Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/93/2016 z 20. 3. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. marca 2018, sp. zn. 20S/93/2016, ECLI:SK:KSTT:2018:2016200590.3 Krajský súd Trnava | 20S/93/2016 | ECLI:SK:KSTT:2018:2016200590.3 | 2018-03-20 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov Citované ustanovenia: § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z., § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cde8b1b9-30ab-4413-b915-51a97580eb84 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2016200590.3 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/93/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2016200590
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2016200590.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov senátu
JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: GEO INDUSTRIA, s.r.o.,
Pažitná 1015/25, 926 01 Sereď, IČO: 46 510 281, zastúpeného spoločnosťou Prosman a Pavlovič,
advokátska kancelária, s.r.o., Hlavná 31, 917 01 Trnava proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného číslo 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd napadnuté rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky
číslo: 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016 a rozhodnutie Daňového úradu Trnava číslo:
9201401/5/892075/2014/Jan zo dňa 4.4.2014 z r u š u j e a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.

II. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.
Žalobou doručenou súdu dňa 6.10.2016 sa žalobca domáhal prostredníctvom svojho právneho
zástupcu zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 103646301/2016 zo dňa 2.8.2016, ktorým žalovaný
ako druhostupňový správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.
9201401/5/892075/2014/Jan zo dňa 4.4.2014, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zák.č. 563/2009
Z.z. o správe daní (ďalej len daňový poriadok) určený rozdiel dane z pridanej hodnoty 10 016,36 eur
podľa zák.č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013, súčasne došlo k
zníženiu nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie jún 2013 zo sumy 10 802,31 eur na sumu 785,95
eur.

2.
Žalobca v žalobe namietal, že rozhodnutia správnych orgánov považuje za nezákonné, keď zo strany
správcu dane a žalovaného došlo k nesprávnemu posúdeniu rozloženia dôkazného bremena, pokiaľ ho
v celom rozsahu určil žalobcovi. Zo strany správnych orgánov v rámci vlastného dôkazného bremena
nedošlo k preukázaniu, že tovar nebol dodaný subjektom, ktorý je uvedený na obchodných dokladoch.
Poukázal na to, že takéto konštatovanie nemožno vyvodiť ani z výpovede svedka B. O., ktorý naopak
potvrdil, že dodávateľská spoločnosť S.E.A - MBM spol. s r.o. so žalobcom spolupracovala a tovar
bol dodaný v deklarovanom množstve ako aj kvalite. Ďalej namietal, že správca dane ostatných
svedkov odmietol skúmať; ako boli nasledujúci dodávatelia napr. betónových zmesí, betonárov, tesárov,
ktorých práca nadväzovala práve na dodaný tovar a ktorý by mohli potvrdiť, či kamenivo bolo alebo
nebolo dodané. Taktiež namietal, že nebol realizovaný výsluch svedka B. N. - konateľa dodávateľskej
spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., pričom konštatoval, že aj napriek tejto skutočnosti sa správcovi
dane nepodarilo preukázať, že tovar nedodal deklarovaný dodávateľ. Poukázal ďalej na to, že žalovaný



realizoval aplikáciu § 24 ods. 1 v spojení s § 24 ods. 3 daňového poriadku v rozpore s aktuálnou
judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Európskeho súdneho dvora, keď dôkazné bremeno týkajúce sa
osoby dodávateľa, pri nespochybnení materiálneho plnenia, nezákonným spôsobom preniesol na
žalobcu. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (3Sžf 24/2012, 3Sžf
8/2014 ako aj 3Sžf 1/2010), v ktorých bolo konštatované, že pre prípady nespochybnenej materiálnej
existencie tovaru je dôkazné bremeno, pokiaľ ide o osobu dodávateľa tovaru na správcovi dane a nie na
daňovom subjekte. V danom prípade žalovaný nikdy nemohol reálne spochybniť existenciu kameniva,
nakoľko žalobca jeho existenciu preukázal podrobnou fotodokumentáciou z čiastkových dodávok, z
priebehu súbežných stavebných prác, administratívnou dokumentáciou (zmluvou o dielo, stavebným
denníkom, dochádzkou zamestnancov, protokolmi o skúškach, stavebným konaním, vyjadreniami
správcom sietí SPP, ZSE a inou rôznorodou podpornou dokumentáciou) ako aj svedectvami osôb, ktoré
potvrdili dodávku predmetného tovaru ako aj úhradou za tovar zrealizovanou bankovým prevodom.
Skutočnosť, že tovar bol dodaný a následne zapracovaný do stavebného diela ako podklad pod
betónovú plochu je preukázané práve vyššie uvádzanými dôkaznými materiálmi ako aj existenciou
stavebného diela, čo správca dane nikdy nespochybnil. Uviedol, že takáto procesná situácia (prijaté
zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe dodávateľa) bola posudzovaná v
rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf 1/2010, v ktorom bolo konštatované, že dôkazné bremeno
(týkajúce sa osoby dodávateľa tovaru) nenesie daňový subjekt, ale vždy správca dane. Všeobecné
dôkazné bremeno daňového subjektu vyplývajúce z § 29 ods. 8 zákona o správe daní (v súčasnosti
ide o ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku) je v danom prípade modifikované právom Európskej únie.
Správca dane a žalovaný v danom prípade nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec
neposúdili z hľadiska práva Európskej únie, čo je možné aplikovať aj na predmetnú vec. Zdôraznil, že
správca dane ako aj žalovaný v rámci vlastného dôkazného bremena v žiadnom prípade nepreukázali,
že tovar nebol dodaný subjektom, ktorý je uvedený na obchodných dokladoch, pričom správca dane a
žalovaný v rozpore so zákonom dôkazné bremeno o preukázaní osoby dodávateľa preniesli na žalobcu,
čo nebolo správne. Žiadal preto rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho
orgánu zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

3.
V predmetnej veci podal písomné vyjadrenie žalovaný, a to podaním zo dňa 5.12.2016, v ktorom
žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Nespochybňoval materiálnu existenciu určitého množstva
kameniva, avšak poukázal na to, že z ust. § 24 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že daňový subjekt
preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a na ktorých preukázanie bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania. Poukázal ďalej na to, že zo strany
žalobcu požadované listinné doklady (identifikácia dodávateľa stavebných prác, predloženie písomnej
zmluvy o dielo uzatvorenej so zhotoviteľom prác, predloženie stavebného denníka ako aj kolaudačného
rozhodnutia) neboli predložené ku všetkým uvedeným skutočnostiam sa žalobca vyjadril iba v tom
smere, že stavba bola v režime dodatočného stavebného povolenia, stavebné povolenie mal mať k
dispozícii investor obchodná spoločnosť GeoRecykling, s.r.o., pričom stavebný denník spoločnosťou
GeoRecykling, s.r.o. vedený nebol, táto spoločnosť nedisponovala ani projektovou dokumentáciou a
dielo nebolo ani ukončené, resp. skolaudované. Pokiaľ ide o žalobcom uvádzané rozsudky Najvyššieho
súdu SR, tak uviedol, že tieto sa vzťahujú na konkrétny prípad, okrem toho v rozsudku NS SR
č.k. 3Sžf 1/2010 bol skutkový stav odlišný aj v tom, že v tejto veci bolo materiálne plnenie presne
identifikované, avšak dodávateľ v rámci miestneho zisťovania nevedel preukázať, že dodaný tovar
vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi. V prípade žalobcu nebolo vôbec
možné predmetné kamenivo presne identifikovať a rovnako sa nepodarilo žiadnym spôsobom vypočuť
konateľa dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM, spol. s r.o. B. N.. Pokiaľ ide o žalobcom spomínanú
výpoveď svedka B. O. tak k tejto uviedol, že má iba všeobecný charakter, čo je zrejmé z toho, že i
keď menovaný potvrdil uskutočnenie spornej dodávky, nevedel uviesť, od koho malo byť predmetné
kamenivo nakúpené. Menovaný nevedel ďalej konkretizovať, kde bol tovar nakladaný, nemal vedomosť
o mieste a spôsobu nakládky kameniva a ani nevedel uviesť osoby, ktoré mali byť prítomné pri nakládke
kameniva, neidentifikoval ani názov prepravcu, mená vodičov motorových vozidiel ako aj evidenčné
čísla motorových vozidiel, ktorými mala byť preprava realizovaná. Tiež poukázal na to, že v daňovom
konaní, v ktorom je podľa zákona a za podpory Ústavy SR kladený dôraz na záujem štátu, okrem
zásady voľného hodnotenia dôkazov platí tiež prejednávacia zásada, ktorá spočíva v tom, že pri
dôkaznej povinnosti daňovníka nie je príslušný daňový orgán povinný vyhľadávať dôkazy, svedčiace
v prospech daňovníka. Jeho povinnosťou je len posúdiť dôkazy rozhodné pre správne určenie dane.
Zdôraznil, že daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení



a vyúčtovaní, alebo na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania,
ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov uvedených daňovým
subjektom. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na
daňovom subjekte. Správca dane posudzuje v rámci dokazovania závažnosť jednotlivých dôkazných
prostriedkov a je tiež v jeho právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a
rozhodnúť o ich dôkaznej preukaznosti. Toto bolo konštatované v odôvodnení rozsudku NS SR č.k.
Sž-o-NS 44/03 zo dňa 23.10.2003. Vo vzťahu k samotným dokladom, ktoré predložil žalobca žalovaný
poukázal na odôvodnenie rozsudku NS SR č.k. 8Sžf 136/2013 zo dňa 29.1.2015 v zmysle záverov
ktorého bolo konštatované „ je technicky možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie
bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom
rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade". V súvislosti s dôkazným bremenom poukázal na
rozsudok Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf 67/2013 zo dňa 1.7.2015, v ktorého odôvodnení súd judikoval,
že „Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje
daňový subjekt - žalobcu. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami a iným listinným
dôkazom nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že
sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti
účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že
daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu". Za tohto stavu žiadal žalobu
ako nedôvodnú zamietnuť.

4.
Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, oboznámil sa s
obsahom súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

5.
Právny zástupca žalobcu na pojednávaní konanom dňa 21.3.2018 uviedol, že žiada rozhodnutie
žalovaného postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), e) a f) SSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie, nakoľko zo strany správcu dane ako aj žalovaného došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného
bremena. V danom prípade mal správca dane ako aj žalovaný preukázať súvislosti s obstarávacími
procesmi dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., pričom dôkazné bremeno v tomto smere
nemôže zaťažovať daňový subjekt. V tejto súvislosti ďalej namietal, že správca dane ako aj žalovaný
nedostatočne vykonali dokazovanie ohľadne vecného plnenia v predmetnej veci. V tejto súvislosti
poukázal aj na to, že od roku 2013 nebolo zo strany správnych orgánov iniciované žiadne trestné
konanie, ktoré by nejakým spôsobom preverovalo podvodne konanie daňového subjektu, ktoré mu mal
byť dodaný tento tovar (kamenivo). Ďalej uviedol, že daňový subjekt správcovi dane predložil všetky
doklady, ktoré mal k dispozícii a podľa jeho názoru nemôže zodpovedať za konanie dodávateľskej
spoločnosti.

6.
Poverený zástupca žalovaného uviedol, že správca dane nespochybňuje materiálnu existenciu plnenia,
avšak v danom prípade žalobca ako daňový subjekt nepreukázal, že plnenie bolo dodané práve
spoločnosťou S.E.A - MBM, spol. s r.o. . V takýchto prípadoch dôkazné bremeno zaťažuje daňový
subjekt, čo vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR 8Sžf 67/2013 zo dňa 1.7.2015. V súvislosti s
výsluchom konateľa dodávateľskej spoločnosti - B. N. uviedol, že správca dane mal záujem zrealizovať
výsluch tohto svedka, a to prostredníctvom Kriminálneho úradu finančnej správy, avšak menovaného
sa nepodarilo predviesť.

7.
Podľa § 3 daňového poriadku
(1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy
štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov
a iných osôb.
(2) Správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a
poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca
dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne



a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a
vyrubeniu dane.
(3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
(4) Správa daní je neverejná okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje. Z úkonov pri správe daní
sa nesmú zverejňovať obrazové, zvukové alebo obrazovo-zvukové záznamy.
(5) Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené
zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt
nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.
(6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho
úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon
alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické
opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého
daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je
účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.
(7) Daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
(8) Právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb podľa § 4 ods. 2 písm. d) pri správe daní
je úzko spolupracovať so správcom dane.
(9) Správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali
neodôvodnené rozdiely.
(10) Ustanovenia odsekov 1 až 9 sa primerane vzťahujú aj na Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky
(ďalej len "finančné riaditeľstvo") a Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len "ministerstvo"),
ak postupujú podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov. 1).

Podľa § 24 ods. 1 písm. a) daňového poriadku
(1) Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2)

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku
(2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli
zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku
(3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú
rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo
známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku
(4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny,
protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a
evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 49 ods. 1 zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
(1) Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo
službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
(2) Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zák.č.222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty
(1) Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak



a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

8.
Daňový poriadok definuje základné zásady daňového konania, ktoré vychádzajú z princípov právneho
štátu, Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej legislatívny pri aproximácii daňového práva SR a
krajín Európskej únie. V zmysle základnej zásady daňového konania sa v daňovom konaní postupuje
v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných zúčastnených v
daňovom konaní. Daňový poriadok je procesným predpisom upravujúcim postupy pomocou ktorých
správcovia daní realizujú úlohy a ciele určené hmotnoprávnymi normami (najmä daňovými zákonmi) a
je zárukou zákonného postupu pri splnení úloh správcu dane ako aj zárukou zákonnej ochrany práva
a právom chránených záujmov daňových subjektov. Medzi podstatné princípy daňového poriadku patrí
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (ust. § 3 ods. 1 Daňového poriadku). V zmysle zásady
súčinnosti (ust. § 3 ods. 2 Daňového poriadku) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej
súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších
zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov, uvedená v ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, podľa
ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z Daňového
poriadku vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom všetky
skutočnosti ktoré majú vplyv na správne určenie dane preukazuje daňový subjekt, ak bol vyzvaný
správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť
a úplnosť evidencie a záznamov ktoré je povinný viesť (ust. § 24 ods.1 Daňového poriadku). Pri
realizovaní tejto činnosti daňové orgány vychádzajú zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, pričom
správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo
najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (ust. § 24 ods.2 Daňového poriadku),
pričom využíva prostriedky, ktorými možno objasniť okolnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti pre posúdenie či predmetná dodávka tovaru je alebo nie je oslobodená od dane a tieto vo
svojom podmieňujú správnosť určenia dane. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky ktorými možno
zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

9.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-
právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto
zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje
povinnosti stanovené príslušnými hmotno-právnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu zákon
o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných
skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu.

10.
Podľa názoru správneho súdu správca dane a žalovaný nesprávne posúdili rozloženie dôkazného
bremena, keď ho v celom rozsahu určili žalobcovi ako daňovému subjektu (§ 24 ods. 1 daňového
poriadku), napriek tomu, že v predmetnej veci išlo aj o posudzovanie vzťahov, ktoré sa týkali iného
subjektu, a to dodávateľskej obchodnej spoločnosti S.E.A - MBM spol. s r.o., ktorá realizovala dodanie
kameniva žalobcovi. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že je práve povinnosťou správcu
dane preukázať súvislosti s obstarávacími procesmi tejto dodávateľskej spoločnosti. Je potrebné
konštatovať, že výber druhu dôkazného prostriedku je na správcovi dane a závisí od otázky, ktorú treba
objasniť, pričom je na správcovi dane, ktoré dôkazy vykoná, tento však nie je viazaný len návrhmi
daňových subjektov, ale dokazovanie musí realizovať v závislosti od objasňovanej skutočnosti. V tejto
súvislosti správny súd poukazuje predovšetkým na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 3Sžf 1/2011
zo dňa 15.3.2011, v ktorého odôvodnení je konštatované, že skutočnosti vymedzené v § 49 ods. 2
písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zák.č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu.
Z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobcu na právne vzťahy týkajúce sa
jeho dodávateľa a dodávateľových subdodávateľov. Tieto skutočnosti nemôžu tvoriť dôkazné bremeno
daňového subjektu a ani nemôže z týchto skutočností daňový subjekt znášať dôkaznú núdzu. V tejto



súvislosti je potrebné poukázať tiež na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch
C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulstrum elektronics) a C-484/03 (Bond house), kde súdny dvor vyslovil,
že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca
alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platca nevie alebo nemôže vedieť.
Každá transakcia musí byť posudzovaná sama o sebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť
zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Ďalej bolo v odôvodnení tohto rozhodnutia
konštatované, že ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia (čo platí aj v tomto
prípade), vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré
nastali u dodávateľa znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. V danom prípade je
potrebné správcovi dane, resp. žalovanému vytknúť, že v súvislosti s výkonom daňovej kontroly na
zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti žalobcovi nebol vypočutý
ako svedok konateľ dodávateľskej spoločnosti B. N., ktorý by mohol vysvetliť a ozrejmiť všetky dôležité
otázky týkajúce sa dodania kameniva. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že dňa 23.1.2014
bolo v čase od 9,45 hod. do 10,45 hod. vykonané colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, pobočka
západ, pracovisko Nitra preverovanie tejto osoby za účelom zabezpečenia jeho výsluchu ako svedka a
jeho predvedenia na Daňový úrad Trnava, pričom bolo zistené, že B. N. má „hlásený pobyt bezdomovca
Z.", pričom podľa vyjadrenia pracovníčky Obecného úradu v Z. sa táto osoba v obci už dlhodobejšie
nezdržiava a od 14.4.2008 má zrušený trvalý pobyt na adrese Z. XXX. Z iného konania vedeného na
tunajšom súde pod spis. zn. 20S/5/2017 však bolo zistené, že menovaný by sa mal zdržiavať na adrese
M. ulica XX/B v K., kde by mal bývať so svojou družkou R. M. a dieťaťom B. N.. V tejto súvislosti je
potrebné konštatovať, že správca dane, resp. žalovaný mal využiť aj ďalšie možnosti ako zabezpečiť
účasť tohto svedka na výsluchu pred správcom dane, keď mohli byť požiadané o súčinnosť príslušné
orgány polície s požiadavkou, aby tomuto svedkovi doručili predvolanie na výsluch, resp. zrealizovali
jeho predvedenie, v prípade, že by sa tento svedok na výsluch neustanovil. Konštatovanie správcu dane
v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 13.2.2014, že sa v decembri 2012 nepodarilo ani za súčinnosti
policajného orgánu zrealizovať predvedenie konateľa dodávateľskej spoločnosti S.E.A - MBM, spol.s
r.o. nemožno považovať za postačujúce z hľadiska úkonov smerujúcich k zabezpečeniu tohto svedka ho
vypočuť pred správnym orgánom, a naviac tento stav bol aktuálny ešte v roku 2012. Okrem toho správny
súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že dňa 5.12.2013 sa menovaný telefonicky skontaktoval
so zamestnancom správcu dane (vyplýva to z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia
správneho orgánu zo dňa 4.4.2014), pričom na jeho otázku, či je predvolaný na Daňový úrad Trnava
prostredníctvom polície mu bolo zo strany pracovníka správcu dane oznámené, že takéto informácie
sa neuvádzajú telefonicky a povedal mu, že pokiaľ je konateľom tejto spoločnosti S.E.A - MBM, spol.
s r.o., tak má preberať poštu a následne na ňu reagovať. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ svedok
B. N. kontaktoval zamestnanca správcu dane, tak si s ním mohol dohodnúť termín výsluchu ako to
urobil aj v prípade konateľa daňového subjektu Y.Y.. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že v
prípade B. N. ide o výpoveď kľúčového svedka, ktorá je zásadnou otázkou a dôkazom pri preukázaní
tvrdení žalovaného o tom, že plnenie nebolo dodané spoločnosťou S.E.A - MBM, spol.s r.o. . V tejto
súvislosti správny súd uvádza, že pokiaľ si platiteľ uplatňuje právo na odpočítanie dane z dodávateľskej
faktúry musí vedieť preukázať, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený a že tovar bol dodaný, resp.
služba poskytnutá platiteľom dane uvedeným na faktúre. Správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti
uplatneného nároku na odpočítanie dane v rámci daňovej kontroly vychádza nielen z daňových dokladov
predložených kontrolovaným daňovým subjektom, ale je vlastnými šetreniami oprávnený preveriť a zistiť,
či predloženým dokladom nechýba materiálny podklad. Správny súd zistil, že v konaní sa vyskytla
zásadná právna otázka posúdenia a rozloženia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa
DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú pochybnosti o osobe
dodávateľa, čo je potrebné v danom prípade zistiť, nakoľko ide o rozhodujúcu skutočnosť pre posúdenie,
či plnenie bolo v danom prípade dodané spoločnosťou S.E.A - MBM, spol.s r.o. .

11.
Za tohto stavu preto možno konštatovať, že ak daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový
stav veci, je záver žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty predčasný
a takéto nedostatočné zistenie skutkového stavu veci je dôvodom na zrušenie žalobou napadnutého
rozhodnutia.

12.



Za danej situácie má správny súd za to, že v novom konaní bude doplnené dokazovanie za účelom
riadneho zistenia skutkového stavu v naznačenom smere a po doplnení dokazovania bude vo veci
rozhodnuté s tým, že rozhodnutie bude náležite odôvodnené v zmysle § 63 ods. 5 daňového poriadku,
správny orgán sa riadne vysporiada a náležite odôvodní akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov. Vzhľadom k tomu, že daňové orgány nezistili v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver
žalovaného, že žalobca nemal nárok na odpočet DPH predčasný. Za tohto stavu (nedostatočné zistenie
skutkového stavu veci a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov) správny súd zrušil napadnuté
rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Keďže aj rozhodnutie prvostupňového
správneho orgánu má tie isté vady, pre ktoré sa zrušilo rozhodnutie žalovaného, zrušil súd postupom
podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP aj toto rozhodnutie a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

13.
O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle § 167 SSP, keď procesne úspešnému žalobcovi
priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania
rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať

prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho

doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť

označenie napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi

doručené; opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých

dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"); návrh výroku rozhodnutia

(sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a

iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má

sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho

zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej

žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci.