Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoCsp/24/2020 z 13. 4. 2021 Citácia: uznesenie Krajského súdu Trnava z 13. apríla 2021, sp. zn. 24CoCsp/24/2020, ECLI:SK:KSTT:2021:2319200802.2 Krajský súd Trnava | 24CoCsp/24/2020 | ECLI:SK:KSTT:2021:2319200802.2 | 2021-04-13 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 2 ods. 3 OZ, § 54 ods. 1 OZ, § 45 ods. 1 OZ, § 273 OZ, § 261 ods. 6 písm. d) ObZ, § 1 ods. 2 ObZ, § 53 ods. 9 OZ, § 565 OZ, § 52 ods. 2 OZ Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/571bc7f7-f6b0-4d43-8b18-29be49f6f50e Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2021:2319200802.2 Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoCsp/24/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319200802
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Dudášová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319200802.2

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudcov:
JUDr. Ľuboslava Vanková a JUDr. Peter Duman v sporovej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., IČO: 31575951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanej: A. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX,
U., zast.: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., IČO: 47 551 372, Hlavná 979/23,
Galanta, o 6.929,39 €, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 24.09.2019,
č. k. 26Csp/34/2019-235, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 6.929,39 € s 5
%-ným ročným úrokom z omeškania od 18.05.2017 (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu 100
% trov konania (výrok II).

2. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že žalobca a žalovaná dňa 25.06.2015 uzatvorili
zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou kreditnej platobnej karty č. A., na základe ktorej poskytol
žalobca žalovanej revolvingový úver. Podľa bodu 16.2 OP žalobca dňa 10.02.2017 vypovedal zmluvu
(č. l. 8), s účinnosťou po uplynutí dvojmesačnej výpovednej doby, ktorá začala plynúť dňom doručenia
výpovede žalovanej. Výpoveď mala byť doručená dňa 02.03.2017 podľa bodu 19.6 písm. g/ OP účinných
ku dňu odoslania výpovede (27.02.2017), pričom výpovedná doba mala uplynúť 02.05.2017. Istina
dlhu predstavuje rozdiel medzi všetkými debetnými obratmi (spolu 10.483,35 €) a všetkými kreditnými
obratmi (3.553,96 €) vykonanými na účte žalovanej do účinnosti výpovede. Žalovaná tvrdila, že nenesie
zodpovednosť za transakcie v sume 202,75 USD a neoprávneným platbám v sume 3.520 USD a 2.900
USD, nakoľko jej bola odcudzená kreditná karta, čo v súlade s VOP bezodkladne oznámila žalovanému
so žiadosťou o blokovanie karty, v dôsledku čoho by mala za transakcie zodpovedať len do výšky 100
eur. Uvedené tvrdenie žalovanej podľa názoru súdu preukázané nebolo, nakoľko k sporným transakciám
došlo dňa 29.12.2016, pričom k nahláseniu odcudzenia formou reklamácie došlo až dňa 02.01.2017
písomnou formou. Nie je zrejmé, prečo v situácii, kedy každá banka k dispozícii non-stop reklamačnú
telefonickú linku, túto možnosť vzhľadom na vážnosť situácie žalovaná nevyužila (pobyt v USA využitie
uvedenej linky nevylučoval), žalovaná ponechala tvrdenú odcudzenú kreditnú kartu vrátane hroziacich
ďalších škôd v dispozícii tretej osoby bez okamžitého konštruktívneho riešenia situácie, ale až dňa
02.01.2017 pristúpila k podaniu reklamácie. Zároveň sa nepotvrdilo tvrdenie žalovanej o tom, že jej karta
bola zneužitá, nakoľko žalobca jednoznačne preukázal, že pri všetkých troch sporných transakciách bol
správne zadaný PIN kód (nebola teda realizovaná autentifikácia formou podpisu ako tvrdila žalovaná),
čo opätovne smeruje k preukázaniu pasívnej legitimácie žalovanej. Táto síce spochybnila relevanciu
č. l. 225 spisu čo do formy, aj do obsahu, avšak neuviedla, akým iným, podľa jej názoru relevantným
spôsobom by k preukázaniu danej skutočnosti malo dôjsť. Súd konštatuje, že ide o technický záznam
banky, z obsahu ktorého je zrejmé, o ktorú konkrétnu transakciu ide, kedy bola vykonaná, a akým



spôsobom došlo k jej overeniu a autentifikácii. Uvedený postup nezodpovedá požiadavke zodpovedného
správania sa držiteľa kreditnej karty, preto pasívnu legitimáciu žalovanej mal súd za preukázanú.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil tak, že predmetný záväzkový vzťah je vzhľadom na povahu
zmluvných strán vzťahom spotrebiteľským, na úpravu ktorých práv a povinnosti je nutné aplikovať ust. §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) v znení účinnom ku dňu vzniku zmluvného vzťahu, t.
j. k 25.06.2015. Súd mal za preukázané, že žalobca vypovedal zmluvu výpoveďou zo dňa 10.02.2017,
odoslanou až dňa 27.02.2017 podľa bodu 16.2 všeobecných obchodných podmienok (ďalej len „VOP“),
pričom výpoveď bola doručená fikciou doručenia podľa bodu 19.6 písm. g) VOP, podľa ktorého sa
zásielka považuje za doručenú tretím dňom nasledujúcim po dni podania zásielky na poštovú prepravu.
Takto bola doručená dňom 02.03.2017. Súd sa nestotožnil s procesnou obranou žalovanej v tej časti,
kedy predmetné dojednanie o možnosti fikcie doručenia výpovede považuje za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, a to najmä s prihliadnutím na zmluvnú voľnosť strán, stotožniac sa s názorom žalobcu o
tom, že podľa ustanovenia § 2 ods. 3 OZ zmluvné strany majú možnosť si upraviť vzájomné práva
a povinnosti, inými slovami pravidlá spolupráce, pod ktoré možno podľa názoru žalobcu zahrnúť aj
odchylnú úpravu okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu. Nemecko a Rakúsko pripúšťajú
odchylné dojednanie okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu, pričom právne poriadku
oboch štátov sú konštruované na zásade autonómnej vôle zmluvných strán, pričom právna úprava je v
tomto smere identická. Samotné doručovanie bolo upravené vo VOP žalobcu, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy (účinné ku dňu podpisu zmluvy) - bod 19.6, osobitne písmeno f), VOP sú súčasťou
zmluvy, a to jednak vzhľadom na text zmluvy, ktorý VOP uvádza ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy, s
ktorým textom zmluvy žalovaný vyslovil súhlas svojím podpisom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
mal súd za to, že žalobca správne vyhodnotil výpoveď za doručenú dňom 02.03.2017. Žalobca nemal
dôvod v danom prípade postupovať podľa ustanovenia § 53 ods. 9 OZ, keďže predpokladom jeho
aplikácie je „zosplatnenie“ podľa ust. § 565 OZ, teda pre nezaplatenie splátky/splátok úveru. V danom
prípade zmluva nebola skončená pre uvedený dôvod, bola vypovedaná podľa bodu 16.2 (aj bez
uvedenia dôvodu). Žalovaná považuje aj bod 16.2 VOP za neprijateľnú zmluvnú podmienku vzhľadom
na rozličnú dĺžku trvania výpovednej lehoty (pre banku 2 mesiace, pre klienta 1 mesiac), avšak neuviedla,
v čom vidí neprijateľnosť uvedeného zmluvného dojednania, resp. hrubý nepomer práv a povinností
v neprospech spotrebiteľa, pričom súd existenciu hrubého nepomeru v právach a povinnostiach v
neprospech spotrebiteľa, ani iného relevantného dôvodu pre neprijateľnosť bodu 16.2 VOP nemal za
preukázanú. Mal za to, že vo výpovedi žalovaná bola informovaná o výpovednej lehote (2 mesiace),
o zániku zmluvy uplynutím výpovednej lehoty, ako aj o povinnosti uhradiť dlžnú čiastku, teda bola
informovaná aj o ukončení čerpania úverového rámca. Vzhľadom na doručenie výpovede 02.03.2017,
dvojmesačná výpovedná lehota uplynula 02.05.2017, ktorým dňom začala plynúť 15-dňová lehota na
plnenie pre žalovanú podľa bodu 16.6 VOP. Vzhľadom na skutočnosť, že suma dlhu žalovanej uplatnená
v tomto konaní žalobcom spochybnená nebola, súd žalobe v časti istiny 6.929,39 € vyhovel. Súd vyhovel
žalobe aj v časti 5 %-ného ročného úroku z omeškania od 18.05.2017 (lehota podľa bodu 16.6 VOP
uplynula 17.03.2017, teda dňom 18.03.2017 už žalovaná v omeškaní s plnením dlhu bola), a to podľa
ust. § 517 ods. 2 OZ. Výška úroku z omeškania zároveň zodpovedá zákonnému limitu. Vzhľadom na
plný procesný úspech žalobcu súd rozhodol o náhrade trov konania podľa ust. § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

4. Žalovaná sa voči rozsudku odvolala v celom rozsahu z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b),
e) a h) CSP a domáhala sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Žalovaná opätovne deklaruje, že v žiadnom prípade nepopiera
oprávnenie žalobcu vypovedať zmluvu, namieta však obsah samotnej výpovede, ako aj svojvoľnú
úpravu fikcie doručenia zo strany žalobcu. Ako vyplýva z obsahu výpovede, a žalovaná na uvedenú
skutočnosť upozornila už prvostupňový súd, k zrušeniu kreditnej karty došlo výhradne z dôvodu, že bol
zrušený úverový produkt, resp. služba banky v rámci ktorej bola žalovanej poskytnutá kreditná platobná
karta, nie z dôvodu podstatného porušenia zmluvných podmienok na strane žalovanej. Dokonca
ani právny predchodca žalobcu sa v zaslanej výpovedi nezmienil o žiadnom porušení zmluvných
dojednaní na strane žalovanej, a to ani okrajovo, zdôrazňujúc pri tom fakt, že právny predchodca
žalobcu ponúkol v zmysle výpovede žalovanej iné alternatívne úverové produkty pre finančnú rezervu,
k čomu by iste nedošlo za predpokladu, ak by mal právny predchodca žalobcu pochybnosti o platobnej
disciplíne žalovanej. Pokiaľ ide o fikciu doručenia žalobcu, na tomto mieste žalovaná znova apeluje na
neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky predovšetkým z dôvodu, že v rozpore s požiadavkami dobrej
viery týmto dochádza k hrubému nepomeru v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech



spotrebiteľa tým, že tomuto upiera právo na riadne doručenie písomnosti. Podľa ustanovenia § 45 ods.
1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platí, že : „Prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od
okamihu, keď jej dôjde.“ Podľa Rozhodnutia Slovenskej obchodnej inšpekcie č. SK/0212/99/2014 zo
dňa 11.03.2014 je fikcia doručenia upravená jednostranne zo strany banky posudzovaná nasledovne:
„Podmienka je neprijateľná z dôvodu, že v rozpore s požiadavkami dobrej viery zakladá hrubý nepomer
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že mu upiera právo na riadne
doručenie písomnosti. Veriteľ si nemôže štandardnou zmluvnou podmienkou určovať takto neprimerane
konštruovanú fikciu doručenia. V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej
osobe od okamihu, keď jej dôjde. Neprítomnej osobe musí prejav vôle teda dôjsť, aby voči nej začal
pôsobiť. Do okamihu obdržania prejavu vôle a tiež, ak prejav vôle adresátovi vôbec nedôjde, nezačne
voči nemu pôsobiť. Prejav vôle dôjde adresátovi (neprítomnej osobe), ak sa dostane do sféry jeho
dispozície. Znamená to, že adresát má konkrétnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu. Zmluvná
podmienka, podľa ktorej by sa písomnosť považovala za doručenú piatym pracovným dňom po dni,
keď bol daná písomnosť odovzdaná na poštovú prepravu, by takúto podmienku nespĺňala. Zmluvná
podmienka vystavuje spotrebiteľa neprijateľnej fikcii doručenia poštovej zásielky, ktorá sa má považovať
za doručenú aj v prípade, že sa spotrebiteľ z objektívnych dôvodov so zásielkou neoboznámi, pričom
môže ísť aj o zásielku obsahujúcu pre spotrebiteľa písomnosť podstatnú pre uplatnenie jeho práv. Táto
podmienka je neprijateľná aj preto, že spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, kedy veriteľ daný úkon vykonal
- dal písomnosť na poštovú prepravu, a preto nemôže ani v prípade dobrej viery z jeho strany splniť
to, čo od neho veriteľ v danej písomnosti požaduje. Zjavná neprijateľnosť uvedenej fikcie doručenia
vyvstáva do popredia - napr. zákon vyslovene od dodávateľa vyžaduje, aby si pred uplatnením práva
podľa § 565 OZ (najskôr po uplynutí lehoty 3 mesiacov) splnil povinnosť upozorniť spotrebiteľa v lehote
nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva - pričom je povinný sa pri doručení riadiť príslušnými
predpismi a nemôže si štandardnou zmluvnou podmienkou určovať takto neprimerane konštruovanú
fikciu doručenia. Podmienka je v zmysle § 54 ods. 1 OZ neprijateľná z dôvodu, že sa v neprospech
spotrebiteľa odchyľuje od § 45 ods. 1 OZ.“ Z pohľadu žalovanej preto za týchto okolností zostáva
naďalej sporný dátum, od kedy žalobca výpoveď považuje za účinnú, nakoľko ako vyplýva z vyššie
uvedeného, fikcia doručenia je konštruovaná v rozpore so zákonom a žalobca doposiaľ nepredložil
žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že žalovanej bola výpoveď doručená. V súvislosti s uvedeným
žalovaná odmieta argumentáciu žalobcu, ako aj súdu, v zmysle ktorej „Podľa ustanovenia § 2 ods.
3 Občianskeho zákonníka zmluvné strany majú možnosť si upraviť vzájomné práva a povinnosti,
inými slovami pravidlá spolupráce, pod ktoré možno podľa názoru žalobcu zahrnúť aj odchylnú úpravu
okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu. Rovnako žalobca poukazuje aj na jednu zo
základných zásad obchodného záväzkového práva, a to zásadu zmluvnej voľnosti, ktorá umožňuje
zmluvným stranám si vzájomné vzťahy upraviť odlišne od zákonnej úpravy, pokiaľ to zákon výslovne
nevylučuje. Tak ako bolo už vyššie uvedené aj napr. Nemecko a Rakúsko pripúšťajú odchylné dojednanie
okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu“. Žalovaná na takomto dojednaní nemohla aktívne
participovať, preto nemožno dôvodiť úpravou vzájomných práv a povinností a zásadami obchodného
záväzkového práva, a v prípade žalovanej z pozície spotrebiteľa už vôbec. Rovnako podľa názoru
žalovanej v danom prípade nie je na mieste poukazovať na právnu úpravu Nemecka a Rakúska,
nakoľko s uvedenými štátmi Slovenská republika nemá spoločnú modernú právnu históriu, ani paralely
v rozhodovacej praxi, ako je tomu pre porovnanie napríklad s Českou republikou. Žalovaná poukázala
na rozhodnutia niektorých súdov a namietala voči oprávnenosti platieb vykonaných jej kreditnou kartou
v USA, pretože táto bola zneužitá. Naďalej zotrvala na svojom stanovisku a zdôraznila, že suma, ktorú
žalobca žiada, bola žalovanej z kreditnej platobnej karty odčerpaná neoprávnene, bez jej vedomia,
a že zmluva o spotrebiteľskom úvere formou kreditnej platobnej karty obsahuje neprijateľné zmluvné
podmienky, čím preukázateľne odporuje zákonu.

5. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok potvrdiť. Predniesol, že predložil
súdu podací hárok, ktorý preukazuje odoslanie výpovede žalovanej. Rozhodnutie Slovenskej obchodnej
inšpekcie, na ktoré odkazuje žalovaná, sa týkalo situácie, keď dodávateľ nepredložil dôkaz o odoslaní
zásielky spotrebiteľovi. Žalobca uvádza, že VOP sú súčasťou zmluvy a žalovaná s textom zmluvy a VOP
súhlasil pripojením svojho podpisu. Žalobca postupoval v súlade so zmluvou, OP a VOP a informoval
klienta o ukončení úverového rámca, splatnosť rámca mu oznámil písomne a uviedol, že dlh je potrebné
uhradiť najneskôr do 30.04.2017. O dlhu bola žalovaná informovaná prostredníctvom výpisov.



6. Žalovaná v odvolacej replike predniesla, že nepopierala tvrdenie žalobcu, že výpoveď žalobca odoslal,
avšak žalovanej výpoveď doručená nebola a žalobca opak doposiaľ v konaní nepreukázal. Opätovne
poukázala na neoprávnenosť vykonaných platieb zneužitím karty metódou skimming.

7. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že nemal pochybnosť o tom, že platby boli vykonané žalovanou
prostredníctvom kreditnej karty, a to načítaním čipu za prítomnosti kreditnej karty a zadaním správneho
PIN kódu. Zopakoval, že zmluva neobsahuje žiadne neprijateľné podmienky a v ostatnom odkázal na
svoje predchádzajúce vyjadrenia.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody [§ 365 ods. 1
písm. b), e) a h) CSP], preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a
dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných
podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd
prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné, v
dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť [§ 389 ods. 1 písm. c)
CSP] a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 3 CSP).

9. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vzhľadom na rozsah odvolania a žalovanou uplatnenú
odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne postupoval, keď výpoveď zmluvy
zo strany žalobcu vyhodnotil ako platnú a na základe toho (a ďalších okolností) žalobe vyhovel.

10. Na vyššie uvedený účel nebolo potrebné zopakovať ani dopĺňať dokazovanie (§ 384 CSP), preto
odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP).

11. Zo zistení súdu prvej inštancie je zrejmé, že žalobca (jeho právny predchodca) a žalovaná podpísali
dňa 25.06.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere formou kreditnej platobnej karty č. A.. Táto v článku 11
ods. 1 písm. b) obsahovala dohodu o tom, že zmluva zaniká o. i. písomnou výpoveďou. V čl. 12 ods.
1 zmluvy sa zmluvné strany ďalej dohodli, že ich vzájomné práva a záväzky, ktoré neupravuje zmluva,
sa riadia aktuálnym znením OP pre kreditné karty, Všeobecnými obchodnými podmienkami Sberbank
Slovensko, a.s. (VOP), a Sadzobníkom poplatkov v uvedenom poradí záväznosti. Žalovaná v čl. 12 ods.
4 zmluvy potvrdila, že k návrhu na uzavretie zmluvy jej boli predložené OP, VOP a Sadzobník poplatkov.

12. OP účinné od 01.12.2016 (č. l. 82 rub) obsahovali o. i. článok 16 ods. 16.2., ktorý znel takto:
„Výpoveď: Banka a Klient sú oprávnení písomne Zmluvu vypovedať aj bez uvedenia dôvodu. Klient
výpoveď doručuje Banke poštou na adresu jej sídla alebo osobne na jej Obchodnom mieste. Banka
doručuje Klientovi výpoveď písomne na jej poslednú známu adresu Klienta. Výpoveď nadobúda účinnosť
uplynutím výpovednej lehoty, ktorá pre Klienta predstavuje 1 mesiac a pre Banku 2 mesiace; výpovedná
lehota začína plynúť odo dňa doručenia písomnej výpovede druhej zmluvnej strane. Pre určenie
dňa doručenia, ak sa písomnosť nepodarí Klientovi doručiť alebo Klient jej prevzatie odmietne, platia
ustanovenia VOP.“

13. VOP účinné od 01.01.2015 (č. l. 27) obsahovali o. i. článok 19 ods. 19.6 písm. g), ktorý znel takto:
„Zásielka sa bude považovať za doručenú tretím dňom nasledujúcim po dni podania zásielky na poštovú
prepravu aj v prípade, ak Klient odmietol prevziať takto doručovanú zásielku, alebo sa zásielka vrátila z
dôvodu, že adresát nebol na adrese zastihnutý a zásielku neprevzal v odbernej lehote určenej poštovým
prepravným poriadkom príslušného poskytovateľa poštových služieb, alebo že adresát na adrese nie
je známy. …“

14. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že právny predchodca žalobcu listom z 10.02.2017
vypovedal zmluvu z dôvodu, že kreditnú kartu ako doplnkový produkt zaradil mimo hlavnú ponuku a
ponúka oveľa výhodnejšie a jednoduchšie produkty (č. l. 8). Z podacieho hárku plynie, že zásielka
adresovaná žalovanej bola daná na poštovú prepravu 27.02.2017 (č. l. 9 rub). Ako to žalovaná



zopakovala v odvolacom konaní, medzi stranami nebolo sporné to, či bola zásielka odoslaná (túto
skutočnosť žalovaná nepopierala), ale sporným bolo, či bola zásielka žalovanej doručená.

15. Súd prvej inštancie správne posúdil záväzkový vzťah medzi stranami podľa § 52 OZ v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy ako spotrebiteľský. Treba však dať za pravdu žalovanej, že nesprávne
vyhodnotil vyššie citované ustanovenia OP a VOP upravujúce fikciu doručenia a jej následky. Otázka,
či bola výpoveď zmluvy doručená žalovanej, je rozhodujúca pri posúdení žalobou uplatneného nároku.
Žalobca totiž povinnosť zaplatiť žalovanú istinu a jej príslušenstvo odvodzuje od okamihu zániku zmluvy.

16. V prvom rade odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že odoslanie zásielky v spojení s plynutím
času nie sú jedinými kritériami, ktoré článok 19 ods. 19.6 písm. g) VOP požaduje na založenie fikcie
doručenia. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že fikcia doručenia nastane až v závislosti od toho, či adresát
odmietol prevziať zásielku, alebo sa zásielka vrátila z dôvodu, že adresát nebol na adrese zastihnutý a
zásielku neprevzal v odbernej lehote, alebo že adresát na adrese nie je známy. Znamená to, že táto fikcia
vyžaduje na svoje účinky popri odoslaní zásielky a uplynutí určitého času aj ďalšie právne skutočnosti,
ktorých existenciu súd prvej inštancie ani neskúmal. V tomto smere teda chýbajú dostatočné skutkové
zistenia, ktoré by umožňovali posúdiť, či sa na doručovanie výpovede uplatňuje článok 19 ods. 19.6 písm.
g) VOP. Je pritom na prvoinštančnom súde, aby stranám vytvoril priestor na prednesenie rozhodujúcich
skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP) a umožnil im uniesť z nich vyplývajúce dôkazné bremeno (čl.
8 základných princípov CSP).

17. Žalobca však v žalobe odkazoval aj na ustanovenie článku 19 ods. 19.6 písm. f) VOP, ktoré
svojím obsahom viac zodpovedá fikcii doručenia, ktorá nastáva bez ďalšieho len v dôsledku uplynutia
určitého času po podaní zásielky na poštovú prepravu. Hoci súd prvej inštancie toto ustanovenie
výslovne nespomína v rámci svojho právneho posúdenia, je zrejmé, že jeho právny názor obsiahnutý
v napadnutom rozsudku posudzuje účinky práve tohto ustanovenia. Odvolací súd preto v záujme
hospodárnosti konania považuje za nevyhnutné vyjadriť sa aj k článku 19 ods. 19.6 písm. f) VOP.

18. Súd prvej inštancie dospel v tejto súvislosti k záveru, že fikcia doručenia zásielky po treťom dni od
jej odoslania je odchylnou úpravou okamihu perfektnosti doručovaného právneho úkonu, ktorá je podľa
§ 2 ods. 3 OZ je prípustná. Súd prvej inštancie však v odôvodnení neposkytol dostatočné vysvetlenie,
od ktorého ustanovenia Občianskeho zákonníka sa strany takto odchýlili, preto je v tomto smere jeho
myšlienkový postup nepreskúmateľný. Identifikácia správneho ustanovenia zákona je pritom kľúčová,
pretože bez nej nemožno zodpovedať otázku, či ide o kogentnú alebo dispozitívnu právnu normu. To
napokon zdôrazňuje aj samotný § 2 ods. 3 OZ, ktorý odchýlnu dohodu nepripúšťa, ak to zákon výslovne
nezakazuje a ak z povahy ustanovení zákona nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť.

19. Treba tiež dodať, že v spotrebiteľských vzťahoch je rozsah pôsobnosti § 2 ods. 3 OZ obmedzený
ustanovením § 54 ods. 1 OZ, ktoré určuje, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa
nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Toto ustanovenie však súd prvej inštancie
nezohľadnil a neposúdil, či fikcia doručenia, ktorá sa či už podľa čl. 19 ods. 19.6 písm. f) alebo podľa
čl. 19 ods. 19.6 písm. g) VOP uplatňuje len na zásielky odoslané bankou, je odchýlkou v neprospech
spotrebiteľa.

20. V každom prípade však jediné relevantné zákonné ustanovenie, ktoré prichádza do úvahy pri dohode
o fikcii doručenia, je § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože tento upravuje účinky prejavu vôle voči
neprítomnej osobe. Podľa názoru odvolacieho súdu ide v tomto prípade ale o kogentné ustanovenie.
Jeho konštrukcia totiž zabezpečuje spravodlivé vyvažovanie záujmov zmluvných strán. Odosielateľ má
na jednej strane istotu, že doručovaný právny úkon sa stane právne perfektným a vyvolá zamýšľané
právne následky aj v prípade, že sa adresát vyhýba prevzatiu zásielky, prípadne zmarí jej doručenie hoci i
z nedbanlivosti (napríklad zmenou doručovacej adresy bez oznámenia tejto skutočnosti druhej zmluvnej
strane). Adresátovi zase poskytuje možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu a taktiež istotu,
aby účinky daného právneho úkonu nenastali bez toho, že mu to nebolo umožnené. Pokiaľ je totiž
obsahom zásielky právny úkon, zásielka sa považuje za doručenú najmä jej prevzatím, ale aj vtedy, ak jej
adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu vôle v ňom vyjadrenej, t. j. len čo
sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície (R 27/2011). Z povahy ustanovenia § 45 ods. 1 OZ teda
vyplýva, že nepripúšťa odchylnú dohodu zmluvných strán v podobe fikcie doručenia zásielky uplynutím
určitého času po jej odoslaní (pozri tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.12.2020,



sp. zn. 5Cdo/36/2020, bod 13.3). Na tomto závere nič nemení ani to, či protistrana sa odklonom od §
45 ods. 1 OZ výslovne (hoci aj písomne) súhlasila, alebo nie.

21. Uplatneniu § 45 ods. 1 OZ nebráni ani § 273 Obchodného zákonníka v spojení s povahou úverovej
zmluvy ako absolútneho obchodu [§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka], pretože tretia časť
Obchodného zákonníka nevylučuje všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sa uplatnia
podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka na otázky, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného
zákonníka. Obchodný zákonník obsahuje v tretej časti len niektoré ustanovenia o právnych úkonoch (diel
II tretej časti), ktoré ale neriešia otázku pôsobenia prejavu vôle voči neprítomnej osobe. Táto sa rieši v §
45 ods. 1 OZ, v dôsledku čoho je toto ustanovenie použiteľné aj na prípady tzv. absolútnych obchodov.

22. Odvolací súd považuje odôvodnenie napadnutého rozsudku za nedostatočné aj v časti vyhodnotenia
použitia § 53 ods. 9 a § 565 OZ. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti len stroho konštatoval, že v
danom prípade zmluva nebola skončená pre uvedený dôvod, ale bola vypovedaná podľa bodu 16.2
(aj bez uvedenia dôvodu). Takýto záver však vyznieva izolovane, pretože okrem dôvodu skončenia
zmluvy celkom odhliada od účinkov, ktoré právny úkon výpovede vyvoláva. Účinok spornej výpovede
mal totiž podľa žalobcu spočívať vo vzniku povinnosti žalovanej ako klienta vyrovnať všetky svoje
záväzky zo zmluvy najneskôr do 15 kalendárnych dní (článok 16 ods. 16.2 a 16.6 OP účinných
01.12.2016). Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti judikatúru Súdneho dvore Európske únie,
z ktorej vyplýva, že je úlohou vnútroštátneho súdu preskúmať, či možnosť predajcu alebo dodávateľa
rozhodnúť o splatnosti celého úveru závisí od toho, že si spotrebiteľ nesplnil povinnosť, ktorá je v
spornom zmluvnom vzťahu podstatná, či sa táto možnosť priznáva v prípadoch, v ktorých je takéto
nesplnenie povinnosti dostatočne závažné z hľadiska doby splácania úveru a jeho výšky, či táto
možnosť predstavuje odchýlku od právnych predpisov uplatniteľných v danej oblasti pri neexistencii
osobitných zmluvných ustanovení a či vnútroštátne právo stanovuje primerané a účinné prostriedky,
ktoré spotrebiteľovi, na ktorého sa takáto podmienka uplatní, umožnia, aby odvrátil účinky takejto
splatnosti úveru (pozri napríklad rozsudok z 26.01.2017 vo veci Banco Primus, C-421/14). Z citovanej
judikatúry Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že účelom smernice 93/13/EHS je o. i. chrániť spotrebiteľa v
prípade nepodstatného porušenia zmluvy tým, že sa právo dodávateľa privodiť splatnosť celého dlhu
obmedzuje. Podľa názoru odvolacieho súdu je tento účel zreteľne zachytený práve v § 53 ods. 9 a § 565
OZ, ktorých uplatnenie ale súd prvej inštancie dôsledne neskúmal. Dohodu o práve dodávateľa podať
výpoveď, ktorá umožňuje dodávateľovi bez uvedenia dôvodu alebo z akéhokoľvek dôvodu privodiť zánik
spotrebiteľskej zmluvy, a tým aj fakticky okamžitú splatnosť dlhu, je nevyhnutné vyhodnotiť nielen z
hľadiska § 54 ods. 1 OZ, ale aj z pohľadu možného obchádzania prvej vety § 52 ods. 2 OZ (druhá veta
§ 52 ods. 2 OZ) alebo účelu zákona (§ 39 OZ).

23. Vzhľadom na vyššie uvedené treba prisvedčiť žalovanej, pretože súd prvej inštancie dospel
v súvislosti s posudzovaním platnosti dohody o fikcii doručenia a účinkov výpovede na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnemu právnemu záveru. Ak totiž súd nepodriadi skutkový stav pod
normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze má také predpoklady, aké vyplývajú zo
zisteného skutkového stavu, alebo ho síce podriadi pod správnu normu, ale túto nesprávne interpretuje,
dopúšťa sa nesprávneho právneho posúdenia veci (pozri v tomto zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2MCdo/4/2009 a 7Cdo/7/2010), čo je aj prípad prejednávanej veci, a preto je uplatnený
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP daný.

24. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevyvodil z existujúcich
tvrdení strán a vykonaných dôkazov potrebné skutkové a právne závery na posúdenie dôvodnosti
žalobou uplatneného nároku. Vzhľadom na povahu týchto nedostatkov nie je účelné doplniť dokazovanie
až na druhoinštančnom odvolacom súde, čo podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP opodstatňuje zrušenie
napadnutého rozsudku v celom rozsahu a podľa § 391 ods. 3 CSP vrátenie veci v zrušenom rozsahu
súdu prvej inštancie.

25. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyslovených právnych
názorov odvolacieho súdu a z tohto hľadiska pristúpi aj k posúdeniu bremena tvrdenia a dôkazu v súlade
s § 150 a § 151 CSP. Následne opätovne, po prípadnom doplnení dokazovania podľa § 295 CSP,
zhodnotí všetky vykonané dôkazy jednotlivo ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 CSP), a v spojení s
nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti (§
186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav. Takto zistený skutkový stav následne podrobí novému



právnemu posúdeniu nielen podľa § 45 ods. 1, ale aj podľa § 39 a § 52 ods. 2 OZ v spojení s § 53 ods.
9 a § 565 OZ a znova vo veci rozhodne. Svoje závery potom v novom rozsudku odôvodní spôsobom
súladným s § 220 ods. 2 CSP. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania
(§ 396 ods. 3 CSP).

26. Tento rozsudok prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,



b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).