Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 14S/105/2014 z 9. 5. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 9. mája 2018, sp. zn. 14S/105/2014, ECLI:SK:KSTT:2018:2014200460.5 Krajský súd Trnava | 14S/105/2014 | ECLI:SK:KSTT:2018:2014200460.5 | 2018-05-09 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: predpis č. 465/2012 Z. z., predpis č. 987/2009 Z. z., predpis č. 883/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ebedb3f0-a220-4fb3-96b4-9439bfac3491 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2014200460.5 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 14S/105/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014200460
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 05. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Laczo
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2014200460.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr.
Ľubomíra Bundzela a JUDr. Anity Filovej v právnej veci žalobcu: Z. U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. C.
XXEX, XX-XXX Y.-Y., Poľská republika, právne zastúpeného: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4,
010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Bratislava, Ul. 29. augusta
č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, za účasti: K. N. V. nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XB/XX, XX-XXX Y. Poľsko,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8410-5/2014-BA zo dňa 31.03.2014, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Súd žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznáva.

III. Ďalšiemu účastníkovi K. N. V. súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobou zo dňa 24.6.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia
žalovanej č. 8410-5/2014-BA zo dňa 31.03.2014, ktorým žalovaná zamietla jeho odvolanie a
zmenila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava vo výrokovej časti tak,
že zamestnancovi Z. U. U., nar. XX.XX.XXXX nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 7.4.2010 podľa slovenskej
legislatívny.

V ostatnej časti žalovaná potvrdila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava
č.700-0306/2011-23 zo dňa 12. septembra 2011.

2.
Žalobca v žalobe namietal porušenie predpisov materiálneho práva v súvislosti s neprimeraným použitím
čl.11 ods. 2 písm. a) základného nariadenia, článku 5 vykonávacieho nariadenia spochybňovaním
platnosti pracovnej zmluvy na základe ktorej bolo vydané potvrdenie štátu prihlásenia žalobcu k
sociálnemu poisteniu. Žalobca ďalej namietal zaťaženie negatívnymi účinkami žalobcu v dôsledku
porušenia povinnosti jeho zamestnávateľa o ktorých žalobca nevedel, ďalej namietal ľubovoľné a
svojvoľné hodnotenie dôkazov zo strany žalovanej a nedostatočné vykonané dokazovanie.

3.
Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 15.8.2014 navrhla žalobu zamietnuť. Poukázala na to, že
riešenie zamestnancov zamestnávateľa K. N. V. prebiehalo pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa
akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, ZUS Varšava, na uzatvorenie dohody



v súlade s článkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, v zmysle
ktorej je v prípade týchto zamestnancov určené poľské zákonodarstvo. Pri určovaní uplatniteľnej
legislatívy je rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom
zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými predpismi a ich zneužívaniu. Kontroly zamerané na reálny
výkon činnosti zamestnancov na území SR, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna
poisťovňa vykonávať na základe podnetov ZUS Varšava odôvodnených vznikom firiem, cieľom činnosti
ktorých nebol výkon zamestnania mimo hraníc Poľska, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne
zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.
Pre určenie uplatniteľnej legislatívy v zmysle Nariadenia č. 883/2004 v spojení s Nariadením (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 a vykonávacím Nariadením (ES) Európskeho parlamentu
a Rady č. 987/2009 je rozhodujúce preukázanie nadväznosti na reálny výkonu činnosti, ako
jeden zo základných faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho
zabezpečenia. Rovnako zásadný význam má aj preukázanie naplnenia kritéria registrovaného sídla
zamestnávateľa v zmysle čl. 14 vykonávacieho nariadenia.

4.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava sa dňa 7.7.2011 pokúsila vykonať kontrolu v mieste sídla
zamestnávateľa žalobcu, pričom zistila, že adresou jeho podnikania je neobývaný rodinný dom.
Kontrolou bolo zistené, že v tomto dome sa nenachádza žiadna prevádzka a ani žiadni zamestnanci.
Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali že zamestnávateľ prideľoval
zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu
skutočne vykonávali. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a tiež žiadny
zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ
prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovno-právneho vzťahu a že zamestnanci na území
SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie
miesta sídla zamestnávateľa uvedené vo výpise zo živnostenského registra. Evidencia dochádzky zo
strany zamestnávateľa nebola vedená. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne
v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a
dohodnutá dĺžka pracovného času je jedna osmina z pracovného času. Hrubá mzda zamestnancov bola
40,-Eur mesačne. Správa o vykonaní kontroly bola vypracovaná 14.7.2011 a súčasne bol zamestnávateľ
vyzvaný na predloženie relevantných dokladov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území
SR. Zamestnávateľ následne predložil štvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené
vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie doklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové
školenia realizované na Slovensku, faktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp.
zamestnancovo, objednávky a faktúry na výučbu obchodnej angličtiny či iné činnosti realizované
zamestnancami na území SR zamestnávateľ nepredložil ani po následnej výzve.

5.
Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplynulo, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané v
správnom konaní, v ktorom bola u zamestnávateľa K. N. V. vykonaná na základe signalizácie ZUS
Varšava dňa 7.7.2011 kontrola, nakoľko sa jednalo o jedného zo zamestnávateľov, zamestnávajúcich
osoby s podozrivo nízkym príjmom a zanedbateľným pracovným úväzkom. Účelom kontroly bolo
preverenie reálneho výkonu činnosti ich zamestnancov na území Slovenskej republiky.

6.
Na základe výsledkov kontroly vydala Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutie
č.700-0314/2011-23 z 12.9.2011, podľa ktorého zamestnancovi zamestnávateľa K. N. V.. - Z. U. U.,
nar. XX.XX.XXXX, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v
nezamestnanosti dňom 7.4.2011.

7.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie a namietal porušenie procesných
práv v súvislosti s dokazovaním predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia tak čo sa týka jeho účasti v konaní
ako aj nevysporiadanie sa s obsahom predložených dôkazov.

8.
Žalovaná ako druhostupňový správny orgán vo veci rozhodla tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdila
s odôvodnením, že kontrolou vykonanou dňa 7.7.2011 bolo zistené, že žalobca reálne nevykonával



svoju činnosť na území Slovenskej republiky, pričom pre vznik a zánik povinného nemocenského
poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti je potrebné
okrem prihlášky aj to, aby bol preukázaný zo strany zamestnávateľa reálny výkon práce svojich
zamestnancov na území Slovenskej republiky. Žalovaná zmenila prvostupňové rozhodnutie vo výroku
tak, že zamenila slová nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a v poistení
nezamestnanosti za slová nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinné poistenie v nezamestnanosti.

9.
V odôvodnení uviedla, že pri určovaní uplatniteľnej legislatívy nie je rozhodujúci len status osoby
ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj výkon činnosti. Preto je dôležité
skúmať pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len
jedného členského štátu, nie len status osoby, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia
manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Napriek tomu, že pojem
reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v základnom nariadení, v pravidlách určujúcich
uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II základného nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti
jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

10.
Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli na území Slovenskej republiky firmy, ktoré sprostredkovávajú pre
poľských samostatných podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých
prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej
republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti,
ktorú vykonávajú v Poľskej republike. Príslušná poľská inštitúcia sociálneho zabezpečenia, ZUS
Varšava, bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej
legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na určenie uplatniteľnej
legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

11.
Sociálna poisťovňa, pobočka Trnava, vykonala u zamestnávateľa K. N. V. so sídlom H. XX, dňa
7.7.2011 kontrolu zameranú na preukázanie skutočného výkonu činnosti na území Slovenskej republiky
každého zamestnanca s bydliskom v Poľskej republike. Pri vykonanej kontrole zistila, že na adrese
podnikania H. XX je neobývaný rodinný dom, v ktorom sa nenachádzala žiadna prevádzka v ktorej by
mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ
a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené žiadne doklady ktoré by preukazovali
že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho vzťahu a že
zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Taktiež bolo zistené, že uvedené miesto nespĺňa
podľa živnostenského registra štatút registrového sídla.

12.
Na základe výsledkov kontroly vykonanej pred vydaním napadnutého rozhodnutia nebolo preukázané,
že účastník konania vykonáva činnosť ako zamestnanec na území Slovenskej republiky, a preto nemôže
byť poistený na území Slovenskej republiky ani podľa jedného z vyššie citovaných článkov základného
nariadenia, t.j. článku 11 (3) (a), článku 13 (1) a článku 13 (3), čoho dôsledkom sa na neho nevzťahujú
slovenské právne predpisy sociálneho zabezpečenia.

13.
Krajský súd prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 17.6.2015, pričom zistil, že napadnuté
rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené, že vec bola nesprávne právne posúdená a súčasne, že
rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a preto ho rozsudkom číslo
14S/105/2014 zo dňa 17.6.2015 zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a/, c/, d/ OSP a vec vrátil správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

14.
Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná dňa 15.7.2015 odvolanie.



15.
Najvyšší súd SR uznesením číslo 7Sžso/57/2015 zo dňa 26.1.2017 napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom prikázal Krajskému súdu v Trnave, aby do
konania pribral ďalšieho účastníka a to zamestnávateľa žalobcu - živnostníka K. N. V.., IČO 45506108.

16.
Krajský súd v Trnave uznesením číslo 14S/105/2014-98 zo dňa 2.3.2017 pribral do konania
zamestnávateľa žalobcu K. N. V. nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XB/XX, XX-XXX Y. Poľsko.

17.
Krajský súd v Trnave uznesením sp.zn.14S/105/2014 zo dňa 15.5.2017 prerušil konanie až do
právoplatného skončenia konania vedeného na NS SR pod sp.zn.1Sžso/11/2015, v ktorom bola
predložená Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálna otázka týkajúca sa výkladu Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady č.883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

18.
V priebehu konania bol krajskému súdu doručený rozsudok Súdneho dvora číslo C-89/16 zo dňa
13.07.2017, ktorý zaujal stanovisko k výkladu článku 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu
a Rady číslo 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a
doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 z 22.05.2012. Uvedený
rozsudok Súdneho dvora bol vydaný na základe návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa
článku 267 ZFEÚ, ktorý bol podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.01.2016 a doručený
Súdnemu dvoru 15.02.2016, nakoľko na Najvyššom súde SR bolo podané viacero návrhov v rámci sporu
medzi poľským štátnym príslušníkom, ktorý vykonával samostatne zárobkovú činnosť na území Poľskej
republiky a bol zamestnaný na území Slovenskej republiky vo veci jeho účasti na slovenskom systéme
nemocenského a dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti.

19.
Uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa
29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením
(EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo 465/2012 zo dňa 29.05.2012 znie, že „Osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.“

20.
Európsky Súdny dvor (tretia komora) rozhodol tak, že uvedený Článok 13 ods. 3 Nariadenia (ES)
Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 zo dňa 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia zmeneného a doplneného Nariadením (EÚ) Európskeho parlamentu a Rady číslo
465/2012 zo dňa 22.05.2012 sa má vykladať v tom zmysle, že cieľom určiť vnútroštátnu právnu úpravu
uplatňujúcu sa v zmysle tohto ustanovenia na osobu, akou je žalobca vo veci samej, ktorý je zvyčajne
zamestnancov v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom
štáte je potrebné zohľadniť požiadavky uvedené v Článku 14 ods. 5b a Článku 16 Nariadenia Európskeho
parlamentu a Rady (ES) číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania
Nariadenia (ES) číslo 883/2004 zmeneného a doplneného Nariadením číslo 465/2015.

21.
Podľa Článku 14 ods. 5b na účely určenia uplatnených právnych predpisov podľa článku 13 základného
nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje
na všetky prípady podľa tohto článku.

22.
Článok 16 Nariadenia v odseku 1 uvádza : „dva alebo viac členských štátov príslušné týchto štátov
alebo úrady určené týmito orgánmi môžu spoločnou dohodou upraviť výnimky z článkov 11 - 15 v
záujme určitých osôb alebo určených kategórii osôb.“ Odsek 2 Článku 16 Nariadenia : „poberateľ



dôchodku splatného podľa právnych predpisov členského štátu alebo dôchodkov splatných podľa
platných predpisov viacerých členských štátov, ktorý mal bydlisko na území iného členského štátu
môžu byť na základe vlastnej žiadosti vyňatý z pôsobnosti právnych predpisov tohto iného členského
štátu za predpokladu, že nepodlieha týmto právnym predpisom na základe vykonávania činnosti ako
zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.“

23.
Krajský súd v Trnave prejednal vec na pojednávaní konanom dňa 10.5.2018 v neprítomnosti účastníkov,
ktorí sa pojednávania napriek tomu, že boli riadne predvolaní a predvolanie prevzali, nezúčastnili.
Žalobca a jeho právny zástupca svoju neúčasť ospravedlnili dňa 10.5.2018 elektronicky. Žalovaná svoju
neúčasť ospravedlnila listom zaslaným elektronicky dňa 7.5.2018 a súhlasila s prejednaním veci v jej
neprítomnosti. Pribratý účastník svoju neúčasť neospravedlnil, hoci mal doručenie predvolania riadne
vykázané.

24.
Krajský súd dospel k záveru, že zásadnou námietkou žalobcu, ktorou napáda zákonnosť napadnutého
rozhodnutia prvého stupňa ako aj žalovaného, je námietka, že žalovaná vo veci postupovala, rozhodla v
rozpore s právnou úpravou ustanovenou v článku 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady
číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

25.
Európsky parlament a Rada prijali Nariadenie 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho
zabezpečenia so zreteľom na zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a
308 konajúc postupom v článku 251 Zmluvy sledujúc ciele uvedené v preambule Zmluvy, v ktorých
súd upriamuje pozornosť najmä na to, že pravidlá koordinácie vnútroštátnych systémov sociálneho
zabezpečenia patria do rámca voľného pohybu osôb a mali by prispieť k zlepšeniu ich životnej
úrovne a podmienok zamestnania; Zmluva neustanovuje právomoci iné, ako tie, ktoré sú uvedené v
Článku 308 na prijatie primeraných opatrení v rámci oblasti sociálneho zabezpečenia osôb iných ako
zamestnancov; Nariadenie Rady (EHS) 1408/71 zo dňa 14.06.1971 o uplatnení systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov, samostatne zárobkovo činné osoby a na ich rodinných príslušníkov,
ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva bolo zmenené a doplnené a aktualizované viackrát, aby
sa zohľadnil nielen vývoj na úrovni spoločenstva vrátane rozsudkov Súdneho dvora, ale tiež aby
sa zohľadnili zmeny právnych predpisov na vnútroštátnej úrovni. Tieto faktory zohrali svoju úlohu v
čase, keď sa koordinovali pravidlá spoločenstva, stávali sa zložitými a príliš rozsiahlymi. Nariadenie a
súčasne zmodernizovanie a zjednodušenie týchto pravidiel je dôležité, aby sa dosiahol cieľ voľného
pohybu osôb; je potrebné rešpektovať osobitné vlastnosti vnútroštátnych právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia a vypracovať iba systém koordinácie; je potrebné v rámci takejto koordinácie
zaručiť v rámci rovnosti spoločenstva prístup pre dané osoby podľa rozličných vnútroštátnych právnych
predpisov; prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte nemôžu
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými; vzhľadom na proporcionalitu by sa mala venovať pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo,
že zásada prispôsobenia faktov alebo udalostí nevedie k objektívne neopodstatneným výsledkom alebo
k prekrývaniu dávok rovnakého druhu za tú istú dobu; je potrebné, aby osoby, ktoré sa pohybujú v
rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa
tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,
ktoré by z toho mohli vzniknúť.

26.
Podľa Článku 1 uvedeného Nariadenia (ES) písmeno a/ činnosť ako zamestnanec znamená každú
činnosť alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti
sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje;
písmeno c/ poistenec vo vzťahu k odvetviam sociálneho zabezpečenia, na ktoré sa vzťahuje Hlava III.
kapitola 1 a 3 znamená každú osobu, ktorá spĺňa podmienky požadované podľa právnych predpisov
členského štátu príslušného podľa Hlavy II. nároku na dávky pri zohľadnení ustanovení tohto nariadenia.

27.
Podľa Článku 1 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov
členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a



podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov ako aj na ich
rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

28.
Podľa Článku 11 bod 1 uvedeného Nariadenia (ES) osoby, na ktoré sa toto Nariadenie vzťahuje,
podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu a tieto právne predpisy sa určia v súlade
s touto Hlavou.

29.
Podľa Článku 13 bod 3 uvedeného Nariadenia (ES) osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako
zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch
podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec alebo ak
vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v
súlade s odsekom 1.

30.
Podľa Článku 16 Nariadenia (ES) číslo 987/2009, ktorým sa upravuje postup uplatňovania Článku 13
základného Nariadenia :
1.Osoba, ktorá vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch informuje o tejto skutočnosti
inštitúciu, určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
2.Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré
sa na dotknutú osobu uplatňujú so zreteľom na Článok 13 základného Nariadenia a Článok 14
vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom
určení uplatniteľných právnych predpisov určenej inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť
vykonáva.
5.Príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené
za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
6.Ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1 uplatnia sa ustanovenia tohto článku na
podnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska len čo je o situácii tejto osoby
informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.

31.
Krajský súd námietku žalobcu, ktorou namietal porušenie Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia
vyhodnotil ako nedôvodnú. K uvedenej námietke konštatuje, že pre aplikáciu tohto Článku musia
byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného Nariadenia
stanovenie a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území členského štátu
v danom prípade žalobcu na území Slovenskej republiky podľa názoru súdu zhodne s názorom
správneho orgánu, formálne uzatvorenie pracovnej zmluvy medzi zamestnancom a zamestnávateľom
ešte nezakladá žalobcovi právo na aplikáciu Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia, pretože
uzatvorením pracovnej zmluvy pracovník nenadobúda automaticky status zamestnanca. Vychádzajúc z
judikatúry Súdneho dvora EÚ za zamestnanca je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne
konkrétne činnosti, teda ten kto vykonáva skutočnú a efektívnu činnosť. Napokon aj v Článku 13
ods.3 základného Nariadenia vyplýva, že výkon práce musí byť reálny. Vzhľadom k uvedenému
súd dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa napadnutými rozhodnutiami nepostupovala v rozpore s
právnou úpravou obsiahnutou v základnom Nariadení o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia
a jeho vykonávacieho Nariadenia. Nemožno vytknúť žalovanému správnemu orgánu, že vo veci
nevykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu a že nezistil dostatočne skutkový stav, pretože formálne
doklady predložené zamestnávateľom žalobcu len formálne deklarovali vznik pracovného pomeru
medzi žalobcom a účastníkom konania bez akejkoľvek výpovednej hodnoty o tom, že žalobca ako
zamestnanec na území Slovenskej republiky skutočne uskutočňoval činnosť podľa pracovnej zmluvy.
Taktiež nie je možné vytknúť žalovanému, že na žalobcu resp. jeho zamestnávateľa preniesol nad
rozsah zákona dôkaznú povinnosť, pretože vykonávacie Nariadenie Článok 16 ods. 1 a 6 stanoví
osoby vykonávajúce činnosť vo viacerých členských štátoch povinnosť poskytnúť príslušnej inštitúcii
sociálneho zabezpečenia informácie, teda samotná práva úprava vykonávacieho Nariadenia ustanovuje
dôkaznú povinnosť osobe vykonávajúcej činnosť vo viacerých členských štátoch výkon svojej činnosť
preukázať. Pre správnu aplikáciu hmotnoprávnej úpravy Článok 13 ods. 3 základného Nariadenia v
danom prípade bolo vyriešenie základnej otázky, či žalobca na území Slovenskej republiky používal
status zamestnanca, vzhľadom k uvedenému preto bolo aj jeho povinnosťou v preskúmavacom konaní



predložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na území
Slovenska skutočne aj vykonával prácu dojednanú v predloženej pracovnej zmluve. Nepredložením
takýchto dôkazov malo za následok neunesenie dôkaznej povinnosti na preukázanie pravdivosti jeho
tvrdení o výkone zamestnania na Slovensku.

32.
Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich za administratívneho spisu, súd sa stotožnil so
záverom správneho orgánu, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného
Nariadenia článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na
území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva
činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských
štátoch tak, ako to predpokladá článok 13 ods. 3 základného Nariadenia. Uvedené ustanovenie
základného Nariadenia predpokladá skutočný existujúci súbeh dvoch činností (zamestnania a SZČO
vykonanej v odlišných členských štátoch) len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného
Nariadenia Článku 13 ods. 3 a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu
(Hlava II. Článok 16 vykonávacieho Nariadenia). (rozsudok NS SR č.7Sžso/70/2015 zo dňa 16.05.2017).

33.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti súd vyhodnotil námietku žalobcu za nedôvodnú a pokiaľ
ide o použitie Článku 14 ods. 5b ako stanovuje pri výklade Článku 13 ods. 3 základného Nariadenia
rozsudok Európskeho súdneho dvora číslo C-89/2016 zo dňa 13.07.2017 krajský súd v tejto súvislosti
poznamenáva, že v danom prípade je toto rozhodnutie neaplikovateľné pre daný prípad, keďže Sociálna
poisťovňa vyslovila právny záver, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkového poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy na základe
skutkových zistení, že žalobca nepreukázal výkon činnosti zamestnanca na území Slovenska a nie z
dôvodu, že výkon práce žalobcu na území Slovenska bol zanedbateľný ako to stanovuje Článok 14 ods.
5b vykonávacieho Nariadenia.

34.
Krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie,
povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 07.04.2010 podľa slovenskej
legislatívy, pretože samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom
žalobcu nezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodov uvedených vyššie, t.j.
že nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnanca - žalobcu na území SR.

35.
Skutočnosť, že nebol preukázaný reálny výkon zamestnanca - žalobcu na území SR konštatoval vo
svojom rozhodnutí aj žalovaný, ktorý poukázal, že pri kontrole, ktorá bola zameraná na preukázanie
skutočného výkonu činnosti na území SR zistil, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom
sa nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly nebol
v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ a ani žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli predložené
žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania
pracovnoprávneho vzťahu a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali. Evidencia
dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola vedená, z pracovnej zmluvy žalobcu, ktorý má bydlisko
v Poľskej republike vyplýva, že zamestnávateľom stanovený čas bol 40 hodín týždenne a dohodnutá
dĺžka pracovného času bola 1/8 z pracovného času, hrubá mzda tohto zamestnanca bola 40 eur
mesačne. V priebehu kontroly bol zamestnávateľ žalobcu vyzvaný na predloženie relevantných dokladov
preukazujúcich výkon reálnej práce žalobcu na území SR, zamestnávateľ síce predložil štvrťročne
správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácii, ale iné doklady, ktoré
žiadala od zamestnávateľa Sociálna poisťovňa nepredložil ani po následnej výzve hoci má táto povinnosť
vyplýva priamo zo zákona.

36.
Krajský súd poznamenáva, že nakoľko zo začlenení čl. 14 ods. 5 a 5b vykonávacieho nariadenia vyplýva,
že tieto spresňujú čl. 12 a 13 základného nariadenia, tak vyslovuje právny názor, že citované ustanovenie
čl. 14 ods. 5b vo väzbe na čl. 5 vykonávacieho nariadenia sa viaže k aplikácii čl. 13 základného
nariadenia iba vo vzťahu k tým ustanoveniam čl. 13, v ktorých je potrebné vyhodnocovať, či sa jedná o
podstatnú (nie zanedbateľnú) časť činnosti vykonávanú v tom ktorom členskom štáte.



37.
Podľa názoru krajského súdu, ustanovenie čl. 14 bod 5b vykonávacieho nariadenia vzhľadom aj na
systematizáciu čl. 14 a znenie ods. 5a a predchádzajúcich odsekov čl. 14 vykonávacieho nariadenia, sa
neviaže k čl. 13 ods. 3 prvá časť vety pred „alebo", ale iba k čl. 13 ods. 1 a 2 základného nariadenia,
ktoré však nie je možné na status žalobcu aplikovať.
Posudzovanie podstatnej činnosti, teda či činnosť má marginálny charakter z hľadiska aplikácie čl. 14
vykonávacieho nariadenia, nie je možné, ak žalobca vykonáva činnosť SZČO v jednom členskom štáte
a súčasne vykonáva zamestnanie na území iného členského štátu u zamestnávateľa so sídlom v inom
členkom štáte, čo je aj prípad žalobcu.
38.
Podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha
preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka, či na základe podkladov získaných
žalovanou počas vykonaných kontrol zamestnávania zahraničných pracovníkov na území Slovenskej
republiky boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že žalobcovi
príslušné poistenia v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. a predpisov Európskej únie nevzniklo, t.j. otázka
správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady
materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva.
Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

39.
V tejto súvislosti s poukazom na odôvodnenie základného nariadenia Súdny dvor konštatoval
(marginálny bod č. 34), že cieľom základného nariadenia, je zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych
systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný
pohyb osôb, a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb
pohybujúcich sa v rámci Únie.

40.
Za skutkového stavu zisteného v preskúmavanej veci sa žalobca podľa Súdneho dvora musí fakticky
považovať za osobu, ktorá podlieha právnej úprave členského štátu, kde je zamestnancom (Slovenská
republika).
Avšak s poukazom na čl. 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia Súdny dvor uviedol, že na určenie
rozhodnej právnej úpravy podľa článku 13 základného nariadenia sa neberú do úvahy zanedbateľné
činnosti, ktorej rozsah mal poľský úrad ZUS zistiť u žalobcu v inej veci, t.j. aj u žalobcu v preskúmavanej
veci. Preto pri určení rozhodnej právnej úpravy, ktorej podlieha žalobca, mala žalovaná vychádzať
z článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc čl. 14 ods. 5b ako aj čl. 16 vykonávacieho
nariadenia.
Pritom, hoci sa na základné nariadenie a vykonávacie nariadenie nazerá ako na rovnocenné akty práva
Únie, je nutné vykonávacie nariadenie v prípade existencie rozporov vykladať vo svetle základného
nariadenia (napríklad rozsudok Súdneho dvora 24. októbra 1996 sp.zn. C-335/95 vo veci Picard).

41.
Krajský súd sa stotožňuje so záverom, že ustanovenia zakotvené v čl. 14 ods. 5b prvej ako aj druhej
vety vykonávacieho nariadenia do právnej úpravy vykonávacieho nariadenia explicitne zaviedli pravidlo
o neposudzovaní zanedbateľných činností na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov naprieč
celým čl. 13 základného nariadenia, teda bez ohľadu na to, či ide o SZČO alebo ide o zamestnanca.
Z uvedeného dôvodu potom poľský úrad ZUS pristúpil k aplikácii čl. 11 ods. 3 písm. a) základného
nariadenia na situáciu žalobcu.
Potom, ak sa žalobca domnieval, že jeho sociálne zabezpečenie spadá pod slovenský právny poriadok,
mal sa domáhať nápravy svojho nežiaduceho stavu na konajúcom vnútroštátnom orgáne, t.j. na
poľských úradoch (Rozsudok NS SR sp.zn.1Sžo/11/2015 zo dňa 22.8.2017).

42.
Na margo rozsudkov NS SR č.9Sžso 90/2015 a 9Sžso 160/2015 ktoré predložil právny zástupca žalobcu
spolu s ospravedlnením svojej neúčasti na pojednávaní, krajský súd konštatuje, že tieto rozsudky sú pre
uvedený prípad neaplikovateľné z dôvodu, že boli vydané ešte pred rozhodnutím Súdneho dvora číslo
C-89/16 zo dňa 13.7.2017, ktorý v prípadoch, ktorý sa týka aj žalobcu, vyslovil právny názor a ktorý bol
prevzatý aj do dôvodov tohto rozsudku.



43.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozsudku.

44.
O trovách konania rozhodol súd tak, že procesne úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal v
súlade s ustanovením článku 168 SSP, nakoľko žalovaný je orgánom štátnej správy a takémuto orgánu je
možné priznať trovy len výnimočne, pričom podľa názoru krajského súdu takéto dôvody v konaní neboli.

45.
Pribratému účastníkovi krajský súd nepriznal trovy konania z dôvodu, že tento si trovy neuplatnil a navyše
tomuto účastníkovi v konaní žiadne trovy nevznikli.

46.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v
Trnave a to v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.