Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 25Sd/2/2011 z 8. 2. 2012
Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 8. februára 2012, sp. zn. 25Sd/2/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5011200004.2
Krajský súd Žilina | 25Sd/2/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5011200004.2 | 2012-02-08 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Dôchodky
Citované ustanovenia: § 250j ods. 2 písm. a) OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f67604b9-b4d5-4249-b7d5-8b2ac907924b
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5011200004.2

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 25Sd/2/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011200004
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Nora Tomková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011200004.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, samosudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci navrhovateľky: S. O., nar.
X. X. XXXX, r. č.: XXXXXX/XXXX, bytom P., F. 1, zast. splnomocneným zástupcom JUDr. Ladislavom
Sedlákom, nar. XX. XX. XXXX, bytom P. - N., L. XXXX/XX, proti odporkyni: Sociálna poisťovňa, ústredie,
so sídlom Ul. 29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, o starobný dôchodok, takto

r o z h o d o l :

Rozhodnutie odporkyne č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15. 12. 2010 v spojení so zmenovým rozhodnutím
odporkyne č. XXX  XXX XXXX X zo dňa 22. 2. 2011 a rozhodnutie                č. XXX XXX XXXX X zo
dňa 18. 8. 2011 podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.   z r u š u j e   a     v e c    v r a c i a   správnemu
orgánu na ďalšie konanie.

Navrhovateľke náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Odporkyňa napadnutým rozhodnutím č. XXX XXX XXXX X  zo dňa 15. 12. 2010 zamietla žiadosť
navrhovateľky o starobný dôchodok, pretože nespĺňa podmienky uvedené v § 65 Zákona o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov. V odôvodnení predmetného rozhodnutia odporkyňa uviedla, že
ku dňu 9. apríla 2010 nebola navrhovateľka dôchodkovo poistená najmenej 15 rokov. Do uvedeného
dňa získala 5000 dní obdobia dôchodkového poistenia. Ku dňu 9. apríla 2010 navrhovateľka získala 13
rokov a 255 dní obdobia dôchodkového poistenia.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka včas opravný prostriedok, v ktorom poukázala na to, že
uvedené rozhodnutie je v rozpore s § 60 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení. Uviedla, že v období od
15. augusta 1978 do 31. mája 2001 vykonávala 22 rokov službu príslušníka Zboru väzenskej a justičnej
stráže SR. Za uvedenú dobu služby jej bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
priznaný od 1. júna 2001 výsluhový príspevok rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a
justičnej stráže SR č. GR ZVJS-12608/30-01 zo dňa 8. júna 2001. Poukázala na to, že odporkyňa mala
posúdiť samostatný nárok na starobný dôchodok okrem iného aj z hľadiska podmienok jeho vzniku,
trvania a výšky so zreteľom na dobu profesionálnej služby započítanej v inom systéme sociálneho
zabezpečenia. Z uvedených skutočností, ako aj na základe právneho názoru Najvyššieho súdu SR
je presvedčená, že dňom 9. apríla 2010 splnila všetky zákonom stanovené podmienky na priznanie
starobného dôchodku.

V priebehu konania vydala odporkyňa dňa 22. februára 2011 ďalšie rozhodnutie          č. XXX XXX
XXXX X, ktorým žiadosť navrhovateľky o starobný dôchodok opätovne zamietla, pretože navrhovateľka



nespĺňa podmienky uvedené v § 65 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Týmto
rozhodnutím zmenila svoje rozhodnutie z 15. decembra 2010 v časti odôvodnenie.

Aj proti tomuto rozhodnutiu odporkyne podala navrhovateľka včas opravný prostriedok, v ktorom
poukázala na to, že jej nevznikol, ani jej nemohol vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok, pričom
poukázala na porušenie Zákona o sociálnom poistení a medzinárodného Dohovoru č. 128 o invalidných,
starobných a pozostalostných dávkach (konkrétne na rozpor rozhodnutia odporkyne s čl. 15 Dohovoru,
podľa ktorého krytou sociálnou udalosťou je prežitie ustanoveného veku. Predpísaný vek nesmie
presahovať 65 rokov).

Krajský súd podľa § 250l a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutia odporkyne, i konanie, ktoré
im predchádzalo a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je dôvodný, preto rozsudkom
č. k 25Sd/2/2011-38 zo dňa 26. mája 2011 rozhodnutia odporkyne podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p.
zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie.

Proti tomuto rozsudku súdu sa včas odolala odporkyňa. Žiadala napadnutý rozsudok prvostupňového
súdu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože podľa jej názoru rozhodnutie
krajského súdu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozhodnutím č. k. 7So/137/2011 zo dňa 25. októbra 2011 rozsudok
Krajského súdu v Žiline z 26. mája 2011 č. k. 25Sd/2/2011-38 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie, nakoľko v danej veci odporkyňa v priebehu konania rozhodnutím z 18. augusta
2011 č. XXX  XXX  XXXX  X  navrhovateľke zamietla žiadosť o starobný dôchodok s odôvodnením,
že pre vznik nároku na túto dávku nesplnila podmienky podľa § 65 Zákona o sociálnom poistení a
zároveň týmto rozhodnutím zmenila svoje rozhodnutie z 15. decembra 2010 č. XXX  XXX XXXX X
v spojení s rozhodnutím z 22. februára 2011 č. XXX XXX XXXX X. S ohľadom na dvojinštančnosť
konania nepostačuje preskúmať len rozhodnutie z 15. decembra 2010 a z 22. februára 2011, ale je treba
rozhodnúť aj o zákonnosti medzičasom vydaného ďalšieho rozhodnutia odporkyne z 18. augusta 2011 č.
XXX XXX XXXX X, lebo okamžikom doručenia nahradilo uvedené, dovtedy preskúmavané rozhodnutia
a stalo sa predmetom preskúmavacieho konania súdom.

Krajský súd podľa § 250l a nasl. O.s.p. opätovne preskúmal napadnuté rozhodnutia odporkyne, i
konanie, ktoré im predchádzalo a dospel opätovne k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky je
dôvodný.

Na pojednávaní splnomocnený zástupca navrhovateľky poukázal na to, že z napadnutých rozhodnutí
odporkyne jednoznačne vyplýva, že neuznanie obdobia výkonu služby od 15. 8. 1978 do 31. 5. 2001
za obdobie dôchodkového poistenia, zdôvodňuje odporkyňa ustanoveniami zákonov, ktoré nadobudli
účinnosť 14 mesiacov a 20 mesiacov po tom, čo navrhovateľka ukončila výkon služby. Tým, že
odporkyňa uplatnila tieto zákony vo všetkých troch napadnutých rozhodnutia pri zamietnutí žiadosti
navrhovateľky o starobný dôchodok sa dopustila retroaktívneho postupu. V našom právnom systéme
totiž platí všeobecný zákaz retroaktivity, ktorý nedovoľuje odňať práva, na ktoré už vznikol nárok.
Navrhovateľke totiž pri ukončení služobného pomeru podľa § 6 ods. 1 vtedy účinného zákona č.
100/1988 vznikol priamo nárok na to, aby jej doba služby bola započítaná ako doba zamestnania
(poistenia) pre účely dôchodkového zabezpečenia. Pričom nezapočítanie doby služby pre účely
dôchodkového zabezpečenia sa nezapočítava až od 1. 7. 2003 (na základe zákona č. 222/2003 Z.
z., ktorý nadobudol účinnosť od 1. 7. 2003), teda viac ako 2 roky, čo navrhovateľka skončila výkon
služby a rok po tom, čo už platil zákon č. 328/2002 Z. z..  Náš právny systém v čase keď navrhovateľka
skončila služobný pomer (k 31. 5. 2001) nepoznal u policajtov a príslušníkov ozbrojených zborov
pojem „výsluhový dôchodok". Podľa vtedy účinného zákona č. 73/1989 Zb. poznal len pojem výsluhový
príspevok a prídavok k dôchodku. Nakoľko navrhovateľka nesplnila v čase ukončenia služobného
pomeru zákonom stanovené podmienky (nedosiahla fyzický vek 55 rokov) nároku na starobný dôchodok
podľa Zákona o sociálnom zabezpečení, tak jej mohol a bol pri ukončení služby priznaný len výsluhový
príspevok podľa vtedy účinného zákona č. 73/1998 Zb.. To, že navrhovateľka nesplnila a ani nemohla



splniť podmienky nároku na výsluhový dôchodok potvrdzuje aj odporkyňa v napadnutom rozhodnutí
zo dňa 18. 8. 2011, kde uvádza: nezískali ste dobu služby zakladajúci nárok na výsluhový dôchodok
podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov...., ktorý nadobudol účinnosť
dňom 1. 7. 2002. Aj na základe tohto tvrdenia odporkyne sa u navrhovateľky doba výkonu služby mala
započítať do obdobia dôchodkového poistenia. Z napadnutých rozhodnutí odporkyne vyplýva, že z
doby poistenia hodnotenej pre výšku starobného dôchodku vylúčila u navrhovateľky obdobie služby
od 15. 8. 1978 do 31. 5. 2001, čo je v rozpore s § 60 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 5 Zákona o
sociálnom poistení. Nakoľko navrhovateľka skončila výkon služby ešte pred 1. júlom 2003, preto jej
nárok na starobný dôchodok sa musí posudzovať podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) vtedy účinného zákona
č. 100/1988 Zb. (teda v znení účinnom do 30. júna 2003), podľa ktorého na dôchodkovom zabezpečení
boli do 30. 6. 2003 policajti zúčastnení bez obmedzenia. Všetky tri napadnuté rozhodnutia sú v rozpore
aj s § 6 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení, z čoho vyplýva, že nie je pravda, čo tvrdí odporkyňa v
napadnutých rozhodnutiach, že ku dňu 9. 4. 2010 navrhovateľka získala len 13 rokov a 255 dní obdobia
dôchodkového poistenia. Výklad odporkyne o nemožnosti priznať navrhovateľke starobný dôchodok,
napriek skutočnosti, že splnila zákonom stanovené podmienky s poukazom na jej služobný pomer
príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže SR je výrazne diskriminačný a nezaručuje jej rovnaké
zaobchádzanie v otázkach sociálneho zabezpečenia. Vzhľadom na skutočnosť, že Ústava SR obsahuje
absolútny zákaz diskriminácie všetky orgány sú povinné vykladať právne predpisy spôsobom, ktorý
sa neprieči ústave. Zákaz diskriminácie preto pre odporkyňu platí priamo a nemôže pri uplatňovaní
Zákonov o sociálnom poistení, resp. zabezpečení vykonávať zákony v rozpore s ústavou, a to ani s
poukazom na presné znenie predpisu, ktorý sa tomuto zákazu prieči. Nerešpektovaním Ústavy SR a
Zákona o sociálnom zabezpečení účinného v čase ukončenia služobného pomeru navrhovateľky (do
30. júna 2003) je treba považovať aj za nerešpektovanie medzinárodnej Dohody č. 128, konkrétne čl.
30 predmetnej Dohody. Na základe týchto dôkazov nie je a nemalo byť sporné, že

-   navrhovateľka dňom 9. 4. 2010 dosiahla fyzický vek 58 rokov, splnila jednu               zákonom danú
podmienku nároku na starobný dôchodok podľa § 65 zákona č.        461/2003 Z. z.,

- k uvedenému dátumu bola navrhovateľka dôchodkovo poistená viac ako 37 rokov,           tým splnila
aj druhú zákonom danú podmienku pre nárok na starobný dôchodok,

- navrhovateľka po ukončení výkonu služby nezískala dobu služby zakladajúcej nárok na výsluhový
dôchodok podľa § 38 zákona č. 328/2002 Z. z..

Na základe týchto skutočností odvolávajúc sa na článok č. 15 Dohovoru, na § 65 ods. 6 písm. c)
Zákona o sociálnom poistení s odvolaním sa na § 6 ods. 2 a uplatnením § 60 ods. 2 Zákona o
sociálnom poistení mala odporkyňa dňom 9. 4. 2010 navrhovateľke priznať starobný dôchodok a v
zmysle ustanovenia § 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení jej pre účely dôchodkového poistenia
mala započítať v zmysle § 6 ods. l písm. b) Zákona o sociálnom zabezpečení aj obdobie výkonu služby. Z
týchto dôvodov navrhol splnomocnený zástupca navrhovateľky zrušiť napadnuté rozhodnutia odporkyne
a celú vec jej vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň žiadal uložiť odporkyni povinnosť, aby
pri novom konaní rešpektovala zásadu neprípustnosti retroaktivity, zásadu všeobecnej neprípustnosti
diskriminácie, zásadu prednosti medzinárodných zmlúv (ktoré SR ratifikovala) pred našimi zákonmi, ako
aj všeobecné zásady právneho názoru vyslovené odvolacím súdom v obdobných sporoch o starobný
dôchodok, ktoré sa vo všeobecnosti dajú aplikovať aj na toto konanie.

Poverená zástupkyňa odporkyne prítomná na pojednávaní sa pridržiavala písomných vyjadrení
odporkyne vo veci, a to najmä vyjadrenia z 11. 5. 2011 a vzhľadom k nim navrhla napadnuté rozhodnutia
odporkyne v spojení so zmenovým rozhodnutím zo dňa 18. 8. 2011 ako vecne správne potvrdiť.

V písomnom vyjadrení z 11. 5. 2011 odporkyňa uviedla, že Zákon o sociálnom poistení v § 65 ods.
1 v znení zákona č. 555/2007 Z. z. ustanovuje, že poistenec má nárok na starobný dôchodok, ak bol
dôchodkovo poistený najmenej 15 rokov a dovŕšil dôchodkový vek.



K 9. aprílu 2010, kedy navrhovateľka dovŕšila dôchodkový vek v súlade s § 65 Zákona o sociálnom
poistení v znení neskorších predpisov, nebola dôchodkovo poistená 15 rokov, čím nesplnila podmienku
na vznik nároku na starobný dôchodok.

Z čl. 30 Dohovoru č. 128 vyplýva, že vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok
zachovanie nadobúdaných práv na príspevkové invalidné, starobné a pozostalostné dôchodky. V zmysle
článku 2 ods. 2 Ústavy SR, Sociálna poisťovňa ako štátny orgán môže konať iba na základe ústavy, v
jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní nároku navrhovateľky na starobný dôchodok nie je
rozhodujúce, či jej bol skutočne priznaný výsluhový dôchodok (alebo iná dávka výsluhového
zabezpečenia), ale či navrhovateľka dobu výkonu služby získala v rozsahu zakladajúcom nárok na
výsluhový dôchodok.

Kritériom podľa odporkyne teda nie je skutočnosť, či poistencovi bola priznaná dávka výsluhového
zabezpečenia (a teda nie je rozhodujúci ani druh priznanej dávky výsluhového zabezpečenia),
rozhodujúcou skutočnosťou je rozsah, v akom bolo obdobie výkonu služby poistencom získané.

Pretože navrhovateľka získala obdobie výkonu služby v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový
dôchodok, nie je možné na nárok na starobný dôchodok zohľadniť uvedenú dobu.

V civilnom zamestnaní, t. j. vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia navrhovateľka získala
5 000 dní obdobia dôchodkového poistenia, čo je 13 rokov a 255 dní, čím nesplnila podmienky na
vznik nároku na starobný dôchodok. Na základe tohto právneho názoru žiadala odporkyňa, aby súd
rozhodnutia odporkyne v spojení so zmenovým rozhodnutím z 18. 8. 2011 ako vecne správne potvrdil.

Zo spisov vyplýva, že navrhovateľka bola v služobnom pomere príslušníka Zboru väzenskej a justičnej
stráže v čase od 15. augusta 1978 do 31. mája 2001. Rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru
väzenskej a justičnej stráže č. GR ZVJS-12608/33-01 z 8. júna 2001 bol navrhovateľke priznaný
výsluhový príspevok od 1. júna 2001. Obdobie dôchodkového poistenia od 15. 8. 1978 do 31. 5. 2001
bolo zhodnotené pre nárok na výsluhový príspevok, ktorý sa podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.
z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov považuje od
1. júla 2002 za výsluhový dôchodok.

Podľa § 255 ods. 1 vety prvej Zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia sa
považuje aj zamestnanie a náhradná doba získané pred 1. januárom 2004 podľa predpisov účinných
pred 1. januárom 2004, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 255 ods. 5 Zákona o sociálnom poistení za obdobie dôchodkového poistenia sa považuje
aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby získané do 31.
decembra 2003, ak toto obdobie policajt, profesionálny vojak a vojak prípravnej služby nezískali v
rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný
invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného
predpisu.

Pre posúdenie veci bolo rozhodujúce, či navrhovateľka splnila podmienky nároku na výsluhový
dôchodok podľa zákona č. 328/2002 Z. z..

Z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že navrhovateľka bola v služobnom pomere v dobe od 15.
augusta 1978 do 31. mája 2011 a rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej
stráže zo dňa 8. 6. 2011 jej bol podľa § 210 a nasl. zákona č. 73/1998 Z. z. priznaný výsluhový príspevok



od 1. 6. 2001, ktorý bol od 1. júla 2002 pretransformovaný podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.
z. na výsluhový dôchodok.

Dňom 1. júla 2002 nadobudol účinnosť zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a
vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z ust. § 39 a           § 124 predmetného zákona je
zrejmé, že výsluhový príspevok aj vzhľadom na iný spôsob jeho výpočtu nie je rovnocenný výsluhovému
dôchodku priznanému podľa § 39 zákona                       č. 328/2002 Z. z.. Výsluhový príspevok je naďalej
výsluhovým príspevkom podľa zákona               č. 73/1998 Z. z. a za výsluhový dôchodok podľa zákona
č. 328/2002  Z. z. sa iba považuje, najmä na účely trvania nároku na dávku výsluhového zabezpečenia,
priznanú podľa predchádzajúcich predpisov.

Pri určení výšky starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho zabezpečenia (poistenia)
je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, ktoré boli zhodnotené na účely
výsluhového príspevku a v nich dosiahnuté hrubé zárobky. Až po takom stanovení výšky starobného
dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť v pomernej časti, zodpovedajúcej zhodnotenej dobe
služby, najviac však o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok.

Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutia odporkyne nie sú v súlade so
zákonom, preto napadnuté rozhodnutia zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie v súlade s § 250j ods.
2 písm. a) O.s.p..

Podľa názoru súdu v predmetnej veci odporkyňa postupoval v rozpore s Ústavou SR a zákonom, keď
nevzala v úvahu skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodným Dohovorom č. 128 o
invalidných, starobných a pozostalostných dávkach, uverejneným v Zbierke zákonov pod č. 416/1991
Zb., podľa ktorého vnútroštátne zákonodarstvo zabezpečí za predpísaných podmienok zachovanie
nadobudnutých práv na starobného dôchodky.

V ďalšom konaní bude úlohou odporkyne znova posúdiť nárok navrhovateľky na starobný dôchodok a
rozhodnúť o jej žiadosti o starobný dôchodok so zohľadnením aj doby služby v policajnom zbore, pričom
svoje rozhodnutie riadne odôvodní.

O náhrade trov konania súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia
(navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva) podľa ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 250l
ods. 2 O.s.p., lebo úspešná navrhovateľka náhradu trov nežiadala a odporkyni trovy nepatria.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Krajského súdu v Žiline na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v 3 vyhotoveniach.

V odvolaní sa ma popri všeobecných náležitostiach podľa § 42 ods. 3 O.s.p. (t. j. ktorému súdu je určené,
kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísaný - každý rovnopis vlastnou rukou, pri
právnických osobách opatrený podpisom osoby oprávnenej konať za subjekt, ako aj odtlačkom pečiatky
a datované) tiež uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým že,

a) v konaní došlo k vadám uvedeným § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,



c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté  dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym  skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné  dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205a ods. 1 O.s.p. skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa,
sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu  (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok  nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do  rozhodnutia súdu prvého
stupňa.

Ustanovenie § 205a ods. 1 O.s.p. sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie (§ 205 ods. 3 O.s.p.).

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z tohto rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie
podľa osobitného zákona (zákon  č. 233/1995 Z. z. v platnom znení).