Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 11Co/66/2019 z 23. 3. 2020 Citácia: rozsudok Krajského súdu Trnava z 23. marca 2020, sp. zn. 11Co/66/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2117220533.1 Krajský súd Trnava | 11Co/66/2019 | ECLI:SK:KSTT:2020:2117220533.1 | 2020-03-23 | Rozsudok Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 451 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/ad78e28e-e934-4ea5-8c68-51a8fe76d89f Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2117220533.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/66/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117220533
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Arnouldová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2117220533.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov
JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v právnej veci žalobcu: D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom
N. Q. X, zastúpený: Sidor a partneri, s. r. o., IČO: 52 635 970, so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom
Kubániho 16, Bratislava, o zaplatenie 239,53 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Trnava zo dňa 5. septembra 2018, č.k. 39Csp/66/2017-103, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 239,53 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 239,53 eur
od 11.07.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 497, § 499 Obchodného zákonníka, §
37 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 6, § 451 ods. 1 a 2, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ust. § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 9 ods. 2 a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ust. § 2 písm. u) a r), §
4 ods. 8 a § 7 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vecne súd dôvodil, že z
vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný ako veriteľ a žalobca ako dlžník dňa 25.08.2014
uzavreli Zmluvu o revolvingovom úvere č. 8500076470, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal poskytnúť
žalobcovi úver vo výške 1 050,- eur, ktorý sa žalobca zaviazal splácať v 36 mesačných splátkach
(vrátane úrokov) vo výške 37,28 eura. Ročná percentuálna miera nákladov úveru bola uvedená jednak
v časti 5., a to ako predpokladaná RPMN za úver vo výške 20,92 % a v časti 6. ako RPMN za úver
vo výške 20,92 %. Priemerná RPMN za úver bola uvedená vo výške 44,06 %. V rámci zmluvy bola
tiež obsiahnutá Dohoda o poskytnutí služby zo dňa 25.08.2014, ktorou sa žalovaný zaviazal ako veriteľ
poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na jeho žiadosť službu spočívajúcu v možnosti odkladu maximálne
troch akýchkoľvek splátok úveru a záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi odplatu. Žalobcovi bol zo strany
žalovaného poskytnutý úver vo výške 1 050,- eur, pričom došlo k započítaniu pohľadávky veriteľa
vo výške 35,- eur, z ktorého dôvodu bola žalobcovi vyplatená celkovo suma 1 015,- eura. V konaní
sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 239,53 eura s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného
obohatenia s poukazom na to, že poskytnutý úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a
Dohodu o poskytnutí služby za neplatnú, a preto sa žalovaný o túto sumu, ktorú žalobca uhradil navyše,



bezdôvodne obohatil. Súd prvej inštancie posúdil právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako
spotrebiteľský, na ktorý je nevyhnutné aplikovať nielen príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka
(§ 497 a nasl.), ale aj právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§
52 a nasl. OZ, zákona č. 129/2010 Z.z., zákona č. 250/2007 Z.z.), keďže žalovaný pri uzatváraní zmluvy
vystupoval ako veriteľ s poukazom na predmet podnikania a žalobca vystupoval ako spotrebiteľ. Ide o
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, ktorá musí obsahovať náležitosti ustanovené zákonom č. 129/2010
Z.z., pričom preskúmaním zmluvy súd zistil, že neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm.
f) ZoSÚ termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti je určená iba počtom
splátok, čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Zmyslom § 9 ods. 2
písm. f) ZoSÚ bolo, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný
plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Žalovaný uviedol, že z
ustanovenia článku 4., ods. 4.5 Zmluvných dojednaní vyplýva, že deň splatnosti poslednej splátky úveru
podľa posledného splátkového kalendára je dňom konečnej splatnosti úveru, avšak žiadne Zmluvné
dojednania v konaní ako dôkaz nepredložil. Okrem toho, že v konaní nebola preukázaná existencia
Zmluvných dojednaní, nebolo preukázané, že by tieto listiny boli žalobcovi predložené pri podpise zmluvy
z jeho strany, zároveň nebolo preukázané, že by žalobca uvedené prijal písomnou formou, a preto by
ich ani nebolo možné považovať za písomnou formou uzatvorenú zmluvu o spotrebiteľskom úvere.
Nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ má podľa zákona ten následok, že úverovú
zmluvu treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pričom súd sa už ostatnými náležitosťami zmluvy
nezaoberal vzhľadom na to, že pre takýto záver stačí nesplnenie čo i len jednej zákonom stanovenej
podmienky v ust. § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona. Vzhľadom k uvedenému žalovaný mal nárok len
na vrátenie poskytnutej sumy úveru. Súd sa ako nadbytočným nezaoberal otázkou revolvingu, nakoľko
žalobcovi revolving poskytnutý nebol, ale čerpal úver jednorazovo. Pokiaľ ide o Dohodu o poskytnutí
služby zo dňa 25.08.2014, súd mal za to, že pri jej uzatváraní ( v súvislosti s predmetnou úverovou
zmluvou) formou predtlačeného formulára došlo k nekalej obchodnej praktike, ktorá bola v rozpore
s požiadavkou odbornej starostlivosti žalovaného, a ktorá podstatne narušila ekonomické správanie
priemerného spotrebiteľa. Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil žalovanú sumu
239,53 eur ako sumu predstavujúcu bezdôvodné obohatenie žalovaného, nakoľko túto sumu mu žalobca
plnil bez právneho dôvodu, preto žalobe vyhovel. Zároveň keďže sa žalovaný dostal do omeškania s
plnením peňažného dlhu, má voči nemu žalobca nárok aj na úrok z omeškania z priznanej sumy vo
výške 5% ročne v zmysle § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. O nároku na náhradu trov konania
rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý namietal závery súdu pre
ich nezákonnosť. Uvádzanie jednotlivých náležitostí v zmluve o spotrebiteľskom úvere a vyvodzovanie
následku v podobe bezúročnosti je potrebné vykladať nie iba na základe zákona č. 129/2010 Z.z., ale
aj únijného práva. Súdom označený termín konečnej splatnosti nemôže byť v zmysle práva Európskej
únie právne relevantným dôvodom pre bezúročnosť úveru. Poukázal na záver rozsudku Súdneho
dvora EÚ vo veci C-42/15, ktorý vyslovil, že článok 10 ods. 2 Smernice 2008/48 <./ES by sa nemal
vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti než tie, ktoré vymenúva čl. 10 ods. 2 uvedenej Smernice.
Členský štát môže vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanoviť, že v prípade, ak zmluva o úvere
neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 Smernice bude považovaná za zmluvu o úvere
bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku. Citoval z uznesenia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 <. o potrebe
interpretácie vnútroštátneho práva eurokomformným výkladom súdu prvej inštancie, teda odvolateľ
vytkol nesprávny výklad vnútroštátnej právnej úpravy spôsobom odporujúcim záverom Súdneho dvora
EÚ. Podľa odvolateľa konečná splatnosť úveru nepredstavuje náležitosť, ktorá by mohla byť dôvodom
bezúročnosti úveru. Takúto náležitosť unijné právo nepozná, preto bola zmenou zák. č. 129/2010 <. Z.
z. vylúčená. Údaj o konečnej splatnosti úveru podľa odvolateľa nie je spôsobilý ovplyvniť posúdenie
rozsahu záväzku spotrebiteľa. Navyše odvolateľ tvrdí, že požiadavka uvedenia termínu konečnej
splatnosti úveru bola splnená viacerými spôsobmi, a to určením podľa dátumu splatnosti splátok v
jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok, a spôsobom vyplývajúcim z článku 4.5 zmluvných
dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je
zároveň termínom konečnej splatnosti. Zmluva teda požadované informácie obsahovala, a to spôsobom
vyplývajúcim z obsahu jednotlivých dokumentov, ktoré podľa vôle zmluvných strán predstavovali jej
neoddeliteľnú súčasť. Tiež záver súdu o nesprávne určenej hodnote RPMN je v rozpore so zákonom, a
to s ustanovením § 2 písm. g) a i) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu 26.04.2015 a zároveň



tento záver súdu vychádza z nesprávneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov. Zo zmluvy vyplýva, že
obsahuje informáciu o výške splátky úveru a údaj o informatívnej platbe pre prípad uzavretia Dohody o
poskytovaní služieb. Súd nevykonal v konaní žiadny dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že uzavretie Dohody
o poskytovaní služieb bolo povinné a netvrdila to ani žalujúca strana. Súd preto postupoval nesprávne,
ak dospel k záveru, že pri výpočte RPMN sa malo uvažovať s celkovou platbou, ktorá okrem splátky
úveru zahrňuje sumu platby podľa Dohody o poskytovaní služieb. Navyše z rozsudku ani nevyplýva,
akým dôkazom bolo preukázané, že výška RPMN je určená nesprávne. Na základe uvedeného žalovaný
navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalobcu zaviaže
k povinnosti nahradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu.

4. Žalobca považoval záver súdu za správny, v zmluve absentuje termín konečnej splatnosti keď nie
je jednoznačne určený ani termín splatnosti prvej splátky. Nie je pritom povinnosťou spotrebiteľa, aby
si sám vypočítal a vyhodnotil údaje v zmluve uvedené, ak túto povinnosť ukladá dodávateľovi zákon.
Poukázal tiež na to, že žalovaný sa aj v podanom odvolaní odvoláva na dôkazy, ktoré nepredložil
(zmluvné dojednania), a pokiaľ odvolateľ odkazuje na Oznámenie veriteľa o schválení úveru dlžníkovi,
uvedená listina je len jednostranným právnym úkonom veriteľa a nie zmluvou. Čo sa týka nesprávne
uvedenej RPMN v neprospech spotrebiteľa, žalobca uvádza, že pokiaľ žalovaný vychádzal z nesprávnej
výšky spotrebiteľského úveru, nemôže potom v žiadnom prípade dospieť k správnemu záveru o
výške RPMN pre danú zmluvu, pričom je zrejmé, že žalovaný neposkytol zmluvne dohodnutú výšku
spotrebiteľského úveru z dôvodu započítania poplatku za poskytnutie úveru. Žalobca sa stotožňuje aj so
záverom súdu v otázke Dohody o poskytnutí služby, pretože žalobca nemal záujem o uzavretie takejto
dohody. Navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdiť.

5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný
(§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( § 363
CSP) postupom bez nariadenia ústneho odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 CSP a contrario)
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

6. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 39Csp/66/2017 bolo vydanie
bezdôvodného obohatenia vo výške 239,53 eur s príslušenstvom. Predmetom odvolacieho konania je
preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v celosti žalobe vyhovel a priznal
úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

7. Po preskúmaní obsahu spisu a odvolacích námietok žalobcu sa odvolací súd plne stotožnil so
skutkovými a právnymi závermi prvoinštančného súdu, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom
pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach
správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pričom odvolací súd v celom
rozsahu preberá zistený skutkový stav a zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil.
Odvolací súd sa plne stotožňuje s názorom prvoinštančného súdu, podľa ktorého predmetnú úverovú
zmluvu treba považovať za bezúročnú a bez poplatkov, a preto plnenie, prijaté žalovaným nad rámec
skutočne poskytnutej sumy úveru predstavuje bezdôvodné obohatenie, ktoré musí žalobcovi vydať.
Dôvody pre takýto záver, ktoré uviedol prvoinštančný súd, súd vyložil dostatočne jasne a zrozumiteľne,
pričom v spôsobe jeho rozhodnutia nebola odvolacím súdom zistená žiadna nezákonnosť, a preto
odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP v podrobnostiach odkazuje na presvedčivé
odôvodnenie napadnutého rozsudku. Iba na zdôraznenie jeho správnosti uvádza nasledovné:

8. Úverová zmluva uzatvorená medzi stranami sporu, z ktorej nároky si žalobca v konaní uplatnil, je
nesporne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.. a má teda obsahovať
náležitosti podľa § 9 ods. 2 tohto zákona. V zmysle § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom ku dňu uzavretia
zmluvy spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom
úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1, b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti
podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y). Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnej zmluve
absentuje údaj podľa § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ, ktorý záver odvolateľ považuje za nesprávny, odvolací
súd mu však nemohol dať za pravdu.



9. Pokiaľ ide o súvislosť s neuvedením údaja podľa ust. § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ v predmetnej zmluve a
rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. a Klára Biróová odvolací súd
poukazuje na priamy účinok smerníc. Otázka priameho účinku smerníc sa vo všeobecnosti v podstate
týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva EU aplikovať
priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ
na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ
verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne
ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže
použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy
účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá
svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne
implementovanie smernice.

10. Zákon o spotrebiteľských úveroch v § 9 ods. 2 presne definuje, aké náležitosti, okrem všeobecných
náležitostí podľa § 43 Občianskeho zákonníka <., musí spotrebiteľská zmluva obsahovať. Také explicitne
presné ustanovenie, akým je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f) ZoSÚ cez prizmu eurokonformného výkladu
nemožno ignorovať a tolerovať absenciu termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. V danom
prípade termín konečnej splatnosti v zmluve uvedený nie je a tento nie je možné určiť ani na základe
ostatných údajov uvedených v zmluve, keďže v zmluve je uvedený len počet splátok 36, periodicita
splácania, absentuje však uvedenie dátumu prvej splátky. Keďže nie je zrejmý dátum počiatku povinnosti
splácania úveru, nemožno určiť ani jeho konečnú splatnosť.

11. Uvedené nedostatky nemožno obhájiť ani tvrdením žalovaného, že tieto náležitosti zmluvy sú
uvedené v oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, nakoľko predmetnú listinu nie je možné
považovať za súčasť zmluvy o úvere, keďže predstavuje jednostranné oznámenie veriteľa, ktoré žalobca
písomne neodsúhlasil. Bez podpisu dlžníka tento dokument možno považovať len za jednostranný
právny úkon. Termín konečnej splatnosti úveru musí byť spotrebiteľovi známy najneskôr v čase, kedy
vstupuje do zmluvného vzťahu, v danom prípade teda dňa 25.08.2014. V opačnom prípade by sa minulo
účinku ust. § 9 ods. 2 ZoSÚ, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu
informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku.

12. Pokiaľ odvolateľ odkazuje na článok 4.5 zmluvných dojednaní, odvolací súd zhodne so súdom
prvej inštancie konštatuje, že žiadne takéto zmluvné dojednania sa v spise nenachádzajú. Rovnako
odkaz odvolateľa na splátkový kalendár, ktorý mal byť dlžníkovi poskytnutý je nedôvodný, pretože žiadny
relevantný splátkový kalendár, vzťahujúci sa na predmetnú úverovú zmluvu v konaní predložený nebol.

13. Z uvedených dôvodov bol záver prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
poskytnutého žalobcovi plne legitímny a súladný s ust. § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, pričom odvolací
súd pripomína, že už absencia jedinej obligatórnej náležitosti v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č.
129/2010 Z.z. postačuje na prijatie tohto záveru. Zaoberať sa absenciou prípadných ďalších náležitostí
by bolo preto nadbytočné a bez významu pre rozhodnutie vo veci.

14. Odvolací súd zdôrazňuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho konania, čo vyplýva i z ustálenej judikatúry. Judikatúra však
nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola
daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra
1994, séria A, č. 303 - A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

15. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolacie námietky žalobcu preto boli vyhodnotené ako nedôvodné
a keďže žalovaný neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním
napadnutého rozhodnutia, preto odvolací súd nezistiac ani žiadne iné nedostatky v postupe súdu prvej
inštancie, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 2 CSP vrátane správneho výroku o nároku na
náhradu trov konania.



16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP <. v spojení s § 255 CSP
a plne úspešnému žalobcovi súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

17. Senát odvolacieho súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je



a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).