Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 48Sa/22/2018 z 4. 8. 2019
Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 4. augusta 2019, sp. zn. 48Sa/22/2018, ECLI:SK:KSTT:2019:2018200327.3
Krajský súd Trnava | 48Sa/22/2018 | ECLI:SK:KSTT:2019:2018200327.3 | 2019-08-04 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: SSP, § 199 ods. 1 písm. c) SSP, § 199 ods. 3 SSP, zákon č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia, § 2 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., § 20 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z., § 20 ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z., § 22 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z., § 22 ods. 5 zákona č. 447/2008 Z. z., § 22 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z., § 22 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/0ebee4b0-7925-45f6-9ce2-64a4cd463e5c
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2019:2018200327.3

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 48Sa/22/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2018200327
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anita Filová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2018200327.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, ako súd správny, sudkyňou JUDr. Anitou Filovou, v právnej veci žalobcu:
V. Q., dátum narodenia : XX.XX.XXXX, adresa trvalého pobytu : O. č. XXX, XXX XX O., proti
žalovanému: Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peňažných príspevkov na kompenzáciu
ŤZP a posudkových činností, so sídlom Špitálska č. 8, 812 67 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2018/9767/Dan zo 14. septembra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, odbor peňažných
príspevkov na kompenzáciu ZŤP a posudkových činností č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2018/9767/
Dan zo 14. septembra 2018 a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, odbor
sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica č. SE3/APPnKŤZPaPČ/SOC/2018/6054, ME01/106/Fil z  8.
júna 2018   z r u š u j e    a vec       v r a c i a   Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, odbor
sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica na ďalšie konanie.

II. Žalobca má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh administratívneho konania

1. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica (ďalej
aj ako „úrad práce“ alebo „orgán verejnej správy nižšieho stupňa“) rozhodnutím č. SE3/APPnKŤZPaPČ/
SOC/2018/6054, ME01/106/Fil z 8. júna 2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) postupom podľa
§ 22 ods. 4, ods. 5, ods. 6 a § 58 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných
príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu“ alebo
„zákon č. 447/2008 Z. z.“) uložil žalobcovi povinnosť vrátiť pomernú časť peňažného príspevku na
osobnú asistenciu za obdobie od 01.01.2009 do 31.03.2018 v celkovej výške 37.009,30 eura.

2. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy nižšieho stupňa  uviedol, že žalobca je poberateľom
peňažného príspevku na osobnú asistenciu na základe právoplatného rozhodnutia č. MP9-3/99OA
zo dňa 14.09.1999 od 01.01.1999. Dňa 07.01.2016 vydalo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny
komplexný posudok, v ktorom je navrhnutý ročný rozsah osobnej asistencie v počte 4885 hodín, z
toho rodinný príslušník môže vykonávať osobnú asistenciu (ďalej aj „OA“) v činnostiach uvedených
v prílohe č. 4 v ročnom rozsahu 1 460 hodín. Dňa 09.05.2018 sa žalobca dostavil na úrad práce za
účelom sociálneho zisťovania a do zápisnice uviedol, že Ing. G. Q. je jeho starým otcom. Kontrolou
spisovej dokumentácie bolo zistené, že zmluva o výkone osobnej asistencie medzi užívateľom V. Q.
a vykonávateľom Ing. G. Q. bola uzatvorená a vykonávaná od 01.01.2009 a vzťah medzi občanom s



ťažkým zdravotným postihnutím a osobným asistentom nebol uvádzaný vo výkazoch osobnej asistencie
ako starý otec.

3. Úrad práce následne s poukazom na § 22 ods. 4 , ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na
kompenzáciu, v zmysle ktorého je maximálny ročný rozsah hodín vykonávaných starým rodičom ako
asistentom 1460, vyčíslil dlh na peňažnom príspevku na osobnú asistenciu vo výške 37 009,30 eura,
o čom bola v rozhodnutí uvedená prehľadná tabuľka za jednotlivé roky. Záverom odcitoval § 58 ods. 1
písm. b), § 58 ods. 2 a § 45 ods. 15   zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.

4. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, v ktorom namietal, že nemal vedomosť
o tom, že starý otec nemôže vykonávať osobnú asistenciu v plnom rozsahu. Jeho pochybenie nebolo
vedomé ani úmyselné, nakoľko sa domnieval, že obmedzený počet hodín sa týka iba rodičov a
súrodencov s tým, že k tejto chybe prišlo rutinným prepisovaním starších dohôd a výkazov o výkone
osobnej asistencie. Poukázal na to, že osobnú asistenciu využíva už devätnásty rok, od 01.09.1999 a
informácie poskytované úradom práce o fungovaní osobnej asistencie boli v tom čase často nepresné,
rovnako ako aj prístup k právnym normám a predpisom, týkajúcich sa danej problematiky. Zdôraznil, že
dokumenty, ktoré odovzdával na prvostupňový správny orgán mu boli vždy poskytované od pracovníkov
úradu, to sa týka dohody o výkone OA, výkazu OA a potvrdení o vyplatených odmenách OA, pričom
súčasne poukázal na to, že vysvetlivky k vyplňovaniu výkazu mu dodané neboli. Vzor výkazu o počte
hodín, ale aj vysvetlivky k vyplňovaniu výkazu o počte hodín dostal až dňa 04.07.2018. Uviedol, že si
uvedomuje, že jeho nevedomosť a neznalosť právnych noriem nie je dôvodom na ospravedlnenie jeho
pochybenia, no myslí si, že ako klient úradu práce mohol dostavať komplexnejšie informácie, ktoré by
pomohli predísť vzniknutej situácii. Uviedol, že osobná asistencia je pre jeho súkromný aj pracovný život
veľkým prínosom, no zároveň dennodenne zasahuje do jeho súkromia a intímnych oblastí. Preto bola
pre neho osobná asistencia vykonávaná starým otcom vynikajúcim doplnením. Osobná asistencia, ktorá
bola vykázaná za dané obdobie na jeho starého otca vždy spĺňala účel a filozofiu osobnej asistencie,
finančné prostriedky boli vždy riadne vyplatené a riadne zdanené. Poukázal na to, že ak by bol príspevok
vyplatený cudziemu človeku, všetko by bolo v poriadku. Z uvedených dôvodov požiadal o prehodnotenie
napadnutého rozhodnutia.

5. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím č. UPS/US1/SSVOPPKPC2/SOC/2018/9767/
Dan  zo 14. septembra 2018 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“)  odvolanie účastníka konania
(žalobcu) podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) zamietol a rozhodnutie Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Senica, odboru sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica č. SE3/APPnKŤZPaPČ/
SOC/2018/6054, ME01/106/Fil z 8. júna 2018 potvrdil.

6. V odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný uviedol, že novela zákona o sociálnej pomoci č. 450/2000
Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.01.2001 taxatívne stanovila osobitné podmienky, za splnenia
ktorých mohol osobnú asistenciu vykonávať starý rodič. Dňom 01.01.2009 nadobudol účinnosť zákon
o peňažných príspevkoch na kompenzáciu, ktorý v časti kompenzácií nahradil zákona o sociálnej
pomoci, konkrétne v zmysle ustanovenia  § 22 ods. 4 peňažný príspevok na osobnú asistenciu nemožno
poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonávajú starí rodičia, ak tento zákon neustanovuje inak, pričom
zákonné podmienky za ktorých sa poskytuje peňažný príspevok na osobnú asistenciu aj starému
rodičovi sú uvedené v § 22 ods. 5 zákona o peňažných príspevkoch.

7. Žalovaný poukázal na to,  že žalobca prvostupňovému správnemu orgánu predložil zmluvu o výkone
osobnej asistencie zo dňa 01.01.2009 uzatvorenú medzi žalobcom a jeho osobným asistentom v
rozsahu 9 hodín denne. V predmetnej zmluve nebol uvedený vzťah medzi užívateľom a vykonávateľom
osobnej asistencie, avšak vo všetkých dokladoch k zmluve o výkone osobnej asistencie, ktoré predkladal
prvostupňovému správnemu orgánu bolo uvádzané: príbuzenský vzťah k užívateľovi osobnej asistencie
- žiadny, aj vo všetkých predkladaných výkazoch bol uvádzaný vzťah s osobným asistentom ako žiadny.
Záverom uviedol, že zo spisovej dokumentácie má odvolací orgán preukázané, že žalobca má od
01.01.2009 uzavretú zmluvu s osobným asistentom, ktorý je jeho starý otec. Vzhľadom na skutočnosť, že
žalobca tento príbuzenský vzťah prvostupňovému správnemu orgánu neoznámil po celý čas poberania
peňažného príspevku na osobnú asistenciu a vo všetkých predkladaných výkazoch uvádzal: vzťah s
osobným asistentom - žiadny, dokonca aj v dodatkoch k zmluve o výkone osobnej asistencie nepravdivo
uvádzal, že so svojim starým otcom nemá žiadny príbuzenský vzťah, bol peňažný príspevok na osobnú



asistenciu od 01.01.2009 do 31.03.2018 vyplácaný vo vyššej sume ako patril, čím vznikol dlh na
peňažnom príspevku na osobnú asistenciu vo výške 37 009,30 eura. K námietke žalobcu o odstránenie
tvrdosti zákona v prípade vrátenia časti peňažného príspevku na osobnú asistenciu žalovaný uviedol,
že zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu inštitút odstránenia tvrdosti zákona, ktoré sa
vyskytujú pri jeho uplatňovaní použiť neumožňuje. Ďalej poukázal na pravidlo, že neznalosť zákona
neospravedlňuje. Žalovaný preto uzavrel, že nakoľko námietky nemajú oporu v platných právnych
predpisoch, nebolo možné ich zohľadniť.

II. Rozsah správnej žaloby a žalobné body (dôvody žaloby)

8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca včas správnu žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Senica, odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica a navrhol, aby správny súd napadnuté
rozhodnutia zrušil a vec vrátil správnemu orgánu prvého stupňa  na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
právo na náhradu trov konania.

9. Žalobca uviedol, že žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v zmysle citovaných zákonov
nevznikol nárok na peňažný príspevok na OA, z dôvodu, že výkon OA bol realizovaný jeho starým otcom.
Žalobca poukazoval na to, že žalovaný žiadnym spôsobom nevyhodnotil ním namietané skutočnosti,
že zmluvy o výkone osobnej asistencie vrátane ich dodatkov, ako aj všetky relevantné listiny boli
vypracovávané žalovaným a tieto mu boli predkladané s tým, že po ich vyplnení žalovaný nevyžadoval
od neho žiadne ďalšie informácie, či dôkazy o osobe asistenta, o podmienkach výkone tejto činnosti.
Poukázal na to, že žiadna zo zmlúv, či dodatkov neobsahovala ustanovenie o tom, že je vylúčený
príbuzenský vzťah osobného asistenta pri poskytovaní OA v nadväznosti na peňažný príspevok, teda
o tejto skutočnosti nemal žiadnu vedomosť a preto nemohol vedome spôsobiť, že mu bol peňažný
príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť vyplatený neprávom alebo vo vyššej sume, ako patril.

10. Poukázal na skutočnosť, že od roku 2006 bol v bezprostrednom, častom a priamom kontakte so
žalovaným, kedy tento prostredníctvom svojich zamestnancov vykonával priamu kontrolu výkonu AO
v mieste jeho trvalého bydliska za prítomnosti osobného asistenta, pričom nikdy nebol príbuzenský
pomer preverovaný. Preto má za to, že žalovaný svojím postojom jednoznačne prispel k tomu, že jeho
neznalosť zákona vyústila do jeho likvidačnej situácie. K chybe pri vypĺňaní výkazov došlo rutinným
prepisovaním starších dohôd a výkazov, bez zohľadnenia zmeny právnych predpisov, na ktoré ale nebol
žiadnym spôsobom upozornený. Ďalej uviedol, že rigidná a výlučne formalistická aplikácia zákona by
bola v jeho prípade absolútne nespravodlivá, v príkrom rozpore so základnými princípmi materiálneho
právneho štátu.

11. Za jednu z možností odstránenia nedostatkov a tvrdosti zákonnej úpravy žalobca považuje
moderačné právo súdu, ktorý by mal prihliadnuť na všetky relevantné okolnosti prípadu a žiadal, aby súd
prípadne rozhodol o znížení peňažného plnenia uloženého žalovaným. Zároveň požiadal o priznanie
odkladného účinku správnej žalobe.

III.  Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu, duplika žalovaného

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe odkázal na vyjadrenie k žalobe vypracované spracovateľom
napadnutého rozhodnutia č. SOC/2018/13719 zo dňa 6.12.2018.  Ďalej uviedol, že zo spisovej
dokumentácie je zrejmé, že žalobca má ukončené stredoškolské vzdelanie, ktoré nadobudol dennou
formou štúdia a bolo ďalej zistené, že minimálne v rokoch 2010-2012 študoval na vysokej škole. Z
uvedeného je teda zrejmé, že aj napriek svojmu nepriaznivému zdravotnému stavu nie je zbavený
spôsobilosti na právne úkony a zodpovedá za svoje konanie. Úrad práce žalobcu, aj napriek jeho
ťažkému zdravotnému postihnutiu, hodnotí ako mimoriadne inteligentného a schopného mladého
človeka, ktorý sa dokáže presadiť v rôznych spoločenských odvetviach.

13. Na námietku žalobcu o nepoučení pri priznávaní peňažného príspevku na osobnú asistenciu v roku
1999 ani následne počas jeho poskytovania poukázal na rozhodnutie č. PiK-MP9-19/01-OA-F01/1550
vydané dňa 30.01.2001 Okresným úradom v Skalici o znížení PP na OA, rovnako rozhodnutie č. Pik-
MP9-405/02-F02/9299 vydané dňa 01.07.2002 Okresným úradom v Skalici o zvýšení PP na OA, ako
aj rozhodnutie č. Pik-MP9-268/03-OA.F03/2669  vydané dňa 27.1.2013 (správne má byť rok 2003)



Okresným úradom v Skalici o znížení PP na OA, ktoré vo výrokoch obsahujú  riadne poučenie o spôsobe,
podmienkach a rozsahu poskytnutia osobnej asistencie, ak ju vykonávajú o.i. aj starí rodičia. Uvedené
rozhodnutia prevzala ako zákonná zástupkyňa maloletého vo veci peňažného príspevku na OA matka,
W. Q. a rozhodnutia nadobudli právoplatnosť. Z uvedeného je preto zrejmé, že relevantné informácie o
rozsahu a podmienkach osobnej asistencie im boli poskytnuté už v tomto období.

14. Ďalej žalovaný argumentoval, že žalobca dňa 1.1.2009 samostatne, bez účasti úradu práce, uzatvoril
s G. Q., Zmluvu o výkone osobnej asistencie. V nej boli dohodnuté podmienky, za ktorých G. Q.
bude V. Q. poskytovať osobnú asistenciu. Aj napriek vedomosti o tom, že mal uviesť, či medzi nimi
neexistuje príbuzenský vzťah, túto skutočnosť neuviedol resp. neuviedli obaja do zmluvy. V dňoch
1.7.2011, 1.7.2012, 1.7.2013 a 1.7.2017 z podnetu úradu práce uzatvoril V. Q. s G. Q. ďalšie Dodatky
k zmluve o výkone osobnej asistencie, kde je uvedené, že G. Q. „príbuzenský vzťah k užívateľovi os.
asistencie „ žiadny“. Na znak súhlasu tieto dodatky ku zmluve o výkone osobnej asistencie obaja aj
podpísali. Z uvedeného je zrejmé, že G. Q. v piatich Dodatkoch k zmluve o výkone osobnej asistencie
neuviedol, že by bol voči V. Q. v príbuzenskom vzťahu, pričom V. Q. s týmto vyhlásením súhlasil a
vlastnoručným podpisom potvrdil pravdivosť tejto skutočnosti. Jednou z ďalších podmienok vyplatenia
peňažného príspevku na OA bolo predloženie výkazov o odpracovaných hodinách osobnej asistencie.
V. Q. prvý výkaz o odpracovaných hodinách G. Q. predložil dňa 5.2.2009. V ňom V. Q., ale aj G. Q.
vlastnoručným podpisom potvrdili, že „Vzťah medzi fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím
a osobným asistentom : žiadny“ Následne pravidelne každý mesiac až do marca 2018 predkladal
úradu práce tieto výkazy, pričom vždy v nich bolo uvedené, že „Vzťah medzi fyzickou osobou s ťažkým
zdravotným postihnutím a osobným asistentom : žiadny“. V tejto súvislosti uviedol, že nakoľko žalobca
dlhoročne predkladal uvedené doklady, úrad práce nemal dôvod pochybovať o jeho vyhlásení, ale aj o
vyhlásení jeho osobného asistenta, že medzi nimi nie je žiadny príbuzenský vzťah.

15. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca viac ako stokrát predložil úradu práce výkazy o odpracovaných
hodinách, pričom v nich potvrdil, že nemá s osobným asistentom G. Q. žiadny príbuzensky vzťah. Z
uvedeného dôvodu žalovaný odmietol dôvody žaloby a zastal názor, že žaloba je účelová a nedôvodná.
Preto navrhol, aby ju správny súd  svojím rozhodnutím zamietol.

16. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval replikou, v ktorej poukázal na to, že žalovaný vo svojom
vyjadrení uvádza, že v priebehu rokov 2001, 2002 a 2013 boli doručené rozhodnutia, ktoré obsahovali
poučenie o spôsobe, podmienkach a rozsahu poskytovania osobnej asistencie, pričom išlo o rozhodnutia
z roku 2001, 2002 a 2003. V tejto súvislosti poukázal na to, že osobne prevzal agendu OA v priebehu
roku 2006, zmluvu so starým otcom uzatvoril v roku 2009, pričom ani predtým, ani potom neobdržal ani
ústne, ani písomné poučenie o spôsobe, podmienkach a rozsahu poskytovania osobnej asistencie. Tiež
nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že R. Q., ktorý bol jeho osobným asistentom od 2007 bol jeho strýkom,
nakoľko bol jeho bratrancom. Rovnako poukázal na to, že v zmluvách, ktorých vzor bol poskytnutý
úradom práce a ktoré uzatvára s osobnými asistentmi, sa v žiadnom článku neuvádza vzťah k osobnému
asistentovi a preto sa tvrdenie žalovaného, že som v zmluve uzatvorenej 1.1.2009 vedome neuviedol
vzťah so starým otcom, nezakladá na pravde dodajúc, že zmluvy vždy predkladal k posúdeniu úradu
práce a nikdy nebol upozornený na prípadné nedostatky alebo nutnosť doplnenia akýchkoľvek údajov.
Zároveň žalobca požiadal o nariadenie pojednávania.

17. Žalovaný v duplike poukázal na to, že z vyjadrenia žalobcu je zrejmé, že minimálne dňom 1.1.2009
mu bolo známe, že mal v Dodatku k zmluve o výkone osobnej asistencie zo dňa 1.1.2009 uviesť
príbuzenský vzťah medzi ním a osobným asistentom, pričom tento vzťah poprel a uviedol, že medzi
nimi nie je žiadny príbuzenský vzťah. Súčasne mal žalovaný za to, že žalobca mal vedomosť o tom, že
mal do zmluvy uviesť aj príbuzenský vzťah k osobnému asistentovi resp. naopak. Uviedol tiež, že zo
spisovej dokumentácie je nesporné, že žalobca resp. jeho starý otec G. Q. vedome zamlčali vzájomný
príbuzenský vzťah dodajúc, že v prípade, ak by tento nezamlčali, úrad práce by prijal účinné opatrenia
na zastavenie príspevku na osobnú asistenciu v prospech žalobcu. Poukázal na to, že úrady na základe
opakovaných vyhlásení žiadateľa mali za to, že žiadateľ splnil podmienky na priznanie peňažného
príspevku s tým, že úrady nemajú zákonnú povinnosť špeciálne zisťovať príbuzenský vzťah medzi
stranami zmluvy o výkone osobnej asistencie, pričom v danom prípade obe strany zmluvy vedome vo
viacerých dodatkoch k zmluve a žalobca aj vo výkazoch zamlčali skutočný rodinný vzťah. Na záver
poukázal na ustanovenie § 15 zákona č. 400/2015 Z. z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov
Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých predpisov uzavrúc, že aj z tohto ustanovenia je



zrejmé, že žalobcovi bolo známe, že poskytovanie osobnej asistencie starým otcom bol povinný oznámiť
úradu práce a v prípade, že tak neurobil, boli mu známe aj dôsledky jeho konania. S poukazom na
uvedené navrhol žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

18. Žalobca doručil správnemu súdu dňa 11. marca 2019 ďalšie vyjadrenie, v ktorom reagoval na dupliku
žalovaného. Považoval za potrebné zdôrazniť, že z jeho strany, ako poberateľa OA, ani zo strany jeho
starého otca, vykonávateľa OA v žiadnom prípade nešlo o zámerné zamlčanie skutočností, ani o pokus
o podvod, ako vo vyjadrení naznačil žalovaný. Zopakoval, že si je vedomý, že neznalosť zmeny v zákone
ho neospravedlňuje, avšak jeho pochybenie nebolo vedomé. Záverom zvýraznil, že starý otec vykonával
asistenciu často a zodpovedne, čo môžu potvrdiť aj pracovníci úradu práce, ktorí ho pri kontrolnej činnosti
niekoľkokrát pri výkone asistencie zastihli, čo je overiteľné zo zápisov z týchto kontrol.

19. Vyjadrenie žalobcu bolo žalovanému zaslané na vedomie (č.l. 84 súdneho spisu).

IV. Relevantná práva úprava

20. Podľa § 199 ods. 1 písm. c) SSP sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie
Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny.

21. Podľa § 199 ods. 3 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych
veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

22. Podľa § 202 ods. 2 vety prvej SSP, správnu žalobu fyzickej osoby správny súd posudzuje neformálne.

23. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

24. Podľa § 1 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu cieľom úpravy právnych
vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným
postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v
oblastiach ustanovených týmto zákonom.

25. Podľa § 2 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu kompenzácia sociálneho
dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia (ďalej len "kompenzácia") je zmiernenie alebo prekonanie
sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia poskytovaním peňažných príspevkov na
kompenzáciu podľa tohto zákona alebo poskytovaním sociálnych služieb podľa osobitného predpisu. Za
kompenzáciu sa na účely tohto zákona považuje aj osobitná starostlivosť podľa osobitného predpisu.

26. Podľa § 2 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu sociálny dôsledok ťažkého
zdravotného postihnutia je znevýhodnenie, ktoré má fyzická osoba z dôvodu jej ťažkého zdravotného
postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za
rovnakých podmienok a ktoré nie je schopná z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia prekonať sama.

27. Podľa § 20 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu osobná asistencia je pomoc
fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím pri činnostiach uvedených v prílohe č. 4. Osobnú
asistenciu vykonáva osobný asistent.

28. Podľa § 20 ods. 2 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu účelom osobnej asistencie je
aktivizácia, podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a podpora
jej nezávislosti a možnosti rozhodovať sa a ovplyvňovať plnenie rodinných rolí, vykonávanie pracovných
aktivít, vzdelávacích aktivít a voľnočasových aktivít. Osobnú asistenciu nie je možné podmieňovať
druhom zdravotného postihnutia, stupňom zdravotného postihnutia alebo závažnosťou zdravotného
postihnutia.

29. Podľa § 22 ods. 4 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu peňažný príspevok na osobnú
asistenciu nemožno poskytovať, ak osobnú asistenciu vykonáva manžel, manželka, rodičia alebo fyzická
osoba, ktorá prevzala dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia
súdu, alebo fyzická osoba, ktorú súd ustanovil za opatrovníka fyzickej osoby s ťažkým zdravotným



postihnutím, deti, starí rodičia, vnuci, súrodenci, nevesta, zať, svokor, svokra, profesionálny náhradný
rodič, ak tento zákon neustanovuje inak. Peňažný príspevok na osobnú asistenciu nemožno poskytovať
fyzickej osobe, ktorej sa poskytuje opatrovanie podľa § 40 alebo opatrovateľská služba podľa osobitného
predpisu.

30. Podľa § 22 ods. 5 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu peňažný príspevok na osobnú
asistenciu možno poskytovať aj vtedy, ak činnosti uvedené v prílohe č. 4 v bodoch 1. až 6., v bode 9.,
v bode 13.4., v bode 13.6. a v bode 15. vykonávajú fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím
fyzické osoby uvedené v odseku 4, okrem rodičov dieťaťa od šiesteho roku veku do dosiahnutia jeho
plnoletosti, fyzickej osoby, ktorá prevzala také dieťa do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov
na základe rozhodnutia súdu, fyzickej osoby, ktorú súd ustanovil za opatrovníka fyzickej osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím a profesionálneho náhradného rodiča.

31. Podľa § 22 ods. 6 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu osobný asistent môže
vykonávať osobnú asistenciu za podmienok uvedených v odseku 5 len v ročnom rozsahu hodín osobnej
asistencie určenom v komplexnom posudku, najviac 1460 hodín ročne.

32. Podľa § 22 ods. 10 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu peňažný príspevok na osobnú
asistenciu sa vypláca mesačne na základe predloženého výkazu o odpracovaných hodinách osobnej
asistencie za predchádzajúci kalendárny mesiac.

33. Podľa § 22 ods. 11 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu peňažný príspevok na osobnú
asistenciu sa vypláca fyzickej osobe s ťažkým zdravotným postihnutím alebo na základe písomného
súhlasu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím agentúre osobnej asistencie, ak fyzická osoba
s ťažkým zdravotným postihnutím má s touto agentúrou uzatvorenú zmluvu o pomoci pri vykonávaní
administratívnych úkonov, ktorej obsahom je aj vyplatenie odmeny osobnému asistentovi.

34. Podľa § 53 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu na konanie vo veciach
kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný
predpis o správnom konaní s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 58 ods. 1 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu fyzická osoba, ktorej sa
poskytol alebo sa poskytuje peňažný príspevok na kompenzáciu, je povinná vrátiť peňažný príspevok
na kompenzáciu alebo jeho časť odo dňa, od ktorého nepatril vôbec alebo v poskytovanej výške, ak

a) nesplnila povinnosť ustanovenú týmto zákonom a prijímala peňažný príspevok na kompenzáciu alebo
jeho časť, aj keď vedela alebo musela z okolností predpokladať, že sa vypláca neprávom alebo vo vyššej
sume, ako patril,

b) vedome spôsobila, že peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť sa vyplatil neprávom alebo
vo vyššej sume, ako patril,

c) jej bol peňažný príspevok na kompenzáciu znížený alebo odňatý a jeho výplata zastavená z dôvodu
zmeny rozhodujúcich skutočností.

36. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej
súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a
dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu
rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám,
ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť
právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

37. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s
návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.



V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

38. Krajský súd v Trnave, ako súd správny, po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a
administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy vrátane administratívneho spisu orgánu
verejnej správy nižšieho stupňa, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i priebeh administratívneho
konania predchádzajúceho jeho vydaniu, neviazanúc rozsahom a dôvodmi správnej žaloby (§ 134 ods. 2
písm. d/ SSP), posudzujúc žalobu neformálne (§ 202 ods. 2 SSP), vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval
v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), nariadil na prejednanie veci  podľa § 107 ods. 1
písm. a) SSP pojednávanie a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

39. Správny súd uznesením č. k. 48Sa/22/2018-63 z 22. januára 2019 priznal správnej žalobe odkladný
účinok.

40. Na pojednávaní konanom dňa 15.07.2019 žalobca poukázal na to, že funkcia asistenta je pre
neho veľmi dôležitá, ide o zásah do jeho intimity a je ťažké nájsť človeka, ktorý by bol kedykoľvek k
dispozícii, a ku ktorému by mal vytvorený vzťah, ktorý je pri jeho postihnutí dôležitý. Nepopieral, že
urobil chybu, avšak to nebol z jeho strany úmysel. Poukázal na to, že úrad práce chodil na kontroly, s
jeho starým otcom sa stretávali, avšak sa nepýtali na príbuzenský vzťah, starý otec bol pre neho vždy
k dispozícii, zdôrazniac, že napriek jeho veku, je fyzicky zdatný. Poukázal tiež na to, že pri označovaní
príbuzenského vzťahu, keď ho označil ako žiadny, nerobil to v zlom úmysle, a keby vedel, že starý
otec nemôže vykonávať asistenciu v plnom rozsahu, postupoval by inak. Uviedol, že agendu osobnej
asistencie prevzal v roku 2006, pričom ho nikto z úradu práce nepoučil, kto môže osobnú asistenciu
vykonávať, v podstate vedel len rozsah hodín, vždy postupoval podľa pokynov úradu práce, rovnako
tlačivá ako zmluvy o výkone osobnej asistencie a mesačné výkazy mal tiež z úradu práce. Správnemu
súdu predložil výkaz o počte vykonaných hodín osobnej asistencie, ktorý vypĺňa od obdobia, kedy bolo
zistené, že starý otec vykonáva rozsah osobnej asistencie nad zákonom stanovený rozsah, pričom
poukázal na to, že súčasťou tohto výkazu sú aj vysvetlivky k vyplňovaniu výkonu o počte hodín vykonanej
osobnej asistencie, pričom zdôraznil, že predchádzajúci výkaz, ktorý vyplňoval do 09.05.2018, kedy bola
zistená skutočnosť o porušení zákona č. 447/2008 Z. z. takéto vysvetlivky neobsahoval, pričom aj ten
predchádzajúci výkaz mal z úradu práce. Na otázku správneho súdu, prečo neuviedol, že medzi ním a
starým otcom je príbuzenský vzťah „ako dedko“ žalobca uviedol, že nikdy neuvádzal, aj keď ho opatroval
bratranec príbuzenský vzťah, mal za to, že príbuzenský vzťah je iba otec, mama a súrodenci s tým, že
takto to vyplývalo zo zákona z roku 1999.

41. Poverený zástupca žalovaného odkázal na odôvodnenie prvostupňového, ako aj druhostupňového
rozhodnutia. Venoval sa priebehu administratívneho konania, konkrétne obsahu odvolania, kde žalobca
uviedol, že priznáva, že pochybil, keď vykazoval väčší rozsah hodín na svojho starého otca, ale nebolo
to úmyselné a tiež, že uviedol, že za príbuzenský vzťah na účely peňažného príspevku považoval vzťah
s rodičmi a súrodencami a teda nie aj vzťah k starému otcovi. Preto uzavrel, že žalobca mal vedomosť
o tom, že sa peňažný príspevok poskytuje obmedzene. Poukázal na to, že žalobca uvádzaním, že
medzi starým otcom a ním nie je žiaden príbuzenský vzťah, úmyselne a vedome spôsobil, že peňažný
príspevok bol poskytovaný vo vzťahu k starému otcovi nad určený rozsah neoprávnene, pričom práve s
poukazom na uvedenie, že medzi ním a G. Q. nebol žiaden príbuzenský vzťah, úrad práce nemal dôvod
príbuzenský vzťah preverovať. Tiež poukázal na to, že platí domnienka znalosti právnych predpisov,
ktorá je zakotvená v § 15 zákona č. 400/2015 Z. z., čo znamená, že neznalosť zákona neospravedlňuje.
Poukázal tiež na to, že v prípade žalobcu ide o inteligentnú osobu a rovnako je vysokoškolsky vzdelaný
starý otec a preto si museli byť vedomí, že medzi nimi príbuzenský vzťah existuje. Ďalej poukázal na
to, že žalobca poberá peňažný príspevok od roku 1999, pričom sám uviedol, že bol matkou poučený o
podmienkach jeho poberania doplniac, že v predchádzajúcich rozhodnutiach, ktoré preberala zákonná
zástupkyňa žalobcu v čase, keď žalobca nebol plnoletý, boli podmienky, za akých sa poskytuje peňažný
príspevok rodinným príslušníkom uvedené. Zdôraznil, že je pravdou, že úrad práce chodil na kontroly k
žalobcovi, avšak nemal dôvod skúmať príbuzenský vzťah, práve s poukazom na skutočnosť, že žalobca
spolu so starým otcom uvádzali, že medzi nimi nie je žiaden príbuzenský vzťah. Poukázal ďalej na
to, že podľa prílohy č. 4 k zákonu č. 447/2008 Z. z. práve príbuzný, teda aj starý rodič vykonáva
činnosti týkajúce sa v prevažnej miere osobnej hygieny. Vo vzťahu k návrhu žalobcu na aplikáciu
ustanovenia § 192 SSP uviedol, že v danom prípade došlo k porušeniu zákona vedomým konaním a
preto nesúhlasil s navrhovanou peňažnou moderáciou, mal za to, že táto by sa nemala uplatňovať v



prípade vedomého porušenia zákona, čo je daný prípad. S poukazom na uvedené navrhoval správnu
žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.

42. Z dôvodu návrhu žalobcu o zníženie peňažného plnenia, nakoľko má pre neho likvidačný charakter
(tzv. peňažná moderácia) správny súd doplnil dokazovanie a to posudzovaním príjmov žalobcu, pričom
žalobca na pojednávaní uviedol, že poberá invalidný dôchodok vo výške 335 eur, má čistú mzdu vo výške
430 eur, je zamestnaný v chránenej dielni L&P v Bratislave, nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný
majetok, býva u svojich rodičov v rodinnom dome. Vo vzťahu k výdavkom uviedol, že si hradí pohonné
hmoty vo výške 250 - 300 eur, každý deň cestuje do Bratislavy, hradí si mobilný telefón vo výške 30
eur, príspevok na domácnosť vo výške 70 eur, diétnu stravu vo výške 150-200 eur. Tiež uviedol, že v
súčasnosti dostáva peňažný príspevok na osobnú asistenciu, má troch osobných asistentov, vrátane
starého otca.

43. Správny súd odročil pojednávanie na deň 5. augusta 2019 z dôvodu potreby zaslania aktuálneho
potvrdenia o výške invalidného dôchodku žalobcu a rovnako potvrdenia o výške jeho mesačného príjmu
za posledných 6 mesiacov. Žalobca doručil správnemu súdu žiadané potvrdenia.

44. Na pojednávaní konanom dňa 5. augusta 2019 správny súd oboznámil účastníkov konania o tom,
že na uplatnenie peňažnej moderácie musí mať správny súd preukázanú vedomosť žalobcu o tom, že
ak by vo výkazoch a rovnako v dodatkoch k zmluve o výkone osobnej asistencie uviedol, že medzi ním
a G. Q. je príbuzenský vzťah - starý otec, výkon osobnej asistencie starým otcom, by bol obmedzený.
Inak povedané, že vedome uviedol, že medzi ním a G. Q. nie je žiaden príbuzenský vzťah, pretože
vedel, že ak by uviedol, že sa jedná o starého otca, nedostal by peňažný príspevok za výkon osobnej
asistencie v plnom rozsahu.

45. Poverený zástupca žalovaného po oboznámení záveru správneho súdu uviedol, že žalovaný svoje
rozhodnutie o vedomosti žalobcu o výkone a rozsahu osobnej asistencie starými rodičmi neodôvodňoval
len zásadou neznalosť zákona neospravedlňuje, ale aj tým, že matka žalobcu bola riadne poučená
o skutočnostiach týkajúcich sa výkonu osobnej asistencie. Ďalej poukázal na to, že žalobca na
pojednávaní uviedol, že bol matkou poučený o obmedzeniach poskytovaných pri výkone osobnej
asistencie. Uviedol, že sa nemôže stotožniť s názorom správneho súdu, že žalobca nevedel o tom, že
výkon osobnej asistencie starým rodičom je obmedzený, pričom poukázal na to, že žalobca napriek
tomu, že dňa 9. mája 2018 bol poučený o tom, že starý rodič môže vykonávať osobnú asistenciu len
v obmedzenom rozsahu, dňa 05.06.2018 predložil výkaz, v ktorom opätovne uviedol, že príbuzenský
vzťah medzi ním a G. Q. nie je žiadny. Mal za to, že obaja, tak žalobca, ako aj osobný asistent G. Q.
úmyselne zamlčali príbuzenský vzťah s tým, že pokiaľ žalobca uviedol, že nie je medzi nimi príbuzenský
vzťah nebol dôvod, aby sa úrad práce touto skutočnosťou zaoberal.

46. Správny súd následne vypočul žalobcu, pričom ho nesprávne vypočul v procesnom postavení
svedka. Vzhľadom však na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej, nesprávny procesný postup
nemá, podľa názoru správneho súdu, za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
Úmyslom správneho súdu vypočuť žalobcu „v pozícii svedka“ bolo, v rámci doplneného dokazovania, s
väčšou dôležitosťou posúdiť vedomosť žalobcu o tom, že následkom neuvedenia skutočnosti, že medzi
ním a osobným asistentom je príbuzenský vzťah, bolo poskytnutie peňažného príspevku vo väčšom
rozsahu ako patril, pričom ak by bola preukázaná táto vedomosť, správny súd by bol oprávnený pristúpiť
k peňažnej moderácii (§ 192 SSP).

47. Žalobca na otázku správneho súdu, či ho mama poučila o podmienkach a obmedzeniach výkonu
osobnej asistencie uviedol, že mama mu vysvetlila ako sa vypĺňajú výkazy, kedy majú byť tieto
odovzdané úradu práce, avšak ho nepoučila, že starí rodičia môžu vykonávať osobnú asistenciu v
obmedzenom rozsahu, o tejto skutočnosti nevedel, nebol o nej poučený ani zo strany úradu práce a
zdôraznil, že býva v malej dedine, kde každý každého pozná a teda by hneď bolo zrejmé, že ide o
podvod. Tiež uviedol, že si je na 100 % istý, že ak by mama túto vedomosť mala, tak by ho o nej poučila.
Na otázku správneho súdu, prečo odovzdal dňa 05.06.2018 výkaz, kde znovu uviedol, že medzi ním a
G. Q. nie je žiaden príbuzenský vzťah uviedol, že tieto výkazy má uložené v počítači, v máji zaslal úradu
práce opravený výkaz, a v júni nedopatrením neopravil túto skutočnosť, pričom následne úradu práce
doručil opravený výkaz. Tiež uviedol, že žalovaný ho považuje za inteligentného, avšak takýto podvod



by si vedome nedovolil, osobnú asistenciu považuje za nevyhnutnú pre jeho fungovanie a fungovanie
jeho rodiny.

48. Žalobca na otázku povereného zástupcu žalovaného, či ho mama poučila o tom, že nemá uviesť
príbuzenský vzťah medzi ním a osobným asistentom uviedol, že jeho mama pravdepodobne vychádzala
z úpravy z roku 1999 a nepovedala mu, že má uvádzať príbuzenský vzťah, pričom zdôraznil, že to
nebol zámer, nepamätá si to, je to už 13 rokov. Tiež zdôraznil, že toto poučenie by mal vykonávať úrad
práce, ktorý si preberá klientov a nie rodič. Ďalej na otázku, z akého dôvodu neustále odkazuje na rok
1999, keď je nesporné, že matka ako zákonná zástupkyňa bola riadne poučená uviedol, že vychádza
z vlastnej skúsenosti z úradu práce, keď bol poučený o rozsahu osobnej asistencie alebo výške, ale
nebol poučený o obmedzeniach. Na otázku prečo zamlčal príbuzenský vzťah medzi ním a starým otcom
žalobca uviedol, že zamlčoval ho z toho dôvodu, že vychádzal z informácií, ktoré mal, čo mu povedala
mama, nepovažoval to za porušenie zákona a zopakoval, že z hľadiska peňažného príspevku považoval
za blízke osoby mamu, otca a súrodenca a preto ani pri bratrancovi, ktorý je tiež jeho blízka rodina
neuviedol, že s ním má príbuzenský vzťah.

49. V rámci záverečnej reči (§ 112 ods. 3 SSP) žalobca uviedol, že v tom rozsahu, v ktorom bude nútený
vrátiť príspevok, bude mu osobnú asistencia odňatá a bude mu v podstate znemožnená. Poukázal na
to, že má vedomosť o tom, že jeho starý otec peniaze zdanil, postupoval v zmysle daňových zákonov.
Záverom poukázal na skutočnosť, že osobná asistencia je pre neho najdôležitejší nástroj, ktorý mu
umožňuje pracovať, žiť aktívne a byť medzi ľuďmi a je posledný, ktorý by túto asistenciu chcel zneužiť
alebo ohnúť vo svoj prospech.

50. Poverený zástupca žalovaného v rámci záverečnej reči uviedol, že bolo dostatočne preukázané,
že žalobca zamlčal podstatnú skutočnosť pri výkone osobnej asistencie. Považoval za nutné uviesť, že
osobná asistencia sa bude poskytovať aj naďalej a zdôraznil, že prostredníctvom starého rodiča sa bude
táto poskytovať na činnosti uvedené v prílohe č. 4 zákona č. 447/2008 Z. z. Zastal názor, že nedošlo
k porušeniu zákonnosti napadnutého rozhodnutia a preto navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a
súčasne dodal, že je možné dohodnúť splátky na zaplatenie tejto pomerne vysokej sumy.

51. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca dňa 1.1.2009 uzatvoril zmluvu o výkone
osobnej asistencie s Ing. G. Q., pričom až do 31.03.2018 vykonával Ing. G. Q. osobnú asistenciu vo
väčšom rozsahu, v porovnaní so zákonným obmedzením pre rodinných príslušníkov (§ 22 ods. 6 zákona
č. 447/2008 Z. z.). Rovnako nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že žalobca, skutočne predkladal
úradu práce výkazy o odpracovaných hodinách osobnej asistencie (§ 23 ods. 6 zákona č. 447/2008
Z. z.), v ktorých uvádzal, že medzí ním, ako osobou s ťažkým zdravotným postihnutím a osobným
asistentom, ktorým bol resp. je jeho starý otec, nie je žiadny príbuzenský vzťah. Rovnako je preukázané,
pričom ani túto skutočnosť žalobca nespochybňuje, že tak v zmluve o výkone osobnej asistencie, ako
aj v jednotlivých dodatkoch k tejto zmluve, žalobca neuviedol, že medzi ním a osobným asistentom je
príbuzenský vzťah, konkrétne, že G. Q. je jeho starým otcom. Túto skutočnosť žalobca uznáva, pričom
súčasne tvrdí, že príbuzenským vzťahom na účely peňažného príspevku na osobnú asistenciu myslel
príbuzenský vzťah iba s rodičmi a súrodencami.

52. Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd preukázané, že žalobca bol od 1. septembra
1999 na základe rozhodnutia Okresného úradu v Skalici, odbor sociálnych vecí, číslo : MP9-3/99/OA
zo dňa 14.09.1999 poberateľom peňažného príspevku na osobnú asistenciu.  Predmetné rozhodnutie
neobsahovalo v odôvodnení žiadne poučenie týkajúce sa obmedzenia výkonu osobnej asistencie
rodičmi, deťmi, súrodencami, manželom alebo manželkou, ktoré vyplývalo od 1. júla 1999 z ustanovenia
§ 58 ods. 5 zákona č. 195/1998     Z. z. Rozhodnutie číslo : Pik-MP9-287/00-R00/10666 z 27. júla 2000,
ktoré dňa 27. júla 2000 prevzala matka žalobcu W. Q. už poučenie týkajúce sa obmedzenia výkonu
osobnej asistencie v zmysle ustanovenia § 58 ods. 5 zákona č. 195/1998 Z. z. obsahovalo. Takéto
poučenie, avšak už v aktuálnom znení zákona o sociálnej pomoci (§ 58 ods. 2 účinný od 1. januára 2001),
čo znamená, že poučenie obsahovalo aj obmedzenie týkajúce sa starých rodičov, bolo obsiahnuté aj
v rozhodnutí číslo : Pik-MP9-419/01-OA-F01/10338 z 9. augusta 2001, ktoré prevzala W. Q. 9.8.2001.
Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na rozhodnutie vydané dňa 1. júla 2002, prevzaté W. Q. dňa 13.08.2002
a rozhodnutie vydané dňa 27.01.2003 prevzaté W. Q. dňa 24.02.2003.



53. Obsahom administratívneho spisu mal ďalej správny súd preukázané, že žalobca dňa 22. mája 2006
doručil úradu práce žiadosť o ukončenie vyplácania a to z dôvodu dovŕšenia plnoletosti, pričom súčasne
úradu práce oznámil, že si agendu peňažného príspevku bude riadiť sám. V roku 2006 vydal úrad práce
rozhodnutie číslo : ME01-318/06-Pik zo dňa 25.08.2006, ktorým zvýšil s účinnosťou od 1. júna 2006
rozsah osobnej asistencie na 4228 hodín ročne. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 05.09.2006,
pričom z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalobca nebol poučený o obmedzeniach poskytovania osobnej
asistencie príbuznými podľa § 58 ods. 2 zákona č. 195/1998 Z. z. Správny súd mal po oboznámení
sa s celým obsahom administratívneho spisu preukázané, že ani v jednom rozhodnutí vydanom po 22.
máji 2006, kedy agendu osobnej asistencie prevzal žalobca, odôvodnenie neobsahovalo poučenie o
obmedzenom výkone osobnej asistencie starými rodičmi podľa § 58 ods. 2 zákona č. 195/1998 Z. z.,
resp. podľa § 22 ods. 4 zákona č. 447/2008 Z. z., resp. toto poučenie nie je súčasťou ani iných písomných
dokumentov vrátane vypracovaných komplexných posudkov. Uvedené sa týka aj komplexného posudku
zo dňa 07.01.2016, na ktorý poukazoval úrad práce v odôvodnení svojho rozhodnutia. Zo zápisnice
z návštevy žalobcu na úrade práce uskutočnenej dňa 9. mája 2018 rovnako vyplýva, že žalobca si
neuvedomoval skutočnosť, že za rodinného príslušníka, ktorý smie vykonávať osobnú asistenciu v
obmedzenom čase a na obmedzené úkony, sa považuje aj starý rodič.

54. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne
zistil  skutkový  stav  v  administratívnom  konaní. Ďalej žalobca poukazoval na to, že žalovaný žiadnym
spôsobom nevyhodnotil ním namietané skutočnosti, že zmluvy vrátane ich dodatkov, ako aj všetky
relevantné listiny boli vypracovávané žalovaným, on tieto len automaticky prepisoval. Tvrdil, že žiadna zo
zmlúv, či dodatkov neobsahovala ustanovenie, v ktorom žalovaný ukladal podmienky výkonu osobného
asistenta, rovnako tvrdil, že počas celého obdobia nebol žalovaným ani raz poučený.

55. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia pre správny súd vyplýva, že žalovaný záver o tom,
že žalobca vedome spôsobil, že časť peňažného príspevku na kompenzáciu sa vyplatila vo vyššej
sume ako patrila odvodil z neoznámenia žalobcu, že medzi ním a pánom G. Q., ktorý je jeho starým
otcom, je príbuzenský vzťah, konkrétne z uvádzania nepravdivého údaju, že so svojím starým otcom
nemá žiadny príbuzenský vzťah. Taktiež poukázal na domnienku znalosti vyhlásených všeobecne
záväzných právnych predpisov. Na tomto mieste považuje správny súd za potrebné zdôrazniť, že
žalovaný vo svojom rozhodnutí vôbec nepoukázal na skutočnosť, že matka žalobcu - W. Q. bola
poučená prostredníctvom odôvodnení rozhodnutí, ktoré prevzala, o obmedzeniach týkajúcich sa výkonu
asistencie blízkymi osobami vrátane starých rodičov, pričom túto skutočnosť žalovaný tvrdil až vo
vyjadrení k správnej žalobe. Rovnako je namieste vytknúť žalovanému, že sa vôbec nevyjadril k
námietkam žalobcu uvedených v odvolaní konkrétne, že dôvod, pre ktorý neuvádzal, že medzi ním a
starým otcom je príbuzenský vzťah bol, že sa domnieval, že  obmedzený počet hodín osobnej asistencie
sa týka len rodičov a súrodencov, ďalej, že všetky písomnosti, ktoré mu boli predkladané úradom
práce boli bez akýchkoľvek vysvetliviek a poučení a že nebol úradom práce poučený o obmedzeniach
týkajúcich sa výkonu osobnej asistencie starým otcom. Podľa názoru správneho súdu tieto skutočnosti
sú nepochybne rozhodujúce pre právne posúdenie veci a to s poukazom na znenie ustanovenia § 58
ods. 1 písm. b) zákona č. 447/2008 Z. z., v ktorom je zodpovednosť osoby, ktorej sa poskytol alebo
sa poskytuje peňažný príspevok na kompenzáciu založená na vedomom či už konaní alebo nekonaní
smerujúcom k tomu, aby sa peňažný príspevok na kompenzáciu alebo jeho časť vyplatil neprávom alebo
vo vyššej sume, ako patril.

56. Napriek tomu, že citované ustanovenie nepoužíva pojem „zavinenie“ ani výslovne nehovorí
o žiadnej z jeho foriem (úmysle alebo nedbanlivosti), je z jazykového a logicko-systematického
výkladu jednoznačne zrejmé, že zodpovednosť oprávnenej osoby, príjemcu dávky je tzv. subjektívnou
zodpovednosťou. Preto správny súd považuje otázku zavinenia žalobcu v danej veci za kľúčovú, avšak
podotýka, že ani zákon o peňažných príspevkoch ani ďalšie predpisy práva sociálneho zabezpečenia
osobitne pojem zavinenie nedefinujú. Je preto je potrebné vychádzať z jeho legálnej definície v trestnom
práve (obdobne aj zákon o priestupkoch), ktorý sa používa na základe analógie iuris a širokého
dokrinálneho a praktického konsenzu v celom právnom poriadku.

57. Z výkladu ustanovenia § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 447/2008 z. z. a jeho účelu vyplýva, že pre
naplnenie prvku zavinenia postačuje zavinenie z nedbanlivosti. Z dikcie „vedome spôsobila“ je zrejmé,
že ide o vedomú nedbanlivosť, čo v konkrétnom prípade znamená, že žalobca vedel, že môže spôsobom
uvedeným v zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa



spoliehal, že takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. Zavinenie nie je u tejto skutkovej podstaty
prezumované a preto ju žalovaný musí v konaní preukázať, resp. aspoň odôvodniť v akých objektívnych
okolnostiach mala vedomosť spočívať.

58. Žalovaný údajnú vedomosť o nemožnosti, resp. obmedzeniach možnosti poskytovať OA starým
rodičom usudzuje z predložených dokladov. Žalovaný však žiadny relevantným spôsobom  neodôvodnil
zásadnú skutočnosť a to, z čoho, teda z akých konkrétnych skutočností usudzoval, že žalobcovi už
od 1.1.2009 bolo známe, že keby uviedol, že medzi ním a starým otcom je príbuzenský vzťah, bude
môcť starý otec vykonávať funkciu osobného asistenta len v obmedzenom rozsahu hodín.  Z vyjadrenia
k žalobe vyplýva, že žalovaný si vedomosť, že pri poskytovaní peňažného príspevku je obmedzený
počet hodín osobnej asistencie, čo sa týka príbuzenského vzťahu, vyložil z protirečenia žalobcu v
odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, keď uviedol, že jeho pochybenie nebolo vedomé, ani
úmyselné, nakoľko sa domnieval, že obmedzený počet hodín OA sa týka len súrodencov a rodičov.
Uvedený záver žalovaného vo vzťahu k zavineniu, je však z pohľadu správneho súdu, v tak závažnej
veci nedostatočný. Naviac, správny súd musí žalovanému opätovne vytknúť absenciu odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia, ktorú nemôže pochopiteľne zhojiť ani vyjadrenie k správnej žalobe, pretože
dôvody, ktoré viedli konajúci orgán verejnej správy k záveru uvedenému vo výroku rozhodnutia musia byť
obsiahnuté v jeho odôvodnení. V opačnom prípade takéto rozhodnutie trpí vadou nepreskúmateľnosti
pre nedostatok dôvodov.

59. Správny súd si dovolí na podporu svojho právneho názoru uvedeného v bodoch 56 až 58 poukázať
na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR č. j. 6 Ads 287/2014 -19 z 1. apríla 2015, v ktorom
najvyšší súd vo vzťahu k obdobnému ustanoveniu (§ 118a ods. 1 zákona č. 582/1991 Sb.) skonštatoval
nasledovné : „...dospěl Nejvyšší správní soud k názoru, že schéma tohoto odpovědnostního vztahu
je tvořeno alternativními skutkovými podmínkami, z nichž alespoň jedna musí být splněna pro vznik
odpovědnosti za přeplatek na důchodu (tj. „nesplnění uložené povinnosti“, „přijetí důchodu či jeho
části při vědomí jeho neoprávněného vyplacení“, „jiné vědomé způsobení vzniku přeplatku“). Teorie
i praxe pak nahlíží na charakter této právní odpovědnosti tak, že u dalších dvou skutkových podstat
spočívajících v přijetí důchodu vědomě ve vyšší částce a v jiném vědomém způsobení vzniku přeplatku
jde o odpovědnost založenou na zavinění škodlivého následku, přičemž postačuje zavinění ve formě
nedbalosti, jak vyplývá z rozsudku Nejvyššího správního soudu ze dne 2. srpna 2013, č. j. 4 Ads 58/2013
- 21.  Bylo tedy třeba si položit otázku, zda stěžovatelka vskutku musela z okolností předpokládat, že
jí byl důchod vyplacen neoprávněně, tj. zda s ohledem na prokázané skutečnosti měla nebo mohla
předpokládat, že způsobí škodlivý následek. K tomu rozhodně nepostačuje odkázat jen na zásadu, že
„neznalost zákona neomlouvá.“ Nestačí tedy dovodit, že stěžovatelka si měla nastudovat příslušnou
právní úpravu a z ní měla zjistit, že důchod jí byl přiznán chybně. Takovouto argumentaci svorně v
minulosti odmítli jak Nejvyšší správní soud, tak i veřejný ochránce práv. Nejvyšší správní soud tak
učinil zejména ve svém rozsudku ze dne 18. června 2014, č. j. 8 Ads 17/2014 - 33, kde uvedl, že
popsaná úvaha „nerozlišuje mezi odpovědností za nevědomou nedbalost a objektivní odpovědností, u
které se zavinění vůbec nezkoumá. Zásada ‚neznalost zákona neomlouvá' se uplatní shodně u obou
typů odpovědnosti. To znamená, že odpovědná osoba se nemůže dovolávat neznalosti zákona ani při
odpovědnosti objektivní, ani při odpovědnosti za nevědomou nedbalost. Odpovědnost za zavinění ve
formě nevědomé nedbalosti se tak od odpovědnosti objektivní liší právě a pouze v tom, že ke vzniku
odpovědnosti za nevědomou nedbalost musí být prokázáno, že příjemce důchodu vzhledem ke svým
osobním poměrům a okolnostem případu nezachoval potřebnou míru opatrnosti, když předpokládal, že
přijímáním důchodu neporušuje ani neohrožuje žádný zájem chráněný zákonem“ (zvýraznění doplněno
Nejvyšším správním soudem). Veřejný ochránce práv pak ve své zprávě o šetření ze dne 27. září 2012,
sp. zn.: 3686/2012/VOP/DŘ (veškeré zde citované zprávy a stanoviska veřejného ochránce práv jsou
dostupná prostřednictvím vyhledávání v evidenci stanovisek ochránce na stránkách www.ochrance.cz)
uvádí: „Při přijetí takového názoru by … zcela ztratily smysl další alternativní podmínky popsané
ve výše cit. ust. § 118 zákona č. 582/1991 Sb., tedy ‚nesplnění uložené povinnosti' a ‚jiné vědomé
způsobení vzniku přeplatku', neboť ČSSZ by vždy a ve všech případech vzniklého přeplatku mohla
bez dalšího konstatovat nevědomou nedbalost (tedy ‚přijetí důchodu či jeho části při vědomí jeho
neoprávněného vyplacení') s odkazem na zákon o důchodovém pojištění. Takový postup jistě nebyl
úmyslem zákonodárce, neboť v takovém případě by zákonodárce tento druh odpovědnosti konstruoval
jako odpovědnost objektivní tedy odpovědnost za výsledek, kdy se nezkoumá zavinění, jako např. při
souběhu výdělečné činnosti s předčasným starobním důchodem. Výše uvedená striktní a formalistická
aplikace ust. § 118a odst. 1 zákona č. 582/1991 Sb. ve smyslu zásady ‚neznalost zákona neomlouvá'



zcela vyvazuje správní orgán z odpovědnosti za svou zákonem svěřenou činnost, resp. odpovědnost za
zákonnost a správnost rozhodnutí v plném rozsahu přenáší na pojištěnce, což považuji za nepřijatelné.“
Správny súd v súvislosti s citovaným rozhodnutím pripomína, že v prípade žalobcu sa nejedná o
nevedomú nedbanlivosť, ale o vyššiu formu zavinenia v podobe vedomej nedbanlivosti, čo znamená
väčší dôraz na preukázanie vedomosti žalobcu.

60. Správny súd z obsahu rozsiahleho administratívneho spisu zistil, že všetky zmluvy, ich dodatky, ako aj
výkazy sú totožné, je v nich uvedená iba zmena v mene asistenta, a dátume. Ďalej ako už bolo uvedené,
v celom spise sa nenachádza poučenie o výkone funkcie osobného asistenta, toto sa okrajovo nachádza
iba na žalovaným uvádzaných rozhodnutiach zo dňa 30.1.2001 č. PiK-MP9-19/01-OA-F01/1550, dňa
1.7.2002 č. Pik-MP9-405/02-F02/9299, dňa 27.1.2003 č. Pik-MP9-268/03-OA.F03/2669, ktoré ale matka
žalobcu, čo je však podľa názoru správneho súdu, na vyvodenie zodpovednosti žalobcu nedostatočné.

61. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu správny súd považoval za dôvodné uzavrieť, že
žalobca nebol počas celých rokov poberania príspevku na osobnú asistenciu komplexne poučený o
svojich právach a povinnostiach, pričom čiastočne sa poučenie o povinnostiach nachádza v bode IV. a V.
zmluvy o výkone osobnej asistencie, ktoré ale bližšie nešpecifikujú vzťah medzi osobou ťažko zdravotne
postihnutou a OA a týkajú sa najmä povinnosti včasnosti a presnosti predkladania výkazov.

62. Poučovacia povinnosť správnych orgánov plynie nielen z princípu dobrej verejnej správ, ale zároveň
priamo vyplýva zo správneho poriadku, keď v zmysle ustanovenia § 3 ods. 2 druhej vety  musia správne
orgány účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka poskytovať
pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu, čo ešte podčiarkuje
samotná komplikovanosť právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia. V danom prípade práve
nepoučenie zo strany úradu práce, má za následok pre žalobcu likvidačnú situáciu, keď má zaplatiť
peňažný príspevok na osobnú asistenciu spätne za 10 rokov v sume 37  009,30 eur. Správnemu súdu
nedá na tomto mieste neuviesť relevantnú skutočnosť a to, že v prípade žalobcu nebol prekročený
určený rozsah hodín osobnej asistencie.

63. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je dôvodné uzavrieť, že vedomosť žalobcu doposiaľ preukázaná
nebola a preto nebol daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 447/2008
Z. z. Konkrétne, v prípade žalobcu, musí žalovaný na základe konkrétnych skutkových okolností
preukázať, že žalobca vedel, že neuvedením príbuzenského vzťahu so svojím starým otcom, porušil
zákon tým spôsobom, že mu bol vyplácaný peňažný príspevok na asistenciu vo väčšom rozsahu ako
mu patril, pričom len odkaz na zásadu „neznalosť zákona neospravedlňuje“ a tvrdenie, že matka, ako
zákonná zástupkyňa žalobcu bola o tejto skutočnosti poučená v rozhodnutiach, ktoré prevzala, nie sú
na preukázanie tejto vedomosti relevantné.

64. K návrhu na uplatnenie peňažnej moderácie správny súd uvádza, že nakoľko nemal v konaní
preukázané, že bol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 447/2008 Z. z.
nemohol k peňažnej moderácii ani pristúpiť dodajúc ale, že pokiaľ by zákonné podmienky na uloženie
povinnosti vrátiť pomernú časť peňažného príspevku na osobnú asistenciu boli splnené, k jej aplikácii
by prikročil.

65. Z vyššie uvedených dôvodov vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v súlade so
zákonom, nakoľko zistenie skutkového stavu bolo v danom prípade nedostačujúce na riadne posúdenie
veci a rovnako je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Preto správny súd napadnuté rozhodnutie
podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP zrušil, pričom súčasne postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP
zrušil aj predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a vec podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Senica, odbor sociálnych vecí a rodiny, pracovisko Skalica na ďalšie konanie.

66. V ďalšom konaní bude úlohou úradu práce znovu posúdiť, či žalobca naplnil skutkovú podstatu
vymedzenú v § 58 ods. 1 písm. b) zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu. Na prijatie záveru
o porušení zákona bude jeho povinnosťou  doplniť dokazovanie práve vo vzťahu k preukázaniu, že
žalobca vedel o obmedzeniach poskytovania peňažného príspevku vo vzťahu k blízkym osobám vrátane
starých rodičov, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal na to, že porušenie zákona nespôsobí,
pričom je v tomto smere potrebné sa zohľadniť aj dĺžku poberania peňažného príspevku a rovnako
tiež s prostredie, v ktorom žalobca žije. V prípade žalobcu je relevantná aj doposiaľ ustálená absencia



poučenia zo strany úradu práce, pričom správny súd zastáva názor, že v práve v danej  oblasti sa musí
klásť dôraz na splnenie si poučovacej povinnosti vyplývajúcej z § 3 ods. 2 správneho poriadku, aby
fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím neutrpela práve v dôsledku jej nesplnenia ujmu, tak ako
v danom prípade. Preto pokiaľ úrad práce nepreukáže, že žalobca bol o obmedzeniach vzťahujúcich
sa na výkon osobnej asistencie starými rodičmi poučený, resp. o týchto obmedzeniach vedel, a to
na základe konkrétnych okolností, ktoré musia byť rozobraté v odôvodnení rozhodnutia, nebude daný
dôvod na aplikáciu ustanovenia § 58 ods. 1 písm. b) zákona č. 447/2008 Z. z. V tejto súvislosti správny
súd len dopĺňa, že pokiaľ by vedomosť žalobcu bola odôvodňovaná  len zásadou „neznalosť zákona
neospravedlňuje“ bolo by to v rozpore s princípom právneho štátu a dobrej verejnej správy.

67. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v
ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym
názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo
opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom
rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu (§ 191 ods. 6 SSP).

68. V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP nárok
na náhradu trov konania v plnom rozsahu.  O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po
právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná  v lehote jedného mesiaca
od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti
nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len
do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.