp. ich právnym zástupcom do vlastných rúk. pričom o zmene návrhu,
jeho pripustením, bolo rozhodnuté samostatným uznesením č.k. 10C/23/2007-373 zo dňa 19.3.2015
až po vyhlásení dokazovania za skončené uznesením na pojednávaní dňa 24.2.2015, navyše v deň
vyhlásenia rozsudku vo veci samej na pojednávaní dňa 19.3.2015 a vyhotovené uznesenie o pripustení
zmeny návrhu (ktorým sa účastníci dozvedeli o pripustení zmeny návrhu) bolo doručované účastníkom
konania až spolu s vyhotoveným rozsudkom.

Podľa ust. § 95 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie
konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní
na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene (ods. 1). Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky
doterajšieho konania nemohli byť podkladom o zmenenom návrhu (ods. 2 veta prvá). O zmene návrhu
súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom bola zmena navrhnutá. Ak to nie je možné, súd
rozhodne do 15 dní od odročenia pojednávania. O zmene návrhu mimo pojednávania súd rozhodne do
60 dní od podania návrhu na zmenu návrhu (ods. 3).

Vyššie citované ustanovenie je vyjadrením dispozičného oprávnenia navrhovateľa, ktoré mu umožňuje
disponovať - nakladať s konaním, alebo s jeho predmetom. V rámci tohto oprávnenia môže navrhovateľ
i zmeniť návrh na začatie konania, pričom zmena môže spočívať i v rozšírení návrhu. Zo znenia cit. §
95 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že navrhovateľ môže meniť návrh na začatie konania kedykoľvek v priebehu
konania, teda od jeho začatia doručením návrhu súdu (§ 79 ods. 1 O.s.p.) až do jeho právoplatného
skončenia. O návrhu na zmenu návrhu rozhoduje súd uznesením, proti ktorému odvolanie nie je
prípustné (§ 202 ods. 3 písm. f) O.s.p.). O zmene návrhu môže pritom súd rozhodovať priamo na
pojednávaní alebo mimo pojednávania. Pokiaľ súd rozhoduje o zmene návrhu mimo pojednávania v
takomto prípade, pokiaľ si súd chce ešte pred pojednávaním ustáliť otázku predmetu konania, musí
uznesenie, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu, vyhotoviť písomne. Ak súd uznesením
návrhu navrhovateľa na zmenu vyhovel, musí toto uznesenie doručiť ostatným účastníkom do vlastných
rúk. Uznesením, ktorým bolo rozhodnuté o zmene návrhu, je súd viazaný (porovnaj § 170 O.s.p.).
Ak Občiansky súdna poriadok neustanovuje inak, súd je viazaný uznesením, len čo ho vyhlási. Ak k
vyhláseniu uznesenia nedošlo, je súd viazaný uznesením, len čo bolo doručené účastníkom konania.
Ako náhle súd vyhlási rozsudok, je ním viazaný (§ 156 ods. 4 O.s.p.). Znamená to, že súd vyhlásený
rozsudok nemôže zmeniť i keby neskôr si uvedomil, že rozhodol nesprávne. Dokedy rozsudok nebol
vyhlásený, môže byť súdom vec ďalej prejednávaná alebo smie byť vo veci rozhodnuté inak.

Podľa § 212 ods. 3 O.s.p. na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.



Z citovaného ustanovenia procesného predpisu potom vyplýva, že odvolací súd musí vždy zohľadniť
procesno-právne vady konania pred súdom prvého stupňa, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Takéto vady musia byť vždy v bezprostrednom vzťahu k  nesprávnosti výsledku
konania. Kedy o takúto procesnú vadu ide, je vecou posúdenia konkrétneho prípadu.

Podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p., súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom.

Pod odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle konštantnej súdnej judikatúry rozumie taký
chybný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov (viď napr. II.ÚS 102/04, NS SR sp. zn. 5Cdo/102/2001 a 5Cdo/93/2000). Takým je bezpochyby
i postup súdu prvého stupňa v predmetnej právnej veci, ktorým súd účinne pripustil zmenu návrhu
na začatie konania jeho rozšírením až potom, čo vo veci rozhodol. Rozsudok vo veci samej bol
vyhlásený na pojednávaní dňa 19.3.2013, čomu predchádzalo vyhlásenie dokazovania vo veci za
skončené uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 24.2.2015, ktorým vyhlásením rozsudku sa
rozsudok stal pre súd prvého stupňa záväzným, pričom v tomto čase ešte nebolo záväzne a
ani právoplatne rozhodnuté o zmene návrhu mimo pojednávania uznesením zo dňa 19.3.2013,
doručovaným účastníkom konania až po vyhlásení rozsudku. Ak potom súd prvého stupňa konal a
rozsudkom rozhodol vo veci bez toho, aby predtým účinne rozhodol o navrhovanej zmene návrhu, z čoho
potom nemožno vyvodiť o akom predmete konania vôbec súd prvého stupňa rozhodol (zmätočné je v
tomto smere i samotné odôvodnenie rozsudku, na čo dôvodne poukázal i vedľajší účastník v podanom
odvolaní), tu zrejme súd prvého stupňa rozhodol o uplatnenom nároku v zmysle zmeneného návrhu
avšak skôr než sa tento stal účinne predmetom konania (uznesenie o pripustení zmeny návrhu sa stalo
pre súd záväzným až jeho doručením, k čomu došlo až po vyhlásení napadnutého rozsudku, ktorým súd
viazaný už bol), dopustil sa takého procesného pochybenia, ktoré malo za následok odňatie možnosti
konať pred súdom.

Odvolací súd nemohol ponechať bez povšimnutia ani namietanú celkovú nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vôbec nevysvetlil, prečo určité zákonné ustanovenie
použil, navyše obsah použitého zákonného predpisu nevyložil a to predovšetkým v tom zmysle, aby
bol účastníkom konania pochopený. Predovšetkým vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym
posúdením v konaní v prejednávanej veci a prečo teda logicky a zákonne muselo byť citované zákonné
ustanovenie použité. Navyše súd prvého stupňa neuviedol všetky použité zákonné ustanovenia, čím
obsah odôvodnenia jeho rozhodnutia vyvolávajú dojem, že súd takéto ustanovenie v odôvodnení
rozhodnutia neuviedol preto, že vlastne ani presne nevedel, ktoré zákonné ustanovenie malo byť pri
rozhodovaní v prejednávanej veci použité (súd prvého stupňa sa v odôvodnení rozsudku zaoberal
vznesenou námietkou premlčania, tu však bez poukázania na právny predpis, resp. príslušné zákonné
ustanovenie, z ktorého právne posúdenie premlčania vyvodzoval). Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku nie je možné vypátrať ani to, prečo súd nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu
vedľajšieho účastníka k otázke vznesenej námietky premlčania uplatneného nároku a prečo takéto
námietky považuje súd za mylné alebo vyvrátené, čo nutne predpokladá nepreskúmateľnosť rozsudku
pre nedostatok dôvodov. I tzv. opomenuté dôkazy, t.j. dôkazy, o ktorých v konaní nebolo súdom
rozhodnuté, takmer vždy zakladajú nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia, ale súčasne
tiež i jeho protiústavnosť. Zákonom predpísanému postupu v úsilí o právo (zásadám spravodlivého
procesu vyplývajúcim z Listiny základných práv a slobôd (čl. 36 ods. 1) je nutné rozumieť tak, že
v spojení so všeobecným predpisom (O.s.p.) v konaní pred súdom musí byť daná jeho účastníkovi
možnosť vyjadriť sa nielen k vykonaným dôkazom (čl. 38 ods. 2 Listiny) a k veci samej, ale taktiež
označiť (navrhnúť) dôkazy, ktorých vykonanie pre zistenie (preukázanie) svojich tvrdení pokladá
za potrebné; tomuto procesnému právu účastníka zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených
návrhoch (vrátane návrhov dôkazných) rozhodnúť, ale tiež - pokiaľ im nevyhovie - vo svojom rozhodnutí
uviesť prečo, z akých dôvodov (spravidla vo vzťahu k hmotnoprávnemu predpisu, ktorý aplikoval a
právnym záverom, ku ktorým na skutkovom základe veci dospel) navrhnuté dôkazy nevykonal, resp.
pre základ svojich skutkových zistení ich neprevzal, ak tak súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen
vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných procesných predpisov, ale súčasne postupuje v rozpore
so zásadami vyjadrenými v Hlave 5 (predovšetkým čl. 36 ods. 1, čl. 38 ods. 2) Listiny a v dôsledku toho
i v rozpore s čl. 95 ods. 1 Ústavy.



Z uvedeného potom vyplýva dôvodnosť i tej odvolacej námietky, podľa ktorej, pokiaľ súd prvého
stupňa nevykonal navrhovaný dôkaz na doplnenie znaleckého posudku o stanovenie dátumu ustálenia
zdravotného stavu navrhovateľa ku všetkým položkám sťaženia spoločenského uplatnenia, ktoré boli
u neho obodované a to pre účely posúdenia premlčania nároku navrhovateľa a ani jeho vykonanie
nezamietol, tu samozrejme s následným zdôvodnením jeho nevykonania v odôvodnení svojho rozsudku
(§ 118 ods. 2 O.s.p.), porušil právo účastníka na spravodlivý súdny proces.

Všetkým uvedeným v súhrne sa tak vec dostala do takej polohy, v ktorej by náprava pochybení súdu
prvého stupňa i pri odhliadnutí od tých najzávažnejších (oberajúcich účastníkov o ich procesné práva v
konaní na prvom stupni, teda v časti konania z dôkazného hľadiska najvýznamnejšej) vyžadovala takú
mieru ingerencie odvolacieho súdu do podstaty veci, ktorá by nielenže nebola možnou bez prieťahov,
ale by v skutočnosti mala za následok aj nahrádzanie činnosti súdu prvého stupňa (úlohou odvolacích
súdov napriek preneseniu na ne v nedávnej minulosti určitých činností vyžadovaných skôr od súdov
prvého stupňa je totiž stále prieskum správnosti rozhodnutí súdov prvého stupňa s prípadným doplnením
dokazovania  a nie vykonávanie základného dokazovania).

Odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, než podľa § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. rozsudok súdu
v jedinej napadnutej vyhovujúcej časti, včítane závislých výrokoch o trovách konania a o povinnosti
zaplatiť súdny poplatok (inak tiež odvolaniami napadnutých) zrušiť a vec v zrušených častiach vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

I keď za takejto procesnej situácie na každý pokus vysloviť sa aj k opodstatnenosti požiadaviek
navrhovateľa vo veci samej treba hľadieť s rezervou, odvolací súd nemôže nepoznamenať, že názor
súdu prvého stupňa o tom, že návrh na začatie konania bol podaný riadne, pretože mal všetky
náležitosti, účastníci aj predmet sporu bol zrejmý, žalobný petit riadne formulovaný, preto súd pokračoval
vykonávaním dokazovania na výšku škody (tu podporne s odkazom na uznesenie Krajského súdu
Trnava sp.zn. 24Co/340/2009 zo dňa 7.7.2010 vydaného vo veci), bol správny.

Náležitosti návrhu na začatie konania sú uvedené v ustanovení § 79 ods. 1 O.s.p., kde sa okrem
iného uvádza, že v návrhu treba vykresliť rozhodujúce skutočnosti, teda vymedziť skutok, ktorý má
byť predmetom konania, a že z obsahu návrhu musí byť zjavné, čoho sa navrhovateľ domáha (návrh
musí obsahovať riadny žalobný návrh). V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičné zásadou
platí, že súd je viazaný návrhom. Nárok uplatnený návrhom je charakterizovaný opísaním skutkových
okolností, ktorými navrhovateľ svoj nárok zdôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v návrhu
v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného návrhom, ktorý je
predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sú údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby bolo jasné,
o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť, a ktoré v prípade, že budú preukázané, umožňujú
návrhu vyhovieť. Právny dôvod požadovaného plnenia vyplýva zo súhrnu opísaných skutkových
okolností a navrhovateľ nie je povinný uvádzať ustanovenia zákona alebo iného právneho predpisu,
ktorým svoj nárok odôvodňuje. Právna kvalifikácia nároku navrhovateľom síce nie je pre súd záväzná,
pretože právne posúdenie veci podľa predpisov hmotného práva patrí súdu, avšak predmet konania je
vymedzený nielen petitom, ale aj skutkovým tvrdením a teda skutkové okolnosti kauzu vymedzujúce,
sú v plnej dispozícii navrhovateľa.

Tu potom niet pochýb o tom, že pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na zaplatenie istiny 2 283,63 Eur
predstavujúcej titulom náhrady škody na motorovom vozidle sumu 716,23 Eur, z ktorej navrhovateľ
žiadal priznať i úrok z omeškania vo výške 13% ročne od 9.9.2005 do zaplatenia, titulom bolestného
sumu 534,55 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 13% ročne od 3.6.2006 do zaplatenia a
titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 1 032,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 13 %
ročne od 14.7.2006 do zaplatenia, tento bol zahrnutý a tým riadne uplatnený, v uplatnenej pohľadávke
návrhom zo dňa 4.1.2007, ktorý návrh na začatie konania bol súdu prvého stupňa doručený dňa
5.1.2007 (zo skutkových tvrdení z návrhu jednoznačne vyplýva, že uplatnený nárok na náhradu škody
predstavuje ako škodu na motorovom vozidle, tak i bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), z čoho
je potom potrebné vychádzaj i pri posudzovaní vznesenej námietky premlčania. Na druhej strane však
náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia v sume 1 447 Eur spolu s príslušenstvom bola uplatnená až
15.12.2014 v rámci opätovnej úpravy žalobného návrhu, tu však treba preskúmať, či nebola predmetom



konania do čiastočného späťvzatia návrhu podaním zo dňa 31.3.2014, pričom i vo vzťahu k tomuto
nároku bola vznesená námietka premlčania, ktorú súd prvého stupňa musí posúdiť.

V súvislosti s posudzovaním premlčania nároku navrhovateľa, a to vzhľadom na jeho charakter, odvolací
súd dáva do pozornosti, že skutočne, ako na to poukázal i vedľajší účastník, keďže pre začiatok behu
subjektívnej premlčacej lehoty práva na náhradu škody je rozhodujúci i okamžik, kedy poškodený získa
informáciu, na ktorej základe si môže vytvoriť úsudok, ktorá konkrétna osoba je za škodu zodpovedná,
okamžik právoplatnosti rozhodnutia vydaného v trestnom konaní, ktorým bol škodca odsúdený za trestný
čin spáchaný poškodenému, takýmto okamžikom nemusí byť. Dátum právoplatnosti rozhodnutia je
totiž závislý predovšetkým na procesných okolnostiach, ktoré nastali v priebehu trestného konania, a s
vedomosťou o škode a škodcovi priamo nesúvisia. Vedomosť poškodeného o osobe škodcu sa viaže
ku okamžiku, kedy získal informáciu, na ktorej základe si môže urobiť úsudok, ktorá konkrétna osoba
je za škodu zodpovedná.

Taktiež treba mať na mysli i to, že poškodenému môže vzniknúť zo škodovej udalosti v prípade
neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu i ďalší nárok na sťaženie spoločenského
uplatnenia. Takýto nárok je treba z hľadiska premlčania posudzovať samostatne ako nárok so
samostatnou subjektívnou premlčacou lehotou a rozdielnym začiatkom jej plynutia.

A napokon, ak poškodený uplatní časť svojho nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského
uplatnenia v trestnom konaní (daný prípad), je treba mať za to, že najneskôr v deň uplatnenia poškodený
vedel o tom, kto za škodu zodpovedá. Najneskôr od tohto dňa potom beží subjektívna premlčacia lehota
ohľadne časti nároku, ktorá nebola v trestnom konaní uplatnená. Ak teda uplatní poškodený v trestnom
konaní nárok na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu základného bodového
ohodnotenia, nezastavuje sa tým beh premlčacej lehoty ohľadne odškodnenia v rozsahu jeho zvýšenia
podľa príslušnej vyhlášky.

Povinnosťou súdu prvého stupňa tak bude v ďalšom konaní riadiť sa názorom odvolacieho súdu, ktorým
je podľa § 226 O.s.p. viazaný, opätovne prejednať vec, tu už potom s predmetom podľa pripustenej
zmeny uznesením č.k. 10C/23/2007-373 zo dňa 19.3.2015, podľa okolností tiež doplniť dokazovanie,
podľa § 132 O.s.p. náležite zhodnotiť výsledky celého konania a až potom opätovne o veci rozhodnúť i s
vypravením nového rozhodnutia s náležitým odôvodnením, reagujúc pri tom tiež na všetku argumentáciu
vznesenú v konaní účastníkmi konania, tu predovšetkým vedľajšieho účastníka, ktorá je zhrnutá v jeho
odvolaní, resp. i na ich neskoršiu argumentáciu, s ktorými argumentmi je potrebné sa v odôvodnení
nového rozhodnutia riadne a preskúmateľným spôsobom vysporiadať, pričom jeho povinnosťou bude
rozhodnúť aj o trovách oboch doterajších odvolacích konaní (§ 224 ods. 3 O. s. p.), a to tiež spôsobom
jasným, logickým, bez vnútorných rozporov tak, aby z neho bolo zrejmé, aké úvahy viedli súd k
vysloveniu svojich záverov a ako sa súd vysporiadal s námietkami účastníka i v tejto časti náhradového
konania.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a495f585-877e-41fe-a60d-0d74ec45e4f9", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 102/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 102/04 z 14. 4. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-04-14", "citacie_n": 328, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a495f585-877e-41fe-a60d-0d74ec45e4f9"}], "citovane_v": []}