{"guid": "af9726a8-c5ce-4408-9edd-552d12e64ef4:c043d8fe-c3ef-48ed-8873-c0bd389104b7", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1", "spisova_znacka": "23Co/7/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/7/2017 z 22. 10. 2017", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. októbra 2017, sp. zn. 23Co/7/2017, ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1", "identifikacne_cislo": "2115202802", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2017-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "nazov": "§ 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514/#paragraf-15.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/514-2003/paragraf-15"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/514#paragraf-15"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c043d8fe-c3ef-48ed-8873-c0bd389104b7", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/7/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115202802
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2115202802.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Z. O., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom A. D. XX, XXX XX J., zast.: JUDr. Adrián Cako, advokát so sídlom Rázusova 6, 917 01 Trnava,
proti žalovanej: Slovenská republika, v jej mene Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO
00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 35C/346/2015-84 zo
dňa 21. septembra 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu I. inštancie  sa   p o t v r d z u j e .

II. Žalovaná má právo na náhradu trov odvolacieho konania v 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd žalovanej uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.312,08 eur. V návrhu uvádzal, že uznesením
Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OÚV-943/20-2002, zo dňa 05.11.2002 mu bolo
vznesené obvinenie za trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm.
a) Trestného zákona a trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 ods. 2 písm. b) písm. c) Trestného
zákona. Uznesením Okresného súdu Trnava, sp. zn.: Tpr 158/2002, zo dňa 07.11.2002 v spojení s
Uznesením Krajského súdu v Trnave, sp. zn.: 3To 308/2002, zo dňa 28.11.2002, bol vzatý do väzby
z dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku. Uznesením Okresného súdu Trnava, č. k.:
4T/187/2003, zo dňa 21.04.2005 bol prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu
Trnava, č. k.: 4T/187/2003, zo dňa 29.11.2012, bol oslobodený spod obžaloby podľa § 226 písm. c)
Trestného poriadku z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutok spáchal obžalovaný. Na osobnej slobode
bol pozbavený od 04.11.2002 do 21.04.2005 teda 896 dní. V priebehu obdobia kedy sa nachádzal vo
výkone väzby bol on, jeho rodičia a brat, s ktorými pred vzatím do väzby žil v spoločnej domácnosti,
ukrátení o súkromný a rodinný život. Vzťahy medzi nimi boli pôvodne veľmi dobré a pomerne úzko boli
na seba citovo naviazaní. Rodičia mu pomáhali so zvládaním životných situácii a po každej stránke
vždy v nich nachádzal oporu. Potom ako bol vzatý do väzby sa však ich city, ktoré k nemu smerovali,
začali výrazným spôsobom meniť. Počas ich návštev v Ústave na výkon väzby s plynutím času čoraz
intenzívnejšie registroval ich ľahostajnosť a celkový nezáujem, mal pocit, že ho chodia navštevovať
len z povinnosti, napriek tomu dúfal, že potom, ako bude z väzby prepustený a ako bude preukázaná
jeho nevina, sa situácia medzi nimi zlepší. Zmena však nenastala. Po jeho prepustení z väzby sa
vzťahy medzi nimi výrazným spôsobom nezmenili a aj naďalej zostali chladné, po deviatich rokov od
prepustenia z väzby a viac ako dvoch rokov od oslobodenia spod obžaloby, sú stále zlé. Ujma, ktorá
mu bola spôsobená predstavuje ľútosť zo straty osobnej slobody, straty rodinného a spoločenského
života a smútok nad tým, že príbuzní a priatelia na neho hľadia ako na kriminálnika a pochybného



človeka. Jeho česť, dôstojnosť a spoločenská hodnota sú oslabené. Zásah do osobnostných práv
pociťuje veľmi intenzívne a hlboko a vníma ho ako neodvrátiteľný a nenapraviteľný. Uplatnenú náhradu
nemajetkovej ujmy považuje za všeobecné gesto spravodlivosti a úcty k ľudskému životu. Fakt, že časť
svojho života strávil separovaný od rodiny a spoločnosti ho bude sprevádzať po zvyšok života a na
vedomí ho budem mať on, jeho príbuzní a rovnako tak aj všetci tí, ktorí ho poznajú a ktorých spozná
v budúcnosti. Do nepríjemných situácii ho bude uvádzať pri budovaní súkromného a rodinného života,
hľadaní zamestnania a v budovaní kariéry, teda vo všetkých oblastiach života. Žalobca poukázal na
znenie ust. § 3 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, § 8 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Uviedol, že s nárokom na náhradu
škody sa podaním z 30.9.2013 označeným Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe obrátil na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Podaním
zo dňa 31.03.2014 nazvaným Stanovisko k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
rozhodlo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o nevyhovení žiadosti z dôvodu, že neboli
splnené podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. Nárok na náhradu škody si v zmysle § 17
ods. 4 zákona uplatňuje v sume 15.312,08 eur. Vyrátaný je z priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve SR, ktorá podľa zistení Štatistického úradu SR bola v rozhodnom období
nasledovná: rok 2002 - 13.511 Sk (13.511 Sk/30= 450,36 Sk), rok 2003 - 14.365 Sk (14.365 Sk/30 =
478,83 Sk), rok 2004 - 15.825 Sk (15.825 Sk/30 = 527,50 Sk), rok 2005 - 18.761 Sk (18.761 Sk/30 =
625,36 Sk), 04.11.2002 - 31.12.2002 - 57 dní * 450,36 Sk = 25.670,52 Sk, 01.01.2003 - 31.12.2003 -
364 dní * 478,83 Sk = 174.294,12 Sk, 01.01.2004 - 31.12.2004 - 365 dní * 527,50 Sk = 192.537,50 Sk,
01 01.2005 - 21.04.2005, 110 dní * 625,36 Sk = 68.789,60 Sk, spolu 461.291,74 Sk = 15.312,08 eur.

2. Nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje
nielen vnútroštátna úprava - zákon č. 514/2003 Z. z. vykonávajúci či. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj
či. 5 ods. 1 ods. 5 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy
predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva ako slobody už nie je možné napraviť,
teda neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu
(Nález US SR, sp. zn.: I ÚS 15/02 z 10. 7.2002). Podaním doručeným súdu 30.6.2016 žalobca upresnil
právnu kvalifikáciu tak, že nárok si uplatňuje podľa zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Žalobca citoval ust. §
1 ods. 1, § 2, § 3, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb.. Škoda bola žalobcovi spôsobená
uznesením o vznesení obvinenia z 5.11.2002 ako aj uznesením OS Trnava zo 7.11.2002 v spojení s
uznesením KS Trnava z 28.11.2002 o vzatí do väzby. Za nezákonné rozhodnutie považuje žalobca
uznesenie Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OÚV-943/20-2002 z 5.11.2002 o vznesení
obvinenia za trestný čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona. Zástupca
žalovaného na pojednávaní 21.9.2016 uviedol, že z obsahu návrhu ako aj z predchádzajúceho návrhu
na predbežné prerokovania vyplýva, že žalobca si nárok, uplatňuje ako nárok v súvislosti s nezákonným
rozhodnutím o vzatí do väzby. Z upresnenia právnej kvalifikácie v písomnom podaní zo dňa 30.6.2016
ako aj z prednesu na pojednávaní vyplýva, že žalobca si mieni uplatňovať nárok z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú rozhodnutím, a to vznesením obvinenia. Žalobca citoval ust. § 1 ods. 1, § 2, § 3, § 4
ods. 1, § 5 ods. 1, § 9 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. Škoda bola žalobcovi spôsobená uznesením o vznesení
obvinenia z 5.11.2002 ako aj uznesením OS Trnava zo 7.11.2002 v spojení s uznesením KS Trnava
z 28.11.2002 o vzatí do väzby. Za nezákonné rozhodnutie považuje žalobca uznesenie Okresného
úradu vyšetrovania PZ Trnava, ČVS: OÚV-943/20-2002 z 5.11.2002 o vznesení obvinenia za trestný
čin krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a trestný
čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b), písm. c) Trestného zákona. V danom prípade ide o
zmenu skutkových okolností, ktorá zakladá rozhodnutie o zmene žaloby. Vychádzala aj rozhodnutia NS
SR zo dňa 31.7.2008, sp. zn. 1MObdo/l9/2007, v ktorom NS SR uviedol, že za zmenu návrhu je treba
považovať aj procesný úkon, ktorý žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe
iných skutkových okolností než v tých, ktoré uviedol v žalobe. Žalovaná má za to, že žalobcovi nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nevznikol, a zároveň akýkoľvek nárok žalobcu na náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím Okresného súdu Trnava o vzatí žalobcu do väzby zo dňa 7.11.2002, sp.
zn. Tpr 158/2002, je v zmysle § 23 zák. č. 58/1969 Zb. premlčaný, a z uvedených dôvodov žiadala žalobu
v celom rozsahu zamietnuť. Uznesením z 21.9.2016 súd pripustil zmenu žaloby tak, že petit žaloby znel:



Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku náhradu škody v sume
15.312,08 eur spôsobenej nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia.

3. V pôvodnom znení žaloby doručenom súdu 16.2.2015 sa žalobca domáhal náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 15.312,08 eur spôsobenej rozhodnutím o väzbe, v dôsledku ktorého bol na osobnej slobode
pozbavený od 4.11.2002 do 21.4.2005, teda 896 dní. V priebehu konania žalobca prostredníctvom
svojho právneho zástupcu na pojednávaní konanom 27.4.2016 uviedol, že nárok si uplatňuje ako
nárok zo zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú vznesením obvinenia a výkonom väzby, pričom za
nezákonné rozhodnutie považuje rozhodnutie o vznesení obvinenia. Na pojednávaní právny zástupca
žalobcu zmenu návrhu nenavrhol, požiadal o poskytnutie priestoru na jeho zváženie. Podaním
doručeným súdu 30.6.2016 žalobca síce nezmenil výšku uplatňovaného nároku, ale uviedol, že
si ho uplatňuje ako náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia.
Súd posúdil obsah podania žalobcu v spojení s prednesom jeho právneho zástupcu na následnom
pojednávaní a dospel k záveru, že žalobca zmenil návrh v časti skutkových okolností a kvalifikácie
nároku v rozsahu, ktorý odôvodňuje rozhodnutie súdu o pripustení zmeny žaloby - pôvodne požadoval
náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím o väzbe, po zmene náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia. Za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon,
ktorým žalobca, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových okolností
než tých, ktoré uviedol v žalobe. - rozsudok NS SR 1M Obdo V 19/2007. Zmenu súd pripustil uznesením
vyhláseným na pojednávaní 21.9.2016 za účasti strán sporu, resp. ich zástupcov.

4. Súd sa nestotožnil s argumentáciou právneho zástupcu, že podľa obsahu je možné toto podanie
posudzovať aj ako žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia. Z označenia žiadosti ako aj jej textu jednoznačne
vyplýva, že uplatnený nárok je jasne špecifikovaný ako nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím
o väzbe. Vzhľadom k uvedenému dospel súd k záveru, že žalobca sa doposiaľ neobrátil na žalovaného
so žiadosťou o prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím -
vznesením obvinenia, v dôsledku čoho bola žaloba na súd podaná predčasne. Súd sa musel vysporiadať
aj so žalovanou vznesenou námietkou premlčania uplatneného nároku, pričom dospel k záveru, že táto
je dôvodná. Právo na náhradu škody zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
sa v zmysle § 22 premlčí v trojročnej lehote, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel
o škode. Súd vychádzal z toho, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení
obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo oslobodenie
spod obžaloby. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má pri splnení predpokladov podľa § 1 až § 4 zák. č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. V danom prípade začala premlčacia doba plynúť
dňom nasledujúcim od právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku vydaného Okresným súdom Trnava,
č. k. 4T/187/2003 zo dňa 29.11.2012, právoplatného 8.12.2012, t.j. od 9.12.2012 a uplynula 9.12.2015.
Skutočnosť, že uplatnený nárok je nárokom na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v
podobe vznesenia obvinenia žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu prvý krát predniesol
pred súdom až na pojednávaní dňa 27.4.2016 a špecifikoval v podaní doručenom súdu 30.6.2016, na
základe ktorého súd uznesením z 21.9.2016 pripustil zmenu žaloby. Nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím podľa § 1 zák . č. 58/1969 Zb. bol pred súdom uplatnený po uplynutí trojročnej
premlčacej doby a žalobcovi by nemohol byť priznaný súdnym rozhodnutím.

5. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd žalobu v celom rozsahu zamietol a podľa § 255 ods. 1 CSP
súd priznal žalovanému ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, právo na náhradu trov konania
v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Odvolanie proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 35C/346/2015 zo dňa 21.09.2016. Podľa §
355 CSP v celom rozsahu z dôvodu § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo odôvodňuje nasledovne: Napadnutý rozsudok súdu I.
inštancie považuje za nesprávny na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd rozhodol
o zmene žaloby. Zmena žaloby, o ktorej súd rozhodol bez návrhu žalobcu, spôsobila datovanie žaloby
dňom jej zmeny čo bolo obdobie, kedy bol nárok žalobcu premlčaný. S názorom súdu I. inštancie, že z
textu žiadosti na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe,
aj napriek tomu ako je návrh nazvaný, ako aj s názorom súdu, že zo žaloby vyplýva, že žalobca svoj



nárok uplatňuje na základe uznesenia o vzatí do väzby žalobca nesúhlasí. Na existenciu uznesenia
o vznesení obvinenia žalobca poukazuje a o skutočnosť v podobe vzneseného obvinenia sa opiera v
bode II. Žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (Žiadosti) a v bode I. žaloby ako aj
v bode III. Žiadosti a v bode II. žaloby, kde opisuje svoju vtedajšiu situáciu. Zákonom predpokladaný
dôvod na zmenu žaloby nebol daný. Žalobca sa v priebehu konania domáhal rovnakého práva a právo
podľa ktorého sa nároku domáhal, žiadnym spôsobom nerozširoval. Žalobca sa žalobou domáhal nároku
podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho
nesprávnym úradným postupom v sume 15.312 eur a v priebehu konania nemenil tento právny predpis
podľa ktorého sa nároku domáhal a nemenil ani výšku uplatneného nároku. Žalobca v priebehu konania
neuviedol žiadne nové, doposiaľ súdu neznáme skutočnosti na podklade ktorých sa nároku domáha
a v priebehu konania nezmenil a ani nedoplnil rozhodujúce skutočnosti tvrdené v žalobe. Navrhuje
odvolaciemu súdu, aby po preskúmaní napadnutého rozsudku z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h)
CSP zmenil napadnuté rozhodnutie súdu I. inštancie tak, že žalobe žalobcu vyhovie.

7. Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto
zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom
konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len \"štátny
orgán\"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe
má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo
ak bol spod obžaloby oslobodený.

Podľa § 9 ods. 1 veta prvá a druhá zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o
väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané
v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo
miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území
ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni.

Podľa § 10 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do
šiestich mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho
neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 20 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené
v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

Podľa § 22 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa
premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie



práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.

8. Uznesením Okresného úradu vyšetrovania PZ Trnava ČVS: OÚV-943/20-2002Ri z 5.11.2002 bolo
podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie žalobcu ako obvineného za trestný čin
krádeže spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 247 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona a trestný čin
lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. b, c/ Trestného zákona. Uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn.
Tpr 158/02 zo 7.11.2002 bol žalobca ako obvinený vzatý do väzby podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov
§ 67 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 3To 308/02 - 17 z 28.11.2002
bola zamietnutá sťažnosť obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo 7.11.2002 sp. zn. Tpr
158/02 o vzatí do väzby. Uznesením Okresného súdu v Trnave č. k. 4T 187/03 - 431 z 21.4.2005 bol
žalobca podľa § 72 ods. 1 tr. por. prepustený z väzby na slobodu. Rozsudkom Okresného súdu Trnava
č. k. 4T/187/2003-849 z 29.11.2012 bol žalobca ako obžalovaný oslobodený spod obžaloby podanej pre
trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. b/, písm. c/ Trestného zákona a pre trestný čin krádeže
formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2, § 247 ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, pretože nebolo
preukázané, že tento skutok spáchal obžalovaný. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 8.12.2012.

9. Žalobca sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu dňa 30.9.2013 písomne obrátil na žalovaného
so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe. V
bode I. žiadosti žalobca uvádza, že žiada o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa § 15
ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorá škoda
mu bola spôsobená rozhodnutím o väzbe v konaní vedenom pred Okresným úradom vyšetrovania PZ
Trnava, pod ČVS: OÚV-943/20-2002, následne pred Okresným súdom Trnava, pod č. k. 4T/187/2003
a Krajským súdom Trnava, pod sp. zn. 5To/68/2012. V bode II. žalobca uviedol, že ujma, ktorá mu bola
spôsobená, bola vyvolaná bolesťou zo straty osobnej slobody, straty rodinného a spoločenského života
a zármutkom nad tým, že príbuzní a priatelia na neho hľadeli ako na kriminálnika. Jeho česť a dôstojnosť
bola oslabená v značnej miere a jeho spoločenská hodnota klesla. Obnoviť stav týchto dotknutých
osobnostných atribútov a uviesť ho do pôvodného psychického stavu, sociálnej a spoločenskej pozície
sa vynesením oslobodzujúceho rozhodnutia nepodarilo a pocit odčinenia ujmy, ktorá mu bola zásahom
spôsobená, sa nedostavil a prítomný nie je. V bode IV. žalobca vyčíslil nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 ako minimálny nárok, pričom vychádzal z priemernej
nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR a počtu dní, počas ktorých bol vo väzbe.
V bode V. žalobca v rámci právnej kvalifikácie citoval ust. §  3 ods. 1 písm. c/, § 4 ods. 1 písm. a/ bod
1, § 8 ods. 5 písm. b/, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vzhľadom k tomu žalobca žiadal žalovaného v zmysle § 15 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej mu rozhodnutím
o väzbe, ktorý nárok si uplatnil vo výške 15.312,08 eur a priznanie trov právneho zastúpenia vzniknutých
v súvislosti s podaním návrhu.

10. Žalovaný v stanovisku k žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 31.3.2014
žalobcovi oznámil, že žiadosť bola s odkazom na ust. § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. posúdená
podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom platného a účinného do 30.6.2004, a po jej
predbežnom prerokovaní tejto žiadosti nebolo vyhovené. Pre možnosť postupu v zmysle uvedeného
zákona musia byť súčasne splnené podmienky zakotvené v predmetnom zákone, a to preukázanie
vydania nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o väzbe v konaní, ktoré neskončilo odsudzujúcim
rozsudkom, vznik škody a, predovšetkým, príčinná súvislosť medzi rozhodnutím o väzbe a prípadne
vzniknutou väzbou. V prípade uplatneného nároku nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok
pre vznik nároku na náhradu škody.

11. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní po pripustení zmeny žaloby uviedol, že bola splnená
podmienka predbežného prejednania nároku, keďže k väzbe bez vznesenia obvinenia nemohlo dôjsť.
Preto, hoci žiadosť o predbežné prerokovanie z 30.9.2013 je označená v súvislosti s nárokom na
náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe, je možné túto žiadosť vztiahnuť aj na nárok na náhradu
za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, keďže podanie by sa malo posudzovať podľa obsahu.
Právny zástupca žalobcu navrhol, aby súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu. Zástupca žalovanej
na pojednávaní po pripustení zmeny žaloby uviedol, že tvrdenie o tom, že predbežné prerokovanie



možno vztiahnuť aj na nároky na zodpovednosti za škody s spôsobenej nezákonným rozhodnutím pri
posúdení obsahu žiadosti poškodeného, považuje za nepravdivé.

12.  Z označenia ako aj zo samotného obsahu žiadosti zo dňa 30.9.2013 je zrejmé, že predbežné
prerokovanie sa týkalo nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobnej rozhodnutím o väzbe.
Uplatnený nárok ako aj právna kvalifikácia uvedená v bode 5. jednoznačne ukazuje na to, že poškodený
žiadal prerokovanie nároku za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Zo žiadnych skutočností
uvedených v žiadosti nemožno vyvodiť, že by šlo o predbežné prerokovania nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
a to vznesením obvinenie, nebol predbežne prerokovaný. Ako ďalšiu námietku žalovaná vzniesla
námietku premlčania s odkazom na § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., v zmysle ktorého právo
na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom
prípade, kedy došlo k zrušeniu nezákonného rozhodnutia. Rozhodnutie o oslobodení žalobcu nadobudlo
právoplatnosť 18.12.2012, podanie ktorým si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím, a na základe ktorého bola pripustená zmena návrhu, bolo súdu doručené
30.6.2016, t.j. po uplynutí troch rokov premlčacej doby. Zákon č. 58/1969 Zb. náhradu nemajetkovej
ujmy neupravuje, nemožno ju priznať ani pri nezákonnom rozhodnutí, ako ani pri nesprávnom úradnom
postupe.

13. V zmysle prechodného ustanovenia § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za
škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, spravuje
doterajšími predpismi, teda ust. zák. č. 58/1969 Zb. Zákon č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom rozlišuje nároky
upravené v prvej hlave ako nároky za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím okrem iných aj v
trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste (§ 1 - 4), od nárokov upravených v
druhej hlave zákona, teda nárokov na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5) a náhradu
škody spôsobenej rozhodnutím o treste (§ 6). Jedná sa o samostatné nároky, pri ktorých zákon odlišne
upravuje aj predpoklady pre ich vznik špecifikované v týchto ustanoveniach. V prípade uplatnenia
ktoréhokoľvek z týchto nárokov, je nutné ho jednoznačne špecifikovať v žalobe a zároveň nie je možné
ich v priebehu konania voľne zamieňať bez rozhodnutia o zmene žaloby v prípade ak vyjde najavo, že
dôvodným by bol iný nárok, než ten pôvodne uplatnený.

14. Poškodený dňa 30.9.2013 žiadal žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
spôsobenej rozhodnutím o väzbe, keď v texte špecifikoval, že si uplatňuje náhradu škody, ktorá mu bola
spôsobená rozhodnutím o väzbe (v bode I., bode VI., ako aj v rámci citácie ust. zák. č. 514/2003 Z. z.
v bode V.). Argumentácia právneho zástupcu, že podľa obsahu možno jeho podanie posudzovať aj ako
žiadosť na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím -
vznesením obvinenia je nesprávna, pretože jednoznačne z označenia žiadosti ako aj jej textu vyplýva,
že uplatnený nárok je vyšpecifikovaný ako nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe.

15. Aj pri podaní žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody je táto v zmysle § 9 zákona
č, 58/1969 Z. z. predpokladom pre vznik práva poškodeného domáhať sa priznania nároku na súde.
Preto správne súd I. inštancie uzavrel, že žalobca sa doposiaľ neobrátil na žalovaného so žiadosťou o
prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia,
preto bola žaloba na súd podaná predčasne. Žalovanému ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech
bolo preto tiež správne priznané právo na náhradu trov konania v rozsahu 100% podľa ust. § 255 ods.
1 CSP.

16. Z uvedených dôvodov odvolací súd vecne správny rozsudok súdu I. inštancie podľa § 387 ods. 1
a 2 CSP potvrdil.

17. Žalovaná má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný. O ich výške rozhodne súd I. inštancie.

18. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.



Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a



ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "35C/346/2015", "guid": "ee9aba60-925a-4a0a-813c-19fc10de955f:ab86a201-e877-41ab-a6ca-613ee23963e5", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 15/02", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 15/02 z 10. 7. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-07-10", "citacie_n": 425, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a4b0e85e-72ca-4fe9-9f15-3a1f36dc4394"}], "citovane_v": []}