Uznesenie Krajského súdu Žilina sp. zn. 20CoE/130/2012 z 18. 12. 2012
Citácia: uznesenie Krajského súdu Žilina z 18. decembra 2012, sp. zn. 20CoE/130/2012, ECLI:SK:KSZA:2012:5406201339.1
Krajský súd Žilina | 20CoE/130/2012 | ECLI:SK:KSZA:2012:5406201339.1 | 2012-12-18 | Uznesenie
Oblasť práva: Občianske právo – Exekúcia a výkon rozhodnutí
Citované ustanovenia: § 219 ods. 1 OSP
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/480aee82-ad92-4adc-aba8-42e229910810
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2012:5406201339.1

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 20CoE/130/2012
Identifikačné číslo súdneho spisu: 5406201339
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Čanádyová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5406201339.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, so sídlom
Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, IČO: 30807484, (adresa pre doručovanie: Sociálna poisťovňa,
pobočka Dolný Kubín, Alej Slobody 1878), proti povinnému: Ing. I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom
M. G. XXX, XXX XX E., o vymoženie pohľadávky 2.245,47 Eur, v exekučnom konaní EX 92/2006,
vedenom pred súdnym exekútorom Františkom Radzom, vo veci odvolania oprávneného proti uzneseniu
Okresného súdu Dolný Kubín, č.k. 3Er/302/2006-21, zo dňa 01. júna 2012, takto jednomyseľne

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č.k. 3Er/302/2006-21 zo dňa 01. júna 2012           p o t v r d z u j e .

Účastníkom konania a súdnemu exekútorovi súd náhradu trov odvolacieho konania          n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd uložil oprávnenému nahradiť exekútorovi trovy exekúcie vo výške
49,69 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení poukazoval, že podaním zo
dňa 16.02.2012, ktoré bolo doručené Okresného súdu v Dolnom Kubíne 20.02.2012 súdny exekútor
František Radzo, so sídlom v K. T. požiadal o rozhodnutie o trovách exekúcie, ktoré si uplatnil v sume
61,65 Eur z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz a exekučné konanie bolo v súlade
s ust. § 48 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii zastavené. V odôvodnení citoval ust. § 48
prvá veta zákona č. 7/2005 Z.z., § 251 ods. 4 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. O.s.p., ako aj § 103
O.s.p. a konštatoval, že k zastaveniu exekúcie došlo zo zákona a tento stav už nie je potrebné osobitným
rozhodnutím súdu deklarovať.

Pokiaľ ide o trovy konania poukázal okresný súd na ust. § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku, ako aj § 14 ods. 1 až 3, § 15, § 22 a § 25 vyhlášky č. 288/1995 o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov v znení účinnom do 30.04.2008 a zaviazal oprávneného na zaplatenie trov exekúcie
v celkovej výške 49,69 Eur, ktoré pozostávajú z odmeny podľa § 14 a § 15 vyhlášky 36,52 Eur, DPH vo
výške 7,30 Eur a náhrady hotových výdavkov vo výške 5,87 Eur.

Proti tomuto rozhodnutiu podal riadne a včas odvolanie oprávnený podaním z 15.06.2012, ktoré bolo
doručené na Okresný súd v Dolnom Kubíne 18.06.2012. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
zrušil a nepriznal náhradu trov exekúcie.

V dôvodoch odvolania poukázal na § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. a konštatoval, že v predmetnom
prípade sa jedná o zastavenie exekučného konania zo zákona v dôsledku vyhlásenia konkurzu, ktoré
začalo na základe návrhu oprávneného zo dňa 21.02.2006. Ďalej uviedol, že oprávnený nenesie
procesnú zodpovednosť za zastavenie exekúcie, nakoľko zastavenie exekúcie nezavinil a exekúcia bola
zastavená zo zákona vyhlásením konkurzu, čo oprávnený nemohol predpokladať. Tvrdil, že exekúcia



nebola zastavená ani podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, teda z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie, preto má za to, že nemôže byť zaviazaný znášať trovy exekúcie.

Ďalej uviedol, že pohľadávka exekútora, exekučné trovy, nadobúdajú charakter konkurznej pohľadávky,
ktorú si musí exekútor prihlásiť do konkurzu v stanovenej lehote od vyhlásenia konkurzu. V prílohe
odvolania priložil zoznam pohľadávok, ktoré boli prihlásené do konkurzného konania povinného sp.
zn. 4K 23/2011. Ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu III.ÚS 432/08-16 zo dňa 16.12.2008, v
ktorom sa konštatuje, že keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, že tento
stav nemusí viesť k protiústavným dôsledkom, nakoľko exekútor nesie riziko, ktoré je odôvodnené a do
značnej miery kompenzované v podstate monopolným postavením exekútora pri výkone exekúcie.

Povinný, ani súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal v konaní vyšší súdny úradník. Zákonný sudca v
predkladacej správe zo dňa 04.07.2012 Krajskému súdu v Žiline uviedol, že odvolaniu oprávneného
nemieni vyhovieť, nakoľko považuje napadnuté uznesenie za vecne správne a dostatočne zdôvodnené.

Krajský súd, ako súd odvolací, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu
stanovenom v tomto zákonom ustanovení a v rozsahu dôvodov odvolania a bez nariadenia pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p. napadnuté uznesenie okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil ako
vecne správne z nasledovných dôvodov:

Zo súdneho spisu súd mal preukázané, že exekúcia začala doručením návrhu na začatie exekúcie
22.02.2006 na Exekútorsky úrad súdneho exekútora Františka Radza, so sídlom v K. T.. S poukazom
na ust. § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. bolo potrebné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať
ustanovenia Exekučného poriadku upravujúce trovy konania účinné do 30.11.2006.

Zo súdneho spisu je zrejmé, že návrh na priznanie náhrady trov exekúcie podal súdny exekútor
exekučnému súdu dňa 20. februára 2012 a ten o jeho návrhu rozhodol napadnutým rozhodnutím
(napadnuté rozhodnutie zo dňa 01. júna 2012). Okresný súd pri rozhodovaní o trovách konania tak, ako
vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia rozhodoval pri aplikácii § 196, § 197 ods. 1, § 200
ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Podľa názoru odvolacieho súdu, táto právna kvalifikácia okresného súdu nie je dostatočná, nakoľko bolo
potrebné pri rozhodovaní o trovách konania aplikovať ust. § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení
účinnom k 30.11.2006 v spojení s ust. § 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. práve z dôvodu, že exekúcia
bola začatá pred 01. decembrom 2006 a to dňa 22.02.2006.

Podľa § 203 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom k 30.11.2006, ak sa exekúcia zastaví z
dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

S poukazom na prechodné ustanovenia (§ 240 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z.) okresný súd bol
povinný aplikovať ustanovenia o trovách konania v znení účinnom do 30.11.2006, kedy Exekučný
poriadok neobsahoval explicitnú úpravu obsiahnutú v súčasnosti v § 203 ods. 3 Exekučného poriadku
(novela Exekučného poriadku zákonom č. 348/2001 Z.z. účinný od 01.01.2012), podľa ktorého, ak sa
exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie
znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške. Avšak
aj pred explicitnou úpravou tejto procesnej situácie súdna prax bola v zásade jednotná v tom, že v
prípade zastavenia exekučného konania ex lege v zmysle § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a
reštrukturalizácii je povinnosťou súdu rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie (analogicky
ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu v zmysle § 200 ods. 2 Exekučného poriadku).
Súdny exekútor pritom je a bol procesne oprávnený domáhať sa rozhodnutia súdu o trovách exekúcie
aj v prípade zastavenia exekučného konania ex lege (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo



104/2008). Teda v čase, keď neexistovala explicitná právna úprava tejto procesnej situácie súdna prax
preklenula tento nedostatok svojou rozhodovacou činnosťou tak, ako je uvedené vyššie, použila pritom
analogicky § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Osobou, ktorá bola povinná platiť tieto
trovy, zostala jedine oprávnený za analogického použitia § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, keďže na
povinného bol vyhlásený konkurz, teda je splnená hypotéza tejto právnej normy, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Na týchto záveroch nič nemení ani rozhodnutie Ústavného súdu
SR III.ÚS 432/2008 zo dňa 16.12.2008. V tomto rozhodnutí ústavný súd nevidel porušenie základných
práv a slobôd súdneho exekútora vtedy, keď exekučný súd žiadosť o rozhodnutie o trovách exekúcie
zamietol, avšak súdny exekútor mal ďalšiu zákonnú možnosť vymôcť si aspoň časť týchto trov iným
právnym inštitútom. Týmto inštitútom bolo práve vyhlásenie svojej pohľadávky do konkurzu. Teda v
ústavnej rovine možného porušenia jeho základných práv a slobôd ústavný súd ujmu nezistil. Ak však
v danom prípade súdny exekútor z týchto dvoch možností, t.j. možnosť prihlásiť si svoju pohľadávku
do konkurzu a možnosť podať návrh na náhradu trov exekúcie podľa Exekučného poriadku vybral
si inštitút priznania trov exekúcie podľa Exekučného poriadku, je potrebné tento ich procesný návrh
akceptovať a nezamietnuť mu ho len z dôvodu, že mu zostáva ešte druhá možnosť a to prihlásenie
pohľadávky na náhradu trov v konkurze. Odvolací súd totiž nerieši danú problematiku z pohľadu
porušenia jeho základných práv a slobôd, ale výlučne len z pohľadu aplikácie príslušných procesných
noriem Exekučného poriadku. Preto odvolací súd je toho názoru, že pokiaľ súdny exekútor aj pred
účinnosťou zákona č. 348/2001 Z.z. účinný od 01.01.2012, ktorý novelizoval ust. § 203 Exekučného
poriadku, podal žiadosť na náhradu trov exekúcie, súd nemôže zamietnuť túto žiadosť len z dôvodu,
že súdny exekútor má právo prihlásiť si túto pohľadávku do konkurzu vyhláseného na povinného. V
danom prípade bolo potrebné v čase vydania napadnutého uznesenia postupovať analogicky podľa
§ 200 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 203 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
do 30.11.2006 a rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vzhľadom na uvedené súd
napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu ako vecne správne potvrdil, i keď musí konštatovať, že
právne posúdenie okresným súdom v predmetnej prejednávanej veci nebolo dostatočné a bolo potrebné
aplikovať pri rozhodovaní o trovách konania nielen ustanovenia § 200 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku,
na ktoré v dôvodoch poukazoval prvostupňový súd, ale bolo potrebné aplikovať aj ust. § 203 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom do 30.11.2006.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol pri aplikácii § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 224
ods. 1 O.s.p.. Súd rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov, ani súdnemu exekútorovi
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Oprávnený nemal v konaní úspech, nevzniká mu právo
na náhradu trov konania, povinnému a súdnemu exekútorovi trovy konania v súvislosti s odvolacím
konaním nevznikli, preto súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, ako je uvedené vo výroku
tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   odvolanie prípustné.