{"guid": "39345eb1-0d05-43aa-8769-8e71fa5652bd:62876327-3398-4e03-9f97-bcb0b6afd43c", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2", "spisova_znacka": "28CoPr/2/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28CoPr/2/2025 z 25. 2. 2025", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Trnava z 25. februára 2025, sp. zn. 28CoPr/2/2025, ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2", "identifikacne_cislo": "2520202004", "sud": {"guid": "sud_109", "nazov": "Krajský súd Trnava", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-trnava"}, "sudca": "JUDr. Erika Tischlerová", "sudca_id": 1143, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-erika-tischlerova-1143", "datum_vydania": "2025-02-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": {"sz": "2CdoPr/9/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "f93b9811-cf78-44a5-b380-563564ed06c7:db3d79f5-ea3f-4db3-8f47-e56e4eac1ffd", "datum": "2026-05-28", "vztah": "zamietnute"}, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/62876327-3398-4e03-9f97-bcb0b6afd43c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nKrajský súd Trnava\n28CoPr/2/2025\n2520202004\n25. 02. 2025\nJUDr. Erika Tischlerová\nECLI:SK:KSTT:2025:2520202004.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nKrajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov\nsenátu Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Petra Dumana, v právnej veci žalobcu: Easy Check, s.r.o., so\nsídlom Farárske 27, Trnava, IČO: 44 466 587, zastúpeného splnomocnencom: Advokátska kancelária\nSOPKO & Partners s.r.o., so sídlom Paulínska 24, Trnava, IČO: 54 237 050, proti žalovanému: A. B.,\nnar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, D., zastúpenému splnomocnencom: MV Legal s. r. o., so sídlom\nJedenásta 16, Bratislava - Nové Mesto, IČO: 36 857 947, o určenie neplatnosti skončenia pracovného\npomeru výpoveďou, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 19. marca 2024 č.k.\nPN-24Cpr/11/2020 – 347 – proti výrokom II. a III., takto\nrozhodol:\nI. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a výroku III.\no trovách konania p o t v r d z u j e .\nII. Žalovanému priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o určenie, že pracovný\npomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zastavil; výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol\na výrokom III. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.\n2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 9 ods. 1, 2, § 10 ods. 1, 2, § 36, § 37, § 38 ods.\n3, § 61 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 6, 7, § 67, § 77, § 79 ods. 1, 2, § 118 ods. 1, § 129 ods. 1, 3, § 130\nods. 1, 2, 4, 8 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení účinnom v čase dania výpovede (ďalej\nlen „Zákonník práce“ alebo „ZP“), § 122 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej\nlen „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 145 ods. 2, § 146 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný\nsporový poriadok (ďalej aj „CSP“).\n3. Vecne dôvodil, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 28.10.2020 domáhal, aby súd určil,\nže skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné a\npracovný pomer medzi žalovaným a žalobcom naďalej trvá. Žalobu odôvodnil tým, že dňa 15.2.2020\nuzavrel žalobca so žalovaným pracovnú zmluvu v znení jej neskorších dodatkov na pracovnú pozíciu\nKontrolný technik, dojednanú na dobu neurčitú, pričom žalovanému vznikol pracovný pomer dňa\n17.2.2020. Dňa 29.06.2020 žalovaný odovzdal výpoveď zamestnancovi žalobcu E. F. D., ktorý však\nnebol priamy nadriadený žalovaného ani štatutárnym zástupcom žalobcu. Žalovaný súčasne odovzdal\nvýpoveď G. A., ktorý však nikdy u žalobcu nepracoval a nebol jeho zamestnancom. E. F. D. ani G. A.\nnikdy nemali písomné poverenie na preberanie písomností. Na základe uvedeného žalobca považuje\nvýpoveď za neplatnú a neúčinnú, a to z toho dôvodu, že nebola riadne doručovaná v zmysle ustanovení\n\nZákonníka práce. Žalobca videl písomné vyhotovenie výpovede dňa 5.10.2020, pričom v tento deň ju\nžalovaný predložil zástupcovi žalobcu, vyzval žalovaného dňa 8.10.2020 na dostavenie sa do práce.\n4. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Tvrdil, že odovzdal svoju písomnú výpoveď osobne\nna pracovisku dňa 29.6.2020 E. F. D. a súčasne G. A.. Výpoveď bola odovzdaná v prítomnosti troch\nsvedkov, pracovníkov žalobcu (H. I., H. J., K. A.). E. F. D. a G. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného\na boli oprávnení výpoveď prevziať. Tieto osoby jednoznačne vystupovali v pozícii riadiacich pracovníkov\nminimálne fakticky. Každý zamestnanec, vrátane žalovaného, bol na začiatku oboznámený zo strany\nkonateľa s tým, že dotknuté osoby sú jeho riadiacimi pracovníkmi. Žalovaný riešil všetky otázky iba s\ndotknutými dvoma osobami. Najzávažnejšie záležitosti, ako vznik a zánik pracovného pomeru, nástup\ndo práce, voľno, dovolenku a mzdy, riešil výhradne E. F. D.. G. A. bol tzv. vedúcim, ktorý organizoval\npracovný čas, jednotlivé zmeny, rozdeľoval a prideľoval prácu. Práve týmto dvom osobám žalovaný\ndoručil svoju výpoveď. Konateľ žalobcu, pán K., bol bezodkladne informovaný o výpovedi žalovaného,\nz jeho strany nikdy nebola v tejto súvislosti vznesená žiadna výhrada. Z dôvodu skončenia pracovného\npomeru žalovaný odovzdal konateľovi dňa 2.9.2020 svoje zamestnanecké pečiatky technickej kontroly,\nemisnej kontroly a kontroly originality. Žalovaný považuje žalobu za účelovú a spochybňovanie výpovede\nzačalo až v čase, keď sa p. D. dozvedel, že žalobca sa zamestnal na novom pracovnom mieste v\nkonkurenčnej spoločnosti.\n5. Na pojednávaní dňa 27.7.2021 žalobca doručil súdu podanie označené ako zmena žaloby, ktorým sa\ndomáhal, aby súd rozhodol, že skočenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 je neplatné.\nSúd vyhodnotil podanie žalobcu podľa obsahu ako čiastočné späťvzatie žaloby v časti, že pracovný\npomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá. Vzhľadom na to, že žalobca vzal žalobu sčasti späť\nskôr, než sa začalo pojednávanie, súd konanie v časti o určenie, že pracovný pomer medzi žalobcom\na žalovaným naďalej trvá, zastavil aj bez súhlasu žalovaného, ktorý v tomto prípade nebol potrebný.\nPredmetom konania zostal nárok žalobcu na určenie, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo\ndňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné.\n6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov predložených\nstranami, výsluchom žalovaného a výsluchom svedkov.\n7. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalovaný ako zamestnanec pracoval v\npracovnom pomere u žalobcu ako zamestnávateľa v pracovnej pozícii technik STK. Keďže žalovaný\nnamietal, či pracovný pomer medzi stranami vôbec vznikol, súd najskôr vyhodnotil túto otázku a dospel\nk záveru, že pracovný pomer medzi stranami vnikol platne. Žalovaný namietal, že pracovná zmluva\nmedzi stranami sporu nebola nikdy platne uzavretá, išlo iba o jednostranné oznámenie prostredníctvom\nsms zo strany p. D., že od 17.2.2020 žalovaný pracuje v spoločnosti, ale pracovná zmluva datovaná\ndňa 15.2.2020 nebola zo strany žalovaného nikdy podpísaná. K tejto námietke žalovaného súd\nprvej inštancie uviedol, že nedodržanie písomnej formy pracovnej zmluvy Zákonník práce nepostihuje\nneplatnosťou. Pracovný pomer je platne dohodnutý aj na základe ústnej pracovnej zmluvy, resp. i\nkonkludentne, ako by tomu mohlo byť aj v tomto prípade, keďže žalovaný ako zamestnanec do práce\nnastúpil. Napokon aj vo výpovedi sám uvádza, že dáva výpoveď z pracovného pomeru, ktorý vznikol na\nzáklade pracovnej zmluvy zo dňa 15.2.2020.\n8. Dňa 29.6.2020 žalovaný odovzdal svoju písomnú výpoveď osobne na pracovisku zamestnancovi\nžalobcu E. F. D. a p. G. A. (aj samotný Zákonník práce uprednostňuje doručovanie výpovede na\npracovisku). Skutočnosť, že výpoveď bola minimálne E. F. D. odovzdaná, nebola medzi stranami sporná.\nUvedené tvrdil nielen žalovaný, ale aj samotný žalobca v žalobe, právny zástupca žalobcu v prednese\nžaloby, ako aj pri otázke na svedka, keď tvrdil, že výpoveď bola podaná 29.6.2020. Medzi stranami však\nbolo sporné, či E. F. D. a G. A. boli oprávnení na preberanie výpovede. Žalobca počas konania tvrdil, že\nvýpoveď je neplatný právny úkon z dôvodu, že nebola doručená štatutárnemu zástupcovi žalobcu ani\nním poverenej osobe na prijímanie písomností. Tiež bolo sporné, kedy sa výpoveď dostala do dispozície\nžalobcu, či dňa 29.6.2020 alebo dňa 5.10.2020, kedy sa s ňou mal žalobca oboznámiť.\n9. V prípade uplatnenia nároku o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou sa musí súd\nprioritne zaoberať vyriešením otázky, či žaloba bola podaná v zákonom ustanovenej dvojmesačnej\nlehote, pretože ide o lehotu prekluzívnu, kedy neuplatnením práva v určenej lehote dochádza k jeho\nzániku. Ak sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd je povinný na zánik práva prihliadať,\n\na to aj vtedy, ak to strana nenamieta. V takom prípade sa už ďalej nemožno neplatnosťou zaoberať,\npretože rozviazanie pracovného pomeru je účinné. V súdenom spore právny zástupca žalovaného na\npojednávaní namietol, že nárok žalobcu je prekludovaný.\n10. Čo sa týka dňa, kedy bola výpoveď doručená žalobcovi, od ktorého sa odvíja začiatok plynutia\nvýpovednej doby a následne aj začiatok plynutia lehoty na uplatnenie neplatnosti výpovede na súde, s\nčím napokon súvisí aj posúdenie, či výpoveď bola doručená oprávnenej osobe, súd mal za preukázané,\nže výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.6.2020 (a nie až 5.10.2020). Výsluchom svedkov H. J. a E.\nH. K. mal súd preukázanú obranu žalovaného, že E. F. D. bol oprávnený výpoveď žalovaného prevziať.\nSvedok H. J. vypovedal, že žalovaný odovzdal výpoveď E. D., ktorý výpoveď prevzal, prečítal a povedal\np. A., nech to dorieši. Tiež potvrdil, že E. D. bol nepísaný majiteľ a riaditeľ celej firmy. Tvrdenia žalovaného\njednoznačne potvrdil E. H. K., konateľ žalobcu v čase dania výpovede, ktorý vypovedal, že vedel, že\nžalovaný plánoval skončiť a neočakával, že žalovaný výpoveď dá jemu, nakoľko na tieto personálne veci\nako konateľ splnomocnil E. F. D. a požiadal ho, aby niektoré personálne veci, medzi ktoré bolo zahrnuté\naj ukončovanie pracovného pomeru, riešil v jeho mene. Ak by aj výpoveď bola doručená poštou, riešil by\nju E. F. D.. Výpoveď bývalého konateľa žalobcu teda jednoznačne potvrdila, že E. F. D. bol žalobcom ako\nzamestnávateľom písomne splnomocnený, resp. poverený na právne úkony týkajúce sa aj skončenia\npracovného pomeru a preberania písomností. Žalovaný teda mohol platne doručiť výpoveď žalobcovi\nodovzdaním do rúk E. F. D. ako žalobcom poverenej osobe. A žalovaný tak aj urobil, nakoľko minimálne\nz vystupovania E. F. D. na pracovisku mal za to, že postavenie konateľa voči zamestnancom vykonával\nv spoločnosti žalobcu práve E. F. D. (ktorý sa konateľom žalobcu napokon aj stal). Výsluch ďalšieho\nžalovaným navrhovaného svedka H. I. súd ako nadbytočný nevykonal.\n11. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie vychádzal zo skutočnosti, že výpoveď bola žalobcovi\nplatne doručená dňa 29.6.2020. Žalovaný vo výpovedi počítal s výpovednou dobou 2 mesiace. Ak je vo\nvýpovedi nesprávne uvedená výpovedná doba alebo tam nie je uvedená vôbec, nemá to za následok\nneplatnosť výpovede, ale pracovný pomer sa skončí uplynutím zákonnej výpovednej doby. Výpovedná\ndoba je zákonným dôsledkom výpovede. Nemusí byť preto vo výpovedi správne uvedená. V prípade\nžalovaného bola výpovedná doba 1 mesiac, nakoľko pracovný pomer trval menej ako jeden rok (od\n17.2.2020 - nástup do zamestnania do podania výpovede 29.6.2020).\n12. Zákonník práce v ustanovení § 77 jednoznačne uvádza, že zamestnanec, ako aj zamestnávateľ,\nmôže uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru najneskôr v lehote dvoch mesiacov\nodo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Keďže v danom prípade výpovedná doba uplynula\n31.7.2020, dňom rozhodujúcim pre počítanie lehoty je deň 31.7.2020. Prvým dňom lehoty na podanie\nžaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bol v danom prípade deň 1.8.2020. Posledným dňom\nlehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru je deň 30.9.2020 ako posledný\ndeň mesiaca v rámci lehoty počítanej podľa mesiacov v zmysle § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka.\nPosledným dňom lehoty je deň 30.9.2020 z toho dôvodu, že mesiac september nemá 31 dní, tak ako\nmá mesiac júl.\n13. Lehota na uplatnenie nárokov týkajúcich sa neplatného skončenia pracovného pomeru podľa § 77\nZákonníka práce je lehotou hmotnoprávnou a prekluzívnou. V prípade žalobcu táto lehota skončila v\nzmysle § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka dňa 30.9.2020. Žaloba však bola podaná na súde až dňa\n28.10.2020. Keďže lehota podľa § 77 Zákonníka práce je prekluzívna, začína plynúť odo dňa, keď sa\nmal pracovný pomer skončiť (31.7.2020) a najneskôr v jej posledný deň (30.9.2020), musí byť žaloba\ndoručená súdu. Ak žaloba nebola podaná včas, alebo nebola podaná vôbec, pracovný pomer sa skončí\na po márnom uplynutí zákonom stanovenej lehoty sa súd už otázkou platnosti rozviazania pracovného\npomeru nemôže zaoberať. Vzhľadom k preklúzii práva žalobcu na uplatnenie nároku na súde, súd žalobu\nv znení po jej čiastočnom späťvzatí zamietol z dôvodu prekludovaného nároku žalobcu.\n14. Bez právoplatného rozhodnutia súdu, ktorým by bolo určené, že výpoveď je neplatným\npracovnoprávnym úkonom, nemožno vôbec hovoriť o tom, že by došlo k neplatnému rozviazaniu\npracovného pomeru dotknutých strán, teda, že by medzi nimi mohli vzniknúť práva a povinnosti\nz neplatného skončenia pracovného pomeru. Ak nedošlo k podaniu žaloby o určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru, alebo ak takáto žaloba bola podaná oneskorene (tak ako je tomu aj\nv danom prípade), aj keby dotknutý pracovnoprávny úkon bol postihnutý dôvodom neplatnosti, má v\npracovnoprávnych vzťahoch také právne následky, ako pracovnoprávny úkon bez vady.\n\n15. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 256\nods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP, vecne plným procesným úspechom žalovaného.\n16. Proti tomuto rozsudku podal včas v rozsahu výrokov II. a III. (v zmysle opravy odvolania na výzvu\nsúdu, keď pôvodne odvolaním napadol výrok I., avšak z obsahu odvolania vyplynulo, že napáda výrok\nII.) odvolanie žalobca s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci súdu prvej inštancie\nna ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP\na posudzujúc ho podľa obsahu aj ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP. Namietal, že súd nevykonal dôkaz\nvýsluchom navrhovaného svedka H. I., ktorý bol podľa predloženej výpovede prítomným pri jej tzv.\n„doručovaní“ a túto skutočnosť potvrdil svojím podpisom. Na základe tejto skutočnosti je zrejmé, že H.\nI. mal byť v tomto konaní vypočutý ako svedok, tak ako boli vypočutí aj dvaja ďalší svedkovia pán H. J.\na pán K. A.. Obaja boli totiž pri odovzdaní výpovede prítomní. Výpovede svedkov J. a A. neboli totožné,\npričom obaja vypovedali v rámci doručenia predmetnej výpovede rozdielne. Pre náležité objasnenie\nskutkového stavu bola výpoveď pána H. I. veľmi dôležitá, ak nie kľúčová. Súd v rozsudku akceptoval\nako dôkaz len výpoveď svedka H. J., pričom na základe nej si ustálil celý skutkový stav a odvolal sa\nna ňu v odôvodnení rozsudku. Súd bez akéhokoľvek odôvodnenia neakceptoval rozdielne výpovede\nsvedkov K. A., F. D. a v tom čase konateľa spoločnosti H. K.. V odôvodnení rozsudku sa absolútne\ns predmetnými výpoveďami nezaoberal a neodôvodnil prečo tak uskutočnil. Odôvodnenie rozsudku je\npreto nepreskúmateľné a nedostatočné.\n17. Žalobca ďalej uviedol, že z rozhodovacej praxe súdov vyplýva, že v prípade ak je zamestnávateľom\nprávnická osoba, prijímanie písomností uskutoční osoba, ktorá je oprávnená v mene zamestnávateľa\nrealizovať právne úkony (štatutárny zástupca), prípadne aj ďalší zamestnanci na základe písomného\npoverenia. Na základe vykonaného dokazovania bolo zrejmé, že E. F. D. ani G. A. nemali písomné\npoverenie na preberanie písomností a uskutočňovanie uvedených úkonov a súčasne nikdy predtým\na ani potom im nebola doručovaná iná výpoveď zamestnanca, prípade iné skončenie pracovného\npomeru u žalobcu. V tom čase konateľ žalobcu H. K. vo svojej výpovedi navyše nepotvrdil existenciu\npísomného poverenia na preberanie písomnosti za žalobcu a v rámci svojej svedeckej výpovede potvrdil\nskutočnosť, že všetkým vtedajším zamestnancom, a teda aj žalovanému bolo oznámené, aby sa veci\nako výpoveď podávali poštou. Žalovaný navyše následne doručoval žalobcovi „Okamžité skončenie\npracovného pomeru“, čím de facto potvrdil vadnosť doručenia svojej výpovede. Žalovaný si teda bol\nvedomý toho, že výpoveď doručil neplatne a z toho dôvodu ukončoval pracovný pomer iným spôsobom.\nŽalovaný doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru prostredníctvom pošty, tak ako to bolo\nv spoločnosti žalobcu bežné a obvyklé, a tak ako o tomto spôsobe ukončenia pracovného pomeru\nvypovedali aj svedkovia K. A. a F. D..\n18. Pokiaľ je zamestnávateľom právnická osoba, nie je nevyhnutné doručiť výpoveď priamo\nštatutárnemu orgánu, úplne postačí, ak bude výpoveď doručená do podateľne zamestnávateľa. V\npredmetnom konaní žalobca preukázal, že nemal zriadenú podateľňu. Ďalšou možnosťou je doručenie\nvýpovede svojmu nadriadenému vedúcemu, ktorý pracovným zaradením voči nemu predstavuje\nzamestnávateľa. E. F. D. ani G. A. však nikdy neboli priamymi nadriadenými žalovaného ani pracovným\nzaradením, ani pracovnou pozíciou. Nemali žiadne vyššie kompetencie ako žalovaný, pričom G.\nA. nebol ani zamestnancom žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie dospel na\nzáklade vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie\nvychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa tiež v odôvodnení rozsudku nevysporiadal\nso skutočnosťou, prečo žalovaný doručoval okamžité skončenie pracovného pomeru po odovzdaní\nvýpovede prostredníctvom pošty, s neexistenciou písomného poverenia na doručovanie výpovede,\nktoré potvrdil vtedajší konateľ H. K. a aj svedkovia E. F. D. a ani s tým, že u žalobcu bol jasný\npríkaz doručovať písomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty, o čom\nvypovedali všetci spomenutí svedkovia, a to H. K., K. A. a F. D.. Aj z týchto dôvodov je napadnutý\nrozsudok nepreskúmateľný a zmätočný.\n19. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny\npotvrdiť. Vo vzťahu k odvolaniu proti výroku I. žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca vzal\nžalobu sčasti späť skôr, než sa začalo pojednávanie, súd konanie v časti o určenie, že pracovný\npomer medzi žalobcom a žalovaným naďalej trvá, zastavil aj bez súhlasu žalovaného, ktorý v tomto\nprípade nebol potrebný. Odvolanie proti výroku I. je tak neprípustné, resp. nedôvodné. Predmetom\n\nkonania pred prvoinštančným súdom zostal iba nárok žalobcu na určenie, že skončenie pracovného\npomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné. V tejto časti súd žalobu\nzamietol vo výroku II. napadnutého rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca odvolanie nepodal,\npreto sa ani žalovaný podrobnejšie k problematike nevyjadruje, keďže odvolací súd nie je oprávnený\npredmetný výrok preskúmavať a výrok II. nie je predmetom odvolacieho konania. Nad rámec uvedeného\nžalovaný konštatoval, že sa stotožňuje s rozsudkom ako aj jeho odôvodnením aj vo výroku II. v celom\nrozsahu. V prípade uplatnenia nároku o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou sa musel\nprvoinštančný súd prioritne zaoberať vyriešením otázky, či žaloba bola podaná v zákonom ustanovenej\ndvojmesačnej lehote, pretože ide o lehotu prekluzívnu, kedy neuplatnením práva v určenej lehote\ndochádza k jeho zániku. Keďže sa právo uplatnilo po uplynutí ustanovenej lehoty, súd bol povinný\nna zánik práva prihliadať a to aj vtedy, ak to strana nenamieta. V takom prípade sa už ďalej ani\nnemohol neplatnosťou zaoberať, pretože rozviazanie pracovného pomeru je účinné. V súdenom spore\nnavyše právny zástupca žalovaného na pojednávaní namietol, že nárok žalobcu je prekludovaný. O tejto\nskutočnosti sa žalobca v odvolaní vôbec nezmienil, hoci ide práve o dôvod rozhodnutia súdu v zmysle\nvýroku II. Naopak, žalobca dôvodí irelevantnými skutočnosťami, ktoré jednak z konania nevyplývajú, ale\npredovšetkým nemajú žiaden vplyv na posúdenie odvolaním napadnutých výrokov súdu (o čiastočnom\nzastavení konania po späťvzatí a o trovách konania). Odvolanie proti výroku III. rozsudku o trovách\nkonania je podľa žalovaného neopodstatnené.\n20. Opravu odvolania zo strany žalobcu považoval žalovaný za bezpredmetnú, pretože toto podanie\nžalobcu bolo podané až po uplynutí lehoty na podanie odvolania, a teda podľa názoru žalovaného naň\nsúd nesmie prihliadať s poukazom na § 355, § 358, § 362, § 363, § 364, § 379, § 380 a § 386 CSP.\n21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas\n(§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie\nv napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon\nodvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti\n(§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm.\nb/, e/, f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a\ndôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných\npodmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd\nprvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia\nrozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho\nvyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď\nrozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch II. a III. vecne správny, v dôsledku čoho boli\nsplnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP.\n22. Keďže zastavujúci výrok I. nebol napadnutým odvolaním žiadnej zo strán, je rozsudok súdu prvej\ninštancie v tejto časti právoplatný, a nebol preto predmetom odvolacieho prieskumu.\n23. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného k oprave odvolania zo strany žalobcu, odvolací súd uvádza, že\nsúd prvej inštancie postupoval na pokyn odvolacieho súdu správne, keď žalobcu uznesením vyzval na\nopravu odvolania v časti vymedzenia rozsahu, v akom rozsudok súdu prvej inštancie napáda. Z obsahu\nodvolania totiž vyplynulo, že žalobca síce v odvolaní uviedol, že napáda výrok I. rozsudku, avšak jeho\nodvolacia argumentácia smerovala proti zamietajúcemu výroku II. Podľa § 124 ods. 1 CSP sa každé\npodanie sa posudzuje podľa jeho obsahu a následne v zmysle § 129 ods. 1 CSP, ak je odvolanie (ako\npodanie vo veci samej) nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo\nopravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Nezrozumiteľnosť odvolania teda spočívala vo\nvymedzení rozsahu odvolania, pričom žalobca túto vadu odvolania odstránil. Z obsahu odvolania musí\nbyť zistiteľný jeho rozsah, a to jasným a určitým spôsobom, pričom nemožnosť jasného identifikovania\nrozsahu odvolania je odstrániteľnou vadou. V danom prípade tak takmer vždy dôjde k odstráneniu\nvady odvolania až po uplynutí lehoty na podania, avšak túto procesnú situáciu je potrebné odlišovať\nod obmedzenia v § 364 CSP, ktoré upravuje prípad, keď je rozsah odvolania určený jasne a určito\na odvolateľ by ho ešte dodatočne rozširoval. Lehotu na odvolanie a na rozšírenie rozsahu a dôvodov\nodvolania (§ 364 a § 365 ods. 3 CSP) nemožno stotožňovať s lehotou na odstránenie vád odvolania.\nAk k odstráneniu vady odvolania došlo do rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd ho musí (ako\nbezvadné) preskúmať, pričom nie je rozhodujúce, či k odstráneniu vady došlo po uplynutí lehoty (por.\n\nR 20/2014). Z uvedených dôvodov argumentácia žalovaného o bezpredmetnosti opravy odvolania\nnemohla obstáť, keďže odvolanie až po jeho oprave spĺňalo všetky zákonom ustanovené náležitosti,\npokiaľ ide o určitosť rozsahu odvolania.\n24. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na\nodôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného\ndokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu\nžalobcu ako zamestnávateľa domáhajúceho sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru\nzamestnancom zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca podal žalobu o určenie neplatnosti skončenia\npracovného pomeru výpoveďou po uplynutí 2-mesačnej prekluzívnej lehoty.\n25. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne zistenie skutkového stavu súdom prvej inštancie,\nnevykonanie navrhnutých dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie a napokon\naj nesprávny procesný postup súdu, ktorým porušil právo žalobcu na spravodlivý súdny proces, keď\nnapadnutý rozsudok považoval za zmätočný a nepreskúmateľný. Žalobca teda podal odvolanie z\ndôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) Civilného sporového poriadku.\n26. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený\nvtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú\nintenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne\npochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.\n27. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je\npochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné\nskutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.\n28. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku možno\nnapadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať\nlen zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu prvej inštancie v tomto smere vytknúť\nžiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.\n29. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku\nodvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje\nprávne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym\nposúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva\nide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny\npredpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.\n30. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané\nskutočnosti právne rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu na určenie neplatnosti\nskončenia pracovného pomeru a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych\nzáverov súdu prvej inštancie odchýliť, a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.\n31. Žalobca sa podanou žalobou v znení po jej čiastočnom späťvzatí domáhal určenia, že skončenie\npracovného pomeru výpoveďou zo dňa 29.6.2020 zo strany žalovaného je neplatné. Zo skutkových\nzistení v prejednávanej veci vyplynulo, že dňa 29.6.2020 žalovaný odovzdal svoju písomnú výpoveď\nosobne na pracovisku zamestnancovi žalobcu E. F. D. a p. G. A.. Skutočnosť, že výpoveď bola minimálne\nE. F. D. odovzdaná, nebola medzi stranami sporná. Uvedené tvrdil nielen žalovaný, ale aj samotný\nžalobca v žalobe, právny zástupca žalobcu v prednese žaloby, ako aj pri otázke na svedka, keď tvrdil, že\nvýpoveď bola podaná 29.6.2020. Medzi stranami však bolo sporné, či E. F. D. a G. A. boli oprávnení na\nprevzatie výpovede. Tiež bolo sporné, kedy sa výpoveď dostala do dispozície žalobcu (29.6.2020 alebo\n5.10.2020), resp. kedy sa s ňou mal žalobca oboznámiť. Na základe vykonaného dokazovania mal súd\nza preukázané, že výpoveď bola žalobcovi doručená dňa 29.6.2020, keď výsluchom svedkov H. J. a E.\nH. K. mal súd preukázanú obranu žalovaného, že E. F. D. bol oprávnený výpoveď žalovaného prevziať.\nSvedok H. J. vypovedal, že žalovaný odovzdal výpoveď E. D., ktorý výpoveď prevzal, prečítal a povedal\np. A., nech to dorieši. Tiež potvrdil, že E. D. bol nepísaný majiteľ a riaditeľ celej firmy. Tvrdenia žalovaného\njednoznačne potvrdil E. H. K., konateľ žalobcu v čase dania výpovede, ktorý vypovedal, že vedel, že\nžalovaný plánoval skončiť a neočakával, že žalovaný výpoveď dá jemu, pretože na tieto personálne veci\n\nako konateľ splnomocnil E. F. D. a požiadal ho, aby niektoré personálne veci, medzi ktoré bolo zahrnuté\naj ukončovanie pracovného pomeru, riešil v jeho mene. Ak by aj výpoveď bola doručená poštou, riešil by\nju E. F. D.. Výpoveď bývalého konateľa žalobcu teda jednoznačne potvrdila, že E. F. D. bol žalobcom ako\nzamestnávateľom písomne splnomocnený, resp. poverený na právne úkony týkajúce sa aj skončenia\npracovného pomeru a preberania písomností. Žalovaný teda mohol platne doručiť výpoveď žalobcovi\nodovzdaním do rúk E. F. D. ako žalobcom poverenej osobe. Žalovaný tak aj urobil, pretože minimálne z\nvystupovania E. F. D. na pracovisku mal za to, že postavenie konateľa voči zamestnancom vykonával v\nspoločnosti žalobcu práve E. F. D. (ktorý sa konateľom žalobcu napokon aj stal).\n32. Odvolaciu argumentáciu žalobcu, v ktorej namietal okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal\nnavrhnutý dôkaz - výsluch svedka I. (č.l. 26), ktorý mal byť tiež prítomný pri odovzdávaní výpovede\nžalovaným, a ktorého výpoveďou chcel žalovaný v prípade pochybností zo strany súdu tiež preukázať,\nže E. F. D. a G. A. vždy jednoznačne vystupovali ako nadriadení nielen žalovaného, ale aj ostatných\nzamestnancov, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku\nvyplýva, že súd prvej inštancie návrh na vykonanie dokazovania výsluchom tohto svedka zamietol\ndôvodiac, že vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočným. Odvolací súd uvádza, že o tom, ktoré z\nnavrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo\nna vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. V konaní pred súdom prvej inštancie navrhol vykonať dôkaz\nvýsluchom tohto svedka žalovaný, teda nie žalobca. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu\nsprávne zhodnotil, že nebolo potrebné vykonávať ďalšie dokazovanie ohľadne skutočnosti, že E. F. D.\na G. A. vystupovali ako nadriadení nielen žalovaného, ale aj ostatných zamestnancov. Vo veci bolo\nvykonané dostatočné dokazovanie a zamietnutie návrhu žalovaného na vykonanie ďalších dôkazov\nnemalo za následok odopretie práva žalobcu na spravodlivé súdne konanie. Na základe dôkazov, ktoré\nboli v rámci dokazovania vykonané, bol dostatočne zistený skutkový stav veci a bolo možné posúdiť\nopodstatnenosť uplatneného nároku. Odvolací súd má v zhode so súdom prvej inštancie za to, že\nvykonanie ďalšieho žalovaným navrhnutého dôkazu (výsluch svedka) by bolo nadbytočné a neúčelné.\nSprávnym preto bolo zamietnutie tohto návrhu na doplnenie dokazovania súdom prvej inštancie.\n33. Odvolací súd k vyššie uvedenému dopĺňa, že v konaní bolo preukázané a súčasne to ani nebolo\nsporné, že žalovaný výpoveď odovzdal 29.6.2020 E. F. D., pričom túto skutočnosť sám žalobca tvrdil a\nnenamietal ani v odvolaní. Svoju odvolaciu argumentáciu zameral na skutočnosť, že v konaní nebolo\nbez pochýb preukázané, že by E. F. D. či G. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného a že by mali\npísomné poverenie na preberanie písomností a uskutočňovanie takých úkonov. Tieto skutočnosti však\nboli v súdenej veci právne bezvýznamné. V zmysle § 38 ods. 3 Zákonníka práce platí, že písomnosti\ntýkajúce sa vzniku, zmeny alebo zániku pracovného pomeru, zamestnanec doručuje odovzdaním na\npracovisku na písomné potvrdenie osoby oprávnenej vo vzťahu k zamestnancovi na vystupovanie\nv mene zamestnávateľa alebo útvaru (príp. zamestnancovi) zamestnávateľa zodpovedného za\npreberanie písomností a iných zásielok adresovaných zamestnávateľovi (spravidla podateľňa) alebo\nodovzdaním na poštovú prepravu na adresu sídla (bydliska) zamestnávateľa formou doporučenej\nzásielky. Písomnosť adresovanú zamestnávateľovi, ktorý je právnickou osobou, treba považovať za\ndoručenú aj vtedy, ak ju prevzal ktorýkoľvek vedúci zamestnanec zamestnávateľa, teda bez ohľadu\nna to, či písomnosť prevzal nadriadený vedúci zamestnanec, alebo z hľadiska riadiacej pôsobnosti\npre zamestnanca nepríslušný iný vedúci zamestnanec, vo vzťahu ku ktorým možno všeobecne\npredpokladať, že písomnosť odovzdajú na ďalšie konanie na to príslušnému útvaru alebo zamestnancovi\nzamestnávateľa.\n34. Dôvodnou nebola v tejto súvislosti ani námietka žalobcu o nesprávne zistenom skutkovom stave\nsúdom prvej inštancie. Z tejto odvolacej námietky možno vyvodiť, že žalobca nesúhlasí s hodnotením\ndôkazov súdom prvej inštancie (uvedeným v ods. 46 napadnutého rozsudku). Vykonaním všetkých\nrelevantných dôkazných prostriedkov bolo i podľa názoru odvolacieho súdu preukázané, že žalovaný\núčinne doručil výpoveď dňa 29.6.2020 žalobcovi ako zamestnávateľovi. Vo vzťahu k tejto odvolacej\nnámietke odvolací súd konštatuje, že CSP vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov. Záver,\nktorý si sudca urobí o vykonaní dôkazov z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je\nvecou jeho vnútorného presvedčenia a logického myšlienkového postupu. Voľnosť hodnotenia dôkazu\nneznamená, že súd nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia,\nnaopak konečné meritórne rozhodnutie by malo vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s\npriebehom konania. Hodnotenie dôkazov úvahou súdu teda neznamená ľubovôľu pri hodnotení dôkazov\na hodnotiaca úvaha súdu musí zodpovedať zásadám formálnej logiky a musí vychádzať zo zisteného\n\nskutkového stavu veci. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu\nzisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti. Po\nindividuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Pri tomto hodnotení\nuž pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi. K nesprávnym\nskutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym hodnotením dôležitosti alebo\npravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky. Výsledky hodnotenia dôkazov sú pritom\nimanentnou súčasťou odôvodnenia rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP). V tomto smere súd prvej inštancie\ndôsledne postupoval v zmysle § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku stručne, jasne a výstižne\nvysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a\nakými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie neodporuje\nzásadám logiky a ani zistenému skutkovému stavu.\n35. Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že vo vzťahu k osobe E. F. D. (ako v tom\nčase zamestnancovi žalobcu) bolo možné všeobecne predpokladať, že písomnosť odovzdá na ďalšie\nkonanie štatutárovi žalobcu, resp. že práve E. F. D. bol fakticky práve tou príslušnou osobou, do ktorej\ndispozície sa písomnosť žalovaného (výpoveď) mala dostať. Neobstojí preto argumentácia žalobcu, že\nE. F. D. nebol priamy nadriadený žalovaného a nemal ani písomné poverenie na preberanie písomností.\nVykonaným dokazovaním sa preukázalo (výsluchom svedkov, ako aj sms komunikáciou), že E. D. bol\n„nepísaným majiteľom“ spoločnosti žalobcu, ktorá skutočnosť bola navyše potvrdená i tým, že E. F.\nD. bol v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie jediným spoločníkom a jediným konateľom\nspoločnosti žalobcu. Rovnako nedôvodnou bola námietka žalobcu, že bol u neho príkaz doručovať\npísomnosti týkajúce sa skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty, pretože Zákonník práce\nv § 38 ods. 3 preferuje osobné doručenie na pracovisku a bolo by nedôvodným obmedzením práv\nzamestnanca, pokiaľ by tak urobiť nemohol. Žalobcom namietaná skutočnosť, že súd prvej inštancie sa\nodôvodnení rozsudku nevysporiadal s rozdielmi vo výpovediach jednotlivých svedkov, taktiež nemala\nvplyv na správnosť zistenia skutkového stavu a nemala ani za následok porušenie práva žalobcu na\nspravodlivý proces, pretože rozdiely vo výpovediach svedkov sa týkali práve skutočností, či E. F. D. alebo\nG. A. boli priamymi nadriadenými žalovaného, ktoré však boli v prejednávanej veci právne bezvýznamné,\npretože na to, aby nastali účinky doručenia písomnosti zamestnávateľovi, ktorý je právnickou osobou,\nsa nevyžaduje jej prevzatie priamym nadriadeným zamestnancom zamestnávateľa.\n36. Keďže žalobca v odvolaní namietal i nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie (avšak\nneuviedol, ktorú právnu normu súd prvej inštancie neaplikoval, príp. aplikoval nesprávne), odvolací\nsúd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistený skutkový stav i správne právne posúdil, keď\nžalobu podanú na súd dňa 29.10.2020 o určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou\nzamietol z dôvodu uplynutia dvojmesačnej prekluzívnej lehoty podľa § 77 ZP. Dvojmesačná lehota\nna uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru má prekluzívny, t.j. prepadný charakter\na jej uplynutím nemožno neplatnosť skončenia pracovného pomeru napadnúť na súde. Ak nebola\npodaná včas žaloba na neplatnosť skončenia pracovného pomeru, skončil pracovný pomer podľa\njednostranného zrušovacieho prejavu, aj keď to bol právny úkon neplatný; platnosť rozviazania\npracovného pomeru nemôže byť potom preskúmavaná súdom (por. R 40/1969). Keďže v prejednávanej\nveci bolo preukázané, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty, platnosť skončenia\npracovného pomeru nemohla byť súdom preskúmaná, a teda správne bola žaloba v celom rozsahu\nzamietnutá.\n37. Ako nedôvodnú odvolací súd vyhodnotil i námietku žalobcu, že napadnutý rozsudok je\nnepreskúmateľný a zmätočný. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie vo svojom rozsudku celkom\njasne uviedol, aký skutkový stav zistil a prečo považoval výpoveď žalovaného z pracovného pomeru\nza účinne doručenú žalobcovi dňa 29.6.2020 a v nadväznosti na to konštatoval uplynutie prekluzívnej\nlehoty na podanie žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie\ntiež odkázal na relevantné ustanovenia Zákonníka práce, v rozsudku ich primerane vyložil a aplikoval\nna konkrétnu vec. Súdne rozhodnutie, ktoré stručne a jasne objasní podstatu sporu a závery súdu\n(v rozsahu vyžadovanom § 220 ods. 2 CSP), nemožno považovať za arbitrárne, či nepreskúmateľné.\nOdôvodnenie napadnutého rozsudku ako celok potom vyhovuje náležitostiam § 220 ods. 2 CSP, keďže\nz neho možno zistiť tak skutkové, ako aj právne závery súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu\nžaloby. Okolnosť, že jednotlivé právne závery súdu prvej inštancie nepovažuje žalobca za správne,\nneznamená ešte jeho nepreskúmateľnosť.\n\n38. Na základe všetkého vyššie uvedeného možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na\nzáklade ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne a skutočnosti uvedené\nv odvolaní žalobcu neboli spôsobilé spochybniť správnosť týchto záverov a ani vecnú správnosť\nnapadnutého rozsudku. Odvolanie žalobcu z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov preto nemožno\npovažovať za opodstatnené. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je dostatočne zrozumiteľne odôvodnené\na logicky konzistentné. Odvolací súd, po vyporiadaní sa s podstatnou odvolacou argumentáciou žalobcu,\npreto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako vecne správny, vrátane vecne\nsprávneho závislého výroku III. o nároku na náhradu trov konania, odvolacími dôvodmi žiadnej zo strán\nosobitne nenapadnutým, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n39. Pre úplnosť sa dodáva, že do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka\nkonania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením\ndôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).\n40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP,\nrozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní procesne úspešnému\nžalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi v plnom\nrozsahu.\n41. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).\nDovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa\nkonanie končí, ak\na) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,\nc) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo\nf) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné\npráva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).\nDovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo\nzmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia\nprávnej otázky,\na) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nb) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo\nc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).\nDovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti\nuzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).\nDovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak\na) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;\nna príslušenstvo sa neprihliada,\nb) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany\nneprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,\nc) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase\nzačatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).\nNa určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby\nna súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).\nDovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).\nDovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie\nmôže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa\n§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do\nkonania vstúpil (§ 426 CSP).\n\nDovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu\noprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,\nlehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1\nCSP).\nDovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom\nsúde (§ 427 ods. 2 CSP).\nV dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,\nv akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne\n(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).\nDovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa\nmusia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).\nPovinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je\na) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,\nb) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa,\nc) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený\nosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa\npredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou\na ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého\nstupňa (§ 429 ods. 2 CSP).\nRozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie\ndovolania (§ 430 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto\nustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).\nDovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom\nprávnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).\nDovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,\na uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).\nDovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej\ninštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).\nDovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).\nV dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany\nokrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).", "vazby": {"stav": {"sz": "2CdoPr/9/2025", "sud": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "guid": "f93b9811-cf78-44a5-b380-563564ed06c7:db3d79f5-ea3f-4db3-8f47-e56e4eac1ffd", "datum": "2026-05-28", "vztah": "zamietnute"}, "vyrok_vztahy": [{"sz": "24Cpr/11/2020", "guid": "236076d0-03dd-498d-b226-8be3d3a6529f:f24c3df0-96b1-4c65-a856-069ba59d3273", "vztah": "potvrdene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "236076d0-03dd-498d-b226-8be3d3a6529f:f24c3df0-96b1-4c65-a856-069ba59d3273", "ecli": null, "spisova_znacka": "24Cpr/11/2020", "nazov": "Rozsudok Mestského súdu Bratislava III sp. zn. 24Cpr/11/2020 z 1. 12. 2020", "sud": "Mestský súd Bratislava III", "datum_vydania": "2020-12-01", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/236076d0-03dd-498d-b226-8be3d3a6529f:f24c3df0-96b1-4c65-a856-069ba59d3273"}], "citovane_v": [{"guid": "17628be6-82da-4f71-9ddc-91548cf8930b:dc199d67-4b68-49ad-b991-d4c52f215d74", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2025:2521200642.1", "spisova_znacka": "28CoPr/7/2025", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Trnava sp. zn. 28CoPr/7/2025 z 28. 10. 2025", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2025-10-28", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2025:2521200642.1"}]}