Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24Co/108/2019 z 17. 3. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 17. marca 2020, sp. zn. 24Co/108/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2115222183.2 Krajský súd Trnava | 24Co/108/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2115222183.2 | 2020-03-17 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 387 ods. 2 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/6432504a-9076-4c9c-83e7-706b624ec89a Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2115222183.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/108/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115222183
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2115222183.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň:
JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, právnej veci žalobcu: MILS, s.r.o.,
Hospodárska 55, Trnava, IČO: 36 743 275, proti žalovanému: D. A., nar. XX.XX.XXXX, K. XX,
K., zastúpený advokátom: JUDr. Dušan Slanina, Kollárova 34, Trnava, o zaplatenie 2.550,- Eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 10C/408/2015-673
zo dňa 10. októbra 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II.
vyslovil, že súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil citáciou § 123, § 136 ods. 1, § 137
Občianskeho zákonníka, § 59a ods. 1, ods. 3, ods. 4, ods. 5 Obchodného zákonníka v znení účinnom v
čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 09.09.2009 a vecne tým, že „z vykonaného dokazovania,
zhodnotením skutkového stavu veci dospel súd k právnemu záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná,
keď žalobca neuniesol dôkazné bremeno v povinnosti preukázania aktívnej vecnej legitimácie. Procesný
útok žalobcu bol postavený na tom, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 8C/152/2015 mu
nebolo súdom dostatočne umožnené preukázať svoju vecnú legitimáciu. Súd po vyjadrení predbežného
právneho posúdenia prejednal spor a vykonal žalobcom ako aj žalovaným priebežne navrhované dôkazy
na pojednávaniach dňa 06.04.2018, 25.05.2018, 24.08.2018 a 10.10.2018, pričom dospel k záveru,
že žalobcovi sa nepodarilo aktívnu vecnú legitimáciu preukázať; práve naopak, žalobca rovnako ako
aj svedok F. Z. „starší" uviedli, že znalecký posudok v čase uzavretia Kúpno-predajnej zmluvy zo dňa
09.09.2009 nebol vyhotovený, hoci táto povinnosť vyplývala z ustanovení vtedy platného a účinného
znenia Obchodného zákonníka. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie strán sporu v hmotnoprávnom
vzťahu, ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Ak uvedené žalobca
v konaní nepreukáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie bez
ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej vecnej legitimácie je iný subjekt. Žalobca v záverečnej
reči zotrval na tom, že pri uzavretí zmluvy zo dňa 09.09.2009, na základe ktorej sa stal podielovým
spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností, šlo o bežný obchodný styk a teda úkon ním vykonávaný v
rámci bežného obchodného styku a preto nebol povinný mať zistenú hodnotu kupovaných nehnuteľností
znaleckým posudkom. Súd mal z vykonaného dokazovania za to, že žalobca v konaní nepreukázal, že



by opakovane a teda bežne či štandardne nadobúdal nehnuteľnosti obdobnej hodnoty (zo znaleckého
posudku č. 44/2016 v hodnote 257.000,- Eur) v rámci ním vyvíjaných podnikateľských aktivít, keď súd
nemal preukázané žiadnym dôkazom akúkoľvek podnikateľskú činnosť žalobcu. Súd nemal preukázané,
že by žalobca vyvíjal podnikateľské aktivity v rámci realitnej činnosti, tak ako to tvrdil v replike a na
pojednávaní dňa 07.02.2018 a 06.04.2018 s tým, že sa zaujíma o vývin realitného trhu, čo preukazoval
predkladanými číslami Realitného a dražobného magazínu spoločnosti DUPOS za obdobie rokov 2015
- 2018, ktorý vychádza bezplatne v dvojtýždňových intervaloch a je voľne dostupný v nákupnom centre
MAX, pri vchode na poštu na Starohájskej ulici a predajni COOP na Mozartovej ulici v Trnave. Súd
nakoniec nemal napriek rozsiahlym listinným materiálom predložených žalobcom preukázanú žiadnu
jeho podnikateľskú činnosť, ktorá by zodpovedala zoznamu predmetov činnosti žalobcu z výpisu z
obchodného registra.
Základné imanie spoločnosti žalobcu (podľa výpisu zo obchodného registra žalobcu čl. 6) bolo vo
výške 6.640,- Eur a kúpna cena za spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach predstavovala 94.000,-
Eur, t. j. viac ako 14-násobok hodnoty základného imania. Súd má na základe vyššie uvedeného
za to, že sú splnené všetky podmienky na aplikáciu ustanovení § 59a ods. 1 až 5 Obchodného
zákonníka, účinných v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy, ktoré ustanovenia majú kogentný charakter
a ich aplikáciu nemožno vylúčiť. Nakoľko šlo o porušenie kogentných ustanovení, ktoré nemožno
dodatočne konvalidovať doloženým znaleckým posudkom do Zbierky listín dňa 29.12.2017, súd mal za
to, že nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na kupujúceho žalobcu, žalobca nie
je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností a preto ani legitimovaným na domáhania
sa nárokov podielového spoluvlastníka (obdobne právoplatne skončené konania viď odsek 12, 13, 14
odôvodnenia rozsudku).
Súd v priebehu konania zamietol návrh žalobcu na výsluch svedkyne Ing. B. Z., keď mal za to, že ide
o druhú konateľku žalobcu a preto štatutárny orgán žalobcu, ktorý nemá procesné postavenie svedka
v konaní. Z predloženého výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Trnava mal súd
preukázané, že v spoločnosti MILS, s.r.o. každý konateľ má právo konať samostatne v mene spoločnosti,
preto bolo právom konateľky vypovedať v konaní ako strana sporu. Súd taktiež zamietol návrh žalobcu
na výsluch D. A., keď má za to, že jej výsluch neprispeje k náležitému objasneniu skutkového stavu veci,
nakoľko predmetom sporu je uplatnenie si nároku na vydanie obohatenia sa žalovaného z nadužívania
spoločnej nehnuteľnosti za obdobie júl a september v roku 2012 a júl, august, november, december v
roku 2013, to jest v čase, kedy D. A. nebola podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností,
keď táto sa stala podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX
v katastrálnom území K. dňa 28.01.2014, kedy Okresný úrad Trnava katastrálny odbor povolil vklad
vlastníckeho práva v jej prospech z D. A., nar. XX.XX.XXXX na základe darovacej zmluvy pod V 6814/13.
S poukazom na právne posúdenie tieto návrhy žalobcu neboli spôsobilé zmeniť rozhodnutie vo veci
samej.
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., keď žalovaný bol v konaní
úspešný v plnom rozsahu, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi. O výške
náhrady trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto
rozsudku".

3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky,
pretože súd právny názor prevzal z konania vedenom na Okresnom súde Trnava spis. zn. 8C
152/2015, ktorý bol ďalej vyjadrený aj v rozsudku Okresného súdu Trnava spis. zn. 17C 95/2012 a 7Cb
2/2012, pričom ani v jednom nebolo rozhodnuté vo veci samej a tento názor je v rozpore s právoplatne
skončenými konaniami na Okresnom súde Trnava spis. zn. 8C 108/2010 v spojení s Krajským súdom v
Trnave 9Co 66/2011. Súd sa vôbec nevysporiadal s rozhodnutiami v týchto konaniach. Súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukazoval na rozhodnutie vo veci spis. zn. 8C
152/2015, v ktorom súd v čase práceneschopnosti konateľa konajúceho v mene žalobcu konal napriek
jeho ospravedlneniu a žiadosti o odročenie pojednávania. V dôsledku uvedeného súd prvej inštancie
odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, pretože pre toto konanie prevzal závery z konania 8C
152/2015. Súd prvej inštancie nerešpektoval právoplatné rozhodnutie iného orgánu štátnej správy,
nevzal do úvahy rozhodnutie príslušného katastrálneho úradu, súd prvej inštancie nevykonal ani dôkazy
navrhnuté žalobcom v konaní, kedy žalobca navrhol v rámci dokazovania svedkov preukazujúcich
nadužívanie spoločnej veci žalovaným a žiadal o predvolanie svedkov Ing. B. Z. a D. A.. Súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca má za
to, že z kúpnopredajnej zmluvy, ktorú uzavrel ako predávajúci živnostník F. Z. ako kupujúci žalobca,



teda podnikateľské subjekty v zmysle Obchodného zákonníka, predmetom kúpnej zmluvy boli komerčné
nehnuteľnosti určené na podnikateľskú činnosť, žalobca v tejto nehnuteľnosti začal a do súčasnosti
pokračuje v podnikaní. Žalobca má za to, že súd nesprávne zistil, že žalobca nevykonáva činnosti, ktoré
sú predmetom podnikania žalobcu a to realitná činnosť a činnosť spočívajúca v prenájme nehnuteľností
a že predmetná kúpna zmluva nebola uzatvorená v rámci bežného obchodného styku žalobcom a
v dôsledku toho nespadá pod § 59a ods. 4 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti uviedol, že
podnikanie v oblasti nehnuteľností potvrdil i sám žalovaný a teda zhodné tvrdenia strán nie je potrebné
preukazovať. Súd vôbec nezobral do úvahy skutočnosť, že žalovaný svojím konaním sústavne bránil
žalobcovi vo vykonávaní podnikateľskej činnosti, keďže žalovaný odoprel vydať žalobcovi akékoľvek
prístupové prostriedky od nehnuteľnosti. Toto konanie žalovaného bolo v rozpore s dobrými mravmi
ako aj so zásadami poctivého obchodného styku a súd sa nevysporiadal s ďalšími dôkazmi ako
daňové priznania žalobcu, zhodné vyhlásenia žalovaného, sledovanie cenového vývoja kancelárskych
a obchodných nehnuteľností v Trnave cez rôzne média a pod., ktoré žalobca navrhol a doložil do
spisu na preukázanie nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu na spoločných nehnuteľnostiach v
rámci obvyklého obchodného styku za dodržania všetkých zákonných noriem, teda nielen ustanovení
Obchodného zákonníka, pričom sa oprel o právne zdôvodnenia rozhodnutí obsiahnutých v konaniach,
v ktorých bola spochybnená legitimácia žalobcu, pričom tieto dôkazy v nich neboli predložené. K
názoru súdu, že prevody nehnuteľnosti žalobca mal robiť opakovane, žalobca uvádza, že robil aj iné
prevody nehnuteľností, pričom predmetom podnikania je tiež aj prenájom nehnuteľností. Za arbitrárnu
považuje úvahu, že prevody nehnuteľností musia byť robené viackrát do roka. Žalobca považuje
vklad každej zmluvy o prevode nehnuteľností za povinnosť uloženú súdom nad rámec príslušných
ustanovení Obchodného zákonníka. Uskutočňovanie činnosti prenájom nehnuteľností potvrdila aj strana
žalovaného. Poukazuje na to, že žalobcovi bol doručený právny názor správcu dane z nehnuteľností
Mesta Trnava, ktorý trvá na postavení žalobcu ako vlastníka predmetných nehnuteľností. Rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalobca je naďalej
toho názoru, že jeho aktívna procesná legitimácia trvá a je vlastníkom predmetnej nehnuteľnosti. Súd
prvej inštancie neprimerane zúžil výklad daných ustanovení Obchodného zákonníku na povinnosť
vkladu znaleckého posudku k predmetu kúpy do obchodného registra bez ďalšieho skúmania predmetu
prevodu spoluvlastníckeho podielu na spoločných nehnuteľnostiach bez zohľadnenia prevodu v celom
jeho kontexte a celého výkladu daných ustanovení Občianskeho zákonníka. Poukázal, že ust. §
59a Obchodného zákonníka je vykladané v rozpore so zámerom a úmyslom zákonodarcu, keď sa
súdom uskutočnenou aplikáciou uvedeného ustanovenia poskytuje ochrana deliktuálnemu konaniu
žalovaného, ktorým si prisvojil užívanie spoločnej nehnuteľnosti nad rámec podielu, ktorý mu prináleží
a to je rozhodovania o osude celej nehnuteľnosti s absolútnym vylúčením spoluvlastníka, ktorému tak
odoprel nielen právo na rozhodovanie, ale i právo na informácie o spoločnej veci.
V tejto súvislosti súd nesprávne aplikoval právo Európskej únie. Má za to, že § 59a Obchodného
zákonníka sú recepčnými ustanoveniami Kapitálovej smernice, pričom tieto ustanovenia nemožno
aplikovať bez toho, aby sa prihliadalo na úmysly zákonodarcu vyjadrené v príslušnej dôvodovej správe
zákona. Taktiež sa vyjadril k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Českej republiky spis. zn. 31Cdo 3986/2009
zo dňa 08.02.2012. K rozsudku sp. zn. 38Cb 160/2009 žalobca považuje za potrebné uviesť, že v
tomto konaní nebol účastníkom konania. Žalobca sa proti žalovanému bránil aj podaním žaloby o
vypratanie nehnuteľnosti v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava spis. zn. 13C 195/2012, ktoré
bolo právoplatne skončené a súd rozhodol v prospech žalobcu bez spochybnenia jeho aktívnej procesnej
legitimácie.
Poukázal na to, že právne zastúpenie žalovaného je uskutočňované v rozpore s platným právom.
Právny zástupca žalovaného minimálne bol, ak ešte stále nie je, aj právnym zástupcom predávajúceho.
Spochybnenie procesnej legitimácie z dôvodov podľa § 59a Obchodného zákonníka považuje žalobca
za porušenie zásady právnej istoty a de facto aj za rozhodnutie, ktorým bol porušený zákaz res iudicata,
keď rozhodovanie o existencii vlastníckeho práva žalobcu bolo predmetom právoplatne skončeného
konania spis. zn. 8C 108/2010 v spojení s rozhodovaním na Krajskom súde v Trnave spis. zn. 9Co
66/2010. K námietke premlčania uviedol, že premlčacia doba je trojročná ak zákon neustanoví inak.
Návrh bol podaný v zákonnej trojročnej lehote. Žalobca si výzvami uplatnil svoje nároky na odplatu v
rámci subjektívnej premlčacej doby. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie, zrušil ho
v celom rozsahu, vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo zmenil tak, že
žalobe vyhovie. Zároveň žiada nepriznanie akýchkoľvek trov konania žalovanému vyplývajúceho z jeho
zastupovania právnym zástupcom žalovaného z dôvodov hodných osobitného zreteľa a to s poukázaním
na to, že právne zastúpenie je v rozpore so zásadou rovnosti zbraní v zmysle Civilného sporového
poriadku.



4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu. Poukázal, že
práve v konaní vedenom na Okresnom súde Trnava spis. zn. 8C 152/2015 bol žalobca prvýkrát
vyzvaný na preukázanie splnenia podmienok podľa § 59a Obchodného zákonníka pri nadobudnutí
spoluvlastníckeho podielu v roku 2009 a keďže tak nepreukázal súd žalobu zamietol z dôvodu
nedostatku aktívnej vecnej legitimácie pre nesplnenie podmienok. Toto rozhodnutie bolo potvrdené
aj Krajským súdom v Trnave spis. zn. 23Co 269/2017 zo dňa 20.08.2018. Z rovnakých dôvodov
bolo rozhodnuté aj v konaní pod spis. zn. 18C 446/2015, 10C 408/2015 a 7Cb 2/2012, ktoré bolo
potvrdené Krajským súdom Trnava spis. zn. 31Cob 71/2017. V konaní o určenie vlastníckeho práva
vedenom na Okresnom súde Trnava pod spis. zn. 27C 259/2016 súd určil, že vlastníkom sporného
spoluvlastníckeho podielu je F. Z. predávajúci z kúpnej zmluvy z 09.09.2009 z dôvodu nesplnenia
podmienok podľa § 59a Obchodného zákonníka. V konaní vedenom na Okresnom súde Trnava pod spis.
zn. 8C/108/2010 a následne na Krajskom súde v Trnave spis. zn. 9Co 66/2011 bola predmetom konania
relatívna neplatnosť z dôvodu porušenia predkupného práva, pričom sa súd odmietol absolútnou
neplatnosťou a neúčinnosťou zmluvy zaoberať, čo vyplýva zo samotného odôvodnenia rozsudku a
posudzovanie platnosti resp. neplatnosti obmedzil len na posúdenie dodržania predkupného práva.
Konanie 8C/108/2010 nemožno považovať za konanie, v ktorom by sa právoplatne posudzovala otázka
platnosti či účinnosti predmetnej kúpnej zmluvy. Čo sa týka postupu vo veci 8C/152/2015 žalovaný
sa stotožňuje s tým, že súd pojednával bez prítomnosti žalobcu, keď ospravedlnenie žalobcu v deň
pojednávania bolo nepochybne účelové, s cieľom zmariť pojednávanie. Celá argumentácia žalobcu
prečo nemohol konať na pojednávaní prostredníctvom druhého konateľa tak nielenže prichádza
neskoro, ale nemožno na ňu prihliadať ako na právne relevantnú. Navyše sa nemožno stotožniť ani so
záverom žalobcu, že by konanie súdu prvej inštancie malo byť akýmkoľvek spôsobom odňatím možnosti
konať pred súdom. Všetky prostriedky procesného útoku a procesnej obrany žalobca bez akýchkoľvek
problémov mohol a mal predložiť v tejto súdom stanovenej lehote a nenechávať si ich na posledné
pojednávanie o to skôr, že mal v tom čase tendenciu neočakávane ochorieť.
Čo sa týka aplikácie § 28 Katastrálneho zákona a § 194 Civilného sporového poriadku tvrdenia
žalobcu, že súd pri aplikácii zásady iura novit curia nemá právomoc posúdiť platnosť resp. neplatnosť
právneho úkonu a že by v tomto prípade takouto právomocou disponoval výlučne správny orgán nemá v
našom právnom poriadku oporu. Účastníkmi konania o povolenie vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnosti sú len výlučne zmluvné strany a zákon o katastri nehnuteľností podanie opravného
prostriedku priamo vylučuje.
Žalovaný považuje za legitímne a dôvodné nepripustenie navrhnutých dôkazov a to pripojenie iných
spisov, ktorých časť je už právoplatne rozhodnutá a ktoré navyše nemali k predmetu sporu čo preukázať.
Celé navrhované dokazovanie i pri zistenom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalobcu
by zbytočne predlžovalo spor a bolo by nehospodárne.
Účelové tvrdenie žalobcu, že nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu bolo realizované v rámci bežného
obchodného styku je nepravdivé a nevyplýva ani z dôkazných prostriedkov navrhnutých žalobcom.
Žalobca realitnú činnosť nevykonával a ani nevykonáva, hoci ju má medzi predmetmi podnikania
uvedenú. Žalobca nepreukázal a ani nepreukazoval v žiadnom z prebiehajúcich konaní, hoci na to
mal nepochybne veľké množstvo príležitostí takúto činnosť preukázať. Žalobcom tvrdený a nikdy
nepreukázaný bežný obchodný styk by mohol žalobca relevantne preukázať jedine zdokladovaním
vlastnej činnosti na realitnom trhu. Žalobca sa však len obmedzil na to, že v auguste 2014 sa
vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam len formálne a predstierane domáhal užívania na meno
domnele pripadajúceho spoluvlastníckeho podielu bez konkrétneho podnikateľského zámeru. Žalovaný
neznemožnil žalobcovi ani jeho právnemu predchodcovi prístup k nehnuteľnosti za účelom vypracovania
znaleckého posudku. O toto sa ani jeden z nich nikdy nepokúsil. Žalovaný nebránil žalobcovi v reálnom
užívaní nehnuteľností. Domnelé právo začal žalobca využívať v auguste 2014 na základe vlastného
rozhodnutia. Žalobca mohol predmetné nehnuteľnosti však užívať už od uzatvorenia kúpnej zmluvy, o
to sa však nepokúsil, nakoľko účel prevodu nebol výkon podnikateľských činností žalobcu, ale obídenie
predkupného práva žalovaného na spoluvlastnícky podiel. Žalobca sa nikdy neobrátil na súd so žalobou
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva alebo aspoň o určenie užívania spoločnej veci.
Konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva kvôli neustálym útokom zo strany
konateľov žalobcu bol nakoniec nútený podať žalovaný. Konanie bolo vedené na Okresnom súde
Trnava spis. zn. 17C/95/2012 v ktorom bola žaloba zamietnutá z dôvodu, že žalobca nie je podielovým
spoluvlastníkom predmetných nehnuteľnosti a z dôvodu aj žalobcom tvrdenej neúčinnosti kúpnej zmluvy.
Žalovaný opakovane v rôznych konaniach preukazoval skutočnosť, že žalobca v oblasti nehnuteľností
nikdy nepodnikal, nakoľko aj samotný nadobudnutý podiel na predmetných nehnuteľnostiach ponúkal na



predaj a prenájom na realitnom trhu nie sám, ale prostredníctvom realitnej kancelárie FASTER GROUP,
s.r.o.. Žalobca rovnako nezmyselne tvrdí, že bol zúčastnený aj v ďalších obchodoch s nehnuteľnosťami.
Ak by to bola pravda toto by už dávno zdokladoval a nielen o nich písal. Žalobca má v obchodnom
registri pomerne rozsiahly zoznam predmetov podnikania a pri všetkých zapísaných podnikateľských
aktivitách logicky nemohol byť odkázaný na spoluvlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach
a jeho dlhoročné nevyužívanie tak nemohlo ohrozovať úspešnosť rozsiahleho podnikania žalobcu.
Žalobcom tvrdený právny názor Mesta Trnava nie je pre rozhodnutie súdu relevantný s ohľadom na
zásadu iura novit curia, pričom súd nie je právnym názorom iných orgánov verejnej správy viazaný a
posúdenie platnosti a účinnosti kúpnej zmluvy je výlučne v jeho kompetencii. Ani žalobca ani vtedajšia
správa katastra, policajný zbor či daňové úrady nie sú oprávnené rozhodovať vo veciach platnosti a
účinnosti právnych úkonov. Žalobca splnenie svojich povinností ustanovených v § 59a Obchodného
zákonníka nielen že nepreukázal, ale ani netvrdil.
K žalobcom tvrdenej nesprávnosti výkladu pojmu bežný obchodný styk a odvolávaniu sa na rozsudok
Najvyššieho súdu ČR zo dňa 09.12.2009 spis. zn. 23Cdo 3867/2007 poukazuje na žalobcom citovaný
výňatok o tom, že záver o bežnom obchodnom styku bude záležať na posúdení konkrétnych okolností
toho ktorého prípadu. Žalobca pojem bežný obchodný styk začal v súvislosti s kúpou spoluvlastníckeho
podielu spomínať až po pojednávaní dňa 02.12.2016, na ktorom súd zistil, že žalobca si nesplnil svoju
povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. Keď bol súdom upozornený na
skutočnosť, že v takomto prípade porušil povinnosť vyplývajúcu pre nadobúdanie obchodného majetku
spoločnosťou s ručením obmedzeným, z § 59a Obchodného zákonníka, táto skutočnosť má za následok
neúčinnosť uzatvorenej kúpnej zmluvy, začal žalobca hľadať spôsob, ako sa zo zanedbania tejto
povinnosti vyviniť a začal s teóriou o kúpe podielu v rámci bežného obchodného styku. Za bežnú realitnú
činnosť možno len ťažko považovať vykupovanie spoluvlastníckych podielov od rodinných príslušníkov
konateľov obchodnej spoločnosti.
Žalovaný nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu o nesprávnej implementácii Kapitálovej smernice pri kreovaní
ustanovenia § 59a Obchodného zákonníka. Čo sa týka požadovaného reštriktívneho výkladu § 59a
Obchodného zákonníka s odvolávaním sa na účel Kapitálovej smernice ako aj rozhodnutia Najvyššieho
súdu ČR spis. zn. 31Cdo 3986/2009, žalovaný uvádza, že predmetné rozhodnutie nie je možné
aplikovať, pretože vychádza z odlišnej právnej úpravy.
Čo sa týka poukazovania na konanie sp. zn. 13C 195/2012 účastníkmi konania bol žalobca a obchodná
spoločnosť NEKA TRADE s.r.o., takže tvrdenie, že v tomto konaní sa žalobca bránil proti konaniu
žalovaného nie je pravdivé. Aktívna legitimácia nebola riešená.
K tvrdenému rozporu právneho zastúpenia žalovaného so zákonom žalovaný uvádza, že konateľ
žalobcu podal sťažnosť na právneho zástupcu na Slovenskú advokátku komoru, ktorá právne
zastupovanie žalovaného posúdila ako plne súladné nielen so všeobecne záväznými právnymi
predpismi, ale aj s internými predpismi komory. Ing. F. Z. bol ako sťažovateľ o výsledku šetrenia
upovedomený, jedná sa zo strany žalobcu o zámerné osočovanie, cielené poškodzovanie dobrého
mena. Súladnosť postupu právneho zástupcu žalovaného so zákonom potvrdil aj Krajský súd v Trnave
spis. zn. 31Cob 71/2017.
Čo sa týka premlčania na domnelý nárok treba posúdiť ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia
na ktorých sa vzťahuje dvojročná subjektívna lehota. Žalobca si zamieňa subjektívnu lehotu s
objektívnou.
Navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť v celom rozsahu a priznať žalovanému náhradu trov konania.

5. Žalobca v replike uviedol, že s vyjadrením žalovaného v celom rozsahu nesúhlasí, nedokázal sa
vysporiadať s množstvom predložených dôkazov. Súd v konaniach prebiehajúcich od roku 2010 zmenil
svoj právny názor bez toho, aby boli zmenené okolnosti, vnáša do súdneho rozhodovania zmätočnosť
a jeho postup sa stáva nezrozumiteľným. Rozhodovanie v iných veciach obsahuje de facto odlišné
rozhodovanie veci, možno považovať aj za hrubé narušenie právnej istoty. Keďže už boli zákonne veci
rozhodnuté, platí res iudicata, takýmito rozhodnutiami je rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn.
8C 108/2010 v spojení s rozsudkom Krajského súd v Trnave sp. zn. 9Co 66/2011 a pokiaľ súd ex offo
zisťuje procesnú legitimáciu žalobcu stanovenú vtedy platnými predpismi ide o samotné spochybňovanie
predchádzajúcich právnych rozhodnutí. Zamieňanie skutočností a tvrdenia, že žalobca nenadobudol
podiel na predmetných nehnuteľnostiach v rámci svojej podnikateľskej činnosti v oblasti realít, pretože
takéto obchody by musel vykonávať niekoľkokrát do roka nastoľuje legitímnu otázku, ako možno
vykonávať akúkoľvek činnosť, ak je niekým sústavne marená a znemožňovaná. Ako mohol žalobca
vykonávať realitnú činnosť podľa predstáv súdu keď de facto od nadobudnutia podielu na predmetných
nehnuteľnostiach bol sústavne znemožňovaný prístup k spoločnej nehnuteľnosti, zdokumentovanie



nehnuteľností ako i potenciálnych záujemcov. Súd sa tiež nevysporiadal s významným faktom, že
v roku 2011 boli do okna výkladu umiestnené letáky o predaji, prípadnom prenájme nehnuteľností,
pričom zo strany žalovaného boli tieto letáky do 10 minút odstránené. V konaní sp. zn. 17C/95/2012
bolo preukázané nadužívanie žalobkyne D. A., ktorá pokračovala v konaní žalovaného. K možnosti
zastúpenia žalobcu druhou konateľkou vo veci sp. zn. 8C/152/2015 je potrebné uviesť, že konateľka sa
uvedenými vecami priamo nezaoberá a bola navrhnutá v pozícii svedka.

6. Žalovaný v duplike uviedol, že súd v rozsudku označené dôkazy vyhodnotil tým spôsobom, že nie
sú schopné preukázať žalobcom tvrdené skutočnosti svedčiace o jeho aktívnej legitimácie. Konanie sp.
zn. 8C/108/2010 nevytvorilo prekážku res iudicata. Nedostatok aktívnej legitimácie odznel aj v ďalších
konaniach, ktoré už žalovaný v priebehu konania spomínal. Tvrdenia o vlastnej realitnej činnosti žalobca
v konečnom dôsledku sám vyvrátil predajom spoluvlastníckeho podielu prostredníctvom iných realitných
kancelárií.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom
predpísané náležitosti (§ 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového
poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný
skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie
(§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho
vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné
priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

8. Podľa § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie
potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

9. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť
vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia
je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia
súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne
nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce
doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore
so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu
iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v
odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné
považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy,
že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.

10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 2.550,- Eur spolu s
8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy 425,00 Eur od 26.08.2012 do zaplatenia, spolu s 8,75%
úrokom z omeškania ročne zo sumy 425,00 Eur od 26.10.2012 do zaplatenia, spolu s 8,75% úrokom z
omeškania ročne zo sumy 425,00 Eur od 26.04.2013 do zaplatenia, spolu s 8,75% úrokom z omeškania
ročne zo sumy 425,00 Eur od 26.07.2013 do zaplatenia, spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne
zo sumy 425,00 Eur od 26.08.2013 do zaplatenia, spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne zo sumy
425,00 Eur od 26.09.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie
žalobu zamietol pre neunesenie dôkazného bremena povinnosti preukázania aktívnej vecnej legitimácie.
Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či
boli splnené procesné podmienky, či súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby



uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, či konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, či súd
prvej inštancie vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a či na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam či zistený skutkový stav neobstojí,
pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie procesné prostriedky procesného
útoku, ktoré neboli uplatnené a či rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

11. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i
vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového
poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia
preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov
súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti
záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Žalobca podal odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g) a h)
Civilného sporového poriadku.

13. Vadou predpokladanou v § 365 ods. 1 písm. a) Civilného sporového konania trpí konanie v prípade,
keď súd vec prejednal a rozhodol napriek nasledujúcim nedostatkom: nedostatok žaloby, právomoc
súdu, príslušnosť súdu, procesná subjektivita, procesná spôsobilosť, prekážka začatého konania a
prekážka rozsúdenej veci. Skúmanie splnenia procesných podmienok je úradnou povinnosťou súdu
počas celého priebehu konania.

14. Podľa žalobcu súd prvej inštancie rozhodol z dôvodu nepriznania procesnej legitimácie. Tento názor
žalobcu nie je presný, pretože súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie.
Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v
sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju
žiadna zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k
zamietnutiu jeho žaloby. Z uvedeného potom vyplýva, že vecná legitimácia nie je podmienkou konania
ako sa nesprávne domnieva žalobca. Odvolací súd zistil, že počas konania neboli zistené nedostatky
podmienok konania a preto uplatnený odvolací dôvod nie je daný.

15. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený
vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú
intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne
pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.

16. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozsudok musí obsahovať
odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na
dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými
námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení
svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre
dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil,
zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.
Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen



formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých
alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah
súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané,
účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne
musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť
preskúmateľné.

17. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa
žalobcom v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené
a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh
konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy,
ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery
primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že sa žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie
nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu zamietol.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) Civilného sporového poriadku dopadá na akékoľvek
pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody,
avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok neprávne rozhodnutie vo veci.

19. Žalobca pri tomto odvolacom dôvode argumentoval, že súd nerešpektoval právoplatné rozhodnutie
iného orgánu štátnej správy, ktorý má oprávnenie rozhodnúť o právoplatnosti a účinnosti kúpnopredajnej
zmluvy, súd nevzal do úvahy rozhodnutie katastrálneho úradu.

20. Podľa § 193 Civilného sporového poriadku súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom,
či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo
medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv
a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal,
ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.

21. Podľa § 194 Civilného sporového poriadku otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán
verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť (ods. 1).
Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním
v odôvodnení rozhodnutia (ods. 2).

22. Vychádzajúc z uvedeného nie je správny názor žalobcu o povinnosti súdu rešpektovať rozhodnutie
katastrálneho orgánu, nakoľko súd bol oprávnený si o tejto otázke vytvoriť vlastný záver. Rozhodnutie
správy katastra o povolení vkladu nie je rozhodnutím, ktorým by bol súd viazaný čo do posúdenia otázky
platnosti a účinnosti zmluvy. Do právomoci súdov patrí posudzovanie otázky občianskoprávnych otázok
platnosti a účinnosti právnych úkonov. Pokiaľ príslušná správa katastra nezistila v posudzovanej veci
nedostatok účinnosti zmluvy, nie je tým súd viazaný.

23. Žalobca tiež dôvodil odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového
poriadku, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany
a procesného útoku, ktoré neboli uplatnené.

24. Prípustnosť tohto odvolacieho dôvodu je potrebné vnímať v spojitosti s § 366 písm. d), z ktorého
vyplýva, že novoty môže odvolateľ použiť v tomto prípade len vtedy, ak ich v konaní pred súdom
prvej inštancie nemohol použiť bez vlastnej viny. Podľa § 366 písm. d) Civilného sporového poriadku
prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.



25. Žalobca konkrétne uvádzal, že mu bol doručený právny názor správcu dane z nehnuteľností - Mesta
Trnava, z ktorého vyplýva postavenie žalobcu ako vlastníka predmetných nehnuteľností. Žalobca však
žiadne rozhodnutie mesta Trnava nedoložil, teda odvolací dôvod nebol naplnený.

26. Podstatou odvolacej argumentácie žalobcu tiež bolo, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým záverom.

27. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní neuviedol
žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového
poriadku. Ak aj žalobca (mimo iného) v odvolaní poukazuje na nesprávne skutkové zistenia, je potrebné
uviesť, že odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým
stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto
prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté
stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní
vychádzal.

28. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil výsledky vykonaného
dokazovania, v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď nevykonal navrhnuté
dôkazy výsluchom Ing. B. Z. a D. A..

29. Podľa § 191 Civilného sporového poriadku dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo (ods. 1). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak
zákon neustanovuje inak (ods. 2).

30. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu,
pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie.
Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska
pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca
úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto
skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný
žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

31. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne
vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo
uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia
dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo,
aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia
dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku
upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého má súd uviesť,
čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku
použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne, jasne a
výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce
najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu
potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a
svoje rozhodnutie aj veľmi podrobne a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní
nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí
prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.

32. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcu, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie
nevykonal ním navrhnuté dôkazy výsluchom Ing. B. Z. a D. A., je treba ako prvoradé uviesť, že
dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci,
ktorá je predmetom súdneho konania. V tomto smere odvolací súd poukazuje, že dokazovanie v
civilnom sporovom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie,



vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou
povinnosťou strán sporu, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná.
Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy strán sporu na
vykonanie dokazovania, sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť,
aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa
neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že
súd odmietne vykonať, resp. nevykoná určitý stranou sporu navrhovaný dôkaz, je jeho zákonnou
povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§ 220 ods.
2 Civilného sporového poriadku). Záver o nevykonaní stranou sporu navrhovaného dôkazu však musí
byť odôvodnený racionálnou úvahou konajúceho súdu vychádzajúcou z priebehu konania a stavu
dokazovania.

33. Ako vyplýva z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, súd prvej inštancie nepripustil žalobcom
navrhovaný dôkaz, a to výsluch Ing. B. Z. a D. A. z dôvodov uvedených v bode 28. odôvodnenia, pričom
k návrhu na výsluch Ing. B. Z., ktorá je druhou konateľkou žalobcu súd uviedol, že bolo právom konateľky
vyjadriť sa ako strana sporu a k návrhu na výsluch D. A. uviedol, že výsluch nepovažoval za účelný,
nakoľko navrhnutá svedkyňa nebola v rozhodnom čase podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľnosti vo
vzťahu ku ktorej nadužívaniu žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia.

34. Ako už bolo konštatované vyššie, o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje
vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo na vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd
prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie a zamietnutie návrhov žalobcu na vykonanie
týchto dôkazov nemalo za následok odopretie jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd
zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že na základe dôkazov, ktoré boli v rámci dokazovania
pred súdom prvej inštancie vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci a bolo možné posúdiť
opodstatnenosť uplatnených nárokov. Súd prvej inštancie sa riadne zaoberal každým návrhom na
vykonanie dokazovania a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré žalobcom navrhnuté
dôkazy nevykonal. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že vykonanie
žalobcom navrhnutých dôkazov by bolo nadbytočné a neúčelné. Súd prvej inštancie preto svojim
postupom žalobcu nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis
priznáva a správne jeho návrhy na doplnenie dokazovania ako nadbytočné nepripustil. Odvolacia
námietka žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená.

35. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 Civilného
sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane
toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie
v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán
nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení
dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich
závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov
odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne
pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi. Odvolacia námietka žalobcu o
neúplnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie je tak nenáležitá.

36. V prejednávanej veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonané dokazovanie vyhodnotil
v zmysle zásad upravených v citovanom ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalobca nepreukázal , že by žalobca pri
nadobudnutí podielového spoluvlastníctva vykonával akúkoľvek podnikateľskú činnosť, teda že išlo o
bežný obchodný styk, v dôsledku ktorého nebol vypracovaný znalecký posudok a jeho neuloženie spolu
so zmluvou do zbierky listín, zmluva o kúpe nehnuteľností nenadobudla účinnosť. Je opäť treba zhodne
so súdom prvej inštancie konštatovať, že žaloba nebola opodstatnená pre nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie ako precízne a vyčerpávajúco vysvetlil súd prvej inštancie v odôvodnení preskúmavaného
rozsudku. Odvolacia námietka žalobcu o nesprávnom zistení skutkového stavu súdom prvej inštancie
je tak nenáležitá.



37. Žalobca namietal, že súd nesprávne aplikoval právo Európskej únie. Má za to, že § 59a Obchodného
zákonníka sú recepčnými ustanoveniami Kapitálovej smernice, pričom tieto ustanovenia nemožno
aplikovať bez toho, aby sa prihliadalo na úmysly zákonodarcu vyjadrené v príslušnej dôvodovej správe
zákona. Odvolací súd námietku považuje za nenáležitú, nakoľko žalobca neuvádza v čom výklad
súdu prvej inštancie odporuje účelu smernice. Odvolací súd je názoru, že aj cieľom smernice má byť
postihovanie situácii, ktoré dopadajú na § 59a ods. 1 a 3 Obchodného zákonníka a ochrana pred
nadobudnutím majetku bez splnenia zákonných podmienok. Účelom § 59a Obchodného zákonníka je
možnosť kontroly, ktorá spočíva v tom, že mal vyhotovený znalecký posudok, ktorý spolu so zmluvou
mal byť uložený do zbierky listín, čo sa nestalo.

38. Odvolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali žalobcom tvrdenému rozporu
právneho zastúpenia žalovaného so zákonom.

39. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku
o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav,
dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny
právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.

40. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli
potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli k záveru o nedostatku vecnej
legitimácie na strane žalobcu, žalobca nie je podielovým spoluvlastníkom predmetných nehnuteľností,
odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie. Polemika o nesprávnosti súdom prvej
inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama
o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie.
Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil.

41. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keď súd priznal
žalovanému nárok na náhradu trov konania podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového
poriadku, dôvody hodné osobitného zreteľa neboli zistené.

42. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie
sú naplnené.

43. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04,
II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú odvolaciu argumentáciu zachádzajúcu podrobne do
nadbytočných detailov, nespôsobilé privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za
potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

44. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného
sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom
konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v
plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po
právoplatnom skončení veci.



46. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).