Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 9Co/212/2011 z 26. 10. 2011
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 26. októbra 2011, sp. zn. 9Co/212/2011, ECLI:SK:KSZA:2011:5011899190.2
Krajský súd Žilina | 9Co/212/2011 | ECLI:SK:KSZA:2011:5011899190.2 | 2011-10-26 | Uznesenie
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/719efde8-784f-4c0a-869e-306549dceffe
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2011:5011899190.2

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/212/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011899190
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2011
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2011:5011899190.2

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa JUDr. Ing. E. R., nar. XX.X.XXXX,
bytom X., R. X, zast. JUDr. Jozefom Holíčom, advokátom so sídlom v P., B. XX, proti odporcovi Q. s.r.o.,
so sídlom L., O. XX, IČO: 31 628 478, zast. JUDr. Annou Kokavcovou, advokátkou so sídlom v O., na
ul. Z. XX, v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu v Martine, č.k. 10C 441/2001-928, zo dňa 8. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a    na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd v Martine zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal
určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Pri rozhodovaní vo veci vychádzal z vykonaného
dokazovania, keď konštatoval, že pokiaľ by i navrhovateľ v predmetnom konaní preukázal, že pôvodne
žalovaná budova EMO nachádzajúca sa vo L., kód 10108 vlastníctvo, ku ktorej mal nadobudnúť zmluvou
o predaji časti podniku zo 14.10.1992 je totožná s budovou AB súp. č. 3474, ležiacej na parcele č.
4240/3 v kat. úz. L., zapísané na LV č. XXXX Správy katastra Martin. Súd by nemohol návrhu na
určenie vlastníckeho práva vyhovieť, lebo z vykonaného dokazovania mal preukázané, že majetok, ktorý
navrhovateľ získal zmluvou o predaji časti podniku zo dňa 30.4.1992 vniesol v súlade s ust. § 59 ods. 3,
§ 109 ods. 3 a za primeraného použitia § 476 a nasl. Obchodného zákonníka, ako nepeňažný vklad do
spoločnosti ŽELSTAV A-Z spol. s.r.o. a to Dodatkom č. 1 k spoločenskej zmluve spoločnosti ŽELSTAV
A-Z spol. s.r.o. zo dňa 23.1.1992. Vlastnícke právo k vneseným nehnuteľnostiam prešlo na spoločnosť
ŽELSTAV A-Z spol. s.r.o. v zmysle vtedy platného ustanovenia § 133 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v
znení účinného do 31.12.1992 dňom registrácie Dodatku č. 1 k spoločenskej zmluve štátnym notárstvom
dňa 28.12.1992. Ak aj v priebehu konania navrhovateľ namietal určitosť Dodatku č. 1 k spoločenskej
zmluve, súd mal za to, že vymedzenie majetku, ktorý navrhovateľ vložil do spoločnosti ŽELSTAV A-Z
spol. s.r.o. v bode 5 Dodatku je dostatočne určité. Je síce pravdou, že hnuteľné veci ani nehnuteľnosti,
ktoré tvorili súčasť vkladaného majetku neboli v Dodatku explicitne vymedzené, boli však presne určené
odkazom na zmluvu o predaji časti podniku v Železničné stavitelství Bratislava, štátny podnik zo dňa
14.10.1992 a jej príloh s výnimkou dvoch nehnuteľností, ktoré netvorili predmet vkladu. Takéto určenie
predmetu zmluvy súd považoval za dostatočne určité a spôsob ich vymedzenia odkazom na inú listinu,
v ktorej sa ich presná špecifikácia nachádza je podľa názoru súdu dostatočný.

V ostatnom poukázal na podrobné zdôvodnenie svojho rozhodnutia v rozsudku zo dňa 6.3.2007, s
ktorým sa stotožnil aj po vykonaní ďalších dôkazov.

Pri rozhodovaní o trovách konania prvostupňový súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal
odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný náhradu trov v celkovej výške 7.353,14 Eur.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, navrhovateľ. Žiadal napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie



konanie, dôvodiac tým, že prvostupňový súd nezdôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. vec i nesprávne právne posúdil.

V dôvodoch svojho rozhodnutia sa nevyporiadal s otázkou absolútnej neplatnosti zmluvy, ktorú ani
nemohol zistil, lebo dokazovanie v tejto veci nevykonal, pričom v zmysle   § 19 ods. 2 ZKV nemohlo dôjsť
k prevodu vlastníctva tak, ako to tvrdí prvostupňový súd. Dodatok č. 1 Spoločenskej zmluvy spoločnosti
ŽELSTAV A-Z spol. s.r.o. je neplatný, nakoľko bol následne prijatý Dodatok č. 3 k Spoločenskej zmluve,
ktorý bol účinný dňom 22.1.1993. V tomto čase sa už na prevod vlastníctva nevyžadovala registrácia
štátnym notárstvom, ale bolo potrebné uzatvoriť zmluvu o predaji časti podniku v zmysle § 476 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Na základe týchto skutočností súd mal skúmať, kedy a na základe akej právnej
skutočnosti došlo k prevodu vlastníctva z navrhovateľa na spoločnosť ŽELSTAV A-Z spol. s.r.o.. V konaní
došlo iba ku konštatácii stanoviska NS SR č. Cpj 33/01, zo dňa 3.10.2001 a súd ani nezisťoval, že v
zmysle Zákona o konkurze a vyrovnaní č. 328/91 Zb. nemohlo dôjsť k prevodu vlastníctva navrhovateľa
na ŽELSTAV A-Z spol. s.r.o. skôr, ako súdy právoplatne rozhodli o vylučovacej žalobe podľa § 19
ods. 2 citovaného zákona, čoho dôkazom je aj vydané stanovisko NS SR sp. zn. Obpj 7/2002 zo dňa
16.12.2002. Podľa jeho názoru je i v rozpore s ust. § 150 O.s.p. a dobrými mravmi zaviazať zdravotne
postihnutého dôchodku, ktorý ku dňu rozhodnutia sa 14 rokov domáha práva pri nezávislom súde k
náhrade trov konania. V závere poukázal i na to, že prvostupňový súd pochybil, keď nerešpektoval
žalobný návrh zo dňa 28.6.1995 vedený na Okresnom súde Bratislava I. pod sp. zn. 10C 51/99,
predmetom ktorého je riešená otázka právoplatnosti registrácie ŠN č. RI 587/92, ktorá má zásadný
význam v tomto spore.

Odporca vo svojom vyjadrení žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť.
Prvostupňový súd podľa jeho názoru vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a správne rozhodol,
pričom poukazovanie navrhovateľa na právne predpisy a na rozsudku súdu v rôznych stupňoch sú
irelevantné z pohľadu tej skutočnosti, ktorou prvostupňový súd odôvodnil svoje rozhodnutie.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a bez
nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) rozhodnutie prvostupňového súdu podľa ust. § 221 ods. 1 písm.
f/ zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Občiansky súdny poriadok v ust. § 157 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu okrem iného v dôvodoch svojho
rozhodnutia stručne, jasne a výstižne vysvetliť, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, ktoré
skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, pričom sa v dôvodoch svojho rozhodnutia musí
vyporiadať so všetkými tvrdeniami účastníkov a vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy tak, aby jeho
rozhodnutie bolo jasné a presvedčivé.

Pokiaľ nepostupuje v zmysle vyššie uvedeného, nielenže tým vždy odníma účastníkovi možnosť konať
pred súdom (pokiaľ súd nevyhodnotí všetky predložené dôkazy, účastník môže vysloviť len nespokojnosť
s takýmto rozhodnutím vo všeobecnej rovine, keďže nemá vedomosť o tom, z akého dôvodu súd na ten-
ktorý dôkaz neprihliadol), ale súčasne tu dochádza i k porušeniu zásady rovnosti účastníkov v konaní
a odvolací súd musí v takomto prípade napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, i keby bolo inak správne pri
správnom zdôvodnení.

Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností je potom potrebné prisvedčiť navrhovateľovi v tom, že
zdôvodnenie napadnutého rozhodnutia nie je v súlade s citovaným zákonným ustanovením a to najmä
v časti, kde súd odkazuje na dôvody svojho predchádzajúceho zrušeného rozhodnutia zo dňa 6.3.2007.
Odôvodnenie rozhodnutia takýmto spôsobom nezodpovedá ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a robí rozhodnutie
nepreskúmateľným a preto musel odvolací súd tak, ako je už vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Predchádzajúce zrušené rozhodnutie nie
je súčasťou nového rozhodnutia, ktoré bolo výsledkom celého konania a preto súd je vždy povinný
vyhodnotiť všetky skutočnosti po zrušujúcom rozhodnutí opätovne. Zákonodarca v ust. § 219 ods. 2
O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu stotožniť sa s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, kedy dôvody
prvostupňového rozsudku nie je potrebné opakovať, ale vychádza sa tu z toho, že odvolacie rozhodnutie
v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvého stupňa tvorí súčasť takéhoto rozsudku, čo v prípade
zrušeného rozhodnutia neplatí.



V ďalšom konaní bude preto povinnosťou prvostupňového súdu opätovne rozhodnúť o návrhu
navrhovateľa s tým, že v dôvodoch svojho rozhodnutia sa bude musieť vyporiadať so všetkými
vykonanými dôkazmi tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé a zároveň, aby nedošlo k porušeniu
zásady rovnosti účastníkov v konaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd i o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie   n i e    j e     prípustné.