Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/188/2017 z 20. 11. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 20. novembra 2018, sp. zn. 25Co/188/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2105218917.2 Krajský súd Trnava | 25Co/188/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2105218917.2 | 2018-11-20 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Nájomná zmluva Citované ustanovenia: § 671 ods. 1 OZ, § 871 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/1cbc1df9-3da7-4cbe-8c7f-e46d1013c9b8 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2105218917.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/188/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2105218917
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Valentová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2105218917.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudkýň:
JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: U. V., nar. X.XX.XXXX, bytom A.,
Y. XX, zastúpeného advokátom: JUDr. Miloš Papcun, Piešťany, Vajanského 5270/1A, proti žalovaným:
1. Ing. F. H., nar. XX.X.XXXX, bytom T., M. X, 2. MUDr. Y. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom T., M. X, obaja
zastúpení advokátom: JUDr. Vladimír Gembický, Piešťany, E. Belluša 6752/8, o zaplatenie 4.963,79 Eur
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 27.4.2017
č. k. 7C/254/2008-297 - v jeho vyhovujúcej časti, a v časti o náhrade trov konania, t a k t o

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia
povinnosti zaplatiť istinu 3.940,92 Eur p o t v r d z u j e, vo zvyšnej vyhovujúcej časti v rozsahu uloženia
povinnosti zaplatiť poplatok z omeškania m e n í tak, že žalobu v tejto časti z a m i e t a.

II. Žalovaným nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1. a 2.
povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 3.940,92 Eur spolu s poplatkom z omeškania
vo výške 2,5 promile denne zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.05.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.07.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
30.09.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
30.11.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2004 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.01.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.03.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.05.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.07.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
30.09.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
30.11.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2005 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.01.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.03.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2006 do zaplatenia,
zo sumy 96,12 Eur od 31.05.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2006 do zaplatenia,
zo sumy 96,12 Eur od 31.07.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2006 do zaplatenia, zo
sumy 96,12 Eur od 30.09.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.10.2006 do zaplatenia, zo sumy
96,12 Eur od 30.11.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 31.12.2006 do zaplatenia, zo sumy 96,12
Eur od 31.01.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 28.02.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12
Eur od 31.03.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.04.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur



od 31.05.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od 30.06.2007 do zaplatenia, zo sumy 96,12 Eur od
31.07.2007 do zaplatenia,
zo sumy 96,12 Eur od 31.08.2007 do zaplatenia, výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom
III. rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 58,78 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil právne aplikáciou ustanovenia § 18, § 28 ods. 4, § 29 ods. 1 zákona č.
41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, § 154 ods. 1, § 155 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom do 31.12.1991, § 871 ods. 1, § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, , § 697, § 703 ods. 1, § 34, §
35 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že: „Z vykonaného dokazovania
mal súd preukázané, že žalovaným 1 a 2 ako manželom vzniklo na základe rozhodnutia vtedajšieho
Mestského národného výboru v Piešťanoch č. Byt/317/1986-Zá zo dňa 19.11.1986 a následne uzavretej
dohody o odovzdaní a prevzatí bytu právo osobného užívania bytu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve
Y. V. (matky žalobcu). Toto právo sa s účinnosťou ku dňu 01.01.1992 zo zákona (§ 871 ods. 1
Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi. Záver o existencii nájomného
vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom (vlastníkom bytu) a žalovanými ako nájomcami súd vyvodil
z predložených rozhodnutí vtedajšieho Mestského národného výboru v Piešťanoch, ako aj z dlhodobého
správania žalobcu a žalovaných, ktorí pri úprave vzájomných práv a povinností vychádzali z predpokladu
jeho existencie, ktorá nebola žiadnou stranou konania právne účinným spôsobom spochybnená a ako
vyplýva z ich vzájomnej korešpondencie, žalobca aj žalovaní z nej vychádzali aj pri úkonoch smerujúcich
k ukončeniu nájomného vzťahu. Občiansky zákonník v ustanoveniach § 696 až § 699 (nájomné a úhrada
za plnenia poskytované s užívaním bytu) neupravuje spôsob výpočtu nájomného, úhrady za plnenia
poskytované s užívaním bytu a spôsob ich platenia a nevymedzuje ani prípady, v ktorých je prenajímateľ
oprávnený jednostranne zvýšiť nájomné, úhradu za plnenia poskytované s užívaním bytu a zmeniť ďalšie
podmienky nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 696 ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá, že tieto
otázky upraví osobitný právny predpis. Opatrenia Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003,
ani výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov
a ani predošlé, resp. následné opatrenia, ktorými sa regulovala, resp. reguluje cena nájmu bytov, a
ani zákon č. 18/1996 Z.z. o cenách, nepredstavujú osobitný právny predpis, ktorý ustanovenie § 696
ods. 1 Občianskeho zákonníka predpokladá ako predpis upravujúci okrem iného prípady, v ktorých
prenajímateľ bytu má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za
plnenia poskytované s užívaním bytu. Tento záver je v súlade s ustálenou súdnou praxou. V uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 04.02.2009, sp. zn. 3 M Cdo 6/2008, zaoberajúcom
sa dosahom právnej úpravy o regulácii cien nájmu bytov, ktoré schválilo občianskoprávne kolégium
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v máji 2009 na publikovanie v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, sa upozornilo, že zo samej skutočnosti, že štát v určitých
prípadoch stanovením maximálnej výšky nájomného reguluje výšku nájomného za účelom zamedzenia
nežiaduceho cenového vývoja nájomného, nevyplýva oprávnenie prenajímateľa jednostranne zvýšiť
nájomné v nadväznosti na zmeny v určení maximálnej výšky nájomného. Právny vzťah založený
zmluvou o nájme bytu je záväzkový vzťah, ktorý bez súhlasu zmluvných strán nie je možno meniť; bez
dohody prenajímateľa s nájomcom nie je preto možné zmeniť výšku pôvodne dohodnutého nájomného,
pokiaľ právny predpis nestanovuje niečo iné (tak aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 25.06.2009, sp. zn. 1 Cdo 35/2008). Prejav vôle možno urobiť zásadne akýmkoľvek spôsobom,
ktorý vôľu konajúceho robí poznateľnou pre iné osoby. Právne úkony, ktoré sa uskutočňujú konaním,
sa delia na výslovné právne úkony a konkludentné právne úkony. Výslovné právne úkony možno urobiť
tak písomne, ako aj ústne. Konkludentný (nevýslovný) právny úkon možno urobiť takým spôsobom, pri
ktorom nevznikajú žiadne pochybnosti o tom, že ide o prejav vôle a aký je jeho obsah (napr. prijatie
návrhu na uzavretie zmluvy tým, že sa subjekt, ktorému je návrh určený, podľa neho zachová za
podmienok a v lehotách určených navrhovateľom). Súd mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že od 01.01.1992, kedy sa právo osobného užívania predmetného bytu, ktorý bol v tom čase vo
vlastníctve Y. V. (matky žalobcu), zo zákona (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný
nájom bytu manželmi, prišlo k prvému zvyšovaniu nájomného zo strany matky žalobcu po tom, čo
prišlo k zvýšeniu maximálnej výšky regulovaného nájomného v rámci zákona upravujúceho regulované
nájomné. Matka žalobcu zaslala žalovaným oznámenie o zvýšení nájomného a žalovaní začali platiť
viac. V roku 1996 sa stal žalobca správcom a v roku 1999 sa stal majiteľom predmetného bytu. Žalobca
v nasledujúcom období v otázke ceny nájmu postupoval tak, ako jeho matka v predchádzajúcom období.
Žalobca žalovaným vždy oznámil výšku nájomného, resp. zmenu výšky nájomného, pričom vychádzal
z najvyššej hodnoty nájomného upravenej zákonom č. 18/1996 Z.z. o cenách, opatreniami Ministerstva
financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 a výnosom Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č.



V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov. Medzi stranami konania nebolo sporným, že k dohode o cene
nájmu došlo v roku 1999 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk), kedy žalovaní napriek tomu, že nesúhlasili so
zaradením haly do obytnej časti bytu, s cenou nájmu súhlasili a uvedenú sumu žalobcovi v nasledujúcom
období uhrádzali. Medzi stranami tiež nebolo sporným, že medzi nimi došlo k dohode o cene nájmu aj
v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). V konaní tiež nebolo sporným, že v období od júla 2002
do augusta 2007 žalovaní titulom nájomného uvedenú dohodnutú sumu vo výške 28,28 Eur (852,-
Sk) žalobcovi uhrádzali. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaným zaslal listy o zvýšení ceny nájmu aj v
rokoch 2001 a 2003, čo žalovaní rozporovali, keď tvrdili, že zo strany žalobcu boli žalovaným zaslané
len výmery v roku 2000 a 2004. Žalobca uviedol, že vzhľadom na veľký časový odstup nemá k dispozícii
predmetné listiny týkajúce sa zvyšovania nájomného za rok 2001 a 2003. V danom prípade sa jedná
o sporové konanie a sporové konanie je konaním návrhovým. Žalobca je povinný k žalobe pripojiť
listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje
vykonať. Jedná sa o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej
povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená
s neunesením tzv. dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy
hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé
procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho, kto neuniesol dôkazné
bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na
základe uvedeného mal potom súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia o
zaslaní listov žalovaným týkajúcich sa zmeny ceny nájmu v roku 2001 a 2003. Žalobca však preukázal,
že listom zo dňa 22.03.2004 označenom ako úhrada za užívanie bytu na M. ul. č. X, X. posch. v T., ktorý
bol adresovaný žalovaným, im oznámil, že sú povinní platiť mesačnú úhradu za užívanie bytu vo výške
124,40 Eur (3.747,60 Sk) a to od 1. apríla 2004. Žalovaní v liste zo dňa 31.03.2003 (správne má byť
31.03.2004), nenamietali samotnú skutočnosť, že prišlo k zvýšeniu nájomného, nesúhlasili však s výškou
nájmu, nakoľko mali za to, že predmetný byt je pre účely výpočtu nájomného bytom II. kategórie, pričom
žalobca pri výpočte nájomného vychádzal zo skutočnosti, že byt je bytom I. kategórie. V konaní mal súd
na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov za preukázané, že v otázke ceny
nájmu za užívanie bytu došlo medzi, pôvodne matkou žalobcu a neskôr žalobcom ako prenajímateľom
na jednej strane a žalovanými ako nájomcami na druhej strane, k dohode o spôsobe jej určenia. Cena
nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré zasielal prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval
zmenu ceny nájmu a žalovaní na zmenu ceny nájmu pristúpili tým, že začali danú sumu žalobcovi
uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami k dohode o cene nájmu naposledy v roku 2000 na
sumu 28,28 Eur (852,- Sk).
Vzhľadom na vyššie uvedené mal súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia
o zaslaní listov týkajúcich sa ceny nájmu žalovaným v roku 2001 a v roku 2003, súd preto žalobu v
časti o zaplatenie sumy 798,91 Eur spolu s poplatkom z omeškania vo výške 2,5 promile denne zo
sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.08.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk)
za obdobie od 30.09.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.10.2002 do
zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 30.11.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur
(381,40 Sk) za obdobie od 31.12.2002 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od
31.01.2003 do zaplatenia, zo sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 28.02.2003 do zaplatenia, zo
sumy 12,66 Eur (381,40 Sk) za obdobie od 31.03.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk)
za obdobie od 30.04.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.05.2003
do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.06.2003 do zaplatenia, zo sumy
51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.07.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk)
za obdobie od 31.08.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.09.2003
do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.10.2003 do zaplatenia, zo sumy
51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 30.11.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za
obdobie od 31.12.2003 do zaplatenia, zo sumy 51,32 Eur (1.546,20 Sk) za obdobie od 31.01.2004 do
zaplatenia, zo sumy 85,27 Eur (2.568,90 Sk) za obdobie od 29.02.2004 do zaplatenia, zo sumy 99,16 Eur
(2.987,30 Sk) za obdobie od 31.03.2004 do zaplatenia, pre neunesenie dôkazného bremena na strane
žalobcu, zamietol. Predmetom sporu zostalo nájomné za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007.
Žalobca listom zo dňa 22.03.2004 žalovaným oznámil, že cena za užívanie bytu je od 1. apríla 2004
vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk). Žalovaní v liste zo dňa 31.03.2003 (správne má byť 31.03.2004),
nenamietali samotnú skutočnosť, že prišlo k zmene ceny za užívanie bytu, nesúhlasili však s jej výškou,
nakoľko mali za to, že predmetný byt je pre účely výpočtu nájomného bytom II. kategórie, pričom žalobca
pri výpočte nájomného vychádzal zo skutočnosti, že byt je bytom I. kategórie a nesúhlasili tiež so
zaradením haly ako obytnej miestnosti. Pre uvedené rozpory teda medzi stranami nedošlo k dohode o



cene za užívanie bytu, v ktorom prípade je to súd, ktorý túto cenu určí ako otázku predbežnú. Žalovaní
nenamietali, že ide o byt I. kategórie, poukazovali však na skutočnosť, že byt dostali ako byt II. kategórie
a vlastnými nákladmi prispeli k zmene bytu na I. kategóriu. Poukazovali na § 17 ods. 1 vyhlášky č.
60/1964 Zb., podľa ktorej, ak nájomca vykonal so súhlasom prenajímateľa, a ak ide o stavebnú úpravu aj
so súhlasom stavebného úradu, na vlastný náklad stavebné alebo iné úpravy v byte, ktorými sa zlepšilo
jeho vybavenie, vypočíta sa výška úhrady za užívanie bytu podľa stavu pred vykonaním týchto úprav.
Tiež poukazovali na skutočnosť, že až do roku 2004 bola cena za užívanie bytu počítaná ako za byt II.
kategórie. Súd sa zaoberal týmito tvrdeniami žalovaných. Z listu zo dňa 18.06.1973 mal súd objektívne
preukázané, že už v roku 1973 bola v predmetnom byte inštalovaná prípojka k plynovému kúreniu
s dvoma plynomermi. Teda žalovaní neobjednávali a nerealizovali zavedenie a prevedenie inštalácie
a prípojky k plynovému kúreniu. Mestský národný výbor - odbor výstavby a územného plánovania v
Piešťanoch dňa 05.12.1986 vydal žalovaným stavebné povolenie na stavebnú úpravu pozostávajúcu
z rekonštrukcie plynoinštalácie predmetného bytu. Z faktúry číslo 62/31/02/87 vyplýva, že Kovovýroba
OPMP Trnava, fakturovala žalovaným dňa 19.02.1987 sumu 15.936,- Kčs nielen za montáž ústredného
kúrenia a plynoinštalácie vodovodu, ale aj za demontáž starých rozvodov. Žalovaní potvrdenkou o
zložení v hotovosti preukázali, že uhradili sumu 936,- Kčs. Žalovaní teda preukázali, že bola robená
rekonštrukcia plynoinštalácie za čo im bola fakturovaná suma 15.936,-Sk, pričom žalovaní preukázali,
že uhradili sumu 936,-Sk. Navyše v konaní je spornou dohoda o cene za užívanie bytu v období od
apríla 2004 do septembra 2007, kedy žiadny právny predpis neustanovoval, že ak nájomca so súhlasom
prenajímateľa a stavebného úradu vykoná v byte na vlastné náklady úpravy, ktorými dôjde k zlepšeniu
bytu, má sa byt na účely určenia ceny nájmu posudzovať podľa stavu pred vykonaním úprav a zmien,
z hľadiska kategorizácie bytu, ktorý je predmetom nájmu, je úplne bezpredmetné, kedy a kým boli
stavebné úpravy vykonané, rozhodujúca je iba skutočnosť, že boli naplnené všetky zákonné požiadavky
na kategorizáciu bytu ako bytu I. kategórie v súlade s platným a účinným právnym predpisom. Súd
zaujal stanovisko, že v období od apríla 2004 do augusta 2007 užívali žalovaní predmetný byt ako byt I.
kategórie. Žalovaným nič nebránilo domáhať sa cestou súdu proti vlastníkovi bytového domu zaplatenia
prípadných vynaložených nákladov. Medzi stranami sporu bola spornou aj skutočnosť, či hala s rozlohou
15,2 m2 je obytnou, alebo neobytnou miestnosťou, ktorá skutočnosť má taktiež vplyv na určenie
výšky nájomného v zmysle predpisov o regulácii nájomného. Žalovaní tvrdili, že sa jedná o neobytnú
miestnosť, poukazujúc najmä na list zo dňa 22.01.2001 vypracovaný Jozefom Ondrisom - znalcom z
odboru stavebníctvo, oceňovanie nehnuteľností a stavebných prác, ktorý uviedol, že vzhľadom na to,
že hala je nepriamo osvetlená a podľa stavbotechnologického usporiadania nie je určená na celoročné
bývanie, nejedná sa o obytnú miestnosť. Žalobca naopak tvrdil, že hala je obytnou miestnosťou, pričom
poukázal na konanie vedené proti inej nájomníčke na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/55/2006
a znalecký posudok vypracovaný v danom konaní Ing. arch. Radovanom Hečkom. Znalec v uvedenom
konaní pri posudzovaní bytu s obdobnou dispozíciou ako mal byt, ktorý obývali žalovaní, označil halu
za obytnú miestnosť, pričom aj v danom prípade bola hala osvetlená cez loggiu. Strany žiadne ďalšie
dôkazy čo sa týka posúdenia haly ako obytnej alebo neobytnej miestnosti nepredložili, ani nenavrhli ich
vykonanie. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní práve toho,
kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho
tvrdenie dokázané). Dôkazné bremeno má zásadne ten, v koho záujme je dokázanie určitej skutočnosti.
Na základe uvedeného mal potom súd za to, že žalovaní neuniesli dôkazné bremeno, čo do tvrdenia,
že hala je neobytnou miestnosťou. Navyše však súd uvádza, že v konaní vedenom na Okresnom súde
Trnava pod sp. zn. 11C/55/2006 a v tomto konaní sa jednalo o byty v tom istom bytovom dome, keď
oba mali obdobnú dispozíciu, v oboch bytoch bola hala osvetlená cez loggiu, pričom znalec označil
halu za obytnú miestnosť. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na neunesenie dôkazného bremena
na strane žalovaných mal súd za to, že hala o rozlohe 15,2 m2 je obytnou miestnosťou. Žalobca v
liste zo dňa 22.03.2004, ktorý adresoval žalovaným, uviedol výpočet nájomného za predmetný byt
nasledovne: obytné miestnosti 87 m2 x 33,80 Sk, t.j. 2.940,60 Sk, vedľajšie miestnosti 25 m2 x 15,80
Sk, t.j. 395 Sk, I. kategória 6.144 : 12, t.j. 512 Sk a bez pivnice - 100 Sk, t.j. spolu vo výške 124,40 Eur
(3.747,60 Sk), ktorú sumu žiadal uhrádzať od 1. apríla 2004. V danom období maximálnu cenu nájmu
bytu v domoch s regulovaným nájomným určoval Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
Slovenskej republiky č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov, z ktorého aj žalobca pri svojom výpočte
vychádzal. Súd mal z vykonaného dokazovania za to, že žalobca správne vychádzal zo zaradenia
bytu do I. kategórie a správne tiež považoval halu za obytnú miestnosť. Uvedený výnos č. V-1/2003
určoval maximálnu cenu nájmu za predmetný byt nasledovne: obytné miestnosti 86,6 m2 (24,8 +
27,9 + 18,7 + 15,2) x 33,80 Sk + vedľajšie miestnosti 25,3 m2 (11,7 + 4,3 + 2,3 + 7) x 15,80 Sk +
základné prevádzkové zariadenie 512,- Sk - zníženie za chýbajúcu pivnicu 8,3 Sk, t.j. maximálna cena



nájmu za predmetný byt bola vo výške 127,15 Eur (3.830,52 Sk) mesačne. Žalobca však listom zo
dňa 22.03.2004 žiadal nájomné za byt vo výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk) mesačne, teda maximálnu
cenu nájmu určenú výnosom č. V-1/2003 neprekročil. Súd s poukazom na vykonané dokazovanie pri
určení ceny nájmu vzal do úvahy žalobcom žiadanú cenu nájmu vo výške 124,40 Eur mesačne, a
tiež skutočnosť, že sa jednalo o dobre situovaný byt v kúpeľnom meste. Vzhľadom na uvedené súd
priznal žalobcovi sumu 3.940,92 Eur spočívajúcu v rozdiele medzi žalovanými plateným nájomným vo
výške 28,28 Eur (852,- Sk) mesačne a žalobcom v liste zo dňa 22.03.2004 požadovaným nájomným vo
výške 124,40 Eur (3.747,60 Sk) za obdobie od apríla 2004 do augusta 2007, keď súd žalovaným uložil
povinnosť zaplatiť uvedenú sumu žalobcovi spoločne a nerozdielne. Vo zvyšnej časti súd žalobu spolu
s k nej prislúchajúcim príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd
za preukázané, že nájomný vzťah medzi stranami konania zanikol dňa 31.08.2007, ktorá skutočnosť
medzi stranami ani nebola spornou. Vzhľadom na uvedené, súd žalobu v časti o zaplatenie nájmu v
sume 99,16 Eur (2.987,30 Sk) za mesiac september 2007 ako nedôvodnú, spolu s k nej prislúchajúcim
príslušenstvom, zamietol. Žalobca sa žalobou domáhal aj príslušenstva a to poplatku z omeškania vo
výške 2,5 promile denne. Súd mal za preukázané, že žalovaní platili nájomné dopredu k 1. dňu v mesiaci.
S poukazom na § 697 Občianskeho zákonníka v spojení s § 4 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., mal
žalobca nárok na poplatok z omeškania za každý deň omeškania vo výške 2,5 promile z dôvodne
uplatnenej dlžnej sumy vždy od 6-teho dňa príslušného mesiaca.“

3. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku a vzhľadom na to, že žalobca si v konaní uplatnil
nárok na zaplatenie sumy 4.963,79 Eur s príslušenstvom, pričom v časti o zaplatenie sumy 3.940,92 Eur
(79,39 % žalovanej sumy) súd žalobe vyhovel, čo predstavuje úspech žalobcu a vo zvyšnej časti (20,61
% žalovanej sumy) súd žalobu zamietol, čo predstavuje úspech žalovaných, čistý úspech žalobcu tak
predstavuje 58,78 % (79,39 % - 20,61 %), v uvedenej výške takto vypočítaného rozdielu má žalobca
nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podali žalovaní prostredníctvom právneho zástupcu v
jeho vyhovujúcej časti odvolanie a žiadali, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že
žalobu žalobcu zamietne v celom rozsahu a zároveň im prizná plnú náhradu trov prvoinštančného a
odvolacieho konania. Dôvodili tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pričom prvoinštančný súd sa neriadil právnym názorom odvolacieho súdu. Podľa
odvolateľov z vykonaného dokazovania v súdnom konaní jednoznačne vyplýva, že ohľadom výšky
nájomného došlo medzi stranami sporu k dohode a to na pevnú sumu 408,- Sk od roku 1997 (po
premeraní predmetného bytu vtedy právnym zástupcom žalobcu JUDr. U. F. a to, že k tejto dohode došlo
potvrdil i žalobca na pojednávaní dňa 23.11.2016 - viď str. 6 zápisnice o pojednávaní) ako aj neskôr
tiež pevnou sumou na sumu 852,- Sk počnúc rokom 2000. Uvedené dohody jednoznačne vyplývajú zo
vzájomných korešpondenčných listov strán sporu, z výsluchu žalovaného 1, taktiež existenciu dohody
potvrdila protistrana na pojednávaní dňa 23.11.2016 - strana 3 až 6 zápisnice o pojednávaní. K žiadnej
inej dohode o zvýšení nájomného medzi stranami nedošlo. To, že mohlo dôjsť len k dohode o cene za
užívanie predmetného bytu svedčí aj skutočnosť, že sumy 408,- Sk a 852,- Sk nie je výška regulovaného
nájomného za užívanie predmetného bytu v zmysle predmetnej vyhlášky, resp. opatrenia a to z dôvodu,
že do obytnej plochy započítava žalobca aj neobytnú halu, berie byt ako byt prvej kategórie, pričom
pre potreby výpočtu regulovanej ceny nájomného išlo o byt druhej kategórie, čo oni vždy namietali pri
uzatváraní predmetných dohôd. Na základe uvedeného je nepochybné, že došlo k dohodám o zmene
ceny za užívanie bytu a to na pevnú sumu. Skutočnosť, že nájomné bolo stanovené takouto dohodou
je tiež zrejmé zo správania sa strán a najmä písomného oznámenia žalovaných. Taktiež Okresný súd
Piešťany konštatuje vo svojom odôvodnení rozsudku, že medzi stranami konania nebolo sporné, že
k dohode o cene nájmu došlo v roku 1999 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk), kedy napriek tomu, že
nesúhlasili so zaradením haly do obytnej časti bytu, s cenou nájmu súhlasili a uvedenú cenu žalobcovi
v nasledujúcom období uhrádzali. Medzi stranami nebolo sporné, že medzi nimi došlo k dohode o cene
nájmu aj v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). V konaní tiež nebolo sporné, že v období od júla 2002
do augusta 2007 titulom nájomného uvedenú dohodnutú sumu vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) žalobcovi
uhrádzali a ten ju prijímal. V konaní mal súd na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaného
dokazovania za preukázané, že v otázke ceny nájmu bytu nedošlo medzi právnym predchodcom žalobcu
(matkou) a neskôr žalobcom ako prenajímateľom na jednej strane, a nimi ako nájomcami na druhej
strane, k dohode o spôsobe jej určenia. Cena nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré zasiela



prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval ceny nájmu a oni na zmenu pristúpili tým, že začali danú
sumu žalobcovi uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami k dohode o cene nájmu naposledy
v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Na základe uvedeného majú jednoznačne za to, že k
zmene ceny nájmu došlo dvakrát a to dohodou, ktorou bola výška nájmu určená vždy pevnou sumou.
Súčasne poukazuje aj na skutočnosť, že žalobca sa vo svojich listoch zo dňa 19.6.2000 a zo dňa
22.3.2004 neodvoláva na žiadne predpisy prijaté za účelom regulácie nájomného za byty, a tak tieto
listy sú bez akýchkoľvek pochybností návrhy dohody na zmenu výšky ceny nájomného, za čo ich aj
vždy oni pokladali. Zdôrazňuje tiež skutočnosť, že žiaden z účastníkov nepotvrdil existenciu dohody
„o spôsobe určenia výšky nájomného“ a existenciu takejto dohody explicitne odmietajú. Zmena výšky
nájomného bola vždy predmetom individuálnej dohody prenajímateľa a nájomcov. Podľa § 671 ods.
1 Občianskeho zákonníka je nájomca povinný platiť nájomné podľa zmluvy, inak nájomné obvykle v
čase uzatvorenia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Rozhodným
obdobím pre stanovenie výšky nájmu, ak by k dohode o tejto výške nedošlo (čo však nie je tento prípad),
by bol potom rok 1986, teda rok uzavretia nájomnej zmluvy, s prihliadnutím na maximálnu regulovanú
výšku nájomného a nie apríl 2004. Z uvedených dôvodov uvádzajú, že na základe skutkového stavu
veci zisteného z vykonaných dôkazov v konaní účastníkov nájomnej zmluvy bol daný prejav vôle a to
konkludentne, smerujúci k dohode o cene za užívanie bytu, ktorá bola určená pevnou sumou a to tak
v roku 1997 na sumu 13,54 Eur (408,- Sk) a naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk).
Podľa ich názoru Okresný súd Piešťany ako prvoinštančný súd nesprávne v rozpore s právnym názorom
krajského súdu uvedeného v jeho uznesení zo dňa 12.4.2016 určil stálu cenu nájmu od apríla 2004
do septembra 2007 napriek tomu, že medzi účastníkmi nájomnej zmluvy už došlo k platnej dohode o
pevnej cene za užívanie bytu a to naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852, - Sk). Skutočnosť, že
v podstate došlo k dohode o výške nájomného (280,28 Eur t.j. 852,- Sk) okrem iného konštatoval aj sám
Okresný súd Piešťany vo svojom odôvodnení rozsudku a túto skutočnosť potvrdili aj oni ako žalobca v
tomto konaní. Súd v tomto prípade preto nemôže nahrádzať či meniť sumu v dohode nájmu uzavretú
relevantne medzi stranami. Podľa § 493 Občianskeho zákonníka záväzkový vzťah nemožno meniť bez
súhlasu jeho strán, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak, a to pre tento prípad neustanovuje. Takým
prípadom je len zmluva o budúcej zmluve (§ 52 Občianskeho zákonníka) a prípad nerešpektovania
zmluvného predkupného práva, kde súd môže nahradiť vôľu strán. V prípade, ak by mal Krajský súd
Trnava ako odvolací súd za to, že Okresný súd Piešťany ako súd prvoinštančný bol oprávnený určiť
cenu nájmu za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, v danom prípade ako predbežnú otázku,
majú za to, že v takomto prípade by nevznikol nárok žalobcu na príslušný poplatok z omeškania, nakoľko
prvoinštančný súd určil cenu nájmu za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, až rozhodnutím v
tomto konaní, a preto nemôžu byť v omeškaní s platením takto súdom určeného nájomného. Po citácii §
667 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 580 Občianskeho zákonníka s odkazom aj na protokol o prevzatí -
odovzdaní bytu spísanom stranami dňa 31.8.2007, ako nájomcovia so súhlasom prenajímateľa vykonali
počas trvania nájmu na predmetne nájmu zásadné zmeny, ktorými výrazne zvýšili hodnotu veci, pričom
toto zvýšenie hodnoty je ďaleko vyššie, ako požadovaná suma (nedoplatku) nájomného. Preto v ich
prípade oprávnenosti nároku žalobcu na úhradu nájomného, tento nárok zanikol skončením nájmu. Na
túto skutočnosť poukazujú počas celého sporu a to tým, že sami zvýšili hodnotu veci a to tak, že byt
druhej kategórii zmenili na byt prvej kategórie.

5. Žalobca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalovaných podal prostredníctvom
právneho zástupcu písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, po stručnom dátumovo chronologickom opise
významných skutočností, ktoré sa udiali a konštatovaní, že žalovaní vo svojom odvolaní odmietajú v
podstate všetko a mnohými nedôveryhodnými a účelovými tvrdeniami sa pokúšajú o to, aby nemuseli
zaplatiť nič za spôsobenú škodu, ktorú mu ako vlastníkovi spôsobili, chcú sa vyhnúť svojej zodpovednosti
za tento stav, ktorý oni svojim nedbalým konaním sami spôsobili. Z popísaného chronologického poradia
skutočností je dokonca zrejmé, že žalovaní mali dosť času myslieť už v roku 1991, kedy sa vrátili
pôvodným vlastníkom práva k súkromnému majetku, že podľa § 126 Občianskeho zákonníka má
vlastník právo na ochranu proti tomu, kto mu do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje. Je teda
evidentné, že žalovaní sledovali jeden cieľ a to, aby nemuseli platiť nájomné a bezdôvodne sa obohatili
na úkor vlastníka domu a bytu. Uprene odmietali platiť regulované nájomné, hoci aj toto bolo veľmi nízke
za byt o rozlohe 123 m2 v strede kúpeľného mesta. Od roku 2004 odmietali platiť regulované nájomné
vo výške 3.747,60 Sk, platili len 852,- Sk mesačne. To znemená, že platili len 22% z regulovaného
nájomného. Keď nechceli platiť pre nich nevýhodné nájomné, mohli odísť bývať inde. Obidvaja žalovaní
nájomníci boli v produktívnom veku a mali nadštandardné príjmy, a mohli si platiť pre nich výhodné
nájomné a mohli sa vyhnúť súdnym sporom. Pretože nekonali v dobrej vôli, ich škoda na poplatku z



omeškania narastala rapídne. Môžu za toto viniť len seba. V napadnutom rozsudku je uvedené, že
rekonštrukcia existujúceho etážového kúrenia bola fakturovaná dňa 19.2.1987 na sumu 15.936,- Kčs,
ale žalovaní zaplatili len sumu 936,- Kčs. Zostatok bol zaplatený vlastníkom z vinkulovaného účtu na
Mestskom národnom výbore v Piešťanoch, ktorý mal dispozičné právo k bytom. Po 1.1.2000 bolo aj
tak irelevantné to, kto zlepšil kategóriu bytu. Všetky byty boli vždy byty prvej kategórie. Na základe
uvedených skutočností navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je
vecne správne.

6. Žalovaní k doručenému vyjadreniu žalobcu k ich odvolaniu zaujali písomné stanovisko, v ktorom
poukázali na to, že žalobca v ňom uvádza celý rad údajov, ktoré nemajú relevantný vplyv na rozhodnutie
o údajnom dlhu na nájomnom a sú v rozpore so skutočným a už zisteným stavom veci, prípadne
už právoplatne rozhodnutých súdmi. Nezohľadňuje skutočnosť, že ako prenajímateľ bytu nemal právo
jednostranne zvyšovať nájomné a ani to, že sám v Protokole o prevzatí - odovzdaní bytu zo dňa
31.8.2017 konštatuje vykonanie rekonštrukčných prác žalovanými ako nájomcami. Dokonca sám
dopísal na záver Protokolu text, že „Za tieto zariadenia nepožadujú nájomníci žiadnu náhradu...“,
pričom sám vtedy žiadne zvýšené nájomné nepožadoval a ani existenciu takéhoto nároku v Protokole
neuvádza. Rovnako majú za preukázané, že mali v čase skončenia nájmu na rok od žalobcu požadovať
úhradu za zhodnotenie veci, a preto aj na prípadný zápočet vzájomných pohľadávok. Treba tiež
konštatovať, že byt, ktorý uvoľnili ešte dňa 31.8.2007 nie je od tohto dňa nikým užívaný. Zotrvávajú
preto na návrhu, aby odvolací súd po vykonanom dokazovaní rozsudok v napadnutej časti zmenil tak, že
žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná im plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho
konania.

7. Dňa 8.6.2018 doručili žalovaní odvolaciemu súdu elektronické podanie, v ktorom poukázali na to, že
žalobca si v zásade rovnaký nárok ako v tomto konaní uplatnil aj voči Slovenskej republike, keď pred
Európskym súdom pre ľudské práva, prečo mu tento aj čiastočne vyhovel. Opiera sa o porušenie čl. 1
Protokolu č. 1 k Dohovoru (porušenie majetkových práv reguláciou nájomného), čo i oni ako žalovaní
pokladali za správny postup. Podaný žalobný návrh voči nim v tomto konaní je však potom v rozpore s
dobrými mravmi, nakoľko argumentácia žalovaného v sťažnosti na ESĽP je v zásade opačná, a táto bola
aj ESĽP (t.j. jednostranné zvyšovanie regulovaného nájomného) akceptovaná. Ako prílohu odvolatelia
priložili aj rozsudok ESĽP z 5. júla 2016 k sťažnosti č. 19294/07.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a §
363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), bez potreby doplnenia dokazovania, keď miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne
5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech
len čiastočný, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom vyhovujúcom výroku čo do priznanej
istiny vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v uvedenom rozsahu
zmysle § 387 CSP. V ostatnej časti vyhovujúceho výroku čo do priznaného poplatku z omeškania
rozsudok správny nie je, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho zmenu v uvedenej časti v
zmysle § 388 CSP, s čím súvisela následne i potreba zmeniť aj závislý výrok o náhrade trov konania.

9. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalovaných je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či
súd prvej inštancie skutkovo a právne správne posúdil nárok žalobcu na nájomné za užívanie bytu v
jeho vlastníctve v rozhodnom období žalovanými ako nájomcami, ktorého výšku (nájomného) súd prvej
inštancie aj sám určil v rámci predbežného právneho posúdenia, ako aj nárok na poplatok z omeškania
za omeškanie s platením takto súdom určeného nájomného v predmetnom spore. Zamietajúca časť
rozsudku nebola napadnutá odvolaním, v uvedenom rozsahu tak nadobudla právoplatnosť a nestala sa
predmetom odvolacieho prieskumu.



10. Ako už bolo vyslovené odvolacím súdom i v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí súdu, výška
nájomného z nájomného vzťahu, ktorý vznikol priamo zo zákona transformovaním z práva osobného
užívania bytu nemôže priamo vyplývať zo zákona č. 18/1996 Z.z. o cenách a z opatrení Ministerstva
financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 ani z výnosu Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja
SR č. V-1/2003, pretože nie sú tými osobitnými právnymi predpismi, ktoré predpokladá § 696 ods. 1
Občianskeho zákonníka, ako predpisy upravujúce - okrem iného - prípady, v ktorých prenajímateľ bytu
má právnu možnosť jednostranne zvýšiť nájomné za prenajatý byt a úhradu za plnenia poskytované s
užívaním bytu. Tento záver je plne súladný s ustálenou súdnou praxou.

11. Keďže potom k vzniku nájomného vzťahu medzi stranami sporu došlo práve na základe inej právnej
skutočnosti ako uzavretím zmluvy o nájme bytu, a to priamo zo zákona, s následkom nastolenia právnych
pomerov medzi účastníkmi takejto zmluvy tak, ako keby k uzavretiu zmluvy došlo, i keď z právnej úpravy
vykonanej Občianskym zákonníkom vyplýva, že nájomné sa dojednáva zásadne dohodou, eventuálne
sa platí vo výške obvyklej v čase uzavretia zmluvy (§ 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z čoho potom
vyplýva, že základom nájomného vzťahu je buď skutočný alebo aspoň konkludentný alebo faktický
konsenzus oboch zmluvných strán okrem ďalšieho i v otázke ceny nájmu. Keďže práve tu sa nájom bytu
transformoval z práva osobného užívania bytu, ktoré vznikalo pridelením bytu a výška úhrady za užívanie
nevznikla na základe slobodnej dohody zmluvných strán, ale bola úradne určená, bolo povinnosťou súdu
prvej inštancie po vrátení mu veci na ďalšie konanie zamerať sa na to, ako a na základe čoho žalovaní
platili za užívanie bytu a to nie len v rozhodnom období, ale i spätne, keď minimálne do 31.12.1991 tu
bola úhrada za užívanie bytu ako i za služby spojené s jeho užívaním určená vyhláškou č. 60/1964 Zb.,
teda o dohode tu nemožno hovoriť, a ako účastníci zmluvného vzťahu postupovali ďalej.

12. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že od 1.1.1992, kedy sa právo
osobného užívania predmetného bytu, ktorý bol v tom čase vo vlastníctve Y. V. (matky žalobcu), zo
zákona (§ 871 ods. 1 Občianskeho zákonníka) zmenilo na spoločný nájom bytu manželmi, prišlo k
prvému zvyšovaniu nájomného zo strany matky žalobcu po tom, čo prišlo k zvýšeniu maximálnej výšky
regulovaného nájomného v rámci zákona upravujúceho regulované nájomné. Matka žalobcu zaslala
žalovaným oznámenie o zvýšení nájomného a žalovaní začali platiť viac. Z predloženého listinného
dokladu zo dňa 26.8.1997 označeného ako Výpočet nájomného adresovaného Y. V. žalovanému 1.
pritom vyplýva, že prenajímateľ zaslal nájomcom výmer nájomného zostavený na základe vyhlášky č.
60/1964 Zb. o nájomnom a za služby spojené s užívaním bytu (teda podľa vyhlášky, podľa ktorej sa
určovalo nájomné aj dovtedy), s tým že výška nájomného sa upravuje od augusta 1997. Z priloženého
výmeru vyplýva úprava mesačného nájomného na sumu 408,- Sk, ktorá skutočne zodpovedala spôsobu
výpočtu nájomného podľa uvedenej vyhlášky. Z uvedeného je potom možné vyvodiť, že Y. V. ako
prenajímateľ mala v úmysle pokračovať v úprave výšky nájomného práve v zmysle platných regulačných
právnych predpisov, pričom cena za užívanie bytu mohla byť určená nie len pevnou sumou, ale i dohodou
o spôsobe jej určenia. Žalovaní pritom takto upravené nájomné aj platili. Nie je preto možné súhlasiť so
záverom súdu prvej inštancie, že išlo o jednostranné zvýšenie nájomného, keď Y. V. len pokračovala v
úprave nájomného, čo výslovne v listinnom doklade zo dňa 26.8.1997 aj uviedla, ktorého výška mala
kopírovať aktuálne platnú regulačnú právnu úpravu. Preto pokiaľ žalovaní vôľu prenajímateľa na takýto
postup pri ďalšom určovaní ceny za užívanie bytu nepochopili, i keď upravené nájomné platili nemohlo
dôjsť k platnej dohode o dojednaní nájomného, pretože súdna prax sa ustálila v názore, že vznik dohody
konkludentným spôsobom nemožno usudzovať len zo správania jednej zmluvnej strany. Záver o uzavretí
dohody o cene za užívanie bytu konkludentným spôsobom teda nutne predpokladá prejav vôle smerujúci
k uzavretiu takejto dohody ako na strane prenajímateľa, tak aj na strane nájomcu. Takýto implicitný prejav
vôle na strane nájomcu však nemožno usúdiť z jeho mlčania ani z okolnosti, že platí určené nájomné,
ktoré prenajímateľ prijíma. Uvedené pritom tiež platí aj opačne. To znamená, že pokiaľ aj žalovaní boli
v domnení, že úprava nájomného prenajímateľom v zmysle priloženého výmeru je návrhom ceny za
užívanie bytu (čo ale z prejavu prenajímateľa v zmysle listiny zo dňa 26.8.1997 nevyplýva), ktorú cenu
prijali, riadne ju platili, ktorú platbu prenajímateľ prijímal a trpel užívanie bytu, neznamená to dohodu
o pevnej cene nájomného, ktoré by mohlo byť zmenené len na základe ďalšieho konsenzu zmluvných
strán. Žalobca vstúpil do nájomného vzťahu najskôr ako správca, neskôr od roku 1999 sa stal ako
vlastník bytu novým prenajímateľom, pričom z predloženej písomnej komunikácie strán sporu vyplýva,
že i on pokračoval v úprave nájomného podľa aktuálne platných regulačných právnych predpisov, čo
napokon ustálil i súd prvej inštancie, a to do maximálne povolenej výšky. Žalobca žalovaným oznamoval
aktuálnu cenu nájomného, pričom vychádzal z najvyššej hodnoty nájomného upravenej zákonom č.
18/1996 Z.z. o cenách, opatreniami Ministerstva financií SR č. R-1/2001 a č. R-1/2003 a výnosom



Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR č. V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov. Žalovaní
platili za užívanie bytu sumu 408,- Sk, následne aj upravenú sumu 852,- Sk. Ďalšie maximálne nájomné
podľa regulačných predpisov už žalovaní žalobcovi neplatili, naďalej platili už len sumu 852,- Sk. Z
predloženej písomnej komunikácie - listinný doklad zo dňa 22.6.2000 (č.l. 113) adresovaný žalovanými
žalobcovi pritom vyplýva, že žalovaní na jednej strane očakávali nový výmer pri nadobudnutí účinnosti
nových predpisov, ktorý im mal byť žalobcom zaslaný, zároveň sa pritom dopytovali na návrh dohody
na výšku nájomného, pričom súčasne za takýto návrh považovali list zo dňa 19.6.2000, z ktorého má
podľa nich vyplývať návrh na novú výšku nájomného vo výške 852,- Sk mesačne, ktorú akceptujú (z
predmetného listinného dokladu zo dňa 19.6.2000 pritom vyplýva oznámenie nedoplatku na nájomnom,
keďže žalovaní za obdobie od januára 2000 do mája 2000 platili žalobcovi za užívanie bytu len sumu
408,- Sk - pozri č.l. 112), z čoho je možné s najväčšou pravdepodobnosťou vyvodiť jedine to, že medzi
účastníkmi zmluvného vzťahu dohoda o výške nájomného neexistovala, t.j. existencia takejto dohody v
konaní preukázaná nebola. Podporne to vyplýva aj z listiny zo dňa 17.6.1999, ktorou žalovaní namietajú
zásadné chyby vo výpočtovom liste zmeny výšky nájomného pre nesprávne určenú kategorizáciu bytu
(listinný doklad č.l. 254), ako aj z listu zo dňa 19.10.1999, ktorým žalovaní ponúkajú dohodu o výške
nájomného (č.l. 253). Preto odvolací súd nemôže súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že „medzi
stranami nebolo sporným, že medzi nimi došlo k dohode o cene nájmu aj v roku 2000 na sumu 28,28 Eur
(852,- Sk), ktorú v období od júla 2002 do augusta 2007 žalovaní titulom nájomného uvedenú dohodnutú
sumu vo výške 28,28 Eur (852,- Sk) žalobcovi uhrádzali.“

13. Vychádzajúc z konštatovaného v predchádzajúcom odseku potom nie je možné súhlasiť ani s
ďalším záverom súdu prvej inštancie, že v konaní mal na základe skutkového stavu veci zisteného z
vykonaných dôkazov za preukázané, že v otázke ceny nájmu za užívanie bytu došlo medzi, pôvodne
matkou žalobcu a neskôr žalobcom ako prenajímateľom na jednej strane a žalovanými ako nájomcami
na druhej strane, k dohode o spôsobe jej určenia, keď cena nájmu sa menila vždy na základe listov, ktoré
zasielal prenajímateľ nájomcom, ktorými im oznamoval zmenu ceny nájmu a žalovaní na zmenu ceny
nájmu pristúpili tým, že začali danú sumu žalobcovi uhrádzať. Takýmto spôsobom došlo medzi stranami
k dohode o cene nájmu naposledy v roku 2000 na sumu 28,28 Eur (852,- Sk). Nakoľko potom žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, čo do tvrdenia o zaslaní listov týkajúcich sa ceny nájmu žalovaným v roku
2001 a v roku 2003, súd žalobu v časti o zaplatenie sumy 798,91 Eur spolu s príslušným poplatkom z
omeškania pre neunesenie dôkazného bremena na strane žalobcu, zamietol a predmetom sporu zostalo
nájomné za obdobie od apríla 2004 do septembra 2007, na ktorého výške sa účastníci zmluvy nedohodli
preto ju určil ako otázku predbežnú. Inak v rámci uvedeného záveru súd prvej inštancie spája dve
zákonom prípustné možnosti dohody o cene za užívanie bytu (pevnou sumou a dohodou o spôsobe jej
určenia), keď uzatvára, že strany sa dohodli o spôsobe určenia nájomného tak, že prenajímateľ oznámi
navrhovanú cenu a nájomca na ňu pristúpi platením oznámeného nájomného. Z predmetného záveru
súdu totiž vyplýva jedine to, že prenajímateľ podal návrh ceny nájmu pevnou sumou, ktorý nájomca buď
prijal alebo neprijal, či už výslovne alebo konkludentne - platením navrhnutej ceny Nájomcovia pritom
naďalej platili nájomné 852,- Sk, o ktorom sa mylne domnievali, že ide o nájomné dohodnuté.

14. Zásadným pre posúdenie danej právnej veci však zostalo, že predmetom konania zostal už len nárok
na zaplatenie nájomného za obdobie od apríla do septembra 2007, ktorého výšku určil sám súd prvej
inštancie ako cenu maximálneho povoleného nájmu bytov v domoch s regulovaným nájomným, ktorú
určoval v danom období Výnos Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky č.
V-1/2003 o regulácii cien nájmu bytov (3.830,52 Sk mesačne), z ktorého výnosu vychádzal aj žalobca,
i keď žiadal cenu o niečo nižšiu (3.747,60 Sk mesačne), ktorým návrhom ale súd bol a je viazaný.

15. Súd prvej inštancie sa pritom podrobne zaoberal námietkou žalovaných, založenou na tvrdení, že
predmetný byt je bytom II. kategórie a nie kategórie I., čo malo vplyv na cenu maximálneho nájomného
podľa regulačných predpisov. Odvolací súd tu zhodne so súdom prvoinštančným uzatvára, že táto otázka
sa riešila aj v inom súdnom konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 6C/246/2008,
v ktorom súd posudzoval kategorizáciu totožného bytu čo do zásadných kritérií, v ktorom konaní sa
pre zhodnotenie tejto otázky vykonávalo i znalecké dokazovanie, z ktorého záverov vyplývalo, že
predmetný byt vykazoval znaky bytu kategórie I. (znalec označil aj halu za obytnú miestnosť), preto
pokiaľ odvolatelia nepredložili súdu také zásadné námietky, ktoré by boli spôsobilé takéto závery
spochybniť, čo sa nestalo, nebol dôvod sa od nich odkloniť. Pokiaľ ide o otázku pričinenia sa samotných
žalovaných k tomu, aby bolo možné byt považovať za byt kategórie I., konkrétne stavebnými úpravami
nimi v byte vykonanými, a to v súvislosti so zavedením plynového kúrenia, tu odvolací súd jednak



odkazuje na Rozhodnutie Mestského národného výboru - odbor výstavby a územného plánovania v
Piešťanoch zo dňa 5.12.1986, ktorým bolo žalovaným vydané stavebné povolenie na stavebnú úpravu
pozostávajúcu z rekonštrukcie plynoinštalácie, z ktorého rozhodnutia v rámci osobitných podmienok
vyplýva, že majiteľka domu Y. V. dala dňa 27.11.1986 písomný súhlas žalovanému 1. k tejto rekonštrukcii
ale s tým, že náklady uhradí užívateľ bytu, čím si žalovaní museli byť vedomí, že ak rekonštrukciu
vykonajú, jej náklady budú znášať sami (č.l. 259 spisu), ako i na to, že rekonštrukčné práce sa stali
súčasťou bytu a kto ich vykonával a za akých podmienok, nemá vplyv na posúdenie kategorizácie bytu
a s ňou súvisiace kritéria pre určenie výšky regulovaného nájomného.

16. Odvolatelia až v odvolacom konaní požadovali protihodnotu za to, o čo sa zvýšila hodnota bytu ich
pričinením (§ 667 ods. 1 Občianskeho zákonníka) s odkazom aj na § 580 Občianskeho zákonníka o
započítaní, čím nárok žalobcu voči nim pre prípad jeho oprávnenia mal zaniknúť stretom vzájomných
pohľadávok, inak bez konkretizácie výšky takejto pohľadávky.

17. V zmysle § 366 CSP môže odvolateľ uplatniť nové prostriedky procesného úroku a procesnej obrany
(teda v prvej inštancii nepredložené) iba v obmedzenom rozsahu a iba do uplynutia lehoty na podanie
odvolania. Odvolacie konanie v civilnom spore je založené na tzv. neúplnom apelačnom systéme.
Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného
útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie
je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov je prípustná len za
splnenia zákonom stanovených podmienok, a to jednak v prípadoch taxatívne vymedzených odvolacích
dôvodov, ktorých sa novoty týkajú (§ 366 písm. a/ až c/ CSP, t. j. novoty týkajúce sa procesných
podmienok; novoty týkajúce sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu a novoty týkajúce sa
iných vád) a jednak pri ostatných odvolacích dôvodoch v prípade nezavineného doterajšieho nepoužitia
týchto skutočností a dôkazov v konaní pred súdom prvej inštancie. V tom prípade je úlohou odvolateľa
preukázať, že nové prostriedky procesného útoku nemohol v doterajšom priebehu konania použiť bez
svojej viny, v opačnom prípade sa novoty nemôže odvolací súd prihliadať.

18. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcom v odvolaní uplatnené nové prostriedky procesného
útoku v podobe započítacej námietky, ktorá sa navyše bez konkretizácie výšky tvrdenej vzájomnej
pohľadávky ani nevie procesne posúdiť - teda či ide o obranu alebo vzájomný návrh, ktorá námietka v
konaní pred prvoinštančným súdom vznesená nebola, prípustná nie je, nakoľko v danom prípade nie
je splnená ani jedna zo zákonom stanovených podmienok v zmysle ust. § 366 CSP. Predovšetkým,
žalovaným nič nebránilo túto námietku kvalifikovaným spôsobom vzniesť už počas prvoinštančného
konania. V danom prípade v zmysle vyššie uvedeného nie je tiež daný ani jeden z odvolacích dôvodov
podľa § 366 ods. 1 písm. a) až c) CSP, teda, že by neboli splnené procesné podmienky, alebo, že by
rozhodoval vo veci vylúčený sudca, resp. súd bol nesprávne obsadený, prípadne že by v konaní došlo
k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie súdu,. Keďže podmienky v zmysle § 366
CSP splnené nie sú, odvolací súd na predmetnú dodatočne vznesenú námietku prihliadať nemôže.

19. Pokiaľ potom súd prvej inštancie sám určil cenu nájmu predmetného bytu, keďže k dohode o
nájomnom medzi zmluvnými stranami nedošlo a k vzniku daného nájomného vzťahu strán sporu
došlo práve na základe inej právnej skutočnosti ako uzavretím zmluvy o nájme bytu, a to priamo zo
zákona, s následkom nastolenia právnych pomerov medzi účastníkmi tohto vzťahu tak, ako keby k
uzavretiu zmluvy došlo, i keď z právnej úpravy vykonanej občianskym zákonníkom vyplýva, že nájomné
sa dojednáva zásadne dohodou, eventuálne sa platí vo výške obvyklej v čase uzavretia zmluvy (§
671 ods. 1 Občianskeho zákonníka), z čoho potom vyplýva, že základom nájomného vzťahu je buď
skutočný alebo aspoň konkludentný alebo faktický konsenzus oboch zmluvných strán okrem ďalšieho i
v otázke ceny nájmu, rozhodol správne. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje (ako už aj v jeho ostatnom
zrušovacom rozhodnutí), že v danom prípade sa nájom bytu transformoval z práva osobného užívania
bytu, ktoré vznikalo pridelením bytu a výška úhrady za užívanie nevznikla na základe slobodnej dohody
zmluvných strán, ale bola úradne určená, čím potom spomínaná transformácia osobného užívania
na "klasický" nájom nebola dokonalá, lebo nájomný vzťah si zachoval mnohé črty predchádzajúceho
právneho vzťahu, čo sa prejavilo ako vysokým stupňom ochrany nájomníkov normami občianskeho
práva, tak i reguláciou výšky nájomného, ktorá ale už určovala len jeho maximálnu možnú výšku. Preto v
prípade absencie pozitívneho právneho predpisu, s použitím širšieho výkladu čl. 4 základných princípov
Civilného sporového poriadku, súd bol oprávnený zasiahnuť do obsahu nájomného vzťahu určením ceny
nájmu bytu za rozhodné obdobie, ktorého súdom určená výška ako maximálne regulované nájomné



podľa príslušnej právnej úpravy, pri zohľadnení lukratívnej polohy bytu v kúpeľnom meste, musí byť
akceptovaná. Súd prvej inštancie pritom zohľadnil žalobcom žiadanú cenu nájmu vo výške 124,40 Eur
mesačne (teda o niečo málo nižšiu, keďže je žalobným návrhom strany viazaný) a žalobcovi správne
priznal sumu 3.940,92 Eur spočívajúcu v rozdiele medzi žalovanými plateným nájomným vo výške 28,28
Eur mesačne a žalobcom požadovaným nájomným vo výške 124,40 Eur za skúmané obdobie od apríla
2004 do augusta 2007, ktorú sumu súd uložil žalovaným zaplatiť spoločne a nerozdielne.

20. Pokiaľ žalovaní predložili dňa 8.6.2018 odvolaciemu súdu rozsudok ESĽP z 5. júla 2016, ktorým
bol podľa nich žalobcovi priznaný v zásade rovnaký nárok ako v tomto konaní, ktorý nárok si žalobca
uplatnil aj voči Slovenskej republike pred Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý súd mu čiastočne
vyhovel, čím by potom priznanie uplatneného nároku v predmetnom konaní bolo v rozpore s dobrými
mravmi, odvolací súd konštatuje, že predmetná námietka je novou skutočnosťou, ktorá nebola uplatnená
v prvoinštančnom konaní. Keďže prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP), možno v odvolaní použiť len za zákonom
taxatívne vymenovaných okolností, ktorých existencia v danom prípade zo strany žalovaných nebola ani
tvrdená, nieto ešte preukázaná, na tento odvolací dôvod, nebolo možné v odvolacom konaní prihliadať.

21. Inak tomu bolo vo vzťahu k príslušenstvu priznanej pohľadávky - priznanému poplatku z omeškania.
Odvolací súd tu dáva odvolateľovi za pravdu v tom, že ak cenu nájmu určil súd, i keď predbežným
posúdením, žalovaní sa zatiaľ nemohli dostať do omeškania s jeho platením, ktoré omeškanie nastane
až jeho nezaplatením v lehote na základe právoplatného rozsudku.

22. Vzhľadom na všetku vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku čo do priznanej istiny ako vecne správny, s použitím §
387 ods. 1 CSP potvrdil a v ostatnej časti vyhovujúceho výroku čo do nesprávne priznaného poplatku z
omeškania zmenil v zmysle § 388 CSP tak, že v tejto časti žalobu zamietol.

23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie, ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

24. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

25. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

26. Aplikujúc vyššie citované zákonné ustanovenia, by úspešnejším žalovaným, pre neúspech žalobcu
v časti istiny 1.022,87 Eur a predovšetkým celého uplatneného príslušenstva priznanej mu pohľadávky
vznikol nárok na náhradu trov konania.

27. Na druhej strane, ale nie je možné prehliadnuť § 257 CSP, z ktorého vyplýva, že výnimočne súd
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom súd i z úradnej
povinnosti skúma existenciu týchto dôvodov, pre ktoré by bol daný dôvod náhradu trov konania celkom
alebo v časti úspešnej strane nepriznať.

28. Cit. zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásahy zodpovednosti za výsledok, aj zo zásady
zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť
trovy konania strane úspešnej. Aplikácia daného ustanovenia musí zodpovedať osobitným okolnostiam
konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.

29. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť
aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v
prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri
stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto



nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady
rozhodovania o trovách konania.

30. Rozhodným pre posúdenie existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa pre účely rozhodnutia
o náhradovej povinnosti v predmetnom spore sa odvolaciemu súdu javí nevšednosť daného súdneho
konania spočívajúca v tom, že obe sporové strany nemôžu niesť následky nastolenia právnych pomerov
medzi nimi bez ich slobodnej dohody a nedokonalosťou zákonnej transformácie osobného užívania
bytu žalobcu žalovanými na "klasický" nájom. Uvedená nedokonalosť a absencie pozitívneho právneho
predpisu viedla súd k tomu, že sám určoval cenu nájomného z platného nájomného vzťahu strán sporu,
čím potom povinnosť plniť žalobcom vznikne až právoplatnosťou rozsudku, i keď byt žalobcu značný čas
užívali bez zodpovedajúcej odplaty. Odvolací súd preto pri riadení sa uvedenými úvahami žalovaným
(ktorým inak ako úspešnejším v spore, keďže žalobca bol neúspešným aj v časti uplatnených poplatkov
z omeškania, ktoré pri ich vyčíslení zásadne prevyšujú uplatnenú istinu pohľadávky, vzniklo právo na
náhradu trov konania v prejednávanej veci podľa už vyššie citovaných ustanovení § 396 ods. 1, 2 a § 255
ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP) nepriznal žiadnu náhradu trov, čím došlo k uplatneniu § 257 CSP.

31. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,



lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).