Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 9CoCsp/48/2020 z 26. 10. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 26. októbra 2020, sp. zn. 9CoCsp/48/2020, ECLI:SK:KSTT:2020:2118201848.1 Krajský súd Trnava | 9CoCsp/48/2020 | ECLI:SK:KSTT:2020:2118201848.1 | 2020-10-26 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Spotrebiteľské zmluvy Citované ustanovenia: § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z., § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., § 389 ods. 1 písm. b) CSP, § 389 ods. 1 písm. c) CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/526128fa-52c9-4b01-bfe6-b439ea9e35e9 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2118201848.1 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/48/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118201848
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2118201848.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v spore žalobcu: Intrum Slovakia, s.r.o., IČO: 35 831 154,
so sídlom Bratislava, Mýtna 48, zastúpeného AK: JUDr. Ján Šoltés, so sídlom Bratislava, Mýtna 48, proti
žalovanej: Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., H. XX/XX, o zaplatenie 1.052,98 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie žalobcu pri rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 38Csp/32/2018-57 zo dňa 29. januára
2020 v spojení s uznesením č. k. 38Csp/32/2018-88 zo dňa 17. apríla 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch
II. a III. r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom v spojení s uznesením označenými v záhlaví súd prvej inštancie I. výrokom
uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 797,89 Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 5,05 % ročne zo sumy 797,89 Eur od 05.05.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo zvyšku žalobu zamietol, III. výrokom rozhodol, že žalobca má
voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52% trov konania.

2. Rozhodnutie odôvodnil s použitím a citáciou § 488, § 489, § 657, § 658, § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 9,
§ 565, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2 písm. f), j), k), § 11
ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“),
§ 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom ku dňu omeškania, s poukazom aj na procesné
ustanovenia § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 290, § 295, § 297 Civilného sporového poriadku. Vecne
uzavrel, že právny vzťah založený zmluvou o pôžičke je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou
zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a
zákona o spotrebiteľských úveroch. Právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaná ako dlžník
uzavreli dňa 26.5.2014 Zmluvu o pôžičke č. 7138324, na základe ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť
žalovanej pôžičku v sume 1.200,- Eur, ktorú sa žalovaná zaviazala splácať v 24 mesačných splátkach vo
výške 65,92 Eur s poistením, 65,92 Eur bez poistenia. Ročná úroková sadzba a RPMN boli dojednané
vo výške 32 %, priemerná hodnota RPMN bola uvedená vo výške 49,67 %. Termín konečnej splatnosti
úveru bol určený spôsobom 5/2016. Žalovaná na uvedenú zmluvu (Prehľad splátok a úhrad) zaplatila
sumu 402,11 Eur. Predžalobnou upomienkou zo dňa 27.2.2015 vyzval právny predchodca žalobcu
žalovanú, aby nedoplatok na splátkach bezodkladne uhradila, pričom ju zároveň upozornil na možnosť
zosplatnenia. Predžalobná výzva bola žalovanej doručovaná na adresu uvedenú v zmluve, pričom táto
sa právnemu predchodcovi žalobcu vrátila 20.3.2015 ako neprevzatá v odbernej lehote. Oznámením o
vyhlásení okamžitej splatnosti úveru zo dňa 29.4.2015 právny predchodca žalobcu žalovanej oznámil,
že úver zosplatnil (ku dňu 19.4.2015 podľa prehľadu splátok a úhrad). Žalovaná zosplatnenie dlhu
nepoprela, do dňa podania žaloby dlžnú sumu neuhradila. Zmluvou o postúpení pohľadávok bola
pohľadávka ku dňu 21.5.2018 postúpená zo spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s. na spoločnosť



žalobcu. Nakoľko zmluva má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti
ustanovené zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zistil,
že neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Lehota splatnosti je určená iba určením mesiaca a roku, čo
nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Rovnako chýba v zmluve aj obsahová
náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a síce výška, počet a termíny
splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky bez bližšej
špecifikácie. Uvedené nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby z iných ustanovení
zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Spotrebiteľský úver sa považuje v zmysle ustanovenia § 11
ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch za bezúročný a bez poplatkov. Žalobca, ktorý je v
konaní aktívne legitimovaným z dôvodu postúpenia pohľadávky od právneho predchodcu, nemá nárok
na zaplatenie úroku z pôžičky, ani žiadnych poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutej sumy pôžičky po
odrátaní plnenia zo strany žalovanej. Nebolo sporné, že žalovanej bol poskytnutý úver vo výške 1.200,-
Eur, a že žalovaná na splátkach zaplatila sumu 402,11 Eur. Z vyššie uvedených dôvodov okresný súd
žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 797,89 Eur (1.200 - 402,11). Keďže žalovaná peňažný záväzok
včas a riadne nesplnila, vznikol žalobcovi nárok požadovať od žalovanej popri plnení istiny vo výške
797,89 Eur i úrok z omeškania, nakoľko ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu. Žalovaná sa
dostala do omeškania so zaplatením peňažného dlhu dňa 5.5.2015, pretože právny predchodca žalobcu
žalovanú vyzval k úhrade všetkých splátok jednorazovo listom zo dňa 29.4.2015. Žalovanej bola zásielka
doručovaná obyčajnou listovou zásielkou, pričom v zmysle zmluvných podmienok sa zásielka považuje
za doručenú dňa piatym dňom po dní keby bola písomnosť daná na poštovú prepravu, t. j. dňom
4.5.2015. Žalovaná sa nasledujúcim dňom, t. j. 5.0.2015 dostala do omeškania. S poukazom na § 3
nariadenia vlády SR č. 87/1995 Zb. má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5
percentuálnych bodov viac, ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému
dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, t. j. odo dňa nasledujúceho po splatnosti vo výške 5,05%
(0,05% + 5) ročne. Okresný súd priznal popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo
výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 797,89 Eur od 5.5.2015 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti (II. výrok)
žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného
sporového poriadku, keď žalobca žiadal uložiť povinnosť žalovanej zaplatiť mu sumu 1.052,98 Eur.
Okresný súd priznal žalobcovi sumu 797,89 Eur s príslušenstvom. Úspech žalobcu v pomere k
žalovanej pohľadávke teda predstavuje 76 %, úspech žalovanej v pomere k žalovanej pohľadávke potom
predstavuje 24 %, potom čistý úspech žalobcu je v pomere 52 % (76% - 24%). Žalobca bola teda v
konaní čiastočne úspešný, vo výroku III. mu bol priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 52
%. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku rozhodne súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

4. Proti tomuto rozsudku výlučne II. a III. výroku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal jeho zmeny
tak, že súd žalobe vyhovie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Zároveň
si uplatnil náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v konaní pred súdom prvej inštancie, súdny
poplatok za podané odvolanie, náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej pomoci v plnom
rozsahu. Argumentoval tým, že právny názor okresného súdu, že úver je nutné považovať za bezúročný
a bez poplatkov z dôvodu: a) nerozloženia úverových splátok na jej jednotlivé zložky, tj.
splátku istiny, úrokov a poplatkov; b) neuvedenia termínu konečnej splatnosti úveru; nie je správny a je
v rozpore s čl. 10 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ako právne záväzným aktom
Európskeho spoločenstva, ktorý má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy SR prednosť pred zákonom a zároveň
aj v rozpore s právnym názorom vyjadreným v Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej
veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ktorým sú slovenské súdy viazané. Okresný
súd bol povinný prihliadať uvedený rozsudok, keďže má prednosť pred zákonom o spotrebiteľských
úveroch. Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 v právnej veci C-42/15, Home Credit
Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová by totiž členské štáty nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti,
ktoré smernica 2008/48/ ES neupravuje. Podľa jej článku 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) zmluva
o úvere na dobu určitú nemusí v čase jej uzatvorenia obsahovať presné určenie, aká časť splátky sa
použije na splátku istiny a aká jej časť na bežné úroky a poplatky. a) Rozloženie splátok v členení
na istinu, úrok a poplatky priamo v základných náležitostiach úverovej zmluvy predstavuje rozpor s
požiadavkou stručnosti, prehľadnosti, určitosti a zrozumiteľnosti základných náležitosti úverovej zmluvy



ako právneho úkonu. Neexistuje racionálny dôvod, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere mala byť už
v hlavných zmluvných dojednaniach zložitejšia ako napr. zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného
zákonníka. Súdny dvor Európskej únie v prejudiciálnom konaní C-42/2015 začatom na návrh Okresného
súdu Dunajská Streda rozsudkom zo dňa 9.11.2016, rozhodol aj o práve členského štátu vnútroštátnou
úpravou rozširovať obligatórne náležitosti úverovej zmluvy nad rámec Smernice 2008/48/ES, ako aj jeho
právo zákonom sankcionovať absenciu niektorej z náležitostí úverovej zmluvy tak, že úver je bezúročný
a bez poplatkov. V prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. i) v spojení s písm. h) Smernice
2008/48/ES vykladať tak, že zmluva o úvere na dobu určitú, pri ktorej dochádza k splácaniu/amortizácii
istiny úveru v rámci jednotlivých splátok, nemusí v čase uzavretia obsahovať presné určenie, aká časť
každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky (t. j.
súčasťou zmluvy nemusí byť presný splátkový kalendár/amortizačná tabuľka), ale že tieto údaje môžu
byť obsiahnuté v splátkovom kalendári/amortizačnej tabuľke, ktorú veriteľ predloží dlžníkovi na jeho
žiadosť, alebo článok 10 ods. 2 písm. h) zaručuje dlžníkovi dodatočné právo žiadať výpis z amortizačnej
tabuľky k určitému konkrétnemu dňu počas trvania zmluvy o úvere, no toto právo nezbavuje zmluvné
strany povinnosti, aby rozdelenie jednotlivých plánovaných splátok (splatných podľa zmluvy o úvere
počas doby jej trvania) na úhradu istiny a úhradu bežných úrokov a poplatkov bolo obsiahnuté už v
samotnej zmluve, a to spôsobom individualizovaným pre danú konkrétnu zmluvu(?), Súdny dvor EÚ
rozhodol, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice stanovuje, že zmluva musí uvádzať iba výšku, počet
a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3. uvedenej smernice
vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania
zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení
je potrebné konštatovať, že Smernica 2008/48/ES nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere
takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o možnosť členských štátov stanoviť takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave, je dôležité zdôrazniť, že pokiaľ ide o zmluvy patriace do
pôsobnosti Smernice 2008/48/ES, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej
patria tieto povinnosti (pozri analogicky rozsudok z 12. júla 2012, SC Volksbank România, C/602/10,
EU:C:2012:443, body 63 a 64). Ustanovenie článku 10 ods. 2 písm. u) Smernice 2008/48/ES sa nemá
vykladať tak, že oprávňuje členské štáty, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť
zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 uvedenej
smernice. Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice 2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že zmluva o
úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme
amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto
ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto
povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. V prejudiciálnej otázke, či sa článok 23 Smernice
2008/48/ES má vykladať tak, že nebráni tomu aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave
stanovil, že v prípade ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto
Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov(?), Súdny dvor
EÚ rozhodol, že voľba režimu sankcií je ponechaná na zváženie členského štátu avšak ich tvrdosť musí
byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú. Sankcia spočívajúca v strate nároku veriteľa na
úroky a poplatky je primeraná v prípade, že zmluva o úvere neobsahuje najmä náležitosti ako je ročná
percentuálna miera nákladov, počet a frekvenciu splátok, prípadne existenciu notárskych poplatkov
a prípadne požadované záruky a poistenia, tak ako to upravuje článok 10 ods. 2 Smernice, teda tie
náležitosti zmluvy o úvere, ktorých neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah
svojho záväzku. Súdny dvor Európskej únie tak rozhodol, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. i) zákona
č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (súčasný § 9 ods. 2 písm. k) z.č. 129/2010 Z.z.) je v
rozpore so Smernicou 2008/48/ES, t.j. záväzným prameňom práva. Tiež vylúčil oprávnenosť sankcie
straty nároku na úroky a poplatky v prípade, že úverová zmluva neobsahuje rozdelenie úverovej splátky
na jej jednotlivé zložky, tj na časť istiny, časť úrokov a časť poplatkov, podľa vnútroštátneho práva,
keďže nejde o obligatórnu náležitosť úverovej zmluvy v zmysle Smernice 2008/48/ES a tak ani o takú
náležitosť, ktorej absencia by bola spôsobilá spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho
záväzku. Z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 možno vyvodiť záver, že iba porušenie povinnosti
veriteľa podstatným spôsobom môže byť sankcionované zánikom nároku veriteľa na úroky a poplatky.
Náš právny predchodca neporušil žiadne povinnosti, preto nám vznikol nárok aj na zaplatenie zmluvne
dojednaných úrokov ako odplaty poskytnutého úveru. Zároveň poukazujeme na rozhodnutie Súdneho
dvora EÚ C-565/2012 zo dňa 27.3.2014, podľa ktorého tvrdosť sankcií pre veriteľa musí byť primeraná
závažnosti jeho porušení, ako i na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-348/2014 zo dňa 9.7.2015, podľa
ktorého čl. 4 Smernice č. 87/102/EHS zo dňa 22.12.1986 (jedná sa o Smernicu, ktorá predchádzala



Smernici 2008/48/ES) vyžaduje, aby dlžník pri uzavretí zmluvy o úvere poznal všetky okolnosti, ktoré
môžu mať vplyv na rozsah jeho záväzku. Z uvedeného vyplýva, že ak nebude v zmluve uvedená
náležitosť, ktorá nemôže mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah jeho záväzku, nebude spravidla
a v zásade sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti primeraná. Poukázal na rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici pod sp. zn. zn 2Co/284/2017, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici pod sp.zn.
15Co/225/2017, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrice pod sp.zn. 16Co/105/2017 a uznesenie
NS SR pod sp.zn. 3Cdo/146/2017, ktorým je vyslovený právny názor súdom prvej inštancie prekonaný.
Podporne odkázal na závery Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo vec C-331/2018. K uvedeniu termínu
konečnej splatnosti úveru mesiac+rok (5/16) bola uvedením splnená zákonná požiadavka v súlade
s platnými právnymi predpismi. Odkázal na vyhlášku MFSR č. 620/2007 Z. z., ktorou sa ustanovuje
vzor formulára o zmluvných podmienkach zmluvy o spotrebiteľskom úvere, konkrétne prílohu v časti
vysvetliviek 2C. Splatnosť jednotlivých úverových splátok bola podľa čl. 6, bod 6.1., 6.2. a 6.3. zmluvných
podmienok úverovej zmluvy stranami dohodnutá k 20.dňu v mesiaci, so splatnosťou prvej mesačnej
splátky 20.dňa v mesiaci nasledujúceho po mesiaci, v ktorom došlo k uzavretiu úverovej zmluvy. Úverová
zmluva bola uzavretá dňa 26.5.2014, splatnosť prvej úverovej splátky tak nastala 20.6.2014, konečná
splatnosť úveru a doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere pri počte 24 mesačných splátok by tak za
riadneho plnenia nastala dňa 20.5.2016. Žalovaný ako spotrebiteľ mal možnosť bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich
mu z úverovej zmluvy. V spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20.dňu v mesiaci je termín konečnej
splatnosti úveru stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek zložitých matematických operácií. V
prejudiciálnej otázke: Má sa článok 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 vykladať tak, že údaje
vyžadované týmto ustanovením (konkrétne‚ frekvencia splátok'), musí byť v zmluve individualizovaný
na podmienky danej konkrétnej zmluvy [v princípe uvedením presných dátumov (deň, mesiac, rok)
splatnosti jednotlivých splátok], alebo postačí, ak sú v zmluve obsiahnuté všeobecným odkazom na
objektívne zistiteľné parametre, z ktorých je možné ich odvodiť (napríklad klauzulou ‚mesačné splátky
sú splatné najneskôr do 15. dňa každého kalendárneho mesiaca', prvá splátka je splatná do jedného
mesiaca od podpisu zmluvy a každá ďalšia splátka je splatná vždy po jednom mesiaci od splatnosti
predošlej splátky' alebo iným podobným spôsobom)? Súdny dvor EÚ rozhodol, že cieľ vyššie uvedeného
ustanovenia je splnený, ak podmienky úverovej zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok. Za daných okolností sa má článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice
2008/48/ES vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť
každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú
spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok.

5. Žalovaná odvolanie nepodala, ani sa k doručenému odvolaniu nevyjadrila.

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej
aj „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods.
1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 CSP) a že odvolateľ
v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal rozhodnutie v
napadnutom zamietajúcom výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania
(§ 380 ods. 1 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby
zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, v dôsledku čoho
je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/
CSP) a vec mu vrátiť v zrušenom rozsahu (II. a III. výrok) na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391
ods. 1 CSP).

7. Vyhovujúci I. výrok nebol napadnutý odvolaním strán, preto nadobudol právoplatnosť.

8. Predmetom odvolacieho prieskumu sa stal napadnutý zamietajúci II. výrok a (závislý) III. výrok o
náhrade trov konania. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu (nesúhlas s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru z dôvodu absencie náležitostí podľa § 9 ods. 2 písm. f/ a k/ zákona o
spotrebiteľských úveroch) je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne s
ohľadom právne posúdenie žalobcovho nároku, tento čiastočne zamietol (suma 255,09 Eur s úrokom z
omeškania 5,05 % ročne zo sumy 255,09 Eur od 5.5.2015 do zaplatenia).



9. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl
súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne
právne závery.

10. Súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch upravujúceho
zmluvu o spotrebiteľskom úvere (§ 1 ods. 2), keď uzavrel, že uzavretá zmluva je zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľskou zmluvou (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka).

11. Uzavretú zmluvu o spotrebnom úvere aj odvolací súd hodnotí za zmluvu spotrebiteľskú tak, ako
to uzavrel správne aj súd prvej inštancie, a nespochybnil ani žalobca. Žalobca ako právnická osoba
poskytol v rámci svojho podnikania úver žalovanej, ktorá nekonala v rámci predmetu svojho povolania
alebo podnikania. Predmetom zmluvného vzťahu bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru za podmienok
dojednaných v úverovej zmluve. Spotrebiteľská zmluva nesmie obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a pokiaľ
zmluva obsahuje takéto neprijateľné podmienky, tak tieto sú neplatné. Okrem toho v pochybnostiach o
obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Z uvedeného potom
vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi úverovej zmluvy ňou založený je nevyhnutné posudzovať
podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc
zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom
prípade je zákon o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka,
má prednosť pred všeobecnou úpravou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny
vzťah posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení
zákona o spotrebiteľských úveroch.

12. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla
2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej aj „smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia.

13. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice, zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza v prípade
amortizácie istiny na základe zmluvy o úvere s dobou určitou právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z
účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a
kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy o úvere. Amortizačná tabuľka uvádza splátky, ktoré sa
majú zaplatiť, a lehoty a podmienky ich úhrady; amortizačná tabuľka obsahuje rozpis každej splátky
s uvedením amortizácie istiny, úrokov vypočítaných na základe úrokovej sadzby úveru a prípadne i
dodatočné náklady; ak úroková sadzba nie je fixná alebo sa dodatočné náklady podľa zmluvy o úvere
môžu zmeniť, amortizačná tabuľka zrozumiteľne a stručne uvádza, že údaje v nej uvedené budú platné
len do najbližšej zmeny úrokovej sadzby úveru alebo dodatočných nákladov v súlade so zmluvou o
úvere.

14. Podľa čl. 10 ods. 3 smernice, keď sa uplatňuje odsek 2 písm. i), veriteľ sprístupní pre spotrebiteľa
výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, a to bezplatne a kedykoľvek počas celej dĺžky trvania zmluvy
o úvere.

15. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home
Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová (ďalej aj „rozsudok vo veci C-42/15“) konštatoval, že článok 10
ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o
úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky
tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod
50. rozsudku), článok 10 ods. 2 písm. h) smernice stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať
k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia (bod
52. rozsudku). Ďalej konštatoval, že z článku 10 ods. 2 písm. i) a článku 10 ods. 3 smernice vyplýva,



že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy
odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53. rozsudku), že pokiaľ ide o zmluvy patriace
do pôsobnosti smernice 2008/48, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré
táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej
patria tieto povinnosti (bod 55. rozsudku). Tiež konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59.
rozsudku).

16. Podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase
uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho
zákonníka musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

17. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k zákonu o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch
a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa uvádza, že predložený návrh
zákona „je svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/
ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení
smernice Rady 87/102/EHS do slovenského právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude
slovenský úverový trh zosúladený v rámci vnútorného trhu Spoločenstva, čo prispeje k posilneniu dôvery
a právnej istoty spotrebiteľov a poskytovateľov spotrebiteľských úverov najmä
pri cezhraničných transakciách“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa
konštatuje, že predkladaným zákonom je smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku
v plnom rozsahu.

18. V dôvodovej správe k ustanoveniu § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sa zdôrazňuje
zásadný význam ochrany spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo
informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o
spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku, menu spotrebiteľského úveru a podmienky
upravujúce jeho čerpanie (v zmluve musí byť zrozumiteľne uvedené, aká je celková výška a mena
poskytnutého spotrebiteľského úveru, prípadne strop, do ktorého spotrebiteľ môže opakovane čerpať
finančné prostriedky). Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí upravovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť zrozumiteľne informovaný, v akých termínoch,
resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky)
vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

19. Smernica je špecifickým prameňom práva (norma práva) Európskej únie a vyžaduje
od členských štátov, aby dosiahli cieľ sledovaný smernicou prijatím transpozičných opatrení vo svojom
právnom poriadku. Členský štát musí transpozíciu smernice uskutočniť spôsobom plne zodpovedajúcim
potrebám jasnosti a určitosti. Na tento účel musia byť ustanovenia smernice vykonané tak, aby bola ich
záväznosť nespochybniteľná a aby sa zachovala ich konkrétnosť, presnosť a jasnosť. Nakoľko v sporoch
medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, vnútroštátne súdy musia skúmať,
či môžu normu práva Európskej únie transponovanú určitým zákonom vykladať eurokonformne. Tento
nepriamy účinok smernice nie je absolútny - eurokonformný výklad zákona nemôže nahradiť výslovné
znenie zákona; v opačnom prípade by išlo o výklad contra legem. To však nič nemení na tom, že zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnosť (rozsudok
Súdneho dvora Európskej únie C-212/07, bod 110.).

20. Rozsudok vo veci C-42/15 konštatoval, že smernica bráni členským štátom, aby vo svojej
vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie,
ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných
súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere
zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v
ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami



úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h) smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o
spotrebiteľskom úvere ... musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi
úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“ (§ 9 ods. 2 písm. k/) zákona o
spotrebiteľských úveroch). Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v
úvodnej časti dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo
transponovať smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo
prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo v rozpore s článkom
10 ods. 2 smernice.

21. V obdobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa
22.2.2018 uvádza: „Eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z.,
ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách
uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali
presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na
istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza
pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia
eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru
zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má všeobecné
náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku
úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva
o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny
úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) (písm.
l) od 1.4.2015 do 30.4.2018) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie
nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok,
to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť
spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri
uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke
(výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým
poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny
po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej
splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky
podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo
forme amortizačnej tabuľky.“

22. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje tiež na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k
danej otázke, a to uznesenie sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018. Najvyšší súd Slovenskej republiky
sa v tomto rozhodnutí tiež venoval výkladu ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k/ (písm. l) od 1.4.2015
do 30.4.2018 zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého je zrejmá možnosť a tým aj nutnosť
eurokonformného výkladu daného ustanovenia s poukazom na článok 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a
o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Cdo/211/2017 zo dňa 23.4.2018 vyplýva: „Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere,
ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok úrokov a iných poplatkov, je
potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. umožňuje
dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie
vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije
na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo,
aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v
tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadá na istinu, istinu, úverový úrok a iné platby“.

23. Obdobne rozhodol Najvyšší súd aj vo veciach sp. zn. 3Cdo/56/2018, sp. zn. 4Cdo/187/2017, sp.
zn. 6Cdo/113/2018.

24. Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku vo veci C-42/15, účelu
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch a
čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie Najvyšším súdom Slovenskej republiky odvolací súd



uzavrel, že predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o
spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej
anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch hovorí o výške,
počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že
sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t. j. istine,
úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu,
úroky a iné poplatky.

25. Zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení oznámenia o oprave chyby č. 299/2017 Z. z., došlo k zmene (medziiným)
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v tom zmysle, že sa v ňom s
účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú slovami
„frekvenciu splátok “. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v rozsudku vo veci C-42/15.
Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu
predmetného ustanovenia, ktorú bolo (podľa vyššie uvedeného názoru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky) možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným
výkladom.

26. Vo vzťahu k náležitostiam zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch,
ktorý vyžaduje, aby bola v zmluve uvedená doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín
konečnej splatnosti úver, odvolací súd v zhode s námietkami žalobcu uvádza, že zmluva túto náležitosť
obsahuje. Z predloženej úverovej zmluvy a zmluvných podmienok vyplýva dojednanie termínov
splatnosti úverových splátok tak, že prvá splátka je v zmysle čl. 6 bod 6.3 zmluvných podmienok splatná
20.6.2014 (mesiac po uzatvorení zmluvy) a každá nasledujúca je splatná v 20. deň v mesiaci tak, že
posledná splátka a termín konečnej splatnosti úveru pri počte 24 splátok vychádza logicky na 20.5.2016.
Žalovaná ako spotrebiteľka mala možnosť (bez väčších komplikácií a s istotou) identifikovať dátumy
a termíny splatnosti všetkých splátok za účelom splnenia povinností vyplývajúcich z úverovej zmluvy.
Aj keď zmluva konkretizuje termín konečnej splatnosti v podobe mesiac/rok a neuvádza presný dátum
(deň/mesiac/rok) trvania zmluvy, veriteľ použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ
musí v danom prípade vedieť aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná
splatnosť poskytnutého úveru; uprednostnením výkladu „e ratione legis“ možno konštatovať, že zmluva
o spotrebiteľskom úvere obsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch
aj vtedy, ak veriteľ použije objektívne zistiteľné kritériá, z ktorých je nepochybne možné určiť dobu trvania
zmluvy a termín konečnej splatnosti úveru bez akýchkoľvek pochybností poskytuje relevantnú informáciu
o tom, že dlžníčka bude musieť úver splácať do 5/2016 a v spojení s dojednaním splatnosti splátok k 20.
dňu v mesiaci je termín konečnej splatnosti úveru potom stanovený bez potreby použitia akýchkoľvek
zložitých matematických operácií na 20.5.2016. Keďže spotrebiteľka disponovala informáciou, aká bola
doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy bola konečná splatnosť poskytnutého úveru, je cieľ
sledovaný § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnutý.

27. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu vrátane citovanej judikatúry potom predmetná
zmluva o úvere obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov ako aj §
9 ods. 2 písm. f) a záver súdu prvej inštancie o tom, že predmetný spotrebiteľský úver sa považuje v
dôsledku absencie týchto údajov za bezúročný a bez poplatkov podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm.
a) citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť odvolacej
námietky, že preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení
o otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcej z ustanovenia § 9 ods. 2
písm. f), k) zákona, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie
je bezúročný podľa ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd
uzatvára, že odvolanie žalobcu je v tomto smere dôvodné.

28. Vzhľadom potom na nesprávny právny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru pre absenciu
obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere, ktorými sú výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným



zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia a doba trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru sa potom súd
prvej inštancie nezaoberal právnou a vecnou dôvodnosťou žalobcom uplatňovaného zamietnutého
nároku žalobcu vrátane úroku z omeškania a v tomto smere nevykonal ani potrebné dokazovanie
nevyhnutné pre rozhodnutie veci. Rovnako je potrebné zaoberať sa otázkou, či si poskytovateľ úveru
splnil svoje predzmluvné povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch a dostatočne
skúmal bonitu žalovaného, zároveň posúdiť, či zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky, teda také
ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, napr. takých, ktoré požadujú od spotrebiteľa plnenie za
službu, ktorej poskytnutie dodávateľom v prevažnej miere nesleduje záujmy spotrebiteľa, ako sú rôzne
poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za výzvy, upomienky a pod.). V tejto
súvislosti odvolací súd odkazuje na ustanovenie § 295 Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého
v danom spore, ktorý je sporom s ochranou slabšej strany, súd môže vykonať aj tie dôkazy, ktoré
spotrebiteľ nenavrhol, ak je to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci, pričom súd aj bez návrhu obstará
alebo zabezpečí takýto dôkaz.

29. S poukazom na vyššie uvedené bolo potom nevyhnutným, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v (závislom) výroku III. o náhrade trov konania
zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ CSP) a vec vrátil súdu prvej inštancie v zrušenom rozsahu na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).

30. Povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa
pritom vecnou aj právnou správnosťou a dôvodnosťou žalobcom uplatneného nároku, za tým účelom v
súlade s ustanovením § 295 Civilného sporového poriadku doplniť dokazovanie, jeho výsledky opätovne
komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne znova vo
veci rozhodnúť, pričom rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného
sporového poriadku odôvodniť.

31. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania
(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

32. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o nároku na náhradu trov konania pred
súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).

33. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia



právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).