Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/89/2015 z 18. 1. 2017
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 18. januára 2017, sp. zn. 14S/89/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2015200372.5
Krajský súd Trnava | 14S/89/2015 | ECLI:SK:KSTT:2017:2015200372.5 | 2017-01-18 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 49 zákona č. 222/2004 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/71f1fdf0-9587-4aa7-a2e0-90a4517b5996
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2015200372.5

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/89/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200372
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2015200372.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu :
JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v právnej veci žalobcu: DaM STAV, spol. s r.o.,
so sídlom P. Pazmáňa 49/3, 927 01 Šaľa, IČO: 43 990 193, zastúpeného spoločnosťou Prosman
a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava, IČO: 36 865 281
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100304/1/151525/2015 zo dňa 9.4.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd   žalobu  z a m i e t a.

II. Súd žalovanému právo na  náhradu  trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobou doručenou súdu dňa 21.05.2015 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu
domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného 1100304/1/151525/2015  zo  dňa  09.04.2015, ktorým
žalovaný ako druhostupňový správny orgán potvrdil  prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Nitra č.
9401401/5/4656841/2014 zo dňa 16.10.2014, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zák.č. 563/2009
Z.z. (ďalej len daňový poriadok) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
január 2011 v sume 6 056,98 Eur..

2.
Žalobca v žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia,
zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, nakoľko  v danej veci došlo k neúplnému
zisteniu skutkového stavu, keď neboli vykonané dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
a súčasne na základe vykonaných dôkazov žalovaný dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
v konaní správneho orgánu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný ako hlavný dôvod upretia práva na odpočítanie
dane uviedol, že spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. nebola platiteľom dane a túto skutočnosť
si žalobca mohol overiť na stránke žalovaného. Žalobca uviedol, že správca dane, resp. žalovaný nie
je oprávnený uprieť žalobcovi právo na odpočítanie DPH z vystavených faktúr len preto, že dodávateľ
prestal byť platiteľom DPH a to aj s poukázaním na skutočnosť, že v predchádzajúcom období tento
dodávateľ bol riadnym platiteľom DPH. Zamietnutím žiadosti o odpočítanie dane z DPH z vyššie
uvedeného dôvodu tak správca dane priamo preniesol následky neplnenia si daňových povinností
dodávateľa - spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o. na žalobcu, pričom je potrebné uviesť, že



žalobca o porušovaní daňových povinností jeho dodávateľom, v dôsledku ktorých prestal byť platcom
DPH nemal a nemohol mať žiadnu vedomosť. Uvedený právny názor žalobca oprel o čl.167, čl. 168 a
čl. 178 písm. a, čl. 200 ods. 1 a čl. 226 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty, pričom súčasne uviedol, že ustanovenia vnútroštátnych predpisov je potrebné
vykladať eurokonformne v súlade s touto smernicou. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok Súdneho
dvora EÚ z 10. júla 2008 C-25/07 Sosnowska, v ktorom bola potvrdená nasledovná základná zásada
“právo zdaniteľných osôb  zaručené článkom 17, šiestej smernice o DPH odpočítať z DPH, ktorú majú
zaplatiť DPH už zaplatenú na vstupe tovarov, ktoré nadobudli alebo služieb, ktoré prijali predstavuje
podľa ustálenej judikatúry základnú zásadu spoločného systému DPH zavedenú právnou úpravou
spoločenstva „ (bod 14 rozhodnutia). Právny zástupca žalobcu poukázal aj na ďalšie rozhodnutia
Súdneho dvora C- 437/06 Securenta, C-80/11 a C-142/11. Žalobca ďalej uviedol, že je v rozpore s
Európskym právom aplikácia zákona o DPH tým spôsobom, že daňový orgán zamietne právo na odpočet
DPH z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa neubezpečila, že osoba, ktorá vystavila faktúry vzťahujúce sa na
tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet DPH spĺňala podmienky zdaniteľnej
osoby. V danej veci totiž chýba tak vedomosť žalobcu o tom ,že dodávateľ prestal byť platcom DPH ako aj
povinnosť žalobcu preverovať si riadne plnenie daňových povinností svojich dodávateľov. Žalobca ďalej
uviedol, že správca dane ani žalovaný svojimi rozhodnutiami sa nevysporiadali s námietkami žalobcu
uvedenými v písomnom vyjadrení k zisteniam uvedených v protokole, nezaoberali sa dôveryhodnosťou
svedka Jána Jahodníka, konateľa spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o., keďže je zrejmé, že tento
svedok bol ohľadom na svoj vzťah k spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o. nedôveryhodný, nakoľko
jeho tvrdenia mohli byť s vysokou pravdepodobnosťou účelové v záujme získania výhody pre dotknutú
spoločnosť a daňový úrad tak isto neprihliadol na žalobcom predložené listinné dôkazy. Podľa názoru
žalobcu rozhodnutie správcu dane ako aj rozhodnutie žalovaného sú nezákonné, pretože ich závery
neobsahujú vyhodnotenie všetkých dôkazov a námietok žalobcu, ale sú len obšírnym zmapovaním
dovtedajšieho priebehu konania ako i zopakovaním už raz uvedených tvrdení.

3.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 31.7.2015 uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí ako
aj na rozhodnutí správcu dane a k jednotlivým námietkam žalobcu uviedol, že to že spoločnosť Mark
Sollberg & partners s.r.o., nebola platiteľom dane si žalobca mohol overiť na stránke žalovaného. Je
pravdou, že zákon o DPH neukladá daňovému subjektu akým spôsobom si má overiť či obchoduje s
platiteľom dane z pridanej hodnoty, ale ponecháva na zváženie daňového subjektu akým spôsobom si
preverí dôveryhodnosť tohto partnera. V prípade, že si ju neoverí vystavuje sa riziku, že nesplní zákonom
striktne určené podmienky nároku na odpočítanie DPH, ktoré je viazané na kumulatívne splnenie
všetkých hmotnoprávnych podmienok a už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Pokiaľ
ide o predloženú judikatúru Súdneho dvora žalobcom, žalovaný uviedol, že z rozsudku Najvyššieho
súdu Českej republiky č.9Afs 73/2008 vyplýva, že závery Európskeho súdneho dvora pre podnikateľov
neznamenajú iba bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú okrem iného povinnosť
venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného
konania nevznikli pochybnosti že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť
mohli. Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika
prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednaní obchodných kontraktov
sa v rámci možností snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. Pokiaľ ide o
spochybnenie výpovede konateľa spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o., žalovaný uviedol, že
tento svedok do zápisnice vyslovene uviedol, že DaM STAV spol. s r.o., ani nikoho z tejto spoločnosti
nepozná, vyššie označené faktúry, ktoré boli predložené k nahliadnutiu nevyhotovil, podpis na faktúrach
nie je jeho, pečiatku nemá, nemá žiadne účtovné ani daňové doklady, daňové priznanie nepodával,
pretože Mark Sollberg & partners s.r.o. nemá dodávateľov ani žiadnu činnosť nevykonáva. V súvislosti
s vadami konania, ktoré namieta žalovaný, žalovaný zaujal stanovisko, že v zmysle ust. § 24 Daňového
poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti ktoré je povinný uvádzať
v daňovom priznaní alebo iných podaniach ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov.
V tejto súvislosti poukázal žalovaný na rozsudok NS SR č.2Sžf 4/2009, podľa ktorého je primárne
nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom
uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočítanie DPH a ktorý si



aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho povinnosťou preukázať, že si uplatňuje nárok odôvodnene a za
zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu
skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

4.

Z prvostupňového  rozhodnutia Daňového úradu Nitra č. 9401401/5/4656841/2014 zo dňa 16.10.2014
súd zistil, že tento prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za
zdaňovacie obdobie január 2011 v sume 6 056,98 Eur, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že
Daňový úrad Nitra vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty DaM STAV spol. s r.o. daňovú kontrolu, o
výsledku ktorej vyhotovil protokol č.9401401/5/2748497/2013, ktorý bol doručený žalobcovi. Výsledkom
preverovania  bol zistený záver, že dodávateľ tovaru a prác žalobcu spoločnosť Mark Sollberg & partners
s.r.o., nekomunikuje so správcom dane, dokumenty zasielané na adresu sídla tohto daňového subjektu
sa vracajú späť s poznámkou adresát neznámy. Miestnym zisťovaním bolo zistené, že na uvedenej
adrese sa spoločnosť nenachádza a na poštových schránkach nie je uvedené žiadne označenie
spoločnosti. S konateľom spoločnosti sa správcovi dane nepodarilo najskôr skontaktovať, až následne
keď bol vypočutý ako svedok, tak tento konateľ sa vyjadril, že spoločnosť nevykonáva žiadne obchody,
nie je platcom DPH a že žiadne doklady súvisiace s obchodmi vykonané so žalobcom neboli vystavené
zo strany tejto spoločnosti.

5.
Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa  4.11.2014
odvolanie, v ktorom  prakticky uviedol  rovnaké dôvody ako v písomne podanej žalobe.

6.
Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím č. 1100304/1/151525/2015  zo  dňa
09.04.2015 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra ( v predchádzajúcich rozhodnutiach správca dane
ako prvostupňový správny orgán nerešpektoval právny názor odvolacieho správneho orgánu vyjadrený
v rozhodnutiach č. 1100304/1/149911/2014 zo dňa 21.3.2014 a č. 1100304/1/357885/2014 zo dňa
6.8.2014), pričom skonštatoval, že v rámci odvolacieho konania nezistil také konanie správcu dane, ktoré
by porušilo zásady daňového konania. Daňovým subjektom namietaný záver z kontrolných zistení vedúci
k určeniu rozdielu dane vykonal na základe zákonných zistení pri preverovaní dodávateľov. Naplnil tak
ustanovenie § 24 ods. 2 zák.č.563/2009 Z.z., keď dbal, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy
daní (v tomto prípade preverenie reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu zo strany dodávateľa
uvedeného na predloženej faktúre) boli zistené čo najúplnejšie. V konaní bolo uskutočnené rozsiahle
dokazovanie, spôsobom akým správca dane vyhodnotil všetky dôkazy aj zákonnosť má oporu v spise
a je výsledkom logického uvažovania. Preto odvolací orgán považuje rozhodnutie správcu dane za
zákonné.

7.
Krajský súd v Trnave prejednal  vec  na pojednávaní konanom dňa 19.1.2017, ktorého sa ani jedna z
procesných strán nezúčastnila, z neúčasti sa ospravedlnili, pričom súhlasili s tým, aby predmetná vec
bola prejednaná v ich neprítomnosti.

8.
Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.



Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

9.
Podľa § 24  ods. 1 Daňového poriadku  daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu,
ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 49 zák.č.222/2004 Z.z. o DPH
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,
b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12,
c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,
d) ním uplatnená pri dovoze tovaru alebo zaplatená colnému orgánu v tuzemsku pri dovoze tovaru. **)

(3) Platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na dodávky tovarov
a služieb, ktoré sú oslobodené od dane podľa § 28 až 42, s výnimkou poisťovacích služieb podľa § 37
a finančných služieb podľa § 39, ak sú poskytnuté zákazníkovi, ktorý nemá sídlo, miesto podnikania,
prevádzkareň ani bydlisko na území Európskej únie, alebo ak sú tieto služby priamo spojené s vývozom
tovaru mimo územia Európskej únie. Platiteľ, ktorý dodáva investičné zlato oslobodené od dane podľa
§ 67 ods. 3, a platiteľ, ktorý sprostredkováva dodanie investičného zlata oslobodené od dane podľa §
67 ods. 3, nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb podľa odseku 2, ktoré použije na túto činnosť, s
výnimkou dane z tovarov a služieb podľa § 67 ods. 5 a 6.

(4) Ak platiteľ použije tovary a služby pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých môže odpočítať daň, a
súčasne pre dodávky tovarov a služieb, pri ktorých nemôže odpočítať daň podľa odseku 3, je povinný
postupovať pri výpočte pomernej výšky dane, ktorú môže odpočítať, podľa § 50.

(5) Platiteľ, ktorý nadobudne hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným
majetkom, 26) a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania,
ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť okrem investičného majetku uvedeného v § 54
ods. 2 písm. b) a c), že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia hmotného majetku na



iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu
použitia hmotného majetku na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto hmotného
majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu ( § 8 ods.
3) alebo dodanie služby za protihodnotu ( § 9 ods. 2). Ak platiteľ použije prijaté služby a nadobudnutý
hmotný majetok iný ako hmotný majetok, ktorý je podľa osobitného predpisu odpisovaným majetkom,
26) na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere
zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia; ak platiteľ uplatňuje
výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov podľa osobitného
predpisu 24b) a nemôže preukázať rozsah použitia pohonných látok na účely svojho podnikania a na
iný účel ako na podnikanie, môže odpočítať daň z kúpy pohonných látok do výšky paušálnych výdavkov
podľa osobitného predpisu. 24b) Pomer použitia hmotného majetku a služieb na podnikanie a na iný účel
ako na podnikanie platiteľ určí podľa výšky príjmu z podnikania a iného príjmu ako je príjem z podnikania,
doby používania hmotného majetku a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie alebo
podľa iného kritéria, použitie ktorého objektívne odráža rozsah použitia hmotného majetku a služieb na
podnikanie a na iný účel ako na podnikanie. Ustanovenie odseku 4 týmto nie je dotknuté.

(6) Platiteľ môže odpočítať daň aj v prípade, ak tovary a služby použije na podnikanie v zahraničí, ak by
táto daň bola odpočítateľná, keby táto činnosť bola vykonávaná v tuzemsku.

(7) Platiteľ nemôže odpočítať daň pri
a) kúpe tovarov a služieb na účely pohostenia a zábavy,
b) prechodných položkách podľa § 22 ods. 3.

(8) Pri prevádzkovaní podniku po vyhlásení konkurzu môže platiteľ odpočítať daň len z tovarov a služieb,
ktoré použije na prevádzkovanie podniku; platiteľ nemôže odpočítať daň z tovarov a služieb, ktoré
použije na udržiavanie a správu konkurznej podstaty, a z tovarov a služieb, ktoré sú hotovým výdavkom
správcu konkurznej podstaty a sú pohľadávkou proti konkurznej podstate.

(9) Platiteľ registrovaný pre daň podľa § 5, ktorý spĺňa podmienky na vrátenie dane podľa § 55a alebo §
56, nemôže uplatňovať odpočítanie dane z tovarov a služieb prostredníctvom daňového priznania okrem
odpočítania dane z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb, pri ktorých je osobou
povinnou platiť daň podľa § 69 ods. 1 a okrem odpočítania ním uplatnenej dane na tovary a služby, pri
ktorých je osobou povinnou platiť daň.

(10) Zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo alebo prevádzkareň v inom členskom štáte a pre ktorú je členským
štátom identifikácie na uplatňovanie osobitnej úpravy pre telekomunikačné služby, služby rozhlasového
vysielania a televízneho vysielania a elektronické služby iný členský štát, nemá právo na odpočítanie
dane uplatnenej pri tovaroch a službách, ktoré súvisia s dodaním uvedených služieb. Táto zdaniteľná
osoba má nárok na vrátenie dane uplatnenej pri tovaroch a službách, ktoré súvisia s dodaním uvedených
služieb, a tento nárok uplatňuje podľa § 55b až 55e. Ak táto zdaniteľná osoba súčasne vykonáva v
tuzemsku aj činnosti, na ktoré sa táto osobitná úprava nevzťahuje a v súvislosti s ktorými je registrovaná
ako platiteľ, má právo na odpočítanie dane uplatnenej pri tovaroch a službách, ktoré súvisia s dodaním
uvedených služieb v daňovom priznaní, ktoré podáva podľa § 78.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty právo na odpočítanie dane
podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak
a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

10.
Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho
štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a
krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v
daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých
správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a
je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva



a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku).  V zmysle zásady
súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa
ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového
poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky
skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods.1 Daňového poriadku). Pri
realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom
správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods.2 Daňového poriadku),
pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo
svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

11.
Súd v rámci preskúmavanej činnosti sa zaoberal žalobcom uvádzanými námietkami, ktoré mali založiť
nezákonnosť v žalobe uvedeného rozhodnutia v súvislosti s posúdením, či žalobcovi vzniklo právo na
odpočítanie dane podľa § 49 a § 51 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov a podľa § 43 ods. 1 a 5 zák.č.222/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov vzhľadom k
posúdeniu splnenia podmienok pre oslobodenie od dane.

12.
Žalobca má za to, že podmienky na odpočítanie dane boli z jeho strany splnené, pretože správcovi
dane predložil všetky relevantné dôkazy, ktoré preukazujú uskutočnenie dodávky tovaru od dodávateľa
spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o. .

13.
Vznik daňovej povinnosti podľa ust. § 19 ods. 1 zák.č.222/2004 Z.z. sa viaže na ust. § 8 ods. 1 písm.
a) zákona, podľa ktorého daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, teda dňom keď kupujúci
nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, čo však v danom prípade nebolo preukázané.

14.
K uvedenému považuje súd za potrebné zdôrazniť, že predloženie dokladov i keď majú všetky
náležitosti daňového dokladu a sú riadne zaúčtované je jednou z hmotnoprávnych podmienok na
uznanie odpočítania dane. Ich predloženie automaticky neznamená, že daň z pridanej hodnoty bola
odpočítaná oprávnene, pretože splnenie formálnej stránky nepostačuje k tomu, aby bol na základe
takýchto dokladov uznaný nárok na odpočítanie dane. Daňové doklady musia byť odrazom reálneho
plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností musí preukázať daňový subjekt. Pokiaľ i formálne podmienky
sú splnené, ale nie sú podložené konkrétnymi dôkazmi o existencii reálnej stránky obchodného vzťahu,
nie je naplnený účel a zmysel podnikania, pretože samotné deklarovanie obchodných transakcií nie je
dostatočným dôkazom na to, aby si mohol daňový subjekt uplatniť svoj nárok na odpočet DPH.

15.
V súvislosti s námietkou žalobcu, že právo na odpočet DPH bolo žalobcovi odopreté z dôvodu, že
tento si nepreveril, že dodávateľ tovaru a služieb spoločnosť MarkSolberg & partners s.r.o. nebola
platiteľom dane a že žalovaný týmto preniesol dôsledky neplnenia si daňových povinností dodávateľa na
žalobcu, krajský súd sa stotožňuje s právnym názorom vysloveným žalovaným vo svojom rozhodnutí,
resp. aj vo svojom vyjadrení, podľa ktorého zákon o DPH síce vyslovene neustanovuje povinnosť
daňového subjektu preverovať si či obchoduje s platiteľom dane z pridanej hodnoty, ponecháva na
zvážení daňového subjektu akým spôsobom si preverí dôveryhodnosť svojho obchodného partnera,
ale v prípade že túto skutočnosť si nepreverí, tak sa vystavuje riziku, že si nesplní podmienky nároku



na odpočítanie dane, ktoré je viazané na kumulatívne splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok
a už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. Rovnako sa krajský súd stotožňuje s tvrdením
žalovaného, že skutočnosť či spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. je platiteľom DPH si žalobca
mohol preveriť na stránkach tejto spoločnosti, čo však zjavne neurobil.

16.
Okrem toho krajský súd konštatuje, že v predmetnej veci bol vypočutý konateľ spoločnosti Mark
Sollberg & partners s.r.o. Ján Jahodník a to v pozícii svedka, ktorý uviedol priamo do zápisnice pred
správcom dane, že nikoho zo spoločnosti DaM STAV spol. s r.o. nepozná, predložené faktúry ktoré
dostal k nahliadnutiu nevyhotovil, podpis na faktúrach nie je jeho a tvrdil, že spoločnosť nemá ani
pečiatku, ktorá bola na týchto faktúrach. Uvedený konateľ teda spochybnil akékoľvek obchodovanie
medzi spoločnosťou Mark Sollberg & partners s.r.o. a žalobcom. Nespochybnil len to, že táto spoločnosť
nie je platcom DPH, čo podľa názoru žalobcu bolo dôvodom na odopretie nároku na odpočet DPH zo
strany správcu dane u žalobcu, ale spochybnil už samotný obchod ktorý bol dokladovaný žalobcom ako
aj doklady ktoré boli predložené v súvislosti s uplatnením nárokov. Pokiaľ ide o dôveryhodnosť tohto
svedka a pravdivosť jeho tvrdení, v tejto súvislosti krajský súd poznamenáva, že v priebehu celého
daňového konania žalobca nepredložil jediný dôkaz, ktorým by preukázal, že spoločnosť Mark Sollberg
& partners s.r.o. je spoločnosťou ktorá obchoduje s inými spoločnosťami, teda nielen so žalobcom.
Spochybňovanie výpovede tohto svedka bolo vykonané len tvrdením žalobcu, že tento svedok koná v
záujme spoločnosti Mark Sollberg & partners s.r.o., ktoré záujmy sú v rozpore so záujmami žalobcu.
Pokiaľ daňový subjekt však tvrdí určité skutočnosti, je potrebné, aby tieto skutočnosti aj preukázal
relevantnými dôkazmi. Takýmito dôkazmi mohli byť ako bolo už vyššie uvedené doklady preukazujúce,
že spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. je spoločnosťou obchodujúcou s inými daňovými subjektmi.
Za daného skutkového stavu teda nie je prioritným  dôvodom to, že spoločnosť Mark Sollberg & partners
s.r.o. nebola platiteľom dane a preto nebolo zo strany správcu dane priznané ani žalobcovi právo
na odpočet dane DPH, ale to, že dodávateľ žalobcu spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. je
spoločnosťou ktorá nefiguruje v podnikateľskej sfére a teda nemohla byť ani dodávateľom obchodov a
služieb deklarovaných žalobcom.

17.
Vzhľadom na obsah administratívneho spisu a rozsah úkonov ktoré správca dane v rámci svojej činnosti
vykonal, považuje súd za súladný so zákonom postup pri správe daní, ktorým nebol žalobca poškodený
na svojich právach a na viac dôkazná povinnosť stále zaťažovala žalobcu, ktorý žiadnym spôsobom
nepreukázal, že konkrétny obchod sa i reálne uskutočnil. Nemožno preto vytýkať správcovi dane jeho
úkony súvisiace so šetrením a zisťovaním, či prišlo k reálnemu obchodu, ktorý deklaroval žalobca.

18.
V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na rozsudok NS SR vo veci vedenej po sp.zn.2Sžf 4/2009 z
23.6.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. III.ÚS 78/2011-17 z 23.2.2011, z odôvodnenia
ktorých vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, teda primárne je nevyhnutné uniesť
dôkazné bremeno na strane daňového subjektu ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom
stanovených podmienok a splnených podmienok nárok na odpočet DPH z pridanej hodnoty (teda
je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil. Preto je jeho
povinnosťou preukázať, že nárok si uplatnil odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.
Dokazovanie správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných
daňovým subjektom. Ak daňový subjekt na ktorom leží dôkazné bremeno svoje tvrdenia spoľahlivo
nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.

19.
Pokiaľ ide o judikatúru Súdneho dvora, na ktorú upriamil pozornosť žalobca v písomne podanej žalobe
a na ktorú sa odvoláva, tak krajský súd konštatuje, že žalobca v žalobe nepreukázal, že práve judikatúra
na ktorú odkazuje je použiteľná pre uvedený konkrétny prípad. V tejto súvislosti poukazuje krajský súd
na rozhodnutie NS SR č. 2Sžf 19/2011 zo dňa 25.1.2012, z ktorého okrem iného vyplýva, že „pokiaľ
sa žalobca v daňovom konaní alebo v súdnom prieskumnom konaní odvoláva na niektoré rozsudky
Súdneho dvora, bolo jeho dôkazným bremenom preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie
má prvky niektorého z rozsudkov Súdneho dvora a nielen uvádzať niektoré právne závery v týchto
rozsudkoch uvedené“.



20.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že žalovaný ako aj správca dane nedostatočne zistili  skutkový stav,
tak podľa názoru súdu táto námietka je nedôvodná, pretože správca dane ako aj žalovaný v daňovom
konaní vykonali všetky potrebné dôkazy ktoré boli navrhnuté žalobcom, pričom zistili, že dodávateľ
žalobcu spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. je spoločnosťou nekontaktnou, neobchodujúcou s
inými spoločnosťami a z uvedeného dôvodu bol spochybnený deklarovaný obchod zo strany žalobcu, v
rámci ktorého došlo žalobcom k uplatneniu nároku na odpočet DPH.

21.
Žalobcom označené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vychádzajú zo šiestej Smernice Rady 2006/112
ES, ktoré zdôrazňuje nevyhnutnosť objektívneho preukázania zistení týkajúcich sa predpokladaných
vedomostí zdaniteľnej osoby o tom, že plnenie zakladajúce právo na odpočet bolo súčasťou podvodu.

22.
Krajský súd má za to, že správcom dane bolo v konaní v dostatočnej miere preukázané, že žalobca mal
vedieť, resp. mohol vedieť že dodávateľ tovaru a služieb spoločnosť Mark Sollberg & partners s.r.o. je
spoločnosťou ktorá nie je platcom DPH a ktorá nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť a nefiguruje
ani na podnikateľskom trhu. Tieto skutočnosti si žalobca mohol overiť na stránke tejto spoločnosti, čo
však zjavne nevykonal a vystavil sa tým riziku, že nebudú z jeho strany splnené podmienky nároku na
odpočítanie dane tak ako to vyžaduje ust. § 49 a 51 zákona o DPH.

23.
Súd preto dáva do pozornosti i skutočnosť, že žalobcom predložené daňové doklady vo svetle
kontrolných zistení u dodávateľa Mark Sollberg & partners s.r.o. vzbudzuje neodstrániteľné pochybnosti
o reálnom uskutočnení zdaniteľného obchodu. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie
zdaniteľného obchodu leží na daňovom subjekte, čo je v súlade s cieľom, uznaním a podporovaním
Smernice Rady EÚ o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, ktorým je boj proti podvodom,
daňovým únikom a prípadom zneužívania. Ak daňový subjekt dôkazné bremeno v spojení so svojimi
tvrdeniami spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť oprávnený z nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty. Vykonané dokazovanie preukázalo na strane žalobcu nedostatočnú mieru obozretnosti,
žalobca nepreukázal faktickú realizáciu obchodu a preto konajúci súd nepovažoval tvrdenia o tom,
že správca dane preniesol následky neplnenia si daňových povinností dodávateľa spoločnosti Mark
Sollberg & partners s.r.o. na žalobcu za neodôvodnené.

24.
Súd má za to, že žalovaný sa v dostatočnom rozsahu a podrobne zaoberal všetkými žalobcom v rámci
odvolania vznesenými námietkami, správca dane zistené skutočnosti dôsledne a podrobne preveroval,
vyhodnotil a výsledkom tejto činnosti bolo rozhodnutie žalovaného napadnuté žalobou, ktoré súd
považuje za vecne správne a preto súd žalobu zamietol.

25.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

26.
O trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 168 SSP, keď žalovanému právo na ich náhradu
nepriznal, nakoľko si žalovaný ako v konaní úspešný účastník žiadne trovy konania neuplatnil.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať  prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).



Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.