{"guid": "af783884-a320-4add-807c-f8f02d45c624:d1f7edb4-a433-47c5-a771-13e93f705518", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2", "spisova_znacka": "23Co/140/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 23Co/140/2017 z 25. 2. 2018", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. februára 2018, sp. zn. 23Co/140/2017, ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2", "identifikacne_cislo": "2116209593", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Daša Kontríková", "sudca_id": 1312, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-dasa-kontrikova-1312", "datum_vydania": "2018-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "nazov": "§ 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/#paragraf-9.odsek-2.pismeno-k", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/129-2010/paragraf-9"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "nazov": "§ 52 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-52", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-52"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "nazov": "§ 387 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2010/129#paragraf-9", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-52", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d1f7edb4-a433-47c5-a771-13e93f705518", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/140/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116209593
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2116209593.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň:
JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: AB 2 B. V., reg. č.: 572 79 667,
Amsterdam, Strawinskylaan č. 933, 1077XX, Holandské kráľovstvo, zastúpený: Advokátska kancelária
GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., Piaristická 707/25, Trenčín, IČO: 47 234 679, adresa pre doručovanie:
Teplická 7434/147, Piešťany, proti žalovanému: E. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. XX/XX, U., o
zaplatenie 648,69 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava,
č. k. 22C/117/2016-50 zo dňa 25. októbra 2016, v časti, v ktorej súd žalobu zamietol a v súvisiacom
výroku o náhrade trov konania, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Súdu prvej inštancie sa nariaďuje v úvodnej časti napadnutého rozsudku vykonať opravu   označenia
žalobcu.

III. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal  žalovaného na zaplatenie istiny
52,96 eur s 5,05% s úrokom z omeškania ročne  od 28.11.2015 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol, výrokom III. žalovanému náhradu trov
konania nepriznal. Rozsudok súd prvej inštancie po citácii § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b) a d), § 9 ods. 1
a 2, § 11 ods. 1 písm. b) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len ZoSU), § 52 ods.
1, 3 a 4, § 53 ods. 1, 2, 3 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka
(ďalej len OZ), § 497, § 502 ods. 1 zák. č. 513/1991 Z. z. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ) a § 3
ods. 1 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., vecne  odôvodnil tým, že právny predchodca žalobcu, spoločnosť Home
Credit Slovakia a.s. ako veriteľ a žalovaný ako dlžník uzavreli dňa 5.2.2013 zmluvu o spotrebiteľskom
úvere č. 43020161535, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému účelový úver
na nákup tovaru - sada riadu, vo výške 999 eur  s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou vo výške
19,05 % ročne, RPMN vo výške od 21 % a priemernou hodnotou RPMN vo výške 46,35 %. Žalovaný sa
zaviazal zaplatiť uvedený úver v celkovej výške 1.538,32 eura v 56 mesačných splátkach vo výške 27,47
eura, pričom prvá splátka bola splatná dňa 5.3.2013, lehota splatnosti úveru bola 30.10.2017. Zmluva
o spotrebiteľskom úvere č. 43020161535 zo dňa 5.2.2013 je z pohľadu právnej kvalifikácie zmluvou
uzavretou v zmysle § 497 a nasl. ObZ a zároveň spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 OZ.

2. Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou úverovou zmluvou je tak nevyhnutné
posudzovať aj podľa zákona o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv.
absolútny obchod (§ 261 ods. 6 písm. d) ObZ). Z vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že



návrh bol podaný dôvodne len v časti. Právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli úverovú zmluvu,
ktorá má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle  § 2 písm. d) ZoSÚ. Zmluva o úvere
uzatvorená medzi veriteľom a spotrebiteľom však neobsahuje v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm.
k) ZoSÚ, údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. V takomto prípade sa spotrebiteľský úver poskytnutý
právnym predchodcom žalobcu žalovanému považuje v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ,
za bezúročný a bez poplatkov. Údaj o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov
presne v tomto členení, je základnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. V zmluve sa uvádza
len výška splátky 27,47 eura bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je uvedená výška splátky v členení na
istinu, úrok a poplatky. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keď z iných
ustanovení zmluvy vyplýva výška úrokov a poplatkov. Citované ustanovenie má za cieľ v zrozumiteľnej
forme informovať spotrebiteľa, ako bude s jeho splátkou naložené a najmä, aká časť úveru bude ňou
splatená, okrem odplaty veriteľa. Uvedené údaje zmluva uzatvorená medzi stranami neobsahuje, ide
pritom o absenciu podstatnej náležitosti zmluvy. V danom prípade žalobca napriek tomu, že ho v
tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno nepreukázal, že zmluva obsahovala údaj o výške, počte a
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, presne v tomto členení, preto je potrebné predmetný
spotrebiteľský úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ považovať za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca
tak má nárok iba na vrátenie nezaplatenej časti poskytnutých peňažných prostriedkov a nemá nárok na
zaplatenie úroku z úveru, ani poplatkov za upomienky. Pretože žalovaný z poskytnutého úveru vo výške
999 eur zaplatil sumu 946,04 eura, žalobca má nárok na zaplatenie zvyšnej sumy 52,96 eura (999 eur
- 946,04 eura). Súd tak nárok žalobcu považoval za dôvodný iba v časti zaplatenia istiny v sume 52,96
eura (zostatok nezaplatenej istiny), vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu na zaplatenie požadovanej
istiny, úrokov a poplatkov zamietol. Žalobca si uplatnil nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
5,05 % ročne, ktorý úrok z omeškania si uplatňoval od uplynutia 15 dní od zaslania výzvy k splateniu
celého dlhu, t. j. odo dňa 28.11.2015. Žalobca má nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške
o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k
prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalovaný sa dostal do omeškania dňa 28.11.2015,
t. j. uplynutím lehoty 15 dní od odoslania výzvy k splateniu celého dlhu, nakoľko predmetná výzva
bola žalovanému odoslaná dňa 12.11.2015, lehota 15 dní na plnenie uplynula dňa 27.11.2015 a s
plnením sa žalovaný dostal do omeškania až dňa 28.11.2015. Výška základnej úrokovej sadzby ECB k
uvedenému dňu bola 0,05%. Pretože pohľadávka žalobcu bola odôvodnená len na vrátenie nesplatenej
sumy poskytnutých peňažných prostriedkov, bez úrokov a poplatkov, má žalobca nárok na zaplatenie
úroku z omeškania 5,05% ročne (5% + 0,05%) zo sumy 52,96 eur odo dňa 28.11.2015 do zaplatenia.
Vo zvyšnej časti súd nárok žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania zamietol.

3. V neposlednom rade súd považuje za potrebné uviesť, že z výpisu čerpania, splátok a úhrad vyplýva,
že žalobca, resp. jeho právny predchodca si voči žalovanému uplatňoval tiež zaplatenie zmluvnej pokuty
v sume 17 eur, ktorú si uplatnil v zmysle § 2 hlavy 18. nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty však
bol neopodstatnený. Medzi účastníkmi zmluvy totiž k platnému dojednaniu zmluvnej pokuty nedošlo.
V danom prípade úverová zmluva urobila svojou súčasťou Úverové zmluvné podmienky spoločnosti
Home Credit Slovakia, a.s. - DUO formou odkazu na ne. Tieto obsahujú v § 2 hlavy 18. citované
ustanovenie o zmluvnej pokute. Zmluvné podmienky sa pritom mali stať neoddeliteľnou súčasťou zmluvy
na základe netransparentnej inkorporačnej doložky uvedenej na konci zmluvy. O netransparentnú
inkorporačnú doložku ide pritom aj vtedy, ak je uvedená menším písmom ako zmluvné podmienky,
ktoré predstavujú podstatné zložky zmluvy, nakoľko spotrebiteľ sa môže domnievať, pričom stačí hrozba
tohto rizika, že menším písmom je písaný text, ktorý nemá veľký význam a tak existuje nezanedbateľné
nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ podcení takúto časť textu. V súvislosti s uvedeným má
súd za to, že dojednanie o zmluvnej pokute nebolo súčasťou zmluvy, a preto dojednanie o zmluvnej
pokute obsiahnuté v zmluvných podmienkach súd nemôže považovať za platné písomné dojednanie
zmluvnej pokuty ako to vyžaduje § 544 ods. 2 OZ. Súd zároveň poukazuje na nález Ústavného súdu ČR
sp.zn. I.ÚS 3512/2011 zo dňa 11.11.2013, v zmysle ktorého „v rámci spotrebiteľských zmlúv dojednanie
zakladajúce právo na zmluvnú pokutu, rovnako ako aj rozhodcovská doložka, zásadne nemôžu byť
súčasťou tzv. všeobecných obchodných podmienok, ale len súčasťou samotnej spotrebiteľskej zmluvy,
teda listiny, na ktorej spotrebiteľ pripája svoj podpis.“ V uvedenom prípade teda nebol splnený zákonný
predpoklad dojednania zmluvnej pokuty v písomnej forme, nesplnenie ktorej má za následok absolútnu
neplatnosť dojednania zmluvnej pokuty v zmysle § 40 ods. 1 OZ, preto súd žalobu aj v časti žalobcom
voči žalovanému uplatnenej zmluvnej pokuty zamietol.



4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa  § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 zák. č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), keďže súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 52,96 eura s
príslušenstvom vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Žalobca sa pritom podanou žalobou domáhal
zaplatenia sumy 648,69 eura s príslušenstvom. Potom podľa výsledku konania ako celku bol hrubý
úspech žalobcu v rozsahu 8,16% (52,96 eur : 648,69 eur x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu
91,84% (100% - 8,16%) a tým je daný prevažný čistý úspech žalovaného v rozsahu 83,68% (91,84%
- 8,16%), čo v konečnom dôsledku znamená právo žalovaného na náhradu účelne vynaložených trov
celého konania práve takýmto percentom. Pretože však žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli,
súd v súlade s čl. 17 základných princípov CSP rozhodol priamo tak, že žalovanému sa náhrada trov
konania nepriznáva.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia zvyšku žaloby a v časti náhrady trov konania
podal odvolanie žalobca prostredníctvom právnej zástupkyne z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. l písm. f) CSP);
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. l
písm. h) CSP). Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že na problematiku spotrebiteľských vzťahov sa
obligatórne vzťahuje použitie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23 apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľských úveroch a o zrušení smernice Rady 87/102/ES (ďalej len Smernica).
V súvislosti s právnymi aktmi EÚ sú štáty povinné konať v súlade so zásadou proporcionality. Podľa
názoru žalobcu Smernica 2008/48 ES nebola do právneho poriadku SR transponovaná správne, čím
došlo k porušeniu zásady proporcionality úž samotným prijatím ZoSÚ. Členské štáty sú rovnako ako
v prípade ostatných záväzných aktov Únie povinné zabezpečiť úplnú aplikáciu ustanovení smernice
(Komisia p. Luxenbursko C-90/05, Komisia p. Španielsko C-16/95). Jednou z obsahových náležitosti,
ktoré musí zmluva o úvere obsahovať, je uvedená v čl. 10 ods. 2 písm. h) podľa smernice,  výška,
počet a frekvencia splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa búdu splátky priraďovať k
jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. V ZoSÚ
takto vyššie uvedenú náležitosť nenájdeme (tak ako je prezentovaná v smernici), ale zákonodarca
obsahovú náležitosť istým spôsobom modifikoval, v § 9 ods. 2 pod písm. k) stanovil nasledovné: výšku,
počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru
na účely jeho splatenia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je preto nesprávne a je dôležité v tejto právnej
veci zohľadniť rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti P. T..
Rozhodnutiu Súdneho dvora predchádzalo podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa
článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný súd Dunajská Streda rozhodnutím zo dňa 19.12.2014 a  ako
piatu v poradí položil Súdnemu dvoru túto otázku: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h)
smernice 2008/48/ES vykladať tak, že a) zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/
amortizácii istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie,
aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a
poplatky (t. j. súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto
údaje môžu byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi
na jeho žiadosť, alebo b) článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z
amortizačnej tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje
zmluvné strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o
úvere počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté
už v samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu? Súdny dvor vo
svojom rozhodnutí jasne stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu
splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatených
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia. Ako z uvedeného vyplýva, nie je
povinnosťou veriteľa, aby v úverových zmluvách uvádzal jednotlivé zložky na výšku, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ale stačí, ak veriteľ uvedie iba výšku, počet a frekvenciu splátok,
prípadne ich poradie a bráni tomu, aby členské štáty stanovili takú povinnosť vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave. Veriteľovi zo smernice vyplýva iba povinnosť poskytnúť spotrebiteľovi amortizáciu istiny
na základe zmluvy o úvere s dobou určitou, právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme
amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere, čo znamená
v budúcnosti na jeho žiadosť. Preto vzhľadom na vyššie uvedený text taktiež vyplýva, že úverový vzťah
nemožno považovať za bezúročný a bez poplatkov. V predmetnom rozsudku Súdny dvor podáva výklad,
že tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosť porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením



skutočného odrážajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality (pozri
rozsudok z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12). Je zjavné, že ustanovenie § 9 ods.2 v
spojení s § 11 ZoSÚ túto zásadu proporcionality v plnej miere nerešpektuje, čo potvrdzuje aj samotné
rozhodnutia Súdneho dvora. Zároveň Smernica nebráni, aby členské štáty vo svojej vnútroštátnej
úprave stanovili bezúročnosť a bezpoplatkovosť, v prípade ak zmluva neobsahuje všetky náležitosti,
ale iba za okolnosti, že ide o náležitosť, ktorou môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Na záver treba podotknúť, že svoje opodstatnenie stráca aj rozhodnutie KS v BB
vedené pod sp. zn. 12Co/381/2015 , kde je vyslovený názor: „Nie je porušením práva Európskej únie
transpozícia článku 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/1948/ES (podľa
ktorého má zmluva o úvere uvádzať výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa) do vnútroštátneho
právneho poriadku podrobnejším spôsobom v § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ (výška, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov), pokiaľ vychádzajúc zo znalostí miestnych pomerov a správania sa
poskytovateľov úverov precizuje podmienky zmluvy o spotrebiteľskom úvere.“ Zákonodarca v rámci
svoje pôsobnosti v zmysle právnych aktov EÚ išiel nad rámec svojej právomoci, pričom sa odchýlil od
ustanovení smernice. Ako bolo uvedené vyššie, zmluva o úvere v tomto prípade spĺňala všetky podstatné
náležitosti vyžadované zákonnou úpravou. Pokiaľ by súd napriek vyššie uvedenému považoval za
potrebné aplikovať § 11 ods. 1 ZoSÚ, je potrebné ho aplikovať v súlade s nadradeným právom Európskej
únie, a to konkrétne s princípom proporcionality sankcií zakotveným v Smernici. Ako už bolo uvedené
vyššie, ZoSÚ predstavuje transpozíciu Smernice. Vnútroštátny súd v zmysle záväzného a nadradeného
práva EÚ nesmie automaticky pri akomkoľvek formálnom nedostatku zmluvy o spotrebiteľskom úvere
paušálne veriteľovi odoprieť všetky úroky a poplatky z úveru. Pre úplnosť možno uviesť, že prekážkou
tohto postupu nemôže byť ani zdanlivo paušálna dikcia § 11 ods. 1 ZoSÚ. Pokiaľ ide o splátky, tieto boli
v spotrebiteľskej zmluve jednoznačne určené svojou výškou, periodicitou, počtom a splatnosťou, pričom
(ako bolo uvedené vyššie) podľa Smernice ani ZoSÚ nie je potrebné rozdeľovať splátky na jednotlivé
časti pohľadávky. Odopretie akýchkoľvek úrokov a poplatkov považujeme za neprimerané, v rozpore
s judikovaným princípom proporcionality, a preto za neprípustné. Žalobca navrhol, aby odvolací súd
zmenil  rozsudok v zamietavej časti tak, že predmetnej žalobe vyhovuje v rozsahu podaného odvolania
a rozhodne o náhrade trov konania.

6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že  dlh vo výške 648,49 eura je schopný z dôvodu, že  má
štyri nezaopatrené deti splácať mesačne v sume 30 eur.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo
podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3
CSP), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či
doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§
385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu
dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku,
na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne
posúdil. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav,
ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania
správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku, a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i
právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by
sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Pre úplnosť
je potrebné uviesť nasledovné:

9. Predmetom nároku žalobcu bolo zaplatenie istiny 648,69 eura, vyčísleného úroku z omeškania vo
výške 13,22 eura, úroku z omeškania 5,05 % ročne zo sumy vo výške 648,69 eura od 16.04.2016 do
zaplatenia a náhrada trov konania. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a zaviazal žalovaného
na zaplatenie istiny 52,96 eura s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 28.11.2015 do zaplatenia a vo
zvyšnej časti žalobu zamietol z dôvodu, že zmluva neobsahovala podstatnú náležitosť podľa § 9 ods.



2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere, výšku, počet
a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, preto je potrebné úver považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

10. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať
tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

11. Podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

12. V danej veci bola medzi právnym predchodcom žalobcu (Home Credit Slovakia, a.s.) a žalovaným
uzatvorená úverová zmluva dňa 05.02.2013, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške
999 eur. Úver sa žalovaný zaviazal zaplatiť v 56  splátkach po 27,47 eura pri dojednanej úrokovej miere
19,05 %, p.a. ZoSÚ vyžaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere spĺňala prísne obsahové náležitosti.
Cieľom takejto právnej úpravy je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany záväzkovo-právneho vzťahu
zo spotrebiteľského úveru. Ustanovenie § 9 ods. 2 ZoSÚ stanovuje podstatné náležitosti zmluvy o
spotrebiteľskom úvere, pričom podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva musí obsahovať výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, teda s rozčlenením jednotlivých čiastok, nestačí teda uviesť len celkovú výšku splátok.
Zo základného gramatického výkladu § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ je zrejmé, že požiadavka na to, aby v
zmluve o spotrebiteľskom úvere bola ako náležitosť uvedená výška, počet a termíny splátok sa vzťahuje
osobitne ako k istine, tak k úrokom, ako aj k iným poplatkom. Zmluva o spotrebiteľskom úvere teda
v zmysle citovaného ustanovenia musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok ako istiny, tak aj
úrokov, ako aj iných poplatkov, aby bolo zrejmé, koľko z každej splátky sa započítava na istinu, koľko
na úroky a koľko na poplatky. Podľa názoru súdu zákonodarca pristúpil k prijatej právnej úprave po
predchádzajúcich skúsenostiach, kedy bolo bežné, že veriteľ si započítaval splátky najprv na úroky,
poplatky a rôzne sankcie a až naposledy na istinu (nebolo to v rozpore s ustanoveniami Obchodného
zákonníka), čo ale spôsobovalo neprimerané zadlžovanie spotrebiteľov a narastanie ich dlhu. Pre
spotrebiteľa (dlžníka) je dôležité, aby sa splátka započítava proporcionálne na všetky zložky, t.j. istinu a
aj úroky a nie  v prevažnej miere najprv na úroky a poplatky a až neskôr na istinu, pretože takýto spôsob
započítavania splátky zvyšuje celkovú cenu plnenia. Predložená úverová zmluva zo dňa 05.02.2013
takýto konkrétny splátkový kalendár neobsahovala. Takáto informácia je významná pre spotrebiteľa,
najmä pokiaľ ide o jeho možnosť zhodnotiť na základe predloženého splátkového kalendára výhodnosť
poskytnutého úveru, posúdenie, či požadovaný úrok za úver je pre neho, prijateľný, resp. aby spotrebiteľ
bol schopný posúdiť celkovú výšku odplaty požadovanej právnym predchodcom žalobcu za poskytnutý
úver. Podstatným v danom prípade je to, že pokiaľ zákon kladie dôraz na to, že zmluva o spotrebiteľskom
úvere okrem všeobecných náležitostí podľa OZ musí obsahovať aj ďalšie náležitosti - výšku, počet a
termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely
jeho splatenia, musí to obsahovať samotná zmluva. Rovnaký právny názor vyslovil aj NS SR v svojom
rozsudku zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 7Cdo 128/2016.

13. Je pravdou, ako na to poukazuje žalobca v odvolaní, že v rozhodnutí Súdneho dvora z 9.11.2016 vo
veci C-42/15 o návrhu na začatie prejudiciálne v konania podľa článku 267 ZFEÚ, ktorý podal Okresný
súd Dunajská Streda rozhodnutím z 19.12.2014, a ktorý súvisí s konaním žalobcu proti P. T. súdny dvor
uviedol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú ustanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení z článku 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.

14. Otázka priameho účinku právnych noriem EÚ sa vo všeobecnosti týka vymedzenia podmienok, za
ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú právnu normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne na



prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho
účinku Smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto prípade veriteľ proti spotrebiteľovi) v zásade
platí zákaz priameho (horizontálneho) účinku spočívajúceho v tom, že žiadne ustanovenie smernice
zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu,
v ktorom stoja proti sebe jednotlivci.

15. Uznané vnútroštátne výkladové metódy vytvárajú právny rámec pre realizáciu povinností súladného
výkladu vnútroštátnych noriem s právom EÚ. To ale neznamená, že tieto metódy môžu viesť k
akémukoľvek výsledku, len aby bol dosiahnutý cieľ smernice. Súdny dvor už sám stanovil medze,
ktoré súladný výklad má, hoci by sa opieral o uznanú vnútroštátnu metódu. Súdny dvor tieto medze
prehľadne zhrnul vo veci C-212/04 rozsudok Súdneho dvora z 4.7.2006 keď uviedol, že povinnosť
vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných
ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a
zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem (proti zákonu) vnútroštátneho
práva (aj rozsudok C-105/03 zo 16.6.2005, C-268/06 z 15.4.2008). Vzhľadom na explicitné znenie
zákona v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov by súdy, ak by vyložili
toto ustanovenie eurokonformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny a
úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná bez poplatkov doslova
„zlomili“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradili Smernicou (čo je postup typický pre
priamy účinok). Nakoľko ale nejde o priamy účinok Smernice, ale účinok nepriamy, takýto postup nie je
možný preto, lebo by išlo o výklad práva contra legem. Na to, aby bolo možné vykladať zákon v súlade
so Smernicou je potrebné zákon o spotrebiteľských úveroch novelizovať zosúladiť s textom Smernice,
inak  by bola porušená zásada právnej istoty (výkladom contra legem).

16. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie, v súlade s  § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny v rozsahu napadnutom v odvolaní potvrdil.

17. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu
úspešný. Vzhľadom na to, že žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli, odvolací súd
rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva podľa čl. 4 ods. 2 CSP.

18. Vzhľadom na zrejmú nesprávnosť v písomnom vyhotovení rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací
súd nariadil vykonanie opravy úvodnej časti písomného vyhotovenia napadnutého rozsudku správnym
označením žalobcu podľa § 224 CSP. Z oznámenia o zániku spoločnosti  zo dňa 12.12.2016 (č. l. 60)
vyplýva, že dňa 18.10.2016 došlo k zániku spoločnosti AB 1 B.V., registračné číslo 560 07 043, pričom
zánik spoločnosti nastal v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou AB 2 B.V. registračné číslo 572 79 667, so
sídlom v Amsterdame. Išlo o univerzálnu sukcesiu a všetky práva a povinnosti prešli zo spoločnosti AB 1
B.V. na spoločnosť AB 2 B.V.  V čase rozhodovania súdom prvej inštancie 25.10.2016 právna subjektivita
spoločnosti AB 1 B.V. zanikla, súd tak priznal právo neexistujúcej právnickej osobe. Uvedenú zrejmú
nesprávnosť je potrebné napraviť. Pre úplnosť je potrebné dodať, že súd prvej inštancie sa o uvedených
skutočnostiach dozvedel až 12.12.2016, t.j. po doručení rozsudku žalobcovi. O pokračovaní v konaní
s právnym nástupcom pôvodne označeného žalobcu rozhodol odvolací súd uznesením z 15.1.2018, č.
k. 23Co/140/2017-86.

19. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa  už prv začalo konanie,



e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie 0spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).



V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "22C/117/2016", "guid": "ca4bd5c6-e65f-4a3d-9b81-e2380252eaf4:42be5976-94f8-4e77-a86c-974aacc888c7", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "dd292681-304e-400a-a10e-15aff0d6da04:b066253a-3b8d-494e-ae59-7b57dd4f552d", "ecli": "ECLI:SK:KSBB:2016:6114225063.1", "spisova_znacka": "12Co/381/2015", "nazov": "Rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 12Co/381/2015 z 27. 7. 2016", "sud": "Krajský súd Banská Bystrica", "datum_vydania": "2016-07-27", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBB:2016:6114225063.1"}], "citovane_v": []}