{"guid": "78cd7413-1e82-4eff-af4b-2ebc2b713760:8b3eeb14-dcc0-4162-ae01-5c09e71a6851", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2", "spisova_znacka": "20S/174/2019", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 20S/174/2019 z 24. 11. 2020", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 24. novembra 2020, sp. zn. 20S/174/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2", "identifikacne_cislo": "2019200325", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Alexander Mojš", "sudca_id": 540, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-alexander-mojs-540", "datum_vydania": "2020-11-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-2.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-2"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/125#paragraf-19", "/SK/ZZ/2006/125#paragraf-2"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b3eeb14-dcc0-4162-ae01-5c09e71a6851", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 20S/174/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2019200325
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bundzel
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2019200325.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a členov
senátu JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: Trnavská vodárenská
spoločnosť, a.s., so sídlom Priemyselná 10, 921 79 Piešťany, IČO: 36 252 484, zastúpenej spoločnosťou
Michal Mrva - advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Trenčianska 38, 821 09 Bratislava, IČO: 50 145
860, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00
166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/4432, O-306/2019 zo dňa
05.09.2019 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu  z a m i e t a .

II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 23.10.2019, doručenou tunajšiemu súdu 24.10.2019 sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2019/4432, O-306/2019 zo dňa
05.09.2019, ktorým žalovaný podľa ust. § 59 ods. 2 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len
správny poriadok) v spojení s ust. § 19 ods. 1 písm. a/ zák.č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce uložil
žalobcovi pokutu vo výške 2.000 eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených
v § 2 ods. 1 písm. a/ v treťom bode Zákona o inšpekcii práce tým, že žalobca ako účastník
konania odo dňa 08.02.2018 do 09.04.2018 preukázateľne neoboznámil zamestnancov: F. Y. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 29.06.2006, prevádzkový elektrikár a strojník), T. X. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 02.05.2006, prevádzkový elektrikár a strojník), H. J. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 08.11.2015, strojník kanalizačných zariadení), J. N. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 30.09.2015, strojník kanalizačných zariadení), Y. S. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 01.12.1996, strojník kanalizačných zariadení), N. T. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 10.08.2015, strojník kanalizačných zariadení), W. S. (nar.
XX.XX.XXXX, pracovná zmluva zo dňa 14.06.2016, strojník kanalizačných zariadení), so zásadami
používania prenosných detektorov plynov VENTIS MX4, sériové č. 14060Y9-004 a 14060Y9/006, ktoré
boli zavedené do používania v pracovnom procese v prevádzke čističky odpadových vôd Zeleneč dňa
08.02.2018, čím porušil ust. § 7 ods. 1 písm. a/ zák.č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zák.č. 124/2006)
Z.z. Súčasne žiadal zrušiť aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu.

2. Žalobca napadol správnosť tohto rozhodnutia a žiadal zrušiť tak rozhodnutie žalovaného ako aj
prvostupňového správneho orgánu a vec vrátiť prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie.
Namietal, že rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež mal za to, že vo veci
nebol úplne zistený skutkový stav veci. Uviedol, že vyššie menovaní zamestnanci, osobitne p. F. Y. boli



v súlade s ust. § 7 ods. 1 písm. a/ zák. o BOZP oboznámení s právnymi predpismi a ostatnými predpismi
na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany
zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi.
Z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplýva, že menovaní zamestnanci boli komplexne poučení
o predpisoch uvedených v predmetnom ustanovení, a teda bolo preukázané, že žalobca komplexne
zabezpečoval BOZP a plnil si povinnosti zamestnávateľa vyplývajúce z platnej legislatívy tým, že
menovaných zamestnancov oboznamoval (pri nástupe do zamestnania aj v zákonných intervaloch)
s uvedenými predpismi. Tvrdil, že komplexne zabezpečoval bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci
vždy na kvalitatívne vysokom štandarde, ktorý bol neraz nad rámec minimálnych zákonných povinností
v tejto oblasti. V tejto súvislosti poukázal na to, že nad rámec zákonných povinností zabezpečil do
vybraných objektov ČOV prenosné detektory plynov VENTIS MX4 (s.č. 14060Y9-004 a 14060Y9-006),
ktoré mali poskytovať nadštandardnú doplnkovú ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci. Zakúpenie
týchto prístrojov sledovalo výlučne zefektívnenie ochrany BOZP v priestoroch, kde únik rozličných plynov
alebo kvapalín (tekutín) reálne hrozí. Mal za to, že tam, kde je zabezpečovaná bezpečnosť a ochrana
zdravia aj nad rámec zákonných štandardov, nemôže byť konštatované porušenie predpisov o ochrane a
bezpečnosti zdravia pri práci, ak je táto ochrana zabezpečovaná súčasne (súbežne) inými prostriedkami,
ktoré rovnako spĺňajú požiadavky platnej a účinnej právnej úpravy. Uviedol, že aj preukázateľné
krátkodobé neoboznámenie zamestnancov so zásadami používania prenosných detektorov plynov
VENTIS MX4 (ako nadštandardných inštrumentov BOZP) nie je spôsobilé, v podmienkach prevádzky
žalobcu ČOV Zeleneč naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zák. o
inšpekcii práce, nakoľko vo všetkých objektoch, kde existuje riziko pre bezpečnosť a ochranu zdravia
zamestnancov sú osadené pevné detektory plynov a signalizujúce nebezpečenstvo zamestnancom
žalobcu, ak predmetná situácia vznikne. Týmito detektormi a takto zabezpečenou ochranou si žalobca
ako zamestnávateľ plní všetky zákonné povinnosti v tejto oblasti. Vychádzajúc z autentického výkladu
zákona o BOZP v spojení s § 19 ods. 1 písm. a/ zák. o inšpekcii práce považoval za ustálené, že na
naplnenie skutkovej podstaty tohto ustanovenia, ktorý sa kladie žalobcovi za vinu je nevyhnutné, aby:
a/ bolo preukázané omisívne konanie zamestnávateľa, ktorým poruší v § 7 ods. 1 písm. a/ zák. o BOZP
uvedené predpisy a súčasne;
b/ musí byť toto porušenie povinností zamestnávateľom spôsobilé reálne ohroziť BOZP zamestnancov
pri výkone pracovných úloh.
Ak nie sú kumulatívne splnené uvádzané podmienky, nemožno hovoriť o tom, že by konanie žalobcu
ako zamestnávateľa naplnilo zákonné znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 19 ods. 1
písm. a/ zák. o inšpekcii práce, a to aj v rámci inštitútu objektívnej zodpovednosti. Poukázal na to, že
zákonným znakom skutkovej podstaty správneho deliktu je vždy aj objekt, ktorým sa vyjadruje právom
chránený záujem spoločností, ktorý je určitou skutkovou podstatou správneho deliktu chránený. Ak
určité konanie (či už omisívne alebo komisívne) neohrozí daný i právom chránený záujem, nemožno (v
súlade s princípom nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege) hovoriť o zodpovednosti za správny
delikt. Znamená to, že pokiaľ by žalobca daných zamestnancov neoboznámil so zásadami používania
prenosných detektorov plynov VENTIS MX4, tak týmto krokom vonkoncom nemohlo dôjsť k ohrozeniu
BOZP zamestnancov na ČOV Zeleneč, nakoľko ich bezpečnosť bola zabezpečená inými opatreniami
žalobcu realizovanými v súlade s platnou legislatívou. Skutočnosť, že v strojovni homogenizačných
nádrží nie je osadený stabilný detektor plynov, tak táto skutočnosť žiadnym spôsobom neohrozuje
bezpečnosť a ochranu zdravia zamestnancov žalobcu, nakoľko v danom priestore reálne riziko v
podobe nadýchania sa škodlivých plynov nehrozí. Ďalej namietal, že pokiaľ p. Y. utrpel pracovný
úraz, tak to bolo následkom porušenia pracovnej disciplíny, nakoľko v zmysle interných predpisov aj
prevádzkového poriadku ČOV mali pri vstupe do vymedzených objektov byť prítomní z objektívnych
dôvodov minimálne dvaja zamestnanci, čím sa sledovala ochrana ich bezpečnosti a ochrana zdravia
pri práci. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že v strojovni homogenizačných nádrží sa bioplyn vyskytovať
nemohol, keď tento záver podporuje aj skutočnosť, že je majster p. S. v krátkom časovom horizonte po
tomto domnelom pracovnom úraze žiadnu koncentráciu bioplynu v miestnosti nenameral a skutočnosť,
že jedna osoba zacíti bioplyn automaticky neznamená, že je bioplyn v miestnosti aj reálne prítomný.
Okrem toho uviedol, že zápach na celej ČOV je štandardný (nakoľko súvisí so spracovaním splaškových
vôd) a preto aj tvrdenie p. T. o tom, že zacítil zápach, automaticky neznamená, že tento zápach mal
pôvod v strojovni homogenizačných nádrží. Okrem toho žalobca poukázal na protirečivé a zmätočné
tvrdenia p. Y., ktorý v zápisnici o podaní informácie p. Y. zo dňa 18.09.2018 na jednej strane tvrdil:
„nevedel som sa dobre nadýchnuť. Išiel som hore schodmi von“, pričom následne tvrdil, že „neviem,
ako som vyšiel von“. Žalobca mal za to, že v tomto smere bol zo strany správnych orgánov neúplne
zistený skutkový stav veci, pričom jednotlivé vyjadrenia zamestnancov uvádzané v zápisniciach o podaní



informácie boli vyhodnotené v neprospech žalobcu, a teda neboli kriticky vyhodnocované. Taktiež
závery MUDr. D. N. z Fakultnej nemocnice Trnava o tom, že zdravotné ťažkosti p. Y. boli spôsobené
inhaláciou bioplynu sú absolútne nepreskúmateľné, nakoľko vychádzala len z tvrdení p. Y. bez toho, aby
bližšie skúmala prítomnosť zostatkových hodnôt bioplynu v jeho tele po úraze alebo aby reflektovala
technologické aspekty objektu ČOV, kde p. Y. prišlo nevoľno a rovnako tak nezohľadnila skutočnosť,
že merania a prítomnosť bioplynu v miestnosti vyvrátili meraním. Okrem toho prvostupňový správny
orgán v priebehu inšpekcie práce nezohľadnil skutočnosť, že práceneschopnosť zamestnanca nie je
spôsobená jeho nevoľnosťou vzniknutou v strojovni homogenizačných nádrží, ale v dôsledku operácie,
ktorú mal absolvovať. Na tieto argumenty žalobcu zo strany správny orgánov nebolo reagované. Žalobca
ďalej namietal, že pri inštitúte objektívnej zodpovednosti nemôže byť konanie zamestnávateľa posúdené
ako správny delikt podľa uvedeného ustanovenia, ak nie je splnená podmienka, že zdravie alebo život
zamestnancov bolo reálne ohrozené. Za tohto stavu preto nemôže byť pravdivé, že by žalobca naplnil
osobitný kvalifikačný znak správneho deliktu, ktorý mu je kladený za vinu a že by porušil závažné
povinnosti vyplývajúce z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ zák. o inšpekcii práce, čo správny
orgán intricitne tvrdí, tým, že sa v rámci individualizácie sankcie pridržal „spodnej hranice sadzby“.
Nepovažoval za správne tvrdenie správneho orgánu, že tento mal povinnosť uložiť sankciu za správny
delikt, a teda postupovať v súlade s § 19 ods. 2 písm. b/ 1. bod zákona o inšpekcii práce, nakoľko
ostatné skutkové podstaty správneho deliktu podľa § 19 nemohli byť naplnené ani len eventuálne a
v prípade postupu podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zák. o inšpekcii práce (čo výslovne deklaruje správny
orgán) je konštituované len oprávnenie uložiť sankciu, nie povinnosť. Napriek tomu, že prvostupňový
správny orgán tvrdí, že prihliadal na to, že uvedený nedostatok svojim obsahom nepredstavuje závažné
porušenie povinností zamestnávateľa v zmysle § 19 ods. 3 zák. o inšpekcii práce, vo svojich úvahách o
individualizácii sankcie (tvrdením o existencii spodnej hranice zákonnej diferenciácie sankcie za správny
delikt) toto tvrdenie popiera, keďže spodná hranica zákonnej diferenciácie, ktorá môže byť poňatá za
nachádzajúcu sa v blízkosti uloženej individualizovanej sankcie, je ustanovená len pri skutkovej podstate
správneho deliktu, ktorého zákonným znakom je závažné porušenie povinností podľa § 19 ods. 3 zák.
o inšpekcii práce. Za tohto stavu mal žalobca za to, že bol neoprávnene uznaný za zodpovedného zo
spáchania správneho deliktu, hoci na uvedené neexistuje žiaden dôvod, keďže objekt danej skutkovej
podstaty nebol naplnený. Ak by však aj svojim konaním žalobca naplnil zákonné znaky uvedeného
správneho deliktu, pri správnom zohľadnení všetkých skutočností tohto prípadu, poskytovanú mieru
súčinnosti, skutočnosť, že nedošlo k naplneniu § 19 ods. 3 zák. o inšpekcii práce a ostatných uvádzaných
poľahčujúcich skutočností je potrebné konštatovať, že už samotné prejednanie všetkých skutočností
pri výkone inšpekcie práce je pre žalobcu ako odvolateľa maximálne poučujúce do budúcnosti a
utvrdzujúceho v presvedčení o vhodnosti a nutnosti dodržiavania tých povinností na úseku BOZP, ktoré
už aj tak dlhodobo dodržiava. Cieľ deklarovaný v napadnutom rozhodnutí by teda už bol naplnený
samotným priebehom inšpekcie práce a tak akákoľvek sankcia sa javí ako nadbytočná a nesprávna,
najmä pri zohľadnení skutočností, že systém ochrany BOZP je v súčasnosti už dostatočne účinný, čo
je finálnym cieľom zákona o BOZP.

3. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.12.2019 k žalobe uviedol, že rozhodnutie
vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, na základe ktorého bolo preukázané, že
žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 písm. a/ zák. o BOZP, keď
v období odo dňa 08.02.2018 do 09.04.2018 preukázateľne neoboznámil jednotlivých zamestnancov so
zásadami používania prenosných detektorov plynov VENTIS MX4, ktoré boli zavedené do používania
v pracovnom procese v prevádzke ČOV Zeleneč dňa 08.02.2018. V tejto súvislosti ďalej uviedol,
že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal oboznámenie zamestnanca F. Y. ani so zásadami
bezpečného správania sa na pracovisku a s bezpečnými pracovnými postupmi v zmysle prevádzkového
a manipulačného poriadku, na ktorý sa k žalobe žalobca odvoláva. Nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by
jednotliví zamestnanci boli komplexne poučení o predpisoch upravujúcich BOZP, nakoľko z protokolu o
výsledku inšpekcie práce vyplýva, že žalobca okrem iného neoboznamoval svojich zamestnancov ani
o práci s biologickými faktormi v zmysle § 10 nar. vlády SR č. 83/2013 Z.z. najmenej raz ročne (bod b)
2 protokolu) ani o práci s chemickými faktormi v zmysle § 10 nar. vlády SR 355/2006 Z.z. najmenej raz
ročne (bod b) 3 protokolu). Okrem toho z oboznamovania zamestnancov zo dňa 01.03.2018 vyplýva,
že žalobca neaktualizoval osnovu školenia, v ktorej sa nachádzali neplatné právne predpisy. Pokiaľ
ide o námietky žalobcu, týkajúce sa pracovného úrazu zamestnanca F. Y., tak uviedol, že predmetom
inšpekcie práce nebolo šetrenie pracovného úrazu menovaného zamestnanca, ale inšpekcia práce
uskutočnená u žalobcu bola zameraná na kontrolu zákazu nelegálneho zamestnávania a na kontrolu
dodržiavania právnych a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,



teda nie na šetrenie pracovného úrazu. Ďalej uviedol, v súvislosti s opatreniami, ktoré žalobca zaviedol
na pracovisku, a ktoré popisuje v správnej žalobe, že porušenie povinnosti v oblasti bezpečnosti a
ochrany zdravia pri práci, za ktoré sa napadnutým rozhodnutím ukladá pokuta žalobcovi nespočíva
ani v tom, že žalobca nevykonal na pracovisku opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce
sa práce a v súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci alebo nezabezpečil, aby pracoviská, komunikácie, pracovné prostriedky, materiály,
pracovné postupy, výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali
bezpečnosť a zdravie zamestnancov alebo aby chemické faktory, fyzikálne faktory, biologické faktory,
faktory ovplyvňujúce psychickú pracovnú záťaž a sociálne faktory neohrozovali bezpečnosť a zdravie
zamestnancov. Zdôraznil, že žalobcovi bola uložená pokuta za porušenie povinností vyplývajúcej z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ v treťom bode zák. o inšpekcii práce, a to konkrétne za
porušenie ust. § 7 ods. 1 písm. a/ zák.č. 124/2006 Z.z. o BOZP, keď si nesplnil svoju informačnú
povinnosť pri zavedení novej technológie, nového pracovného postupu alebo nového pracovného
prostriedku a neoboznámil menovaných zamestnancov so zásadami používania prenosných detektorov
plynov na prevádzke ČOV Zeleneč odo dňa ich preradenia na túto prevádzku ku dňu 08.02.2018.
Toto oboznamovanie jednotlivých zamestnancov bolo realizované až v dňoch 09.04.2018 - 12.04.2018
so zásadami používania prenosných detektorov plynov, čo vyplýva z listín predložených žalobcom
počas správneho konania. Znamená to, že tento protiprávny stav trval dva mesiace, a preto nemožno
akceptovať ani námietku žalobcu o tom, že sa jednalo len o krátkodobé neoboznámenie zamestnancov.
Ďalej uviedol, že žalobca v žalobnom návrhu ani nerozporuje skutkový stav veci, a to, že zamestnanci
neboli preukázateľne oboznámení so zásadami používania prenosných detektorov plynov ku dňu
08.02.2018, ale poukazuje na okolnosti, pre ktoré podľa jeho názoru nemohol takéto neoboznámenie
reálne spôsobiť ujmu na živote a zdraví zamestnancov ako aj na to, že toto neoboznámenie nie
je v príčinnej súvislosti s pracovným úrazom, ktorý sa stal jednému zo zamestnancov žalobcu dňa
09.04.2018 na prevádzke. Poukázal ďalej na to, že tieto okolnosti, ako aj otázka zavinenia sú v
prípade skúmania tzv. zmiešaných správnych deliktov právne irelevantné, nakoľko podľa právnej teórie
a aj ustálenej súdnej praxe sa pri skúmaní tzv. zmiešaných správnych deliktov uplatňuje objektívna
zodpovednosť. Pokiaľ ide o výšku sankcie, ktorú uložil žalobcovi uviedol, že táto bola žalobcovi uložená
v blízkosti spodnej hranice zákonnej sadzby vo výške 2.000 eur, keď prihliadal tak na priťažujúce ako aj
poľahčujúce okolnosti, pričom uložením pokuty vo výške 2.000 eur v rámci svojej diskrečnej právomoci
zachoval princíp legitímneho očakávania upravený v ust. § 3 ods. 5 správneho poriadku.

4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu správnych
orgánov oboch stupňov, preskúmal na základe žalobných návrhov napadnuté rozhodnutia oboch
stupňov ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu
existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP), za splnenia procesných podmienok
podľa § 107 ods. 1 písm. a/ SSP vec prejednal na pojednávaní v prítomnosti právneho zástupcu žalobcu
(žalovaný sa z pojednávania nariadeného na deň 25.11.2020 ospravedlnil a súhlasil s prejednaním veci
v jeho neprítomnosti) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.

5. Na pojednávaní právny zástupca žalobcu zotrval na dôvodoch a rozsahu podanej žaloby a žiadal
rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie
konanie. Rozhodnutia správnych orgánov považoval za nezákonné, nakoľko vychádzajú z nesprávneho
právneho posúdenia veci ako aj neúplne zisteného skutkového stavu veci. Tvrdil, že zamestnanci
žalobcu boli komplexne poučení o predpisoch uvedených v jednotlivých ustanoveniach zák. o BOZP,
pritom mal za to, že žalobca v tomto smere nepochybil, nakoľko bezpečnosť a ochrana zdravia bola zo
strany žalobcu zabezpečovaná nad rámec zákonných štandardov. Ďalej namietal, že v predmetnej veci
neboli naplnené znaky správneho deliktu, nakoľko zákonným znakom skutkovej podstaty správneho
deliktu je vždy aj objekt, ktorý v tomto prípade porušený nebol. Okrem toho zdôraznil, že v priestoroch
kde zamestnanci vykonávajú svoje pracovné povinnosti sa nachádzajú stabilné detektory plynov, ktoré
slúžia ako nástroj doplnkovej ochrany a nie ako nástroj primárneho zabezpečenia. Poukázal ďalej na
to, že správne orgány sa dostatočným spôsobom nevysporiadali so žalobcovými návrhmi na doplnenie
dokazovania, tiež sa nevysporiadali vnútorným rozporom tvrdení poškodeného zamestnanca a v týchto
hodnoteniach správneho orgánu nie je prítomný kritický hodnotiaci úsudok. Tvrdil, že žalobca nenaplnil
osobitný kvalifikačný znak tohto správneho deliktu, že by závažne porušil povinnosti vyplývajúce z
predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ zák. o inšpekcii práce, keď v tomto smere tvrdil, že žalobcovi
uložil sankciu v spodnej hranici sadzby, pričom spodná hranica je uvedená iba v ust. § 19 ods. 2 písm. b/
a nie v § 19 ods. 1 písm. a/, z ktorého správny orgán vychádzal. Ďalej žiadal, aby súd v predmetnej veci



okrem navrhovaných svedkov žiadal, aby správny súd vykonal aj ohliadku priestorov ČOV za účelom
verifikácie, či opísaným konaním mohlo dôjsť k naplneniu objektu skutkovej podstaty správneho deliktu,
ktorý sa kladie za vinu žalobcovi.

6. Podľa ust. § 7 ods. 1 písm. a/ Zák. o BOZP zamestnávateľ je povinný pravidelne, zrozumiteľne a
preukázateľne oboznamovať každého zamestnanca s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci so zásadami bezpečnej práce, zásadami ochrany
zdravia pri práci, zásadami bezpečného správania sa na pracovisku a s bezpečnými pracovnými
postupmi a overovať ich znalosť.

7. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ Zák. o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak
tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona,
z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ v prvom bode - treťom bode, šiestom bode a siedmom bode
alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100.000 eur, a ak v dôsledku tohto
porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej
33.000 eur.

8. Podľa § 19 ods. 6 písm. a/- e/ Zák. o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa ods.
1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na závažnosť
zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a
riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak
ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a/ prvého bodu, skutočnosť, či zistené porušenie povinností
je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý
výskyt nedostatku, prípadne opakované zistenie toho istého nedostatku.

9. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav
veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi
účastníkov konania.

10. Podľa § 34 ods. 1 - 5 Správneho poriadku na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Dôkazmi sú najmä
výsluch svedkov, znalecké posudky, listiny a ohliadka. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu
svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny
orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti.

11. V predmetnej veci je potrebné v prvom rade konštatovať, že povinnosť dodržiavať požiadavky
stanovené predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci sú uložené v prvom rade
zamestnávateľovi. Podľa názoru súdu v danom prípade zo strany žalobcu došlo k porušeniu povinností
vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ bod 3 Zák. o inšpekcii práce v spojení
s ust. § 7 ods. 1 písm. a/ zák.č. 124/2006 Z.z. o BOZP, čo vyplýva z vykonaného dokazovania ako
aj šetrenia realizovaného správnymi orgánmi. Bolo zistené, že jednotliví zamestnanci žalobcu neboli
preukázateľne oboznámení so zásadami používania prenosných detektorov plynov VENTIS MX4,
sériové č. 14060Y9-004 a 14060Y9-006, ktoré boli zavedené do používania v pracovnom procese v
prevádzke ČOV Zeleneč dňa 08.02.2018 a túto skutočnosť potvrdili aj samotní zamestnanci. V tejto
súvislosti je potrebné zdôrazniť, že ust. § 7 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 124/2006
Z.z. ukladá zamestnávateľovi povinnosť oboznámiť zamestnancov okrem iného aj s novými pracovnými
prostriedkami, čo žalobca neurobil a ani to žiadnym spôsobom nespochybňuje. V danom prípade
nebolo ani sporné, že prenosné detektory plynov VENTIX MX4 boli preradené do ČOV v Zelenči už
dňa 08.02.2018 na základe predloženého návrhu na preradenie majetku. Z vykonaného dokazovania
správny orgánov vyplýva, že žalobca ako zamestnávateľ ti túto povinnosť nesplnil, pričom tvrdenie
žalobcu, že zamestnanci boli komplexne poučení o predpisoch z hľadiska bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci ako aj tvrdenie, že bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci bola zo strany žalobcu
zabezpečovaná nad rámec zákonných povinností v tejto oblasti ho nezbavuje povinnosti realizovať a
aplikovať ust. § 7 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 124/2006 Z.z. zo znenia týchto ustanovení
vyplýva, že zamestnávateľ má povinnosť pravidelne, zrozumiteľne a preukázateľne oboznamovať
každého zamestnanca, v danom prípade s novými pracovnými prostriedkami. Podľa názoru súdu zo
strany správnych orgánov došlo k zabezpečeniu dostatočných podkladov pre začatie správneho konania



a uložení pokuty, pričom na základe zistených skutočností došlo aj k správnemu právnemu posúdeniu
veci.

12. Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania zo strany správnych orgánov, tak podľa názoru súdu toto
bolo realizované správnymi orgánmi tak, aby preukázateľne boli zistené prípadne porušenia povinností
zamestnávateľa uvedené vo výroku rozhodnutí správnych orgánov. Možno konštatovať, že skutkový
stav veci bol v predmetnej veci zistený dostatočne, z ktorého bolo možné zo strany správnych
orgánov vyvodiť relevantné závery. V tejto súvislosti je tiež potrebné uviesť, že z právneho hľadiska
objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je nepodstatným, či k pochybeniu na
strane zamestnávateľa došlo zavinením určitých okolností, zamestnancov alebo iných subjektov ako
zamestnávateľa. Znamená to, že tzv. administratívnu zodpovednosť za povinnosti, resp. za správny
delikt nesie vždy zamestnávateľ, ktorý musí vykonávať všetky potrebné bezpečnostné a zdravotné
opatrenia tak, aby nedošlo k ohrozeniu a k akémukoľvek poškodeniu zdravia zamestnancov, čo v danom
prípade žalobca zanedbal, nakoľko zamestnancov pred vznikom pracovného úrazu neoboznámil s
pracovnými prostriedkami, resp. so zásadami používania prenosných detektorov plynov.

13. Podľa názoru súdu žalovaný orgán verejnej správy dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil a rovnako správne, v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu, a to s
poukazom na ust. § 19 ods. 1 písm. a/ zák.č. 125/2006 Z.z. v spojení s § 2 ods. 1 písm. a/ bodu 3 Zák.
o inšpekcii práce ako aj § 7 ods. 1 písm. a/ zák.č. 124/2006 Z.z. Taktiež vykonané dokazovanie bolo
zo strany správnych orgánov náležitým spôsobom vyhodnotené, keď v hodnotení dôkazov správny súd
nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na
zákonnosť rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy. Možno teda konštatovať, že správne orgány
si pre svoje rozhodnutie zadovážili dostatok skutkových podkladov, na základe ktorých dostatočným
spôsobom zistili skutkový stav a aplikáciou relevantných zákonných ust. zo skutkových okolností vyvodili
správny právny záver. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné tiež uviesť, že podľa ustálenej
súdnej judikatúry (viď nález Ústavného súdu SR č.k. IIÚS 127/07-21 ako aj z rozhodnutí NS SR sp.zn.
6Sžo/84/2007, 6Sžo/98/2008, 1Sžo/33/2008, 2Sžo/5/2009 a 8Sžo/547/2009) vyplýva, že nie je úlohou
súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť právnych orgánov, ale len preskúmavať
zákonnosť ich postupov a rozhodnutí a z takto vymedzeného rozsahu zistiť, či správne orgány posúdili
zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného. V danom prípade je tiež potrebné uviesť,
že predmetom súdneho prieskumu bolo rozhodnutie žalovaného, ktorého predmetom bol správny delikt
právnickej osoby. Od ostatných správnych deliktov sa tento delikt odlišuje znakom zodpovednej osoby,
ktorou je právnická osoba ako celok, nie teda fyzické osoby - zamestnanci. V predmetnej veci preto
nebolo potrebné, aby v rámci preskúmavacieho konania súd vypočúval žalobcom navrhnutých svedkov
za účelom zistenia príčin pracovného úrazu, ktorých prostredníctvom právnickej osoby koná. V takýchto
prípadoch sa nepožaduje preukázať zavinenie fyzickej osoby, ktorá za právnickú osobu konala alebo
mala konať. Zavinenie teda nie je pojmovým znakom správneho deliktu právnickej osoby, nakoľko
v danom prípade ide o tzv. objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa, t.j. žalobcu. Okrem toho súd
považuje za potrebné uviesť, že povinnosťou súdu v správnom súdnictve nie je na miesto správneho
orgánu vykonávať dokazovanie ale zistenie skutkového stavu veci. Správny súd ďalej konštatuje, že
v danom prípade žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa správne orgány
podrobne nevysporiadali a ktorými by bolo preukázané konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho
subjektívnych práv, alebo preukázané, že správne orgány svojim postupom porušili základné zásady
správneho konania.

14. Podľa názoru správneho súdu v predmetnej veci žalobca jednoznačne porušil ustanovenie § 7 ods. 1
písm. a) zákona o BOZP, pretože preukázateľne neoboznámil jednotlivých zamestnancov s pracovnými
prostriedkami (prenosnými detektormi plynov), za čo mu  bola uložená pokuta, pričom ide o správny
delikt právnickej osoby,  ktorý sa zásadne neviaže na zavinenie, a za ktorý je právnická osoba objektívne
zodpovedná, pričom súčasná právna úprava takmer vôbec neumožňuje zbaviť sa čo i len čiastočne
zodpovednosti zaň, pretože prevažne neupravuje všeobecne liberačné dôvody. Z tohto vyplýva záver,
že právnická osoba, t.j. žalobca zodpovedá výlučne za spôsobený protiprávny stav bez ohľadu na
zavinenie, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka
konania.

15. Podľa názoru súdu žalovaný orgán verejnej správy dospel k správnym skutkovým zisteniam a
vec správne právne posúdil a rovnako správne, v súlade so zákonom uložil žalobcovi pokutu, a to



s poukazom na ust. § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktorú určil vo výške 2 000 eur,
ktorej  výška bola  náležitým spôsobom zdôvodnená. V žiadnom prípade nemožno konštatovať, že
by v predmetnej veci nebol riadne zistený skutkový stav veci, z obsahu administratívneho spisu je
preukázané, že vykonané dokazovanie zo strany správnych orgánov bolo náležite vyhodnotené, pričom
v hodnotení dôkazov správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani takú vadu
konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia žalovaného orgánu verejnej správy.

16. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

17. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 168 SSP, keď v konaní úspešnému žalovanému náhradu
trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy konania ani nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať  prostredníctvom
Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd SR a to v lehote 30 dní od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia; údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené; opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva
(ďalej len \"sťažnostné body\"); návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d);
je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 127/07", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 127/07 z 6. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-06", "citacie_n": 732, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a245eff0-2307-4a23-94d4-9b7f54fe4f02"}], "citovane_v": []}