{"guid": "33b6ee92-b66f-45bb-b699-db8336170a5d:8ed59b80-aee1-4182-a2f9-0a6cc335b684", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2", "spisova_znacka": "24CoPr/8/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 24CoPr/8/2024 z 6. 11. 2024", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 6. novembra 2024, sp. zn. 24CoPr/8/2024, ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2", "identifikacne_cislo": "2520200063", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Ľubica Spálová", "sudca_id": 30, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-lubica-spalova-30", "datum_vydania": "2024-11-06", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Rodinné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-6.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 6 ods. 2 písm. a) zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-6.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/365#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8ed59b80-aee1-4182-a2f9-0a6cc335b684", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n24CoPr/8/2024\n2520200063\n06. 11. 2024\nJUDr. Ľubica Spálová\nECLI:SK:KSTT:2024:2520200063.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň:\nJUDr. Eva Behranová a JUDr. Dominika Horváthová, v antidiskriminačnom spore žalobkyne: A. B. C.,\nnar. X.X.XXXX, adresa D. E. XXX/XX, F., zastúpenej advokátom: JUDr. Mgr. Marián Kropaj, PhD.,\nso sídlom Mudroňova 7356/51, Piešťany, proti žalovanej: Základná škola, so sídlom Strážnická 1,\nSkalica, IČO: 37 838 491, zastúpenej advokátom: JUDr. Ján Pekar, so sídlom Potočná 191/39, Skalica,\no porušení zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania, na odvolanie žalobkyne proti\nrozsudku Okresného súdu Trnava č.k. PN-20Cpr/54/2020-520 zo dňa 17.5.2024, v spojení s dopĺňacím\nrozsudkom č.k. PN-20Cpr/54/2020-539 zo dňa 25.6.2024, takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím rozsudkom p o t\nvrdzuje.\nII. Žalovanej p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Žalobkyňa sa podanou žalobou po ostatnej súdom pripustenej zmene (č.l. 467) domáhala určenia,\nže žalovaný porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska veku,\npohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska),\nsociálneho zabezpečenia vo vzťahu k žalobkyni, čím zasiahol do jej práva na prístup k zamestnaniu,\nže žalovaný je povinný upustiť od svojho konania a je povinný nahradiť protiprávny skutkový stav a\nto tak, že zabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu\nv porovnaní s ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do\ntrvalého pracovného pomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, tiež\nuloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 12.000,- Eur s titulom ušlej mzdy a odvodov\n(finančné odškodnenie) v zmysle antidiskriminačného zákona za celý školský rok 2019/2020 od\n01.09.2019 do 31.08.2020, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a sumu vo výške 60.000,Eur s titulom nemajetková ujma na osobnosti žalobkyne, za spoločenskú ujmu (za ohováranie na\npracovných poradách riaditeľov základných a stredných škôl, pred bývalými kolegami, pedagogickými\na nepedagogickými zamestnancami žalovaného), za dlhodobú ťažkú životnú situáciu (zotrvanie v\nevidencii uchádzačov o zamestnanie a následne neuplatnenie sa na trhu práce ako nezamestnávateľný\nprípad, občan v hmotnej núdzi), degradovanie a hanobenie žalobkyne a jej rodiny pred občanmi\nmesta, hanobenie pred zástupcami Cirkvi - Rímskokatolícky farský úrad Skalica, veriacimi farnosti a\npoškodenie pri výpočte dôchodkovej dávky (v dôsledku neodpracovaných rokov zotrvať na pracovnom\ntrhu so zdravotnými problémami aj vo veku vzniku nároku na priznanie starobného dôchodku) a\núhradu nákladov s dosiahnutým vzdelaním a zvyšovaním kvalifikácie na dvoch vysokých školách, do\ntroch dní od právoplatnosti rozsudku a uloženia povinnosti žalovanému konajúcemu prostredníctvom\nriaditeľky ako štatutára G. H. I. predložiť súdu, žalobkyni a jej právnemu zástupcovi dokument (Diplom)\n\no kvalifikácii A. J. K., ktorý hodnoverne preukáže, že má vzdelanie v zmysle Zákona č. 138/2019 Z. z. o\npedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a Vyhlášky č. 1/2020 Z. z. o kvalifikačných\npredpokladoch pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov (účinná od 15. januára 2020)\na je kvalifikovaná učiteľka vyučovať predmety na 1. a 2. stupni základnej školy vrátane predmetu\nnáboženská výchova, v prípade nesplnenia kvalifikačných predpokladov na výkon pracovnej činnosti\na nepreukázania dokumentu Potvrdenie o nástupe na akreditované teologické prípadne katechetické\nštúdium (akademický rok 2019/2020), žalovaný zamestnáva A. J. K. protizákonne a voči osobe\nžalobkyne koná diskriminačne, žalovaný je povinný napraviť protiprávny skutkový stav a to tak, že\nzabezpečí, aby žalobkyňa ako kvalifikovaná učiteľka mala taký istý prístup k zamestnaniu v porovnaní\ns ostatnými kvalifikovanými pedagogickými zamestnancami a príjme žalobkyňu do trvalého pracovného\npomeru na pracovnú pozíciu učiteľ všeobecnovzdelávacích predmetov, do troch dní od právoplatnosti\nrozsudku.\n2. Preskúmavaným rozsudkom vo výroku I. prvoinštančný súd predmetnú žalobu v celom rozsahu\nako nedôvodnú zamietol. Vo výroku II. súd vyslovil, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu\ntrov konania v rozsahu 100% a vo výroku III. (ktorý bol do rozsudku doplnený dopĺňacím rozsudkom)\nrozhodol, že štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n3. Právne prvoinštančný súd vec posúdil na základe aplikácie ust. § 13 ods. 1 až 3, § 41 ods. 8 a 9 zák.\nč. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (v texte aj len ZP), § 1, § 2 ods. 1, 2, § 2a ods. 1, 2, 3, § 3 ods. 1, 2,\n§ 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, 3, § 11 ods. 2 zák. č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých\noblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej aj len Antidiskriminačný zákon), § 9 ods. 1, 2, § 14\nods. 1 zák. č. 138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a o zmene\na doplnení niektorých zákonov, § 4 ods. 2 zák. č. 55/2017 o štátnej službe, s poukazom na čl. 8, § 307\nZákladných princípov zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (v texte aj len CSP), s odkazom\nna čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\n4. Prvoinštančný súd ustálil, že žalobkyňa sa svojou žalobou výslovne domáha nápravy v súvislosti\ns porušením zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania podľa § 9 a nasl.\nantidiskriminačného zákona, ide teda nepochybne o antidiskriminačný spor. Vzhľadom na skutočnosť, že\nantidiskriminačný zákon je vo svojej relevantnej časti právnym predpisom hmotnoprávneho charakteru,\nmusí byť aplikovaný v znení účinnom v čase, v ktorom k tvrdenej diskriminácii došlo. Z ust. § 13\nZákonníka práce ako aj z ustanovení antidiskriminačného zákona vyplýva zásada, podľa ktorej výkon\npráv a povinností v pracovnoprávnych vzťahoch musí byť v súlade s dobrými mravmi a nikto nemôže\nsvoje práva a povinnosti zneužívať sledujúc úmysel poškodiť druhého účastníka vo vzťahu.\n5. Prvoinštančný súd považoval za nutné uviesť, že smernica Rady Európskej únie č. 2000/43/EC zo\ndňa 29. júna 2000 v časti týkajúcej sa dôkazného bremena v sporoch, v ktorých dotknuté osoby tvrdia,\nže voči ním došlo k priamej či nepriamej diskriminácii, sa premietla s účinnosťou od 1. apríla 2002 do §\n13 ods. 7 Zákonníka práce, po prijatí antidiskriminačného zákona s účinnosťou od 01. júla 2004 do jeho\nustanovenia § 11 ods. 2. Z vnútroštátnej právnej úpravy potom vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len\na výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu.\n6. Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu\nk nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu žalovaného (uznesenie Ústavného súdu SR z 30. 4.\n2009 sp. zn. IV. ÚS 16/09). Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností,\nz ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého\nzaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno),\nz ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne\nmusí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho pohlavie, sexuálna orientácia, náboženské\nvyznanie alebo viera, rasový pôvod, národnostný pôvod alebo etnický pôvod, farba pleti, jazyk, sociálny\npôvod, majetok, rod, nepriaznivý zdravotný stav alebo zdravotné postihnutie, vek, manželský stav,\nrodinný stav, povinnosti k rodine, členstvo alebo činnosť v politickej strane alebo v politickom hnutí,\nv odborovej organizácii, v inom združení alebo iné postavenie, resp. pohlavie, náboženské vyznanie\nalebo viera, rasa, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotné postihnutie, vek, sexuálna\norientácia, manželský stav a rodinný stav, farba pleti, jazyk, politické alebo iné zmýšľanie, národný\nalebo sociálny pôvod, majetok, rod alebo iné postavenie (§ 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona).\nAž následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje\n\ntvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Posun v dôkaznom bremene teda v zmysle\nuvedeného nie je automatický, nenastáva ihneď ako žalobca vyhlási, že je diskriminovaný. Žalobca v\nžalobe, ktorou sa domáha ochrany pred diskrimináciou, musí označiť nielen osobu, o ktorej tvrdí, že\nporušila zásadu rovnakého zaobchádzania, ale tiež musí označiť a zároveň aj predložiť také dôkazy\n(uniesť dôkazné bremeno) k skutočnostiam, z ktorých možno usudzovať, že došlo k porušeniu zásady\nrovnakého zaobchádzania. Navyše musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je zákonom\nnedovolený dôvod napr. pohlavie, rasa, vek a pod. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. apríla 2009).\n7. Žalobkyňa v konaní uviedla, že svoje nároky uplatňuje pre jej diskrimináciu žalovaným z dôvodu\njej veku, pohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu\n(priezviska), sociálneho zabezpečenia, avšak neuviedla žiadne konkrétne skutočnosti, na základe\nktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby z uvedených dôvodov, a na základe ktorej došlo k zásahu\ndo jej práva na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa uviedla všeobecne veľký rozsah pohnútok jej\ndiskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala, akým spôsobom a prečo by došlo z uvedenej pohnútky\nk diskriminácii jej osoby a ako sa to prejavilo v jednaní žalovaného s ňou. Súd tak má za to, že\nžalobkyňa neuniesla v konaní nielen dôkazné bremeno, ale ani bremeno tvrdenia. Sporové strany sú\npovinné tvrdiť určité relevantné skutočnosti, ale zároveň na ich preukázanie sú povinné označiť dôkazy. V\nprípade, že neunesú dôkazné bremeno, ani bremeno tvrdenia, nemôžu byť v konaní úspešné. Tvrdenia\nžalobkyne počas celého konania (a to aj v rámci jej výsluchu) súd zhodnotil ako zmätočné, rozporuplné\na navzájom sa vylučujúce, veľakrát absolútne nesúvisiace s predmetom tohto sporu, na základe čoho\nžalobkyňa podľa názoru súdu vôbec neuniesla bremeno tvrdenia, že pohnútkou diskriminačného\nkonania je zákonom nedovolený dôvod, pričom by tento dôvod konkretizovala v súvislosti s uvedenými\nskutočnosťami, ktoré sa stali pri jej prijímaní do zamestnania.\n8. Pri prijímaní do zamestnania ktorýmkoľvek subjektom musia byť naplnené základné kritéria, ktoré\nurčuje zamestnávateľ. Týmito kritériami je potreba zamestnať zamestnanca na určitú pracovnú pozíciu,\nkvalifikačné predpoklady, dĺžka praxe ale aj ďalšie kritéria, ktoré môže zamestnávateľ pre konkrétny\nvýkon práce požadovať. Kritéria, ktoré nemôže zamestnávateľ zisťovať o budúcom zamestnancovi\nvyplývajú z ustanovenia § 41 ods. 6 Zákonníka práce a takéto ani žalovaným neboli zisťované a použité\nvo vzťahu k žalobkyni. Výber zamestnanca je však vždy na zamestnávateľovi. On zodpovedá za to, aby\nsa jeho prijatím zabezpečil sledovaný cieľ.\n9. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je v právomoci súdu posudzovať postup žalovaného\nvo výberovom konaní a následnú platnosť výsledku výberového konania. V dôsledku nedodržania\npodmienok pri výberovom konaní sa totiž môže účastník domáhať súdnej ochrany s poukazom na\nÚstavu SR, avšak súd sa nemôže zaoberať otázkou, či žalobcovi v rámci takéhoto konania vznikne\nautomaticky nárok na uzavretie pracovnej zmluvy na predmetné pracovné miesto, nakoľko uvedené je\nnaozaj iba v kompetencii samotného zamestnávateľa.\n10. Čo sa týka procesu podania žiadosti žalobkyne o prijatie do zamestnania, iba skutočnosť,\nže žalobkyňa podala žalovanému žiadosť o prijatie do zamestnania s tým, že spĺňa pedagogické\npredpoklady a zároveň má udelenú kanonickú misiu na neurčito, nemôže ešte znamenať, že by mala byť\nautomaticky prijatá do pracovného pomeru. Táto argumentácia by znamenala, že každý zamestnávateľ,\nktorému je doručená žiadosť o prijatie do zamestnania so splnením všetkých predpokladov, musí\ntakého záujemcu prijať, pretože v podstate ako keby nemal konkurenciu a to bez ohľadu na jeho\nkvalifikačné, vedomostné, výkonnostné či osobnostné predpoklady. Túto argumentáciu posúdil súd ako\nneprijateľnú. Rozhodnutie žalovaného o neprijatí osoby do pracovného pomeru, nemožno považovať za\ndiskrimináciu. Pokiaľ sa však má jednať o diskrimináciu v zmysle § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona,\nmusí tu byť vždy prítomný taký dôvod nerovnakého zaobchádzania, ktorý spočíva v konkrétnom špecifiku\ndiskriminovaného. I keby došlo k porušeniu právneho predpisu pri prijímaní uchádzača do pracovného\npomeru bez toho, aby k nemu došlo pre konkrétnu danosť „diskriminovaného“, nie je to diskrimináciou.\n11. Prvoinštančný súd mal z predložených dôkazov preukázané, že u žalovaného učili náboženskú\nvýchovu v predmetnom čase po podaní žiadosti žalobkyne o prijatie do pracovného pomeru na pozíciu\nučiteľa náboženskej výchovy, p K., kapláni a kňazi. To, že žalovaný uzavrel pracovné pomery s týmito\nosobami, je jeho právom. Zároveň zákon nestanovuje, s kým má žalovaný, resp. riaditeľ žalovaného\nuzatvoriť pracovný pomer, aká môže byť minimálna doba trvania uzatvoreného pracovného pomeru, či\n\na s kým je povinný uzatvoriť pracovnú zmluvu alebo dohodu o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru, a preto i voľba žalovaného uzatvárať dohody o pracovnej činnosti s kaplánmi a kňazmi na\nvýučbu náboženskej výchovy u žalovaného, nie je v rozpore so žiadnym právnym predpisom a nemožno\nsa naň pozerať ako na diskriminujúci postup žalovaného.\n12. Tak ako bolo vyššie uvedené súd prvej inštancie v postupe žalovaného pri vybavovaní žiadosti\nžalobkyne o prijatie do pracovného pomeru nevidel žiaden rozpor so všeobecnými záväznými právnymi\npredpismi a preto jeho výsledok nemožno považovať za neoprávnený zásah z dôvodu iného postavenia\ndo uplatneného práva žalobkyne na prístup k zamestnaniu. Žalobkyňa v konaní nepreukázala iný,\nvýnimočný a ojedinelý postup žalovaného pri prijímaní a vybavovaní jej žiadosti o prijatie do pracovného\npomeru. Chýbali totiž objektívne okolnosti, ktoré by odôvodňovali prijatie záveru, že vo vzťahu k nej\ndošlo k diskriminačnému postupu, nakoľko jej subjektívny názor nestačí na prijatie záveru, že vo vzťahu\nk nej došlo k diskriminácii.\n13. Čo je však najdôležitejšie, je výlučným právom žalovaného rozhodnúť sa, koho príjme, resp. neprijme\ndo zamestnania, pokiaľ má zistené dostatočné dôvody. Ani súd nie je oprávnený posudzovať správnosť\nvýberu zamestnanca, s ktorým daný zamestnávateľ uzatvorí pracovný pomer. Postup žalovaného na\nzáklade vykonaných dôkazov považuje súd za postup, ktorý bol v súlade s platnou a účinnou právnou\núpravou a týmto jeho postupom nedošlo vo vzťahu k žalobkyni k diskriminácii. Pokiaľ žalovaný nemal\nzáujem prijať žalobkyňu do pracovného pomeru, stalo sa tak nie v dôsledku diskriminácie žalobkyne, ale\nv dôsledku toho, že sa žalovaný rozhodol prijať p. K., a to ako sám žalovaný uviedol, s úmyslom konať\nzodpovedne, aby škola fungovala a v dobrej viere, že vyberá kvalifikovaného zamestnanca. Prijatie p. K.\nžalovaným podľa vykonaného dokazovania nemalo žiaden súvis s úmyslom diskriminovať žalobkyňu,\nale práve naopak, žalovaný postupoval v rámci výberu z uchádzačov zodpovedne s cieľom vybrať\nkvalifikovaného zamestnanca. I keď mala p. K. kánonickú misiu udeľovanú opakovane s platnosťou na\nobdobie 1 roka, pričom žalobkyňa mala kánonickú misiu udelenú na neurčito, ani v tejto súvislosti súd\nnevzhliadol dôvod diskriminácie, pretože zo svedeckej výpovede svedka školského dekana vyplynulo,\nže nie je rozdiel medzi kánonickou misiou udelenou na dobu určitú a na dobu neurčitú, čo vo svojom\nvyjadrení uviedol aj Diecézny katechetický úrad Bratislavskej arcidiecézy (na č. l. 451). Podľa tohto\nvyjadrenia udeľovať kánonické misie na dobu neurčitú bol pôvodný úzus v Bratislavskej arcidiecéze,\nktorý sa zmenil na udeľovanie kánonickej misie výlučne na dobu určitú po viacerých nedobrých\nskúsenostiach. Čo sa týka zamestnávania kňazov a kaplánov žalovaným na dohodu o pracovnej\nčinnosti, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zabezpečovať výučbu náboženskej výchovy na\nzákladných školách môže kňaz, ktorý je vysvätený, dostáva diplom z teológie a môže teda vyučovať,\npokiaľ nie je suspendovaný biskupom. Zároveň svedok L. M. poukázal na skutočnosť, že v každej farnosti\nje zodpovedný farár za učenie náboženskej výchovy. V prvom rade si náboženskú výchovu zabezpečuje\nfarár, v druhom rade kňazi a až potom ak toto nie je možné, si samotný farár určí, komu dá dôveru,\nkoho chce a dohodne sa s tým učiteľom, aby si dal žiadosť o kánonickú misiu. Ďalej túto agendu riešia\nškolskí dekani. Avšak ani farár nemôže donútiť riaditeľa, aby prijal do zamestnania tú ktorú konkrétnu\nosobu. Zároveň podľa kánonického práva má kaplán prednostnú povinnosť učiť na školách. Pri prijímaní\nfyzických osôb do zamestnania zamestnávateľ nesmie porušiť zásadu rovnakého zaobchádzania, ak\nide o prístup k zamestnaniu, avšak výber zamestnanca, ktorého zamestnávateľ príjme do pracovného\npomeru je vždy len na zamestnávateľovi. V prípade, ak sa zamestnávateľ rozhodne nezamestnať\nuchádzača o zamestnanie, ktorého nechce zamestnať na základe objektívnych skutočností, takéto\nsprávanie zamestnávateľa nespĺňa obsah a účel zákonnej úpravy antidiskriminačných predpisov.\n14. Skutočnosť, že žalobkyňa si subjektívne myslí, že pre výučbu náboženskej výchovy u žalovaného\nspĺňala kvalifikačné predpoklady (dosiahnuté vzdelanie a udelená kánonická misia na neurčito) len\nona, poprípade ešte aj jej sestra, pričom podľa jej tvrdenia iba ony dve napĺňajú i morálny predpoklad\nna výkon tohto povolania, neodôvodňuje hneď záver, že konaním žalovaného, ktorý ju neprijal do\npracovného pomeru, ale uprednostnil podľa ďalšieho subjektívneho názoru žalobkyne nekvalifikovaného\nzamestnanca (pričom podľa žalobkyne je nekvalifikovaným na výučbu náboženskej výchovy aj kaplán\na kňaz s vysokoškolským teologickým vzdelaním), sa žalovaný automaticky dopustil diskriminácie voči\nnej. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že samotná žalobkyňa nemala platnú kánonickú misiu,\nkeďže v Udelení kánonickej misie žalobkyni na dobu neurčitú zo dňa 08.09.2010 je jasne uvedené, že\nudelenú kánonickú misiu stratí, ak ukončí, či rozviaže pracovný pomer, čo bolo splnené a žalobkyňa tak\nkánonickú misiu stratila. Uvedené tvrdenia a postoje žalobkyne v priebehu celého konania poukazujú\nna veľmi subjektívny pohľad žalobkyne na daný problém, pričom poukazovať a hodnotiť neodbornosť\n\na nekvalifikovanosť nielen A. J. K., ale aj kňazov a kaplánov v meste Skalica, nepatrí vôbec do\nkompetencie žalobkyne.\n15. S poukazom na ust. § 13 ods. 1, 2 Zákonníka práce žalobkyňa neuviedla, z akého konkrétneho\ndôvodu sa žalovaný dopustil diskriminačného konania. Možno uzavrieť, že subjektívny názor žalobkyne\nna diskrimináciu jej osoby bez ďalšieho nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo\ndôjsť k diskriminačnému postupu žalovaným. Žalobkyňa v priebehu konania netvrdila a nepredložila\ntaké dôkazy, z ktorých je dôvodne možné usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania\ndošlo. Rovnako netvrdila a nekonkretizovala konanie žalovaného odporujúce zásade rovnakého\nzaobchádzania. S ohľadom na skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané, žeby žalovaný žalobkyňu\nakýmkoľvek spôsobom diskriminoval, porušil zásadu rovnakého zaobchádzania, súd žalobu žalobkyne\nzamietol ako nedôvodnú. Vzhľadom k tomu, že súd žalobu žalobkyne zamietol z dôvodu, že v konaní\nnebolo preukázané, že by žalovaný žalobkyňu akýmkoľvek spôsobom diskriminoval, ďalej sa vôbec\nnezaoberal tvrdeniami žalobkyne o nároku na zaplatenia sumy 12.000,- Eur titulom ušlej mzdy a odvodov\na nároku na zaplatenie sumy 60.000,- Eur titulom nemajetkovej ujmy na osobnosti žalobkyne a za\nspoločenskú ujmu.\n16. Prvoinštančný súd tiež konanie čiastočne nezastavil, pretože uvedené podania žalobkyne označené\nako čiastočné späťvzatie žaloby a rozšírenie žalobných nárokov súd podľa obsahu nepovažoval za\nčiastočné späťvzatie žaloby, ale len za zmenu žaloby v zmysle špecifikácie uplatnených žalobných\nnárokov a doplnenia rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe.\n17. Ďalšie argumenty strán sporu súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez\npotreby sa s nimi osobitne vysporiadavať.\n18. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania prvoinštančný súd aplikoval ustanovenia § 262\nods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný, čo v\nkonečnom dôsledku znamená nárok žalovaného voči žalobkyni na náhradu účelne vynaložených trov\ncelého konania v rozsahu 100% trov konania, o čom súd rozhodol vo výroku II. rozsudku. V konaní\npritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. O výške\nnáhrady trov konania bude rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n19. Predmetným dopĺňacím rozsudkom súd prvej inštancie doplnil svoj rozsudok o výrok III. v znení:\n„Štátu sa voči žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.“\n20. V dopĺňacom rozsudku súd skonštatoval, že uznesením súdu č. k. PN-20Cpr/54/2020-487 zo dňa\n14.02.2024 bolo svedkyni A. G. C. priznané svedočné vo výške 11,14 Eur, ktoré bolo poukázané\nzo štátnych rozpočtových prostriedkov, čím v konaní vznikli trovy štátu, ktoré je potrebné nahradiť.\nRozhodnutie s použitím ust. § 212 ods. 1 a 2, § 225 ods. 1 až 3, § 251, § 255, § 257, § 262 ods. 1 a 2\nako i čl. 3 ods. 1 a čl. 4 ods. 1 CSP prvoinštančný súd odôvodnil v podstate tým, že trovy štátu Civilný\nsporový poriadok neupravuje. Štátu vznikli v konaní výdavky priznané svedkyni ako svedočné vo výške\n11,14 Eur, ktoré boli vyplatené svedkyni zo štátnych rozpočtových prostriedkov. Súd preto, rozhodujúc\no trovách štátu, rozhodol podľa čl. 4 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, keď vo\nvýroku III. rozsudku priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej žalobkyni, a to podľa\nrozsahu jej neúspechu v tomto konaní (v rámci ktorého bol výsluch svedkyne ako dôkaz vykonaný),\nt. j. v rozsahu 100 %. V konaní pritom nebol tvrdený a súd sám nezistil žiaden dôvod na aplikáciu\nustanovenia § 257 CSP. Z dôvodu, že o nároku štátu na náhradu trov konania nebolo v rozsudku č.l. 520\nrozhodnuté a doposiaľ rozsudok nenadobudol právoplatnosť, súd o náhrade trov konania štátu rozhodol\ntýmto dopĺňacím rozsudkom ex offo. O výške náhrady trov konania štátu (výrok III.) bude rozhodnuté\nv zmysle § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n21. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala prostredníctvom svojho právneho zastúpenia\nodvolanie žalobkyňa, pričom uplatnila odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP\na žiadala, aby apelačný súd prvoinštančné rozhodnutie zrušil a vec vrátil na opätovné prejednanie a nové\nrozhodnutie.\n\n22. Odvolateľka sa nestotožňuje s tvrdením súdu, že neuniesla bremeno tvrdenia a dôkazu, keďže\nv žalobe a následných vyjadreniach súdu predkladala skutkové tvrdenia, ktoré sa aj snažila podporiť\ndôkazmi (bod 55 rozsudku). Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu, že síce uviedla všeobecne veľký\nrozsah pohnútok jej diskriminácie, žiadnu však nekonkretizovala. Na pojednávaní v rámci výsluchu\nvysvetlila, ako s ňou zaobchádzali, na jej žiadosť o prijatie do zamestnania jej nebola doručená\nžiadna písomná odpoveď. Pokiaľ súd neuvádza, v čom konkrétnom sa mu vyjadrenia žalobkyne zdajú\nzmätočné, rozporuplné a navzájom sa vylučujúce, či nesúvisiace s predmetom sporu (bod 57 rozsudku),\ntieto konštatovania sú bez bližšieho vysvetlenia nepreskúmateľné. Žalobkyňa voči žalovanému podávala\nžalobu, aby si uplatnila nároky vyplývajúce z ust. § 41 ods. 8 a 9 ZP a to z dôvodov porušenia zásady\nrovnakého zaobchádzania v súvislosti s jej uchádzaním sa o zamestnanie. Žalovaná zaobchádzala so\nžalobkyňou ako s uchádzačom o zamestnanie menej priaznivo v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila\nzásadu o rovnakom zaobchádzaní a dopustila sa priamej diskriminácie s poukazom na § 14 ods. 1 zák. č.\n5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti. Žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu bez akýchkoľvek\nobmedzení a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania, ktorá zakazuje diskrimináciu. Následne\nodvolateľka poukázala na dve funkčné obdobia G. H. I. vo funkcii riaditeľky žalovanej.\n23. Nato odvolateľka poukázala na priebeh výberového konania v školskom roku 2019/2020 na pozície\nučiteľ náboženstva, učiteľ pre 1. stupeň ZŠ a vychovávateľka u žalovanej s tým, že na uverejnenom\ninzeráte neboli uvedené žiadne konkrétne kvalifikačné požiadavky na uchádzača o zamestnanie.\nVýberové konanie na pozíciu učiteľa slovenského jazyka a literatúry a anglického jazyka pre školský rok\n2019/2020 vyhlásené nebolo. Pozícia učiteľ náboženskej výchovy žalobkyni nebola sprostredkovaná\ncez ÚPSVaR, bola jej sprostredkovaná len informácia o voľnom mieste na Základnej škole, Strážnická 1,\nSkalica. Následne odvolateľka poukázala na to, aký by bol postup ak by výberové konanie organizoval\nÚPSVaR. Zdôraznila, že Farský úrad Skalica mal vedomosť, že žalobkyňa a jej sestra si u žalovanej\npodali žiadosti o prijatie do zamestnania a že obe mali k školskému roku 2019/2020 platné kánonické\nmisie pre vyučovanie predmetu náboženská výchova.\n24. V ďalšej časti odvolania sa odvolateľka vyjadrila ku kánonickej misii žalobkyne. Pokiaľ právna\nzástupkyňa žalovanej na pojednávaní 17.5.2024 uviedla, že žalobkyňa má nedostatočné znalosti\nv oblasti náboženstva ohľadom platnosti cirkevných dokumentov, s týmto odvolateľka nesúhlasí, pretože\ndo kompetencie učiteľky náboženskej výchovy nepatrí, aby záväzne ovládala agendu cirkevných\ndokumentov. Svedok A. L. M. kaplán v Skalici na pojednávaní dňa 2.2.2024 uviedol, že v mesiaci\nmáj 2019, keď so žalovanou osobne riešil otázku zabezpečenia vyučovania náboženskej výchovy pre\nškolský rok 2019/2020, sa žalovaná vo všeobecnej rovine mala vyjadriť na žalobkyňu a jej sestru, že\nich nechcú prijať, lebo s nimi nemajú dobré skúsenosti.\n25. Nasledujúcu časť odvolania žalobkyňa označila ako - Postup žalovanej pri prijímaní do zamestnania.\nV tejto časti žalobkyňa uviedla, že je presvedčená, že ona a jej sestra boli z výberového konania na\npozíciu učiteľa náboženskej výchovy účelovo vylúčené, pretože boli konkurencia A. J. K.. Žalovaná\nteda zaobchádzala so žalobkyňou v rozpore s dobrými mravmi, čím porušila zásadu o rovnako\nzaobchádzaní a dopustila a priamej diskriminácie. Zo strany žalovanej došlo k poškodeniu cti, priezviska\na dobrej povesti žalobkyne, čoho dôsledkom sú vždy negatívne výsledky výberových konaní u riaditeľov\nškôl v okrese Skalica. Žalovaná bola vopred rozhodnutá, že žalobkyňu, ani jej sestru do práce\nneprijme, je presvedčená, že jej žiadosťou sa na škole vôbec nezaoberali, životopis nečítali, bola\nignorovaná. Žalobkyňa pod štatutárnou zástupkyňou žalovanej nikdy nepracovala, preto žiada, aby súd\nžalovanú zaviazal k tomu, aby predložila konkrétne dôkazy a uviedla, aké zlé skúsenosti, prípadne\nkonflikt mala mať žalobkyňa so žalovanou školou (bod 23 rozsudku). V danom prípade na pracovnú\npozíciu učiteľky náboženskej výchovy predmetná škola evidovala iba tri žiadosti a keďže žalovaná\nna túto pozíciu pri troch uchádzačkách neorganizovala pracovný pohovor, na základe akých tvrdení\na konštatovaní usúdila, že žalobkyňa hľadala trvalý pracovný pomer. Žalobkyni nebola daná príležitosť,\naby sa na danej pracovnej pozícii mohla realizovať a plniť svoje poslanie, na ktoré sa pripravovala\nceloživotným vzdelávaním. Žalobkyňa považuje konanie žalovanej za zmarenú možnosť realizácie vo\nsvojom odbore a posunúť sa profesijne ďalej (bod 19 rozsudku). Zamestnávateľ síce má právo na\nvýber zamestnancov, avšak pokiaľ ide o pedagogickú činnosť, má povinnosť vybrať najkvalitnejšieho\nz uchádzačov. Žalobkyňa na predmetnej škole pracovala v pozícii učiteľky náboženskej výchovy prvého\na druhého stupňa v období od 4.11.2009 – teda až 30.6.2010; 6.10.2010 – 30.6.2011; 20.9.2011 –\n30.6.2012. Právna zástupkyňa žalovanej uviedla iba jedno obdobie a to 6.9.2010 – 30.6.2011 s tým, že\nod tohto obdobia žalobkyňa nedisponuje platnou kanonickou misiou. Žalobkyňa mala dvakrát udelenú\n\nkanonickú misiu na dobu určitú a po splnení všetkých podmienok pre jej udelenie bola žalobkyni\nudelená kanonická misia na dobu neurčitú na vyučovanie náboženstva na základnej a strednej škole\nvo farnosti Skalica. Táto nebola vydaná s podmienkou doplnenia si akreditovaného štúdia a nie je\nvydaná pre konkrétnu základnú a strednú školu vo farnosti Skalica. Žalobkyňa odmieta, že by od\n20.9.2011 do 30.6.2012 disponovala neplatnou kanonickou misiou. Kompetentní nemali voči platnosti\nkanonickej misie žalobkyne žiadne výhrady, preto nevznikla potreba, aby sa jej kanonická misia\nmusela opätovne prehodnocovať. Kanonické misie sa prehodnocovali u tých učiteľov, ktorí neplnili\nriadne podmienky. Kanonickú misiu na dobu neurčitú mala žalobkyňa platnú, pretože si prehlbovala\nkompetencie v predmete náboženská výchova absolvovaním aktualizačného vzdelávania v rokoch 2010\n– 2011 a 2012 – 2013, ktoré boli ukončené vydaním osvedčenia. V školskom roku 2010/2011 na\nškole vykonávala Štátna školská inšpekcia Trnava hĺbkovú kontrolu a nebola vznesená námietka voči\nneplatnosti kanonickej misie u žalobkyne. Žalobkyňa spĺňa všetky osobnostné, morálne aj kvalifikačné\npredpoklady pre vyučovanie náboženskej výchovy. Pre žalobkyňu nepredstavuje žiadny problém podať\nsi novú žiadosť o udelenie kanonickej misie a obnoviť si tak jej platnosť. Predmetom sporu ale nie je\nplatnosť kanonickej misie žalobkyne, ani jej predchádzajúce pracovné pomery, ale prijímacie konanie\nz roku 2019.\n26. V ďalšej časti odvolania sa žalobkyňa venovala svojím osobnostným a morálnym predpokladom.\nUviedla, že má splnené kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady na pracovnú pozíciu učiteľky\nslovenského jazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy. Prednosťou žalobkyne podľa jej\npresvedčenia sú výborné komunikačné schopnosti, organizačné schopnosti, zmysel pre zodpovednosť,\nsamostatnosť, spoľahlivosť, vôľa neustále sa vzdelávať a tieto jej osobnostné predpoklady zodpovedajú\nvysokým nárokom na výkon pozície učiteľa všeobecno-vzdelávacích predmetov. Žalobkyňa osobnostné\npredpoklady uviedla v žiadosti o prijatie do zamestnania, zatiaľ čo A. J. K. vo svojej žiadosti tieto\nneuviedla. Žalovaná doteraz nepredložila ako dôkaz životopis A. J. K. o prehľade zamestnania,\npracovného zariadenia, ktorý by preukazoval praktické skúsenosti s vyučovaním náboženskej výchovy,\nako aj uvedenie dĺžky pedagogickej praxe. A. K. nespĺňala odbornú požiadavku na zodpovednej\núrovni a všetky potrebné kritériá pre danú pracovnú pozíciu. A. K. nikdy predtým na predmetnej škole\nnepôsobila na pozícii učiteľky náboženskej výchovy, nevyučovala tento predmet na základnej škole\nv pôsobnosti Mesta Skalica, jej práca v charite nepredstavuje priamu pedagogickú činnosť a nemá\nnič spoločné s výchovno-vzdelávacím procesom. A. K. nemala žiadne praktické skúsenosti s výukou\nnáboženskej výchovy, čo vylučuje tvrdenie, že splnila všetky potrebné kritériá – kvalifikačné predpoklady\nna túto pracovnú pozíciu. Žalobkyňa je presvedčená, že zo strany žalovanej prišlo pri prijímaní do\nzamestnania k porušeniu zásady o rovnakom zaobchádzaní, transparentnosti, sociálnej spravodlivosti\na rodovej príležitosti. Boli uprednostnené netransparentné praktiky, ktoré zvýhodnili A. K., kde odborná\nkvalifikácia nebola kľúčovým kritériom, ale prihliadalo sa pravdepodobne na skutočnosť, že manžel A.\nK. je zamestnancom Mestského úradu Skalica a predmetná škola patrí do zriaďovateľskej pôsobnosti\nMesta Skalica. A. K. vyučovala náboženskú výchovu štyri roky podľa názoru žalobkyne neodborne.\nKánonické misie A. K. pravdepodobne neboli udelené, pretože nenastúpila na akreditované teologické\nprípadne katechetické štúdium. Odvolateľka žiada do spisu predložiť dokument – vysokoškolský diplom\ns aprobáciou špeciálna pedagogika, resp. vysvedčenie o absolvovaní rozširujúceho štúdia špeciálnej\npedagogiky A. K., ktorým sa preukáže jej odbornosť špeciálneho pedagóga. Odvolateľka opätovne\nzdôraznila, že na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy pre školský rok 2019/2020 predmetná\nškola evidovala tri žiadosti a nie tridsať, pravdepodobne išlo o pracovné pozície pedagogický asistent\na vychovávateľka, kde sa od uchádzačov vyžaduje minimálne stredoškolské vzdelanie. Odvolateľka\npoukázala aj na to, že žalovaná žalobkyňu a jej sestru pozvala na výberové konanie učiteľky slovenského\njazyka a asistentky učiteľa, pričom žalovaná v rámci svojho ústneho prednesu na pojednávaní\nnešpecifikovala, nekonkretizovala priebeh obidvoch výberových konaní a žalobkyňa následne uviedla\na opísala ako s ňou žalovaná pri týchto výberových konaniach zaobchádzala, zdôrazňujúc najmä dlhé\nčakanie na výsledky výberového konania.\n27. Odvolateľka pokračovala, že o vysokých schopnostiach viesť ľudí a vysokej miere jej zodpovednosti\nsvedčí aj skutočnosť, že bola pravidelne nominovaná politickou stranou do volebných komisií, kde\nvykonávala funkciu predsedníčky okrskovej volebnej komisie. Žalobkyňa je presvedčená, že jej odborné\nvedomosti, osobné a morálne predpoklady sú dostatočnou zárukou pre pozíciu učiteľky slovenského\njazyka a literatúry, náboženskej výchovy a etickej výchovy a žalovaná by získala vysoko odborne\na morálne zdatnú osobu, ktorá spĺňa nielen nadobudnuté vedomosti, ale má aj pracovné skúsenosti, cit\npre čestnosť a dodržiavanie morálnych hodnôt.\n\n28. Následne žalobkyňa poukázala na to ako si musela odpracovať základnú sociálnu dávku v sume\n64,70 Eur v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica, kde boli\nznevážené jej pedagogické schopnosti, nielen že nebola dôchodkovo poistená, ale ani obdobie\nsedemročného pôsobenia v tejto organizácii sa jej nezapočítalo do dĺžky pedagogickej praxe. Žalobkyňa\nnemala žiadne sociálne istoty v porovnaní s A. K., ktorá bola v pracovnoprávnom vzťahu so žalovanou\na zároveň v trvalom pracovnom pomere s Bratislavskou arcidiecéznou charitou. V čase uzatvorenia\npracovnej zmluvy so žalovanou v roku 2019 nebola uchádzačkou o zamestnanie evidovanou na\nÚPSVaR a nenachádzala sa ani v stave hmotnej núdze, čím sa vylučuje tvrdenie právnej zástupkyne\nžalovanej, že jej sociálny status bol rovnaký (bod 25 rozsudku). Žalobkyňa je evidovaná na ÚPSVaR,\npatrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie na trhu práce, nachádza sa v stave hmotnej núdze,\nnemá žiadny príjem zo zárobkovej činnosti a ešte si musela odpracovať základnú sociálnu dávku\n64,70 eur, čo A. K. nikdy nemusela absolvovať. Pre žalobkyňu bolo voľné pracovné miesto pracovnou\npríležitosťou a otázkou existencie cestou naplnenia si svojho životného sna a priestorom pre uplatnenie\nsa v profesii, na ktorú sa pripravovala celoživotným vzdelávaním. Následne poukázala na znenie ust. §\n6 zák. č. 5/2004 Z.z. Zákona o službách v zamestnanosti. Následne odvolateľka poukázala na okolnosti\nvykonávania pracovnej činnosti v Centre voľného času v období pandémie Covid-19, ako i v Záhorskom\nmúzeu v Skalici a zdôraznila, že žalobkyňa prirodzene chránila svoje zdravie, ako aj zdravie a životy\nsvojej rodiny, rodinných príslušníkov v dôchodkovom veku, preto nie je korektné hodnotiť, posudzovať\na robiť závery, že žalobkyňa uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím potrebnej\npomoci Centru voľného času. Preto nie je vhodné hodnotiť, kritizovať a posudzovať konanie žalobkyne\nako jej morálne zlyhanie, ktoré by malo negatívny dopad, pre ktorý by sa nemohla žalobkyňa v máji 2019\nuchádzať u žalovanej o pracovné miesto učiteľa náboženskej výchovy. Pre nový školský rok 2019/2020\nsa teda vylučuje tvrdenie, že žalobkyňa nemá osobnostné a morálne predpoklady pre potreby iných, má\ndiametrálne odlišný prístup a v tom čase uprednostňovala svoje potreby a požiadavky pred poskytnutím\npotrebnej pomoci Centru voľného času (bod 11 rozsudku).\n29. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na porušovanie jej práv v súdnom konaní zo strany\nprávneho zástupcu žalovanej, keď nedôvodne podal námietku miestnej nepríslušnosti, v dôsledku\nčoho došlo k prieťahom, pričom rozpísala priebeh rozhodovania o tejto námietke. Ďalšie prieťahy boli\nspôsobené protipandemickými opatreniami a preložením zákonnej sudkyne JUDr. Dominiky Horváthovej\nna Krajský súd v Trnave a Mgr. Pavla Ištoka na Správny súd v Bratislave. Žalobkyňa preto zváži možnosť\ndomáhať sa primeranej nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa tiež označila útoky v písomných vyjadreniach\nprávnych zástupcov žalovanej voči žalobkyni s tým, že ju mrzí, že v zmysle § 102 písm. e) CSP\nsúd nevyhodnotil vyjadrenie ku konaniu z 31.1.2022 a vyjadrenie k dokazovaniu z 29.2.2024 právnej\nzástupkyne žalovanej, za hrubé a urážlivé podania voči žalobkyni, ako to žalobkyňa subjektívne vnímala.\nOhradila sa voči predloženej korekcii listu určenej primátorke G. N. A. s tým, že bola porušená ochrana\nlistového tajomstva, tajomstva dopravných správ a iných písomností a mohlo dôjsť aj k porušeniu\nlistového tajomstva a ustanovení o GDPR, keď bez súhlasu žalobkyne pravdepodobne právna\nzástupkyňa žalovanej sprístupnila súkromný list adresovaný primátorke Mesta Skalica a požiadala\nučiteľku slovenského jazyka a literatúry A. A. I. o vykonanie korektúry. Táto učiteľka nebola v súdnom\nkonaní priamo súdom písomne vyzvaná ani poverená, aby vykonala korektúru textu a zhodnotila\núroveň a kvalitu písomného prejavu a odborných schopností zo slovenského jazyka žalobkyne. Ochrana\nosobných údajov občanov je zaručená aj Ústavou SR čl. 22 ods. 1. Uvedené žalobkyňa vníma ako útok\nna svoju osobu a porušenie jej občianskych práv, preto v zmysle § 11 a 12 Občianskeho zákonníka\nžiada súd o ochranu svojej osobnosti, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj svojho mena a prejavov\nosobnej povahy.\n30. V ďalšej časti odvolania žalobkyňa poukázala na nátlak na ňu právnymi zástupcami žalovanej na\npojednávaniach. Na pojednávaní dňa 8.12.2022 právny zástupca žalovanej M. M. O. a žalovaný 2 A.\nO. A. podľa žalobkyne manipulatívnymi praktikami nútili žalobkyňu, aby zobrala žalobu v celom rozsahu\nspäť s tým, že žalované strany si nebudú žiadať, aby im súd priznal právo na trovy konania. Pojednávanie\nbolo asi účelovo odročené z dôvodu kolízie termínov a pre pracovnú neschopnosť koncipientky. Na\npojednávaní dňa 2.2.2024 právna zástupkyňa žalovanej navrhla, že keď žalovaná zoberie žalobu\nv celom rozsahu späť, protistrana si nebude nárokovať trovy konania. Pokiaľ Krajský súd v Trnave\nrozhodne o zrušení prvoinštančného rozhodnutia a vráti vec súdu prvej inštancie, tak žalobkyňa navrhuje\nvýsluch svedka A.. G. G. P. Q., správcu farnosti Skalica.\n\n31. V závere odvolania žalobkyňa žiadala, aby apelačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec\nvrátil prvoinštančnému na ďalšie konanie, aby bolo najmä riadne vykonané a doplnené dokazovanie\noboznámením listinami, výsluchom účastníkov a výsluchom dôležitých svedkov, keďže prvoinštančný\nsúd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne posúdil. Žalobkyňa ďalej navrhla, aby\nkonajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže\npriznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi a žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť.\nV rámci posudzovania dôvodov hodných osobitného zreteľa v prípade žalobkyne nastala výnimočná\nsituácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán\nsporu. Žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je odkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom\nprikladá potvrdenie. Podľa názoru žalobkyne jej súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby\npočas konania mala poskytnutý priestor, v ktorom by mohla uskutočňovať a uplatňovať svoje návrhy,\nnámietky, argumenty a tiež dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k náhrade trov konania.\n32. Odvolateľka spolu s odvolaním predložila potvrdenia Mesta Skalica, že bola opakovane predsedom\nkomisie volieb do Európskeho parlamentu 8.6.2024, predsedom komisie volieb prezidenta SR 6.4.2024\na 23.3.2024, predsedom komisie pre voľby do NR SR dňa 30.9.2023, predsedom komisie pre\nreferendum dňa 21.1.2023. Pripojila tiež potvrdenie o poberaní dávky v hmotnej núdzi za rok 2024,\nz ktorého vyplýva, že od januára do apríla brala dávku vo výške 180,- Eur mesačne, ako i o poberaní\ndávky v hmotnej núdzi za rok 2023, z ktorého vyplýva, že to poberala dávku od 137,90 Eur až\npo 180,- Eur mesačne. Z pripojeného potvrdenia ÚPSVaR Senica vyplýva, že žalobkyňa je vedená\nv evidencii uchádzačov o zamestnanie od 1.7.2012 a ku dňu 29.4.2024 evidencia trvá. Z potvrdenia\nRímskokatolíckej cirkvi, farnosť Skalica zo dňa 31.8.2022 podpísanej A. A. A. farárom vyplýva, že\nžalobkyňa a jej sestra boli uvedeného dňa na farskom úrade v Skalici a oboznámili ho so situáciou\nhľadania zamestnania učiteľky v minulosti aj dnes. K odvolaniu je tiež pripojené elektronické oznámenie o\nvýsledku pracovného pohovoru žalobkyne u žalovanej zo dňa 9.8.2023 s tým, že na pozíciu pedagogický\nasistent nebola vybraná. Odvolateľka tiež pripojila potvrdenie o hľadaní zamestnania na ZŠ u žalovanej\nzo dňa 27.6.2023. Pripojila oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste pedagogického asistenta\nzo dňa 23.6.2023, oznámenie o výsledku pracovného pohovoru zo dňa 14.7.2022 s tým, že nebola\nvybraná na pracovné miesto učiteľky slovenského jazyka a literatúry na škole, potvrdenie o hľadaní\nzamestnania od žalovanej s tým, že žalobkyňa sa dňa 16.6.2022 uchádzala o prijatie do zamestnania,\npozvánku na pracovný pohovor od žalovanej pre žalobkyňu zo dňa 2.6.2022, potvrdenie o hľadaní\nzamestnania vystavené žalovanou pre žalobkyňu s tým, že dňa 26.5.2022 sa uchádzala o prijatie do\nzamestnania, oznámenie žalovanej o voľnom pracovnom mieste na pozíciu učiteľ slovenského jazyka\nzo dňa 18.5.2022.\n33. Žalovaná odvolanie nepodala. K doručenému odvolaniu žalobkyne predložila prostredníctvom\nsvojho advokátka písomné vyjadrenie, v ktorom uviedla, že s odvolaním nesúhlasí, považuje ho za\nnedôvodné, zmätočné, mnohokrát absolútne nesúvisiace s predmetom sporu, pričom odvolateľka\nneuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by podporili dôvodnosť podanej žaloby, resp. tvrdenú nesprávnosť\nprvoinštančného rozsudku a navrhla, aby odvolací súd odvolanie zamietol, pričom zároveň žiadala\npriznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n34. Podľa žalovanej rozsudok je riadne odôvodnený a súd sa dostatočne vysporiadal s tvrdeniami\nžalobkyne. Je nepochybné, že žalobkyňa má právo na prístup k zamestnaniu, v jeho uplatňovaní jej nič\na nikto nebráni. Samotné právo na prístup k zamestnaniu nemožno chápať ako právo získať konkrétnu\npracovnú pozíciu. Žalobkyňa má možnosť uchádzať sa o zamestnanie bez obmedzení v súlade so\nzásadou rovnakého zaobchádzania, pričom uvedené právo aj využila, keď sa pracovných pohovorov aj\nzúčastnila. Žalobkyňa opätovne rozsiahlo popisuje proces výberového konania u žalovanej. Odvolanie\nje v tejto časti zmätočné a nezrozumiteľné, keď popisuje ako prebiehali jednotlivé kroky tohto výberového\nkonania a nepochopiteľne ozrejmuje aký by bol postup v prípade, ak by bola pracovná pozícia\nsprostredkovaná cez ÚPSVaR. Nie je zrejmé z akého dôvodu odvolateľka opakuje skutočnosti týkajúce\nsa kánonickej misie, keď súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že v udelení a platnosti kánonickej\nmisie na dobu určitú a neurčitú nie je rozdiel a nevzhliadol v tomto smere žiadny dôvod diskriminácie.\nV časti o postupe žalovanej pri prijímaní do zamestnania, žalobkyňa opätovne popiera tvrdenia,\nktoré zazneli na pojednávaniach, pričom súd danými tvrdeniami ani nepodporil samotné odôvodnenie\nrozsudku. Tvrdenie odvolateľky, že zamestnávateľ má povinnosť vybrať a zamestnať najkvalitnejšieho\nz uchádzačov o prácu označila žalovaná za nepochybne pravdivé, avšak subjektívny pocit žalobkyne, že\npráve ona mala byť najkvalitnejším uchádzačom o dané zamestnanie nemožno vnímať ako diskrimináciu\n\njej osoby. V konaní bolo nepochybne preukázané, že A. K. bola kvalifikovaná, spĺňala požadované\nodborné aj morálne predpoklady pre prijatie do zamestnania na pozíciu učiteľa náboženskej výchovy.\nJej vysoký morálny a odborný kredit podporuje aj skutočnosť, že bola prijatá Pápežom R. na audienciu.\nŽalobkyňa v odvolaní nedôvodne popisuje výberové konania, ktoré u žalovanej prebehli v rokoch 2022\na 2023, teda v období nesúvisiacom s predmetom tohto súdneho konania. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní\npopisuje svoj sociálny status, žalobkyňa zdôraznila, že zamestnávateľ je povinný vybrať spomedzi\nuchádzačov o zamestnanie toho, ktorý spĺňa všetky kvalifikačné, morálne a osobnostné predpoklady,\nzároveň ale poukazuje na to, že ona mala dostať predmetné pracovné miesto, keďže ho v porovnaní\ns A. K. viac potrebovala. Časť odvolania žalobkyne týkajúcej sa opatrení na úseku pomoci hmotnej núdzi\na v priebehu pandémie Covid-19 nijako nesúvisí s predmetným konaním. Pokiaľ odvolateľka poukazuje\nna porušovanie jej práv a údajné útoky rôznych osôb voči nej, nie je zrejmé o aké útoky sa jedná a čo\nna základe týchto tvrdení žiada, odvolanie žalobkyne je v tejto časti nezrozumiteľné.\n35. Žalovaná poukázala tiež na to, že žalobkyňa v odvolaní priložila množstvo príloh, nie je však\nzrejmé aké skutočnosti podstatné pre toto súdne konanie uplatnené v súlade s § 366 CSP sa majú\ndanými prílohami preukázať, keďže v samotnom texte odvolania na ne žalobkyňa nijakým spôsobom\nnepoukazuje. Ani jedna z predložených listín nepreukazuje, že by došlo k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania. Pokiaľ žalobkyňa poukazuje na uplatnené odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm.\nb), d), f), g) a h) CSP, z obsahu odvolania nie je zrejmé, že žalobkyňa v odvolaní napáda ani skutkovú, ani\nprávnu stránku rozhodnutia. Žalobkyňa len zopakovala jej údajné tvrdenia a vyjadrenia, ktoré uvádzala\npočas celého konania. Subjektívny názor žalobkyne, že žalovaný prijal do pracovného pomeru inú\nosobu, napriek tomu, že žalobkyňa údajne najlepšie spĺňa kvalifikačné predpoklady na danú pozíciu,\nv žiadnom prípade nemôže byť diskrimináciou. Je tak nepochybné, že žalobkyňa neuniesla bremeno\ntvrdenia ani dôkazné bremeno, odvolanie je tak v celom rozsahu nedôvodné. V tejto súvislosti žalovaná\npoukázala na uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo 112/2021, kde súd skonštatoval, že aj v antidiskriminačných\nsporoch nesie žalobca dôkazné bremeno – súdu musí oznámiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne už\nna prvý pohľad usúdiť, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a že zároveň k jej porušeniu\ndošlo z diskriminačných dôvodov.\n36. S časťou odvolania, kde žalobkyňa žiada, aby súd nepriznal žalovanej náhradu trov konania, s týmto\nžalovaná nemôže súhlasiť. Žalobkyňa až do podania odvolania nepoukazovala na ust. § 257 CSP. Toto\nustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami, jeho\npoužitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo že zárobková a majetková situácia\nstrany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako protistrany. Postup, keď sa žalovaný musel brániť proti\npodanej žalobe, bol úspešný vo veci samej v celom rozsahu a súd by mu nepriznal nárok na náhradu\ntrov konania, by bol nespravodlivý a v značnom rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa bola v konaní\nriadne zastúpená, mohla navrhnúť nepriznanie trov konania protistrane a svoj návrh riadne odôvodniť.\nTakúto požiadavku však nevzniesla a ani neuviedla žiadne relevantné dôvody. Okrem toho požiadavka\nžalobkyne nepriznať žalovanej trovy konania predstavuje novoty v konaní v zmysle § 366 CSP, na\nktoré nie je možné prihliadať. V tejto súvislosti žalovaná tiež zdôraznila nedostatočné financovanie\nškolstva v SR, čo je všeobecne známou informáciou. Žalovaná na rozdiel od žalobkyne, si nemá\nmožnosť samostatne zabezpečiť žiadny príjem nad zákonom daný rámec. Je to potom nutné považovať\nza absolútne nekorektné konanie žalobkyne, ktorá iniciuje spor voči žalovanej, ktorá musí vynakladať\nfinančné prostriedky za účelom ochrany svojich práv, žalobkyňa je v konaní neúspešná a následne\nv odvolacom konaní uvedie, že nesúhlasí s priznaním trov žalovanej.\n37. Ďalšie podania v odvolacom konaní strany do spisu nedoručili.\n38. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku\n– ďalej CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom\n– stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej\ninštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané\nodvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné\nodvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach\ndaných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na\nprípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom\nviazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť\ndokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP\n\na contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na\nwebovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po preskúmaní\nnapadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie\nje možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výrokoch vecne správny,\nv dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 CSP).\n39. Predmetom konania sú žalobou, po pripustených zmenách, uplatnené nároky žalobkyne voči\nžalovanej z titulu porušenia zásady rovnakého zaobchádzania pri prijímaní žalobkyne do zamestnania\nu žalovanej na pracovnú pozíciu učiteľky náboženskej výchovy v školskom roku 2019/2020 tak, ako je\nžalobný petit rozpísaný vyššie v ods. 1.\n40. Premetom odvolacieho prieskumu, v rámci ktorého je odvolací súd viazaný ako rozsahom, tak\ni uplatnenými odvolacími dôvodmi, bolo posúdiť, či boli naplnené odvolaním uplatnené odvolacie dôvody\nv zmysle § 365 ods. 1 písm. b), f), g) a h) CSP v intenciách podaného odvolania popísaného vyššie.\n41. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o zistené\nskutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu\nzdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,\ns poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje\nna výstižné, správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku.\nOdvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej\ninštancie odchýliť, nezistil ani nesprávny procesný postup prvoinštančného súdu, ani, že by zistený\nskutkový stav neobstál, pretože by boli prípustné ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli\ndosiaľ uplatnené, nezistil teda naplnenie žiadneho z odvolacích dôvodov uplatnených odvolateľkou\na preto jej nemôže dať za pravdu. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, vychádzajúc\nz odvolacej argumentácie odvolateľky, dopĺňa iba nasledovné:\n42. Prioritne je potrebné uviesť, že koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza\nz tzv. neúplného apelačného systému, čo znamená, že právo odvolateľa použiť v odvolacom konaní\nprostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany (medzi ktoré v zmysle § 149 CSP\npatria aj skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dôkazov), ktoré strana neuplatnila v konaní pred\nsúdom prvej inštancie, je obmedzené. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov\n(tzv. novôt) je prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok taxatívne vymenovaných\nv ust. § 366 pod písm. a) až d) CSP, teda ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo\nnesprávneho obsadenia súdu, ak má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli\nmať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť\nv konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobkyňa nepreukázala, ale ani len netvrdila splnenie niektorých\nz podmienok, za splnenia ktorých zákon pripúšťa novoty v odvolacom konaní. V dôsledku toho už na\nnové, až v odvolaní predložené a navrhnuté dôkazy, nebolo možné prihliadať. Jedná sa najmä o listinné\ndôkazy pripojené k odvolaniu (viď. odsek 32) a návrhy na dôkazy od žalovanej o zlých skúsenostiach\nso žalobkyňou v rámci pracovnoprávneho či obdobného vzťahu. K argumentácii žalovanej vo vyjadrení\nk odvolaniu sa žiada dodať, že súd o aplikácii ustanovenia § 257 CSP rozhoduje ex offo, ako aj\nprvoinštančný súd postupoval, posúdenie prípadnej aplikácie § 257 CSP nie je viazané na návrh strany.\nV tomto prípade preto nejde o novotu v zmysle § 366 CSP.\n43. Žalobkyňa v konaní tvrdila (viď aj ostatnú pripustenú zmenu petitu č.l. 477), že žalovaný vo\nvzťahu k nej porušil zásadu rovnakého zaobchádzania pri prijímaní do zamestnania z hľadiska: veku,\npohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska)\na sociálneho zabezpečenia.\n44. V zmysle súdom prvej inštancie náležite aplikovaného ust. § 41 ods. 8 Zákonníka práce\nzamestnávateľ pri prijímaní fyzickej osoby do zamestnania nesmie porušiť zásadu rovnakého\nzaobchádzania ak ide o prístup k zamestnaniu (§ 13 ods. 1 a 2). V zmysle odkázaného § 13 Zákonníka\npráce zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade\nso zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným\nzákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene\na doplnení niektorých zákonov (ad antidiskriminačný zákon). Podľa ods. 2 v pracovnoprávnych vzťahoch\nsa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, náboženského vyznania alebo viery, rasy,\n\npríslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia, veku, sexuálnej orientácie,\nmanželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo iného zmýšľania, národného\nalebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality\nalebo inej protispoločenskej činnosti.\n45. V zmysle obdobného ust. § 2 ods. 1 zák. č. 365/2004 Z.z. Antidiskriminačného zákona, dodržiavanie\nzásady rovnakého zaobchádzania spočíva v zákaze diskriminácie z dôvodu pohlavia, náboženského\nvyznania alebo viery, rasy, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, zdravotného postihnutia,\nveku, sexuálnej orientácie, manželského stavu a rodinného stavu, farby pleti, jazyka, politického alebo\niného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z\ndôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.\n46. Podľa súdom prvej inštancie rovnako náležite aplikovaného ust. § 11 ods. 2 Antidiskriminačného\nzákona, žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca\noznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania došlo.\n47. Z ostatne citovaného ustanovenia vyplýva, že v antidiskriminačných sporoch slovenský zákonodarca\nimplementovaním európskych antidiskriminačných smerníc obrátil dôkazné bremeno a vo väčšej miere\nním zaťažil žalovaného. Žalobcovi ale nestačí len poukázať na to, že bol diskriminovaný, ale musí\npredložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého\nzaobchádzania a až potom dôjde k prechodu povinnosti preukázať, že k diskriminácii nedošlo, na\nžalovaného. Povinnosťou žalobcu je teda preukázať rozdiel v zaobchádzaní s inou porovnateľnou\nosobou, ktorá je alebo by mohla byť na rovnakej pozícii ako žalobca, voči nej však nebola aplikovaná\ndiskriminácia. Žalobca je povinný preukázať aj dôvod, kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je\ndiskriminácia zakázaná (viď cit. § 2 ods. 1 Antidiskriminačného zákona a § 13 ods. 2 Zákonníka práce).\nĎalej je potrebné, aby žalobca preukázal vznik ujmy, ktorá mu vznikla na základe nedodržania práva na\nrovnaké zaobchádzanie. Medzi dôvodom namietanej diskriminácie a vzniknutou ujmou musí existovať\npríčinná súvislosť. Žalobcovi stačí predložiť skutočnosti, z ktorých možno dôvodne predpokladať\ndiskrimináciu zo strany žalovaného, na čo stačia aj nepriame dôkazy. Žalobca teda nemusí preukázať\ns istotou, že došlo k diskriminácii, postačuje len určitá miera pravdepodobnosti.\n48. Otázkou dôkazného bremena v antidiskriminačnom spore sa zaoberal i Ústavný súd SR v rozhodnutí\nsp. zn. IV.ÚS 16/09 poukázanom prvoinštančným súdom. Ústavný súd v tomto rozhodnutí uviedol, že\nsubjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo\nvzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy... totiž vyplýva,\nže dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje\nlen a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno\ntýkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho\nosoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých\nmožno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť,\nže pohnútkou diskriminačného konania je napríklad jeho rasa, či etnická príslušnosť. Až následne sa\npresúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila\nzásadu rovnakého zaobchádzania.\n49. Diskriminácia môže spočívať v zámernom znevýhodňovaní a vytváraní nerovných podmienok,\npričom pod pojmom diskriminácia možno vo všeobecnosti rozumieť zaujaté neuznávanie rovnosti\nrozlišovania osôb pri priznávaní práv, výhod a podobne. O diskrimináciu ide vtedy, ak dochádza\nk rozdielnemu zaobchádzaniu s jednotlivcami, ktorí sa nachádzajú v obdobných situáciách, bez\nobjektívneho a rozumného zdôvodnenia. Za objektívne a rozumné zdôvodnenie sa považuje\nzdôvodnenie, ktoré sleduje legálny cieľ a rešpektuje rozumný rámec primeranosti medzi použitými\nprostriedkami a zamýšľaným cieľom. Až v prípade, že zo strany zamestnanca sú preukázané\nskutočnosti, z ktorých možno vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, je povinnosťou\nzamestnávateľa preukázať, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania.\n50. Vychádzajúc z vyššie uvedených právnych a teoretických východísk, povinnosťou žalobkyne\nbolo tvrdiť a preukázať rozdiel v zaobchádzaní s ňou žalovaným, spočívajúci v jej bezdôvodnom\nznevýhodnení pri uchádzaní sa o dané pracovné miesto, v porovnaní s inou osobou, ktorá bola na\n\nrovnakej pozícii ako ona, voči ktorej však nebola aplikovaná diskriminácia. Zároveň tiež preukázať aj\ndôvod (pohnútku), kvôli ktorému došlo k diskriminácii a z ktorého je diskriminácia zakázaná.\n51. Ako bolo uvedené vyššie, žalobkyňa v konaní tvrdila porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania, resp. diskrimináciu svojej osoby žalovaným z ňou uvedených dôvodov: veku,\npohlavia, náboženského presvedčenia, vzdelania, národnostného alebo etnického pôvodu (priezviska),\nsociálneho zabezpečenia, pričom ale (ako to správne ustálil prvoinštančný súd) neuviedla žiadne\nkonkrétne objektívne skutočnosti, z ktorých by vyplynula diskriminácia jej osoby zo žiadneho z\ndaných dôvodov. V konaní zostalo úplne neznámym, nezdôvodneným a nevysvetleným, prečo a ako\nv predmetnom výberovom konaní mala byť žalovaná (ktorá sa porovnávala s prijatou uchádzačkou A.\nJ. K.) diskriminovaná vo vzťahu práve k jej veku, pohlaviu, náboženskému presvedčeniu, vzdelaniu,\nnárodnostnému alebo etnickému pôvodu (priezviska), prípadne sociálnemu zabezpečeniu. Žalobkyňa\nnetvrdila ani nepreukázala v čom bol rozdiel v zaobchádzaní s ňou a s danou A. K., príp.\niným potenciálnym uchádzačom, voči ktorému nebola aplikovaná diskriminácia z ňou poukázaných\ndôvodov. Nepreukázala ani žiaden dôvod, kvôli ktorému malo k zakázanej diskriminácii dôjsť a takáto\nkonkrétna skutočnosť zakladajúca jej diskrimináciu z ňou uvedených dôvodov sa z preukázaných\nokolností prípadu nedá ani vydedukovať. Prvoinštančný súd v preskúmavanom rozsudku preto správne\nuzavrel, že žalobkyňa prioritne neuniesla svoje bremeno tvrdenia a dôkazu, keď v zmysle § 11\nods. 2 Antidiskriminačného zákona neoznámila súdu skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne\na objektívne usudzovať, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania ani k postupu v rozpore\ns dobrými mravmi. Samotný prezentovaný subjektívny názor žalobkyne na diskrimináciu jej osoby\nv danom vzťahu so žalovaným, nemôže byť dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nej mohlo\ndôjsť k diskriminačnému postupu. V ostatnom v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na odôvodnenie\npreskúmavaného rozsudku prvoinštančným súdom, s ktorým sa stotožňuje.\n52. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku je zrejmé, že prvoinštančný súd v odôvodnení uviedol\nvšetky náležitosti podľa § 220 ods. 2 CSP, vyčerpávajúco rozpísal rozhodujúci skutkový stav, primeraným\nspôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanej veci, výsledky\nvykonaného dokazovania, citoval právne predpisy, ktoré správne aplikoval a z ktorých vyvodil svoje\nprávne závery, pričom právne závery aj primerane vysvetlil. Odvolací súd preto dospel k záveru, že\nodôvodnenie preskúmavaného rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia a tvrdenie\nodvolateľky, že je nepreskúmateľné, preto nemá reálny základ.\n53. K obsahu odvolania žalobkyne je potrebné dodať, že pre toto konanie, s poukazom na vyššie\ncitovanú rozhodujúcu hmotnoprávnu úpravu, bolo irelevantné, či žalobkyňa spĺňala všetky osobnostné,\nmorálne a kvalifikačné predpoklady na vyučovanie náboženskej výchovy a či naopak druhá uchádzačka\nA. J. K. tieto predpoklady podľa tvrdenia žalobkyne napĺňala v nižšom rozsahu. Rovnako nepodstatný\nbol priebeh ďalších následných výberových konaní u žalovaného v roku 2022, na ktoré poukazovala\nodvolateľka. Nijako nesúvisí s predmetom konania to, že žalobkyňa si musela odpracovať poberanú\nzákladnú sociálnu dávku v rozsahu 32 hodín mesačne u organizátora Centrum voľného času Skalica,\nna čo v odvolaní rozsiahlo poukazuje. Pre rozhodnutie daného sporu je tiež bez významu, či žalobkyňa\nje evidovaná na ÚPSVaR, patrí k znevýhodneným uchádzačom o zamestnanie, nachádza sa v stave\nhmotnej núdze a poberá sociálnu dávku, ktorú si musela odpracovať. Rovnako za irelevantné pre danú\nvec odvolací súd považoval odvolateľkou podrobne popisované okolnosti počas pandémie COVID-19\nv čase jej pôsobenia v Centre voľného času Skalica alebo v Záhorskom múzeu Skalica.\n54. Odvolaciemu súdu nie je z odvolania zrejmé, čo žalobkyňa sledovala poukazovaním na súdne\nprieťahy, ktoré podľa nej vznikli z dôvodu námietky miestnej nepríslušnosti podanej právnym zástupcom\nžalovanej. Takýto procesný úkon je právom strany v konaní. Tým, že bola podaná námietka miestnej\nnepríslušnosti zo strany žalovaného, o ktorej museli rozhodnúť súdy, tým, že súd neuložil poriadkovú\npokutu za žalobkyňou označené písomné vyjadrenia právneho zástupcu žalovanej, ani to, že právny\nzástupca žalovanej mali na žalobkyňu na pojednávaniach robiť nátlak tým, že keď zoberie žalobu späť,\nprotistrana si nebude nárokovať náhradu trov, ani príp. porušenie listového tajomstva zadaním korektúry\ntextu listu žalobkyne určeného primátorke, nespadá pod odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 CSP.\nPodmienkou odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP totiž je iba nesprávny procesný\npostup súdu prvej inštancie, ktorým však bolo strane znemožnené, aby uskutočňovala jej patriace\nprocesné práva a to naviac v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čo nebolo\nsplnené. Pokiaľ odvolateľka žiada súd s poukazom na § 11 a 12 Občianskeho zákonníka o ochranu\n\nosobnosti z titulu porušenia listového tajomstva zo strany právnej zástupkyne žalovanej (pričom nie je\njasné o aký procesný úkon ide), toto nebolo predmetom tohto konania, a v zmysle § 371 CSP žalobu\nnemožno v odvolacom konaní meniť, teda ani rozširovať (§ 140 CSP), musí sa s príslušnou žalobou\nobrátiť na súd.\n55. Ďalšie odvolacie argumenty odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za\nnerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi/stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre\nvec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,\naby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi/stranami konania. Odôvodnenie\nrozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka/strany\nkonania, ktorú nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty\núčastníkov/strán konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04,\nIII.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí\ndať odpoveď na každú otázku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú\nrozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia,\nktoré sa preskúmava (II. ÚS 78/05). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu odvolateľa zaoberajúcu\nsa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, vzhľadom na uvedené závery už irelevantnú a nespôsobilú\novplyvniť rozhodnutie, i s poukazom na princíp hospodárnosti konania (čl. 17 OSP), odvolací súd\nnepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.\n56. Žalobkyňa v závere odvolania navrhla, aby konajúci súd v zmysle § 257 CSP rozhodol, že\nžalovanej náhradu trov konania nepriznáva, keďže priznanie náhrady trov je v rozpore s dobrými mravmi\na žalobkyňa to považuje za neprimeranú tvrdosť s tým, že v rámci posudzovania dôvodov hodných\nosobitného zreteľa nastala výnimočná situácia, keďže súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové,\nsociálne, rodinné, osobné a iné pomery strán sporu a žalobkyňa má nízky, prakticky žiadny príjem a je\nodkázaná na dávku v hmotnej núdzi, o čom priložila potvrdenie.\n57. V zmysle § 257 CMP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, aj keď existujú dôvody hodné\nosobitného zreteľa.\n58. Základnou zásadou, ktorá ovláda rozhodovanie o náhrade trov konania civilného sporového procesu\nje zásada úspechu vo veci vyjadrená v cit. § 255 ods. 1 CSP. Úspech v spore sa pritom zisťuje\nporovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku, ktorým sa rozhodlo vo veci samej. Žalobca má plný\núspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol\nnaposledy urobený vo veci samej, teda ak sa jeho žalobe vyhovelo v celom rozsahu. V tejto zásade\nsa premieta myšlienka, že ten, kto dôvodne bránil svoje subjektívne právo, alebo právom chránený\nzáujem, by mal mať právo na náhradu trov konania, ktoré pri tejto procesnej činnosti účelne vynaložil\nproti procesnej strane, ktorá do jeho právnej sféry bezdôvodne zasahovala. Právo úspešnej procesnej\nstrane voči neúspešnej strane konania na náhradu trov vychádza zo základného štrukturálneho princípu,\nktorý sa v civilnom sporovom procese uplatňuje, t.j. zo systému dvoch strán v kontradiktórnom postavení,\nv ktorého rámci strany vystupujú ako vzájomný odporcovia uplatňujúci v konaní protichodné záujmy.\nÚspech jednej procesnej strany je tak zároveň neúspechom jej procesného odporcu, pričom každá\nstrana sa v medziach daných Civilným sporovým poriadkom snaží pomocou prostriedkov procesného\nútoku a obrany docieliť vlastného víťazstva a prehry protistrany. Ak je procesná strana úspešná, mala by\njej protistrana nahradiť trovy, ktoré pritom účelne vynaložila, lebo by bolo v rozpore s ochrannou funkciou\ncivilného práva procesného, pokiaľ by civilný proces neumožňoval odstrániť zmenšenie majetkovej sféry\nstrany spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto iný nedôvodne\nzasahoval. Také poňatie civilného procesu by bolo v rozpore s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej\nochrany a teda aj v rozpore s čl. 46 Ústavy SR.\n59. Výnimočné uplatnenie cit. § 257 CSP je odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení o náhrade\ntrov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam. Zákon preto stanovuje\nvšeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu dôsledkov právnych\nnoriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Cit. ust. § 257 CSP teda predstavuje odchýlku zo\nzásady zodpovednosti za výsledok aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Znamená, že súd\nnemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy konania úspešnej strane. Existenciu dôvodov hodných\nosobitného zreteľa musí tvrdiť a preukázať strana inak povinná zaplatiť náhradu trov konania. Predmetné\n\nzákonné ust. tak rozširuje prvky, ktoré majú strany viesť k výraznému zvýšeniu zodpovednosti nielen za\nvýsledok, ale aj priebeh súdneho konania, najmä koncentráciu dokazovania. Aplikácia tohto ustanovenia\nmusí preto zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu. Ustanovenie § 257 CSP pritom\nnemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade\ntrov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane; vždy musí ísť celkom výnimočný prípad, ktorý\nmusí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať\nzvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto\nrozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane, a aby neodporovalo dobrým mravom. Ust.\n§ 257 CSP pritom neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi procesnými stranami. V tomto\nustanovení je zároveň fixované moderačné právo súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich\nnáhradu trov konania. Je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol\ncelú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné\npodmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej\nnormy. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky: musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa\na o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je ponechaný na súdnej praxi a je potom\nvecou konkrétneho prípadu, či došlo k takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie\no zmiernení účinkov právnych noriem, ktoré upravujú náhradu trov konania.\n60. Vychádzajúc z uvedených právnych a teoretických východísk, po zohľadnení okolností daného\nprípadu, odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade žalobkyňa nepreukázala, že ide o taký\nvýnimočný prípad, keď sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania\nplne úspešnej žalovanej. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa je dlhodobo (od roku 2012) nezamestnaná\na poberá len dávku v hmotnej núdzi (akt. 180,- eur mesačne), teda sociálne pomery žalobkyne, za\nsituácie, keď žalovaná ako rozpočtová organizácia v pôsobnosti obce v dôsledku podanej žaloby bola\nnútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých žalobkyňa podľa výsledku sporu nedôvodne zasahovala,\nje nepostačujúca pre aplikáciu cit. § 257 CSP. V danom prípade by bolo v rozpore s požiadavkou plnej\na efektívnej súdnej ochrany a s princípom spravodlivosti, aby žalovaná v konaní zastúpená advokátom,\nktorá dôvodne hájila svoje právom chránené záujmy, nedostala príslušnú náhradu trov, ktoré pri tejto\nčinnosti účelne vynaložila. Odvolací súd preto zastáva názor, že v danom prípade neboli preukázané\nvýnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by úspešnej žalovanej náhrada trov konania\nnemala byť priznaná. Správne preto prvoinštančný súd v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu\ntrov prvoinštančného konania voči neúspešnej žalobkyni.\n61. S poukazom na vyššie uvedené odvolacím súdom, v spojení s odôvodnením preskúmavaného\nrozsudku súdom prvej inštancie, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov uplatnených\nžalobkyňou, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s jeho dopĺňacím\nrozsudkom, ako vo všetkých výrokoch vecne správny, s použitím ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.\n62. Úspešnej žalovanej v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP vznikol\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania, o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods.\n1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie\nkončí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP v lehote 60 dní\npo právoplatnosti rozhodnutia, rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n63. Aj v odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná a preto jej vzniklo právo na plnú náhradu trov\nodvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnej žalobkyni, pričom dôvody hodné osobitného zreteľa\nv zmysle § 257 CSP odôvodňujúce výnimočné nepriznanie náhrady trov úspešnej strane, podľa predtým\nuvedeného, neboli dané. Odvolací súd preto žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho\nkonania voči žalobkyni v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie.\n64. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\n\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).\nDovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné\nspoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).\nProkurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§\n426 CSP).\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\n\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 200/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 200/09 z 19. 5. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-05-19", "citacie_n": 5114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6ab0f494-bded-45ab-bec8-2fb63d54492d"}, {"guid": "ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 16/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/09 z 30. 4. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-04-30", "citacie_n": 153, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:1c537432-1f28-49d0-bfda-7014bd537a3b"}, {"guid": "ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04 z 19. 4. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-04-19", "citacie_n": 5412, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ecc2c3e4-eeac-4702-900c-25ee145982fd"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 209/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 209/04 z 23. 6. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-06-23", "citacie_n": 17647, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d196617c-7423-47ea-b90a-26ec00e52abc"}], "citovane_v": []}