Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 25Co/9/2020 z 24. 11. 2020 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 24. novembra 2020, sp. zn. 25Co/9/2020, ECLI:SK:KSTT:2020:2618200322.2 Krajský súd Trnava | 25Co/9/2020 | ECLI:SK:KSTT:2020:2618200322.2 | 2020-11-24 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 255 ods. 1 CSP, § 255 ods. 2 CSP, § 142 ods. 1 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/cc9be00f-646c-415f-af69-b258981c2953 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2618200322.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/9/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2618200322
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Lucia Mizerová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2618200322.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová a sudkýň: JUDr.
Ľubica Spálová a JUDr. Martina Valentová, v právnej veci žalobkyne: K. D., nar. XX.X.XXXX, adresa T.,
G. XXXX/XX, zastúpenej advokátkou: prom. práv. Iveta Orlíková, so sídlom Trnava, Kapitulská 6, proti
žalovaným: 1. F. L., nar. XX.X.XXXX, adresa D., N. XXX/XX, 2. H. Q., nar. XX.X.XXXX, adresa D., G.
XXX/XX, 3. C. T., nar. XX.X.XXXX, adresa D., I. E. XXX/XX, 4. C. I., nar. XX.X.XXXX, adresa F., M. H. R.
XXXX/XX, všetky žalované zastúpené advokátkou: JUDr. Barbora Petrovič, so sídlom Trnava, Hlavná
44, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Senica č. k. 11C/8/2018-139 zo dňa 23.4.2019 v časti výroku VI. o náhrade trov konania,
takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku VI., o náhrade trov konania m e
n í tak, že žalobkyni priznáva voči žalovaným 1. až 4. nárok na náhradu trov prvoinštančného konania
v plnom rozsahu.

II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovaným 1. až 4. nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne
a žalovaných 1. až 4. k nehnuteľnému majetku nachádzajúcemu sa v k.ú. A., zapísanému na LV č.
XXX, vedenému ako stavba - rekreačná chata s. č. XXX, postavená na pozemku parc. č. 1093/15 (bez
pozemku) tak, že túto nehnuteľnosť prikazuje do výlučného vlastníctva žalobkyni v spoluvlastníckom
podiele 1/1; výrokom II. uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanej 1. finančnú náhradu v sume 146,71
Eur v lehote do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom III. uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť
žalovanej 2. finančnú náhradu v sume 146,71 Eur v lehote do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku;
výrokom IV. uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanej 3. finančnú náhradu v sume 146,71 Eur v lehote
do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku; výrokom V. uložil žalobkyni povinnosť vyplatiť žalovanej 4.
finančnú náhradu v sume 440,13 Eur v lehote do 20 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a napokon
výrokom VI. rozhodol, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

2. Rozhodnutie súd odôvodnil vo veci samej právne aplikáciou ust. § 142 ods. 1, 2 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a vecne tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že žaloba žalobkyne bola podaná dôvodne. Z LV č. XXX pre obec V. a k.ú A. je zrejmé, že strany
sporu sú podielovými spoluvlastníkmi stavby s.č. XXX - rekreačná chata, a to žalobkyňa v podiele 5/7,
žalované v 1. až 3. rade v podiele každá 1/21 a žalovaná v 4. rade v podiele 1/7. Výsluchom strán sporu
mal súd za preukázané, že sporné nehnuteľnosti užíva najmä žalobkyňa so svojou rodinou. Od roku
2013 výlučne sama vykonala rekonštrukciu spornej chatky, ako z vonka, tak i z vnútra, udržuje spornú
chatku a jej okolie v stave spôsobilom na užívanie. Výlučne sama v roku 2008 uzatvorila žalobkyňa
nájomnú zmluvu k pozemku, na ktorom je sporná chatka postavená a nájomné pravidelne platí.



Žalobkyňa prejavila i záujem stať sa výlučnou vlastníčkou spornej chatky, pričom prejavila vôľu ostatné
podielové spoluvlastníčky vyplatiť. Hodnota nehnuteľnosti bola určená znaleckým posudkom č. 07/2015
a jeho doplnením na sumu 3.080,92 Eur, pričom podiel žalovaných 1. až. 3. predstavuje sumu po 146,71
Eur a podiel žalovanej 4. sumu 440,13 Eur. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z toho,
že z povahy podielového spoluvlastníctva, ako spoločenstva vlastníckych práv založeného na zásade
dobrovoľnosti vyplýva, že ak nedôjde k dohode, ktorýkoľvek spoluvlastník môže kedykoľvek požiadať
súd o zrušenie spoluvlastníctva a o jeho vyporiadanie. Toto právo vyplýva zo zásady, že nikto nemôže
byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov
nevyhovuje. Súd, ktorý je povinný postupovať podľa zákonom stanoveného poradia, nie je potom
viazaný návrhmi ani vzájomnými návrhmi strán sporu, pokiaľ ide o formu vyporiadania podielového
spoluvlastníctva, avšak ani takéto návrhy nemožno v konaní nechať bez povšimnutia. V danej veci reálne
rozdelenie veci nebolo možné, a preto súd použil ďalší spôsob zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva,
ktorým je prikázanie veci jednému alebo viacerým spoluvlastníkom za primeranú náhradu, pričom
zohľadnil zákonom stanovené kritériá, a to veľkosť spoluvlastníckych podielov, účelné využitie veci a
prípadné násilné správanie podielového spoluvlastníka voči ostatným spoluvlastníkom s tým, že možno
prihliadať aj na iné skutočnosti, než sú uvedené v zákone (napr. na to, kto a akou mierou sa pričinil o
nadobudnutie spoločnej veci, kto ju zveľaďoval a pod.). Vychádzajúc z týchto hľadísk súd v danej veci
zohľadnil prioritne tú skutočnosť, že žalobkyňa je väčšinovou spoluvlastníčkou spornej chatky v podiele
5/7 a tiež, že sa najväčšou mierou podieľala a aj podieľa na jej zveľaďovaní, a preto zohľadniac jej
vôľu, túto prikázal do jej výlučného vlastníctva. V danej veci pritom dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nezrušenie a nevyporiadanie podielového spoluvlastníctva žalobkyne a žalovaných 1. až 4. nezistil.

3. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo
strán sporu nemá na náhradu trov konania právo, a to aj napriek skutočnosti, že žalobe bolo vyhovené.
Uviedol, že vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 CSP),
ktorú dopĺňa zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V konaniach zahájiteľných
oboma stranami, medzi ktoré patrí aj konanie o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
potom vykázanie do procesnej pozície žalovaného, závisí od faktoru predstihnutia jednej zo sporiacich
sa strán tou druhou, má potom status žalobcu i jeho úspech so žalobou len obmedzený význam. Preto
súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal.

4. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie výlučne v rozsahu jeho výroku VI., ktorým súd rozhodol
o náhrade trov konania podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie,
ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku VI. zmenil tak, že
žalobkyni prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ako aj náhradu trov odvolacieho
konania. Dôvodila, že v rámci sporového konania sa uplatňuje ohľadne trov konania zásada úspechu,
ktorá sa v ust. § 255 CSP premieta ako kritérium priznania náhrady trov konania, pričom sa vždy
skúma úspech vo veci, čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Táto zásada
úspechu sa vzťahuje aj na konania, kde súd rozhoduje o spôsobe vyporiadania a tým je aj toto
konanie. Je to tak preto, že strana v spore neúspešná mohla súdnemu konaniu predísť tým, že by sa
sama dohodla na vyporiadaní. Plný úspech v spore sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu)
a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok
meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, t. j.
ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. Žalobkyňa svojou žalobou žiadala zrušenie podielového
spoluvlastníctva prikázaním nehnuteľnosti do svojho výlučného vlastníctva a priznať žalovaným finančnú
náhradu, ktorú žalobkyňa v petite určila na základe znaleckého posudku. Súd vyhovel žalobkyni v
celom rozsahu tak, ako sa domáhala svojou žalobou v súlade s ňou navrhovaným petitom. Žalované
počas celého sporového konania nesúhlasili so zrušením podielového spoluvlastníctva a žiadali prikázať
nehnuteľnosti do ich podielového spoluvlastníctva, spochybňovali výšku finančnej náhrady predloženej
žalobkyňou. Žalované cestou svojho právneho zástupcu pred ukončením dokazovania súhlasili s
výškou všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti určenej znaleckým posudkom predloženým žalobkyňou, ktorú
predtým spochybňovali. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že na pojednávaní dňa 23.4.2019 súd pri
odôvodňovaní nepriznania nároku na náhradu trov konania žiadnej sporovej strane sa vyjadril tak, že
Krajský súd v Trnave vyjadril názor totožný s rozhodnutím súdu v tomto konaní. V písomnom vyhotovení
rozhodnutia konajúci súd sa však neodvoláva na žiadne rozhodnutie Krajského súdu v Trnave, ani
na žiaden judikát, ktorým by sa rozhodovalo o nepriznaní náhrady trov konania v sporových veciach
o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, ako uvádza konajúci súd vo svojom odôvodnení.
Žalobkyňa uviedla, že sa nemôže stotožniť s názorom súdu, že konanie o vyporiadanie podielového



spoluvlastníctva je konaním, kde postavenie žalobcu alebo žalovaného je závislé od predstihu toho
ktorého účastníka, a preto nie je možné prisúdiť úspech ktorejkoľvek strane. Na základe právneho názoru
konajúceho súdu tak žalobkyňa, ktorá bola vo veci úspešná, je povinná zaplatiť trovy konania súvisiace
nielen s trovami právneho zastúpenia, ale aj so zaplatením súdneho poplatku, čo je nespravodlivé,
vzhľadom na jej úspech v konaní a na existenciu okolností súvisiacich so stavom pred začatím sporu,
so správaním sa účastníkov v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a pod. (rozhodnutie
NS SR sp. zn. 6M Cdo 5/2011). Ak teda súd vychádza z názoru uvedeného v bode 20 svojho
odôvodnenia, tak spravodlivé by bolo, aby každý účastník sporového konania sa podieľal na náhrade
trov konania ohľadne náhrady súdneho poplatku, a to podľa výšky jeho spoluvlastníckeho podielu,
čo sa však nestalo. Žalobkyňa ďalej poukázala na to, že v súlade s platnou právnou úpravou, musí
rozhodnutie súdu obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie, podať výklad opodstatnenosti a zákonnosti
výroku rozsudku a musí sa vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový
postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného
dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery.
Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia, prípadne odkáže
na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak rozsudok neobsahuje náležitosti uvedené v ust. § 220 CSP je
nepreskúmateľný. Takéto arbitrárne rozhodnutie porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces
a v konečnom dôsledku mu odníma možnosť konať pred súdom, pretože mu upiera možnosť náležite
skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov. Právo na
spravodlivý proces je základným právom účastníka súdneho konania a je garantované tak Ústavou SR
(čl. 46 a nasl.), Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), ako i zákonmi SR.
Za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sa považuje i nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Ustanovenie § 255 ods. 2 CSP umožňuje súdu použiť moderačné
právo v súvislosti so zmiernením dôsledkov uplatnenia právnych noriem upravujúcich náhradu trov
konania, avšak musí ísť o výnimočný prípad jeho aplikácie. Súd pri svojom rozhodovaní musí konať
tak, aby ten, ktorý dôvodne bráni svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy,
nebol nespravodlivo odsúdený k tomu, že nezíska náhradu trov konania, ktoré dôvodne vynaložil.

5. Žalované 1. až 4. odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu žalobkyne podali prostredníctvom
svojho právneho zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že s napadnutou časťou rozsudku
v časti trov súhlasia a považujú ju za vecne správnu, ako aj náležite odôvodnenú a majú za to, že
úvahy súdu ohľadom nepriznania práva na náhradu trov konania sú správne. Nepochybne súhlasia s
tým, že sa jedná o konanie, v ktorom nemožno úspech definovať len v závislosti od toho, komu bola
nehnuteľnosť prikázaná do výlučného vlastníctva, jedná sa o situáciu, kedy neprichádza k obohateniu
sa jednou stranou sporu, nakoľko sa vypláca náhrada ako suma na vyrovnanie podielov. Žalované
neboli ani v predžalobnom dohadovaní neaktívne, reagovali na výzvu vyjadrením, ktoré bolo priložené v
žalobe. Žalované mali za to, že nie je nutné rušiť a vyporiadavať podielové spoluvlastníctvo, keďže mali
k chate citový vzťah, ani jedna strana chatu neužívala na bývanie, t. j. mohli sa pri užívaní nehnuteľnosti
prestriedavať a profitovať z nej všetky. Napriek uvedenému žalobkyňa rezolútne trvala na žalobe a
prikázaní chaty do jej vlastníctva, a to aj keď sama, ako väčšinový spoluvlastník neobmedzene a
generálne rozhodovala o užívaní nehnuteľnosti. Žalované na chate strávili veľa spoločných chvíľ, a to
počnúc od detstva, chata pre nich predstavovala miesto spojené s množstvom krásnych spoločných
zážitkov a mali za to, že nič nebránilo tomu, aby žaloba bola zamietnutá, pretože nebolo preukázané,
že by žalované akokoľvek rušili žalobkyňu v užívaní, resp. v jej užívaní chaty bránili. Práve naopak,
žalobkyňa jednala úplne suverénne a žalované ako spoluvlastníčky vôbec neakceptovala. Pre žalované
sa hodnota chaty neodvíja v peniazoch, preto napokon súhlasili so stanovením nepomerne nízkej
hodnoty. Žalovaným nešlo prioritne o zisk z vyrovnávacieho podielu, ale o možnosť aj v budúcnosti
chatu príležitostne využívať. Žalované považujú odsúhlasenie hodnoty nehnuteľnosti podľa posudku
predloženého žalobkyňou za krok slušný a korektný v tom, že nepožadovali reálnu trhovú cenu
nehnuteľnosti, pričom majú za to, že chata by mohla mať podľa ponuky a dopytu na trhu hodnotu cca.
8.000,- Eur až 16.000,- Eur. Žalobkyňa tak chatu získala napokon za veľmi priaznivých finančných
podmienok. Žalobkyňa v konaní navrhla výsluchy svedkov, ktorí prišli s výpoveďou spísanou na papieri,
bolo tiež preukázané, že žalobkyňa v určitom rozsahu aj bránila žalovaným užívať spoločnú chatu, čo by
malo byť zohľadnené v prospech žalovaných ako nevhodný a nesprávny, resp. účelový modus operandi
žalobkyne. Aj žalovaným vznikli náklady a trovy a príčina sporu nevznikla ich pričinením, práve naopak, k
žalobe prišlo len s ohľadom na urputnú svojvôľu žalobkyne a jej túžbu vlastniť chatu ako výlučný vlastník,
a to bez toho, že by táto mala relevantné dôvody pre vyporiadanie. Jediným právnym dôvodom následne
bola skutočnosť, že nikto nemôže byť nútený zotrvávať v podielovom spoluvlastníctve a toto žalobkyňa



výslovne proti žalovaným využila a zneužila. Rozhodnutie súdu je takto v časti trov spravodlivé, pričom
žalované majú za to, že vyššie uvedené dôvody sú aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré
by prichádzalo do úvahy tiež nepriznanie náhrady trov podľa § 257 CSP. Vzhľadom na uvedené preto
žalované navrhovali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v časti trov konania (vo výroku VI.) podľa
ust. § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil.

6. K vyjadreniu žalovaných k podanému odvolaniu podala žalobkyňa prostredníctvom svojho právneho
zastúpenia písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že žalované 1. až 4. vo svojom vyjadrení k odvolaniu
neuvádzajú žiadne nové skutočnosti a nepredkladajú nové dôkazy, ku ktorým by sa žalobkyňa mala
vyjadriť. Tak ako bolo zaznamenané i počas prvostupňového konania, žalované 1. až 4. mali kedykoľvek
možnosť podieľať sa na zveľaďovaní ich spoločného majetku so žalobkyňou, mali možnosť vstupu do
nehnuteľnosti, neboli obmedzované vo svojich právach, svoje tvrdenia o opaku nepreukázali. Žalobkyňa
sa pokúšala s nimi kontaktovať pred podaním žalobného návrhu, chcela sa dohodnúť na výkone práv
vlastníkov, avšak bezúspešne, pretože spoločne žalované sa snažili na žalobkyňu len útočiť a pripomínať
jej len jej povinnosti ako väčšinového spoluvlastníka. Ani jedna zo žalovaných neprejavovala ani pred
začatím sporového konania ani v jeho priebehu žiaden skutočný záujem o predmet sporu. Ohľadne
určenia hodnoty nehnuteľností, žalované 1. až 4. nepredložili v rámci prvoinštančného konania žiaden
iný dôkaz ohľadne určenia hodnoty predmetu sporu, ktorý by spochybňoval dôkaz predložený žalobcom.
Tvrdenia žalovaných ohľadne hodnoty predmetu sporu sú bezpredmetné. Svedkovia navrhovaní v
konaní zo strany žalobkyne potvrdzovali len vyjadrenia žalobkyne a oni sami sa podieľali na chode a
udržiavaní spornej nehnuteľnosti, na rozdiel od žalovaných 1. až 4., čo žiadnym spôsobom žalované
nespochybnili a nepreukázali opak. Rovnako aj žalobkyňa z celého konania bola presvedčená, že
žalované 1. až 4. robia všetko preto, aby sa nedohodli a aby žalobkyňa spornú nehnuteľnosť nevlastnila
i napriek tomu, že o spornú nehnuteľnosť sa nestarali a nezaujímali. Žalobkyňa preto navrhla vyhovieť
v celom rozsahu podanému odvolaniu a uplatnila si i trovy odvolacieho konania.

7. K vyjadreniu žalobkyne podali žalované 1. až 4. prostredníctvom svojho právneho zastúpenia
písomné vyjadrenie, v ktorom uviedli, že neuvádzajú žiadne nové skutočnosti, a to z dôvodu, že sa
pri odvolaní žalobkyne nejedná o danú nehnuteľnosť, ale o vrátenie súdnych trov. Žalobkyňu nikto
nenútil podať žalobu na súd. Žalobkyňa a jej svedkovia uvádzajú vo svojich výpovediach na súde,
že oni len navštevovali predmetnú nehnuteľnosť, takže okolnosti ju nenútili podať túto žalobu. Títo
svedkovia mali svoje výpovede pripravené, a teda poukazovať na ne ako na objektívne dôkazy, nie
je možné. Žalobkyňa sa nikdy nechcela dohodnúť na spravovaní a zveľaďovaní nehnuteľnosti. Návrh
žalovaných na celkovú rekonštrukciu nehnuteľnosti - rekreačnej chaty zamietla s tým, že ona je
väčšinový vlastník chaty v pomere 5/7 a len ona môže rozhodovať o chode chaty, nakoľko má väčší
podiel, i keď nateraz sa vyjadruje, že žalované boli 4 proti jednej osobe. Súd o zrušenie podielového
spoluvlastníctva vyhrala a aj napriek tomu podala odvolanie, s čím opätovne obom stranám vznikajú
ďalšie trovy. Žalované úplne sporujú, že skutočný záujem neprejavovali, žalobkyňa ich obmedzovala v
ich predstavách spoluvlastníčok, nemali v tomto smere slobodu, neakceptovala ich pripomienky, návrhy
ani termíny, kedy chceli chatu užívať. Žalované sa cítili doslova utlačené, nie ony boli tie, ktoré útočili,
naopak útočila na nich žalobkyňa, o čom predložili četovú komunikáciu. Pre žalované mala chata -
nehnuteľnosť citovú hodnotu a nie peňažnú, preto ony odvolanie nepodali a ani nenapadli odhadovú
čiastku danej nehnuteľnosti. Sú vyrovnané s tým, že rekreačnú chatu nebudú môcť navštevovať, čo je
pre ne emocionálne bolestná strata, nakoľko nehnuteľnosť pomáhal stavať aj ich otec a navštevovali
ju od útleho detstva. Rozhodnutie súdu akceptujú, ako aj rozhodnutie ohľadom trov, že nik nemá nárok
na súdne trovy. Aj im týmto sporom vznikli a vznikajú ďalšie finančné náklady, neustálym predlžovaním
zo strany žalobkyne, ktorá ani po výhre súdu nie je spokojná a nesúhlasia s odvolaním žalobkyne voči
súdnym trovám. Žalované majú za to, že rozhodnutie súdu je vo výroku o trovách spravodlivé, pričom
dôvody uvádzané žalovanými sú aj dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, pre ktoré by prichádzalo tiež
do úvahy nepriznanie náhrady trov podľa § 257 CSP, pričom v tejto súvislosti žalované uvádzajú, že
žalovaná 1. býva v jednoizbovom nájomnom byte, svoju bytovú otázku vlastným bývaním zabezpečenú
nemá, pracuje na skrátený pracovný úväzok; žalovaná 2. je t. č. nezamestnaná a nemá žiaden príjem;
žalovaná 3. je invalidnou dôchodkyňou, pracuje popritom za minimálnu mzdu a žalovaná 4. nemá
vyriešenú svoju bytovú otázku, tiež býva v nájme. Žalované preto navrhujú, aby odvolací súd rozsudok
v časti trov konania ako vecne správny potvrdil.

8. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.



9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej
časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase
jeho podania pripúšťal (§ 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods.
1 písm. b/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom
spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, preto je potrebné rozhodnutie
súdu prvej inštancie v napadnutej časti o nároku na náhradu trov konania podľa § 388 CSP zmeniť.

10. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na obsah napadnutej časti preskúmavaného
rozhodnutia, jeho odôvodnenie a žalobkyňou uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd
prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim nepriznanie žiadnej
zo sporových strán nároku na náhradu trov konania.

11. Výroky I. až V. rozsudku súdu prvej inštancie neboli napadnuté odvolaním žiadnej zo sporových
strán, preto je v týchto častiach rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nie je v týchto častiach
predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

12. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci (1). Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí,
prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (2).

13. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

14. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a
2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP).
Zásada úspechu vo veci, ktorá je aj zásadou zodpovednosti za výsledok sporu, charakteristická pre
sporové konanie sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane
trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli, pričom v zásade musí ísť o trovy, ktoré sú preukázané,
odôvodnené, účelne vynaložené a ktoré vznikli v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením
práva. Procesný úspech vo veci sa skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku.

15. Každá strana znáša trovy spojené s jej účasťou v spore, kým nie je spor skončený (§ 252 CSP).
Ak je rozhodnutím súdu vyslovené, ktorá strana je v práve, nadobudne táto strana nárok na náhradu
trov konania, ktoré na dosiahnutie tohto rozhodnutia vynaložila. Právnym dôvodom tohto nároku je to,
že strany, ktoré viedli spor, konajú „na vlastné nebezpečenstvo“ a nesú tak zodpovednosť za výsledok
sporu. Náhrada trov konania je nerozlučne spojená so sporovým konaním a vyplýva z jeho povahy,
keď strany sporu stoja proti sebe a je namieste, aby strana, ktorá v spore so svojim nárokom zvíťazila,
dostala ňou vynaložené trovy nahradené od protistrany. Úspech vo veci, ktorá je predmetom sporu, je
teda okolnosťou, ktorá určuje nárok na náhradu trov. Porazenej strane vzniká povinnosť nahradiť trovy
konania víťaznej strane.

16. Zásada úspechu sa zásadne vzťahuje aj na konania, kde sa rozhoduje o spôsobe vyporiadania,
napr. o vyporiadaní podielového spoluvlastníctva alebo BSM. Je to preto, že strana v spore neúspešná
mohla súdnemu konaniu predísť tým, že by sa sama dohodla na vyporiadaní. Ak napríklad jedna
strana sporu navrhuje vyporiadanie tak, že vec sa jej prikáže za primeranú náhradu vyplatenú ostatným
spoluvlastníkom a druhá trvá na inom vyporiadaní, prípadne na zachovaní podielového spoluvlastníctva,
závisí od rozhodnutia súdu, komu dá z hľadiska práva a spravodlivosti za pravdu. Druhá strana bude
potom škodná tým, že trvala na tom, aby vo veci rozhodol súd, čím nielen sebe, ale aj protistrane
spôsobila súdne trovy.

17. Podľa R 54/1973: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania, ak súd vyhovel návrhu a zrušil podielové
spoluvlastníctvo spôsobom, ktorý bol navrhovaný, najmä ak sa odporcovia bránili alebo navrhovali, a to



bezúspešne, iný spôsob vyporiadania, niet v zásade prekážok, aby súd použil ustanovenie § 142 ods.
1 OSP (teraz § 255 ods. 1 CSP - pozn.), aby navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania. Iný je
prípad, ak súd rozhodol o vyporiadaní inak, než bolo navrhnuté. Tu bude opodstatnené uvažovať o tom,
či by nebolo vhodné použiť ustanovenie § 142 ods. 2 OSP (teraz § 255 ods. 2 CSP - pozn.).“

18. Rovnako Najvyšší súd SR v uznesení z 26.7.2012, sp. zn. 4 M Cdo 10/2012 uzavrel, že: „Ak
podielový spoluvlastník dosiahol v súdnom konaní zrušenie podielového spoluvlastníctva autoritatívnym
rozhodnutím súdu s presne takým spôsobom vyporiadania, na akom sa márne pokúšal s druhým
spoluvlastníkom dohodnúť a aký následne navrhol v súdnom konaní, bol v súdnom konaní v plnom
rozsahu úspešný.“

19. V rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 232/2013 zo dňa 20.6.2014 Najvyšší súd SR uviedol, že: „Pre nepriznanie
náhrady trov konania inak úspešnému žalobcovi v zmysle ust. § 150 ods. 1 OSP (teraz § 257 CSP
- pozn.), môže mať v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva význam návrh
žalobcu podaný pred jeho podaním na súd, a to najmä za situácie, ak spoluvlastník súhlasil ešte v
čase pred podaním návrhu so zrušením spoluvlastníctva a jeho vyporiadaním spôsobom, aký žalobca
následne uplatnil v konaní pred súdom a bol úspešný. V takom prípade postoj osloveného spoluvlastníka
(v spore pred súdom žalovaného) umožňoval uzavretie dohody o zrušení a vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva v zmysle § 141 OZ a teda predísť sporu pred súdom formou dohody. Za tejto situácie
by bolo nespravodlivé od tohto spoluvlastníka požadovať, aby inak úspešnému žalobcovi nahradil trovy
konania.“

20. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že aj v sporoch o vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa
zásadne uplatňuje pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zásada úspechu vo veci, a to
porovnaním žalobnej žiadosti žalobcu oproti výsledku sporu. Právny záver súdu prvej inštancie, že v
sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva zásadne stranám nárok na náhradu
trov konania nepatrí vzhľadom na to, že vykázanie do procesnej pozície žalovaného závisí od faktoru
predstihnutia jednej zo sporiacich sa strán tou druhou, preto má v nich status žalobcu i jeho úspech len
obmedzený význam, je všeobecne nesprávny, i keď nie je vylúčené, že v individuálnych okolnostiach
konkrétneho prípadu, nie však danej veci, by takýto záver i bol možný, napríklad, ak by obe strany
navrhovali rovnaký spôsob vyporiadania avšak nevedeli by sa samostatne, bez súčinnosti súdu na
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva dohodnúť.

21. Avšak zásadne v sporoch o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva sa zásada
úspechu vo veci v zmysle § 255 CSP uplatňuje. Zásadu pomerného úspechu vo veci podľa § 255 ods.
2 CSP, ktorú navyše aplikoval i súd prvej inštancie (hoci následne aplikáciu zásady úspechu vo veci
na spory o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva vylúčil) je rovnako možné aplikovať,
a to vzhľadom na žalobcom požadovaný a následne rozhodnutím súdu priznaný spôsob vyporiadania
podielového spoluvlastníctva, t. j. ak napríklad žalobcovi bolo vyhovené v časti o zrušenie podielového
spoluvlastníctva ale následne súd rozhodol o inom ako navrhovanom spôsobe vyporiadania, prípadne
o inej ako žalobcom navrhovanej výške náhrady za spoluvlastnícky podiel a pod. V tejto danej veci však
súd prvej inštancie rozhodol presne v súlade so žalobným petitom žalobkyne, preto aplikácia pomerného
úspechu vo veci s odkazom na ust. § 255 ods. 2 CSP nebola na mieste. Je nepochybné, porovnaním
žalobnej žiadosti žalobkyne a výroku rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej, že žalobkyňa bola
v spore v celom rozsahu úspešná. Preto ak súd prvej inštancie chcel vzhľadom na určité okolnosti
prípadu žalobkyni výnimočne náhradu trov konania nepriznať, bolo dôvodným, aby postupoval podľa §
257 CSP, ktoré umožňuje súdu výnimočne úspešnej strane sporu náhradu trov konania nepriznať, ak
existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takéto dôvody však súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí
nekonštatoval, pričom samotný predmet sporu - zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva,
takýmto dôvodom nie je, ako vyplýva už z konštantnej vyššie citovanej judikatúry súdov.

22. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti spôsobom, aby súd
nehnuteľnosť prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyni a zároveň ju zaviazal vyplatiť žalovaným
finančnú náhradu za ich spoluvlastnícky podiel, a to žalovaným 1. až 3 vo výške každej po 146,71 Eur
a žalovanej 4. vo výške 440,13 Eur. Následne súd prvej inštancie rozhodol (už právoplatne) o zrušení
a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva sporových strán k predmetnej nehnuteľnosti spôsobom
totožným, ako požadovala žalobkyňa. Žalobkyňa teda bola v spore v celom rozsahu úspešná. Z príloh



pripojených k žalobe (č. l. 13 - 16) je zrejmé, že žalobkyňa sa snažila so žalovanými 1. až 4. na
zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva najskôr dohodnúť, pričom z listov zo dňa 25.5.2016
zaslaných žalovaným vyplýva, že navrhovala rovnaký spôsob ako v podanej žalobe, i keď výška
navrhovanej náhrady bola nepatrne nižšia, ako potom v navrhnutá v žalobe (u žalovaných 1. až 4. o
5,76 Eur u žalovanej 4. o 17,27 Eur). Žalované v predsúdnom štádiu na výzvu žalobkyne reagovali
listom zo dňa 10.6.2016, v ktorom so zrušením podielového spoluvlastníctva nesúhlasili, s tým, že
majú záujem predmetnú nehnuteľnosť naďalej využívať, resp. navrhovali vyporiadanie spôsobom, že
nehnuteľnosť by bola prikázaná do ich vlastníctva a žalobkyňu by vyplatili. Následne medzi stranami k
dohode nedošlo, keď žalobkyňa dňa 9.2.2018 podala na súd predmetnú žalobu. Rovnako vo vyjadrení
k žalobe zo dňa 7.6.2018 (č. l. 34) spisu žalované navrhovali podanú žalobu zamietnuť s tým, že s
ňou nesúhlasia, nehnuteľnosť chcú naďalej užívať, nesúhlasili ani s ohodnotením nehnuteľnosti podľa
znaleckého posudku predloženého žalobkyňou, poukazovali na to, že na ich strane sú dané dôvody
hodné osobitného zreteľa pre nezrušenie podielového spoluvlastníctva. Poukazovali tiež na to, že k
nehnuteľnosti majú citový vzťah avšak na jej užívaní sa so žalobkyňou nevedeli dohodnúť. Na svojom
postoji zotrvali v celom priebehu konania a aj v záverečnej reči žiadali žalobu zamietnuť s tým, že majú
záujem danú nehnuteľnosť užívať. Z toho vyplýva, že žalobkyňa svoj nárok na súde uplatnila dôvodne,
keď dohoda o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva so žalovanými mimosúdne nebola
možná, nakoľko ich návrhy boli protichodné.

23. Pokiaľ teda žalobkyňa v podanom odvolaní dôvodila tým, že vzhľadom na jej plný úspech v spore,
jej mala byť priznaná náhrada trov konania v rozsahu 100%, bola jej odvolacia argumentácia celkom
dôvodná, pričom aj jej argumentácia o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v
napadnutej časti mala opodstatnenie, nakoľko súd prvej inštancie zvolený spôsob rozhodnutia o nároku
na náhradu trov konania odôvodnil nedostatočne.

24. Žalované v odvolacom konaní argumentovali tým, že úspech v spore nemožno odvodzovať len od
toho, komu bola nehnuteľnosť prikázaná do vlastníctva s tým, že oni boli v predžalobnom štádiu aktívne,
len mali za to, že nie je nevyhnutné podielové spoluvlastníctvo rušiť, nakoľko mali k chate citový vzťah,
teda pre ne hodnota chaty nebola v peniazoch ale v spomienkach, avšak táto ich obrana neobstojí,
nakoľko ako bolo správne konštatované aj v napadnutom rozhodnutí platí zásada, že nikto nemôže byť
spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z akýchkoľvek dôvodov
nevyhovuje. Žalované pritom tak v predsúdnom štádiu ako aj v spore samotnom, mali brať na zreteľ
najmä veľkosť svojich spoluvlastníckych podielov, keď bolo evidentné, že žalobkyňa bola väčšinovou
5/7-inovou spoluvlastníčkou a podiel žalovaných 1. až 3. bol len vo výške 1/21-iny u každej a žalovanej
4. vo výške 1/7-iny. Nakoľko sa aj žalobkyňa o danú nehnuteľnosť prevažne starala, udržiavala ju,
čiastočne zrekonštruovala, od r. 2008 platí aj nájom za pozemok na ktorom chata stojí, prichádzalo
skutočne v danom prípade do úvahy prednostne vyporiadanie daného spoluvlastníctva spôsobom
navrhovaným žalobkyňou. Bolo teda na žalovaných, aby ešte v štádiu pred začatím súdneho konania
zvážili svoje možnosti v prípadnom súdnom spore a s ním spojené riziko vzniku trov konania nielen
svojich, ale aj protistrany. Citový vzťah žalovaných k danej nehnuteľnosti nebol v konaní dokázaný takej
intenzity, aby súd prvej inštancie viedol ku konštatovaniu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre
ktoré by dané podielové spoluvlastníctvo nezrušil a nevyporiadal. Následne túto otázku, či bolo zrušenie
podielového spoluvlastníctva a spôsob jeho vyporiadania dôvodné, nie je možné opätovne otvárať v
rámci rozhodovania o náhrade trov konania, pretože ak žalované s rozhodnutím súdu prvej inštancie
neboli spokojné, mali možnosť podať odvolanie voči výroku vo veci samej. V rámci rozhodovania o
nároku na náhradu trov konania je už súd viazaný spôsobom rozhodnutia vo veci samej, ktorý v danom
prípade jednoznačne predstavuje úspech žalobkyne v plnom rozsahu (došlo k zrušeniu podielového
spoluvlastníctva aj k jeho vyporiadaniu ňou navrhovaným spôsobom). Rovnako je už neskoro v tomto
štádiu poukazovať na to, že nehnuteľnosť má vyššiu trhovú cenu, než ako bolo stanovené v konaní
pre účely určenia finančného vyrovnania, nakoľko uvedené mali žalované možnosť namietať v odvolaní
voči veci samej.

25. Napokon žalované vo vyjadrení poukazujú na možnosť aplikácie ust. § 257 CSP, teda majú za to,
že sú v danom prípade dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre nepriznanie nároku na náhradu trov
konania žalobkyni. Vo vyjadrení zo dňa 25.6.2019 uvádzajú, že týmito dôvodmi majú byť okolnosti danej
veci, teda že v predžalobnom štádiu boli aktívne, majú však k nehnuteľnosti citový vzťah, pričom však
žalovaná ako väčšinový spoluvlastník suverénne rozhodovala o užívaní a udržiavaní danej nehnuteľnosti
- chaty, pričom neakceptovala ich návrhy a žiadosti, chceli len chatu v budúcnosti príležitostne užívať,



hodnota chaty sa pre ne neodvíja v peniazoch, ale v spomienkach, s tým, že chatu žalobkyni prenechali
za výhodnú sumu, keď trhová hodnota nehnuteľnosti je oveľa vyššia, s tým, že trovy konania vznikli z
dôvodu urputnej snahy žalobkyne chatu výlučne vlastniť. V ďalšom vyjadrení zo dňa 3.3.2020 žalobkyne
uvádzajú, že sa žalobkyňa nikdy nechcela dohodnúť na spravovaní a zveľaďovaní nehnuteľnosti, sama
chcela o chate rozhodovať, žalované nemali slobodu v užívaní chaty, to že nehnuteľnosť už nebudú
môcť navštevovať, je pre ne emocionálna strata, nakoľko ju staval aj ich otec a navštevovali ju od
detstva. Navyše tiež ako dôvody hodné osobitné zreteľa prvýkrát uviedli aj svoje osobné pomery, a to na
strane žalovanej 1., že býva v jednoizbovom nájomnom byte, nemá teda zabezpečenú bytovú otázku,
pracuje na skrátený pracovný úväzok; žalovaná 2. je nezamestnaná a nemá žiaden príjem; žalovaná 3.
je invalidnou dôchodkyňou a pracuje popri tom za minimálnu mzdu a žalovaná 4. nemá vyriešenú svoju
bytovú otázku tiež býva v nájme.

26. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a
od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V jeho zmysle súd výnimočne neprizná náhradu trov
konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu
na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením,
aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu
sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.

27. Zákon teda pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje
kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné
okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257
CSP však nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom
konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom
tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré
žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257
CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne
bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré
pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na
dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.

28. V danom prípade však odvolací súd vzhľadom na argumentáciu žalovaných v odvolacom konaní
nezistil danosť dôvodov hodných osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by aplikáciu
ust. § 257 CSP umožňovali.

29. V prvom rade považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pokiaľ ide o tvrdenie existencie dôvodov
hodných osobitného zreteľa žalovanými v odvolacom konaní, ide o novoty (§ 366 CSP), ktoré nielen že
v odvolacom konaní patrí uplatňovať iba odvolateľovi, ktorým žalované nie sú, ale navyše nie je splnený
ani jeden z predpokladov pre ich aplikáciu, najmä okolnosť, že by uvedené skutočnosti žalované nemohli
bez vlastnej viny uplatniť pred súdom prvej inštancie. Civilné sporové konane je ovládané koncentračnou
zásadou, žalobkyne pred súdom prvej inštancie existenciu dôvodov pre aplikáciu ust. § 257 CSP pokiaľ
ide o náhradu trov konania netvrdili, preto je ich obrana až v odvolacom konaní oneskorená. Navyše je
podľa odvolacieho súdu aj účelová.

30. Skutočnosti, ktoré žalované uvádzajú ako existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pre
nepriznanie náhrady trov konania žalobkyni, boli tiež dôvodmi pre ktoré žiadali nezrušiť predmetné
podielové spoluvlastníctvo a ktoré súd prvej inštancie neuznal, ako dôvod pre jeho nezrušenie. Citový
vzťah žalobkýň a ich spomienky, ktoré sa na danú nehnuteľnosť viažu, nie sú dôvodom pre nepriznanie
náhrady trov konania žalobkyni. Rovnako ani skutočnosť, že sa predtým nevedeli so žalobkyňou na
užívaní danej nehnuteľnosti dohodnúť. Je zrejmé, že predstavy žalobkyne a žalovaných o užívaní a
udržiavaní danej nehnuteľnosti boli odlišné, čo bolo napokon dôvodom, pre ktorý žalobkyňa predmetnú
žalobu podala. Žalované si mali v predsúdnom štádiu predovšetkým zvážiť svoje riziko spojené so
súdnym sporom a svoje objektívne možnosti v súdnom spore uspieť, ako už bolo vyššie uvedené, najmä
s ohľadom na veľkosť svojich spoluvlastníckych podielov a skutočnosť, kto sa o danú nehnuteľnosť



staral, opravoval a platil nájom za pozemok. To, že so zrušením podielového spoluvlastníctva nesúhlasili,
pretože chceli naďalej danú nehnuteľnosť užívať, osobitným dôvodom pre nepriznanie náhrady trov
konania nie je. Nepochybne, pokiaľ by sa so žalobkyňou dohodli a nedošlo by k zhoršeniu ich vzťahov, je
možné, že by im žalobkyňa príležitostne chatu vypožičala. Tiež skutočnosť, že žalobkyne podľa svojho
tvrdenia pristali na stanovenie nižšej hodnoty nehnuteľnosti, z ktorej sa určovala výška finančnej náhrady,
nie je dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pretože ak s výškou finančnej náhrady nesúhlasili,
mali možnosť sa odvolať. Napokon pokiaľ v poslednom svojom podaní poukazujú na svoje majetkové
pomery, tak tieto nielen že nijako bližšie neodôvodnili konkrétnymi skutočnosťami, ale ani žiadnym
spôsobom nepreukázali. Neuniesli teda ani svoje bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu, pokiaľ ide
o preukázanie tak nepriaznivých osobných, majetkových a zárobkových pomerov na strane všetkých
žalovaných, ktoré by boli výnimočným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov konania žalobkyni. Navyše na pojednávaní dňa 8.1.2019 žalované deklarovali svoju solventnosť,
teda že majú dostatočné úspory na vyplatenie žalobkyne. Nepochybne aj výška týchto trov pritom bola
ovplyvnená postojom žalovaných v priebehu celého konania, od ktorého závisela tiež dĺžka súdneho
konania.

31. Odvolací súd ďalej nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti prípadu,
ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej žalobkyni a ktoré by
boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z
procesných strán.

32. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného
sporového poriadku napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zmenil tak,
že v spore plne úspešnej žalobkyni priznal voči neúspešným žalovaným 1. až 4. nárok na náhradu trov
prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

33. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 a 2 CSP
rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnej
žalobkyni priznal plnú náhradu trov tohto odvolacieho konania proti neúspešným žalovaným 1. až 4.
(keď dôvod postupu podľa § 257 CSP ani pre účely tohto odvolacieho konania nezistil). O výške náhrady
trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak



a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).