{"guid": "09397b9c-0536-43eb-969f-0ee2b9d1c40c:5d43f85b-d88b-4131-9b28-3a627334d363", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2", "spisova_znacka": "23CoE/636/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoE/636/2016 z 26. 3. 2018", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. marca 2018, sp. zn. 23CoE/636/2016, ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2", "identifikacne_cislo": "2111203480", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Darina Kriváňová", "sudca_id": 332, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-darina-krivanova-332", "datum_vydania": "2018-03-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "nazov": "§ 57 ods. 2 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-57.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "nazov": "§ 58 ods. 1 EP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1995/233/#paragraf-58.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/233-1995/paragraf-58"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1995/233#paragraf-57", "/SK/ZZ/1995/233#paragraf-58"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/5d43f85b-d88b-4131-9b28-3a627334d363", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/636/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111203480
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111203480.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Advocate s.r.o., advokátska kancelária,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinným: 1) Q. Q., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. A. U. XXXX/X, A., a 2) V. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, U., korešpondenčná
adresa: I. XXXX/XX, U. X - P., Česká republika, vedenej pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so
sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 1332/11, o vymoženie 962,96 eura s príslušenstvom a
trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu Okresného súdu Trnava, č. k. 18Er/169/2011-13
zo dňa 15. marca 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie súdu I. inštancie sa   p o t v r d z u j e .

II. Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku
sa   z a m i e t a .

III. Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku
sa   z a m i e t a .

IV. Povinným 1) a 2) n e p r i z n á v a právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie napadnutým uznesením zastavil exekúciu. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou §
57 ods. 2 a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“ alebo „Exekučný poriadok“) § 3 ods.
1, § 4 ods. 1, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 54 ods.1 a 2  zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „OZ“),
§ 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 2 písm. a) a b) a § 3 ods. 2 zákona
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady
č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere
(ďalej len „ZoSÚ“). Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom bol vykonateľný
rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., sp.
zn. SR 09639/10 z 27.10.2010. Primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol zo zmluvy o úvere z
08.12.2008, ktorú právny predchodca povinných riadne a včas neplnil. S poukazom na § 52 ods. 1 až 4
OZ má zmluva o úvere jednoznačne povahu spotrebiteľskej zmluvy. Základnou črtou spotrebiteľských
zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie
obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávnenou túto charakteristiku spĺňa. Neoddeliteľnú
súčasť zmluvy o úvere tvoria zmluvné dojednania, ktoré v článku 18. obsahujú rozhodcovskú doložku



- neprijateľnú podmienku, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom alebo
pred príslušným súdom SR, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. V zmysle zmluvných
dojednaní úveru si síce žalujúca strana môže vybrať medzi príslušným súdom Slovenskej republiky a
rozhodcovským súdom, ide však len o výber pro forma, pretože v praxi je žalujúcou stranou dodávateľ,
ktorý takmer výlučne uprednostňuje konanie pred súkromným rozhodcovským, a nie pred štátnym
súdom. Súd dospel k záveru, že zmluvná podmienka - rozhodcovská doložka, ktorá je dohodnutá
v rámci Všeobecných podmienok ako v štandardnej formulárovej spotrebiteľskej zmluve, resp. v jej
zmluvných dojednaniach tvoriacich jej súčasť, a ktorá je individuálne nedojednaná vylučujúc súd inak
príslušný, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a to v zmysle eurokonformného výkladu § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom do 31.10.2008, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 OZ v znení účinnom do
31.10.2008 neplatná. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je teda
najmä skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne
nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo
zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne
neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom. V súlade s vyššie uvedeným a
z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor exekučného titulu
so zákonom, t.j. jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, súd
exekúciu v zmysle § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastavuje. S ohľadom na naliehavý právny záujem
právneho predchodcu povinného z dôvodu odstránenia rizík spojených s neprípustnou exekúciou, súd
rozhodne o trovách osobitným uznesením.

2. Proti uzneseniu podala odvolanie oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu, v ktorom
poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10.07.2013 a rozsudok Súdneho
dvora EÚ sp. zn. C-472/11 z 21.02.2013 vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, z
ktorých vyplýva požiadavka dodržania kontradiktórnosti konania. Pokiaľ exekučný súd svoje rozhodnutie
založil na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993, musela byť táto aplikácia založená na
správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ, pričom poukázal
na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010. Exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice
93/13/EHS svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať
im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenej vyjadriť sa k prípadnému stanovisku
povinného. Poukázala aj na rozsudok Spolkového súdneho dvora z 13.1.2015, III ZR 265/03, rozsudok
Spolkového súdneho dvora z 19.5.2011, III ZR 16/11, uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp.
zn. IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a z uznesenia Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. II. ÚS 3057/10
z 5.10.2011. Z nich má vyplývať, že súdy týchto členských krajín Európskej únie pristupujú k výkladu čl.
3 ods. 1 smernice 93/13/ES zásadne odlišne ako k tejto problematike pristupuje exekučný súd. Ďalej
poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove  sp. zn. 13CoE/44/2012 z 24.05.2012. Ak exekučný
súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných
fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazať
jej zastavenie. Vnútroštátny súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak sa spotrebiteľ po tom,
ako bol upozornený súdom, rozhodne nedovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.
Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti - ide totiž
o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd nehodlá
akceptovať túto argumentáciu, odvolateľ navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) zákona
č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom,
že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej
podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak,
že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj
tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Oprávnená
citovala z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave 18CoE/641/2011 z 30.11.2012.. Dôvod
podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) OSP zdôvodnila tým, že všeobecný súd, ktorý
koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému,
komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a nekoná o
zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí



dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán, všeobecný súd, dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v
inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešná žalobkyňa v rozhodcovskom konaní stráca
vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil
exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobkyne na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny
predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis
spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods.
4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z 28. júna 2006). Zákonodarca priznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci
konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si teda musí byť vedomý toho, že ani
súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov.
Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V
opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup
v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v
rozhodcovskom konaní. Poukázala na rovnakú záväznosť v rozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v
§ 159 ods. 2 OSP. Oprávnená navrhla, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta
druhá EP, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor  s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo
byť otázne aj to, či je v súlade s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 EP a
to bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s
§ 221 ods. 1 písm. e) OSP, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
odôvodňovala oprávnená tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK
tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK, pričom § 45 ods. 2 citovaného
zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45
ods. 2 ZoRK s významom § 40 ZoRK v spojení s § 43 citovaného zákona a vytvoril tak komplexný systém,
ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len
na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1 ZoRK. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku
rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoRK.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) OSP
oprávnená uviedla, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej
právomoci. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť účastníkov
konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnená, aj keď
výkon a ochrana jej práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným
súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ňou zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod
iného postavenia v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné
postavenie ju vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a
to titulom platnej zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným
postavením (v tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo
Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Oprávnená
nemala možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemala možnosť ovplyvniť prípravu obsahu
rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dával nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu
exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel  len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu



nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm.
f) OSP, že rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, oprávnená
uviedla, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore
s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací
súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, tvrdí oprávnená, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje,
že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53
ods. 4 písm. r) za neprijateľnú podmienku je považované aj ustanovenie zmluvy, ktoré vyžaduje v
rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby
rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda
žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako
na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je
len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický
základ. Možnosť voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde  o neprijateľnú podmienku v
zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ. Oprávnená nesúhlasila s právnym posúdením zmluvy o úvere ako
zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle ZoSÚ. Oprávnená poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky
síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient si môže vybrať z
podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať v pravidelných mesačných
alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň splatnosti splátok. Výber
možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať za odloženie splátky, ale za
určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom
úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským
úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba
časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie
zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou. Z gramatického a logického výkladu § 4 ods. 2
ZoSÚ vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná
zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie
náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných oprávnenou klientom sú peňažné prostriedky, teda nie
tovar alebo služba. Zmluvy o úvere zo strany oprávnenej nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
ZoSÚ pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Oprávnená rovnako poukázala aj na nesprávne posúdenie
neprimeranosti úroku z omeškania. Podľa § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka
(ďalej len „ObZ“),  ani podľa iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové
vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.09.2005, č.k. 2Obdo/28/2004, nie je možné odvolávať sa zo strany
povinných na dobré mravy, keďže každý povinný v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii
dlžníka mal možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či
je schopný splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musel si byť vedomý
následkov v prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru
a k poplatku za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré
sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu oprávnená poukázala na to, že v
zmysle § 499 ObZ sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva v 1/3 z
dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok vyplýva z
bodu 4 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a
povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok
1,99 eura. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto
exekučný súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v
prípade, ak nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Na záver navrhla oprávnená napadnuté
uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu I. inštancie.



3. Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

4. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“), účinného od 01.07.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento
zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá
CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované. Podľa § 9a ods. 1 EP v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017 ak to povaha
veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávnenou osobou - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359  CSP
a § 37 ods. 1 EP), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 45 ods. 3 ZoRK), po
skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 ods.1 CSP),
postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§385 ods. 1 á contrario CSP) a dospel k záveru,
že uznesenie súdu prvej inštancie je vecne správne.

6. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1
alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

7. Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

8. Zo zmluvy o úvere č. 2420080 z 08.12.2008, ktorej kópia je pripojená v spise, uzatvorenej medzi
oprávnenou a právnym predchodcom povinných 1) a 2) vyplynulo, že oprávnená ako veriteľ sa zaviazala
poskytnúť právnemu predchodcovi povinných 1) a 2) úver 663,88 eura, ktorý mal povinný splatiť v
12 mesačných splátkach po 108,21 eura. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Všeobecné podmienky
poskytnutia úveru, v ktorých bod 18. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej, všetky spory, ktoré
vzniknú zo zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi.
Dňa 08. decembra 2008 právny predchodca povinných 1) a 2) podpísal zmenku v sume 29.010,13 Sk
spolu so zmenkovým úrokom 0,25 % denne od 02.04.2010 do zaplatenia. Z  formy a obsahu zmluvy je
zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený
a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa právneho predchodcu povinných 1) a 2), pričom
právny predchodca povinných 1) a 2) obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil.

9. S účinnosťou od 01.01.2008 OZ v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú zmluvu bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o
spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné. Dodávateľom podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa
ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

10. Je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 OZ. Jej
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ
obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil (§ 53 ods. 1, 2 a 3 OZ). Oprávnená je osoba, ktorá pri
uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti,
keď vystupovala v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 OZ. Vzhľadom na to, že právny predchodca



povinných 1) a 2) pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 4 OZ v uvedenom znení
považovať za spotrebiteľa. Keďže predmetnou zmluvou o úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnená ako
dodávateľ právnemu predchodcovi povinných 1) a 2) ako spotrebiteľovi dočasne peňažné prostriedky
vo forme úveru a právny predchodca povinných 1) a 2) ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné
prostriedky zvýšené o príslušný poplatok vrátiť, ide o spotrebiteľský vzťah.

11. Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú zmluvu, resp. doložku, a
tu dospel k záveru, že predmetná rozhodcovská zmluva, ako zmluvná podmienka v štandardne
formulovanej zmluve, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, je skutočne neprijateľnou
zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ a ako taká je v zmysle ustanovenia § 53 ods. 5
OZ neplatná. Teda bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa
mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora.

12. Podľa § 53 ods.1 až 3 OZ (v znení účinnom ku dňu uzatvorenia spotrebiteľskej zmluvy),
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To
neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak
dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa
nepovažujú za individuálne dojednané. Podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ za neprijateľné podmienky
uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.
Podľa § 53 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

13. Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 účinnej od 21.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

14. Podľa čl. 2 písm. a) Smernice Rady 93/13/EHS na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods.1 a 2 Smernice Rady 93/13/EHS zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred
a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

15. Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu
právnu záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný,
teda aby súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich
zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

16. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku z 27.06.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA
nariadil, že národný súd je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo
neskoršieho dátumu než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu
smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý



by na jeho vlastný návrh nepovolil  jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

17. Cieľom rozhodcovskej doložky je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán
rozhodcom ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ak
rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu
tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia spotrebiteľovi
podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským súdom je dôvodné
predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto zmluva nebola dojednaná v čase vyššej
bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Predmetná rozhodcovská
doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť
rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu na rozhodcovskom
súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na formulárový charakter
zmluvy ani nemal na výber. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej podmienky
spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa
podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá, v prípade ak konanie vyvolá
dodávateľ (oprávnená). Rozhodcovská doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný
súd Slovenskej republiky, ale len v prípade, ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ. Keďže však v
prejednávanej veci oprávnená (dodávateľ) v zmysle rozhodcovskej doložky iniciovala rozhodcovské
konanie, právny predchodca povinných 1) a 2) nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

18. V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.02.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je
neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ
za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať
za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

19. Je zrejmé, že rozhodcovská doložka je v priamom rozpore s § 53 ods. 4 písm. r) OZ,
keď  neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil aj za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR.

20. Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani
právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval
z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 ZoRK),
súd žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod
na zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods. 1
Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom
rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

21. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej
inštancie ako vecne správne v zmysle § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

22. Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 162 ods. 1 písm. b)
CSP (s účinnosťou do 30.06.2016 - § 109 ods. 1 písm. b) OSP) pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta
druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR dodáva:



23. V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).  Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

24. V zmysle § 44 ods. 2 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

25. V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37
má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

26. V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na
exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom.  Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

27. Účinky právoplatného rozsudku v civilnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva dvojaké
účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že
rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

28. Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného
súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok
tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 227, 228 a 230 CSP
(za účinnosti OSP - § 159 OSP) a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj
čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v §
57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať
za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný
súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by
to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i
doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov.
Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne
orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Zriadenie
rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená,
že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako
orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu
dohodou zmluvných strán (i keď na základe zákona), nie štátom ako je to v prípade sudcov všeobecných
súdov. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský
rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v
rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým, ako
vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti
súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd
napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Na druhej strane, aj po udelení poverenia



exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj
v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

29. Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZoRK je i eurokonformný. Súdny dvor už v
rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial a Salvat Editores, vo veci
C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08 Asturcom Telekomunicaciones),
uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ
sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení pokiaľ ide o
vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky
pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom
na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6 ods. 1 uvedenej smernice stanovuje,
že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to vyplýva z judikatúry, ide o kogentné
ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a
povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.
S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/EHS dosiahnuť, Súdny dvor
viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom resp. dodávateľom môže
byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad Súdny dvor stanovil, že
vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky. Smernica č. 93/13/EHS
sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného
rozhodcovského rozsudku je povinný aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť sankcie obsiahnutej v
zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne, že sankcia
predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol touto
podmienkou viazaný.

30. Rovnaký záver prijal Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta
Korčkovská, kde uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o
návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa,
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom,
ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných
konaní na základe vnútroštátneho práva.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený
i povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na
plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto
otázku vyrieši kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

32. V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde  ústavný
súd konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec
správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul,
a to práve len z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt),
ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného
súdu nebolo žiadnym spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v
rámci správneho súdnictva.  Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6
Cdo 143/11, R 74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť
rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 ZoRK, v ktorých
je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

33. Odvolací súd preto v poukazom na predtým uvedené nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie
podľa § 162 ods. 1 písm. b) CSP.

34. Podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP (s účinnosťou do 30.06.2016 - § 109 ods. 1 písm. c) OSP) súd
konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej



únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie
prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.

35. Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť
súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl.
234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny
dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov
zriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností
povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia CSP ani
zrušeného O.s.p. totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu
dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na
návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná
skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do
ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového
právneho predpisu.  Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu
komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či
otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva.
Rozhodnutie o otázke musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom
v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu
dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej
potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku
akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

36. Otázku, či sa má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti
aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť
jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne
odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil
súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú, odvolací súd považuje za akademickú.

37. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že  systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou



uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v
tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na
základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou
acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru
EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na
koherencii  a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre,
judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už
zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry
vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na
postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia
úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

38. Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh
oprávnenej na prerušenie konania  podľa § 162 ods. 1 písm. c) CSP zamietol.

39. V tomto konaní mali plný úspech povinní 1) a 2) v zmysle § 255 ods. 1 CSP. Principiálne by preto bolo
namieste priznanie náhrady trov konania povinným 1) a 2), v prejednávanej veci však možnosť priznania
náhrady vylučovalo to, že povinným 1) a 2) v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené
výdavky ako trovy konania nevznikli (§ 255 ods. 1 CSP a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4
ods. 1 CSP).

40. Toto uznesenie bolo odvolacím súdom prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci   samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo



c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18Er/169/2011", "guid": "767d631c-153a-49b4-b9a4-76fa3e446322:402aca21-03fa-4a9d-85a3-ae4865a3094c", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 499/2012", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. 7. 2013", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2013-07-10", "citacie_n": 3964, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:abf57423-a027-4ee8-9d13-5d72f3536a26"}, {"guid": "ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 140/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 459, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:188c8765-2718-4841-8f84-4bb537cb3747"}, {"guid": "ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 55/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 2. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-02-24", "citacie_n": 11298, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:90fa83a3-a427-46f1-9799-7b24a214ff2a"}, {"guid": "ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 212/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 212/06 z 28. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-28", "citacie_n": 539, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2f88adb7-2309-423a-acbd-dc5e5c4be7d0"}, {"guid": "107f95d9-eaf2-430e-b559-cdd3c7d03d7f:ea5cd516-057d-4708-acd8-d1d54a82c968", "ecli": null, "spisova_znacka": "18Er/169/2011", "nazov": "Uznesenie Okresného súdu Žilina sp. zn. 18Er/169/2011 z 5. 5. 2016", "sud": "Okresný súd Žilina", "datum_vydania": "2016-05-05", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/107f95d9-eaf2-430e-b559-cdd3c7d03d7f:ea5cd516-057d-4708-acd8-d1d54a82c968"}], "citovane_v": []}