Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 20S/397/2011 z 1. 10. 2012 Citácia: rozsudok Krajského súdu Žilina z 1. októbra 2012, sp. zn. 20S/397/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5011200859.4 Krajský súd Žilina | 20S/397/2011 | ECLI:SK:KSZA:2012:5011200859.4 | 2012-10-01 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 250j ods. 1 OSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/73ccdfd8-3da6-4c24-96be-89edf148db97 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5011200859.4 Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20S/397/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5011200859
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5011200859.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a členov senátu
JUDr. Jany Martinčekovej a JUDr. Dany Wänkeovej, v právnej veci žalobcu: BRAN, s.r.o. so sídlom
Zámocká 30, Bratislava, IČO: 36 335 673, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Danica
Birošová, s.r.o. so sídlom Piaristická 46 Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č.k. I/228/10301-52653/2011/992025-r zo dňa 05.05.2011, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Krajský súd žalobný návrh z a m i e t a .

Žalobcovi súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňovým rozhodnutím č.k. 645/230/105269/10/Mit zo dňa 14.12.2010 Daňový úrad Trenčín
vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2008 sume 214.035,15
eur a zároveň neuznal daňovú stratu na dani z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
2008 v sume 30 733.158,- Sk. V odôvodnení uviedol, že v kontrolovanom období 2008 daňový
subjekt poskytoval služby zahraničným odberateľom a tým účelom vysielal svojich zamestnancov na
prácu k odberateľom vo Veľkej Británii. Podľa pokladničných dokladov daňový subjekt deklaroval, že
zamestnancom vykonávajúcim túto prácu vyplácal mzdy a cestovné náhrady v hotovosti. Za účelom
preverenia týchto nákladov na mzdy správca dane vypočul svedkov - zamestnancov žalobcu, celkovo
10 zamestnancov a písomnú svedeckú výpoveď zaslalo 5 zamestnancov. Všetci svedkovia vypovedali,
že v roku 2008 pracovali pre žalobcu vo Veľkej Británii. Všetci svedkovia, okrem svedka F., vypovedali,
že mzda im bola vyplácaná na základe odpracovaných hodín vkladom na ich devízový účet vedený
v O.. Svedok F. uviedol, že mu bola vyplatená v Sk, keď sa vrátil, v hotovosti v sídle spoločnosti
BRAN, s.r.o.. Táto svedecká výpoveď je rozporná s predloženými dokladmi. Všetci svedkovia, okrem
svedka F., ďalej vypovedali, že mzda im bola vyplatená len v GBP. Všetci svedkovia, okrem svedka F.,
vypovedali, že cestovné náhrady im neboli vyplácané. Ten uviedol, že mu boli preplácané na librový
účet vedený v spoločnosti O.. Všetci svedkovia, okrem svedka F. a L., vypovedali, že cestovné príkazy
podpisovali nevyplnené a cestovné náhrady im neboli vyplácané. Svedok L. vypovedal, že si nepamätá,
či podpisoval cestovné príkazy, v hotovosti mu nebolo nič vyplácané. Všetci svedkovia, okrem svedka
F., vypovedali, že podpisovali prázdne výdavkové doklady na niekoľko mesiacov vopred, ani mzda v
hotovosti v Sk im nebola vyplácaná. F. vypovedal, že mzda mu bola vyplatená podľa predložených pások
v Sk v hotovosti a výdavkový pokladničný doklad o vyplatenej mzde podpísal on. Svedkovia, ktorí podali
písomné výpovede vypovedali, že žalobca im vyplácal mzdu podľa výplatných pások v Sk v hotovosti
a cestovné náhrady v mene GBP v hotovosti. Ďalej bolo zistené, že všetci svedkovia, okrem E., mali
v kontrolovanom období zriadený devízový účet v O., a.s.. Písomné výpovede svedkov sú rozporné



so zisteniami správcu dane. Podľa dôkazov - výpisov z devízových účtov týchto svedkov, ktoré im boli
zriadené, vyplýva, že aj svedkovia, ktorí podali písomné výpovede, mali v O. zriadené devízové účty v
GBP, na ktoré im boli spoločnosťou BRAN, s.r.o. mesačne hotovostne vkladané peňažné prostriedky v
GBP. Správca dane dospel k záveru, že cestovné náhrady neboli zamestnancom daňového subjektu
vyplácané. O sumách v GBP vkladaných na devízové účty zamestnancov daňový subjekt v účtovnom
denníku neúčtoval. Daňový subjekt predložil výdavkové pokladničné doklady v slovenskej mene, ktorými
deklaroval výplatu miezd zamestnancov v hotovosti v roku 2008 a cestovné príkazy v cudzej mene GBP v
tom istom období, ktorými deklaroval výplatu cestovných náhrad v hotovosti. Daňový subjekt nepredložil
dôkaz o tom, že mzda zamestnancom bola vyplácaná v Sk v hotovosti a cestovné náhrady boli vyplácané
v librách v hotovosti. Nepredložil ani identifikáciu osôb, ktoré za zamestnávateľa BRAN, s.r.o. fyzicky
vyplatili zamestnancom čisté mzdy v slovenskej mene za januára až december 2008 a cestovné
náhrady v hotovosti v cudzej mene za to isté obdobie a neurčil miesto, kde boli fyzicky mzdy a cestovné
náhrady vyplácané. Na základe vlastného dokazovania správca dane zistil počet hodín odpracovaných
zamestnancami na zahraničných pracovných cestách, ktoré porovnal s počtom hodín vykázaných
daňovým subjektom v mzdovej evidencii na výplatných páskach, pričom existujú rozdiely medzi týmito
sumami. Všetci pracovníci podľa mzdovej evidencie odpracovali menej hodín ako v skutočnosti daňový
subjekt fakturoval zahraničným odberateľom, pre ktorých vykonávali prácu. Z vyššie uvedeného
je zrejmé, že vykazované odpracované hodiny a fakturované odpracované hodiny sú rozdielne. Je
nepochybné, že na účty jednotlivých zamestnancov boli žalobcom vkladané peňažné prostriedky v
inej výške, ako sú sumy uvedené na výplatných páskach a v inej výške, ako sú sumy cestovných
náhrad zistené z cestovných príkazov zamestnancov. Daňový subjekt o vkladoch na účty zamestnancov
neúčtoval, na účty vkladal finančné prostriedky, o ktorých uvedení svedkovia tvrdili, že to boli mzdy
znížené o zrážky vykonané zamestnávateľom. Aj keď títo svedkovia tvrdili, že vklady súviseli so mzdami,
nemožno vklady na účty zamestnancov považovať za výdavky súvisiace so mzdovými nákladmi,
pretože daňový subjekt o takýchto mzdových nákladoch vôbec neúčtoval, nezrážal z nich preddavky,
neúčtoval o nákladoch za zákonné sociálne poistenie. Nemožno ich považovať ani za cestovné náhrady,
pretože kontrolou bolo zistené, že tie zamestnávateľ zamestnancom neposkytoval. Správca dane za
daňové náklady preto považuje mzdové náklady, o ktorých daňový subjekt účtoval, zrážal z nich
preddavky na daň, na zákonné sociálne poistenie a na základe ktorých si v daňových nákladoch
uplatnil poistné a príspevky, ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnancov. Zaúčtované mzdové
náklady vo výške 15 023.299,- Sk a zákonné sociálne náklady vo výške 5 285.995,- Sk správca dane
uznáva za daňové výdavky. Správca dane nepovažuje za dostatočné preukázanie daňových výdavkov
predloženie cestovných príkazov zamestnancov vysielaných na prácu do Veľkej Británie. Tieto cestovné
príkazy môžu byť dôkazom len vtedy, ak ich zamestnávateľovi predložili zamestnanci, ktorí si nimi
uplatnili cestovné náhrady, na ktoré majú nárok podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách
a zamestnávateľ má povinnosť vyplatiť ich zamestnancom. Musí byť však preukázané, že došlo ku
skutočnému vyplateniu týchto náhrad a k uplatneniu cestovných náhrad. Uvedené však žalobca nesplnil.
Okrem toho samotné tvrdenie žalobcu, že zamestnancom boli mzdy aj cestovné náhrady vyplácané
v hotovosti a na účty zamestnancov nebolo nič vyplácané, sa ukázalo ako nepravdivé. Správca dane
naopak zistil, že na účty zamestnancov zriadené v O., a.s. žalobca vkladal finančné prostriedky v cudzej
mene, preto tieto cestovné náhrady správca dane ako náklady neuznal. V úhrnnej výške si daňový
subjekt v rozpore so zákonom o dani z príjmov uplatnil v daňových nákladoch cestovné náhrady v sume
64 524.830,49 Sk.

Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím č.k. I/228/10301-52653/2011/992025-r zo dňa 05.05.2011
prvostupňové rozhodnutie potvrdilo. Stotožnilo sa so skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci
prvostupňovým správnym orgánom. Stotožnilo sa so záverom, že účtovné doklady (cestovné príkazy)
musia byť vystavené na základe skutočného uplatneného nároku na cestovné náhrady zamestnancami.
V námietke, že správca dane vylúčil všetky zaúčtované cestovné náhrady napriek tomu, že časť svedkov
potvrdila, že im cestovné náhrady boli vyplácané (svedkovia, ktorí podali písomné výpovede), odvolací
orgán uviedol, že písomné výpovede sú v rozpore so zisteniami správcu dane. Pri výkone kontroly
správca dane získal dôkazy - výpisy z devízových účtov týchto svedkov, ktorými je preukázané, že
aj svedkovia, ktorí podali písomné výpovede, mali v O., a.s. zriadené devízové účty v mene GBP, na
ktoré im spoločnosť BRAN, s.r.o. mesačne hotovostne vkladala finančné prostriedky v GBP, aj keď
svedkovia uvádzali, že mzda aj cestovné náhrady im boli vyplácané len v hotovosti. Tvrdenia svedkov
neboli ničím preukázané. Pri hodnotení dôkazov správne na ne správca dane neprihliadal. Čo sa
týka námietky doručenia napadnutého dodatočného platobného výmeru uviedol, že tento bol doručený



splnomocnenej zástupkyni žalobcu C. V., ktorá bola jeho splnomocneným zástupcom na základe
všeobecného plnomocenstva udeleného daňovým subjektom zo dňa 30.03.2010, ktoré bolo doručený
na Daňový úrad Trenčín dňa 10.11.2010, námietka je neopodstatnená. Námietka, že upovedomenie o
ústnych pojednávaniach so svedkami nebolo doručované daňovníkovi, odporuje skutočnosti. Daňový
subjekt bol o výsluchu svedkov riadne upovedomený, a to upovedomením zo dňa 22.09.2009. Pokiaľ
daňový subjekt v odvolaní namietal počet vykonaných svedeckých výpovedí a rozdielnosť písomných a
ústnych výpovedí svedkov a pochybuje o tom, či svedkovia rozlišujú medzi pojmami cestovné náhrady,
mzda, vreckové a či rozumeli položenými otázkam, žalovaný uviedol, že správca dane začal daňovú
kontrolu daní z príjmov fyzických osôb zo závislej činností za zdaňovacie obdobie 2008, avšak z
výpovedí svedkov vyplynuli skutočnosti, na základe ktorých správca dane podľa § 15 ods. 4 zák.
č. 511/1992 Zb. rozšíril výkon daňovej kontroly o kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za rok
2008. Podľa § 29 ods. 4 zák.č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými
možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú
získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, teda aj svedecké výpovede získané v
súlade s týmto zákonom. Čo sa týka tvrdenia, že jednotlivé platby poukazované na účty svedkov boli
preddavky, daňový subjekt nepredložil žiadne dôkazy k tomuto tvrdeniu a ani dôkazy o konkrétnych
výplatách rozdielov cestovných náhrad v mieste konania pracovnej cesty. Správcovi dane deklaroval
práve vyplatenie cestovných náhrad v hotovosti. Pokiaľ daňový subjekt uvádza, že dôkazné bremeno
uniesol tým, že predložil dokumenty s originálnymi podpismi tam uvedených zamestnancov, ktorých
pravosť nebola spochybnená, odvolací orgán uvádza, že hoci boli samotné príjmové pokladničné
doklady podpísané jednotlivými zamestnancami, uvedené ešte nepreukazuje, že cestovné náhrady
boli skutočne i vyplácané v librách v hotovosti podľa týchto príjmových pokladničných dokladov. Celé
dokazovanie zo strany správcu dane je v rozpore s tvrdením daňového subjektu o tom, že cestovné
náhrady boli vyplácané v librách v hotovosti. Nie je tiež pravdivé tvrdenie daňového subjektu uvedené v
odvolaní, že správca dane dospel k záveru, že cestovné náhrady boli vyplácané na účet. Správca dane
podľa výpisov z účtov zamestnancov dospel k záveru, že na tie to účty boli žalobcom vkladané peňažné
prostriedky v inej výške, ako sú sumy uvedené na výplatných páskach miezd v Sk a tiež v inej výške,
ako sú sumy cestovných náhrad v GBP podľa cestovných príkazov. Keďže daňový subjekt o týchto
peňažných prostriedkoch neúčtoval, nie je možné ani identifikovať tieto platby. Z uvedeného vyplýva,
že žalobca dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosť vyplatenia týchto výdavkov neuniesol, preto
neboli uznané za daňové náklady.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovej lehote správnu žalobu žalobca a ako žalobné dôvody
uviedol: Napadnutý dodatočný platobný výmer nebol daňovému subjektu riadne doručený. Svedecké
výpovede svedkov boli vykonané v rámci daňového konania v súvislosti s výkonom daňovej kontroly
dane z príjmov fyzických osôb zo závislej činnosti a nie dane z príjmov právnickej osoby. Kontrola
bola rozšírená o daň z príjmu právnickej osoby až 18.12.2009, t.j. po výsluchu svedkov. Vznikajú
pochybnosti o zákonnosti ústnych výsluchov, a to s poukazom na 5 písomných výpovedí svedkov,
s ktorými sú ústne svedecké výpovede v rozpore. Na základe nezákonne vykonaných výsluchov
10 svedkov dospel správca dane k nesprávnych skutkovými zisteniam. Pokiaľ ide o platby na účty
svedkov vedené v O., tieto platby boli vykonávané daňovým subjektom. Išlo o poskytnuté preddavky
zamestnancom v súvislosti so zahraničnou pracovnou cestou. Výplata cestovných náhrad v GBP bola
zaúčtovaná daňovým subjektom v účtovníctve ako výdaj z pokladnice prostredníctvom výdavkových
pokladničných dokladov mesačne. Hoci v účtovníctve daňového subjektu nie je v konkrétnom dni
účtovne zachytený výdaj z pokladne GBP a vklad na účet jednotlivých zamestnancov ako poskytnutie
preddavku na pracovnú cestu, výdaj z pokladnice však skutočne uskutočnený bol, aj keď bol zaúčtovaný
až pri zaúčtovaní cestovných náhrad zamestnancov na základe vyúčtovaných cestovných príkazov.
Ku konkrétnej výplate dochádzalo spravidla v hotovosti v mieste konania pracovnej cesty, kde bolo
aj podpísané prevzatie finančných prostriedkov. Informačný leták, na ktorý poukazuje správca dane
za účelom zistenia objektívnych skutočností nesúvisí s predmetným prípadom. Nesúhlasil s tvrdením
správcu dane, že daňový subjekt nepredložil dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia o tom, že mzda
zamestnancom bola vyplácaná v Sk v hotovosti a cestovné náhrady boli vyplácané v librách v hotovosti.
Naopak, uniesol toto dôkazné bremeno, lebo predložil zoznam zamestnancov, kópie pracovných zmlúv,
výplatné pásky, pokladničné doklady - mzdy a cestovné príkazy. Na týchto dokumentoch sú originálne
podpisy konkrétnych zamestnancov. Pokiaľ zamestnanec podpíše príjmový doklad, že prevzal tam
uvedenú sumu, preukazuje to tú skutočnosť, že peniaze na príjmovom doklade uvedené podpisujúci
prevzal. Pokiaľ neskôr dotyčný zamestnanec tvrdí, že predmetnú sumu neprevzal, je na ňom dôkazné



bremeno, aby túto skutočnosť preukázal a tiež vysvetlil, či nejde o krivú výpoveď. Správca dane na jednej
strane tvrdí, že účtované cestovné náhrady neboli zamestnancom daňovníka vyplácané v hotovosti,
nakoľko im boli vyplácané na účet vedený v O., a.s., čo zistil svojim tvrdením a na druhej strane peniaze
vyplácané jednotlivým zamestnancom neuznal ako daňový výdavok, i keď mal ich výplatu preukázanú.
K vykonanému hodnoteniu dôkazov zo strany správcu dane uvádza, že správca dane prihliada iba
na tie výpovede svedkov, ktorých zákonnosť je pochybná a podporujú jeho snahu neuznať žalobcovi
riadne zúčtované cestovné náhrady, iné dôkazy produkované žalobcom odmieta. Namieta konanie Ing.
Y. (zamestnanca správcu dane). Z uvedených dôvodov žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť
správnemu orgánu na ďalšie konanie.

K žalobe sa vyjadrilo Daňové riaditeľstvo SR v podaní zo dňa 05.09.2011. Zopakovalo skutkové zistenia
a právne posúdenie veci, ako bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí a v prvostupňovom rozhodnutí,
pričom žiadalo žalobu zamietnuť ako nedôvodnú.

Krajský súd v Žiline preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu
podľa § 247 a nasl. O.s.p. v medziach žalobných bodov (§ 250j ods. 1 O.s.p.), pričom zistil, že napadnuté
rozhodnutie je zákonné, ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a preto žalobu zamietol podľa §
250j ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Súčasťou správneho spisu je výzva na predloženie dokladov zo strany Daňového úradu Trenčín zo dňa
23.07.2009, ktorá bola adresovaná žalobcovi na predloženie dôkazov ohľadne dane z príjmov zo závislej
činnosti za zdaňovacie obdobie 2008. Na túto výzvu žalobca predložil dôkazy, pričom bola spísaná
zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 24.09.2009, v ktorej štatutárny orgán žalobcu Branislav Tatík na
otázku správcu dane uviedol, že mzda zamestnancov pracujúcich vo Veľkej Británii bola vyplácaná v Sk
v hotovosti a cestovné náhrady boli vyplácané v librách v hotovosti, prevodom na účet zamestnancov
nič nevyplácali.

Zo správneho spisu ďalej vyplýva, že ústne výpovede svedkov boli vykonávané v dňoch 19.10.2009 až
21.10.2009. Ďalšie fyzické osoby, ktoré pracovali vo Veľkej Británii ako zamestnanci žalobcu boli vyzvaní
na predloženie písomných výpovedí výzvami zo dňa 12.11.2009 a 13.11.2009.

Podaním zo dňa 18.12.2009 bolo žalobcovi oznámené rozšírenie daňovej kontroly

č. 645/321/100862/09/Szig, ktoré sa týkalo daňovej kontroly dane z príjmu právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie roku 2008.

Súčasťou správneho spisu sú aj jednotlivé pokladničné doklady jednotlivých zamestnancov o
vyplácaných mzdách za I. a II. polrok roku 2008 a jednotlivé cestovné príkazy podpísané jednotlivými
zamestnancami v tom istom roku.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo
právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu,
a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa § 2 písm. i) zák. č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona
sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov
preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve 1) daňovníka alebo zaevidovaný v
evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 5 ods. 5 písm. a) zák. č. 595/2003 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2008, okrem príjmov, ktoré
nie sú predmetom dane podľa § 3 ods. 2, nie je predmetom dane ani cestovná náhrada poskytovaná v
súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných



predpisov, vrátane vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste do výšky 40% nároku na
stravné ustanovené týmito predpismi.

Podľa § 21 ods. 1, prvá časť vety zák. č. 595/2003 Z. v znení ku 31.12.2008, daňovými výdavkami nie
sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník
účtoval, výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané.

Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ako dôkaz možno použiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä
o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.),
o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o
miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 citovaného zákona, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na
správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na
ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,
správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, daňový subjekt, u ktorého
sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane právo klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní.

Podľa § 15 ods. 2, prvá veta zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, správca dane doručí
daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly. Toto oznámenie musí obsahovať
miesto a deň začatia daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie.

Krajský súd v Žiline po oboznámení sa so správnym spisom, s argumentmi žalobcu uvedenými v žalobe
a s právnou argumentáciou žalovaného a prvostupňového správneho orgánu v prvostupňovom a v
napadnutom rozhodnutí konštatuje, že správca dane a žalovaný správne vyhodnotili celé rozsiahle
dokazovanie ohľadne preukazovania skutočného vyplatenia cestovných náhrad poskytovaných v
súvislosti s výkonom závislej činnosti. Posúdenie, či boli tieto cestovné náhrady skutočne vyplatené
alebo nie má vplyv na samotný základ dane, pretože v zmysle § 5 ods. 5 písm. a) zák. č. 595/2003 Z.z.
predmetom dane, okrem iného, nie je ani cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej
činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných
náhradách. Podľa názoru súdu vykonané dokazovanie preukázalo tú skutočnosť, že jednotlivé plnenia
boli zo strany žalobcu poskytované svojim zamestnancom v zahraničí bez toho, aby bolo presne
špecifikované, že sa jedná práve o cestovné náhrady. Práve posúdenie, či sa jednalo vo vzťahu k týmto
platbám o cestovné náhrady alebo o iné plnenia, tvorilo podstatu vykonaného dokazovania zo strany
správcu dane.

K jednotlivým žalobným bodom krajský súd uvádza nasledovné:

Čo sa týka namietania nedoručenia dodatočného platobného výmeru žalobcovi, tento bod je v plnom
rozsahu nedôvodný. Dodatočný platobný výmer bol doručovaný splnomocnenej zástupkyni žalobcu C.
V., pričom nebolo zo strany žalobcu rozporované, že by C. V. nebola splnomocnenou zástupkyňou
žalobcu v daňovom konaní. Dodatočný platobný výmer bol uložený na pošte v odbernej lehote a vrátený
ako nevyzdvihnutý. Rozhodnutie bolo teda doručené zákonným spôsobom. V zákonom stanovenej
lehote na podanie odvolania voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu počítanej podľa zák. č.
511/1992 Zb. bolo odvolanie zo strany žalobcu aj podané a o ňom bolo aj meritórne odvolacím orgánom
rozhodované. Žiadna ujma nebola žalobcovi spôsobená, pričom samotný postup správcu dane pri
doručovaní prvostupňového rozhodnutia bol správny.



Námietka, že svedkovia boli vypočúvaní v súvislosti s výkonom dane z príjmov fyzických osôb zo
závislej činnosti a nie z príjmov právnickej osoby, keďže daňová kontrola bola rozšírená o túto daň
až po výsluchu týchto svedkov, je dôvodná. Daňový subjekt má právo zúčastniť sa výsluchu svedkov
(§ 15 ods. 5 písm. e) zák. č. 511/1992 Zb.) vypočúvaných v daňovom konaní počas daňovej kontroly,
ktorá začala oznámením podľa § 15 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb., a to vo vzťahu ku konkrétnemu druhu
kontrolovanej dane. Ak teda daňový subjekt sa nezúčastnil výsluchov týchto svedkov, pretože mal za to,
že títo svedkovia ani nedisponujú relevantnými informáciami k druhu kontrolovanej dane, vo vzťahu ku
ktorej boli predvolaní - v danom prípade sa jednalo o daň z príjmov zo závislej činnosti, a napriek tomu ich
správca dane vypočul a ich výpovede použil vo vzťahu k inej dani - v danom prípade vo vzťahu k dani z
príjmov právnickej osoby, odňala sa tak žalobcovi možnosť zúčastniť sa výsluchu týchto svedkov, pretože
nemohol vedieť, že svedkovia budú vypočúvaní aj vo vzťahu k tejto dani a ich svedecké výpovede budú
v tomto daňovom konaní použité ako dôkazy. Je pravda, že v zmysle § 29 ods. 4 cit. zákona je ako
dôkaz možné použiť všetko, čim možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie
daňovej povinnosti, avšak len za podmienky, že dôkaz nie je získaný v rozpore so všeobecne záväznými
právnymi predpismi. Ak výpoveď bola získaná bez toho, aby bol daňový subjekt oboznámený, že svedok
bude vypovedať aj vo vzťahu k dani, vo vzťahu ku ktorej v čase výsluchu svedka daňová kontrola
neprebiehala, podľa názoru súdu takýto dôkaz nie je vykonaný zákonne. Jedná sa o vadu procesného
charakteru, ktorá však nemá takú intenzitu, aby mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§
250i ods. 3 O.s.p.), pretože sú tu ďalšie dôkazy, ktoré jednoznačne preukázali, že náklady nemohli byť
odpočítané od základu dane.

Tieto dôkazy, ktoré sú vykonané zákonne, vo svojom súhrne preukazujú, že cestovné náhrady tak,
ako to uvádzal v správnom konaní daňový subjekt, vyplatené neboli. Predovšetkým negujú tvrdenia
žalobcu uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 24.09.2009 o tom, že cestovné náhrady
boli vyplácané v librách v hotovosti a prevodom na účet zamestnancom nič nevyplácali, ako i ďalšie
tvrdenia žalobcu, ktoré žalobca menil v priebehu celého správneho konania a naposledy aj v odvolaní
voči prvostupňovému rozhodnutiu, keď uvádzal, že jednotlivé platby na účet zamestnancov boli tzv.
preddavky. Zápisnicu z ústneho pojednávania zo dňa 24.09.2009 už správny orgán mohol použiť ako
dôkaz v zmysle § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb., pretože hoci žalobca odpovedal na otázky v súvislosti
s inou daňou (daňou z príjmov zo závislej činnosti), nebolo porušené žiadne jeho procesné právo, napr.
zúčastniť sa na výsluchu, keďže sám bol vyslúchaný a ani právo klásť otázky, alebo predkladať dôkazy,
keďže sám odpovedal na otázky a mal možnosť predkladať konkrétne dôkazy vo vzťahu k dani z príjmov
právnickej osoby v priebehu celej daňovej kontroly, ktorá začala dňom 18.12.2009.

Čo sa týka vykonaného hodnotenia dôkazov a poukaz na výrazné rozdiely medzi ústnymi výpoveďami
desiatich svedkov a piatimi písomnými výpoveďami ďalších zamestnancov žalobcu, súd uvádza, že
keďže tieto dôkazy nemali byť podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového
rozhodnutia, je irelevantné hodnotiť ich vplyv na zistenie skutkového stavu veci. Pre relevantné zistenie
skutkového stavu sú dôležité dôkazy, ktoré sú listinného charakteru, a to najmä výsluch svedka
Branislava Tatíka zo dňa 24.09.2009, jednotlivé cestovné príkazy konkrétnych zamestnancov s výškou
jednotlivých súm uvedených na nich, výplatné pásky zamestnancov za obdobie roku 2008, listinné
dôkazy - listy O. zo dňa 31.05.2010, 21.06.2010 a 28.06.2010, ktoré potvrdzujú, že zamestnanci mali
založené účty v tejto banke na cudziu menu - GBP, na ktoré im boli zo strany Branislava Tatíka
zasielané finančné prostriedky v konkrétnych sumách. Z týchto konkrétnych dôkazov bolo preukázané,
že sumy, ktoré sú uvedené v príjmových pokladničných dokladoch nie sú totožné so sumami, ktoré
jednotlivým zamestnancom boli pripisované na ich účty v zahraničnej mene, ale nie sú ani totožné so
sumami, ktoré sú uvedené na výplatných páskach zamestnancov. O týchto sumách nebolo v účtovníctve
účtované, a preto ich nie je možné identifikovať účelom týchto platieb. Ak Branislav Tatík sám uviedol,
že cestovné náhrady boli zamestnancom poskytované len v hotovosti a nie na ich účty, uvedené
tvrdenie nebolo ničím preukázané. Samotné príjmové pokladničné doklady podpísané zamestnancami
túto skutočnosť nepreukazujú, ak žalobca na túto skutočnosť nepredložil ďalšie dôkazy, napr. návrh
na výsluch svedkov, ktorí konkrétne tieto finančné prostriedky jednotlivým zamestnancom vyplácali v
hotovosti na konkrétnom mieste, v konkrétnom čase vo Veľkej Británii. Tvrdenie žalobcu, ktoré vzniesol
v priebehu odvolacieho konania, že finančné prostriedky, ktoré boli vkladané na účty zamestnancov
boli preddavky, sa javí ako účelové, riadne nešpecifikované a zavádzajúce. V žalobe žalobca už tvrdí,
že cestovné náhrady boli vyplácané formou preddavku na účty jednotlivých zamestnancov, čo priamo
odporuje vyjadreniu Branislava Tatíka v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 24.09.2009, že prevodom



na účet zamestnancov nič nevyplácali, t.j. ani preddavky. Takéto dodatočné tvrdenia teda nie je možné
akceptovať a naopak spochybňujú pravdivosť aj ďalších tvrdení žalobcu, ktoré produkoval či už priamo
v správnom konaní, alebo v konaní o správnej žalobe pred súdom. Čo sa týka platenia cestovných
náhrad v hotovosti, v žalobe už žalobca korigoval tvrdenie Branislava Tatíka na ústnom pojednávaní
pred správnym orgánom tak, že v hotovosti bol vyplácaný len doplatok v mieste konania pracovnej
cesty, keďže preddavok mal byť vyplácaný na účty zamestnancov a tento doplatok spolu s vyplatením
preddavku na účet bol uvedený v jednotlivých cestovných príkazoch v celkovej výške a takto bol
zaúčtovaný. Ako bolo uvedené vyššie, krajský súd sa s týmto tvrdením nestotožnil, pretože z vykonaného
dokazovania nevyplýva, že by bol čo i len doplatok fyzicky zamestnancom vyplácaný do rúk. Na
preukázanie takéhoto hotovostného vyplácania nestačí, aby boli jednotlivé cestovné príkazy podpísané
zamestnancami. Vyúčtovanie nebolo preukázané žiadnymi listinnými dôkazmi, taktiež vyplácanie tohto
doplatku nebolo preukázané žiadnymi dôkazmi a konkrétne výšky týchto doplatkov neboli ani tvrdené
zo strany žalobcu, a to nielen v žalobe, ale ani v odvolaní voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu.

Námietku, že žalobca dôkazné bremeno na tvrdenie, že mzda bola vyplácaná v hotovosti v Sk a
cestovné náhrady v hotovosti v GBP žalobca uniesol, taktiež nie je možné vyhodnotiť ako dôvodnú. Súd
odkazuje na svoje odôvodnenie vyššie ohľadne toho, že samotné podpisy zamestnancov na cestovných
príkazoch bez ďalšieho nepreukazujú prevzatie súm uvedených v jednotlivých cestovných príkazoch,
keď ďalšie dôkazy tieto skutočnosti nepreukazujú. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dôkazné bremeno spočívalo
na zamestnancoch, ktorí uviedli, že cestovné náhrady im neboli vyplácané, ale len určité sumy na ich
účty v GBP, treba povedať, že zák. č. 511/1992 Zb. nemá ustanovenie o tom, že by v daňovom konaní
mal dôkaznú povinnosť svedok. Dôkazná povinnosť v zmysle § 29 ods. 8 cit. zákona zaťažuje vždy
daňový subjekt, preto táto námietka nemôže byť dôvodná.

Pokiaľ žalobca namieta, že žalovaný neakceptoval výplatu cestovných náhrad, i keď mal preukázanú
ich výplatu nie v hotovosti, ale na účty v banke, táto námietka nie je dôvodná preto, lebo žalobca
nesprávne vyhodnotil skutkový stav zistený správcom dane. Správca dane nezistil skutkový stav tak, ako
to uviedol v predchádzajúcej vete žalobca, naopak správca dane nemal preukázanú výplatu cestovných
náhrad vôbec. Je síce pravda, že na účty v banke jednotlivým zamestnancom prichádzali určité
finančné prostriedky, ale tieto sumy nesúhlasia ani s výškou jednotlivých miezd podľa výplatných pások
jednotlivých zamestnancov, ani s príjmovými pokladničnými dokladmi podpísanými zamestnancami o
prevzatí cestovných náhrad v hotovosti. Tieto platby na účty neboli zo strany žalobcu ani zaúčtované,
preto nie je zrejmý ich účel. Za týchto skutkových okolností nie je možné tvrdiť, že tieto platby sú práve
cestovné náhrady, preto správca dane správne tieto sumy nemohol uznať ako cestovné náhrady.

Čo sa týka námietky vo vzťahu k Ing. Y., námietka je v celom rozsahu irelevantná, pretože nebolo ani
preukázané, že by Ing. Y. so žalobcom tvrdeným spôsobom komunikoval a zo správneho spisu takáto
komunikácia ani nevyplýva. Tvrdenia žalobcu v tomto ohľade sú nepreukázané, a teda len v rovine
tvrdenia.

Poslednou žalobnou námietkou je, že správca dane prihliada a akceptuje len tie dôkazy, ktoré podporujú
jeho snahu neuznať žalobcovi riadne zaúčtované cestovné náhrady a ostatné dôkazy odmieta. Táto
námietka je nedôvodná, pretože sa jedná len o čisto subjektívne tvrdenie žalobcu, ktoré odráža
jeho subjektívny pocit z hodnotenia dôkazov zo strany správcu dane. Subjektívne pocity žalobcu
však nemajú právnu relevanciu. Toto tvrdenie nijako nevyplýva z priebehu vykonávaného rozsiahleho
dokazovania. Správca dane vykonával dokazovanie nestranne, zhromažďoval dôkazy z rozličných
zdrojov, neobmedzil sa napr. len na výsluchy svedkov, ale zaobstaral si rad listinných dôkazov.

Z uvedených dôvodov Krajský súd v Žiline žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1, prvá veta O.s.p. a contrario. Žalobca v konaní
úspech nemal, preto nemá právo na náhradu trov konania, z týchto dôvodov súd žalobcovi náhradu
trov konania nepriznal.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15-tich dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší
súd Slovenskej republiky v Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Žiline písomne v dvoch
vyhotoveniach.

Odvolanie je potrebné predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis
zostal na súde a aby každý účastník konania dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník
konania nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. - musí byť z podania zjavné,
ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované,
je potrebné ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako účastník,
nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti
rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy (ustanovenie sa nepoužije v
konaniach podľa § 120 ods. 2), ak

a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,

b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej,

c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,

d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa



Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.