{"guid": "fd3d8985-f27c-41c8-a14b-59443396f646:9a255154-8f2a-46ae-8938-660565a3e1fe", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2", "spisova_znacka": "5To/128/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 5To/128/2019 z 15. 4. 2020", "citacia": "uznesenie Krajského súdu Trnava z 15. apríla 2020, sp. zn. 5To/128/2019, ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2", "identifikacne_cislo": "2118012869", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "Mgr. Katarína Hlinková", "sudca_id": 566, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-katarina-hlinkova-566", "datum_vydania": "2020-04-15", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Trestné právo"], "podoblast": ["Život a zdravie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/300", "nazov": "TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-156.odsek-1", "nazov": "§ 156 ods. 1 TZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/300/#paragraf-156.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/300-2005/paragraf-156"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/300#paragraf-156"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a255154-8f2a-46ae-8938-660565a3e1fe", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5To/128/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118012869
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Žovinec
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118012869.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Žovinca a sudcov JUDr.
Jozefa Piknu a Mgr. Kristíny Ferencziovej, v trestnej veci obžalovaného R. P., nar. XX.XX.XXXX
pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného
a poškodeného proti rozsudku Okresného súdu Trnava, sp. zn. 3T/83/2018 zo dňa 17.09.2019, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 16.4.2020 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

I.  Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného R. P., nar. XX.X.XXXX, zamieta.
II.   Podľa § 316 Trestného poriadku sa odvolanie poškodeného H. L. I., nar. XX.X.XXXX, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom zo dňa 17.09.2019 Okresný súd Trnava pod sp. zn. 3T/83/2018 uznal
obžalovaného R. P. vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona na
tom skutkovom základe, že
dňa 28. mája 2018 v čase približne o 00.30 hodine v Ústave na výkon trestu odňatia slobody Hrnčiarovce
nad Parnou v priestoroch oddielu 5B na izbe č. XXXX, kde bol v tom čase umiestnený ako odsúdený,
v prítomnosti ďalších štyroch osôb najskôr asi trikrát budil odsúdeného H. L. I., búchal a kopal do jeho
postele, aby nechrápal, následne ako sa H. L. I. na jeho výzvu postavil z postele, tohto opakovane a v
rýchlom slede udieral päsťami do oblasti tváre a hlavy, pričom poškodený začal po úderoch krvácať z
nosa a úst a keď sa išiel umyť do kúpeľne, tak ešte poškodeného jedenkrát udrel kovovou stoličkou do
oblasti chrbta, čím spôsobil odsúdenému H. L. I. zranenia pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre
s krvným výronom hlavne okolo ľavého oka, zlomeninu nosových kostí bez posunu kostných úlomkov,
tržno-zmliaždenú ranu dolnej pery úst, pomliaždenie mäkkých tkanív ľavého ramena a pomliaždenie
mäkkých tkanív driekovej oblasti s krvným výronom, ktoré si vyžiadali dobu liečenia a obmedzenie v
obvyklom spôsobe života poškodeného v trvaní troch týždňov od 28. 05. 2018 do 18. 06.2018.
Za to obžalovanému prvostupňový súd uložil podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na
§ 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, § 37 písm. f), písm. m) Trestného zákona, nepodmienečný trest
odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) mesiacov, pre výkon ktorého ho zaradil podľa§ 48 ods. 2 písm. b)
Trestného zákona do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Zároveň
podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku prvostupňový súd obžalovaného zaviazal k náhrade škody voči
poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04
Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 35 937 874, vo výške 43,68 eur.
Prvostupňový súd vo vzťahu k výroku o vine odôvodnil rozsudok tým, že na základe vykonaného
dokazovania dospel k jednoznačnému záveru, že obžalovaný R. P. sa dopustil prečinu ublíženia na
zdraví § 156 odsek 1 Trestného zákona. V tomto smere poukázal prvostupňový súd na výpoveď
poškodeného, ktorého výpoveď považuje za konzistentnú, či už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom
pojednávaní,a rovnako aj na výpovede svedkov a to L. T., S. Q., S. T., H. P. ako aj E. G., ktoré zapadajú
do výpovedí poškodeného, pričom tieto si v podstatných častiach žiadnym spôsobom neodporujú,
práve naopak, zhodujú sa, a poukázal aj na odborné vyjadrenie znalca MUDr. Mariana Pamulu. Sám
obžalovaný nespochybňoval, že zranenia poškodeného v inkriminovanú noc mu spôsobil práve on,



pričom na svoju obhajobu uvádzal, že sa len bránil, nakoľko ho mal prvotne napadnúť práve poškodený,
keď ho bol opakovane budiť, aby nechrápal a ktorý sa po ňom zahnal. Takáto obrana obžalovaného však
neobstojí, nakoľko iniciátorom celého incidentu bol práve on, kto napadol ako prvý poškodeného, bez
akejkoľvek odozvy zo strany poškodeného, pričom jeho konanie bolo dovŕšené sekundárnym útokom
so stoličkou, kde dokonca zohol na nej nohu úderom o poškodeného.
Zároveň dospel prvostupňový súd k záveru, že nie je možné predmetný skutok spáchaný obžalovaným
posudzovať v intenciách výtržníctva, nakoľko nedošlo k naplneniu obligatórnej stránky skutkovej
podstaty výtržníctva, a to jeho objektu. Miestom incidentu je ústav na výkon trestu, kde podľa názoru
prvostupňového súdu logicky nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu alebo ohrozeniu práv občianskeho
spolunažívania alebo verejnej mienky. Ústav na výkon trestu je miesto, ktoré nie je verejnosti prístupne,
kde odsúdení odpykávajú svoje nepodmienečné tresty. Nie je teda na mieste len stroho konštatovať,
že pri spáchaní skutku boli prítomní aj ďalší svedkovia, ktorých počet presiahol počet tri, pričom títo
svedkovia sú rovnako odsúdení, ktorí sú nedobrovoľne držaní v ústave na výkon trestu, kde funguje
určitý ústavný poriadok, režim. Nie je možné potom týchto svedkov považovať za verejnosť, spoločnosť,
ktorá má byť objektom výtržníctva.
Vo vzťahu k výroku o treste prvostupňový súd odôvodnil rozsudok tým, že pri nezistení žiadnej
poľahčujúcej a zistení dvoch priťažujúcich okolností ( § 37 písm. f) trestného zákona - spáchal trestný
čin verejne, pred viac ako troma svedkami, § 37 písm. m) Trestného zákona - bol v minulosti súdne
trestaný) uložil obžalovanému podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 2, ods. 4
Trestného zákona (nakoľko bola prevaha priťažujúcich okolností - zvyšovala sa spodná hranica o jednu
tretinu) nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere  13  mesiacov (upravená sadzba po aplikácií §
38 ods. 4 Trestného zákona - sadza 12 mesiacov až 2 roky, pôvodná sadza 6 mesiacov až 2 roky) t. j. na
samej spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, pričom na výkon tohto trestu obžalovaného zaradil do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, pretože obžalovaný už pred spáchaním skutku
vykonával v priebehu 10 rokov nepodmienečný trest odňatia slobody.
K výroku o náhrade škody prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa § 287 ods.
1 Trestného poriadku zaviazal obžalovaného nahradiť poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná
poisťovňa, a. s., so sídlom Panónska cesta 2, 851 04 Bratislava - mestská časť Petržalka, škodu vo
výške 43,68 eur za preplatenú zdravotnú starostlivosť poškodenému. Nárok na náhradu škody bol riadne
a včas uplatnený a na hlavnom pojednávaní oboznámený, pričom prvostupňový súd o nároku ako aj
škode nemal žiadne pochyby. Čo sa týka avizovanej uplatnenej náhrady škody zo strany poškodeného
H. L. I. na hlavnom pojednávaní, tak o tomto prvostupňový súd nerozhodoval, nakoľko poškodený si v
prípravnom konaní neuplatňoval nárok na náhradu, teda nie riadne a včas.
Voči predmetného rozsudku podal obžalovaný riadne a včas odvolanie, ktoré odôvodnil sám ako i
prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Albína Lancza vo viacerých podaniach a odvolací súd ich pre
väčšiu prehľadnosť uvádza v nasledovných bodoch:
1) K prijatiu rozsudku došlo okrem iného aj na základe znaleckého posudku znalca z odboru
zdravotníctvo, ktorý však v predmetnom posudku konštatuje, že dané zranenie bolo možné spôsobiť
jedným, prípadne dvoma údermi o slabej až strednej intenzity. Pri pojednávanej závažnosti spôsobeného
zranenia teda treba vziať na zreteľ aj možnosť, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 123 ods.
2 Trestného zákona, aby bolo možné predmetné zranenie posudzovať za ublíženie na zdraví v zmysle
trestného zákona. Predmetné ustanovenie totiž vyžaduje kumulatívne splnenie podmienok liečenia a
stavu, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.

2) V predmetnom prípade je potrebné poukázať aj na charakter konania spôsobujúceho dané zranenie
v podobe možného jedného úderu slabej intenzity, ktoré konanie by pre svoju závažnosť nemalo byť
posudzované v rovine trestnoprávnej, ale skôr v rovine správneho trestania, v rámci ktorého bola už
obvinenému aj uložená disciplinárna sankcia, ktorú vzhľadom na intenzitu protokolovaného skutku
možno považovať za postačujúcu. V dikcii uvedeného preto prichádza do úvahy aj pojednávanie o
zastavení konania v zmysle splnenia podmienok na takýto postup. Uvedená závažnosť skutku následne
s poukazom na okolnosti prípadu môže napĺňať aj podmienky pre aplikáciu materiálneho korektívu v
danom prípade s následkom v podobe neposudzovania daného skutku ako trestného činu.

3) Došlo k nesprávnemu ustáleniu osoby útočníka a teda osoby, ktorá fakticky iniciovala uvedený
konflikt. Z produkovaných svedeckých výpovedi je totiž preukázané, že zo strany údajného poškodeného
došlo k neprimeranej reakcii na prosby obvineného, aby nechrápal v podobe vyhrážok (vyjadrenia
poškodeného, že obvinenému spraví problémy, ktoré v tom čase obžalovaný mohol dôvodne vyhodnotiť
ako hrozby smerujúce proti jeho telesnej integrite), nad rámec uvedeného došlo aj k prvotnej iniciácii



útoku zo strany poškodeného, a to postavením sa z postele ku konfrontácii obvineného, mávaním rúk a
následným vedením prvého úderu zo strany poškodeného proti obvinenému. Slovné vyhrážky spojené
s narobením problémov, na ktoré nadväzuje fyzický útok v podobe strčenia je podľa názoru obhajoby
nevyhnutné v intenciách primeranej starostlivosti vyhodnotiť za útok, a preto reakcia obžalovaného
spadá nevyhnutne do rámca nutnej obrany. V rámci daného konania následne ak má byť obrana
úspešná, tak niekedy musí napadnutý použiť intenzívnejšie konanie alebo účinnejšie prostriedky než
použil útočník. Na pokrytie celej šírky daného prípadu je potrebné poukázať aj na faktickú fyziológiu
účastníkov daného konfliktu. Poškodený totiž vzrastom a hmotnosťou výrazne prevyšuje obžalovaného,
ktorý aj na základe tejto skutočnosti nemohol po začatí útoku poškodeným v podobe strčenia čakať s
obranou na ďalší prejav poškodeného alebo na jeho razantnejší útok. preto ak chcel útoku zabrániť,
tak musel reagovať bezodkladne po konaní poškodeného. Nad rámec uvedeného správanie a reakciu
obvineného odôvodňuje aj jeho skoršia skúsenosť v rámci ústavu na výkon trestu, kde bol napadnutý
iným odsúdeným, ktorý viedol útok na obvineného nožom. K zabráneniu vážnym zdravotným následkom
došlo len vďaka zákroku spoluodsúdených a dozorcov. Z uvedenej skutočnosti následne vyplýva
odôvodnený strach na strane obžalovaného z opakovania danej situácie, a preto v prípade začiatku
iného útoku na jeho osobu mohol konať aj v silnom rozrušení, strachu a zmätku, ktoré momenty taktiež
posilňujú vylúčenie protiprávností na strane konania obvineného. Existencia takejto extenzívnej reakcie
bola posilnená aj ďalšími okolnosťami ako je nočný čas a tma, ktoré prispievajú k momentu prítomnosti
strachu a zmätku na strane obžalovaného. Aj túto náležitosť právom dovoleného excesu je preto
možné vzhliadať pri hodnotení konania obžalovaného. V uvedenom smere preto možno pojednávať o
nesprávnom posúdení skutkového stavu.

4) Pri posudzovaní výpovede poškodeného treba poukázať na formálny nedostatok v podobe
odmietnutia zloženia prísahy z jeho strany, ktorá skutočnosť robí jeho výpoveď nezákonnou a teda
nepoužiteľnou v danom prípade.

5) Obhajoba upriamila pozornosť na vhodnosť nepoužitia akýchkoľvek svedeckých výstupov z
prípravného konania, a to na podklade súdnej výpovede svedka T., ktorý jasne pertraktoval, že zo
strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k pozmeňovaniu jeho výpovede a k navádzaniu na
inú protokoláciu jeho vyjadrení ako chcel daný svedok (napríklad v podobe, že on vôbec nepotvrdil
ani nevidel žiadny úder stoličkou). V naznačenom smere je preto dôvodná obava z účelového vedenia
aj ostatných výsluchov zo strany orgánov činných v trestnom konaní, z ktorého dôvodu považuje
obhajoba za zákonné a uplatniteľné len bezprostredné výpovede pred súdom, ktoré sa v mnohých, pre
obžalovaného nepriaznivých momentoch, od zápisníc z prípravného konania odlišujú.

6) Podľa obhajoby je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že obvinený bol pridelený na danú izbu len
v horizonte 2 týždne pred incidentom, pričom zvyšok väzňov obývalo spoločne danú izbu po výrazne
dlhší čas. Z uvedeného dôvodu boli väzby spoluväzňov k poškodenému silnejšie ako k obžalovanému
a preto mohli niektoré vyjadrenia modulovať práve v prospech poškodeného.

7) Obhajoba vyjadrila súhlas s právnou kvalifikáciou súdu prvého stupňa v rámci  neposudzovania
daného skutku aj v intenciách výtržníctva. V rámci danej skutkovej podstaty nedošlo k naplneniu jej
obligatórnej stránky v podobe objektu, nakoľko z dôvodu miesta incidentu (ústav na výkon trestu) fakticky
nemohlo dôjsť k žiadnemu porušeniu alebo ohrozeniu práv občianskeho spolunažívania či verejnej
mienky. Z logiky veci je teda vylúčený tento bazálny atribút výtržníctva, čím vzhliadnutie naplnenia tejto
skutkovej podstaty bolo súdom správne vylúčené. Zároveň by nemalo byť odôvodnené aplikovanie
kvalifikovanej skutkovej podstaty výtržníctva (okrem už spomenutých dôvodov) aj s poukazom na
závažnejší spôsob konania vo forme so zbraňou. Jednak je uvedená forma vylúčená pri trestnom
čine ublíženia na zdraví a zároveň je jej použitie neodôvodnené pri konaní v podobe napadnutia
iného, ktoré je svojou povahou blízke konaniu pri ublížení na zdraví, kde je uvedený kvalifikačný
pojem vylúčený. Postupom per analogiam v prospech obvineného by preto malo dôjsť k nemožnosti
použitia daného kvalifikačného pojmu aj pri trestnom čine výtržníctva. Rovnako obhajoba nepovažuje za
správne posudzovanie daného skutku v intenciách súbehu ublíženia na zdraví a výtržníctva spáchaného
napadnutím iného, keďže ublíženie na zdraví by podľa názoru obhajoby malo konzumovať a subsumovať
aj formu napadnutia iného, ktorá odôvodnila spáchanie výtržníctva. Uvedeným posudzovaním daného
skutku, dochádza k neodôvodnenému pripisovaniu tej istej okolnosti v neprospech obžalovaného, ktorý
postup by mal byt' vylúčený s poukazom na princíp „in dubio pro reo“ ako aj zákazu „nie dvakrát za
to isté“, prípadne na podklade konkurencie týchto okolností. V rámci súdom aplikovanej priťažujúcej



okolnosti podľa § 37 písm. f) Trestného zákona by obhajoba podporne odkazuje na argumentáciu
vylučujúcu subsumovanie daného skutku pod režim výtržníctva. Obdobné postupy by totiž mali vylúčiť
aj možnosť aplikácie tejto priťažujúcej okolnosti, keďže v priestore ústavu na výkon trestu podľa nie je
možné spáchať skutok verejne. Tento atribút verejnosti je v režime ústavu absolútne neprítomný, a preto
by sa nemal aplikovať ani pri posudzovaní trestnej činnosti na takomto mieste.

8) V rámci posudzovania právnej stránky danej veci obhajoba apelovala aj na možnosť nevzhliadnuť
priťažujúcu okolnosť recidívy a to práve s poukazom na povahu predchádzajúceho odsúdenia. Toto
skoršie odsúdenie totiž bolo za druhovo odlišnú formu trestnej činnosti a bez akejkoľvek nadväznosti
na prejednávaný skutok. Zároveň došlo v rámci daného skoršieho odsúdenia k použitiu kvalifikovanej
skutkovej podstaty v podobe spáchania skutku na viacerých osobách, hoci objektom ochrany daného
trestného činu prevádzačstvo je záujem krajiny na ochrane štátnej hranice, a preto by tento kvalifikačný
pojem nemal byť aplikovateľný, keďže nie je v príčinnej súvislosti so skutkom.

9) V rámci procesného úkonu preštudovania spisu dňa 29.10.2018 obžalovaný odmietol preštudovať
spis bez obhajcu a požiadal vyšetrovateľa o odročenie úkonu, čo on nezobral do úvahy a spis uzavrel. V
rámci jeho konania podal obžalovaný sťažnosť na Okresný súd Trnava za nezákonné uzavretie spisov
ako aj na zaujatosť vyšetrovateľa a prešetrenie jeho postupu, ktorá od 5.11.2018 doposiaľ nebola nijak
vybavená.

10) Obžalovaný poukázal na výpoveď svedka T., ktorá odznela na dokazovaní pred súdom, z ktorej
vyplýva, že vyšetrovateľ mal voči obžalovanému vykonštruovať dôkazy a to výpoveď T.. Prvostupňový
súd vyhodnotil výpoveď svedka pred súdom ako účelovú a odôvodnil to tak, že svedok T. mu chcel
napomôcť, nakoľko sa už nenachádza vo výkone trestu odňatia slobody, čo obžalovanému príde
nelogické, logickejší záver je ten, že nakoľko sa nachádzal vo výkone trestu a bol pod nátlakom
vyšetrovateľa, ktorý je príslušníkom ZVJS a teda v čase, keď bol svedok vo výkone trestu, bol voči nemu
v postavení moci, svedok pod nátlakom podpísal výpoveď, ktorá sa nezakladala na pravde, tak ako
uviedol vo svojej výpovedi pred súdom.

11) Na súde nevypovedal svedok H. P., hoci obžalovaný na jeho výpovedi trval.

12) Tým, že obžalovaný reflexívne vystrel ruky pred seba, poškodený tvárou vrazil do jeho ruky a tak si
spôsobil zlomeninu nosa, teda zranenie si spôsobil sám poškodený.

13) Zo strany vyšetrovateľa prišlo k nedodržaniu lehoty skráteného vyšetrovania.

Obžalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a sám rozhodol tak, že
obžalovaného oslobodí spod obžaloby, prípadne upustí od uloženia ďalšieho trestu alebo vráti vec súdu
prvého stupňa na nové rozhodnutie.

Voči rozsudku podal dňa 7.10.2019  odvolanie aj poškodený H. L. I., ktoré odôvodnil tým, že nebolo
rozhodnuté o určení výšky škody a následne svoje odvolanie doplnil podaním, v ktorom uviedol, že jeho
výdavky súvisia s jazykovou bariérou, riešením jeho zdravotného stavu a problémami s jeho chrápaním.
Prokurátor odvolanie voči rozsudku nepodal.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala
alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo
podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd
rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby,
alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené
zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným vo vyššie citovanom ustanovení Trestného
poriadku zistil, že nakoľko poškodený H. L. I. bol osobne prítomný pri vyhlásení rozsudku na hlavnom
pojednávaní dňa 17.9.2019, jeho odvolanie, ktoré bolo ním podané dňa 7.10.2019, nebolo podané včas
a preto ho odvolací súd v zmysle § 316 Trestného poriadku zamietol ako oneskorene podané. Naopak



odvolanie obžalovaného proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená,
pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 16.4.2020, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej
prokuratúry, obhajca obžalovaného a prostredníctvom videokonferenčného zariadenia aj obžalovaný.
Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolanie obžalovaného v zmysle § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné zamietnuť.
Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že v plnom rozsahu sa pridržiava odvolania a
jeho písomného vyhotovenia. V zmysle podaného odvolania obhajoba navrhuje vydať oslobodzujúci
rozsudok v prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s inou osobou  tlmočníka. V prípade, že by odvolací
súd uznal vinu, obhajoba navrhla upustiť od potrestania a to vzhľadom na to, že predchádzajúci trest
považuje obhajoba za dostatočný.
Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že sa pridržiava toho, čo uviedol jeho obhajca. Do pozornosti
odvolacieho súdu dal odlišný právny názor na vec, ktorý vyslovil prokurátor Krajskej prokuratúry v
Trenčíne, keď zastavil trestné stíhanie obvineného, pretože disciplinárny trest uložený mu vo výkone
trestu odňatia slobody považoval za dostatočný.
Pri plnení prieskumnej povinnosti krajský súd zistil, že okresný súd, po obdržaní obžaloby vykonal všetky
dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, tieto dôkazy vyhodnotil individuálne a v ich
súhrne podľa pravidiel uvedených v § 2 odsek 12 Trestného poriadku a následne sa dopracoval k
správnemu rozhodnutiu čo do (napadnutého) výroku o vine ako i treste.
Následne v odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd v súlade s ustanovením § 168 ods. 1
Trestného poriadku správne uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové
zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, najmä ak si navzájom
odporujú. Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou a akými právnymi úvahami sa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona v otázke viny
a trestu.
Krajský súd je toho názoru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je presvedčivé,  preto proti nemu
nemá podstatné výhrady a odôvodnenie napadnutého rozsudku si v podstatných častiach osvojuje.
Vo vzťahu k odvolacím námietkam obhajoby odvolací súd uvádza nasledovné:
K bodu 1 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd zistil, že hoci znalec v posudku skutočne
konštatuje, že zranenie bolo možné spôsobiť jedným, prípadne dvomi údermi vedenými päsťou do
oblasti hlavy a tváre, zároveň však rovnako z medicínskeho, ako aj súdne znaleckého hľadiska nevylúčil,
že úderov vedených do oblasti hlavy a tváre poškodeného mohlo byť i viac. Odvolací súd v tomto smere
navyše dodáva, že z pohľadu posúdenia naplnenia podmienok ustanovených v § 123 ods. 2 Trestného
zákona nie je podstatné o koľko úderov išlo, ale aký následok bol spôsobený. Znalec v posudku uviedol,
že celková doba liečenia zranení je približne 2 - 3 týždne, pričom je rovnaká aj práceneschopnosť
poškodeného a poškodený pre zranenie bol obmedzený v bežnom spôsobe života (bolesť, sťažené
dýchanie cez nosové cesty - obmedzenie vo fyzickej záťaži, v manuálnej práci, čiastočne i v zmysle
psychickej aktivity - viď č. l. 135 spisu). Aj podľa odvolacieho súdu tak zranenia popísané v skutkovej
vete (pomliaždenie mäkkých tkanív hlavy a tváre s krvným výronom hlavne okolo ľavého oka, zlomeninu
nosových kostí bez posunu kostných úlomkov, tržno-zmliaždená rana dolnej pery úst, pomliaždenie
mäkkých tkanív ľavého ramena a pomliaždenie mäkkých tkanív driekovej oblasti s krvným výronom)
napĺňajú znaky ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia § 123 ods. 2 Trestného zákona.
K bodu 2 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s názorom
obhajoby, že uvedené konanie obžalovaného postačuje posudzovať iba v rovine správneho trestania.
Naopak má za to, že prvostupňový súd toto konanie vzhľadom na všetky okolnosti prípadu správne
posúdil ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 odsek 1 Trestného zákona. S ohľadom na spôsob
vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku
páchateľa nie je možné konštatovať, že by bola závažnosť spáchaného skutku nepatrná a teda nie je
na mieste aplikácia tzv. materiálneho korektívu.
K obhajobou naznačenej („...prichádza do úvahy aj pojednávanie o zastavení konania v zmysle splnenia
podmienok na takýto postup...“) potrebe aplikácie zásady „ne bis in idem“ (čl. 4 protokolu č. 7 k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd) odvolací súd uvádza, že na zisťovanie trestnoprávneho
charakteru zbiehajúcich sa konaní (v tomto prípade disciplinárne konanie vo výkone trestu a aktuálne
vedené trestné konanie) je potrebné v zmysle rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre Ľudské práva
(a následne aj ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky) aplikovať tzv. „engelovské kritériá“ (Engel
a ďalší proti Holandsku - č. 5100/71 z 8. júna 1976).
Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha
deliktu a tretím povaha a stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe.



Uvedené kritériá majú alternatívnu povahu a na aplikovanie článku 4 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru
sa vyžaduje naplnenie aspoň jedného kritéria. Testovanie jednotlivých kritérií - sa vykonáva zostupne od
prvého k tretiemu, pričom postačuje splnenie aspoň jedného z nich na to, aby predmetné konanie mohlo
byť označené za trestnoprávne v zmysle dohovoru. V prípade, ak delikt nie je podľa vnútroštátneho
práva trestným činom, posudzujú sa ostatné dve kritériá. Povaha deliktu posudzovaná z hľadiska
chráneného záujmu (všeobecný záujem alebo partikulárny záujem) sa skúma z hľadiska, či daný právny
predpis je adresovaný všetkým osobám (trestná povaha) alebo určitej špecifickej skupine subjektov,
ktoré majú osobitné postavenie (napr. sudcovia, lekári, vojaci a pod.). Vo vzťahu k tretiemu kritériu sa
pozornosť zameriava na druh a stupeň závažnosti (tvrdosti) sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe. Ak
alternatívne testovanie druhého a tretieho kritéria neprináša jednoznačnú odpoveď, ktorá by vyvracala
alebo potvrdzovala trestnoprávny charakter predmetného konania, je možné použiť tzv. kumulatívny
prístup.
Z právnej úpravy   disciplinárneho konania voči odsúdeným je zrejmé, že toto nepatrí do sféry trestného
práva (právna úprava disciplinárneho konania voči obvineným a odsúdeným nie je v slovenskom
právnom poriadku súčasťou trestného práva a konanie o disciplinárnom delikte nie je trestným konaním)
a vzťahuje sa na určitú špecifickú skupinu subjektov - odsúdení (predmetná právna norma nie je
adresovaná všetkým, ale výlučne vybranej skupine osôb a je partikulárneho charakteru), teda nespĺňa
prvé dve tzv. engelovské kritériá.
Rozhodujúcim sa tak stáva tretie kritérium - závažnosť a tvrdosť sankcie. Rozhodujúce je, aká sankcia
v danom konaní podľa zákona hrozí, nie aká v skutočnosti bola uložená. V tomto smere odvolací
súd poukazuje na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, kde tento rozhodoval o
trestnoprávnom charaktere disciplinárnych konaní týkajúcich sa práve osôb vo výkone väzby a výkone
trestu (Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu (č. 7819/77 z 28. júna 1984), Mc Feeley proti
Spojenému kráľovstvu (č. 8317/78 z 15. mája 1980), Štitić proti Chorvátsku (č. 29660/03 z 8. novembra
2007), Payet proti Francúzsku (č. 19606/08 z 20. januára 2011), ako aj A. a B. proti Nórsku (č. 24130/11
29758/11 z 15. novembra 2016).
Podľa ustanovenia § 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a
doplnení niektorých zákonov za disciplinárne previnenie možno odsúdenému uložiť tieto disciplinárne
tresty: a) pokarhanie, b) zákaz telefonického volania až na dobu troch mesiacov, c) zákaz najviac dvoch
nákupov potravín, vecí osobnej potreby a iných vecí okrem základných a ďalších potrieb osobnej hygieny
a základných potrieb na korešpondenciu, d) zákaz používania vlastného televízneho prijímača alebo
rádioprijímača až na dva mesiace, e) umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase až
na dobu 20 dní, f) celodenné umiestnenie do uzavretého oddielu až na dobu 14 dní, g) umiestnenie do
samoväzby až na dobu 14 dní, h) prepadnutie veci.
Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že následkom disciplinárnej sankcie je určitá zmena
režimu v rámci výkonu trestu odňatia slobody. Disciplinárna sankcia teda nemá za následok také široké
obmedzenie práv, ako so sebou prináša trest odňatia slobody. Závažnosť a citeľnosť odňatia slobody
(ktoré má trestnoprávny charakter) je podstatne väčšia ako zásah do práv, ktorý je spojený len so zmenou
režimu následkom uloženia disciplinárnej sankcie.
V prípade odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, ktorému bol právoplatne uložený disciplinárny
trest je tiež podstatným posúdenie, či to môže mať vplyv na celkovú dĺžku trestu odňatia slobody napr. z
hľadiska zhoršenia jeho hodnotenia, čím by bola znížená šanca takéhoto odsúdeného na podmienečné
prepustenie z výkonu tohto trestu. Tento vplyv však môže byť iba nepriamy, pretože podľa § 64 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva poriadok výkonu
trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov, hodnotenie správania odsúdeného na základe
udelených disciplinárnych trestov a disciplinárnych odmien je len jedným z aspektov posudzovania
plnenia podmienok podmienečného prepustenia. Hodnotenie totiž zohľadňuje aj aktivitu odsúdeného a
plnenie programu zaobchádzania ako aj resocializačnú prognózu podľa hodnotenia rizika sociálneho
zlyhania. (navyše menovaný obžalovaný bol podľa hodnotenia ZVJS doposiaľ 14 krát disciplinárne
potrestaný, a teda vplyv jedného zo štrnástich disciplinárnych potrestaní ako jedného z aspektov
potenciálneho posudzovania splnenia podmienok podmienečného prepustenia je minimálny)
Na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že právoplatné uloženie disciplinárneho
trestu v zmysle zákona o výkone trestu odňatia slobody fyzickej osobe, ktorá v čase spáchania
disciplinárneho deliktu a právoplatného uloženia disciplinárneho trestu bola vo výkone trestu odňatia
slobody nepredstavuje sankciu, ktorá by dosahovala závažnosť (tvrdosť sankcie) v zmysle tzv. tretieho
engelovského kritéria a na takto uložený disciplinárny trest sa nevzťahuje ochrana podľa článku 4 ods.
1 Protokolu č. 7 k Dohovoru (zásada ne bis in idem) a teda právoplatné uloženie disciplinárneho trestu
nevylučuje vedenie trestného stíhania pre totožný skutok takejto osoby, čo je v súlade aj s ustanovením



§ 52 ods. 3 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, podľa ktorého uložením disciplinárneho trestu nie je vylúčené trestné stíhanie odsúdeného, ak
konanie odsúdeného napĺňa aj znaky skutkovej podstaty trestného činu.
K bodu 3 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že sa nestotožňuje s
vyhodnotením dôkazov tak ako ich prezentuje obhajoba a má za to, že vyhodnotenie dôkazov
prvostupňovým súdom čo do priebehu skutku je správne. Na margo odvolací súd uvádza, že nakoľko
poškodený v čase, keď ho začal obžalovaný budiť spal, je zrejmé, že nemal na obžalovaného
„nachystaný“ nôž, teda argumentácia obhajoby, že sa musel vzhľadom na skúsenosť z minulosti s iným
väzňom automaticky intenzívnejšie brániť voči poškodenému neobstojí a to aj z toho dôvodu, že keď sa
poškodený išiel umyť do kúpeľne, nakoľko začal po úderoch krvácať z nosa a úst, tak ho obžalovaný
ešte jedenkrát udrel kovovou stoličkou do oblasti chrbta, teda vôbec nie je možné hovoriť o primeranej
obrane zo strany obžalovaného a tak ani o nutnej obrane či iných okolnostiach vylučujúcich protiprávnosť
predmetného činu.
K bodu 4 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že hoci zo zvukového záznamu
z hlavného pojednávania zo dňa 14.5.2019 skutočne vyplýva absencia zloženia prísahy zo strany
poškodeného, odvolací súdu má za to, že skutok bolo možné na základe jednak prečítanej výpovede
svedka poškodeného na hlavnom pojednávaní v zmysle § 264 ods. 1 Trestného poriadku (na návrh
obhajoby) ako aj na základe výpovede ostatných svedkov a ostatných zákonne vykonaných dôkazov na
hlavnom pojednávaní spoľahlivo ustáliť tak, ako je uvedený v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
K bodu 5 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že všetci svedkovia zápisnice o ich
výpovediach v prípravnom konaní podpísali, čím verefikovali správnosť predmetných zápisníc a preto
obhajobou prezentovaná dôvodná obava z účelového vedenia výsluchov zo strany orgánov činných
v trestnom konaní je iba ničím nepodloženou domnienkou obhajoby a odvolací súd ju nepovažuje za
relevantnú.
Rovnako tak odvolací súd považuje za ničím nepodloženú domnienku obhajoby skutočnosť uvedenú v
bode 6 odôvodnenia odvolania, že by z dôvodu že obvinený bol pridelený na danú izbu len v horizonte
2 týždne pred incidentom, pričom zvyšok väzňov obývalo spoločne danú izbu po výrazne dlhší čas, mali
svedkovia niektoré svoje vyjadrenia modulovať v prospech poškodeného.
K bodu 7 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že vzhľadom na absenciu
odvolania prokurátora v neprospech obžalovaného, nie je možné rozhodnúť v neprospech obžalovaného
a teda ani sprísniť právnu kvalifikáciu skutku oproti tomu, ako ho právne kvalifikoval prvostupňový súd.
Odvolací súd sa však nestotožňuje s argumentáciou obhajoby, že by predmetný skutok nebol spáchaný
verejne, nakoľko ustanovenie § 122 ods. 2 písm. b) Trestného zákona jednoznačne uvádza, že Trestný
čin je spáchaný verejne, ak je spáchaný pred viac ako dvoma súčasne prítomnými osobami, pričom
z vykonaného dokazovania vyplýva, že predmetný skutok bol bezpochyby spáchaný pred viac ako
dvoma súčasne prítomnými osobami a preto aj je na mieste aplikácia priťažujúcej okolnosti v zmysle
ustanovenia § 37 písm. f) Trestného zákona.
K bodu 8 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 37
písm. m) Trestného zákona nie je rozhodujúce či išlo o obdobný trestný čin alebo o druhovo odlišný
a zároveň v tomto konaní nie je možné preskúmavať správnosť právnej kvalifikácie skutku v inom
právoplatne skončenom trestnom konaní. Odvolací súd má za to, že prvostupňový súd postupoval
správne, keď vzhliadol u obžalovaného aj priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona.

K bodu 9 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd zistil, že zo zápisnice o preštudovaní
vyšetrovacieho spisu zo dňa 29.10.2018 vyplýva, že obvinený sa zúčastnil preštudovania spisu od 9:00
do 10:00 hod, pričom mal aj návrhy na doplnenie vyšetrovania, ktoré poverený príslušník ZVJS zamietol.
Obvinený odmietol podpísať zápisnicu z dôvodu, že sa úkonu nezúčastnil ustanovený obhajca. Z č. l. 192
spisu vyplýva, že obhajca bol v dostatočnom časovo predstihu dňa 22.10.2018 upovedomený o termíne
úkonu - preštudovania spisu dňa 29.10.2018 a zároveň mu bola daná možnosť, že v prípade, ak mu
dátum a čas preštudovania nevyhovuje, aby dal obratom vedieť. Obhajca potvrdil doručenie oznámenia
a uviedol, že z jeho strany nebude mať návrhy na doplnenie dokazovania. Podľa odvolacieho súdu tak
v tomto smere neprišlo zo strany orgánov činných v trestnom konaní k porušeniu práva na obhajobu
obvineného.

K bodu 10 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že sa stotožnil s hodnotením
dôkazu - výpovede svedka T., prvostupňovým súdom a na toto hodnotenie bez potreby opakovania
odkazuje.



K bodu 11 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd zistil, že výpoveď svedka H. P. z
prípravného konania zo dňa 16.10.2018 (č. l. 114-117) bola čítaná v zmysle  §  263 ods. 3 písm. a)
Trestného poriadku, nakoľko svedok sa najskôr bez ospravedlnenia nedostavil a následne sa mu už
nedarilo doručiť predvolanie ani cestou polície a účinkom sa minula aj snaha o jeho predvedenie (viď č.
l. 316). Odvolací súd má za to, že boli splnené zákonné predpoklady na čítanie výpovede uvedeného
svedka z prípravného konania v zmysle  §  263 ods. 3 písm. a) Trestného poriadku.

K bodu 12 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, že interpretácia priebehu skutku
uvedená obžalovaným (poškodený tvárou vrazil do jeho ruky a tak si spôsobil zlomeninu nosa) sa javí
ako absurdná a nevyplýva z vykonaného dokazovania.

K bodu 13 odôvodnenia odvolania obžalovaného odvolací súd uvádza, lehota uvedená v § 203 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku (skrátené vyšetrovanie treba skončiť spravidla do dvoch mesiacov od
vznesenia obvinenia) je poriadkovou lehotou, ktorej nedodržanie samé o sebe nemá vplyv na zákonnosť
prípravného konania.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd považuje napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa čo do
napadnutého výroku o vine ako i treste za správny a zákonný a za správne a zákonné považuje aj
konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo, odvolanie obžalovaného podľa § 319 Trestného
poriadku ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3T/83/2018", "guid": "4b97cd6d-5646-401f-8fa3-b5f345cbc29e:255b6387-8d06-49a1-b527-4624590c4e39", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}