Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 26Co/66/2019 z 22. 9. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 22. septembra 2020, sp. zn. 26Co/66/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2116223090.2 Krajský súd Trnava | 26Co/66/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2116223090.2 | 2020-09-22 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/865284c3-bf28-44d0-824e-55aaa6a8fa19 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2116223090.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/66/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2116223090
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2116223090.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu
JUDr. Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského, v spore žalobcu: Bytové družstvo so sídlom
v Trnave, Trnava, Ludvika van Beethovena 26, IČO: 00 175 480, zast. splnomocnencom: UNITED
LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Bratislava - mestská časť Ružinov, Mliekarenská 2, IČO:
36 662 291, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951,
zast. splnomocnencom: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853
186, o 614,29 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
11Csp/135/2016-314 zo dňa 19. februára 2019 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zamietol žalobu a výrokom II. rozhodol o
náhrade trov konania tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% trov konania.

2. Prvoinštančný súd svoje rozhodnutie oprel o nasledujúce právne normy relevantné pre daný prípad:
§ 52 ods.1 až 3 v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy ( pozn.: jedná sa o zmluvu o terminovanom
úvere č. 06/034/08 zo dňa 23. mája 2008 ), § 52 ods. 1 a 2 v znení účinnom ku dňu rozhodnutia súdu
prvej inštancie, § 100 ods. 1 a 2 veta prvá, § 101, § 107 ods. 1 a 2, § 488, § 489 a § 497 Občianskeho
zákonníka ( ďalej len ,,O. z.“ ), § 8b ods. 1 veta prvá v znení účinnom do 31. októbra 2018, § 9 ods. 7 v
znení účinnom od 1. novembra 2018, zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov
( ďalej len ,,ZoVB“ ), ako aj § 151 ods. 1 a § 290 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok ( ďalej
len ,,C.s.p.“ ).

3. Vecne ho odôvodnil tým, že žalobca si uplatnil v konaní svoj nárok titulom vydania bezdôvodného
obohatenia ( konkrétne zaplatenie sumy / 614,29 eur a príslušenstva /, o ktorú mal byť úver preplatený
na úroku, a tak mali byť poskytnuté žalovanému finančné prostriedky, na ktoré tento nemal nárok t.
j. o tieto sa bezdôvodne obohatil ), ktorý sa premlčuje v 2 - ročnej subjektívnej a 3 - ročnej alebo 10
- ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa § 107 ods. 1 a 2 O. z. Pre začiatok plynutia objektívnej
premlčacej doby je v zmysle § 107 ods. 2 O. z. rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného
obohatenia skutočne došlo, v tomto prípade by malo ísť o plnenie prijaté žalovaným z dôvodu zvýšeného
úroku, a to do dňa 20. apríla 2013. Námietka premlčania vznesená žalovaným potom s poukazom na
trojročnú objektívnu premlčaciu dobu ( ktorá začala v zmysle § 107 ods. 2 O. z. plynúť odo dňa, keď
k bezdôvodnému obohateniu došlo ), bola vznesená dôvodne, pretože žaloba bola podaná tri roky po



uhradení poslednej sumy bezdôvodného obohatenia dňa 20. apríla 2013, keďže žaloba bola podaná
dňa 19. októbra 2016, avšak premlčacia doba uplynula dňa 21. apríla 2016. Objektívna premlčacia doba
začala plynúť od uhradenia tej - ktorej splátky, ktorou mal žalovaný získať bezdôvodné obohatenie,
pričom predmetom sporu boli splátky zahŕňajúce tvrdený neoprávnený úrok uhrádzaný do dňa 20. apríla
2013. Bolo pritom nadbytočné zisťovať, kedy a v akej výške boli platby pred dňom 20. apríla 2013
vykonané, pretože týmto uplynula premlčacia doba ešte pred dňom 21. aprílom 2016 ( ktorý sa vzťahuje
k poslednej platbe zo dňa 20. apríla 2013 ). Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalobcu, že v
prejednávanej veci je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu dobu, pretože v konaní nebolo
preukázané, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil úmyselne, keď zvýšenie úrokového rozpätia malo
základ priamo v zmluve. Nebolo preukázané, že by úmysel žalovaného ( hoci len nepriamy ) smeroval k
získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, t. j. v čase uzatvorenia zmluvy, ktorá obsahovala
ustanovenie, na základe ktorého k zvýšeniu úrokovej sadzby došlo. Zo samotnej podstaty podnikania
žalovaného vyplýva to, že chcel poskytnúť peniaze s tým, aby sa mu tieto peniaze vrátili aj so ziskom,
ktorý zisk predstavoval najmä úrok za poskytnutý úver. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný sa nemohol
chcieť bezdôvodne obohatiť, pretože dôvodom jeho podnikateľskej činnosti bolo poskytovanie úverov a
zo samotnej definície § 497 Obch. z. vyplýva, že zmluvou o úvere veriteľ na požiadanie dlžníka poskytne
v jeho prospech peňažné prostriedky a tento sa ich zaväzuje vrátiť a zaplatiť úroky, preto nebolo úmyslom
žalovaného ako poskytovateľa úveru sa bezdôvodne obohatiť, ale poskytnúť finančné prostriedky za
úroky, teda za účelom dosiahnutia zisku. K uzavretiu predmetnej zmluvy pritom došlo v roku 2007, pričom
až vývojom spotrebiteľského práva došlo ku kontrole spotrebiteľských vzťahov a ich vyhodnocovaniu
v súdnych konaniach. Teda, ak by i neskôr bolo predmetné ustanovenie zmluvy o úvere vyhlásené za
neprijateľnú zmluvnú podmienku, ide o skutočnosť, ktorá nebola zrejmá v čase uzatvárania zmluvy.
Ak žalobca poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Žiline v konaní sp. zn. 7Co/563/2015, resp.
7Co/13/2018, vzhľadom na spisovú značku konania je vylúčené, aby mohol mať žalovaný už v roku
2013 vedomosť o tom, že prijíma plnenie na základe zmluvného dojednania, ktoré by súdy neskôr mohli
posúdiť ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. Iba skutočnosť, že žalovaný ako veriteľ očakával zisk z
dovoleného podnikania na základe v zmluve uvedeného ustanovenia, nemôže sama o sebe znamenať
jeho úmysel bezdôvodne sa obohatiť. Následne vyvodený záver o neprimeranom zisku osoby oprávnene
poskytujúcej úvery nemožno vykladať spätne k obdobiu uzatvorenia zmluvy. V čase oznámenia o
zvýšení úrokového rozpätia žalovaný nemohol ani predpokladať, že o niekoľko rokov posúdi súd
predmetné ustanovenie zmluvy ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, pričom pri posúdení úmyselnosti
konania je treba vychádzať zo stavu v čase uzatvárania úverovej zmluvy, a v čase oznámenia o zvýšení
úrokového rozpätia, a nie zo stavu súčasného. Podporne prvoinštančný súd poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/632/2015 zo dňa 29. júna 2016, v ktorého odôvodnení odvolací
súd uviedol, cit: „ poukazuje na to, že pri úmyselnej forme bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje, aby
úmysel obohatiť sa na úkor jedného bol daný v čase obohatenia, teda už v čase podpísania zmluvy,
keďže táto obsahovala také podmienky, ktoré zabezpečovali odporcovi plnenie vo väčšom rozsahu ako
je prípustné“, ako aj na rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/284/2017-86 zo dňa 27. marca
2018. Keďže žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal úmysel získať bezdôvodné obohatenie vo vzťahu
k plneniu zo zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, nebolo možné dospieť k záveru o dôvodnosti
použitia 10-ročnej objektívnej premlčacej doby. Pokiaľ išlo o subjektívnu premlčaciu dobu, táto plynie
v rámci objektívnej premlčacej doby, pričom môže začať plynúť najskôr okamihom začatia plynutia
objektívnej premlčacej doby, ale aj neskôr. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je v súlade s §
107 ods. 1 O. z. rozhodujúce, kedy sa dozvedel oprávnený o bezdôvodnom obohatení a kto ho získal.
V konaní bolo možné mať za preukázané, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane
žalovaného, mal správca vedomosť najneskôr dňa 26. mája 2014, kedy žalovanému adresoval list ( v
spise na č. l. 307 ), kde uvádzal, že správcovi nie je známa žiadna skutočnosť, ktorá by oprávňovala
banku k zvýšeniu úroku. Z uvedeného listu je zrejmé, že správca so zvýšením úroku nesúhlasil, a teda
mal vedomosť o tom, že ak bol žalovanému plnený zvýšený úrok, tento sa na úkor vlastníkov bytov
bezdôvodne obohatil ( § 107 ods. 1 O. z. ). Hoci uvedený list sa vzťahuje k inému úveru, správca však
uzatváral viaceré obdobné zmluvy o termínovanom úvere s obdobným dojednaním o úročení úveru v
bode 2.2.4. zmluvy a o zmene úrokovej sadzby v bode 5.5. zmluvy ( viď sťažnosť zo dňa 25. júla
2016 na č. l. 41 ), a tak nevyhnutne mal vedomosť o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo aj
v prípade ostatných úverov, t. j. aj v prípade Zmluvy o termínovanom úvere č. 06/014/07 zo dňa 28.
marca 2007. Žalobca na uvedené listinné dôkazy žiadnym spôsobom nereagoval, pričom išlo o listinné
dôkazy, ktoré žalobcovi podľa jeho vyjadrenia boli známe, keď pre účely tohto konania nepostačovalo,
že sa k nim žalobca vyjadril v inom konaní. Súd prvej inštancie poukázal aj na list žalovaného zo dňa 8.
júna 2011 ( v spise na č. l. 40 ), v ktorom sa uvádza, že dňom 1. júla 2011 sa zvyšuje úrokové rozpätie



podľa bodu 5.5. úverovej zmluvy, a to na základe predchádzajúcich spoločných rokovaní. Hoci bola
medzi stranami sporná hodnovernosť zápisu v knihe odoslanej pošty ( v spise na č. l. 309 ), preto
súd prvej inštancie z tohto dôkazu ani nevychádzal, mal však za to, že v spojení s ostatnými listinnými
dôkazmi možno mať za preukázané, že list bol s prihliadnutím na všeobecne známu dobu prepravy
doručený správcovi najneskôr do jedného týždňa po jeho spísaní, t. j. ešte v polovici mesiaca jún 2011.
Uvedený list bol priložený žalobcom k žalobe, t. j. správcovi bol preukázateľne doručený, pričom v
žalobe ani neskôr nebolo uvádzané žiadne skutkové tvrdenie o dátume jeho doručenia, preto možno
vychádzať zo všeobecne známej doby prepravy poštových zásielok. V konaní tak bolo možné mať za
preukázané, že o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného, sa správca dozvedel
z listu žalovaného zo dňa 8. júna 2011, najneskôr však dňa 26. mája 2014, kedy spísal list adresovaný
žalovanému. Najneskôr od uvedeného dňa začala plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba na
podanie žaloby. Keďže žaloba v tomto konaní bola podaná na súde dňa 19. októbra 2016, bola podaná
po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Pokiaľ išlo o poukazovanie žalobcu na uplatnenie
námietky premlčania zo strany žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, prvoinštančný súd vznesenie
námietky premlčania žalovanou za zneužitie práva nepovažoval. V zásade totiž platí, že vznesenie
námietky premlčania je uplatnením práva, ktoré zákon predpokladá, a v konaní opodstatnene vznesenú
námietku premlčania voči uplatňovanej pohľadávke vo všeobecnosti nemožno pokladať za konanie,
ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Len výnimočne možno dospieť k záveru, že ide o uplatnenie
práva v rozpore s dobrými mravmi, pričom tento záver musí byť odôvodnený okolnosťami toho - ktorého
prípadu. Nie je možné za zneužitie práva považovať bez ďalšieho skutočnosť, že námietku premlčania
vzniesol dodávateľ zo spotrebiteľského vzťahu. Zároveň uplatnenie námietky premlčania žalovaným
nie je možné považovať za zneužitie práva na úkor účastníka, ktorý márne plynutie premlčacej doby
nezavinil, pretože žalobca ako správca napriek tomu, že preukázateľne nesúhlasil s výškou úrokovej
sadzby po jej jednostrannom zvýšení ( viď list zo dňa 26. mája 2014 na č. l. 307 ), žalobu o vydanie
bezdôvodného obohatenia podal až za takmer dva a pol roka, čo nie je možné hodnotiť inak ako
bezdôvodné nedbanie na práva, ktoré správanie nebolo dôvodné. Nebolo pravdivé tvrdenie žalobcu,
že nemohol a nevedel skôr uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to s poukazom
na skutočnosť právneho zastúpenia a ním použitú argumentáciu v korešpondencii so žalovaným, z
ktorej je zrejmé, že si bol vedomý toho, že je daný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto
žalobcovi nič nebránilo podať žalobu hneď po doručení listu žalovaného zo dňa 24. júna 2014 ( v spise
na č. l. 305 ), t. j. v rámci objektívnej premlčacej doby, keďže z listu bolo zrejmé, že banka zvýšenie
úrokového rozpätia neprehodnotí. Zamietnutie žaloby z dôvodu vznesenia námietky premlčania nie je
možné považovať za formálne zamietnutie žaloby, nakoľko ide o akceptáciu uplatnenia práva, ktoré
zákon predpokladá. V konaní pritom neboli preukázané žiadne také individuálne okolnosti prípadu,
ktoré by umožňovali na námietku premlčania neprihliadnuť. Tieto okolnosti musia byť pritom naplnené
v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do právnej istoty, akým je
neumožnenie práva uplatniť námietku premlčania ( uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo
2648/2003 zo dňa 31. augusta 2004 ). Aby bolo možné považovať prihliadnutie na námietku premlčania
za rozpornú s dobrými mravmi, muselo by byť preukázané, že by žalobcovi vo včasnom uplatnení si
práva bránila objektívne existujúca, mimoriadne závažná, náhla, neprekonateľná a nepredvídateľná
prekážka, pre ktorú by sa javilo nepriznanie premlčaného práva pre neho neprimerane tvrdým postihom
( porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9Co/284/2017-86 zo dňa 27. marca 2018 ), avšak
z obsahu spisu nevyplýva, že by tu taká prekážka objektívne existovala. Žalobca nemal dôvod čakať s
podaním žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože z písomnej komunikácie so žalovaným
ako bankou ( list žalovaného zo dňa 24. júna 2014 na č. l. 305 ) je zrejmé, že tento nárok žalobcu
nemienil uznať, a teda žalobca nemal dôvod sa domnievať, že na základe písomných výziev na
žalovaného bude úspešný. Nebolo pritom dôvodné čakať s podaním žaloby až na stanovisko NBS,
pretože záväzne v danej veci mohol rozhodnúť len súd. Súd prvej inštancie odkázal na rozhodnutie
Ústavného súdu SR II. ÚS 176/2011, podľa ktorého „vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie
námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi,
pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže
ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v
občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania,
pričom vo vzťahu ku vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý
účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie
účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie primeranosti postihu je potrebné
vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter uplatneného práva, jeho
rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej doby.“ Keďže žaloba



o vydanie bezdôvodného obohatenia bola podaná na súd dňa 19. októbra 2016, teda až po uplynutí
trojročnej objektívnej premlčacej doby a dvojročnej subjektívnej premlčacej doby a zároveň žalovaný
vzniesol námietku premlčania, na ktorú nebolo dôvodu neprihliadnuť, súd prvej inštancie žalobu vo
výroku I. rozsudku zamietol .

4. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 C. s. p., keďže
žalovaný bol konaní v celom rozsahu úspešný, a zároveň aj odôvodnil vylúčenie aplikácie ust. § 257 C.
s. p., keďže nevzhliadol žiadne dôvody osobitného zreteľa pre jeho aplikáciu.

5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodov, že:
a / súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam §
365 ods. 1 písm. f) C. s. p.,
b / rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci § 365 ods. 1
písm. h) C. s. p. a
c / súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti §
365 ods. 1 písm. e) C. s. p.
Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a priznal mu žalobou uplatnený nárok,
prípadne aby ho zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolateľ uviedol, že v danej
veci nedošlo k premlčaniu práva na vydanie bezdôvodného obohatenia a to tak v subjektívnej a ani v
objektívnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 1 a 2 O. z., a to z nasledujúcich dôvodov:
V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného
( spotrebiteľa ) o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila.
Slová „keď sa oprávnený dozvie“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že oprávnená osoba musí
nadobudnúť vedomosť o skutočnostiach uvedených v ustanovení § 107 ods. 1 O. z. Nie je možné
len predpokladať, že by oprávnená osoba mohla skutkové okolnosti vedieť alebo že by sa to mohla
dozvedieť alebo mala dozvedieť, ak by vynaložila potrebnú starostlivosť. Uvedený základný predpoklad
je potvrdený v desiatkach rozhodnutí súdov, vrátane rozhodnutí Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho
súdu ČR ( napríklad NS SR pod sp. zn. 2 Cz 35/77 v spojení s uznesením ÚS SR pod sp. zn. 1/1. ÚS
413/2013, NS ČR pod sp. zn. 30 Cdo 4366/2007, NS SR pod sp. zn. 5 Cdo 121/2009, NS ČR pod sp.
zn. 33 Odo 477/2001 ). Odvolateľ dňa 26. mája 2014 zaslal žalovanému žiadosť o doloženie, ktorá sa
týkala zmeny úrokovej sadzby v dôsledku zmeny rizika klienta, kde uviedol: „Klient nesúhlasí s ročným
vyúčtovaním nákladov na údržbu a opravu bytového domu družstvom, do ktorého sa premieta zvýšený
úrok, vo vzťahu k postupu banky. Z tohto dôvodu sa družstvo obracia na banku, aby družstvu doložila,
akou metódou alebo akým spôsobom hodnotila mieru rizika klienta. Z čoho vychádzala a ako dospela k
hodnote 3% p. a., čo predstavuje nárast o 50% oproti predchádzajúcej hodnote 2% p. a.. Družstvu nie je
známa žiadna okolnosť, ktorá by viedla k hodnoteniu klienta ako rizikového, ani také skutočnosti, ktoré
by oprávňovali banku k uvedenému zvýšeniu úroku na 3% p. a.. banka dokonca klientovi ani nevysvetlila
- lebo nestačí len jednoduchý odkaz na bod 5.5 zmluvy o úvere, v ktorom je uvedené že tak môže urobiť
automaticky bez dodatkov - že prehodnotila dôveryhodnosť klienta, že dospela k hodnoteniu klienta ako
rizikového, ani neprerokovala pripravovanú zmenu miery rizika. Družstvo v predmetnej veci za klienta
žiada, aby banka družstvu doložila hodnotenie klienta, ktoré by ju oprávňovalo na zvýšenie úrokovej
sadzby a zaradenie klienta
medzi rizikovejších dňom 14. septembra 2012.“
Na základe uvedeného listu nemohol mať vedomosť a už rozhodne nie skutočnú vedomosť o vzniku
bezdôvodného obohatenia a o skutočnej výške bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný listom zo dňa 24. júna 2014 uviedol, že „v zmysle úverovej zmluvy ste povinný každoročne
banke zasielať v písomnej forme - správu o činnosti správcu Bytového domu a vyúčtovanie použitia fondu
prevádzky údržby a opráv bytového domu, špecifikáciu objemu pohľadávok a záväzkov vzniknutých v
súvislosti s vlastníctvom bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a aktuálny zoznam vlastníkov a
neplatičov do 31.01. Tieto podklady z Vašej strany neboli doručené. Banka túto skutočnosť vyhodnotila
v zmysle interných pravidiel znížením miery rizika klienta o dva stupne.“
Z danej odpovede žalovaného odvolateľovi, nie je zrejmá výška bezdôvodného obohatenia a ani tá
skutočnosť, ktorá by oprávňovala žalovaného k takémuto kroku, resp. postupu. Na podnet odvolateľa,
na postup žalovaného, Národná banka Slovenska po prešetrení uviedla, že banka ( žalovaný )
konala v rozpore s právnymi predpismi, čoho dôsledkom bolo odporúčanie, aby sa odvolateľ domáhal
vydania bezdôvodného obohatenia súdnou cestou. Uvedené skutočnosti súd prvej inštancie opomenul,
nevykonal žiadne dokazovanie, konal zmätočne aj pri hodnotení iných dôkazných prostriedkov. Súd prvej
inštancie prijal dôkazný prostriedok žalovaného, vyššie uvedené listy, ako aj zápisnicu z pojednávania



uskutočneného v konaní sp. zn. 22Csp/ 86/ 2017 vedenom Okresným súdom Trnava, z ktorej je
zrejmá výpoveď Ing. L., Ing. R. a Ing. N., pričom s týmto dôkazmi sa vôbec nevysporiadal, a to aj
napriek skutočnosti, že títo svedkovia boli navrhnutí ako dôkazný prostriedok, ich výpovede boli právnym
zástupcom ( aj keď účelovo a vytrhnuté z kontextu ) prečítané a v konečnom dôsledku založené
do súdneho spisu v rámci tohto konania, preto absurdne pôsobí argumentácia súdu prvej inštancie
v bode 57. rozsudku, v zmysle ktorého súd tvrdí, že nevykonal dokazovanie navrhnuté žalobcom,
pretože vzhľadom na premlčanie nároku v trojročnej objektívnej dobe by bolo dokazovanie ohľadom
subjektívnej premlčacej doby zbytočné a nehospodárne. V prípade subjektívnej premlčacej doby je jej
začiatok viazaný na skutočnú vedomosť oprávneného ( spotrebiteľa ) o tom, že došlo k bezdôvodnému
obohateniu a o osobe, ktorá sa na jeho úkor obohatila ( viď. rozhodnutie NS ČR zo dňa 15. marca 2016,
sp. zn. 25Cdo/5328/2015).
Podľa čl. 11 ods. 4 C. s. p.; „Súd pri rozhodovaní berie do úvahy len skutočnosti, ktoré vyšli najavo v
tomto konaní, ak nejde o skutočnosti všeobecne známe alebo o skutočnosti ustanovené týmto zákonom.“
- týmto ustanovením sa súd prvej inštancie zjavne neriadi, ak v konaní vyšli najavo skutočnosti -
založenie svedeckých výpovedí z konania 22Csp/86/2017 žalovaným do spisu, prednesenie „výňatku“
výpovedí právnym zástupcom žalovaného do daného súdneho konania. V konaní vyšli na základe
uvedeného úkonu žalovaného nové skutočnosti, a tieto súd prvej inštancie nebral do úvahy, nakoľko
napríklad v konaní sp. zn. 22Csp/86/2017 bolo preukázané výpoveďou svedka Ing. L., že žalovaný
pristúpil k zmene miery rizika klienta v dôsledku nedoručenia potrebných výkazov banke, čo v konečnom
dôsledku potvrdzuje aj list zaslaný žalovaným zo dňa 24. júna 2014, ktorý je založený v súdnom
spise. Žalovaný postupoval jednoznačne úmyselne, a v rozpore so zmluvou o úvere, nakoľko v zmysle
čl.12.3 - Porušenie nepeňažným povinností, pričom je zrejmé, že nedoručenie potrebných výkazov má
nepeňažný charakter, resp. čl. 12.3.1. ak klient poruší ktorúkoľvek povinnosť vyplývajúcu z úverovej
zmluvy je povinný zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 331,94 eur. Žalovaný nepostupoval v súlade so
zmluvou, ale rovno úmyselne pristúpil k zmene úrokovej sadzby, ktorej výška a z toho vyplývajúce
bezdôvodné obohatenie má v porovnaní so zmluvnou pokutou neporovnateľne iný rozmer a charakter.
Sám svedok na pojednávaní potvrdil, že aj napriek nedoručeniu žalobcom potrebných dokumentov v
stanovenom termíne, tieto boli zakaždým doručené do konca príslušného kalendárneho roka. Uvedené
konanie, resp. opomenutie práve vyššie uvedených skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo a boli
dôkazmi vykonané ( aj keď len sčasti ) viedli súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým tvrdeniam.
Ak ide o úmyselné obohatenie, je možné vyvodiť záver, že úmysel a to priamy alebo nepriamy musí
smerovať k úmyslu získať bezdôvodné obohatenie a musí existovať v čase jeho získania. O. z.
neuvádza, aký druh úmyslu je potrebný, preto môže ísť nielen o priamy úmysel ( dolus directus ), t. j.
vedomosť konajúcej osoby, že svojím konaním sa bezdôvodne obohacuje a že tento následok chce aj
spôsobiť, ale aj nepriamy úmysel ( dolus indirectus ), t. j. vedomosť konajúceho o tom, že svojím
konaním ( napr. jednostranným právnym úkonom ) môže spôsobiť bezdôvodné obohatenie a že bol s
týmto následkom ( teda s následkom, že získa bezdôvodné obohatenie ) aj uzrozumený.
Zákonnú definíciu termínu „úmysel“ obsahujú v slovenskom právnom priadku len dva právne predpisy,
a to v § 15 zákona č. 30/2005 Z. z. Trestného zákona (ďalej len „T. z.“) a v § 4 ods. 2 zákona č. 372/1990
Zb. o priestupkoch. Úmysel je teda potrebné skúmať v čase, kedy prišlo k bezdôvodnému obohateniu,
teda v čase odpísania príslušnej sumy z účtu žalobcov. Pri dokazovaní úmyslu je dôležité vychádzať
aj z motívu a pohnútky, ktorá viedla žalovaného k uskutočneniu jednostranného právneho úkonu
zmeny úrokovej sadzby prejavenej vo zvýšení úrokového rozpätia, v dôsledku ktorého sa žalovaný
bezdôvodne obohatil. Podnet alebo pohnútka je činiteľ vyvolávajúci aktivitu smerujúcu k uskutočneniu
jednostranného právneho úkonu - oznámenia o prehodnotení miery rizika, na základe ktorého začalo
vznikať bezdôvodné obohatenie. Faktor alebo činiteľ môže byť hybná sila prebiehajúceho procesu
alebo podmienka ovplyvňujúca proces, spolupôsobiaca, spoluurčujúca okolnosť, dôvod, skutočnosť.
Pri hodnotení pohnútky treba vychádzať aj zo subjektívnych okolností jednotlivého prípadu, ako aj z
objektívnych okolností na medzibankovom trhu a dôvodov, ktoré mohli viesť žalovaného k uskutočneniu
jednostranného právneho úkonu žalovaného. Na preukázanie úmyslu žalovaného pri bezdôvodnom
obohatení, postačí podľa O. z., ak sa dokáže nepriamy úmysel v zmysle noriem T. z. a zákona o
priestupkoch, teda konkrétne:
1. vedomosť konajúceho o tom, že svojím konaním ( napr. jednostranným právnym úkonom ) môže
spôsobiť bezdôvodné obohatenie
2. uzrozumenie s týmto následkom( teda s následkom, že získa bezdôvodné obohatenie ).
Ad 1.: Žalovaný je podnikateľským subjektom - ( bankou ), ktorého hlavným predmetom činnosti je
poskytovanie úverov jednotlivým spotrebiteľom, pričom koná s odbornou starostlivosťou. V rozhodnom
čase neboli žalobcovia v omeškaní ani s jednou splátkou a riadne a včas hradili všetky splátky úverov,



pričom táto situácia pretrváva do dnešných dní, teda žalovaní ako spotrebitelia si riadne a včas plnili
všetky zmluvné povinnosti z úverových zmlúv, a z toho dôvodu nebol žiadny zákonný a ani zmluvný
dôvod k pristúpeniu zvýšenia úrokovej sadzby. Žalovaný mal a má presnú vedomosť o výške finančných
rezerv na účtoch žalobcu, pretože spravuje účty nielen fondu údržby a opráv bytových domov, ale aj
účtu fondu služieb ako druhého účtu bytového domu, nakoľko každý bytový dom v zmysle Byt.z. má
dva účty, kde sa vytvára dostatočná finančná rezerva na pokrývanie finančných záväzkov bytových
domov. Podľa vyjadrenia svedka Ing. L. došlo plošne k zmene miery rizika klientov u všetkých úverových
zmlúv uzatvorených so žalovaným, resp. jeho právnym predchodcom, pričom žalovaný neuviedol žiadny
dôvod, ktorý ho viedol k zmene miery rizika. Miera rizika je nič nehovoriaci pojem, ktorého výklad
nevyplýva zo zmluvy o úvere a nie je upravený ani v žiadnych právnych predpisoch SR. Svedok potvrdil,
že žalovaný pristúpil svojvoľne na základe vlastného rozhodnutia ( pozn. „Úverovej komisie“), ktorú
kreoval sám žalovaný bez opory v zmluve o úvere. Termín miera rizika sa objavil až v roku 2010 ( pozn.
Zmluva o úvere bola uzavretá v roku 2007 ) v Opatrení NBS č. 13/2010, ktoré však neupravuje zmenu
miery rizika klienta, ale vzťahuje sa na procesy bánk pri zabezpečení interných procesov, na systémy
kontroly a riadenia rizík ( napr. vypracovávanie stratégií banky pri hodnotení rizík ) a preto je v celom
rozsahu irelevantné k predmetu konania. Miera rizika bola naopak v čase zvýšenia úrokovej prirážky
nižšia, ako v čase uzatvárania úverových zmlúv, nakoľko tieto boli uzatvárané v čase hospodárskej
krízy, konkrétne najmä v rokoch 2007/2008, pričom k prehodnoteniu miery rizika zo strany žalobcu došlo
v čase hospodárskeho rastu až v roku 2011 a 2012. Nakoľko v čase spísania Oznámenia poklesla
základná úroková sadza EURIBOR o viac ako 2 %, za ktorú si žalovaný zaobstarával finančné zdroje na
medzibankovom trhu, došlo k poklesu obstarávacej ceny finančných zdrojov ( poklesli úroky, za ktorých
si banka požičiava zdroje a tento pokles pretrváva až do súčasnosti) na finančnom trhu, tým pádom
sa znížilo aj riziko žalovaného vo vzťahu k úverovej zmluve uzatvorenej so žalobcami, táto skutočnosť
sa však úplne opačne prejavila v konkrétnych úverových vzťahoch žalovaného s vlastníkmi bytov a
nebytových priestorov v bytových domoch, pretože došlo k nárastu úrokovej sadzby práve o 1,5 % ( čo
v podstate pokrýva pokles základnej sadzby EURIBOR ), čím sa zvýšil zisk žalovaného práve o túto
zvýšenú úrokovú prirážku - obchodnú maržu. Práve pokles úrokovej sadzby EURIBOR bol dôvodom
na „dorovnanie“ splátok, nakoľko v absolútnych číslach, teda v jednotlivých mesačných splátkach si to
spotrebitelia aj pri vynaložení akejkoľvek odbornej starostlivosti nemohli všimnúť, že žalovaný sa na ich
úkor bezdôvodne obohacuje, pretože aj napriek zvýšeniu úrokovej sadzby, celkové mesačné splátky
úveru mierne poklesli, čo žalovaný aj potvrdil a skonštatoval v liste žalovaného zo dňa 24. júna 2014.
V rozhodnom čase ( v čase zvýšenia úrokových sadzieb ) prebiehal predaj a akvizícia Dexia banky
Slovensko, ktorá bola zavŕšená dňa 31. decembra 2011, zmenou obchodného mena na Prima Banka
Slovensko od 1. januára 2012, preto navýšenie úrokov a zisku banky sa pripisuje skôr maximalizácií
predajnej ceny a ziskovosti žalovaného, ako iným skutočnostiam na bankovom trhu.
Konanie banky sa vo vzťahu k jednostrannému zvýšeniu úrokovej sadzby sa prejavilo najmä nasledovne:
Ad a) Zo stanovísk NBS jednoznačne vyplýva, že táto nikdy nestanovila žiadne pravidlá vo vzťahu
k posudzovaniu miery rizika klienta tak, ako sú uvedené v predmetnej zmluvnej podmienke. Inými
slovami, dotknuté ustanovenie úverovej zmluvy ( čl. 5.5 ) odkazuje na neexistujúce právne akty NBS.
Ak banka, ktorá v zmysle zákona o bankách je úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu,
vykonávajúcou svoju činnosť pod osobitným dohľadom NBS v styku so svojim klientom / spotrebiteľom
argumentuje neexistujúcim právnym aktom regulátora regulujúceho jej činnosť, nemôže ísť v takom
prípade o tolerovateľnú údajnú / prípadnú neznalosť, ale také konanie je u banky, vykonávajúcej
svoju činnosť na základe osobitného povolenia, zrejmým prejavom zámeru sledujúceho iný cieľ ako
profesionálne, odborné poskytnutie služby spotrebiteľovi. Banka je povinná normotvornú činnosť NBS
sledovať a prispôsobovať jej svoje fungovanie dovnútra i navonok. Táto povinnosť je ešte výraznejšia,
keď banka formuluje podmienku štandardnej formulárovej zmluvy, ktorú sa chystá uzatvárať vo veľkom
počte, a v ktorej na určité normatívne akty NBS odkazuje. S ohľadom na vyššie uvedené okolnosti je
pravdepodobnejší záver, že banka odkazovala na neexistujúce pravidlá NBS s vedomým, že takéto
pravidlá neexistujú. Bol by absurdný záver, že banka vytvorila obsah predmetného ustanovenia bez toho,
aby jej samotnej nebol známy jej obsah. Nie je možné sa stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, v
zmysle ktorého konštatoval nepreukázanie úmyslu konštatujúc, že žalovaný údajne nemohol vedieť, že
o niekoľko rokov posúdi súd príslušné ustanovenie formulárových zmlúv žalovaného ako neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Táto podmienka bola neprijateľnou a neplatnou od počiatku a vzhľadom na
zákonné povinnosti žalovaného, na jeho postavenie, predmet činnosti, personálne a organizačné
kapacity ( vlastné právne oddelenie ) tento o dôvodoch neplatnosti musel vedieť. Nemožno považovať
za dôveryhodnú argumentáciu, že žalovaný už pri koncipovaní textu ustanovenia a pri začatí jeho
používania vo svojich formulárových zmluvách nevedel, že:



• ustanovenie neobsahuje taxatívny výpočet objektívnych skutočností/okolností, ktoré môžu mať vplyv
na zmenu miery rizika klienta/ratingu a tým aj zmenu sadzby a teda pripúšťa zmenu sadzby aj
v súvislosti s inými okolnosťami ako sú uvedené v zmluve ( možnosť svojvôle zo strany banky);
• jediná takáto okolnosť uvedená v zmluve neexistuje ( tam opísané pravidlá NBS );
• zmluva neobsahuje spôsob výpočtu zmeny sadzby v prípade naplnenia tam uvedených dôvodov
( zmena ratingu, resp. miery rizika klienta ) a existencie tam uvedených okolností ( pravidlá NBS )
a teda i v tomto umožňuje banke uplatniť svojvôľu;
a teda, že ustanovenie pripúšťa rôzny výklad: je neurčité, netransparentné, neprimerané zvýhodňuje z
neho oprávnený subjekt banku na úkor spotrebiteľa teda je i v rozpore s dobrými mravmi. Tieto atribúty
ustanovenia môže poľahky vnímať i laik, nie to skúsený profesionál disponujúci odbornými kapacitami.
Ad b) Ak mala banka vedomosť o tom, že ustanovenie je neplatné, musela mať automaticky vedomosť aj
o tom, že akékoľvek peňažné prostriedky, ktoré nadobudne v dôsledku aplikácie takéhoto ustanovenia,
budú získané protiprávne. Banka neoznámila klientovi jednostrannú zmenu sadzby ( banka to v
konaní nepreukázala podacím lístkom, ani doručenkou, - v odôvodnení rozsudku sa však sudkyňa
nevysporiadala s dôkazným prostriedkom v podobe oznámenia Slovenskej pošty a. s., a teda žalobca
to nevie vyhodnotiť ). Už toto konanie odôvodňuje záver, že banka si bola vedomá protiprávnosti svojho
konania a súčasne, že konanie banky smerovalo k zatajeniu zvýšenia úrokovej sadzby splátok resp. k
oddialeniu zistenia klienta, že sa tak stalo. Toto nasvedčuje tomu, že v čase jednostranného zvýšenia
úrokovej sadzby tu existoval úmysel banky získať neoprávnene peňažné prostriedky na úkor majetku
klienta a to či už v dôsledku toho, že by klient zvýšenie úrokovej sadzby nezistil nikdy, alebo by ho zistil po
uplynutí premlčacej doby vo vzťahu k takto získanému bezdôvodného obohateniu ( jeho časti ). Banka
v ňou prezentovanom oznámení o zmene úrokovej sadzby neuviedla ustanovenie zmluvy ani dôvod či
okolnosti zmeny úrokovej sadzby, teda nekonala transparentne tak, aby klient mohol zistiť, na základe
akého zákonného či zmluvného ustanovenia banka takto konala, ale tiež to, z akých dôvodov. Pokiaľ
sa v konaní pred NBS banka vyjadrila, že klient si nesplnil voči banke určité oznamovacie povinnosti
vyplývajúce zo zmluvy vo vzťahu k prostriedkom na účte klienta, treba uviesť, že táto skutočnosť sama
o sebe nemohla mať žiaden vplyv na rizikovosť návratnosti úveru. Uvedené vyplýva z toho, že v zmysle
definície rizika návratnosti úveru úverovej zmluve ide o zhoršenie určitých finančných ukazovateľov a
nie nesplnenie akýchkoľvek povinností ( a teda ani informačných, či oznamovacích ). Samotná podstata
konania banky spočívajúceho v jednostrannom zvýšení úrokovej sadzby ( a tým aj splátok úveru ) v
situácii, kedy sa klient ocitne v situácii, kedy u neho hrozí nemožnosť splácania úveru ( je ohrozená
návratnosť úveru ) je prinajmenšom nelogická. Ak sa to však udeje vo vzťahu ku spotrebiteľovi, je to
konanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko ide de facto o sankcionovanie spotrebiteľa za niečo, čo
vôbec nie je obsahom zmluvy ( zmluva neobsahuje definíciu pojmov rating klienta, miera rizika klienta
+ taxatívny výpočet okolností/skutočností, ktoré by prípadne odôvodňovali zmenu miery rizika klienta ).
Ad c) Hoci si musela byť banka vedomá neplatnosti ustanovenia a protiprávnosti zvýšenia úrokovej
sadzby, napriek tomu peňažné prostriedky takto získané nielenže nevrátila, ale v súdnom konaní vznáša
námietky premlčania. Žalovaný dokonca aj v týchto dňoch, sústavne vykonáva inkaso a jednostranné
si zráža finančné prostriedky od spotrebiteľov aj so zvýšeným úrokovým rozpätím. Z tohto jasne
badať úmysel žalovaného ( banky ) tieto peňažné prostriedky si v čo najširšom rozsahu ponechať,
napriek vedomiu, že mu nepatria. V tomto kontexte a vo svetle celospoločensky presadzovaného
verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa, by takáto námietka premlčania mala byť podľa odvolateľa
posudzovaná, ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi a mala by byť súdom odmietnutá
ako zjavné zneužitie práva. V zmysle rozsudku Krajského súdu v Prešove z 12. decembra 2011,
sp. zn. 7Co/84/2011: „Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj
poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa
na poskytovanie úverov. V čase uzatvárania zmlúv už niekoľko rokov platila pri spotrebiteľských úveroch
úprava vyžadujúca uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov umožňujúcu spotrebiteľom zorientovať
sa v ponukách rôznych finančných inštitúcii poskytujúcich úvery a posúdiť výhodnosť poskytnutého
úveru. Žalovaný v období od 28.2.2005 do 16.7.2007 uzatvoril so žalobkyňou 4 zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, pričom ani v jednej z nich údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov neuviedol. Takéto dlhodobé
ignorovanie zákonnej povinnosti uvádzať ročnú percentuálnu mieru nákladov sa nedá hodnotiť inak ako
úmyselné konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu.“
Žalovaný jednoznačne konal úmyselne ( či už ide priamy alebo nepriamy úmysel ) tým, že jednostranným
právnym úkonom ( oznámením o zmene úrokového rozpätia ) závislým od vôle žalobcu, došlo odo dňa
1. júla 2011 k zmene úrokového rozpätia predmetného úveru na 2,50 % p. a., pričom žalovaný vykonával
bez ďalšej súčinnosti žalobcov jednostrannú zrážku - inkaso z bankového účtu fondu prevádzky, údržby
a opráv vlastníkov bytov a nebytových priestorov, každú jednotlivú mesačnú splátku za úver po 1.



júli 2011 navýšenú aj o jednostranne zvýšenú úrokovú sadzbu, preto v zmysle § 107 ods. 2 O. z. od
tohto momentu plynie 10-ročná objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia v
súlade s jednotlivými splátkami. V konaní nebolo do dnešného dňa riadne preukázané, či vôbec došlo
k doručeniu jednostranného právneho úkonu - oznámenia o zmene úrokového rozpätia žalovaného
( banky ) vlastníkom bytov a nebytových priestorov. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie
je premlčané tak v subjektívnej ako ani v objektívnej premlčacej dobe v zmysle§ 107 ods. 1 a 2 O. z.,
nakoľko platí, že vedomosť o tom že bezdôvodné obohatenie vzniklo ako aj kto ho získal, sa oprávnené
subjekty - spotrebitelia, dozvedeli až po tom, keď spoznali skutkové okolnosti, na podklade ktorých bolo
možné usudzovať právo na získanie bezdôvodného obohatenia v takej výške - objektívne vyčíslenej v
peniazoch, že právo na jeho vydanie bolo možné dôvodne uplatniť na súde.
Odvolateľ má za to, že vznesená námietka dôvodná nie je a to s poukazom na tú skutočnosť, že
vedomosť vlastníkov bytov a nebytových priestorov, že žalovaný sa na ich úkor bezdôvodne obohacuje
sa dozvedeli až doručením stanoviska NBS zo dňa 28. apríla 2016, v ktorom banka jednoznačne uviedla,
že žalovaný porušuje práva žalobcov ako spotrebiteľov.
Ak súd prvej inštancie uznal námietku premlčania žalovaného, došlo k rozporu s dobrými mravmi,
nakoľko spotrebitelia nemali v roku 2012, 2013 a 2014 potrebné informácie k zisteniu, že konanie
žalovaného spĺňa zákonný predpoklad naplnenia inštitútu bezdôvodného obohatenia. Podľa rozsudku
Najvyššieho súdu ČR z 19. februára 2009, sp. zn. 25 Cdo 539/2008 „,Výkon práva namietať premlčanie
uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 O. z., len ak bol
prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného
zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez
významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo
by o výraz zneužitia tohto subjektívneho práva ( označované rovnako ako šikana ) na úkor druhého
účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v
natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým
je odopretie práva uplatniť námietku premlčania“.
V zmysle Rozsudku Krajského súdu Žilina, sp. zn. 9Co/459/2011 „I uplatnenie námietky premlčania,
môže byť výnimočne výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi za situácie, pokiaľ by táto námietka
bola iba prostriedkom umožňujúcim značne poškodiť účastníka právneho vzťahu. Rozpor uplatnenia
námietky premlčania s dobrými mravmi nemožno vyvodzovať z okolností a dôvodov spojených iba s
uplatneným nárokom, ale i z okolností, za ktorých bola táto námietka uplatnená.“ V zmysle rozhodnutia
Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/90/2016 zo dňa 29. marca 2017: Princíp ,,viqilantibus iura
scripta sunt“ ( právo patrí bdelým ) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Uvedené opakovanie skonštatoval aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky ( uznesenie zo 16. januára 2013 sp. zn. 6M Cdo/9/2012, uznesenie
z 21. marca 2012 sp. zn. 6Cdo/1/2012, uznesenie sp. zn. 5 Cdo/61/2012 ). Zásada, podľa ktorej právo
patrí bdelým, musela tak ustúpiť princípom ochrany spotrebiteľa ako slabšej strany. V tejto súvislosti
opätovne pripomíname, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je premlčané v subjektívnej
ani v objektívnej premlčacej dobe v zmysle § 107 ods. 1 a 2 O. z., nakoľko platí, že vedomosť o tom
že bezdôvodné obohatenie vzniklo ako aj kto ho získal, sa oprávnené subjekty - spotrebitelia, dozvedeli
až po tom, keď spoznali skutkové okolnosti, na podklade ktorých bolo možné usudzovať právo na
získanie bezdôvodného obohatenia v takej výške - objektívne vyčíslenej v peniazoch, že právo na jeho
vydanie bolo možné dôvodne uplatniť na súde. Ústavný súd už vyslovil názor, že vo všeobecnosti nie
je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký
výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor
druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad
ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by
za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre posúdenie tejto
primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do úvahy charakter
uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred uplynutím premlčacej
doby ( II. ÚS 176/2011, IV. ÚS 542/2013 ). V rovine jednoduchého práva je totiž nutné pre účely
dodržania už uvedených princípov starostlivo posudzovať individuálne okolnosti daného prípadu cez
uvedenú prizmu kogentného ustanovenia § 3 ods. 1 O. z. zakotvujúceho zásadu súladného výkonu práv
s dobrými mravmi, ktoré je v rovine jednoduchého podústavného práva odrazom zhora vymedzenej
ústavnej požiadavky nájsť spravodlivé riešenie. Ústavnoprávne je teda ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. tým
miestom, skrz ktoré sú všeobecné súdy povinné nechať preniknúť ideu materiálneho právneho štátu



do interpretácie a aplikácie podústavného práva. Len napĺňaním idey spravodlivosti právo a prípadne
súdy plnia svoju funkciu, pretože ich rozhodnutia sú akceptovateľné väčšinovou mienkou. Spravodlivosť
totiž sprostredkováva aplikovateľnosť rozhodnutia preto, že je univerzálnou hodnotou, lebo každý, aj
ten najobyčajnejší človek, má schopnosť rozpoznať, čo je a čo nie je spravodlivé. Hlavne v tomto
zmysle je spravodlivosť imanentnou kategóriou práva ( I. ÚS 33/2012 ). So zreteľom na uvedené
ústavný súd hodnotil, či napadnutým rozsudkom krajského súdu v predmetnej veci nedošlo k porušeniu
ústavou zaručeného práva sťažovateľa a dospel k záveru, že k porušeniu práva na súdnu ochranu
došlo, takže je žiaduce sťažovateľovi poskytnúť ústavnoprávnu ochranu. Zásah do tohto základného
práva vytvárajúceho priestor na dosiahnutie spravodlivého usporiadania hmotnoprávnych vzťahov bol
spôsobený evidentne tým, že krajský súd vo svojom rozhodovaní bezvýhradne akceptoval námietku
premlčania vznesenú žalovaným, čím aproboval konanie, ktoré je v okolnostiach daného prípadu contra
bonos mores. Úlohou krajského súdu bude opätovne konať v predmetnej veci, rešpektujúc právny názor
ústavného súdu vyslovený v tomto rozhodnutí týkajúci sa premlčania nároku sťažovateľa. Podľa čl. 127
ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd vyhovie
sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým
rozsudkom krajského súdu, bolo pre dovŕšenie ochrany porušeného práva potrebné využiť aj právomoc
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný
súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom postupe je
krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí ( § 56 ods. 6
zákona o ústavnom súde ). Krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie,
ktoré je vykonateľného doručením ( § 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde ).
Odvolateľ napáda predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie aj v časti náhrady trov konania keďže
je v rozpore s princípom spravodlivosti, ak súd prvej inštancie zaviazal žalobcu povinnosť uhradiť trovy
konania vo výške 100 % žalovanému, najmä z dôvodu, že koná vo vlastnom mene a na účet vlastníkov
bytov a nebytových priestorov - spotrebiteľov a v danom súdom konaní háji ich práva v súlade s § 8a a
nasl. s poukazom na § 9 ods. 7 zákona č. 182/1993Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a je
ich v zmysle zákona zákonným zástupcom. Žalobca má za to, že z pozície zákonného zástupcu slabšej
strany - spotrebiteľov, je rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku žalovaného týkajúcej sa náhrady
trov konania v plnom rozsahu nespravodlivé. V tomto smere poukázal na ust. § 257 C. s. p. Odvolateľ
je toho názoru, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré práve odôvodňujú
použitie vyššie uvedeného ustanovenia, keďže na strane žalobcu - ktorý koná vo svojom mene, ale na
účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov - ide o fyzické osoby - spotrebiteľov, na strane žalovaného
sa jedná o podnikateľský subjekt - banku, ktorej majetková sféra by nebola použitím ustanovenia § 257
C. s. p. výrazným spôsobom dotknutá.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C. s. p. ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
( § 362 ods. 1 C. s. p. ), oprávnenou osobou - stranou sporu ( § 359 C. s. p. ) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné ( § 355 ods. 1 C. s. p. ) po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom
stanovené náležitosti ( § 363 C. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania ( § 379 a § 380 C. s. p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( §
385 ods. 1 C. s. p. a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11Csp/135/2016 bolo pôvodne
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť pôvodným žalobcom - vlastníkom bytov a nebytových priestorov
v bytovom dome súp. č. XXXX, F., H. XX-XX spoločne a nerozdielne 614,29 eur a 5 % p. a. úrok z
omeškania z uvedenej sumy od 17. októbra 2016 do zaplatenia a to titulom vydania bezdôvodného
obohatenia.

8. V priebehu odvolacieho konania pôvodní žalobcovia - vlastníci bytov a nebytových priestorov podali
návrh na zmenu subjektu na strane žalobcov, keď žiadali, aby do konania na ich miesto vstúpilo Bytové
družstvo so sídlom v Trnave, ako správca v bytovom dome súp. č. XXXX, F., H. XX-XX. Prvoinštančný
súd uznesením č. k. 11Csp/135/2016-276 zo dňa 28. decembra 2018 s použitím čl. 4 ods. 1 C. s. p.
a § 80 ods. 2 C. s. p. pripustil zmenu subjektov na strane žalobcu tak, že z konania vystúpili pôvodní
žalobcovia a na ich miesto vstúpilo Bytové družstvo so sídlom v Trnave, ako správca vo vlastnom mene



zastupujúci a konajúci na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome súp. č. XXXX,
F., H. XX-XX.

9. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu premlčania nároku.

10. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
správne vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne
závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne právne ustanovenia s poukazom
na ust. § 387 ods. 2 C. s. p. a odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov
prvoinštančného súdu odchýliť, navyše ak odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia.

11. K odvolacím námietkam žalobcu je potrebné uviesť nasledovné:
Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že nárok na vydanie bez považoval za premlčaný, keďže
žalobca si ho uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1. júla 2011 do 20.
apríla 2013 až dňa 19. októbra 2016, teda po uplynutí dvojročnej aj trojročnej premlčacej lehoty podľa
§ 107 ods. 1 a 2 O. z. Žalobca ako nesprávne skutkové zistenie namieta nesprávne určenie plynutia
premlčacej lehoty s tým, že podľa jeho názoru ešte nemala uplynúť objektívna ani subjektívna premlčacia
lehota. Podľa žalobcu je nesprávne stanovený dátum začatia plynutia subjektívnej premlčacej lehoty,
ktorú súd stanovil už na čas, kedy žalobca preukázateľne zistil prvý prípad neoprávneného zvýšenia
úrokového rozpätia a to najneskôr dňa 26. mája 2014, kedy adresoval žalovanému list, kde uviedol, že
mu nie je známa žiadna skutočnosť, ktorá by oprávňovala banku zvýšiť úrok a teda vedel, že sa banka
bezdôvodne obohatila na úkor vlastníkov bytov a nebytových priestorov ( pozn.: týka sa to aj zmluvy
o termínovanom úvere č. 06/014/07 zo dňa 28. marca 2007 ). Uvedené zistenie súdu prvej inštancie
považuje odvolací súd za správne, pretože vychádza z vykonaného dokazovania, naopak, nie je možné
prisvedčiť žalobcovi, že žalobca subjektívne nadobudol vedomosť o bezdôvodnom obohatení až od
doručenia listu NBS, ktorá konštatovala postup banky ( žalovaného ) v rozpore s právnymi predpismi a
odporučila domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia súdnou cestou, pretože z listu NBS sa mohol
žalobca nanajvýš dozvedieť právnu kvalifikáciu nároku.
Objektívna premlčacia lehota začala plynúť odo dňa uhradenia tej-ktorej splátky, ktorá posledná splátka
bola uhradená 20. apríla 2013, preto objektívna trojročná lehota uplynula 21. apríla 2016, ako to
správne konštatoval aj súd prvej inštancie. Čo sa týkalo toho, že sa mala aplikovať 10-ročná objektívna
premlčacia lehota, tu je treba poukázať na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie ( bod 44
odôvodnenia ) a treba dodať, že správcom je v danom prípade právnická osoba - podnikateľ, ktorý má v
predmete činnosti správu a údržbu bytového fondu, a ktorého povinnosťou je predovšetkým hospodáriť
s majetkom vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s odbornou starostlivosťou v súlade s
podmienkami zmluvy o výkone správy; dbať na ochranu práv vlastníkov bytov a nebytových priestorov v
dome a uprednostňovať ich záujmy pred vlastnými; vykonávať práva k majetku vlastníkov len v záujme
vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome; zabezpečovať všetky ďalšie činnosti potrebné na
riadny výkon správy domu a vo vlastnom mene zastupovať a konať na účet vlastníkov bytov a nebytových
priestorov v dome pred súdom a iným orgánom verejnej moci pri vymáhaní škody ( aj bezdôvodného
obohatenia ), ktorá im vznikla činnosťou tretích osôb alebo činnosťou vlastníka bytu alebo nebytového
priestoru v dome, sledovať úhrady za plnenia a úhrady preddavkov do fondu prevádzky, údržby a opráv
od vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome a vymáhať vzniknuté nedoplatky. ZoVB v § 8 ods.
5 ustanovuje, že „Správca zodpovedá vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome za všetky
škody vzniknuté v dôsledku neplnenia alebo nedostatočného plnenia svojich povinností vyplývajúcich
z tohto zákona, alebo zo zmluvy o výkone správy.“ A na margo uvedeného je potrebné uviesť, že od
1. júna 2016 je správca v zmysle § 6 zák. č. 246/2015 Z. z. o správcoch bytových domov a o zmene a
doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších predpisov ,,povinný mať uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu, za
vznik ktorej zodpovedá pri výkone správy podľa osobitného predpisu,6) v rozsahu primeranom počtu
spravovaných bytových domov a miere rizika spojeného s výkonom správ“. Z vyššie uvedeného teda
jednoznačne vyplýva, že žalobca nevystupoval v postavení spotrebiteľa, ale podnikateľského subjekt,
na čo je potrebné aplikovať princíp ,,vigilantibus iura scripta sunt" ( právo patrí bdelým ), pretože tu



nejde o ochranu práv spotrebiteľa. Vyššie uvedená argumentácia sa vzťahuje aj na uplatnenie námietky
premlčania zo strany žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.

12. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už
za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať
odpoveď na každú jednu pripomienku, ktorú strana nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované
na podstatné a relevantné argumenty ( viď napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,
III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne), preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd
nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

13. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. z dôvodu vecnej správnosti potvrdil, nakoľko súd prvej inštancie
správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania, keď žalobcom požadovanú aplikáciu ust. §
257 nepovažoval za dôvodnú, keď v danom prípade nebola preukázaná existencia dôvodov hodných
osobitného zreteľa oprávňujúca náhradu trov nepriznať.

14. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný ( § 255 ods. 1 C. s. p.), vznikol mu tak
nárok na náhradu trov konania, o ktorom rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262
ods. 1 C. s. p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.
s. p. ).

15. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C. s. p. ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.



Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.