Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/214/2017 z 25. 9. 2018 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. septembra 2018, sp. zn. 25Co/214/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2111219569.2 Krajský súd Trnava | 25Co/214/2017 | ECLI:SK:KSTT:2018:2111219569.2 | 2018-09-25 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Vlastnícke právo k hnuteľným veciam Citované ustanovenia: § 123 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9566099d-4837-449f-92b4-c6b5c690418b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2111219569.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/214/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2111219569
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2111219569.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:
JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: M. I., nar. X.XX.XXXX,
bytom O., A. XX, zastúpeného advokátom: Mgr. Róbert Liška, so sídlom Poprad, Štefánikova 882,
proti žalovanému: CARLUX, s.r.o., so sídlom Trnava, Kollárova 34, IČO: 45900566, zastúpenému
advokátkou: JUDr. Zuzana Mahranová Florišová, so sídlom Trnava, Kapitulská 6, o určenie vlastníckeho
práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 15C/129/2011-175 zo dňa
26.4.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou žalobu zamietol a druhou vyslovil,
že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 137 písm. c) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného
sporového poriadku (ďalej aj CSP), § 123, § 132 ods. 1 a 2 a § 39 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka (ďalej aj OZ), ako i § 446 zák. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj ObZ).

3. Súd prvej inštancie pritom vychádzal zo skutkových zistení ako vyplynuli z vykonaného dokazovania,
že P. A., od ktorého žalobca kúpil predmetné vozidlo nebol v čase predaja vozidla (kúpnopredajná
zmluva zo dňa 30.1.2011) jeho vlastníkom, keď ako vyplýva z listinných dôkazov, dátum prvej evidencie
vozidla bol 17.5.2006, vlastníkom vozidla bola spoločnosť Volkswagen Finančné služby Slovensko,
s.r.o., Bratislava a držiteľom osvedčenia bola spoločnosť ABC Holding, s.r.o. Bratislava. Z faktúry č.
11B00016 zo dňa 21.1.2011 vyplýva, že vozidlo bolo odpredané spoločnosťou Volkswagen finančné
služby Slovensko, s.r.o., spoločnosti AUTOCOMODEX, Trnava, s.r.o. so splatnosťou kúpnej ceny dňa
4.2.2011. Z faktúry č. 5011100066 zo dňa 8.2.2011 vyplýva, že prišlo k odkúpeniu tohto vozidla
spoločnosťou CARLUX, s.r.o. od spoločnosti AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o. s dátumom splatnosti
22.2.2011, kúpna cena bola zaplatená v dvoch splátkach a to záloha vo výške 1.000,- eur dňa 4.2.2011 v
hotovosti do pokladne AUTOCOMODEX Trnava (príjmový pokladničný doklad zo dňa 4.2.2011) a zvyšok
kúpnej ceny vo výške 14.550,- eur bol zaplatený spoločnosťou CARLUX spoločnosti AUTOCOMODEX,
Trnava prevodom na účet dňa 8.2.2011.

4. Podľa súdu prvej inštancie z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v čase predmetnej kúpy vozidla
žalobcom, na základe kúpnej zmluvy zo dňa 30.1.2011, bolo vozidlo stále vo vlastníctve spoločnosti
AUTOCOMODEX, s.r.o. Trnava. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že spoločnosť KMJ,



s.r.o., zastúpená Z. C., ktorá predmetné vozidlo predala zmluvou zo dňa 29.1.2011 P. A. a ten následne
zmluvou zo dňa 30.1.2011 žalobcovi, niekedy nadobudla vlastnícke právo k predmetnému motorovému
vozidlu, práve naopak v trestnom konaní bol preukázaný skutkový stav zistený súdom i v predmetnom
konaní, keď Z. C. bol uznaný vinným, že dňa 22.1.2011 na presne nezistenom mieste v Trnave prevzal od
P. O., konateľa spoločnosti AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o. ako vlastníka predmetné motorové vozidlo za
účelom jeho ponúknutia záujemcovi o kúpu, následne dňa 29.1.2011 vystupujúc ako konateľ spoločnosti
KMJ, s.r.o. a vlastník predmetného motorového vozidla, uzatvoril kúpno-predajnú zmluvu s P. A., ktorému
vozidlo odovzdal a ktorý od neho motorové vozidlo odkúpil. Z. C. bol právoplatne odsúdený za prečin
sprenevery.

5. Po zistení, že žalobca má v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku naliehavý právny
záujem na určení vlastníckeho práva, nakoľko bez tohto určenia súdom je jeho postavenie ako vlastníka
neisté, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Z ustanovenia § 123
Občianskeho zákonníka vyplýva, že kúpnu zmluvu môže platne uzavrieť zásadne iba vlastník, keď iba
vlastníkovi prináleží právo nakladať s predmetom svojho vlastníctva. V konaní nebolo preukázané, že
žalobca nadobudol predmetné vozidlo od vlastníka, keď predávajúci P. A. kúpil vozidlo od spoločnosti
KMJ, s.r.o., zastúpenej Z. C., ktorá nikdy nenadobudla vlastníctvo k predmetnému vozidlu. V čase
oboch prevodov vozidla ( prevod na P. A. a následný prevod na žalobcu) bola vlastníkom spoločnosť
AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o., ktorá následne previedla vozidlo na žalovaného, ktorý bol preto pasívne
legitimovaným v predmetnom konaní. V oboch prípadoch prevodu predmetného motorového vozidla
(kúpnopredajná zmluva zo dňa 29.1.2011 medzi spoločnosťou KMJ, s.r.o. ako predávajúcim a P. A.
ako kupujúcim; kúpnopredajná zmluva zo dňa 30.1.2011 uzavretá medzi P. A. ako predávajúcim a
M. I. ako kupujúcim) sa teda jedná v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka a skutočnosť, že prvotný
absolútne neplatný právny úkon zakladá ďalšiu neplatnosť právnych úkonov z neho vyplývajúcich, o
absolútne neplatný právny úkon nakoľko odporuje zákonu, konkrétne ustanoveniu § 123 Občianskeho
zákonníka. Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že vlastnícke právo odvodzuje aj z toho, že vozidlo kúpil
na podnikateľské účely a k uzavretiu zmluvy medzi ním a predávajúcim došlo podľa § 446 Obchodného
zákonníka a vzhľadom na jeho dobromyseľnosť sa stal vlastníkom ku dňu vyplatenia kúpnej ceny,
prvoinštančný súd sa stotožnil s názorom zástupkyne žalovaného, teda, že v konaní nebolo preukázané,
že zmluvu uzavreli podnikateľské subjekty, keď z predmetnej kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 30.1.2011
vyplýva, že bola uzavretá medzi fyzickými osobami, zmluvné strany sa v danom prípade ani nedohodli,
že by sa ich vzťah riadil Obchodným zákonníkom, čo by muselo byť uvedené v zmluve. Vzhľadom na
uvedené prvoinštančný súd žalobu zamietol.

6. S použitím ust. § 470 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP, s konštatovaním, že žalovaný bol
v konaní plne úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

7. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho advokáta odvolanie
žalobca, ktorým sa domáhal, aby súd napadnutý rozsudok zrušil a rozhodol tak, že súd určí, že žalobca
je vlastníkom nákladného motorového vozidla továrenskej značky VOLKSWAGEN TOUAREG VAN 7L,
VIN: H. rok výroby 2006, EČV: BA 501 OH, farba šedá metalíza s tým, že žiaden z účastníkov nebude
mať právo na náhradu trov konania.

8. Podľa odvolateľa záver súdu prvej inštancie, že vozidlo je stále vo vlastníctve spoločnosti
AUTOCOMODEX, s.r.o., Trnava a preto nemožno žalobcovi vlastnícke právo priznať, je v hrubom
rozpore s vykonaným dokazovaním v trestnom konaní. Spoločnosť AUTOCOMODEX, s.r.o., Trnava si
nikdy vlastnícke právo na predmetné vozidlo neuplatňovala a neuplatňuje, pretože vozidlo odpredala a
dala do držby spoločnosti CARLUX, s.r.o. Súd rozhodnutím vytvoril stav, že vlastníkom vozidla vlastne
nikto nie je. Súd v trestnom konaní pritom konštatoval, že pán C. bol plne oprávnený na základe
poverenia pána O. - konateľa CARLUX, s.r.o., predmetné vozidlo predať, čo je v hrubom rozpore s tým,
čo teraz konštatuje civilný súd. Trestný súd pána C. neodsúdil za trestný čin podvodu voči žalobcovi,
ale ho odsúdil za trestný čin sprenevery voči žalovanému, ktorému voči odsúdenému priznal nárok na
zaplatenie škody vo výške 15.000,- Eur. Vzhľadom na to má žalobca za to, že žaloba bola podaná
dôvodne, v trestnom konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca sa stal riadnym vlastníkom
motorového vozidla, nenadobudol ho od nevlastníka ako konštatoval súd, žalovanému CARLUX, s.r.o.
bola v trestnom konaní priznaná náhrada škody. Žiadna tretia osoba si vlastnícke právo k motorovému
vozidlu neuplatňovala, ani neuplatňuje a jediným možným a spravodlivým vyriešením vzájomných
právnych vzťahov je určenie, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi. Spoločnosť AUTOCOMODEX, s.r.o.,



Trnava dostala za predmetné motorové vozidlo zaplatené zo strany žalovaného, spoločnosť CARLUX,
s.r.o., má zase nárok na náhradu škody voči pánovi C. a žalobca riadne uhradil kúpnu cenu a pritom
podľa rozhodnutí súdov nemá nárok na nič. Žalovaný sám v spore preukázal nadobudnutie motorového
vozidla do svojho vlastníctva dňa 8.2.2011 predložením faktúry z tohto dňa, ktorou bola vyúčtovaná
kúpna cena zo strany spoločnosti AUTOCOMODEX, s.r.o., Trnava voči žalovanému vo výške 15.500,-
Eur, ale uvedené vozidlo mal už predtým v držbe a ako vlastník s ním nakladal. Žalovaný v spore
preukázal postupnosť prevodu vlastníctva k motorovému vozidlu v čase pred jeho nadobudnutím do
vlastníctva, t.j. od 21.1.2011, kedy prevzal motorové vozidlo do držby do 8.2.2011, t.j. od pôvodného
vlastníka VOLKSWAGEN finančné služby Slovensko, s.r.o., Bratislava na AUTOCOMODEX, s.r.o.,
Trnava, a následne na žalovaného a teda toto vozidlo bol oprávnený odovzdať na predaj pánovi C., od
ktorého prostredníctvom P. A. vozidlo nadobudol žalobca. Spoločnosť CARLUX mala vozidlo v držbe a
teda mohla s ním nakladať a ako konštatoval súd v trestnom konaní, aj s ním nakladala a zverila ho na
predaj odsúdenému pánovi C.. Uvedené teda jasne a zrejme vyvracia konštatovanie súdu, že už prvotný
právny úkon bol absolútne neplatný a teda žalobca má za to, že súd nesprávne právne vec posúdil.

9. Odvolateľ napadol tiež výrok súdu, ktorým rozhodol o náhrade trov konania s tým, že je namieste
aplikácia § 257 CSP, kedy výnimočne súd neprizná náhradu trov konania ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Výnimočnosť prípadu videl v prvom rade vo výsledkoch trestného konania, ktoré
viedli žalobcu k podaniu predmetnej žaloby voči žalovanému. Ďalším dôvodom je skutočnosť, že strany
počas konania uzavreli medzi sebou dohodu o urovnaní, kde žalovaný uznal vlastnícke právo žalobcu
a ktorej predmetom bola aj klauzula, že strany sporu si nebudú voči sebe uplatňovať trovy konania.

10. Žalovaný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalobcu predložil žalovaný
prostredníctvom svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že sa v celom
rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v predmetnom rozsudku v oboch výrokoch a
rozhodnutie považuje za vecne správne, vychádzajúce zo správneho právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný vyslovil zásadný nesúhlas s vyjadreniami a nepravdivými závermi uvedenými žalobcom v
odvolaní, ktoré ho vedú k nesprávnemu pochopeniu a záveru, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Išlo o tvrdenie, že súd mal rozhodnutie odôvodniť tým, že vozidlo je stále
vo vlastníctve spoločnosti AUTOCOMODEX, s.r.o. Trnava a preto nemožno žalobcovi vlastnícke právo
priznať, že súd vlastne vyslovil názor, že vlastníkom vozidla nie je nikto, že konštatovania súdu sú
v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním v trestnom konaní a v tejto súvislosti konštatoval, že
uvedené tvrdenia žalobcu nezodpovedajú skutočnosti, pričom v odôvodnení rozsudku súd uvádza
jednoznačne závery v bode 21 a 22, na ktorých časti znenia odkázal. Žalovaný ďalej zdôraznil, že pre
posúdenie nároku žalobcu je vždy rozhodujúca zmluva na základe ktorej mal on nadobudnúť vlastnícke
právo k motorovému vozidlu a to písomná kúpna zmluva zo dňa 30.11.2011, ktorú uzatvoril na strane
predávajúceho P. A. a na strane kupujúceho žalobca. P. A. ako predávajúci pritom nebol podnikateľom aj
podľa výpovede žalobcu mu predával vozidlo ako občan, a hoci žalobca ako kupujúci mal podnikateľské
oprávnenie, pri svojich osobných údajoch ako zmluvná strana neuviedol žiadne identifikačné údaje ako
podnikateľ. Podľa § 261 ods. 1 a 5 ObZ rozhodujúca je pritom povaha účastníkov pri vzniku záväzkového
vzťahu. Zmluvné strany pritom mohli podľa § 262 ods. 1 ObZ dohodnúť, že napriek tomu, že ich
záväzkový vzťah nespadá pod vzťahy upravené podľa § 261 ods. 1 ObZ, bude sa spravovať Obchodným
zákonníkom, avšak takáto dohoda podľa ods. 2 citovaného ustanovenia si vyžaduje písomnú formu,
pričom ide o ustanovenie kogentné. Kúpna zmluva zo dňa 30.1.2011 ale takúto písomnú dohodu medzi
predávajúcim a kupujúcim neobsahovala. Žalobca si preto nemôže v tomto spore úspešne uplatňovať
nadobudnutie vlastníctva podľa § 446 Obchodného zákonníka, nakoľko kúpna zmluva zo dňa 30.1.2011
nebola uzatvorená podľa Obchodného zákonníka.

12. Pre posúdenie platnosti nadobudnutia vlastníctva k motorovému vozidlo žalobcom podľa kúpnej
zmluvy zo dňa 30.1.2011 bolo preto potrebné skúmať, či predávajúci P. A. bol vlastníkom motorového
vozidla v čase jeho predaja žalobcovi s poukazom na § 123 OZ. P. A. pritom mal nadobudnúť motorové
vozidlo na základe písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 29.1.2011 od predávajúceho KMJ, s.r.o., Pezinok,
ktorej konateľom bol Z. C., ktorá spoločnosť ale nebola v čase predaja vlastníkom motorového vozidla
napriek tomu, že je to v zmluve prehlásené. Ani v prípade tejto kúpnej zmluvy nie je možné aplikovať ust.
§ 446 ObZ, pretože kupujúci P. A. nebol podnikateľom, vozidlo kupoval ako občan - spotrebiteľ. Preto aj
kúpnu zmluvu zo dňa 29.1.2011 je nutné posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, a pretože takáto
kúpna zmluva je v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 123 Občianskeho zákonníka, je podľa § 39



Občianskeho zákonníka absolútne neplatná a teda P. A. nemohol platne na základe nej nadobudnúť
vlastníctvo k vozidlu. Súd prvej inštancie preto vec správne právne posúdil a konštatoval, že žalobca,
ktorý odkúpil motorové vozidlo od P. A., ktorý vozidlo odkúpil na základe absolútne neplatnej kúpnej
zmluvy, sa nestal vlastníkom motorového vozidla a nenadobudol vlastníctvo k motorovému vozidlu.
Neplatnosť prvotného právneho úkonu spôsobuje neplatnosť právnych úkonov z neho vyplývajúcich. Z
toho dôvodu súd žalobu žalobcu na základe správneho právneho posúdenia zamietol.

13. Tvrdenia žalobcu v odvolaní ohľadom toho, že sa v trestnom konaní jednoznačne preukázalo, že
Z. C. mal oprávnenie motorové vozidlo, ktoré mu zveril žalovaný, predať, sú nepodložené, účelové,
nezodpovedajúce skutočnosti a tiež nepreukázané v trestnom konaní. Žalobca zrejme vychádza len
z výpovedí odsúdeného Z. C. v trestnom konaní, ktorý pochopiteľne na svoju obranu uvedené tvrdil.
Je skutočnosťou, že žalovaný zveril motorové vozidlo Z. C. dňa 22.1.2011 za účelom ponúknutia
a predvedenia motorového vozidla záujemcovi o kúpu, nie za účelom predaja, k tomu nebol nikdy
oprávnený. Túto skutočnosť súhlasne uviedol v trestnom konaní súd vo výrokovej časti právoplatného
trestného rozkazu. Uvedený účel zverenia obstaranie záujemca o kúpu vozidla potvrdil v sporovej veci
žalovanému písomne aj vtedajší vlastník motorového vozidla obchodná spoločnosť AUTOCOMODEX
Trnava, s.r.o. Skutočnosť, že by spoločnosť KMJ, s.r.o., konajúca Z. C. bola niekedy nadobudla
vlastníctvo k motorovému vozidlu sa v trestnom, ani sporovom konaní na súde prvej inštancie
nepreukázala. Z. C. bol uznaný za trestný čin sprenevery, teda za to, že si prisvojil cudziu vec, ktorá mu
bola zverená, nakladal s vecou vo vlastníctve inej osoby, ktorú mal v držbe v rozpore s účelom a ktorá
mu bola daná do dispozície. Z. C. vystupujúci ako konateľ KMJ, s.r.o. a vlastník predmetného vozidla,
napriek tomu, že jeho vlastníkom nebol, sa svojím konaním - uzatvorením kúpnej zmluvy P. A. dopustil
prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona, za ktorý bol odsúdený, pričom
trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 29.3.2012.

14. Pokiaľ sa týka odvolania žalobcu voči výroku o náhrade trov konania, kde žalobca navrhuje
aplikáciu § 257 CSP, podľa žalovaného žalobcom uvedené dôvody nie sú v žiadnom prípade dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa, pre ktorý by súd výnimočne nemal priznať žalovanému náhradu trov
konania. Pokiaľ sa žalobca odvoláva na dohodu o urovnaní, táto bola uzavretá len v súvislosti s
uzavretím súdneho zmieru v čase zohľadňujúcom vtedy existujúce podmienky a hlavne za účelom
zmiernenia škody na majetku strán spôsobenej trestným konaním Z. C.. Súdny zmier nebol súdom
schválený z dôvodu, že nebol v súlade s hmotným právom a účinnosť dohody o urovnaní sa viazala
na právoplatnosť súdneho rozhodnutia. Stranami dojednaný nový návrh dohody o urovnaní nakoniec
žalobca odmietol bez uvedenia dôvodu podpísať a tiež odmietol uzavrieť na základe toho súdny zmier.
Vzhľadom na toto konanie a prístup žalobcu, kedy mal možnosť sa pokonať a v súdnom zmieri dosiahnuť
uznanie vlastníctva žalovaným v jeho prospech a bezdôvodne to odmietol, niet dôvodu na to, aby
súd nepriznal úspešnému žalovanému v spore náhradu trov konania a zohľadnil žalobcom uvádzané
dôvody, ako dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania v spore úspešnému
žalovanému.

15. V závere vyjadrenia k odvolaniu žalovaný zhrnul, že súd prvej inštancie pri vydaní a odôvodnení
rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými významnými skutkovými a právnymi skutočnosťami, dospel
a vydal vecne správne rozhodnutie na základe správneho právneho posúdenia veci. Z tohto dôvodu
navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v obidvoch napadnutých výrokoch potvrdil.
V prípade úspechu žalovaného v odvolacom konaní si uplatnil trovy odvolacieho konania spočívajúce
z trov právneho zastúpenia advokátom.

16. Ďalšie podania strán v priebehu odvolacieho konania do spisu doručené neboli.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
- ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom
- stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej
inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané
odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie
dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§
379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom



bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu
predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v oboch výrokoch, vo veci samej i v časti o náhrade trov
prvoinštančného konania, vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie
odvolacím súdom (§ 387 CSP).

18. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v danom prípade viazaný rozsahom aj dôvodmi odvolania
(§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) nie je predmetom odvolacieho prieskumu skutkový stav zistený súdom
prvej inštancie, o ktorý svoje právne závery oprel i súd odvolací. Predmetom odvolacieho prieskumu, s
poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalobcu, bolo preskúmať právne posúdenie veci súdom
prvej inštancie vedúce k záveru, že žalobca sa nestal vlastníkom predmetného motorového vozidla s
potrebou zamietnutia žaloby.

19. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia vlastníckeho práva k v ods. 7 označenému
osobnému motorovému vozidlu na tom skutkovom základe, že na základe kúpnopredajnej zmluvy z
30.1.2011 s predávajúcim P. A. sa stal majiteľom predmetného motorového vozidla; predávajúci P. A.
vozidlo nadobudol na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 29.1.2011, ktorá bola uzavretá medzi
ním a spoločnosťou KMJ, s.r.o., ktorej konateľom bol Z. C., ktorý bol poverený predajom vozidla P.
O., ktorý predtým vozidlo cez spoločnosť AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o. odkúpil od vlastníka vozidla
Wolksvagen finančné služby Slovensko, s.r.o. a toto poskytol na sprostredkovanie predaja Z. C., t. j.
spoločnosti KMJ, s.r.o.. Motorové vozidlo bolo dňa 10.2.2011 zaistené ORPZ, OKI Prešov z toho dôvodu,
že bolo začaté trestné stíhanie obvineného Z. C., keďže nemal mať oprávnenie na predaj vozidla, teda
svojim konaním uviedol žalobcu do omylu.

20. Žalobca pritom v priebehu prvoinštančného konania argumentoval tým, že vozidlo kúpil na
podnikateľské účely a k uzavretiu zmluvy medzi ním a predávajúcim došlo podľa § 446 Obchodného
zákonníka, preto žalobca sa stal vlastníkom vozidla aj keď predávajúci nebol jeho vlastníkom.

21. Podľa § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď
predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo
nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za
účelom jeho predaja.

22. Podmienkou pre aplikáciu § 446 Obchodného zákonníka je buď, aby v zmysle § 261 ods. 1 ObZ
pri jeho vzniku išlo o záväzkový vzťah medzi podnikateľmi týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, čo
v danom prípade preukázané nebolo, lebo hoci žalobca bol držiteľom podnikateľského oprávnenia, o
predávajúcom P. A. to preukázané v konaní nebolo. Druhou možnosťou bolo dojednanie zmluvných
strán, že ich neobchodný záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 sa bude
spravovať Obchodným zákonníkom, v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktorá dohoda podľa
§ 262 ods. 2 ObZ, podľa § 263 ObZ kogentného, vyžaduje písomnú formu. Existencia písomnej dohody
v zmysle § 262 ods. 1 a 2 ObZ medzi predávajúcim a kupujúcim nebola ani tvrdená, ani preukázaná.
Predmetný právny vzťah medzi žalobcom ako kupujúcim a P. A. ako predávajúcim založený písomnou
kúpnou zmluvou zo dňa 30.1.2011 bolo potom potrebné posudzovať podľa ustanovení Občianskeho
zákonníka.

23. V zmysle súdom prvej inštancie aplikovaného § 123 Občianskeho zákonníka potom iba vlastník je
v medziach zákona oprávnený s predmetom svojho vlastníctva nakladať - disponovať, čo znamená, že
ho môže previesť, teda i predať. P. A. mal pritom nadobudnúť predmetné motorové vozidlo ako kupujúci
na základe písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 29.1.2011 od predávajúceho KMJ, s.r.o., Pezinok, ktorej
konateľom bol Z. C.. Podľa výsledkov vykonaného dokazovania ale v konaní nebolo ničím preukázané,
že spoločnosť KMJ, s.r.o., Pezinok niekedy nadobudla vlastnícke právo k predmetnému motorovému
vozidlu. V dôsledku toho je predmetná kúpna zmluva v rozpore so zákonom s cit. ust. § 123 Občianskeho
zákonníka a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným právnym úkonom. Ako
správne uzavrel súd prvej inštancie, v zmysle § 123 Občianskeho zákonníka kúpnu zmluvu môže platne
uzavrieť zásadne iba vlastník. Podľa § 132 Občianskeho zákonníka vlastníctvo veci možno nadobudnúť
okrem iných i kúpnou zmluvou a v konaní nebolo preukázané, že žalobca nadobudol predmetné vozidlo



od vlastníka, keď predávajúci P. A. kúpil vozidlo od spoločnosti KMJ, s.r.o., ktorá nikdy vlastníctvo k
predmetnému vozidlu nenadobudla. Kúpna zmluva uzavretá medzi žalobcom ako kupujúcim a P. A.
ako predávajúcim dňa 30.1.2011 je teda absolútne neplatný právny úkon a to i s poukazom na zásadu,
že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má (nemo plus iuris ad aliem transferre potest
quam ipse habet) s odkazom na § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa výsledkov dokazovania
spoločnosť AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o., zverila predmetné motorové vozidlo Z. C. KMJ, s.r.o., dňa
22.1.2011 iba do detencie za účelom ponúknutia a predvedenia vozidla záujemcovi o kúpu, avšak nie za
účelom predaja, k čomu nebol oprávnený. Z. C. bol pritom trestným rozkazom Okresného súdu Pezinok
zo dňa 13.10.2011 pod č.k. 2T/196/2011, ktorý nadobudol právoplatnosť 29.3.2012, právoplatne uznaný
vinným a odsúdený za prečin sprenevery.

24. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za
nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie
rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany
konania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty
účastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu zaoberajúcu
sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

25. Odvolací súd sa stotožňuje tiež so závermi súdu prvej inštancie v časti o náhrade trov konania,
keď skonštatoval plný úspech žalovaného a v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP žalovanému
priznal plnú náhradu trov konania v rozsahu 100% (voči žalobcovi). Žalobca pritom v odvolaní poukazuje
na potrebu aplikácie na daný prípad § 257 CSP.

26. V zmysle § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

27. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania je zásada úspechu vo veci.
V tejto zásade sa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo alebo právom
chránený záujem by mal mať právo na náhradu trov, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil
protistrane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasiahla. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je
odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade trov konania by mohla byť v konkrétnych
prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov
konania. Citované ustanovenie dopadá na tú stranu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania.
Predpokladom jeho použitia je existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov inak úspešnej strane a existencia výnimočnosti daného prípadu.

28. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok aj zo
zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu
nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí tvrdiť
a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné zákonné ust. tak rozširuje
prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za výsledok, ale aj priebeh
súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia musí preto zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu.

29. Ustanovenie § 257 CSP pritom nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné
zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť
celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov
konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk
je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo
dobrým mravom. V tomto ustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky
právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže
byť natoľko kauzistický, aby postihol celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom,



pričom zákon stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému
záveru, než by plynul z dispozície právnej normy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky:
musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je
ponechaný na súdnej praxi a je potom vecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré
môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov
konania.

30. Výnimočnosť prípadu pritom žalobca v podanom odvolaní videl v prvom rade vo výsledkoch
trestného konania, ktoré viedli žalobcu k podaniu predmetnej žaloby voči žalovanému a ako ďalší dôvod,
že strany sporu počas konania uzavreli medzi sebou dohodu o urovnaní, kde žalovaný uznal vlastnícke
právo žalobcu a ktorej predmetom bola aj klauzula, že strany si nebudú voči sebe uplatňovať trovy
konania.

31. Opierajúc sa o vyššie uvedené právne a teoretické východiská odvolací súd nevidel vo výsledkoch
trestného konania takú výnimočnú okolnosť daného prípadu, ktorá by mala viesť k nepriznaniu náhrady
trov v konaní úspešnému žalovanému.

32. Výsledkom trestného konania bolo totiž uznanie vinným a odsúdenie Z. C. z trestného činu
sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) Trestného zákona za to, že dňa 22.1.2011 v E. prevzal od P.
O. konateľa spoločnosti AUTOCOMODEX Trnava, s.r.o., ako vlastníka predmetné motorové vozidlo zn.
VOLKSWAGEN TOUAREG ... za účelom jeho ponúknutia záujemcovi o kúpu a následne dňa 29.1.2011
vystupujúc ako konateľ spoločnosti KMJ, s.r.o. a vlastník predmetného motorového vozidla, napriek
tomu, že vlastníkom vozidla nebol, uzatvoril kúpnopredajnú zmluvu s P. A., ktorému vozidlo odovzdal
a ktorý od neho vozidlo kúpil za sumu 12.900,- Eur, ktoré uhradil M. I. ako budúci majiteľ vozidla, čím
spôsobil poškodenej spoločnosti CARLUX, s.r.o., v zastúpení konateľom P. O., škodu vo výške 15.000,-
Eur, teda si prisvojil cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu.
Súd zároveň obvineného zaviazal k náhrade škody voči poškodenej spoločnosti CARLUX, s.r.o., Trnava,
vo výške 15.000,- Eur v priebehu skúšobnej doby. Keďže predmetný trestný rozkaz bol vydaný dňa
13.10.2011, pričom nadobudol právoplatnosť dňa 29.3.2012 a žaloba v danej veci na súd bola podaná
dňa 30.8.2011, neobstojí tvrdenie odvolateľa, že výsledky trestného konania viedli žalobcu k podaniu
predmetnej žaloby. Nie je preto jednoznačne zrejmé v čom žalobca vzhľadom na tieto skutočnosti vidí
dôvody hodné osobitného zreteľa. Pokiaľ žalobca ako ďalší dôvod aplikácie § 257 CSP na rozhodnutie
o náhrade trov konania uvádza, že strany sporu počas konania uzavreli dohodu o urovnaní obsahujúcu
klauzulu, že strany si nebudú voči sebe uplatňovať trovy konania, z obsahu spisu vyplýva, že takáto prvá
dohoda bola uzavretá len ako podklad k súdnemu zmieru medzi stranami, ktorý ale súdy neschválili. V
priebehu konania strany spoločne pripravili nový návrh dohody o urovnaní, ktorá mala slúžiť ako podklad
pre uzavretie súdneho zmieru obsahujúceho aj uznanie vlastníctva k motorovému vozidlu v prospech
žalobcu s tým, že si strany nebudú nárokovať voči sebe náhradu trov konania. Žalobca ale nakoniec
odmietol podpísať dohodu o urovnaní a tiež uzatvoriť na základe toho súdny zmier (č.l. 167 spisu).
K účinnému uzavretiu dohody o urovnaní medzi stranami preto nedošlo, pričom jej uzavretie zmaril
žalobca, nie je preto dôvodné, aby sa odvolával na jej obsah.

33. Vychádzajúc z vyššie uvedených okolností prípadu, opierajúc sa pritom o predtým uvedené právne a
teoretické východiská, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade neboli splnené podmienky pre
výnimočnú aplikáciu na rozhodnutie o náhrade trov konania citovaného ust. § 257 CSP, v dôsledku čoho
by náhrada trov konania úspešnému žalovanému nemala byť priznaná. Odvolací súd preto rozsudok
súdu prvej inštancie i v druhej výrokovej vete, ktorou žalovanému súd priznal nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 100%, ako vo výroku vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1
CSP potvrdil.

34. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

35. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.



36. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v
rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

37. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalovaný a preto podľa citovaného ustanovenia
žalovanému vzniklo právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému
žalobcovi. Odvolací súd preto žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalobcovi v plnom rozsahu 100%, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

38. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).



V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).