Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/82/2015 z 27. 2. 2017 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 27. februára 2017, sp. zn. 20S/82/2015, ECLI:SK:KSTT:2017:2015200607.2 Krajský súd Trnava | 20S/82/2015 | ECLI:SK:KSTT:2017:2015200607.2 | 2017-02-27 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/118031f8-7e9c-4477-97d3-9121c0f5c8ac Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2015200607.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/82/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2015200607
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2015200607.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr.
Róberta Foltána a JUDr. Ľuboslavy Vankovej v právnej veci žalobcu: Z. T., nar. XX.X.XXXX, B. XXX/
XX, XXX XX D., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Pekarom, Potočná 191/39, 909 01 Skalica proti
žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, o
návrhu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného číslo: 1100307/1/221869/2015/2206 zo dňa 29.5.2015
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobou doručenou súdu dňa 4.8.2015 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo:
1100307/1/221869/2015/2206 zo dňa 29.5.2015, ktorým tento podľa § 74 ods. 4 zák.č. 563/2009 Z.z.
o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Daňového úradu Trnava
č. 9213401/5/4712281/2014 zo dňa 21.10.2014, ktorým tento podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku
žalobcovi vyrubil rozdiel dane z príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 101 627,05
eur a zároveň neuznal vykázanú daňovú stratu v sume 35 365,66 eur na dani z príjmov fyzickej osoby
za zdaňovacie obdobie 2009 daňovému subjektu - žalobcovi.

2.V žalobných dôvodoch žalobca namietal, že splnil všetky zákonné povinnosti, ktorými preukázal,
že došlo k dodaniu služieb tak ako boli vyúčtované dodávateľskou spoločnosťou KALVA spol. s r.o.,
ktorá mala výcvik psov ako aj školenie zamestnancov spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o.
realizovať v prevádzke tejto spoločnosti na adrese Jablůnka 187. Tieto služby (výcvik psov, školenie
zamestnancov) poskytol žalobca spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o. na základe uzavretej
zmluvy o výcviku psov, resp. na základe zmluvy o dielo - školenie zamestnancov, pričom výcvik psov
ako aj školenie zamestnancov uskutočnila X. D. - konateľka spoločnosti KALVA spol. s r.o. spolu s ňou
vybranými pracovníkmi a za vykonanie týchto prác spoločnosť KALVA spol. s r.o. vyfakturovala platby
v súlade s článkom V. a s článkom VII. zmluvy o výcviku psov, resp. zmluvy o školení zamestnancov.
Poukázal ďalej na to, že úhradu týchto platieb riadne vykonal a tieto platby ako aj faktúry uviedol aj
v daňovom priznaní za rok 2009. Mal za to, že Notárskou zápisnicou zo dňa 4.9.2012 NZ201/2012
spísanou spoločnosťou KALVA spol. s r.o. a žalobcom preukázal, že došlo k dodaniu služieb tak, ako boli
vyúčtované spoločnosťou KALVA spol. s r.o. a súčasne preukázal, že došlo k úhrade príslušných faktúr.
Uviedol, že tvrdenie žalovaného ako aj správcu dane, že plnenie z podpísaných zmlúv vykonané nebolo



bolo založené na domnienkach správnych orgánov a nie na relevantných dôkazoch. Tvrdil, že správcovi
dane predložil všetky dôkazy, ktorými disponoval, pričom za prípadné zistené nedostatky na strane
spoločnosti KALVA spol. s r.o. nemohol zodpovedať. Za tohto stavu považoval rozhodnutie žalovaného
za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť ako aj nedostatok dôvodov. Platí to aj vo vzťahu k
vyhodnoteniu jednotlivých dôkazov, či už ohľadne spoločnosti KALVA spol. s r.o. alebo vyhodnotenia
výpovedí p. A. a X. D., keď výpoveď p. A. považoval správca dane za pravdivú a výpoveď p. X. D.
vyhodnotil ako nepravdivú, napriek tomu, že táto popísala priebeh samotného výcviku psov. Znamená to,
že žalovaný sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s viacerými žalobcom tvrdenými skutočnosťami
a tieto jeho tvrdenia žiadnym spôsobom nevyhodnotil. Pokiaľ ide o miesto, kde sa reálne mali služby
uskutočniť tak uviedol, že spoločnosť BRISTON CORPORATION s.r.o. svoju činnosť reálne vykonáva
na adrese Jablůnka 187 (na tomto sídle mala umiestnené svoje firemné vlajky a symboly) a pokiaľ v
jednotlivých zmluvách (zmluva o výcviku psov zo dňa 1.8.2009 a zmluva o školení zamestnancov zo dňa
1.9.2009) sa uvádza sídlo spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o. na adrese Jablůnka 178, tak
zrejme došlo k chybe v písaní, spočívajúcej v zámene poradia číslic 7 a 8 pri vyhotovovaní zmlúv. Ďalej
mal za to, že žalovaný v rozpore s ust. § 24 ods. 4 daňového poriadku pristúpil k vyhodnoteniu dôkazných
prostriedkov, keď na jednej strane výpoveď svedka považoval za overiteľnú skutočnosť, ale prehlásenie
osoby o určitých skutočnostiach v podobe čestného prehlásenia alebo notárskej zápisnice v nadväznosti
na ďalšiu vetu svojho odôvodnenia za overiteľnú skutočnosť nepovažuje, resp. čestné prehlásenie ako
dôkaz nepripustil. Mal za to, že správne orgány postupovali v rozpore s ust. § 3 ods. 3 daňového
poriadku, nakoľko neprihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo, ale len na skutočnosti, ktoré
svedčali v neprospech žalobcu. Tiež namietal, že z rozhodnutia správcu dane nie je zrejmé, na základe
akého zákonného ustanovenia bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 101 627,05 eur. Na záver
uviedol, že správca dane v predmetnej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, avšak dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, pričom prihliadal len na skutočnosti, ktoré svedčali v neprospech žalobcu. Žiadal
preto rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

3.K žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 28.10.2015, pričom
žalobu žiadal ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázal na to, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú
kontrolu, na základe ktorej ako aj následných vyrubovacích konaní neuznal žalobcovi za daňové
výdavky, okrem iných výdavkov, výdavky za výcvik psov a školenie zamestnancov v sume 565 620
eur zaúčtované do daňových výdavkov na základe faktúr vystavených spoločnosťou KALVA spol. s
r.o. . Uviedol, že dôvodom ich neuznania bola nepreukázateľnosť zo strany žalobcu, ku ktorej správca
dane dospel na základe rozsiahleho dokazovania prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií,
ústnych pojednávaní ako aj výpovedí svedkov. Vzhľadom k tomu, že žalobca počas daňovej kontroly
dostatočne nepreukázal ním deklarované skutočnosti, a teda reálne sa nepotvrdilo uskutočnenie
fakturovaných služieb dodávateľom uvedeným na faktúrach, čím žalobca nepreukázal oprávnenosť
zaúčtovania sporných výdavkov do daňových výdavkov. V tejto súvislosti uviedol, že v konaní vypočutí
svedkovia (konateľka dodávateľskej spoločnosti p. X. D. a bývalý konateľ spoločnosti p. S. A.) nepotvrdili
uskutočnenie služieb dodávateľskou spoločnosťou KALVA, spol. s r.o. . K námietke žalobcu týkajúcej
sa fakturovania služieb na základe dodávateľských faktúr podľa zmluvy č. 2234/2009 o výcviku psov
zo dňa 1.8.2009 a podľa zmluvy č. 6001/2009 o školení zamestnancov zo dňa 1.9.2009 uviedol, že
takto označené zmluvy žalobca v priebehu celého daňového konania nepredložil, predložil zmluvy so
zhodným dátumom vystavenia, ale bez označenia, t.j. bez čísla. V tejto súvislosti ďalej poukázal na
to, že neposudzoval predložené zmluvy podľa toho, ako boli evidované v účtovníctve dodávateľskej
spoločnosti, čo nebolo možné ani preveriť, ale podľa toho, či na základe uzatvorených zmlúv boli
služby uvedeným dodávateľom reálne uskutočnené a či súviseli so zdaniteľnými príjmami. Uviedol,
že žalobca nepredložil také dôkazné prostriedky, ktorými by nespochybniteľným spôsobom preukázal
opodstatnenosť zaúčtovania sporných faktúr do daňových výdavkov. Nepredložil také dôkazy, z ktorých
by bolo zrejmé kto, kde a kedy vykonal výcvik psov, koho psy mali byť dané k dispozícii na výcvik podľa
dohodnutých termínov s miestom a časom výcviku psov, kto bol ich majiteľom, prípadne iné výdavky
spojené s výcvikom (prenájom, cestovné výdavky a pod.). V prípade školenia zamestnancov nepredložil
takú evidenciu, z ktorej by bolo zrejmé, kto, kde a kedy školil zamestnancov, o koho zamestnancov išlo,
ktorých mal počas pracovnej doby od 12.00 h do 13.00 h poskytnúť na dohodnuté školenie podľa zmluvy,
prípadne iné výdavky spojené so školením. Tiež poukázal na zistené nezrovnalosti ohľadne miesta
poskytovania služieb, keď samotné tvrdenie žalobcu, že v prípade zmlúv uzatvorených s dodávateľom
došlo k chybe v písaní, spočívajúcej v zámene poradia číslic 7 a 8 pri vyhotovovaní, považoval za účelové



a nepreukázané. Ďalej uviedol, že výdavok môže byť uznaný za daňový výdavok, ak je preukázaná
súvislosť vynaložených daňových výdavkov so zdaniteľnými príjmami, pričom nepostačuje len samotná
existencia dokladov. Taktiež dôkazy ako súhlas a podpis konateľky dodávateľskej spoločnosti uvedený
v notárskej zápisnici nemôže byť dôkazom o tom, že práce boli vykonané a tiež čestné prehlásenia
nemôžu byť dôkazom o tom, že fakturované služby boli vykonané. Pokiaľ ide o námietky žalobcu
týkajúce sa vykonaného dokazovania žalovaný uviedol, že správca dane postupoval v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti so žalobcom a hodnotil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti, pričom
prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca
nepreukázal oprávnenosť zaúčtovania sporných výdavkov do daňových výdavkov, a teda neodstránil
pochybnosti správcu dane o dodaní, resp. nedodaní služieb a ich oprávnenosť zaúčtovania do výdavkov
ovplyvňujúcich základ dane. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal tvrdené skutočnosti, a teda
neuniesol v predmetnej veci dôkazné bremeno, čoho následkom je neuznanie tvrdených skutočností
za dokázané s príslušnými hmotno-právnymi následkami. Na záver uviedol, že rozhodnutie správcu
dane ako aj jeho rozhodnutie netrpí takými vadami, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť žalobou
napadnutého rozhodnutia, a preto nie je dôvod aby jeho rozhodnutie bolo zrušené a vec mu bola vrátená
na ďalšie konanie.

4.Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom sa právny zástupca žalobcu pridržiaval
žalobných dôvodov uvedených v žalobe a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec
mu vrátiť na ďalšie konanie. Mal za to, že bolo preukázané, že medzi žalobcom a dodávateľskou
spoločnosťou KALVA spol. s r.o. ako aj spoločnosťou BRISTON CORPORATION s.r.o., ktorá realizovala
výcvik psov ako aj školenie zamestnancov, boli zmluvy riadne uzavreté a došlo aj k realizácii týchto
služieb. V tejto súvislosti namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je zrejmé ako
dospel k záveru o nenaplnení týchto zmlúv, pričom samotné rozhodnutie žalovaného je založené na
domnienkach. Pokiaľ ide o dodávateľskú spoločnosť KALVA spol. s r.o., tak žalobca nemal možnosť
ovplyvniť konanie tejto spoločnosti, táto spoločnosť bola spoločnosťou dodávateľskou, pričom výcvik
psov a školenie zamestnancov sa realizovalo v priestoroch spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o.,
nie však na adrese Jablůnka 187, ale v Prahe. Ďalej uviedol, že tieto skutočnosti by vedel potvrdiť
konateľ spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o. O. S., ktorého navrhoval v preskúmavacom konaní
vypočuť ako svedka. Mal za to, že rozhodnutie žalovaného považoval za nesprávne a nezrozumiteľné,
nakoľko žalovaný neuviedol podstatné dôvody, na základe ktorých vo veci rozhodol a okrem toho dospel
žalovaný k nesprávnym skutkovým zisteniam.

5.V konaní vypočutá poverená zástupkyňa žalovaného uviedla, že žalobca ako živnostník je povinný
svoje výdavky riadne vyúčtovať v jednoduchom účtovníctve, tieto musí jednoznačne preukázať, čo
sa v danom prípade nestalo. V predmetnej veci boli tieto výdavky zo strany žalobcu preukázané iba
čestnými prehláseniami, ktoré boli v rozpore s tvrdeniami v správnom konaní vypočutých svedkov ako aj
skutočnosťami uvádzanými v notárskych zápisniciach. Pokiaľ ide o miestne zisťovanie uviedla, že toto
sa realizovalo ohľadne spoločnosti BRISTON CORPORATION s.r.o., pričom konateľ tejto spoločnosti
O. S. uviedol, že tieto služby v priestoroch v Jablůnke neboli realizované. Vzhľadom k tomu, že žalobca
bez akýchkoľvek pochybností nepreukázal, že služby boli realizované, žiadala žalobu ako nedôvodnú
zamietnuť.

6.Žalovaný ako druhostupňový správny orgán svojim rozhodnutím číslo: 1100307/1/221869/2015/2206
zo dňa 29.5.2015 potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 9213401/5/4712281/2014 zo dňa
21.10.2014, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane z
príjmov fyzickej osoby za zdaňovacie obdobie 2009 v sume 101 627,05 eur a zároveň mu bola
neuznaná vykázaná daňová strata v sume 35 365,66 eur na dani z príjmov fyzickej osoby za toto
zdaňovacie obdobie. Bolo zistené, že správca dane vydal toto rozhodnutie na základe protokolu o
výsledku daňovej kontroly č. 9213401/5/2345818/2012 zo dňa 28.8.2012, jeho dodatku a dôkazov
získaných počas vyrubovacích konaní. Dňa 28.9.2012 správca dane vydal dodatočný platobný výmer č.
9213401/5/2743992/2012 zo dňa 28.9.2012, proti ktorému sa žalobca odvolal, pričom odvolací správny



orgán rozhodnutím č. 1100307/1/15884/2013 zo dňa 11.1.2013 zrušil dodatočný platobný výmer a vec
vrátil na ďalšie konanie na rozhodnutie, v ktorom bol správca dane povinný vyzvať žalobcu ako daňový
subjekt na predloženie dôkazných prostriedkov súvisiacich s uskutočnením fakturovaných služieb v
nadväznosti na predložené zmluvy, resp. už vykonané dôkazy zopakovať, ak sa vyskytnú nezrovnalosti
v tvrdených skutočnostiach v súvislosti s uskutočnenými službami označeným dodávateľom. Následne
správca dane dňa 5.2.2014 vydal ďalšie rozhodnutie č. 9213401/5/459605/2014, ktorým opätovne
vyrubil žalobcovi ako daňovému subjektu rozdiel dane v sume 101 627,05 eur a neuznal stratu v sume
35 365,66 eur. Aj proti uvedenému rozhodnutiu sa žalobca odvolal, pričom odvolací správny orgán
rozhodnutím č. 1100307/1/213059/2014/2206 zo dňa 5.5.2014 opätovne zrušil toto rozhodnutie a vec
vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie a rozhodnutie. V priebehu vyrubovacieho
konania bol žalobca vyzvaný na predloženie účtovných a iných dokladov, dôkazných prostriedkov
preukazujúcich uskutočnenie fakturovaných služieb, t.j. výcvik psov a školenie zamestnancov s tým,
aby predložil dôkazy o tom za akým účelom boli služby objednané a ich súvislosť so zdaniteľnými
príjmami, či išlo o subdodávateľské služby alebo o sprostredkovanie, komu boli sprostredkované, kto
vykonal výcvik psov, kto bol ich majiteľom, kto vykonal školenie zamestnancov, o koho zamestnancov
išlo, kde boli uvedené služby vykonávané, pričom žalobca do spísanej zápisnice uviedol, že nedisponuje
žiadnymi dôkaznými prostriedkami a potvrdil ich uplatnenie vo výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane.
Žalovaný vo svojom rozhodnutí konštatoval, že z výsledkov vykonanej daňovej kontroly a následných
vyrubovacích konaní vyplýva, že žalobca ako daňový subjekt zaúčtoval do daňových výdavkov
výdavky za výcvik psov a školenie zamestnancov v sume 565 620 eur na základe faktúr vystavených
dodávateľskou spoločnosťou. Z obsahu predložených faktúr vyplýva, že dodávateľská spoločnosť
fakturovala služby podľa zmluvy č. 2234/2009 o výcviku psov zo dňa 1.8.2009 a podľa zmluvy č.
6001/2009 o školení zamestnancov zo dňa 1.9.2009. V tejto súvislosti poukázal na to, že takto označené
zmluvy žalobca ako daňový subjekt v priebehu celého konania nepredložil, predložil iba zmluvy so
zhodným dátumom vystavenia, ale bez označenia, t.j. bez čísla. Na základe vykonaného dokazovania
zistil, že sa nepreukázalo dodanie fakturovaných služieb uvedeným dodávateľom, pričom nepredložil
také dôkazy, ktorými by nespochybniteľným spôsobom preukázal opodstatnenosť zaúčtovania sporných
faktúr do daňových výdavkov. Okrem toho správca dane požiadal aj Českú daňovú správu o preverenie
obchodných prípadov s uvedeným dodávateľom po tom, čo daňový subjekt ním deklarované skutočnosti,
ktoré majú vplyv na správne určenie dane dostatočne nepreukázal. Okrem dodávateľských faktúr
žalobca preukazoval uskutočnenie služieb Notárskou zápisnicou NZ201/2012 zo dňa 4.9.2012 spísanou
za účasti daňového subjektu a konateľky dodávateľskej spoločnosti, ktorú predložil ako dôkaz spolu
s vyjadrením k protokolu, čo správca dane nepovažoval za dostačujúce. Za tohto stavu preto vykonal
dokazovanie nielen vo vzťahu k daňovému subjektu, ale aj vo vzťahu k dodávateľskej spoločnosti
prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, na základe ktorých sa nepreukázalo a nepotvrdilo
reálne uskutočnenie fakturovaných služieb. Zo šetrenia Českej daňovej správy, ktorá vykonala miestne
zisťovanie u dodávateľskej spoločnosti aj u objednávateľskej spoločnosti bolo zistené, že dodávateľská
spoločnosť je nekontaktná, daňové priznania nepodala, nemá prenajaté priestory a správca dane
nemá o jej činnosti žiadne vedomosti. Skutočnosť, že nevykonávala ekonomickú činnosť vyplýva aj z
vyjadrenia konateľa objednávateľskej spoločnosti, ktorý pri miestnom zisťovaní uviedol, že dodávateľská
spoločnosť nevykonala v jej sídle výcvik psov a školenie zamestnancov, a že sídlo Jablůnka 178
nemá už od roku 2006. V odôvodnení rozhodnutia bolo ďalej konštatované, že spôsob, akým daňový
subjekt podával vysvetlenia o dodaní služieb a preukazoval ich uskutočnenie (Notárskou zápisnicou
NZ201/2012 zo dňa 4.9.2012, čestnými prehláseniami konateľov dodávateľskej a objednávateľskej
spoločnosti, daňovým priznaním dodávateľskej spoločnosti) nebol pre daňové účely akceptovateľný,
pretože tvrdenia daňového subjektu si navzájom odporovali, a to aj pokiaľ ide o miesto zrealizovania
týchto služieb.

Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom je výdavok (náklad) na dosiahnutie,
zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v
účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento
zákon neustanovuje inak.



Podľa § 3 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo
najavo.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia
so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, výdavky (náklady), ktorých
vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely
správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu,
ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe
alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

7.Súd v danom prípade dospel k záveru, že žalobca ako daňový subjekt jednoznačne nepreukázal, že
tvrdené skutočnosti existujú na materiálnom základe tak ako ich deklaroval na predložených faktúrach. K
oprávnenosti uznania deklarovaných výdavkov súd považuje za potrebné uviesť, že na to, aby mohol byť



výdavok uznateľný za daňový výdavok musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve
alebo zaevidovania v evidencii príjmov a výdavkov aj podmienka preukázateľnosti stanovená v § 2 ods. 1
písm. i) zákona o dani z príjmov. Znamená to, že na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov nepostačuje
len samotná existencia dokladov, v danom prípade faktúr, čestných prehlásení a pokladničných
dokladov, ktoré predložil žalobca, ale musí ísť o výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom na
dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov. Okrem toho listinné dôkazy ako aj výpovede
svedkov musia byť založené na overiteľných skutočnostiach a nemôžu si navzájom odporovať. Pokiaľ si
daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky preukázateľným spôsobom, ktoré znižujú zdaniteľné príjmy,
je povinný tieto výdavky v zmysle § 32 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve
v znení neskorších predpisov preukázať. Okrem toho na to, aby mohol byť výdavok uznateľný za
daňový výdavok musí byť splnená okrem podmienky zaúčtovania v účtovníctve alebo zaevidovania v
evidencii príjmov a výdavkov aj podmienka vecnosti, t.j. súvislosť vynaložených daňových výdavkov so
zdaniteľnými príjmami. Pokiaľ nie je preukázané, že boli splnené uvedené hmotno-právne podmienky,
nepostačuje na vznik nároku na uznateľnosť výdavkov len samotná existencia dokladov. V tomto smere
žalobca, vo vzťahu k zisteniam správcu dane neuviedol také dôkazy, ktorými by vyvrátil pochybnosti
o tom, že sa zdaniteľné obchody, resp. dodané služby reálne uskutočnili. Nepostačuje preto len
predloženie faktúr, obsah ktorých nebol pre zaúčtovanie sporných výdavkov dostačujúci, z faktúr nie je
ani zrejmé kde a kedy boli služby vykonané, v akom rozsahu a či boli reálne uskutočnené na základe
predložených zmlúv, ktoré boli podpísané v Žiline, keďže dodávateľská a objednávateľská spoločnosť
sa v predložených dôkazoch (notárska zápisnica a čestné prehlásenia) odvolávali na čísla zmlúv, ktoré
boli podpísané v Prahe.

8.Na základe vyššie zistených skutočností krajský súd dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania
správcu dane, ktoré bolo zrealizované v dostatočnom rozsahu, nevyplýva, že by žalobcom uplatnené
daňové výdavky boli bez akýchkoľvek pochybností preukázané. V tejto súvislosti súd považuje za
potrebné uviesť, že zákon o dani z príjmov ustanovuje striktné podmienky na uplatnenie výdavkov, čo
znamená, že aby mohlo byť uskutočnené zdaniteľné plnenie, ktoré je deklarované účtovným dokladom,
faktúrou so všetkými zákonnými náležitosťami, musí byť zároveň reálne materiálne preukázané,
pričom dôkazné bremeno znáša daňový subjekt. Samotná existencia faktúr bez preukázania ďalších
skutočností ešte nie je dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod sa reálne uskutočnil, pričom k preukázaniu
zdaniteľného obchodu je potrebné, aby túto skutočnosť osvedčil nielen daňový subjekt ale aj dodávateľ.
V predmetnej veci správne orgány poskytli žalobcovi dostatočný priestor, aby preukázal, že ním
predložené listinné doklady boli vystavené na základe skutočného plnenia, v dostatočnom rozsahu
vykonali i potrebné zistenia, a to výsluchom svedkov a dožiadaným na českého správcu dane
príslušného podľa sídla spoločnosti, s ktorým mal žalobca realizovať jednotlivé služby. Žalobca ako
daňový subjekt tieto skutočnosti nepreukázal, čím neuniesol dôkazné bremeno v predmetnej veci
a je povinný preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok nielen u seba, ale aj u svojho
dodávateľa, čo v predmetnej veci nenastalo. Znamená to, že žalobca ako daňový subjekt neodstránil
pochybnosti správcu dane o dodaní, resp. nedodaní služieb a ich oprávnenosť zaúčtovania do výdavkov
ovplyvňujúcich základ dane. Pokiaľ ide o žalobcom navrhovaný dôkaz v konaní pred súdom (výsluch
svedka O. S.) je potrebné uviesť, že v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva,
vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. V tejto
súvislosti súd dáva do pozornosti, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť
správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, t.j. či boli
dodržané príslušné hmotno-právne a procesne-právne predpisy. Dokazovanie sa preto riadi zásadou
prejednacou a nie zásadou vyšetrovacou, a preto súd návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania
výsluchom navrhnutého svedka nevyhovel. Okrem toho je potrebné uviesť, že správny súd je podľa §
134 ods. 1 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, a vzhľadom k tomu, že tento dôkaz bol navrhnutý
až v priebehu preskúmavacieho konania súd naň neprihliadal.

9. Súd preskúmal rozhodnutie žalovaného, pričom dospel k záveru, že žalobu nie je možné považovať za
dôvodnú, pretože uvedené žalobné dôvody neboli spôsobilé spochybniť zákonnosť postupu žalovaného,
resp. správnosť záverov, na základe ktorých boli založené vydané rozhodnutia správnych orgánov. S



poukazom na vyššie zistené skutočnosti uvedené súd preto považoval námietky žalobcu za nedôvodné,
keď tento neuniesol tak v daňovom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno a neuviedol také
skutočnosti, s ktorými by sa žalovaný relevantným spôsobom nevysporiadal. Súd preto žalobu ako
nedôvodnú zamietol.

10. O trovách konania súd rozhodol postupom podľa § 168 SSP, keď žalovanému ako v konaní
úspešnému účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.