Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/64/2017 z 1. 8. 2017
Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 1. augusta 2017, sp. zn. 25Co/64/2017, ECLI:SK:KSTT:2017:2607200224.4
Krajský súd Trnava | 25Co/64/2017 | ECLI:SK:KSTT:2017:2607200224.4 | 2017-08-01 | Uznesenie
Citované ustanovenia: § 255 CSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/96221a8d-d1b0-4bf0-8818-8170b985e167
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2017:2607200224.4

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/64/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2607200224
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 08. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2017:2607200224.4

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a členov
senátu: JUDr. Ľubica Spálová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: V. O., nar. XX.X.XXXX,
bytom K., M. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Bilkovič, Bratislava, Strojnícka 8, proti
žalovanému: Ing. B. W. - L., nar. X.XX.XXXX, bytom M., I.. T. XX/X, za účasti intervenienta na
strane žalovaného: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Bratislava,
Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Senica zo dňa 9.2.2017, č.k. 10C/123/2007-468 vo výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti náhrady trov konania   m e n í   tak,
že žalobcovi   p r i z n á v a   nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej mu sumy
preskúmavaným rozsudkom.

II. Odvolací súd žalobcovi  p r i z n á v a   nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalovanému
titulom náhrady škody na motorovom vozidle sumu 715,81 Eur s úrokom z omeškania vo výške 6%
ročne zo sumy 715,81 Eur od 9.9.2005 do zaplatenia, titulom bolestného sumu 505,36 Eur s úrokom
z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 505,36 Eur od 3.6.2006 do zaplatenia a titulom sťaženia
spoločenského uplatnenia sumu 2.477,85 Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy
2.477,85 Eur odo dňa 17. 1.2013 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovanému a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 50%.

2. Rozhodnutie v napadnutej časti náhrady trov konania odôvodnil právne odkazom na § 146 ods.
2 Občianskeho súdneho poriadku, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 257, čl. 4 ods. 1, 2 Základných
princípov Civilného sporového poriadku a vecne tým, že o trovách konania pri súčasnej právnej úprave
prichádza do úvahy použitie § 255 ods. 1 s poukazom na § 256 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Žalobca sa podanou žalobou v roku 2007 domáhal zaplatenia sumy 39.832,78 Eur s príslušenstvom
(100%), v priebehu konania zobral svoju žalobu v časti o zaplatenie sumy 37.549,07 Eur späť, čím
procesne zavinil zastavenie konania. Súd priznal žalobcovi sumu v celkovej výške 3.699,02 Eur (9,29%)
s príslušenstvom Žalovaný mal teda v konaní úspech v rozsahu 90,71%. Nakoľko bol žalovaný v konaní
úspešnejší, a ak by súd postupoval podľa uvedených ustanovení, súd by žalovanému a intervenientovi
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 81,42%, tzv. čistý pomer úspechu (90,71% - 9,29%). V
danom prípade je súd ale toho názoru, že striktný postup podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, nie je v súlade s princípmi všeobecnej spravodlivosti a princípmi, na ktorých
spočíva Civilný sporový poriadok. Uplatneniu nároku predchádzala dopravná nehoda, pri ktorej bol
žalobca ťažko zranený. Následky tejto udalosti výrazným spôsobom zasiahli do jeho ďalšieho života a
negatívnym spôsobom ho ovplyvnili. V roku 2007 si žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, okrem



iného, uplatnil náhradu na bolestnom v sume 350.000,-Sk (11.617,87 Eur) a na sťažení spoločenského
uplatnenia v sume 630.970,Sk (20.944,36 Eur), pričom tieto sumy len odhadol, nakoľko jeho zdravotný
stav sa ustálil až v roku 2012. Až s ustálením zdravotného stavu a na základe vykonaného znaleckého
dokazovania žalobca mohol jednoznačne určiť výšku nároku. Späťvzatím žaloby v časti o zaplatenie
sumy 37.549,07 Eur síce procesne zavinil zastavenie konania, ale rozhodnutie súdu o výške plnenia
záviselo od znaleckého posudku. Súčasne je súd toho názoru, že nie je možné od žalobcu požadovať
objektívnu zodpovednosť za laxný prístup jeho pôvodného právneho zástupcu, ktorý napriek výzvam
súdu 3 roky nešpecifikoval žalovaný nárok. Súd podanie žalobcu pre nedoplnenie odmietol, avšak
odvolací súd rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie. Na druhej strane je zrejmé, že podaním
žaloby žalobca inicioval súdne konanie proti žalovanému, ktorý bol nútený hájiť svoje záujmy účasťou
na konaní a zabezpečením si právnej pomoci advokáta. Rozhodnutím podľa § 257 Civilného sporového
poriadku by preto súd taktiež nepostupoval v súlade s princípmi všeobecnej spravodlivosti. S poukazom
na vyššie uvedené súd moderoval náhradu trov konania (čl. 4 Základných princípov Civilného sporového
poriadku) a priznal žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov konania vo výške 50%.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie len žalobca a to len v časti náhrady trov konania navrhujúc
zmenu rozsudku nepriznaním žalovanému a intervenientovi náhrady trov vôbec. Namietal predovšetkým
tým, že je nepochybné, že keby súd prvej inštancie rozhodoval o náhrade trov konania podľa zrušeného
Občianskeho súdneho poriadku platného do 30.6.2016, tak by rozhodol o trovách konania podľa § 142
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku podľa ktorého, aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný,
môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo
ak rozhodnutie súdu o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu. Uvedené
ustanovenie v Civilnom sporovom poriadku je však zmenené, čo je v jeho neprospech ako žalobcu
domáhajúceho sa náhrady škody na zdraví. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku síce svoju úvahu
o náhrade trov konania rozvádza a zdôvodňuje a to s poukazom na § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a v konečnom dôsledku podľa § 257, čím moderoval svoje rozhodnutie podľa
citovaných právnych ustanovení a potom sa riadil svojou úvahou tak, že žalovanému a intervientovi
priznal náhradu trov konania vo výške 50%, pričom za tohto stavu jemu nepriznal žiadnu náhradu trov
konania. Toto jeho rozhodnutie ale nepovažuje za dostatočne odôvodnené, teda prečo priznal protistrane
práve 50% rozsahu náhrady trov. Svojím rozhodnutím však súd prvej inštancie spôsobil vlastne to, že i
keď mu priznal náhradu škody na zdraví a majetku v preukázanej výške, ktorá bola výhradne ustálená
znaleckými dokazovaniami a predstavuje len rozdiel medzi jednotlivými výškami uplatnených nárokov
a toho, čo plnila poisťovňa - teda doplatky a toho, čo mu podľa zákonných predpisov skutočne patrí a
rozhodnutím o náhrade trov konania, ktoré skutočnosti budú vyššie ako samotné priznané plnenie, teda
v konečnom dôsledku z poškodenia zdravia a škody na majetku nedostane vlastne nič a bude musieť
v tomto rozdiele znášať trovy konania naviac. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje kontra
bonus mores. Poukazuje tiež na to, že nároky prevažnej väčšiny (bolestné a sťaženie spoločenského
uplatnenia) nemajú reparačnú povahu, ale satisfakčnú, kde platia len dve hľadiská a to spravodlivosť
a primeranosť. Má za to, že znaleckými posudkami bolo preukázané čo mu patrí a toto je podľa jeho
názoru aj v súlade s prísudkom súdu. Poukazujúc na § 257 Civilného sporového poriadku má za to, že
v danom prípade je preukázateľná výnimočnosť, ktorá spočíva jednak v okolnostiach prejednávanej aj
v okolnostiach na jeho strane. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať
na osobné, majetkové, zárobkové pomery účastníka konania a všímať si okolnosti, ktoré ho viedli ako
žalobcu k uplatneniu práva na súde a jeho postoj v konaní. Má za to, že súd prvej inštancie sa pri
rozhodovaní o náhrade trov konania týmito zásadami neriadil.

4. Žalovaný a intervenient odvolací návrh nepodali, k doručenému odvolaniu žalobcu sa obaja písomne
vyjadrili prostredníctvom svojho právneho zastúpenia.

5. Žalovaný poukázal na to, že odôvodnenie výroku o náhrade trov konania napadnutého rozsudku
považuje za správne. Žalobca podal nezmyselnú žalobu, ktorou sa domáhal náhrady škody vo výške
39.832,78 Eur. Naozaj nemôže znášať negatívne následky toho, že žalobca si nezmyselnosť tejto žaloby
uvedomil po viacročnom priebehu konania a žalobu v prevažnej časti zobral späť, čím procesne zavinil
zastavenie konania. Uvádza, že v prípade podania reálnej žaloby by sa vec dávno skončila. Napadnutý
rozsudok mal priznať jemu ako žalovanému náhradu 81,42% vynaložených trov konania. Súd však bral
do úvahy všetky okolnosti prípadu a priznal mu náhradu len vo výške 50%. Všetky okolnosti, ktoré uvádza
žalobca v odvolaní súd dôkazne zvážil a preto značne znížil výšku náhrady trov konania, na ktorú by
mal nárok pri striktnom dodržaní § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. Podľa neho je nesprávne



i to tvrdenie žalobcu v odvolaní, že rozhodnutie je vo výroku o trovách nepreskúmateľné. Odhliadnuc
od toho, že v Civilnom sporovom poriadku nie je nepreskúmateľnosť odvolacím dôvodom uvádza, že
súd jasne vysvetlil, prečo znížil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania. Keďže napadnutý výrok
rozsudku považuje za vecne správny, domáha sa toho, aby súd napadnutý rozsudok ako vecne správny
v zmysle § 387 Civilného sporového poriadku potvrdil a priznal má náhradu trov odvolacieho konania.

6. Intervenient k odvolaniu žalobcu zaujal stanovisko, podľa ktorého žalobca vo svojej argumentácii
sa dovoláva tej skutočnosti, že zaplatenie náhrady trov konania z jeho strany by bolo v tomto konaní
nespravodlivé, nakoľko zaplatením týchto trov by prišiel o satisfakciu, ktorú si nárokuje titulom poistného
plnenia, a za ktorú žalovaný podľa názoru žalobcu v plnom rozsahu zodpovedá. Ako intervenient
nerozporuje, že konaním žalovaného vznikla žalobcovi ujma na zdraví, ktorá zasiahla do jeho bežného
života. Je však dôležité upriamiť pozornosť súdu na právnu stránku veci, a to konkrétne na tú skutočnosť,
že je to práve žalobca, kto si v danom konaní neuplatnil celý nárok riadne, nakoľko ho uplatnil až po
uplynutí premlčacej lehoty. Skutočnosť, že si žalobca v konaní uplatnil nároky až po uplynutí premlčacej
lehoty a tým zavinil svoj procesný neúspech vo veci, preto nemôže byť na ťarchu žalovanému a ani
jemu ako intervenientovi, a už vôbec nie dôvodom, pre mimoriadne odpustenie náhrady trov konania. V
zmysle uvedeného považuje argumentáciu žalobcu v jeho odvolaní za nedôvodnú a odvolací súd žiada,
aby rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil.

7. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),
ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP, avšak za rešpektovania základných
princípov CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol
naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní strán tohto konania, ktoré
začalo, avšak neskončilo, za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 CSP), ako
aj potreba ústavne konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1
CSP).

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 2 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) OSP, ktoré má ekvivalent v § 365
ods. 1 písm. h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolaniu je možné
priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v zmysle § 388 CSP.

8. Dôvodnou bola totiž kľúčová námietka z odvolania, podľa ktorej na rozdiel od predchádzajúcej právnej
úpravy podľa OSP, za účinnosti ktorej prebehla prevažná časť konania (poznámka odvolacieho súdu),
súčasný CSP nemá ustanovenie obdobné ust. § 142 ods. 3 OSP, ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis
vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP (inak § 142 bolo úvodné ustanovenie tohto zákona o náhrade trov konania
vymedzujúce princíp zodpovednosti účastníkov za výsledok konania), podľa ktorého aj keď mal účastník
vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v
pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo
od úvahy súdu. Pritom o takéto konanie práve šlo i v prejednávanej veci.

9. Podstatou takejto úpravy bol ústup od dôsledného trvania na zodpovednosti za výsledok konania tam,
kde buď neúspech účastníka (inak oprávneného požadovať plnú náhradu trov konania) pri porovnaní
s jeho úspechom je len zanedbateľný, alebo tam, kde nebol dôvod pochybovať o opodstatnenosti
požiadavky uplatnenej žalobou čo do jej základu, avšak miera úspechu takejto požiadavky bola závislou
buď od záverov znaleckého posudku, alebo bolo dokonca na uvážení súdu, v akom rozsahu bude
považovať požiadavku za oprávnenú (z obsahu druhej časti zhora citovaného ustanovenia tu pritom
vyplýva, že sa ním normovaný postup má vzťahovať len na výšku náhrady priznávanej žalobcovi - teda



tomu, kto v konaní niečo požaduje a nie tomu, kto sa naopak určitej požiadavke niekoho iného bráni).
Dnes je potom, podľa CSP (§ 255 ods. 1, 2), na prvom mieste zásada úspechu a v prípadoch, keď mala
strana vo veci úspech len čiastočný, platí pravidlo obsiahnuté v § 255 ods. 2 CSP (pomer úspechu),
z čoho v podstate vychádzal i prvoinštančný súd, tu ďalej ale ešte použitím akejsi moderácie, právne
potom už len odkazom na čl. 4 Základných princípov CSP.

10. Podľa odvolacieho súdu tu ale nie je v rozpore s § 255 CSP ak súd uplatňujúci zásadu úspechu
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku, ako
tomu bolo nesporne i v danej právnej veci, bude vychádzať z toho, že žalobca ktorému bola priznaná
aspoň časť žalobného nároku, nemohol byť v konaní neúspešný. Nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v danom prípade treba rozlíšiť čo je základné a čo
sprevádzajúce. Za základné sa považuje zásah do žalobcovho práva. Výška náhrady ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov
konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy. Priznanie náhrady trov konania iba z prisúdenej sumy
je potom zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci“ (§ 255 CSP), keďže ten, ako už bolo
uvedené, sa skúma, čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobcu je potom
potrebné považovať za plne procesne úspešného, ak mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku
a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho procesného úspechu, závisela od úvahy súdu alebo
od znaleckého posudku. Žalobcovi potom patrí náhrada trov konania iba z prisúdenej sumy, avšak v
plnej výške.

11. Odvolaniu žalobcu bolo potom treba prisvedčiť v tom, že práve o prípad závislosti rozhodnutia o
výške plnenia od znaleckého posudku išlo aj v tejto konkrétnej veci (vo vzťahu ako k nároku na náhradu
škody na motorovom vozidle, tak aj pre prípad uplatnenej náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského
uplatnenia).

12. Žalobcovi súd prvej inštancie k času jeho rozhodovania napádaným rozsudkom priznal titulom
náhrady škody na motorovom vozidle sumu 715,81 Eur s príslušenstvom, titulom bolestného sumu
505,36 Eur s príslušenstvom a titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 2.477,85 Eur s
príslušenstvom, pričom pre účely výpočtu ceny konania mali význam len tieto tri nároky (čiže nie aj
priznané úroky z omeškania tvoriace príslušenstvo týchto právnych nárokov).

13. Žalobcovi preto podľa odvolacieho súdu patrí nárok na náhrada trov konania v plnom rozsahu z
výšky zodpovedajúcej takejto cene konania (súčtu istín priznaných nárokov).

14. Odvolací súd vedený týmito úvahami tak žalobcovi priznal náhradu trov konania, ktoré mu vznikli do
začatia tohto odvolacieho konania v rozsahu 100% z prisúdenej mu sumy preskúmavaným rozsudkom
cez zmenu napadnutého výroku o náhrade trov konania preskúmavaného rozsudku podľa § 388 CSP.

15. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov tohto
odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení
s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj
bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí a to tak, že
žalobcovi odvolací súd priznal túto náhradu v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

16. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,



strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na
príslušenstvo sa neprihliada,
napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).



Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).