{"guid": "f6cdd82b-7164-43b8-8c36-04cbb4b373d4:e95be5d5-309d-4263-b1dd-a00647c5dd10", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3", "spisova_znacka": "8Co/433/2011", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 8Co/433/2011 z 30. 7. 2012", "citacia": "rozsudok Krajského súdu Žilina z 30. júla 2012, sp. zn. 8Co/433/2011, ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3", "identifikacne_cislo": "5108206568", "sud": {"guid": "sud_130", "nazov": "Krajský súd Žilina", "typ": "krajsky", "slug": "krajsky-sud-zilina"}, "sudca": "JUDr. Táňa Rapčanová", "sudca_id": 1300, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-tana-rapcanova-1300", "datum_vydania": "2012-07-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce", "Potvrdzujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Zmluvy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "nazov": "§ 221 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "nazov": "§ 221 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-221.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-221"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-221"], "ma_text": true, "text_zdroj": "dump", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e95be5d5-309d-4263-b1dd-a00647c5dd10", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/433/2011
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108206568
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5108206568.3

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: X. F., nar. XX. XX.
XXXX, bytom B. B. č. XXX, zastúpený splnomocneným zástupcom Mgr. Pavlom Karmanom, advokátom
so sídlom K., ul. J. M. B. č. X, proti odporkyni: V. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom B. B. č. XXX, zastúpená
splnomocneným zástupcom JUDr. Martinom Olosom, advokátom so sídlom K., ul. M. R. X. č. XX, o
zaplatenie sumy 2.987,45 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa a odporkyne proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č. k. 18C/100/2008-314 zo dňa 17. marca 2011, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi
sumu 2.987,45 eur a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia               p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch, ktorým zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 2.987,45 eur počnúc od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým žalobný návrh v časti úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 2.987,45
eur od 07. 08. 2002 do 15. 04. 2008 zamietol a ktorým žalobný  návrh v časti uplatnených úrokov z
omeškania prevyšujúcich výšku 8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur od 16. 04. 2008 až do zaplatenia
zamietol, rozsudok okresného súdu     z r u š u j e     a  vec  mu     v r a c i a   na  ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č. k. 18C/100/2008-314 zo dňa 17. 03. 2011 Okresný súd Žilina zaviazal
odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.987,45 eur spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur počnúc od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, a to v lehote do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia. Návrh v časti úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy
2.987,45 eur od 07. 08. 2002 do 15. 04. 2008 zamietol. Návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania
prevyšujúcich výšku 8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, zamietol.
Rozhodnutie o trovách si vyhradil na dobu po právoplatnosti veci samej.

Rozhodnutie odôvodil tým, na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané a medzi účastníkmi
konania nebolo sporné to, že navrhovateľ kúpnou zmluvou zo dňa 11. 02. 2002 predal svoj dedičský
podiel za sumu 100.000,- Sk, ktorá bola na jeho účet poukázaná dňa 17. 05. 2002. Taktiež bolo
nesporne preukázané to, že k účtu navrhovateľa bolo v prospech odporkyne zriadené všeobecné
dispozičné právo, čo vyplýva aj z vykonaného dokazovania v trestnom konaní sp. zn. 3T/116/2005.
Dňa 06. 08. 2002 odporkyňa z účtu navrhovateľa vybrala sumu 90.000,- Sk. Uvedenú skutočnosť
odporkyňa nepopierala, avšak tvrdila, že peniaze vybrala na základe príkazu navrhovateľa, ktorý
to však poprel. Z vykonaného dokazovania mal prvostupňový súd nepochybne preukázané, a to
predovšetkým z výsluchu navrhovateľa, ako aj oboznámiac sa s výsledkami trestného konania, že
majiteľom účtu, z ktorého odporkyňa realizovala výber peňazí bol navrhovateľ, ktorý odporkyni udelil



všeobecné dispozičné právo k predmetnému účtu, a toto právo jej nezrušil. S poukazom na uvedené
prvostupňový súd konštatoval, že nepochybne navrhovateľ dal odporkyni súhlas k vybratiu peňažných
prostriedkov z účtu, na základe čoho mala odporkyňa neobmedzené právo disponovať s účtom, čo
navrhovateľ potvrdil aj na ústnom pojednávaní a vo svojich vyjadreniach, avšak druhá vec je či odporkyňa
použila vybraté finančné prostriedky na účel, s ktorým navrhovateľ súhlasil. Pri svojom rozhodovaní
prvostupňový súd vychádzal už z vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, podľa ktorého
zriadením dispozičného oprávnenia k účtu zároveň nedošlo aj k udeleniu súhlasu na použitie finančných
prostriedkov na ten ktorý účel. Navrhovateľ v konaní tvrdil a preukázal svoje výlučné vlastníctvo k
žalovanej sume tým, že ju nadobudol predajom svojho dedičského podielu. Pokiaľ aj odporkyňa v konaní
tvrdila, že nemala vedomosť o tom o aké konkrétne finančné prostriedky sa jedná, toto tvrdenie označil
prvostupňový súd za nepravdivé, keďže odporkyňa nepochybne mala vedomosť o predaji dedičského
podielu navrhovateľa, čo jednoznačne preukazuje jej výpoveď v rámci trestného konania. Ak aj preto
tvrdila, že žalovaná suma sa stala súčasťou BSM, pretože ju požičala synovi účastníkov, ktorý ju
následne vrátil nákupom stavebného materiálu investovaného do spoločnej nehnuteľnosti navrhovateľa
a odporkyne, prvostupňový súd jej tvrdeniam neuveril. V rámci vykonaného dokazovania nebol totiž
preukázaný súhlas navrhovateľa s použitím žalovanej sumy, tak ako ju použila odporkyňa, čo vyplynulo
aj zo svedeckej výpovede syna účastníkov F. F., ktorému bola poskytnutá pôžička bez vedomia a súhlasu
navrhovateľa, pričom túto sumu vrátil tak, že nakúpil materiál na opravu strechu, zabezpečil oplotenie
spolu s nákupom materiálu na oplotenie a pod. Všetko sa týkalo rodinného domu č. súp. XXX, ktorý patril
do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, účastníkov konania. Hoci daná suma bola použitá na
chod spoločnej domácnosti, resp. na veci zahrnuté do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
bolo tak učinené bez súhlasu navrhovateľa, ktorý bol výlučným vlastníkom danej sumy, aj keď odporkyňa
bola oprávnená vyberať finančné prostriedky z účtu navrhovateľa. Teda aj keď daná suma bola v časti
použití na chod spoločnej domácnosti a v časti bola vnesená do vecí patriacich do bezpodielového
spoluvlastníctva, stalo tak bez vedomia a súhlasu navrhovateľa. Odporkyňa svoje tvrdenia ohľadom
súhlasu navrhovateľa k použitiu žalovanej sumy nepreukázala. Nebolo preto možné prihliadať na to, že
žalovaná suma bola v časti spotrebovaná na chod spoločnej domácnosti a časť bola vnesená do vecí
zahrnutých do masy bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Odporkyňa tým, že použila svojvoľne finančné prostriedky patriace do výlučného vlastníctva
navrhovateľa, porušila tým právnu povinnosť, nakoľko zasiahla do vlastníckeho práva navrhovateľa.
Z uvedeného dôvodu a pri aplikácii ust. § 420 ods. 1 a § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka ju súd
zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy konštatujúc, že odporkyňa tým, že vybrala z účtu navrhovateľa
finančné prostriedky, ktoré boli výlučne jeho s poukazom na § 143 Občianskeho zákonníka a následne
ich vynaložila bez vedomia a súhlasu navrhovateľa, spôsobila tomuto škodu.

Právny zástupca navrhovateľa správne poukázal na to, že v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka
sa predpokladá vôľová zložka toho konkrétneho manžela, smerujúca k vynaloženiu prostriedkov
z vlastného majetku na spoločnú vec. Z dôvodu nepreukázania súhlasu navrhovateľa s použitím
finančných prostriedkov nebolo možné ani považovať žalovanú sumu za takú, ktorá by patrila do BSM,
keďže chýbala vôľová zložka jej vlastníka, t. j. navrhovateľa, použiť ju v rámci BSM.

Pokiaľ si navrhovateľ spolu so žalovanou istinou uplatňoval aj jej príslušenstvom úroky z omeškania
vo výške 16,5 % ročne od 07. 08. 2002, prvostupňový súd sčasti jeho návrhu vyhovel a sčasti ho
ako nedôvodný zamietol. Okresný súd vychádzal z toho, že odporkyňa si svoju povinnosť zaplatiť
navrhovateľovi žalovanú sumu nesplnila, a tým sa dostala do omeškania s plnením svojho peňažného
záväzku. Prvostupňový súd priznal navrhovateľovi úrok vo výške 8,5 % ročne, nie uplatňovaný 16,5
% ročne, vychádzajúc z § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to od 16. 04. 2008, teda od
nasledujúceho dňa od doručenia žalobného návrhu odporkyni. Prvostupňový súd nemal zistené, že
by pred týmto dátumom navrhovateľ odporkyňu výslovne vyzval na zaplatenie danej sumy, a v takom
prípade návrh na začatie konania nahrádza výzvu. Z uvedených dôvodov súd v časti prevyšujúcej výšky
uplatnených úrokov z omeškania nad 8,5 % ročne a v časti za obdobie od 07. 08. 2002 do 15. 04. 2008
návrh ako nedôvodný zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania si okresný súd postupom podľa § 151 ods. ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p“) vyhradil na dobu po právoplatnosti veci samej.

Proti vyššie uvedenému rozsudku podali odvolanie tak navrhovateľ, ako aj odporkyňa.



Navrhovateľ v podanom odvolaní odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného súdu v časti, v ktorej
zamietol jeho návrh o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne z dlhovanej sumy od 07.
08. 2002 do 15. 04. 2008 a ďalej v časti uplatnených úrokov z omeškania prevyšujúcich 8,5 % ročne z
dlžnej sumy od 16. 04. 2008 až do zaplatenia zmenil tak, že jeho návrhu vyhovie, t. j. prizná mu úrok z
omeškania zo sumy 2.987,45 eur od 07. 08. 2002 až do zaplatenia. Súčasne si uplatnil trovy odvolacieho
konania.

Prvostupňovému súdu vytýkal, že v zamietajúcej časti rozsudku pochybil, keďže na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.

V podrobnostiach uviedol, že prvostupňový súd nesprávne zistil moment, kedy sa navrhovateľka dostala
do omeškania s platením svojho peňažného záväzku. Súd mal za to, že navrhovateľovi patrí úrok
z omeškania od 16. 04. 2008, teda od nasledujúceho dňa od doručenia návrhu na začatie konania
odporkyni, pretože nebolo zistené, že by pred týmto dátumom navrhovateľ výslovne vyzval odporkyňu
na zaplatenie danej sumy. Na druhej strane ale v odôvodnení svojho rozsudku sám okresný súd uvádza,
že odporkyňa od počiatku vedela, aké peniaze z účtu vyberá, od počiatku vedela, že s týmito peniazmi
disponuje neoprávnene. Toto tvrdenie vychádza tak z výpovede samotnej odporkyne v trestnom konaní,
ako aj z tej skutočnosti, že odporkyňa samotná organizovala predaj majetku pochádzajúceho z dedičstva
navrhovateľa, čo napokon potvrdila aj svedkyňa U. X. v rámci prebiehajúceho trestného konania (str. 4
ods. 3 rozsudku OS Žilina 3T/116/2005 zo dňa 20. 02. 2007).

Okresný súd rovnako prehliadol a nesprávne vyhodnotil výpoveď odporkyne v trestnom konaní, na ktorú
sám v odôvodnení poukazuje, a to že odporkyňa sa v rámci trestného konania vyjadrila, že je ochotná
peniaze vrátiť, avšak toto svoje konanie podmieňovala rôznymi skutočnosťami (viď výsluch V. F. dňa
02. 04. 2005 - doplnenie 4 odsek v rámci prípravného konania v trestnej veci OS Žilina 3T/116/2005 -
ČVS: ORP-4397/1-OSV-ZI-2004, výsluch svedka F. F. dňa 17. 03. 2005 strana 3 tretí odsek toho istého
vyšetrovacieho spisu). Je nesporné, že odporkyňa, ktorá bola vyzývaná na vrátenie uvedenej sumy už
pred začatím trestného konania (túto skutočnosť potvrdil svedok E. F., ktorý v rámci prebiehajúceho
trestného konania uviedol, že bol svedkom hádky medzi rodičmi keď sa otec pýtal, kde tieto peniaze
sú, strana 4 rozsudku OS Žilina 3T/116/2005 zo dňa 20. 02. 2007) mala vedomosť, už pred začatím
trestného konania ako aj v čase trestného konania (vo svojom výsluchu dňa 22. 06. 2005 navrhovateľ
uplatnil nárok na náhradu škody, jedná sa o výsluch v rámci trestného konania ČVS:ORP-4397/1-OSV-
ZI-2004), že sa domáha vrátenia predmetnej sumy, čo sa napokon odrazilo aj v jednom z rozhodnutí
OS Žilina (rozsudok 3T/116/2005 zo dňa 20. 02. 2007), ktorý bol pripojený k tomuto civilnému spisu, v
ktorom nachádza mimo iného aj výrok o povinnosti odporkyne uhradiť navrhovateľovi škodu vo výške
90.000,- Sk.

Trestné konanie vo veci bolo začaté dňa 17. 02. 2005, v rámci ktorého si navrhovateľ uplatnil voči
odporkyni náhradu škody, o ktorej súd následne aj rozhodol. Uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa
17. 02. 2005 bolo odporkyni v postavení obvinenej riadne doručené, a teda už aj v tomto čase vedela,
že sa vrátenia uvedenej sumy navrhovateľ domáha. Už vo svojom výsluchu v rámci trestného konania v
postavení obvinenej sa vyjadrovala k výberu uvedenej sumy, a teda mala vedomosť, že sa vrátenia tejto
sumy navrhovateľ domáha. S poukazom na uvedené je možné tvrdiť, že odporkyňa od počiatku vedela,
že s vybratou sumou nedisponuje oprávnene, dostala sa do omeškania v deň nasledujúci po výbere
finančných prostriedkov, teda dňom 07. 08. 2002 a nie až dňom, ktorý súd ustálil vo svojom rozsudku.

Taktiež je nepochybné, že odporkyňa mala vedomosť o tom, že navrhovateľ sa domáha vrátenia
predmetnej sumy tak pred prebiehajúcim trestným konaním, ako aj v rámci trestného konania, v
rámci ktorého si navrhovateľ riadne uplatnil nárok na náhradu škody a v rámci ktorého sa odporkyňa
vyjadrovala k podmienkam vrátenia sumy z jej strany.

Odporkyňa v podanom odvolaní prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu odvolací súd
žiadala, aby rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi sumu
2.987 eur s príslušenstvom zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietne.



Rozsudok okresného súdu označila za vecne nesprávny, pretože dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a tiež aj vec nesprávne právne posúdil. Taktiež v konaní
došlo aj k procesným pochybeniam.

V podrobnostiach uviedla, že prvostupňový súd opomenul reálny skutkový stav veci, ako i obsah
trestného spisu a obsah právoplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 2To/64/2007 zo dňa
27. 06. 2007, ktorým bola odporkyňa oslobodená spod skutku kvalifikovaného ako trestný čin krádeže.
Závery civilného okresného súdu sú tak bez akejkoľvek zmeny skutkového stavu v plnom rozpore so
skutkovými a právnymi závermi trestného súdu, čo je v právnom štáte neprípustné.

Dňa 06. 08. 2002 odporkyňa výberom sumy 90.000,- Sk navrhovateľovi žiadnu škodu v zmysle §
420 a nasl. Občianskeho zákonníka nespôsobila, ani sa tým na jeho úkor neobohatila podľa § 451
a nasl. Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania zreteľne vyplýva, že predmetné financie
odporkyňa ďalej dala k dispozícii synovi účastníkov F., ktorý ich následne použil na nákup reálne
použitého stavebného materiálu v rodinnom dome účastníkov súp. č. XXX, ktorý je v ich doposiaľ
nevyporiadanom BSM. Je tak nepochybné, že k vzniku tvrdenej škody reálne nedošlo a ani nemohlo
dôjsť, nakoľko za predmetné peniaze bol fakticky kúpený materiál, z ktorého bol zhodnotený rodinný dom
súp. č. XXX účastníkov konania, ktorého hodnota je zahrnutá v mase BSM, pričom vyporiadanie BSM
je predmetom prebiehajúceho konania na OS Žilina sp. zn. 33C/6/2008. Tiež je nepochybné, že v danej
veci okrem vzniku škody plne absentuje zavinenie u osoby odporkyne. Táto sa na úkor navrhovateľa
nijako neobohatila, keďže peniaze nepoužila pre svoju potrebu, ale pre účely zhodnotenia rodinného
majetku v BSM.

Okresný súd plne opomenul ťažiskový záver právoplatného rozsudku Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 2To/64/2007 zo dňa 27. 06. 2007, podľa ktorého: „zriadením dispozičného páva obžalovanej k
predmetnému účtu je j poškodený teda fakticky udelil súhlas k nakladaniu s finančnými prostriedkami
na tomto účte bez obmedzenia“. Navrhovateľ pri svojom výsluchu na OR PZ v Žiline dňa 22. 06. 2005
výslovne uviedol: „...Mám vedomosť o tom, že syn F. tieto peniaze použil na nákup stavebného materiálu
nášho rodinného domu č. XXX  v obci B. B....“. Za ďalšie, navrhovateľ pri svojom výsluchu na OR PZ
Žilina dňa 04. 02. 2005 výslovne uviedol: „...Právo disponovať s finančnými prostriedkami na tomto
mojom osobnom účte som dal len mojej manželke V. F., ktorá vlastne vybavovala všetko čo sa týka vyššie
uvedeného stavebného sporenia, ako i platieb spojených s prestavbou a modernizáciou spoločného
rodinného domu a chodu domácnosti vrátane...“. Navrhovateľ pri konfrontácii s odporkyňou na OR PZ v
Žiline dňa 22. 06. 2005 výslovne uviedol, že: „...Keby ma moja manželka včas informovala o tomto, že
predmetné finančné prostriedky z dedičstva z môjho účtu vyberie a keby tieto použila pre rodinu, napr.
pri rekonštrukcii nášho spoločného rodinného domu, tak by som s týmto súhlasil...“.

Poukazujúc aj na znenie ust. § 33 ods. 1 a § 150 Občianskeho zákonníka vyslovila odporkyňa
presvedčenie, že navrhovateľ podal návrh výlučne šikanózny, pričom jeho predchádzajúce tvrdenia v
trestnom konaní jasne preukazujú, že o použití peňazí vedel a že ich použitie schválil. Navrhovateľ si
svoj nárok môže v zmysle § 150 Občianskeho zákonníka započítať v rámci vyporiadania BSM.

Rozsudok okresného súdu predstavuje nebezpečný precedens, nakoľko ignoruje zákonné zásady
vyporiadania BSM. Zákon neumožňuje to, aby bývalý manžel mohol úspešne podať voči svojej bývalej
manželke, pre ktorú počas manželstva zriadil dispozičné právo k účtu za účelom realizácie platieb
pri rekonštrukcii spoločného majetku samostatnú žalobu o vrátenie peňažnej sumy, ktorá bola reálne
použitá na zhodnotenie majetku v BSM (R 42/72).

Navrhovateľ v podanom vyjadrení zo dňa 30. 05. 2011 odvolací súd žiadal, aby rozsudok okresného
súdu v odporkyňou napadnutej časti ako vecne správny potvrdil, stotožňujúc sa s jeho dôvodmi.

Uviedol pritom, že odporkyňa v odvolaní žiadnym spôsobom nešpecifikovala v čom vidí ňou vytýkaný
nedostatok, a to konkrétne vadu nesprávneho ustálenia skutkového stavu na základe vykonaných
dôkazov a ďalej, že odvolanie rovnako tak nešpecifikuje vytýkané procesné vady. Predmetnou vecou
sa už Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, raz zaoberal, a to v rámci konania vedeného pod sp. zn.
8Co/371/2009. Skutkový stav v porovnaní so stavom, ktorý bol rozhodujúci pre rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline v spomínanom konaní, sa pritom vôbec nezmenil. Podľa záveru krajského súdu zriadenie
dispozičného práva k účtu automaticky neznamená to, že sa držiteľ tohto oprávnenia stal aj vlastníkom



peňazí, ktoré z účtu vyberá a ďalej záver, že zriadením dispozičného oprávnenia k účtu nedošlo aj k
udeleniu súhlasu na použitie finančných prostriedkov na ten ktorý účel.

Odporkyňa považuje pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľa východiskový rozsudok Krajského súdu
v Žiline sp. zn. 2To/64/2007, pričom namieta, že závery súdu I. stupňa sú bez akejkoľvek zmeny
skutkového stavu v plnom rozpore so skutkovými a právnymi závermi trestného súdu, čo považuje za
neprípustné v právnom štáte. V súvislosti s touto argumentáciou je potrebné zdôrazniť, súd I. stupňa
neposudzoval to či došlo k spáchaniu trestného činu alebo nie; úlohou súdu bolo posúdiť správanie sa
žalovanej v medziach súkromného - občianskeho - práva, pričom navyše aj z odôvodnenia odvolaním
napadnutého rozsudku je z zrejmé, že súd uvedené rozhodnutie v trestnom konaní neopomenul, ba
naopak, vychádzal z toho, že odporkyňa mala zriadené dispozičné právo k príslušnému účtu.

Na základe toho, že prvostupňový súd v napadnutom rozhodnutí neriešil otázku trestnej zodpovednosti
a neopomenul závery trestného konania, naopak z nich vychádzal, k vytýkanému pochybeniu nedošlo.

Ak aj odporkyňa v odvolaní predostiera, že výberom sumy 90.000,- Sk nemohla navrhovateľovi vzniknúť
žiadna škoda, ani sa nemohla na jeho účet obohatiť, pričom na podporu tohto záveru poukazuje na
skutočnosť, že uvedené prostriedky dala ďalej k dispozícii synovi F., ktorý ich následne použil na
nákup reálne použitého stavebného materiálu v rodinnom dome súp. č. XXX. Je potrebné v tejto
súvislosti osobitne prihliadať aj na to, že odporkyňa ohľadom rozsahu pôžičku synovi F., ako aj
ohľadom rozsahu nákupu materiálu zo strany syna F. zavádza. Z vykonaného dokazovania nepochybne
vyplývajú okolnosti poskytnutia peňažných prostriedkov synovi F., ako aj spôsob ich vrátenia odporkyni;
poskytnutie pôžičky a spôsob jej vrátenia je však výlučne vecou účastníkov právneho vzťahu zo zmluvy
o pôžičke a nemôže slúžiť na obranu odporkyne, keď navyše táto ani nevedela poukázať na to, ako
naložila so zvyšnou časťou ňou vybratej sumy.

Pokiaľ odporkyňa poukazuje na výpovede v trestnom konaní, tieto v snahe o ich hodnotenie pre ňu
v priaznivejšom svetle vytrháva účelovo z kontextu. Uvedené výpovede, ako aj výpovede v rámci
občianskeho súdneho konania sú pritom vo vzájomnom súlade a boli predmetom posudzovania už
aj pri prvom rozhodnutí súdu I. stupňa. Návrh nebol zo strany navrhovateľa podaný šikanózne.
Naopak, šikanózny je postup odporkyne, keď táto vybrala príslušné prostriedky. Zo žiadnych vyjadrení
navrhovateľa v trestnom alebo v inom konaní nevyplýva, že by o naložení s uvedenými prostriedkami
vedel alebo na ne dal súhlas. Naopak, z výpovede odporkyne nepochybne vyplýva, že účelovo mení
tvrdenia vo vzťahu k navrhovateľovmu údajnému súhlasu tak ako si myslí, že jej to bude na prospech
(napr. porovnanie výpovede v rámci konfrontácie zo dňa 22. 06. 2005 - pripojený trestný spis a niektorých
výpovedí v rámci občianskeho súdneho konania).

S poukazom na uvedené je možné označiť za správny záver súdu, podľa ktorého je pre aplikáciu §
150 Občianskeho zákonníka nevyhnutné to, aby k vynaloženiu finančných prostriedkov z výlučného
vlastníctva jedného z manželov na spoločný majetok došlo so súhlasom tohto manžela. Takýto súhlas
však nebol v posudzovanej veci daný. V súvislosti s udelením súhlasu umožňujúceho aplikáciu § 150
Občianskeho zákonníka nie je možné poukazovať na dispozičné oprávnenie odporkyne k účtu.

Tak ako už bolo uvedené v predchádzajúcom podaní navrhovateľa, dispozičné oprávnenie rieši právne
vzťahy majiteľa účtu a osoby, ktorej sa toto udeľuje vo vzťahu k banke. Udelenie dispozičného
oprávnenia k účtu v žiadnom prípade nerieši vnútorné právne vzťahy medzi majiteľom účtu a osobou,
ktorej bolo právo poskytnuté, t. j. podmienky za akých je osoba, ktorá je s účtom oprávnená voči
banke disponovať, s týmito prostriedkami oprávneného nakladať. Odkaz na ustanovenie Občianskeho
zákonníka upravujúce splnomocnenie je absolútne nepríhodný, na posudzovanú vec uvedené
ustanovenie nedopadá.

Tvrdenia odporkyne, že odvolaním napadnutý rozsudok vytvára nebezpečný precedens, nakoľko
ignoruje zákonné zásady vyporiadania BSM s poukazom aj na judikát R 42/72 je neopodstatnené
a nezohľadňuje osobitosti posudzovaného prípadu. Naopak, iné rozhodnutie súdu by za daného
skutkového stavu bolo neakceptovateľné a poskytovalo by odporkyni neoprávnenú výhodu, a to
prinajmenšom v rozsahu vyporiadania z navrhovateľovho účtu vybraných prostriedkov.

Súdy v doterajšom priebehu konania správne posúdili keď dospeli k záverom, že bolo na odporkyni,
aby preukázala, že sa účastníci na použití ňou vybraných prostriedkov zvoleným spôsobom dohodli,



prípadne že jej navrhovateľ minimálne dal na takéto použitie súhlas. Potom by do úvahy prichádzalo
to, že navrhovateľom uplatnená suma sa stala súčasťou BSM a jeho nárok by sa potom riešil pri
vyporiadaní BSM odporkyňou uvádzaným spôsobom. Odporkyňa tým, že použila svojvoľne finančné
prostriedky patriace do výlučného vlastníctva navrhovateľa, porušila právnu povinnosť, nakoľko zasiahla
do vlastníckeho práva navrhovateľa. Navyše chýbala aj vôľová zložka navrhovateľa na použitie
odporkyňou vybranej sumy v rámci BSM a napokon poskytnutú pôžičku nie je možné považovať za
obstarávanie chodu spoločnej domácnosti.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podali včas účastníci konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené podľa § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu vo
výroku, ktorým zaviazal odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.987,45 eur a to v lehote
do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia  ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil a vo
výrokoch, ktorými zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne
zo sumy 2.987,45 eur počnúc od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia, žalobný návrh v časti úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur
od 07. 08. 2002 do 15. 04. 2008 zamietol a žalobný  návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania
prevyšujúcich výšku 8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, zamietol
rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1, 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to
z nasledovných dôvodov:

Ako vyplýva z obsahu spisu navrhovateľ sa v prejednávanej veci domáhal voči odporkyni zaplatenia
sumy 2.987,45 eur s príslušenstvom tvrdiac, že uvedenú sumu vybrala a použila bez jeho súhlasu
a vedomia z účtu vedeného na jeho meno ešte za trvania manželstva, pričom v skutočnosti sa
jednalo o peniaze, ktoré nepatrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pretože ich navrhovateľ
nadobudol predajom svojho dedičského podielu .

Podľa § 143 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb., v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je
všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s
výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej
potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii
majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo
ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka

Odporkyňa s podaným návrhom nesúhlasila. V konaní sa bránila tým, že peniaze vybrala na príkaz
navrhovateľa, s jeho vedomím, v konečnom dôsledku k účtu navrhovateľa mala zriadené dispozičné
oprávnenie. Peniaze boli spotrebované na chod spoločnej domácnosti.

Predmetom posúdenia v prejednávanej veci bolo to, či suma 90.000,- Sk, ktorú odporkyňa vybrala z účtu
navrhovateľa dňa 06. 08. 2002 (č. l. 10 spisu) patrí do masy BSM toho času už rozvedených manželov,
či túto sumu odporkyňa mohla z účtu navrhovateľa vybrať a či bola spotrebovaná na chod spoločnej
domácnosti alebo nie.

Uznesením č. k. 8Co/371/2009-189 zo dňa 26. 02. 2010 Krajský súd v Žiline ako súd odvolací zrušil (v
poradí prvý) rozsudok okresného súdu, ktorým bol návrh navrhovateľa zamietnutý a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

Vo vzťahu k tomu, či sa jednalo o výlučné prostriedky navrhovateľa, resp. patriace do masy BSM
odvolací súd vychádzal z toho, že sa jednalo o hotovosť, ktorú navrhovateľ nadobudol predajom svojho
dedičského podielu (kúpna zmluva zo dňa 11. 02. 2002 - č. l. 5 a nasl. spisu). Z hľadiska znenia
zákonného ust. § 143 Občianskeho zákonníka, ktorý definuje veci, ktoré patria do bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, možno povedať to, že sa jednalo o finančné prostriedky vo výlučnom



vlastníctve navrhovateľa. Odporkyňa o tejto skutočnosti musela vedieť, čomu nasvedčuje aj jej výpoveď
vykonaná ešte v rámci trestného konania, v ktorej uviedla, že suma 100.000,- Sk pochádzala z
dedičstva navrhovateľa a bola vedená na jeho osobnom účte v Y. banke, prejavila ochotu peniaze
navrhovateľovi vrátiť, čo ale podmienila „vrátením dedičstva po jej rodičoch, ktoré má byť napísané
na navrhovateľa“ (č. l. 11 spisu). Túto jej výpoveď odvolací súd považoval vo viacerých smeroch za
rozhodujúcu pri posudzovaní danej veci. V konečnom dôsledku po výbere hotovosti 90.000,- Sk zostalo
na účte navrhovateľa len 8.260,- Sk. Preto neobstojí tvrdenie, ktorým sa bránila odporkyňa, že na účet
prichádzali peniaze aj z iných zdrojov. Pri takomto posudzovaní veci by sa nedalo nikdy rozlíšiť to, ktoré
peniaze patria do spoločného majetku a ktoré sú vo výlučnom vlastníctve toho ktorého manžela.

Čo sa týka tvrdeného neoprávneného výberu, odvolací súd sa stotožnil so závermi prvostupňového
súdu, že odporkyňa realizovala výber peňazí oprávnene, na základe udeleného dispozičného práva k
účtu navrhovateľa. Z uvedeného dôvodu bola tiež oslobodená zo skutku, ktorý jej bol kladený za vinu,
takže v tomto smere sú závery súdov totožné.

Za ďalšie odvolací súd vyslovil názor, že „zriadenie dispozičného práva k účtu automaticky neznamená
to, že sa držiteľ takéhoto oprávnenia stáva aj vlastníkom peňazí, ktoré z účtu vyberá. S prihliadnutím
na okolnosti prípadu odporkyni muselo byť dobre známe, že sa jedná o peniaze, ktoré pochádzajú z
dedičstva navrhovateľa (výpoveď v trestnom konaní). Keďže ich sama vybrala a žiaden osobitný príkaz
navrhovateľa v konaní nebol preukázaný (odhliadnuc od udeleného dispozičného oprávnenie), nemožno
potom ani bez ďalšieho tvrdiť, že peniaze boli použité na spoločný majetok. Pritom v skutočnosti
podľa záverov vykonaného dokazovania ich podstatná časť mala byť požičaná synovi odporkyne. Takto
poskytnutú pôžičku určite podľa názoru odvolacieho súdu nemožno považovať za obstarávanie chodu
spoločnej domácnosti. Oveľa dôležitejšou skutočnosťou ako tou, či navrhovateľ o výbere vedel alebo
nevedel bolo však to, či na použitie odporkyňou vybratých peňažných prostriedkov dal alebo nedal
súhlas resp. či sa v tomto smere účastníci dohodli. V tomto dôkazné bremeno zaťažovalo odporkyňu,
nepostačovalo sa len odvolávať na dispozičné oprávnenie.

Navrhovateľ tvrdil a v konaní preukázal svoje výlučné vlastníctvo k žalovanej sume, odporkyňa nepoprela
výber tejto sumy z účtu navrhovateľa a preto bolo na nej, aby preukázala, že účastníci sa o spôsobe
jej použitia dohodli resp. že minimálne navrhovateľ dal na takéto použitie súhlas. Potom by do úvahy
prichádzalo to, že navrhovateľom uplatňovaná suma sa stala súčasťou BSM a jeho nárok by sa potom
riešil pri jeho vyporiadaní postupom podľa § 150 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého každý z
manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je
povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Takéto skutočnosti
však v konaní preukázané neboli.

Zriadením dispozičné oprávnenie k účtu zároveň nedošlo aj k udeleniu súhlasu na použitie finančných
prostriedkov na ten ktorý účel, a odporkyňu to preto ani nezbavuje povinnosti finančné prostriedky vrátiť,
najmä ak nepatria do masy BSM“.

Pokiaľ sa týka posúdenia námietky premlčania odvolací súd sa stotožnil s tým názorom aký uviedol
prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku a síce, že v danom prípade k premlčaniu
uplatneného práva zo strany navrhovateľa nemohlo dôjsť, a to na základe ust. § 114 Občianskeho
zákonníka podľa ktorého sa premlčanie ani nezačína ani neplynie ak ide o práva medzi manželmi.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že
odvolanie odporkyne čo do výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.987,45 eur, nie
je dôvodné. Zhodne so svojim predchádzajúcim právnym názorom, vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí
mal odvolací súd za to, že zriadením dispozičného oprávnenia pre odporkyňu k účtu navrhovateľa
nedošlo zároveň aj k udeleniu súhlasu na použitie finančných prostriedkov na ten ktorý účel, v ktorom
smere odporkyňu zaťažovalo v konaní dôkazné bremeno preukázať, že navrhovateľ súhlasil s tým
spôsobom použitia peňazí, aký zrealizovala (poskytnutie pôžičky synovi). Len za takéhoto stavu by bolo
možné uvažovať o tom, že finančné prostriedky, ktoré inak boli vo výlučnom vlastníctve navrhovateľa,
sa stali následne súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a tým pádom by malo dôjsť
k ich vyrovnaniu až v rámci konania o jeho vyporiadanie po zániku manželstva (§ 149 v spojení



§ 150 Občianskeho zákonníka). Správne prvostupňový súd konštatoval, že vykonané dokazovanie
nepreukázalo súhlas navrhovateľa, t. j. jeho vôľu, aby sa jeho finančné prostriedky získané predajom
dedičského podielu stali súčasťou masy BSM. Odvolací súd nevidel ani žiaden rozpor (na čo poukazoval
odvolateľ) v tom, že odporkyňa bola napadnutým rozsudkom zaviazaná zaplatiť navrhovateľovi žalovanú
istinu, pričom na druhej strane bola zo skutku, ktorý jej bol kladený za vinu a síce, „že vybrala z
osobného účtu navrhovateľa finančnú hotovosť vo výške 90.000,- Sk, pochádzajúcu z dedičstva po
jeho rodičoch, ktorú minula a čím mu mala spôsobiť škodu“ oslobodená rozsudkom krajského súdu č.
k. 2To/64/2007-214 zo dňa 27. 06. 2007 v súlade so zásadou „ in dubio pro reo“ t. j. pre nedostatok
dôkazov. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov v jednotlivostiach aj v ich vzájomných súvislostiach
krajský súd uzavrel, že obžalobou stíhaný skutok nie je trestným činom, keď v konaní obžalovanej
absentovala subjektívna stránka, čo vyústilo do výroku o jej oslobodení spod obžaloby podľa § 226
písm. b/ Tr. por. účinného do 31. 12. 2005. Nepochybne navrhovateľ dal odporkyni súhlas k vybratiu
peňažných prostriedkov z účtu tým, že jej zriadil všeobecné dispozičné právo. Odporkyňa preto
mohla neobmedzene finančné prostriedky vyberať, avšak druhá vec je, na čo ich použila. Pôžičku
svojmu synovi v nemalej výške za  zaobstarávanie chodu spoločnej domácnosti, odvolací súd určite
nepovažoval. Tvrdeniam odporkyne, že syn peniaze vrátil cez zakúpený stavebný materiál odvolací
súd neuveril, považoval ich za účelové, v snahe privodiť odporkyni priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd považoval záver prvostupňového súdu, že odporkyňa použila finančné prostriedky patriace
do výlučného vlastníctva navrhovateľa svojvoľne (t. j. svojvoľne použila nie vybrala), čím porušila právnu
povinnosti a tým neoprávnene zasiahla do vlastníckeho práva navrhovateľa, za správny. V konečnom
dôsledku aj krajský súd vo svojom oslobodzujúcom rozsudku č. k. 2To 64/2007-214 zo dňa 27. 06. 2007
poškodeného t. j. navrhovateľa podľa § 229 ods. 3 Tr. por. s nárokom na náhradu škody odkázal na
konanie v občianskoprávnych veciach.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu preto vo výroku, ktorým zaviazal
odporkyňu k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.987,45 eur a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia  ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil s tým, že v bližších podrobnostiach
poukazuje tiež na jeho podrobné zdôvodnenie (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Vo výrokoch, ktorými okresný súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi úrok z omeškania vo výške
8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur počnúc od 16. 04. 2008 až do zaplatenia, ako aj ktorým žalobný
návrh v časti úrokov z omeškania vo výške 16,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur od 07. 08. 2002 do
15. 04. 2008 zamietol a ktorým žalobný návrh v časti uplatnených úrokov z omeškania prevyšujúcich
výšku 8,5 % ročne zo sumy 2.987,45 eur od 16. 04. 2008 až do zaplatenia tiež zamietol, odvolací súd
rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie majúc za to, že prvostupňový súd
nesprávne ustálil moment, od ktorého sa odporkyňa dostala do omeškania s plnením jej peňažného
záväzku. Oboznámiac sa s obsahom spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že odvolateľ mal
plnú pravdu v tom, že odporkyňa bola navrhovateľom na vrátenie peňazí vyzvaná už skôr, ako podaním
návrhu na začatie konania a to v priebehu trestného konania. Z vyššie opísaného skutkového stavu to
nepochybne vyplýva. Prvostupňový súd preto rozhodol nesprávne, keď až odo dňa nasledujúceho po
doručení žalobného návrhu odporkyni priznal navrhovateľovi právo na úrok z omeškania. Navrhovateľom
uplatnené právo na náhradu škody v rámci trestného konania odvolací súd za výzvu na zaplatenie
žalovanej sumy považoval. Keďže uvedenými skutočnosťami sa prvostupňový súd nedostatočne, resp.
vôbec nezaoberal, odvolací súd všetky súvisiace výroky týkajúce sa zaplatenia úrokov z omeškania
zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1, 2 O. s. p.).

V novom rozhodnutí prvostupňový súd taktiež nanovo rozhodne aj o náhrade trov tak prvostupňového,
ako aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie     n i e    j e    p r í p u s t n é .", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "18C/100/2008", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}